NEKRSTENÝ - stará legenda
UNBAPTIZED - stará legenda Unbaptized - stará anglická legenda z 12. storočia...
Počas reštaurátorských prác v 60. rokoch 20. storočia v starom anglickom kostole z 12. storočia a neďalekom starobylom kláštore reštaurátori šetrne odkryli starú originálnu maľbu na stene kostola, ktorá bola premaľovaná a o ktorej nikto nevedel, že je pod exteriérom. maľovanie. na stene kostola objavil starý, smutný príbeh, namaľovaný na pamiatku tejto udalosti. V starej kronike kláštora z 12. storočia našli aj príbeh zapísaný, ktorý súvisel so starou maľbou. V tom čase žil bohatý šľachtic príbuzný anglickému kráľovi, ktorý vlastnil kostol a kláštor, ktoré štedro podporoval peniazmi. Bol to mladý, hrdý a bohatý šľachtic, ktorý sa oženil a jeho manželka čakala prvé dieťa. Mala ťažký pôrod.
Na ich zámku v noci po hrade pobehovali slúžky so sviečkami a babica chcela mladej grófke čo najviac pomôcť. Nakoniec porodila chlapca, no bol taký slabý, že sa báli, že bude žiť. Pôrodná babica prišla v noci za grófom a prosila ho, aby dal chlapca rýchlo pokrstiť, lebo je veľmi slabý, aby nezomrel. Bohatý, mladý gróf to nebral vážne. Mám syna a sám kráľ bude jeho krstným otcom. Urobím veľkolepú hostinu na oslavu krstu môjho prvorodeného syna a dediča. Gróf poslal poslov na kráľovský dvor do Londýna ku kráľovi, kde ho prosil, aby bol krstným otcom jeho syna a začal pripravovať veľkolepú hostinu. Chlapec bol ale veľmi slabý a hoci robili všetko možné, do týždňa zomrel. Mladá grófka a jej manžel boli veľmi smutní, chlapca pochovali v kostole. Ale deti už mať nemohli.
Uplynulo viac ako 30 rokov. Gróf naďalej podporoval kostol a kláštor. Bolo pred dušičkami a gróf bol na koni vybavovať pochôdzky v susednom kraji a vracal sa domov už neskoro v noci. Ponáhľal sa a poháňal koňa v tme noci.
Vyšiel mesiac, posol noci a osvetlil cestu svojim matným svetlom.
Gróf poznal starú povesť, že v tú noc vychádzajú duchovia nešťastných, utrápených duší a hľadajú útechu a pomoc vo svojom temnom osude. Preto hnal koňa, aby sa rýchlo dostal domov... Keď sa priblížil ku kostolu, uvidel akési tajomné svetlo vychádzajúce z kostola. Všade bola tma a prišla polnoc. Len mesačný svit slabo osvetľoval náhrobné kamene na cintoríne pri kostole. Svetlo o polnoci? Gróf si myslel, že nejakí zbojníci vykrádajú kostol. Zosadol teda z koňa a prišiel pred kostol.
Dvere kostola boli otvorené a videl z nich vychádzať zástup neznámych, priehľadných bytostí, ktoré sa vznášali tesne nad zemou. To nemôžu byť ľudia!!! Sú to duchovia!!! Kráčali, pomaly, zachmúrene sa kolísali od kostola k neďalekému cintorínu.
Videl dlho mŕtvych kráčať v tom zvláštnom dave, niektorých poznal, iných nie. Zmocnil sa ho strach, lebo nebožtík mal smutný, bolestivý pohľad a zakalené oči a pomaly sa presúvali z kostola na cintorín.
Grófovi búšilo srdce a bol vystrašený. Na konci tohto temného, strašidelného sprievodu videl niečo plaziť sa, nahé stvorenie, ako pes. Podišiel bližšie, aby sa lepšie pozrel, a videl, že je to nahé dieťa, celé rozmazané a poškriabané, ako sa plazilo za zástupom mŕtvych. väčší strach a bolesť, keď videl utrpenie tohto detského ducha. Zavolal na dieťa, kto si??? a ako by som ti mohol pomôcť? Nahé, plaziace sa stvorenie zastalo a jeho tmavé, žiariace oči sa zaborili do grófa s malátnym pohľadom... zvolal som... som tvoj syn, ktorého si nedovolil pokrstiť... a takto musím trpieť v temnote, mukách a bolesti na veky...
Gróf omdlel od hrôzy a bolesti, vynorili sa mu spomienky z dávnych čias, keď nechcel pokrstiť svojho narodeného a umierajúceho syna. Nabral odvahu a priblížil sa k tomuto prapodivnému tvorovi, plaziac sa...prosím, odpusť mi, za Kristove rany, moju vinu....ak nie živý, tak ťa po smrti pokrsím....V mene Ježiša Kriste, ja ťa krstím a dávam ti meno Ján...a požehnal nahé, chudobné dieťa. ... Potom sa plaziace, mučené dieťa postavilo, od radosti vyskočilo a pred ním stál krásny chlapec.
Som Tvoj nepokrstený syn
Ďakujem ti otec, konečne prišlo moje vyslobodenie a môžem odchádzať šťastný.... Chlapec s láskou a vďakou pozrel na svojho vystrašeného otca a potom sa pridal k sprievodu zosnulých a stratených v tme cintorína a noc.
Gróf bol dojatý, oľutoval svoj starý, zlý čin, ale bol šťastný, že jeho Ján našiel pokoj, milosť aspoň po smrti. Potom dal namaľovať výjav v kostole... až o stáročia neskôr kostol premaľovali novými maľbami, pôvodný obraz zakryli a ten zmizol, a tak bol na stáročia skrytý dávny, smutný príbeh... To dokazuje, aký je krst potrebné pre šťastie a pokoj duše na druhom svete. A to je koniec starého smutného príbehu. Ďakujem za čítanie.
čierna ruža na hrobe
Počas reštaurátorských prác v 60. rokoch 20. storočia v starom anglickom kostole z 12. storočia a neďalekom starobylom kláštore reštaurátori šetrne odkryli starú originálnu maľbu na stene kostola, ktorá bola premaľovaná a o ktorej nikto nevedel, že je pod exteriérom. maľovanie. na stene kostola objavil starý, smutný príbeh, namaľovaný na pamiatku tejto udalosti. V starej kronike kláštora z 12. storočia našli aj príbeh zapísaný, ktorý súvisel so starou maľbou. V tom čase žil bohatý šľachtic príbuzný anglickému kráľovi, ktorý vlastnil kostol a kláštor, ktoré štedro podporoval peniazmi. Bol to mladý, hrdý a bohatý šľachtic, ktorý sa oženil a jeho manželka čakala prvé dieťa. Mala ťažký pôrod.
Na ich zámku v noci po hrade pobehovali slúžky so sviečkami a babica chcela mladej grófke čo najviac pomôcť. Nakoniec porodila chlapca, no bol taký slabý, že sa báli, že bude žiť. Pôrodná babica prišla v noci za grófom a prosila ho, aby dal chlapca rýchlo pokrstiť, lebo je veľmi slabý, aby nezomrel. Bohatý, mladý gróf to nebral vážne. Mám syna a sám kráľ bude jeho krstným otcom. Urobím veľkolepú hostinu na oslavu krstu môjho prvorodeného syna a dediča. Gróf poslal poslov na kráľovský dvor do Londýna ku kráľovi, kde ho prosil, aby bol krstným otcom jeho syna a začal pripravovať veľkolepú hostinu. Chlapec bol ale veľmi slabý a hoci robili všetko možné, do týždňa zomrel. Mladá grófka a jej manžel boli veľmi smutní, chlapca pochovali v kostole. Ale deti už mať nemohli.
Uplynulo viac ako 30 rokov. Gróf naďalej podporoval kostol a kláštor. Bolo pred dušičkami a gróf bol na koni vybavovať pochôdzky v susednom kraji a vracal sa domov už neskoro v noci. Ponáhľal sa a poháňal koňa v tme noci.
Vyšiel mesiac, posol noci a osvetlil cestu svojim matným svetlom.
Gróf poznal starú povesť, že v tú noc vychádzajú duchovia nešťastných, utrápených duší a hľadajú útechu a pomoc vo svojom temnom osude. Preto hnal koňa, aby sa rýchlo dostal domov... Keď sa priblížil ku kostolu, uvidel akési tajomné svetlo vychádzajúce z kostola. Všade bola tma a prišla polnoc. Len mesačný svit slabo osvetľoval náhrobné kamene na cintoríne pri kostole. Svetlo o polnoci? Gróf si myslel, že nejakí zbojníci vykrádajú kostol. Zosadol teda z koňa a prišiel pred kostol.
Dvere kostola boli otvorené a videl z nich vychádzať zástup neznámych, priehľadných bytostí, ktoré sa vznášali tesne nad zemou. To nemôžu byť ľudia!!! Sú to duchovia!!! Kráčali, pomaly, zachmúrene sa kolísali od kostola k neďalekému cintorínu.
Videl dlho mŕtvych kráčať v tom zvláštnom dave, niektorých poznal, iných nie. Zmocnil sa ho strach, lebo nebožtík mal smutný, bolestivý pohľad a zakalené oči a pomaly sa presúvali z kostola na cintorín.
Grófovi búšilo srdce a bol vystrašený. Na konci tohto temného, strašidelného sprievodu videl niečo plaziť sa, nahé stvorenie, ako pes. Podišiel bližšie, aby sa lepšie pozrel, a videl, že je to nahé dieťa, celé rozmazané a poškriabané, ako sa plazilo za zástupom mŕtvych. väčší strach a bolesť, keď videl utrpenie tohto detského ducha. Zavolal na dieťa, kto si??? a ako by som ti mohol pomôcť? Nahé, plaziace sa stvorenie zastalo a jeho tmavé, žiariace oči sa zaborili do grófa s malátnym pohľadom... zvolal som... som tvoj syn, ktorého si nedovolil pokrstiť... a takto musím trpieť v temnote, mukách a bolesti na veky...
Gróf omdlel od hrôzy a bolesti, vynorili sa mu spomienky z dávnych čias, keď nechcel pokrstiť svojho narodeného a umierajúceho syna. Nabral odvahu a priblížil sa k tomuto prapodivnému tvorovi, plaziac sa...prosím, odpusť mi, za Kristove rany, moju vinu....ak nie živý, tak ťa po smrti pokrsím....V mene Ježiša Kriste, ja ťa krstím a dávam ti meno Ján...a požehnal nahé, chudobné dieťa. ... Potom sa plaziace, mučené dieťa postavilo, od radosti vyskočilo a pred ním stál krásny chlapec.
Som Tvoj nepokrstený syn
Ďakujem ti otec, konečne prišlo moje vyslobodenie a môžem odchádzať šťastný.... Chlapec s láskou a vďakou pozrel na svojho vystrašeného otca a potom sa pridal k sprievodu zosnulých a stratených v tme cintorína a noc.
Gróf bol dojatý, oľutoval svoj starý, zlý čin, ale bol šťastný, že jeho Ján našiel pokoj, milosť aspoň po smrti. Potom dal namaľovať výjav v kostole... až o stáročia neskôr kostol premaľovali novými maľbami, pôvodný obraz zakryli a ten zmizol, a tak bol na stáročia skrytý dávny, smutný príbeh... To dokazuje, aký je krst potrebné pre šťastie a pokoj duše na druhom svete. A to je koniec starého smutného príbehu. Ďakujem za čítanie.
čierna ruža na hrobe