Rozhovor v Petrovej kuchyni v Betsaide
(M.Valtorta,Evanjelium,ako mi bolo odhalené,3/147)
Sme v Petrovej kuchyni. Večera bola určite štedrá, lebo na kredenci sú nakopené taniere so zvyškami rýb mäsa, syra, sušeného ovocia a medových koláčov. Amfory a poháre ešte zo stola neodložili.
Petrova žena musela robiť úplné zázraky, aby uspokojila svojho muža, a určite pracovala celý deň. Teraz unavená, ale spokojná, je vo svojom kútiku a počúva, čo hovorí jej muž a ostatní. Hľadí na svojho Šimona, ktorý pre ňu musí byť veľkým človekom, aj keď je trochu náročný. Keď ho počuje, ako vychádzajú nové slová z jeho úst, ktoré predtým rozprávali len o loďkách, sieťach, rybách a peniazoch, prižmúri dokonca viečka, sťaby oslepená príliš silným svetlom. Peter jednak od radosti, že Ježiš je pri jeho stole, ako aj od hojného jedla, prekypuje dnes večer nadšením a odhaľuje sa v ňom budúci Peter, ktorý bude kázať zástupom.
Neviem, aká poznámka niektorého zo spoločníkov spôsobila, že Peter dáva lapidárnu odpoveď: ,,Prihodí sa im to, čo staviteľom Babylónskej veže. Vlastná pýcha spôsobí pád ich teórií a budú rozdrvení."
Ondrej namietne bratovi: ,,Ale Boh je Milosrdenstvo. Zabráni zrúteniu a poskytne im čas, aby sa polepšili."
,,To si nemysli. Korunou ich pýchy budú osočovania a prenasledovanie. Ó, už to cítim. Budú nás prenasledovať, aby nás rozprášili ako nenávidených svedkov. A keďže úkladne zaútočia na pravdu, Boh vykoná pomstu a oni zahynú."
,,Budeme mať silu odporovať?" spýta sa Tomáš.
,,Pozri... pokiaľ ide o mňa, nemal by som ju. Ale dôverujem jemu" a Peter ukáže na Učiteľa, ktorý mlčky počúva s trochu sklonenou hlavou, akoby chcel skryť svoju tvár plnú porozumenia.
,,Ja si myslím, že Boh nás nebude skúšať nad naše sily," povie Matúš.
,,Alebo aspoň úmerne skúškam zväčší našu silu," ukončí Jakub Alfejov.
,,On to už aj robí. Bol som bohatý a mocný. Keby ma Boh nechcel zachovať pre svoje ciele, bol by som už zahynul v zúfalstve, keď som bol malomocný a prenasledovali ma. Bol by som zúril sám na seba... Miesto toho zostúpilo do mojej úplnej bezútešnosti nové bohatstvo, aké som predtým nikdy nevlastnil, bohatstvo presvedčenia: ,Boh jestvuje.' Predtým... Áno, bol som veriaci, verný Izraelita. Ale bola to viera formalizmov. A domnieval som sa, že odmena za vieru bude vždy nižšia než sú moje čnosti. Dovolil som si dohadovať sa s Bohom, lebo som sa cítil byť ešte čímsi na zemi. Šimon Peter má pravdu. Aj ja som si staval Babylonskú vežu zo samochvál a uspokojovania svojho ja. Keď sa mi to všetko zrútilo a bol som ako pošliapaný červ pod ťarchou tohto všetkého neužitočne ľudského, vtedy som už nediskutoval s Bohom, ale sám so sebou, so svojím bláznivým ja, až kým som ho nezničil. A čím viac som to robil, raziac cestu tomu, čo si myslím, že je imanentný (jestvujúci vo vojej podstate) Boh v našom pozemskom bytí, tak som dostával novú silu a bohatstvo. Tú istotu, že nie som sám a že Boh bdi nad človekom, ktorého premohol človek a zlo."
,,Čo si myslíš, kto je podľa teba Boh, ten, ktorého si nazval ,imanentný Boh v našom pozemskom bytí'? Čo tým chceš povedať? Nerozumiem ti a zdá sa mi to akýsi blud. Boh je ten, ktorého poznáme skrze Zákon a Prorokov. Nie je nijaký iný," povie prísne Judáš Iškariotský.
,,Keby tu bol Ján, povedal by ti to lepšie než ja. Ale ja ti to hovorím tak, ako viem. Boh je ten, ktorého poznáme skrze Zákon a Prorokov. Ale v čom ho poznávame? Ako?"
Júda Alfejov vykríkne: ,,Málo a zle. Poznali ho ešte oni, proroci, ktorí nám ho opísali. My máme o ňom zmätenú predstavu, ktorá sa vynára z celej hromady prekážok naznášaných sektami..."
,,Sektami? Ale ako to hovoríš? My nemáme sekty. My sme synovia Zákona. Všetci," vraví agesívne rozhorčený Iškariotský.
,,Synovia zákonov. Nie Zákona. To je jemný rozdiel. Z jednotného čísla na množné. Ale v podstate to znamená, že sme synovia toho, čo sme my vytvorili, a už nie synovia toho, čo nám dal Boh," poznamená Tadeáš.
,,Zákony sa zrodili zo Zákona," povie Iškariotský.
,,Aj choroby sa rodia z nášho tela, a azda mi nechceš povedať, že sú to dobré veci," namietne Tadeáš.
,,Ale vysvetlite mi, kto je imanentný Boh Šimona Horlivca." Iškariotský, ktorý už nemôže vyvrátiť námietku Júdu Alfejovho, sa usiluje priviesť problém k východiskovému bodu.
,,Šimon Horlivec vraví: ,,Naše zmysly potrebujú vždy istý výraz, aby zachytili nejakú myšlienku. Každý z nás, hovorím o nás veriacich, verí silou viery v Najvyššieho, Pána a Stvoriteľa, večného Boha, ktorý je na nebesiach. Ale každá bytosť zároveň potrebuje viac než holú vieru, panensky čistú, netelesnú, vhodnú a postačujúcu pre anjelov, ktorí vidia a duchovne milujú Boha, lebo majú ako on duchovnú prirodzenosť, a majú schopnosť vidieť Boha. My si potrebujeme vytvoriť istý ,obraz' o Bohu, ktorý pozostáva z podstatných vlastností, ktoré pripisujeme Bohu, aby sme takto vyjadrili jeho absolútnu a nekonečnú dokonalosť.Čím viac sa duša sústreďuje, tým presnejšie sa jej podarí spoznávať Boha. Toto je to, čo nazývam imanentný Boh. Nie som filozof. Možno som nepoužil správne slová. Ale skrátka, pre mňa imanentný Boh znamená cítiť, vnímať (lat.percipere) Boha vo svojej duši, a cítiť a vnímať ho už nie ako abstraktnú ideu, ale ako skutočnú prítomnosť, ktorá nám dáva novú silu a pokoj."
,,Dobre. Ale ako si ho cítil? Aký je rozdiel medzi cítiť skrze vieru a cítiť skrze imanenciu?" spýta sa trochu ironicky Iškariotský.
,,Boh je istota, chlapče. Keď ho ty cítiš, ako vraví Šimon, tým slovom, ktorému presne nerozumiem, ale chápem jeho ducha, - a ver, že našou chybou je, že chápeme len slovo, a nie ducha Božích slov - , to znamená, že sa ti podarí zachytiť nielen pojem hroznej vznešenosti, ale aj najláskavejšie otcovstvo Boha. To znamená, že keď cítiš, že ťa celý svet posudzuje a nespravedlivo odsudzuje, iba on, jediný večný, ktorý je tvoj Otec, ťa neodsudzuje, ale ti odpúšťa a utěšuje ťa. To znamená, že aj keby si cítil, že ťa celý svet nenávidí, predsa by si pocítil nad sebou lásku väčšiu než celý svet. To znamená, že aj keby si bol odlúčený vo väzení alebo na púšti, vždy by si počul, že sa ti niekto prihovára: ,Buď svätý, aby si bol ako tvoj Otec.' To znamená, že z pravej lásky k tomu Bohu Otcovi - ku ktorej sa napokon dospeje a takto ho začne pociťovať - sa prijíma, vykonáva, berie sa alebo sa oddáva bez ľudskej miery, mysliac na to, aby sa láska odplácala láskou, aby sa čo najlepšie napodobňoval Boh v mojich vlastných skutkoch," vraví Peter.
,,Si namyslený! Napodobňovať Boha! To ti nie je dovolené," usúdi Iškariotský.
,,To nie je pýcha. Láska vedie k poslušnosti. Napodobňovať Boha považujem za formu poslušnosti, lebo Boh hovorí, že nás stvoril na svoj obraz a podobu," odpovie Peter.
,,Stvoril nás. Ale my nesmieme ísť vyššie."
,,Ty si ale nešťastník, keď takto zmýšľaš, drahý chlapče! Zabúdaš, že sme upadli a že Boh nás chce znovu priviesť do stavu, v akom sme boli."
Ježiš sa ujme slova: ,,Ešte vyššie, Peter, Judáš a vy všetci. Ešte vyššie. Adamova dokonalosť sa dala ešte vylepšovať skrze lásku, ktorá by ho bola priviedla k stále presnejšiemu obrazu jeho Stvoriteľa. Adam by bol bez poškvrny hriechu najpriezračnejším zrkadlom Boha. Preto hovorím: ,Buďte dokonalí, ako váš nebeský Otec.' Ako Otec. Teda ako Boh. Peter to povedal veľmi dobre. I Šimon veľmi dobre. Prosím vás, zapamätajte si ich slová a aplikujte ich na svoje duše."
Petrova žena takmer omdlieva od radosti, keď počuje takto pochváliť svojho muža. Od dojatia plače za závojom, spokojná a šťastná.
A Peter sčervená, akoby dostal záchvat mŕtvice. Na chvíľu onemnie a potom povie: ,,Dobre, tak mi daj odmenu. Podobenstvo dnešného rána..."
I ostatní sa pripájajú k Petrovi a vravia: ,,Áno. Sľúbil si to. Podobenstvá sú užitočné na pochopnie príkladu. Ale my chápeme, že majú vyšší zmysel než je príklad. Prečo im hovoríš v podobenstvách?"
,,Pretože im nie je dané poznať viac než čo vysvetlím. Vám je dané omnoho viac, lebo vy, moji apoštoli, musíte poznať tajomstvo, a preto je vám dané, aby ste pochopili tajomstvá nebeského kráľovstva. Preto vám hovorím: ,Pýtajte sa, ak nepochopíte ducha podobenstva.' Vy dávate všetko a všetko vám bude dané, aby ste rovnako i vy mohli dať všetko, až príde čas. Vy dávate Bohu všetko - city, čas, záujmy, slobodu, život. A Boh vám dá všetko, aby vám to vynahradil a aby vás urobil schopnými v Božom mene dávať všetko tým, ktorí prídu po vás. Lebo kto dal, ten dostane v hojnosti. Ale tomu, kto dal len trocha alebo vôbec nedal, sa vezme aj to, čo má.
Im hovorím v podobenstvách, lebo keď hľadia, nech vidia iba to, čo osvecuje ich vôľu, aby patrili Bohu, a keď počúvajú, nech počujú a pochopia vždy podľa toho, ako chcú byť oddaní Bohu. Veď to vidíte! Mnohí počúvajú moje slová, no len máloktorí sa oddávajú Bohu. Ich duchu chýba dobrá vôľa. Na nich sa napĺňa Izaiášovo proroctvo:* ,Budete počúvať, a nepochopíte, budete hľadieť, a neuvidíte. Lebo otupelo srdce tohto ľudu: ušami ťažko počujú a oči si zavreli, aby očami nevideli a ušami nepočuli, aby srdcom nechápali a neobrátili sa - aby som ich nemohol uzdraviť.' Ale blahoslavené sú vaše oči, že vidia, aj vaše uši, že počujú, pretože máte dobrú vôľu!
Veru, hovorím vám, že mnohí proroci a spravodliví túžili vidieť, čo vidíte vy, ale nevideli, a počuť, čo vy počúvate, ale nepočuli. Stravovala ich túžba pochopiť tajomstvo slov, ale keď zhaslo svetlo proroctva, slová zostali ako vyhasnuté uhlíky aj pre svätého, ktorý ich dostal.
Iba Boh zjavuje seba samého. Keď sa jeho svetlo stiahne po skončení svojej úlohy osvetliť tajomstvo, neschopnosť pochopiť obaľuje kráľovskú pravdu prijatého slova ako obväzy múmiu. Preto som ti dnes ráno povedal: ,Príde deň, keď nájdeš všetko, čo som ti dal.' Teraz si to nemôžeš uchovať. Ale potom ťa osvieti svetlo a nielen na chvíľku, ale na neodlučiteľné spojenie večného Ducha s tvojím duchom, takže tvoje učenie o tom, čo je otázkou Božieho kráľovstva, bude neomylné. A to sa vzťahuje na teba, ako aj na tvojich nástupcov, ak budú žiť z Boha ako z jediného chleba. "**
* Iz 6,9-10
** ... ak budú žiť z Boha ako z jediného chleba - táto podmienka stanovená pápežskej neomylnosti musela vyvolať námietku zo strany pátra Miglioriniho, ktorému MV prináša odpoveď od Ježiša, napísanú s dátumom 30.6.1945, na dvoch stranách lístka, ktorý nachádzame vložený medzi rukopisné strany zošita. Vyberáme z nich podstatné časti:
[...] Ježiš mi odpovedá: ,,[... ] Je pravda, že pápežská neomylnosť v duchovných veciach je definovaná pravda, ktorá je v každom mojom vikárovi, odhliadnuc od jeho spôsobu života a čností, ktoré má. Ale je pravda i to, že nemôžete nájsť dogmu definovanú a vyhlásenú pápežmi, ktorí by boli, či sa to už o nich vie alebo nevie, bez mojej milosti. Duch svätý nemôže mať za priateľa dušu v nemilosti. [...] Spoľahnite sa teda na túto istotu - že dogmy sú pravé, že neomylnosť jestvuje, lebo nepovolím dogmy tomu, kto by si to nezaslúžil. Toto bolo obsiahnuté vo vete, ktorá vzbudila námietku." [...]
To isté ponímanie je v Ježišových slovách apoštolovi Jakubovi Alfejovmu (4/str.192): ,,Boh vám dá svetlo podľa hodností postavenia, ktoré máte. Boh vás neponechá bez svetla, pokiaľ si milosť v sebe neuhasíte hriechom."
Sme v Petrovej kuchyni. Večera bola určite štedrá, lebo na kredenci sú nakopené taniere so zvyškami rýb mäsa, syra, sušeného ovocia a medových koláčov. Amfory a poháre ešte zo stola neodložili.
Petrova žena musela robiť úplné zázraky, aby uspokojila svojho muža, a určite pracovala celý deň. Teraz unavená, ale spokojná, je vo svojom kútiku a počúva, čo hovorí jej muž a ostatní. Hľadí na svojho Šimona, ktorý pre ňu musí byť veľkým človekom, aj keď je trochu náročný. Keď ho počuje, ako vychádzajú nové slová z jeho úst, ktoré predtým rozprávali len o loďkách, sieťach, rybách a peniazoch, prižmúri dokonca viečka, sťaby oslepená príliš silným svetlom. Peter jednak od radosti, že Ježiš je pri jeho stole, ako aj od hojného jedla, prekypuje dnes večer nadšením a odhaľuje sa v ňom budúci Peter, ktorý bude kázať zástupom.
Neviem, aká poznámka niektorého zo spoločníkov spôsobila, že Peter dáva lapidárnu odpoveď: ,,Prihodí sa im to, čo staviteľom Babylónskej veže. Vlastná pýcha spôsobí pád ich teórií a budú rozdrvení."
Ondrej namietne bratovi: ,,Ale Boh je Milosrdenstvo. Zabráni zrúteniu a poskytne im čas, aby sa polepšili."
,,To si nemysli. Korunou ich pýchy budú osočovania a prenasledovanie. Ó, už to cítim. Budú nás prenasledovať, aby nás rozprášili ako nenávidených svedkov. A keďže úkladne zaútočia na pravdu, Boh vykoná pomstu a oni zahynú."
,,Budeme mať silu odporovať?" spýta sa Tomáš.
,,Pozri... pokiaľ ide o mňa, nemal by som ju. Ale dôverujem jemu" a Peter ukáže na Učiteľa, ktorý mlčky počúva s trochu sklonenou hlavou, akoby chcel skryť svoju tvár plnú porozumenia.
,,Ja si myslím, že Boh nás nebude skúšať nad naše sily," povie Matúš.
,,Alebo aspoň úmerne skúškam zväčší našu silu," ukončí Jakub Alfejov.
,,On to už aj robí. Bol som bohatý a mocný. Keby ma Boh nechcel zachovať pre svoje ciele, bol by som už zahynul v zúfalstve, keď som bol malomocný a prenasledovali ma. Bol by som zúril sám na seba... Miesto toho zostúpilo do mojej úplnej bezútešnosti nové bohatstvo, aké som predtým nikdy nevlastnil, bohatstvo presvedčenia: ,Boh jestvuje.' Predtým... Áno, bol som veriaci, verný Izraelita. Ale bola to viera formalizmov. A domnieval som sa, že odmena za vieru bude vždy nižšia než sú moje čnosti. Dovolil som si dohadovať sa s Bohom, lebo som sa cítil byť ešte čímsi na zemi. Šimon Peter má pravdu. Aj ja som si staval Babylonskú vežu zo samochvál a uspokojovania svojho ja. Keď sa mi to všetko zrútilo a bol som ako pošliapaný červ pod ťarchou tohto všetkého neužitočne ľudského, vtedy som už nediskutoval s Bohom, ale sám so sebou, so svojím bláznivým ja, až kým som ho nezničil. A čím viac som to robil, raziac cestu tomu, čo si myslím, že je imanentný (jestvujúci vo vojej podstate) Boh v našom pozemskom bytí, tak som dostával novú silu a bohatstvo. Tú istotu, že nie som sám a že Boh bdi nad človekom, ktorého premohol človek a zlo."
,,Čo si myslíš, kto je podľa teba Boh, ten, ktorého si nazval ,imanentný Boh v našom pozemskom bytí'? Čo tým chceš povedať? Nerozumiem ti a zdá sa mi to akýsi blud. Boh je ten, ktorého poznáme skrze Zákon a Prorokov. Nie je nijaký iný," povie prísne Judáš Iškariotský.
,,Keby tu bol Ján, povedal by ti to lepšie než ja. Ale ja ti to hovorím tak, ako viem. Boh je ten, ktorého poznáme skrze Zákon a Prorokov. Ale v čom ho poznávame? Ako?"
Júda Alfejov vykríkne: ,,Málo a zle. Poznali ho ešte oni, proroci, ktorí nám ho opísali. My máme o ňom zmätenú predstavu, ktorá sa vynára z celej hromady prekážok naznášaných sektami..."
,,Sektami? Ale ako to hovoríš? My nemáme sekty. My sme synovia Zákona. Všetci," vraví agesívne rozhorčený Iškariotský.
,,Synovia zákonov. Nie Zákona. To je jemný rozdiel. Z jednotného čísla na množné. Ale v podstate to znamená, že sme synovia toho, čo sme my vytvorili, a už nie synovia toho, čo nám dal Boh," poznamená Tadeáš.
,,Zákony sa zrodili zo Zákona," povie Iškariotský.
,,Aj choroby sa rodia z nášho tela, a azda mi nechceš povedať, že sú to dobré veci," namietne Tadeáš.
,,Ale vysvetlite mi, kto je imanentný Boh Šimona Horlivca." Iškariotský, ktorý už nemôže vyvrátiť námietku Júdu Alfejovho, sa usiluje priviesť problém k východiskovému bodu.
,,Šimon Horlivec vraví: ,,Naše zmysly potrebujú vždy istý výraz, aby zachytili nejakú myšlienku. Každý z nás, hovorím o nás veriacich, verí silou viery v Najvyššieho, Pána a Stvoriteľa, večného Boha, ktorý je na nebesiach. Ale každá bytosť zároveň potrebuje viac než holú vieru, panensky čistú, netelesnú, vhodnú a postačujúcu pre anjelov, ktorí vidia a duchovne milujú Boha, lebo majú ako on duchovnú prirodzenosť, a majú schopnosť vidieť Boha. My si potrebujeme vytvoriť istý ,obraz' o Bohu, ktorý pozostáva z podstatných vlastností, ktoré pripisujeme Bohu, aby sme takto vyjadrili jeho absolútnu a nekonečnú dokonalosť.Čím viac sa duša sústreďuje, tým presnejšie sa jej podarí spoznávať Boha. Toto je to, čo nazývam imanentný Boh. Nie som filozof. Možno som nepoužil správne slová. Ale skrátka, pre mňa imanentný Boh znamená cítiť, vnímať (lat.percipere) Boha vo svojej duši, a cítiť a vnímať ho už nie ako abstraktnú ideu, ale ako skutočnú prítomnosť, ktorá nám dáva novú silu a pokoj."
,,Dobre. Ale ako si ho cítil? Aký je rozdiel medzi cítiť skrze vieru a cítiť skrze imanenciu?" spýta sa trochu ironicky Iškariotský.
,,Boh je istota, chlapče. Keď ho ty cítiš, ako vraví Šimon, tým slovom, ktorému presne nerozumiem, ale chápem jeho ducha, - a ver, že našou chybou je, že chápeme len slovo, a nie ducha Božích slov - , to znamená, že sa ti podarí zachytiť nielen pojem hroznej vznešenosti, ale aj najláskavejšie otcovstvo Boha. To znamená, že keď cítiš, že ťa celý svet posudzuje a nespravedlivo odsudzuje, iba on, jediný večný, ktorý je tvoj Otec, ťa neodsudzuje, ale ti odpúšťa a utěšuje ťa. To znamená, že aj keby si cítil, že ťa celý svet nenávidí, predsa by si pocítil nad sebou lásku väčšiu než celý svet. To znamená, že aj keby si bol odlúčený vo väzení alebo na púšti, vždy by si počul, že sa ti niekto prihovára: ,Buď svätý, aby si bol ako tvoj Otec.' To znamená, že z pravej lásky k tomu Bohu Otcovi - ku ktorej sa napokon dospeje a takto ho začne pociťovať - sa prijíma, vykonáva, berie sa alebo sa oddáva bez ľudskej miery, mysliac na to, aby sa láska odplácala láskou, aby sa čo najlepšie napodobňoval Boh v mojich vlastných skutkoch," vraví Peter.
,,Si namyslený! Napodobňovať Boha! To ti nie je dovolené," usúdi Iškariotský.
,,To nie je pýcha. Láska vedie k poslušnosti. Napodobňovať Boha považujem za formu poslušnosti, lebo Boh hovorí, že nás stvoril na svoj obraz a podobu," odpovie Peter.
,,Stvoril nás. Ale my nesmieme ísť vyššie."
,,Ty si ale nešťastník, keď takto zmýšľaš, drahý chlapče! Zabúdaš, že sme upadli a že Boh nás chce znovu priviesť do stavu, v akom sme boli."
Ježiš sa ujme slova: ,,Ešte vyššie, Peter, Judáš a vy všetci. Ešte vyššie. Adamova dokonalosť sa dala ešte vylepšovať skrze lásku, ktorá by ho bola priviedla k stále presnejšiemu obrazu jeho Stvoriteľa. Adam by bol bez poškvrny hriechu najpriezračnejším zrkadlom Boha. Preto hovorím: ,Buďte dokonalí, ako váš nebeský Otec.' Ako Otec. Teda ako Boh. Peter to povedal veľmi dobre. I Šimon veľmi dobre. Prosím vás, zapamätajte si ich slová a aplikujte ich na svoje duše."
Petrova žena takmer omdlieva od radosti, keď počuje takto pochváliť svojho muža. Od dojatia plače za závojom, spokojná a šťastná.
A Peter sčervená, akoby dostal záchvat mŕtvice. Na chvíľu onemnie a potom povie: ,,Dobre, tak mi daj odmenu. Podobenstvo dnešného rána..."
I ostatní sa pripájajú k Petrovi a vravia: ,,Áno. Sľúbil si to. Podobenstvá sú užitočné na pochopnie príkladu. Ale my chápeme, že majú vyšší zmysel než je príklad. Prečo im hovoríš v podobenstvách?"
,,Pretože im nie je dané poznať viac než čo vysvetlím. Vám je dané omnoho viac, lebo vy, moji apoštoli, musíte poznať tajomstvo, a preto je vám dané, aby ste pochopili tajomstvá nebeského kráľovstva. Preto vám hovorím: ,Pýtajte sa, ak nepochopíte ducha podobenstva.' Vy dávate všetko a všetko vám bude dané, aby ste rovnako i vy mohli dať všetko, až príde čas. Vy dávate Bohu všetko - city, čas, záujmy, slobodu, život. A Boh vám dá všetko, aby vám to vynahradil a aby vás urobil schopnými v Božom mene dávať všetko tým, ktorí prídu po vás. Lebo kto dal, ten dostane v hojnosti. Ale tomu, kto dal len trocha alebo vôbec nedal, sa vezme aj to, čo má.
Im hovorím v podobenstvách, lebo keď hľadia, nech vidia iba to, čo osvecuje ich vôľu, aby patrili Bohu, a keď počúvajú, nech počujú a pochopia vždy podľa toho, ako chcú byť oddaní Bohu. Veď to vidíte! Mnohí počúvajú moje slová, no len máloktorí sa oddávajú Bohu. Ich duchu chýba dobrá vôľa. Na nich sa napĺňa Izaiášovo proroctvo:* ,Budete počúvať, a nepochopíte, budete hľadieť, a neuvidíte. Lebo otupelo srdce tohto ľudu: ušami ťažko počujú a oči si zavreli, aby očami nevideli a ušami nepočuli, aby srdcom nechápali a neobrátili sa - aby som ich nemohol uzdraviť.' Ale blahoslavené sú vaše oči, že vidia, aj vaše uši, že počujú, pretože máte dobrú vôľu!
Veru, hovorím vám, že mnohí proroci a spravodliví túžili vidieť, čo vidíte vy, ale nevideli, a počuť, čo vy počúvate, ale nepočuli. Stravovala ich túžba pochopiť tajomstvo slov, ale keď zhaslo svetlo proroctva, slová zostali ako vyhasnuté uhlíky aj pre svätého, ktorý ich dostal.
Iba Boh zjavuje seba samého. Keď sa jeho svetlo stiahne po skončení svojej úlohy osvetliť tajomstvo, neschopnosť pochopiť obaľuje kráľovskú pravdu prijatého slova ako obväzy múmiu. Preto som ti dnes ráno povedal: ,Príde deň, keď nájdeš všetko, čo som ti dal.' Teraz si to nemôžeš uchovať. Ale potom ťa osvieti svetlo a nielen na chvíľku, ale na neodlučiteľné spojenie večného Ducha s tvojím duchom, takže tvoje učenie o tom, čo je otázkou Božieho kráľovstva, bude neomylné. A to sa vzťahuje na teba, ako aj na tvojich nástupcov, ak budú žiť z Boha ako z jediného chleba. "**
* Iz 6,9-10
** ... ak budú žiť z Boha ako z jediného chleba - táto podmienka stanovená pápežskej neomylnosti musela vyvolať námietku zo strany pátra Miglioriniho, ktorému MV prináša odpoveď od Ježiša, napísanú s dátumom 30.6.1945, na dvoch stranách lístka, ktorý nachádzame vložený medzi rukopisné strany zošita. Vyberáme z nich podstatné časti:
[...] Ježiš mi odpovedá: ,,[... ] Je pravda, že pápežská neomylnosť v duchovných veciach je definovaná pravda, ktorá je v každom mojom vikárovi, odhliadnuc od jeho spôsobu života a čností, ktoré má. Ale je pravda i to, že nemôžete nájsť dogmu definovanú a vyhlásenú pápežmi, ktorí by boli, či sa to už o nich vie alebo nevie, bez mojej milosti. Duch svätý nemôže mať za priateľa dušu v nemilosti. [...] Spoľahnite sa teda na túto istotu - že dogmy sú pravé, že neomylnosť jestvuje, lebo nepovolím dogmy tomu, kto by si to nezaslúžil. Toto bolo obsiahnuté vo vete, ktorá vzbudila námietku." [...]
To isté ponímanie je v Ježišových slovách apoštolovi Jakubovi Alfejovmu (4/str.192): ,,Boh vám dá svetlo podľa hodností postavenia, ktoré máte. Boh vás neponechá bez svetla, pokiaľ si milosť v sebe neuhasíte hriechom."