Ještě jednou ,Rozsévač'
(M.Valtorta, Evanjelium,ako mi bolo odhalené,3/140)
Ježiš s apoštolmi je v Petrovom dome. Vonku sa ľudia s veľkým krikom dožadujú Učiteľa. To veľmi znepokojí Petra, preto vystúpi na terasu a dohovára svojim spoluobčanom, aby sa správali slušne a úctivo. Chcel by sa trocha v pokoji potešiť z Učiteľovej prítomnosti, keď ho má teraz vo svojom dome, no nemá čas ani potešenie ponúknuť mu trocha medovej vody z tých mnohých vecí, o ktoré požiadal svoju ženu - a frfle.
Ježiš sa na neho pozerá s úsmevom a potrasie hlavou hovoriac: ,,Vyzerá to, ako by si ma nikdy nevidel, a že je to udalosť, že sme spolu!"
,,Veru je to tak! Keď chodíme medzi ľudí, sme azda ty a ja spolu? Ani vo sne! Medzi tebou a mnou je svet so svojimi chorými, zarmútenými, poslucháčmi, zvedavcami, ohováračmi a nepriateľmi, ale my, ty a ja, tam nie sme nikdy spolu. Tu však si so mnou, v mojom dome, a mali by to pochopiť!" Peter je ozaj nespokojný.
,,Ja však v tom nevidím nijaký rozdiel, Šimon. Moja láska je stále rovnaká, moje slová sú tie isté. Či ich hovorím len pre teba alebo ich hovorím pre všetkých, nie je to jedno?"
A tak sa Peter prizná k svojmu trápeniu: ,,Keď ja som taký hlupák a ľahko sa rozptýlim. Keď hovoríš na námestí, na vrchu, uprostred veľkého zástupu ľudí, neviem prečo, chápem síce všetko, ale potom si už nič nepamätám. Povedal som to i svojim spoločníkom, a dali mi za pravdu. Ostatní, chcem povedať ľudia, ktorí ťa počúvajú, ti rozumejú a zapamätajú si, čo hovoríš. Koľkokrát sme počuli, ako sa dakto priznal: ,Už som to viac neurobil, lebo ty si to povedal', alebo: ,Prišiel som, lebo som ťa raz počul hovoriť o čomsi, čo zasiahlo môjho ducha.' My však... hm! Je to ako tok vody, ktorý preteká a nezastaví sa. Breh už nemá tú vodu, ktorá odtiekla. Priteká ďaľšia voda, tak, stále ďaľšia a stále je jej veľa. Ale tečie, tečie, tečie... A ja s hrôzou myslím na to, čo bude, ako hovoríš, keď príde chvíľa, že už nebudeš plniť úlohu rieky a... a ja... Čo budem dávať tým, čo sú smädní, keď neudržím ani kvapku z toho, čo mi dávaš?"
Aj ostatní sa pripájajú k Petrovmu náreku a sťažujú sa, že si nikdy nespomenú na to, čo počuli, keď by to chceli použiť a odpovedať mnohým ľuďom, ktorí sa ich vypytujú.
Ježiš sa usmeje a odpovie: ,,Nezdá sa mi to tak. Ľudia sú aj s vami veľmi spokojní..."
,,Ó, áno! Za to, čo robíme! Preraziť ti cestu a pritom používať i lakte, nosiť chorých, vyzbierať almužnu a vravieť: ,Áno, Učiteľ je tamten muž!' Pekná práca, naozaj!''
,,Neznevažuj sa tak veľmi, Šimon."
,,Neznevažujem sa. Poznám sa predsa."
,,Poznať sa je najťažšia múdrosť. Ale chcem ťa zbaviť tohto veľkého strachu. Keď som rozprával a vy ste nemohli všetko pochopiť a zapamätať si, len sa spýtajte a nebojte sa, že by ste ma tým azda otravovali alebo vyrušovali. Máme vždy niekoľko hodín súkromia. Vtedy mi otvorte svoje srdce. Dávam tak veľa mnohým. A čo by som nedal vám, ktorých mám tak veľmi rád, že ani Boh viac nemôže? Hovoril si o vlne, ktorá pretečie a nič nezostane na brehu. Príde deň, keď zistíš, že každá vlna ti uložila semienko a z každého semienka vzišla rastlina. Ocitneš sa pred kvetmi a stromami pre všechny situácie, budeš sám zo seba prekvapený a povieš si: ,Ale čo mi to Pán urobil?' Lebo vtedy už budeš vykúpený z otroctva hriechu a tvoje terajšie čnosti dosiahnu vysokú dokonalosť."
,,Ako hovoríš, Pane, a ja sa spolieham na tvoje slová."
,,A teraz poďme k tým, ktorí nás očkávajú. Poďte. Pokoj tebe, žena. Dnes večer budem tvojím hosťom."
Vychádzajú a Ježiš zamieri k jazeru, aby ho nezovrel zástup. Peter pohotovo odrazí loďku niekoľko metrov od brehu tak, aby všetci mohli počuť Ježišov hlas, ale aby zostal medzi ním a poslucháčmi istý priestor. A Ježiš hovorí:
,,Keď som premýšľal o tom, čo vám mám povedať, námet som našiel v udalostiach dnešného rána.
Videli ste, že prišli za mnou traja muži. Jeden sám od seba, druhý preto, že som ho vyzval, a tretí z nadšenia. Tiež ste videli, že som prijal len dvoch z nich. Prečo? Videl som azda v treťom zradcu? Nie, to naozaj nie. Ale nepripraveného človeka. Zdanlivo sa zdal najmenej pripravený tento, ktorý je tu teraz vedľa mňa, ten, čo mal ísť najprv pochovať svojho otca. Tento muž si to ani neuvedomoval, ale bol taký pripravený, že dokázal vykonať skutočne hrdinskú obetu.
Hrdinstvo nasledovať Boha je vždy dôkazom dôkladnej duchovnej prípravy. Toto aj vysvetľuje isté prekvapujúce skutočnosti, ktoré sa dejú okolo mňa. Tí, čo sú najviac pripravení prijať Krista, nezávisle od svojho postavenia a vzdelania, prichádzajú ku mne odhodlane a s absolútnou vierou. Menej pripravení ma pozorujú ako človeka, ktorý sa vymyká z bežného rámca, alebo ma skúmajú s nedôverou a zvedavosťou, alebo ma napádajú a znevažujú najrôznejšími spôsobmi. Odlišné spôsoby správania sa závisia od pripravenosti ducha.
Vo vyvolenom ľude by sa mali všade nájsť duchovia pripravení prijať tohto Mesiáša, ktorého s úzkosťou očakávali patriarchovia a proroci, tohto Mesiáša, ktorý konečne prišiel, predchádzaný a sprevádzaný všetkými prorockými znameniami, tohto Mesiáša, ktorého duchovná podoba sa rysuje čoraz jasnejšie cez viditeľné zázraky na telách a veciach, i cez neviditeľné zázraky vo svedomí ľudí, ktorí konvertujú, a aj na pohanoch, ktorí sa obracajú k pravému Bohu. Ale nie je to tak. Pohotovosti nasledovať Mesiáša silno bránia práve deti tohto ľudu - a je to bolestné povedať - bránia jej tým viac, čím vyššie sa vystupuje do jeho najvyšších spoločenských vrstiev. Nehovorím vám to preto, aby som vás pohoršoval, ale aby som vás priviedol k modlitbe a k uvažovaniu.
Prečo sa to deje? Prečo pohania a hriešnici prejdú po mojej ceste väčší kus? Prečo oni prijímajú to, čo hovorím, a ostatní nie? Prečo deti Izraela sa ukotvili, ba sa pevne prisiali ako ústrice na útes, na ktorom sa zrodili. Lebo sú nasýtené, naplnené, nafúknuté svojou múdrosťou a nevedia urobiť miesto pre moju múdrosť tým, že by odhodili nadbytočné a uvoľnili miesto pre to najnutnejšie. Ostatní ľudia nie sú spútaní týmto otroctvom. Sú to úbohí pohania či úbohí hriešnici, ktorí nezakotvili, a sú ako loď unášaná prúdom, sú to chudobní, ktorí nemajú vlastné poklady, ale len kopu omylov a hriechov, ktorých sa s radosťou zbavujú, len čo pochopia, čo je dobrá zvesť, a vychutnávajú jej posilňujúci med, úplne odlišný od ich nechutných hriechov.
Počúvajte a azda lepšie pochopíte, ako môžu z tej istej práce pochádzať odlišné plody.
Rozsievač vyšiel rozsievať. Mal veľa polí a rôznej kvality. Niektoré z nich zdedil po otcovi a z vlastnej nedbalosti sa na nich rozbujnila tŕnistá burina. Iné polia nadobudol sám. Kúpil ich také, aké ich zanechal ich neporiadny vlastník, a on ich ponechal rovnaké. Iné polia zase pretínali cesty, lebo ten muž bol veľmi pohodlný človek a nechcelo sa mu veľa obchádzať, keď išiel z jedného miesta na druhé. Napokon mal pozemky ležiace najbližšie k svojmu domu a o tie veľmi dbal, aby okolie jeho príbytku malo príjemný vzhľad. Tieto polia boli bez kamenia, tŕnia a bez akejkoľvek buriny.
Muž teda vzal vrece so zrnom na siatie, najlepším zo všetkého obilia, a začal rozsievať. Zrno padlo do dobrej mäkkej zeme, pooranej, očistenej, pohnojenej, na poliach najbližšie pri dome. Padlo i na polia popretínané cestami a chodníkmi, ktoré ich rozkúskovali a vnášali na úrodnú pôdu špinavý vyschnutý prach. Ďaľšie semeno padlo na polia, na ktorých pre ľudskú nedbalosť rozbujnelo bodláčie. Teraz ho pluh narušil a zaoral a zdanlivo ho tam už nebolo, no predsa tam bolo, lebo len dôkladné vykynoženie buriny ohňom môže zabrániť, aby sa znova ujala. Posledné semeno dopadlo na polia kúpené prednedávnom, ktoré rozsievač zanechal také, aké boli, bez toho, aby ich starostlivo do hĺbky pooral a vyzbieral všetky kamene, ktoré pod zemou vytvorili nepriepustnú dlažbu, kde sa nemohli ujať jemné korienky. Keď rozosial všetko osivo,
vrátil sa domov a povedal: ,Ó, hotovo. Teraz už len treba počkať do žatvy.'
A tešil sa, lebo ako plynuli mesiace, videl husto schádzať obilie na poliach okolo domu, vidiel ho rásť... ó, aký mäkký koberec! Ako sa nalieva do klasov... ó, aké more! Ako sa premieňa dozlatista a spieva chvály slnku, keď klasy šumely jeden pri druhom. Muž si povedal: ,Všetky polia budú ako toto! Pripravíme kosy a stodoly. To bude chleba! To bude zlata!' A tešil sa... Pokosil obilie z najbližších polí a potom šiel k poliam, ktoré zdedil po otcovi, ale ponechal rásť nadivoko. A zostal zarazený. Vzišlo veľa obilia, lebo polia boli dobré a pôda kultivovaná otcom bola úrodná. Ale jej kvalita pôsobila aj na tŕnie, narušené, ale nevykynožené. Tŕnie sa znova ujalo a vytvorilo ozajstnú húštinu z tŕnistej buriny, cez ktorú obilie prerazilo len ojedinelými klasmi a ostatné sa všetky udusili.
Muž si povedal: ,Toto miesto som zanedbal, ale inde nebolo tŕnie a bude to lepšie.' A odišiel na polia, ktoré nadobudol prednedávnom. Jeho údiv prerástol do bolesti. Tenké a teraz už vyschnuté steblá obilia ležali všade ako vyschnuté seno. Vysušené seno. ,Ale ako to?' vzdychal muž. ,Predsa tu nebolo tŕnie! A osivo bolo tiež to isté! Obilie vzišlo husto a pekne rástlo, veď to vidno na steblách a na ich množstve. Prečo teda všetko vvyhynulo a nedozrelo do klasov?' A s bolesťou sa pustil prekopávať pôdu, aby zistil, či tam nie sú krtie diery alebo iná skaza. Nie, hmyz ani hlodavce tam neboli. Ale koľko, koľko kamenia! Kamenná spúšť! Polia boli doslova vydláždené kamením a tá trocha zeminy, ktorá ho pokrývala, bola klam. Ach, keby bol hlbšie preoral, keď bol na to čas! Ach, keby bol prekopal polia prv, než ich kúpil ako dobré! Ach, keď už urobil chybu pri kúpe, že sa nepresvedčil o kvalite pôdy, keby aspoň vtedy tvrdo pracoval, aby zúrodnil pôdu! Teraz bolo však už neskoro a bedákanie bolo zbytočné.
Sklamaný muž vstal a odišiel na polia, ktoré pre svoju pohodlnosť popretínal chodníkmi... A od bolesti si rozrthal šaty. Tu nebolo nič, úplne nič... Tmavá pôda poľa bola pokrytá ľahkou vrstvou bieleho prachu... Muž sa zrútil na zem a vzdychal: ,Ale prečo ani tu? Tu nie je tŕnie ani kamenie, lebo to sú naše polia. Predkovia, otec, aj ja sme ich vždy vlastnili a po mnohé roky sme ich zúrodňovali. Urobil som tu chodníky, odňal som poliam trochu pôdy, ale to predsa nemohlo spôsobiť takú neúrodu...' Ešte stále plakal, keď dostal odpoveď na svoju bolesť v podobe veľkého kŕdla vtákov, ktoré prelietavali z chodníkov na pole a z poľa na chodníky, dychtivo hľadajúc zrno, zrno, zrno... Pole, ktoré sa stalo akoby sieťou chodníkov, na ktorých okraje dopadlo zrno, prilákalo veľa vtákov, a tí najprv vyzobali zrno padnuté na chodníky, a potom aj to z poľa, a to až do posledného zrnka.
A tak zasiate semeno, rovnaké pre všetky polia, prinieslo jedno stonásobnú, iné šesťdesiaťnásobnú, iné tridsaťnásobnú a niekde vôbec nijakú úrodu. Kto má uši na počúvanie, nech počúva. Semeno je slovo, rovnaké pre všetkých. Miestom, kam dopadá semeno, sú vaše srdcia. Každý nech o tom uvažuje a pochopí. Pokoj s vami."
Ježiš s apoštolmi je v Petrovom dome. Vonku sa ľudia s veľkým krikom dožadujú Učiteľa. To veľmi znepokojí Petra, preto vystúpi na terasu a dohovára svojim spoluobčanom, aby sa správali slušne a úctivo. Chcel by sa trocha v pokoji potešiť z Učiteľovej prítomnosti, keď ho má teraz vo svojom dome, no nemá čas ani potešenie ponúknuť mu trocha medovej vody z tých mnohých vecí, o ktoré požiadal svoju ženu - a frfle.
Ježiš sa na neho pozerá s úsmevom a potrasie hlavou hovoriac: ,,Vyzerá to, ako by si ma nikdy nevidel, a že je to udalosť, že sme spolu!"
,,Veru je to tak! Keď chodíme medzi ľudí, sme azda ty a ja spolu? Ani vo sne! Medzi tebou a mnou je svet so svojimi chorými, zarmútenými, poslucháčmi, zvedavcami, ohováračmi a nepriateľmi, ale my, ty a ja, tam nie sme nikdy spolu. Tu však si so mnou, v mojom dome, a mali by to pochopiť!" Peter je ozaj nespokojný.
,,Ja však v tom nevidím nijaký rozdiel, Šimon. Moja láska je stále rovnaká, moje slová sú tie isté. Či ich hovorím len pre teba alebo ich hovorím pre všetkých, nie je to jedno?"
A tak sa Peter prizná k svojmu trápeniu: ,,Keď ja som taký hlupák a ľahko sa rozptýlim. Keď hovoríš na námestí, na vrchu, uprostred veľkého zástupu ľudí, neviem prečo, chápem síce všetko, ale potom si už nič nepamätám. Povedal som to i svojim spoločníkom, a dali mi za pravdu. Ostatní, chcem povedať ľudia, ktorí ťa počúvajú, ti rozumejú a zapamätajú si, čo hovoríš. Koľkokrát sme počuli, ako sa dakto priznal: ,Už som to viac neurobil, lebo ty si to povedal', alebo: ,Prišiel som, lebo som ťa raz počul hovoriť o čomsi, čo zasiahlo môjho ducha.' My však... hm! Je to ako tok vody, ktorý preteká a nezastaví sa. Breh už nemá tú vodu, ktorá odtiekla. Priteká ďaľšia voda, tak, stále ďaľšia a stále je jej veľa. Ale tečie, tečie, tečie... A ja s hrôzou myslím na to, čo bude, ako hovoríš, keď príde chvíľa, že už nebudeš plniť úlohu rieky a... a ja... Čo budem dávať tým, čo sú smädní, keď neudržím ani kvapku z toho, čo mi dávaš?"
Aj ostatní sa pripájajú k Petrovmu náreku a sťažujú sa, že si nikdy nespomenú na to, čo počuli, keď by to chceli použiť a odpovedať mnohým ľuďom, ktorí sa ich vypytujú.
Ježiš sa usmeje a odpovie: ,,Nezdá sa mi to tak. Ľudia sú aj s vami veľmi spokojní..."
,,Ó, áno! Za to, čo robíme! Preraziť ti cestu a pritom používať i lakte, nosiť chorých, vyzbierať almužnu a vravieť: ,Áno, Učiteľ je tamten muž!' Pekná práca, naozaj!''
,,Neznevažuj sa tak veľmi, Šimon."
,,Neznevažujem sa. Poznám sa predsa."
,,Poznať sa je najťažšia múdrosť. Ale chcem ťa zbaviť tohto veľkého strachu. Keď som rozprával a vy ste nemohli všetko pochopiť a zapamätať si, len sa spýtajte a nebojte sa, že by ste ma tým azda otravovali alebo vyrušovali. Máme vždy niekoľko hodín súkromia. Vtedy mi otvorte svoje srdce. Dávam tak veľa mnohým. A čo by som nedal vám, ktorých mám tak veľmi rád, že ani Boh viac nemôže? Hovoril si o vlne, ktorá pretečie a nič nezostane na brehu. Príde deň, keď zistíš, že každá vlna ti uložila semienko a z každého semienka vzišla rastlina. Ocitneš sa pred kvetmi a stromami pre všechny situácie, budeš sám zo seba prekvapený a povieš si: ,Ale čo mi to Pán urobil?' Lebo vtedy už budeš vykúpený z otroctva hriechu a tvoje terajšie čnosti dosiahnu vysokú dokonalosť."
,,Ako hovoríš, Pane, a ja sa spolieham na tvoje slová."
,,A teraz poďme k tým, ktorí nás očkávajú. Poďte. Pokoj tebe, žena. Dnes večer budem tvojím hosťom."
Vychádzajú a Ježiš zamieri k jazeru, aby ho nezovrel zástup. Peter pohotovo odrazí loďku niekoľko metrov od brehu tak, aby všetci mohli počuť Ježišov hlas, ale aby zostal medzi ním a poslucháčmi istý priestor. A Ježiš hovorí:
,,Keď som premýšľal o tom, čo vám mám povedať, námet som našiel v udalostiach dnešného rána.
Videli ste, že prišli za mnou traja muži. Jeden sám od seba, druhý preto, že som ho vyzval, a tretí z nadšenia. Tiež ste videli, že som prijal len dvoch z nich. Prečo? Videl som azda v treťom zradcu? Nie, to naozaj nie. Ale nepripraveného človeka. Zdanlivo sa zdal najmenej pripravený tento, ktorý je tu teraz vedľa mňa, ten, čo mal ísť najprv pochovať svojho otca. Tento muž si to ani neuvedomoval, ale bol taký pripravený, že dokázal vykonať skutočne hrdinskú obetu.
Hrdinstvo nasledovať Boha je vždy dôkazom dôkladnej duchovnej prípravy. Toto aj vysvetľuje isté prekvapujúce skutočnosti, ktoré sa dejú okolo mňa. Tí, čo sú najviac pripravení prijať Krista, nezávisle od svojho postavenia a vzdelania, prichádzajú ku mne odhodlane a s absolútnou vierou. Menej pripravení ma pozorujú ako človeka, ktorý sa vymyká z bežného rámca, alebo ma skúmajú s nedôverou a zvedavosťou, alebo ma napádajú a znevažujú najrôznejšími spôsobmi. Odlišné spôsoby správania sa závisia od pripravenosti ducha.
Vo vyvolenom ľude by sa mali všade nájsť duchovia pripravení prijať tohto Mesiáša, ktorého s úzkosťou očakávali patriarchovia a proroci, tohto Mesiáša, ktorý konečne prišiel, predchádzaný a sprevádzaný všetkými prorockými znameniami, tohto Mesiáša, ktorého duchovná podoba sa rysuje čoraz jasnejšie cez viditeľné zázraky na telách a veciach, i cez neviditeľné zázraky vo svedomí ľudí, ktorí konvertujú, a aj na pohanoch, ktorí sa obracajú k pravému Bohu. Ale nie je to tak. Pohotovosti nasledovať Mesiáša silno bránia práve deti tohto ľudu - a je to bolestné povedať - bránia jej tým viac, čím vyššie sa vystupuje do jeho najvyšších spoločenských vrstiev. Nehovorím vám to preto, aby som vás pohoršoval, ale aby som vás priviedol k modlitbe a k uvažovaniu.
Prečo sa to deje? Prečo pohania a hriešnici prejdú po mojej ceste väčší kus? Prečo oni prijímajú to, čo hovorím, a ostatní nie? Prečo deti Izraela sa ukotvili, ba sa pevne prisiali ako ústrice na útes, na ktorom sa zrodili. Lebo sú nasýtené, naplnené, nafúknuté svojou múdrosťou a nevedia urobiť miesto pre moju múdrosť tým, že by odhodili nadbytočné a uvoľnili miesto pre to najnutnejšie. Ostatní ľudia nie sú spútaní týmto otroctvom. Sú to úbohí pohania či úbohí hriešnici, ktorí nezakotvili, a sú ako loď unášaná prúdom, sú to chudobní, ktorí nemajú vlastné poklady, ale len kopu omylov a hriechov, ktorých sa s radosťou zbavujú, len čo pochopia, čo je dobrá zvesť, a vychutnávajú jej posilňujúci med, úplne odlišný od ich nechutných hriechov.
Počúvajte a azda lepšie pochopíte, ako môžu z tej istej práce pochádzať odlišné plody.
Rozsievač vyšiel rozsievať. Mal veľa polí a rôznej kvality. Niektoré z nich zdedil po otcovi a z vlastnej nedbalosti sa na nich rozbujnila tŕnistá burina. Iné polia nadobudol sám. Kúpil ich také, aké ich zanechal ich neporiadny vlastník, a on ich ponechal rovnaké. Iné polia zase pretínali cesty, lebo ten muž bol veľmi pohodlný človek a nechcelo sa mu veľa obchádzať, keď išiel z jedného miesta na druhé. Napokon mal pozemky ležiace najbližšie k svojmu domu a o tie veľmi dbal, aby okolie jeho príbytku malo príjemný vzhľad. Tieto polia boli bez kamenia, tŕnia a bez akejkoľvek buriny.
Muž teda vzal vrece so zrnom na siatie, najlepším zo všetkého obilia, a začal rozsievať. Zrno padlo do dobrej mäkkej zeme, pooranej, očistenej, pohnojenej, na poliach najbližšie pri dome. Padlo i na polia popretínané cestami a chodníkmi, ktoré ich rozkúskovali a vnášali na úrodnú pôdu špinavý vyschnutý prach. Ďaľšie semeno padlo na polia, na ktorých pre ľudskú nedbalosť rozbujnelo bodláčie. Teraz ho pluh narušil a zaoral a zdanlivo ho tam už nebolo, no predsa tam bolo, lebo len dôkladné vykynoženie buriny ohňom môže zabrániť, aby sa znova ujala. Posledné semeno dopadlo na polia kúpené prednedávnom, ktoré rozsievač zanechal také, aké boli, bez toho, aby ich starostlivo do hĺbky pooral a vyzbieral všetky kamene, ktoré pod zemou vytvorili nepriepustnú dlažbu, kde sa nemohli ujať jemné korienky. Keď rozosial všetko osivo,
vrátil sa domov a povedal: ,Ó, hotovo. Teraz už len treba počkať do žatvy.'
A tešil sa, lebo ako plynuli mesiace, videl husto schádzať obilie na poliach okolo domu, vidiel ho rásť... ó, aký mäkký koberec! Ako sa nalieva do klasov... ó, aké more! Ako sa premieňa dozlatista a spieva chvály slnku, keď klasy šumely jeden pri druhom. Muž si povedal: ,Všetky polia budú ako toto! Pripravíme kosy a stodoly. To bude chleba! To bude zlata!' A tešil sa... Pokosil obilie z najbližších polí a potom šiel k poliam, ktoré zdedil po otcovi, ale ponechal rásť nadivoko. A zostal zarazený. Vzišlo veľa obilia, lebo polia boli dobré a pôda kultivovaná otcom bola úrodná. Ale jej kvalita pôsobila aj na tŕnie, narušené, ale nevykynožené. Tŕnie sa znova ujalo a vytvorilo ozajstnú húštinu z tŕnistej buriny, cez ktorú obilie prerazilo len ojedinelými klasmi a ostatné sa všetky udusili.
Muž si povedal: ,Toto miesto som zanedbal, ale inde nebolo tŕnie a bude to lepšie.' A odišiel na polia, ktoré nadobudol prednedávnom. Jeho údiv prerástol do bolesti. Tenké a teraz už vyschnuté steblá obilia ležali všade ako vyschnuté seno. Vysušené seno. ,Ale ako to?' vzdychal muž. ,Predsa tu nebolo tŕnie! A osivo bolo tiež to isté! Obilie vzišlo husto a pekne rástlo, veď to vidno na steblách a na ich množstve. Prečo teda všetko vvyhynulo a nedozrelo do klasov?' A s bolesťou sa pustil prekopávať pôdu, aby zistil, či tam nie sú krtie diery alebo iná skaza. Nie, hmyz ani hlodavce tam neboli. Ale koľko, koľko kamenia! Kamenná spúšť! Polia boli doslova vydláždené kamením a tá trocha zeminy, ktorá ho pokrývala, bola klam. Ach, keby bol hlbšie preoral, keď bol na to čas! Ach, keby bol prekopal polia prv, než ich kúpil ako dobré! Ach, keď už urobil chybu pri kúpe, že sa nepresvedčil o kvalite pôdy, keby aspoň vtedy tvrdo pracoval, aby zúrodnil pôdu! Teraz bolo však už neskoro a bedákanie bolo zbytočné.
Sklamaný muž vstal a odišiel na polia, ktoré pre svoju pohodlnosť popretínal chodníkmi... A od bolesti si rozrthal šaty. Tu nebolo nič, úplne nič... Tmavá pôda poľa bola pokrytá ľahkou vrstvou bieleho prachu... Muž sa zrútil na zem a vzdychal: ,Ale prečo ani tu? Tu nie je tŕnie ani kamenie, lebo to sú naše polia. Predkovia, otec, aj ja sme ich vždy vlastnili a po mnohé roky sme ich zúrodňovali. Urobil som tu chodníky, odňal som poliam trochu pôdy, ale to predsa nemohlo spôsobiť takú neúrodu...' Ešte stále plakal, keď dostal odpoveď na svoju bolesť v podobe veľkého kŕdla vtákov, ktoré prelietavali z chodníkov na pole a z poľa na chodníky, dychtivo hľadajúc zrno, zrno, zrno... Pole, ktoré sa stalo akoby sieťou chodníkov, na ktorých okraje dopadlo zrno, prilákalo veľa vtákov, a tí najprv vyzobali zrno padnuté na chodníky, a potom aj to z poľa, a to až do posledného zrnka.
A tak zasiate semeno, rovnaké pre všetky polia, prinieslo jedno stonásobnú, iné šesťdesiaťnásobnú, iné tridsaťnásobnú a niekde vôbec nijakú úrodu. Kto má uši na počúvanie, nech počúva. Semeno je slovo, rovnaké pre všetkých. Miestom, kam dopadá semeno, sú vaše srdcia. Každý nech o tom uvažuje a pochopí. Pokoj s vami."