Ježišova modlitba za Judáša
(M.Valtorta,Evanj.9/228)
Ježiš, vysoká biela postava v ľanových šatách na okraji červenozelenej lúky, zodvihne ruky k pokojnému nebu, pozdvihne veľmi zarmútenú tvár i svoju dušu k svojmu Otcovi stonajúc: ,,Ó! Otče môj! Vari ma obviníš, že som vynechal čosi na jeho záchranu? Vieš, že bojujem za jeho dušu, nie za svoj život, aby som zabránil jeho zločinu... Otče! Otče môj! Úpenlivo ťa prosím! Urýchli hodinu temnôt, hodinu Obety, lebo je pre mňa príliš kruté žiť pri priateľovi, ktorý nechce byť vykúpený... ,To je najväčšia bolesť!' A Ježiš sa posadí do hustej, vysokej, krásnej ďateliny, skloní hlavu na pozdvihnuté kolená zovreté ramenami a plače...
Och, nemôžem vidieť ten plač! Už sa príliš podobá - skľúčenosťou, osamelosťou... presvedčením, že nebo neurobí nič, aby ho potešilo, a že on musí pretrpieť tú bolesť - plaču v Getsemani. A priveľmi ma zraňuje...
Ježiš plače dlho na osamelom, mĺkvom mieste. Svedkami jeho plaču sú zlatisté včely, ďatelina, ktorá rozvoniava a pomaly sa vlní v závanoch búrkového vetra, a mračná, ktoré zavčas rána boli ako ľahučká sieť na azúrovom nebi a teraz zhustli, stmavli a nakopili sa, sľubujúc nový dážď.
Ježiš prestane plakať. Zodvihne hlavu a načúva... Z hlavnej cesty počuť hluk kolies a spiežovcov.
Ježiš povie: ,,Poďme. Učeníčky... Tie sú verné... Otče môj, nech je, ako ty chceš! Ponúkam ti obetu tejto mojej túžby Spasiteľa a Priateľa.
Je napísané! On to chcel. Je to pravda. Dovoľ však, ó, Otče môj, aby som pokračoval v mojom diele za neho, až kým sa všetko neukončí. A už odteraz ti hovorím: Otče, keď sa budem modliť za hriešnikov už ako obeta, ktorá nemôže zasiahnúť priamo, Otče, ty vezmi moje utrpenie a naliehaj ním na Judášovu dušu. Viem, že ťa žiadam o to, čo Spravodlivosť nemôže udeliť. No Milosrdenstvo a Láska vzišli od teba a ty ich miluješ, lebo pochádzajú od teba a sú jedno s tebou, jediným a trojjediným Bohom, svätým a požehnaným.
Ja dám sám seba mojim milovaným za pokrm a nápoj. Otče, moja krv a moje telo sa teda majú stať pre jedného z nich odsúdením? Otče, pomôž mi! Zárodok ľútosti do tohto srdca...! Otče, prečo sa vzďaluješ? Už sa vzďaluješ od svojho Slova, ktoré prosí? Otče, nastala hodina. Viem to. Nech sa stane tvoja požehnaná vôľa! No nechaj svojmu Synovi, svojmu Kristovi, v ktorom sa skrze tvoje nevyspytateľné nariadenie v tejto hodine zmenšuje bezpečné videnie budúcnosti - nehovorím, že je to kruté, ale tvoje zľutovanie nado mnou! - ponechaj mi nádej, že ho ešte zachránim.
Ó! Otče môj! Viem to. Viem to, odkedy som. Vedel som to, odkedy som prišiel na zem nielen ako Slovo, ale ako Človek. Vedel som to, odkedy som stretol toho muža v chráme... Vždy som to vedel... No teraz...
Ó! Zdá sa mi - taký veľký je tvoj súcit, najsvätejší Otče! - zdá sa mi, že je to len hrozný sen, podnietený jeho správaním, ale že to nie je neodvrátiteľné... a že ešte môžem dúfať, ešte, vždy, pretože nekonečné je moje utrpenie a nekonečná bude Obeta, a mohla by, aj pre neho, ešte niečo...
Ach! Ja blúznim! To je Človek, ktorý chce v toto dúfať! Boh, ktorý je v Človekovi, Boh, ktorý sa stal Človekom, sa nemôže oddávať klamným nádejám! Rozplýva sa jemná hmla,ktorá mi na chvíľu zakryla priepasť, priepasť už otvorenú pre toho, ktorý dal prednosť temnotám pred Svetlom... Tvoje zľutovanie mi to zakrylo! A tvoje zľutovanie mi to ukazuje teraz, keď si ma opäť povzbudil. Áno, Otče! Aj toto! Všetko! A budem Milosrdenstvom až do konca, pretože taká je moja podstata."
Ešte sa mlčky modlí s ramenami roztvorenými do kríža a utrápená tvár sa upokojuje stále viac a nadobúda výzor vznešeného pokoja. Stáva sa takmer žiarivou zo svetla vnútornej radosti, hoci na zavretých perách nebadať úsmev. Je to radosť jeho ducha zo spoločenstva s Otcom, ktorý preniká cez závoj tela a odstraňuje znaky, ktoré bolesť vyhĺbila a namaľovala na vychudnutej a zduchovnenej tvári. Takýto výzor Učiteľ nadobúdal tým viac, čím hlbšie sa ponáral do bolesti a smeroval k Obete. Kristova tvár v tomto jeho poslednom čase už nie je pozemskou tvárou a žiaden umelec, aj keby sa mu Vykupiteľ ukázal, nám nikdy nebude môcť zobraziť tú tvár Človeka Boha, vytesanú do nadprirodzenej krásy dokonalou a úplnou láskou a bolesťou.
Ježiš, vysoká biela postava v ľanových šatách na okraji červenozelenej lúky, zodvihne ruky k pokojnému nebu, pozdvihne veľmi zarmútenú tvár i svoju dušu k svojmu Otcovi stonajúc: ,,Ó! Otče môj! Vari ma obviníš, že som vynechal čosi na jeho záchranu? Vieš, že bojujem za jeho dušu, nie za svoj život, aby som zabránil jeho zločinu... Otče! Otče môj! Úpenlivo ťa prosím! Urýchli hodinu temnôt, hodinu Obety, lebo je pre mňa príliš kruté žiť pri priateľovi, ktorý nechce byť vykúpený... ,To je najväčšia bolesť!' A Ježiš sa posadí do hustej, vysokej, krásnej ďateliny, skloní hlavu na pozdvihnuté kolená zovreté ramenami a plače...
Och, nemôžem vidieť ten plač! Už sa príliš podobá - skľúčenosťou, osamelosťou... presvedčením, že nebo neurobí nič, aby ho potešilo, a že on musí pretrpieť tú bolesť - plaču v Getsemani. A priveľmi ma zraňuje...
Ježiš plače dlho na osamelom, mĺkvom mieste. Svedkami jeho plaču sú zlatisté včely, ďatelina, ktorá rozvoniava a pomaly sa vlní v závanoch búrkového vetra, a mračná, ktoré zavčas rána boli ako ľahučká sieť na azúrovom nebi a teraz zhustli, stmavli a nakopili sa, sľubujúc nový dážď.
Ježiš prestane plakať. Zodvihne hlavu a načúva... Z hlavnej cesty počuť hluk kolies a spiežovcov.
Ježiš povie: ,,Poďme. Učeníčky... Tie sú verné... Otče môj, nech je, ako ty chceš! Ponúkam ti obetu tejto mojej túžby Spasiteľa a Priateľa.
Je napísané! On to chcel. Je to pravda. Dovoľ však, ó, Otče môj, aby som pokračoval v mojom diele za neho, až kým sa všetko neukončí. A už odteraz ti hovorím: Otče, keď sa budem modliť za hriešnikov už ako obeta, ktorá nemôže zasiahnúť priamo, Otče, ty vezmi moje utrpenie a naliehaj ním na Judášovu dušu. Viem, že ťa žiadam o to, čo Spravodlivosť nemôže udeliť. No Milosrdenstvo a Láska vzišli od teba a ty ich miluješ, lebo pochádzajú od teba a sú jedno s tebou, jediným a trojjediným Bohom, svätým a požehnaným.
Ja dám sám seba mojim milovaným za pokrm a nápoj. Otče, moja krv a moje telo sa teda majú stať pre jedného z nich odsúdením? Otče, pomôž mi! Zárodok ľútosti do tohto srdca...! Otče, prečo sa vzďaluješ? Už sa vzďaluješ od svojho Slova, ktoré prosí? Otče, nastala hodina. Viem to. Nech sa stane tvoja požehnaná vôľa! No nechaj svojmu Synovi, svojmu Kristovi, v ktorom sa skrze tvoje nevyspytateľné nariadenie v tejto hodine zmenšuje bezpečné videnie budúcnosti - nehovorím, že je to kruté, ale tvoje zľutovanie nado mnou! - ponechaj mi nádej, že ho ešte zachránim.
Ó! Otče môj! Viem to. Viem to, odkedy som. Vedel som to, odkedy som prišiel na zem nielen ako Slovo, ale ako Človek. Vedel som to, odkedy som stretol toho muža v chráme... Vždy som to vedel... No teraz...
Ó! Zdá sa mi - taký veľký je tvoj súcit, najsvätejší Otče! - zdá sa mi, že je to len hrozný sen, podnietený jeho správaním, ale že to nie je neodvrátiteľné... a že ešte môžem dúfať, ešte, vždy, pretože nekonečné je moje utrpenie a nekonečná bude Obeta, a mohla by, aj pre neho, ešte niečo...
Ach! Ja blúznim! To je Človek, ktorý chce v toto dúfať! Boh, ktorý je v Človekovi, Boh, ktorý sa stal Človekom, sa nemôže oddávať klamným nádejám! Rozplýva sa jemná hmla,ktorá mi na chvíľu zakryla priepasť, priepasť už otvorenú pre toho, ktorý dal prednosť temnotám pred Svetlom... Tvoje zľutovanie mi to zakrylo! A tvoje zľutovanie mi to ukazuje teraz, keď si ma opäť povzbudil. Áno, Otče! Aj toto! Všetko! A budem Milosrdenstvom až do konca, pretože taká je moja podstata."
Ešte sa mlčky modlí s ramenami roztvorenými do kríža a utrápená tvár sa upokojuje stále viac a nadobúda výzor vznešeného pokoja. Stáva sa takmer žiarivou zo svetla vnútornej radosti, hoci na zavretých perách nebadať úsmev. Je to radosť jeho ducha zo spoločenstva s Otcom, ktorý preniká cez závoj tela a odstraňuje znaky, ktoré bolesť vyhĺbila a namaľovala na vychudnutej a zduchovnenej tvári. Takýto výzor Učiteľ nadobúdal tým viac, čím hlbšie sa ponáral do bolesti a smeroval k Obete. Kristova tvár v tomto jeho poslednom čase už nie je pozemskou tvárou a žiaden umelec, aj keby sa mu Vykupiteľ ukázal, nám nikdy nebude môcť zobraziť tú tvár Človeka Boha, vytesanú do nadprirodzenej krásy dokonalou a úplnou láskou a bolesťou.
