Posledná Ježišova obeta na záchranu Judáša (2)
(M.Valtorta,Evanj.9/225)
,,Otvor bránu, Jonáš. Vyjdem si na chvíľu s mojím učeníkom. Vrátim sa čoskôr," povie láskavo sluhovi roľníkovi, ktorý zostal zarazene s obrovským kľúčom v ruke.
Bránička z ťažkého železa pri otváraní zavŕzga, tak ako zaškrípe kľúč, keď ním odomyká zámok.
,,Táto bránka sa odomyká len zriedkavo," povie sluha s úsmevom. ,,Ach! Ale si zhrdzavela! Keď sa leňoší, tak sa kazí... Hŕdza, prach... nezbedníci... Je to ako s nami... Ak ustavične nepracujeme na našich dušiach!"
,,Výborne, Jonáš! To je veľmi múdra myšlienka. Mnohí rabíni by ti ju závideli."
,,Ó, to mi ich vnukajú moje včely... a tvoje slová. Popravde, sú to tvoje slová. No potom aj včely mi ich umožňujú pochopiť. Lebo všetko má svoj hlas, ak mu človek dokáže rozumieť. Vravím si: Ak ony, včely, poslúchajú príkazy toho, kto ich stvoril, a sú to drobné živočíchy, ktoré neviem, kde by mali mať rozum a srdce, tak ja, čo mám srdce, rozum a ducha, a ktorý počúvam Učiteľa, nemal by som vedieť robiť to, čo robia ony, a pracovať stále, neustále, aby som robil to, čo Učiteľ hovorí, že máme konať? A urobiť svojho ducha takého krásneho, jasného, bez hrdze, prachu, blata a bez slamy, kameňov a ďaľších nástrah, ktoré kladú pekelní nepriatelia?"
,,Hovoríš naozaj správne. Napodobňuj svoje včely a tvoja duša sa stane bohatým úľom plným cenných čností a Boh príde, aby sa v ňom tešil. Pokoj nech je s tebou."
Položí ruku na striebristú hlavu sluhu, ktorý stojí pred ním sklonený, a vyjde na cestu smerom k lúkam červenej ďateliny, krásnym ako vysoké, husté, zelené a tmavočervené koberce. Nad nimi iskria a zvučia včely, poletujúc z kvietka na kvietok.
Keď sa vzdialia od ohrady natoľko, že nik nemôže zachytiť ani slovo, Ježiš prehovorí: ,,Počul si toho sluhu? A to je roľník. Sotva vie prečítať nejaké slovo... A predsa... Jeho slová by mohli byť na mojich perách bez toho, aby sa moja reč Učiteľa zdala nerozumná. Cíti, že treba bdieť, aby npriatelia ducha neskazili ducha... Ja... Kvôli nim ťa držím pri sebe, a ty ma preto nenávidíš! Chcem ťa ochrániť od nich i od teba samého, a ty ma nenávidíš. Dávam ti prostriedok na tvoju záchranu, ešte to môžeš urobiť, a ty ma nenávidíš. Hovorím ti to ešte raz: Choď preč, Judáš. Odíď ďaleko. Nevstúp do Jeruzalema. Si chorý. Nie je lož povedať, že si taký chorý, že sa nemôžeš zúčastniť na Pasche. Urobíš si dodatočnú Veľkú noc. Zákon dovoľuje urobiť si dodatočnú Paschu, keď choroba či iný závažný dôvod zabránia vykonať tú slávnostnú. Poprosím Lazára - je to rozumný priateľ a nevypytuje sa -, aby ťa ešte dnes zaviedol za Jordán."
,,Nie. Veľakrát som ti povdal, aby si ma vyhnal. Nechcel si. Teraz to ja nechcem."
,,Nechceš? Nechceš sa zachrániť? Nemáš súcit k sebe samému? Ani k svojej matke?"
,,Mal by si povedať: ,Nemáš súcit so mnou.' Bolo by to od teba úprimnejšie."
,,Judáš, môj nešťastný priateľ, neprosím ťa kvôli sebe. Kvôli tebe, kvôli tebe ťa prosím. Pozri! sme sami. Ja a ty sami. Ty vieš, kto som ja, a ja viem, kto si ty. To je posledná chvíľa milosti, ktorá je nám ešte dožičená na zabránenie tvojej skazy... Ó! Neškľab sa tak satansky, priateľu môj. Nevysmievaj sa mi, akoby som bol blázon, za to, že hovorím: ,tvoja skaza' a nie moja. To nie je moja skaza. Tvoja áno... Sme sami, ja a ty, a nad nami je Boh... Boh, ktorý ťa ešte nemá v nenávisti, Boh, ktorý pomáha v tom najväčšom boji medzi Dobrom a Zlom, ktoré zápasia o tvoju dušu. Nad nami je nebo, ktoré nás pozoruje. Nebo, ktoré sa čoskoro naplní svätými. Tí sa už chvejú na mieste svojho očakávania, lebo cítia prichádzať radosť... Judáš, medzi nimi je tvoj otec..."
,,Bol hriešnik. Nie je tam."
,,Bol hriešnik, ale nie zatratený. A preto aj k nemu prichádza radosť. Prečo mu chceš spôsobiť bôľ v jeho radosti?"
,,Už je mimo bolesti. Je mŕtvy."
,,Nie. Nie je mimo bolesti, keď vidí, že si vinný...ó! nevytŕhaj mi z hrude to slovo...!"
,,Ale áno! Ale áno! Povedz ho! Ja si ho hovorím už celé mesiace! Som zatratený. Viem to. Nič sa už nemôže zmeniť."
,,Všetko! Judáš, ja plačem. Chceš byť teda ty príčinou posledných sĺz Človeka...? Judáš, prosím ťa. Uvažuj, priateľu: mojim modlitbám prisviedča nebo, a ty, a ty... Necháš ma modliť sa márne? Uváž, kto je pred tebou a modlí sa: Mesiáš Izraela, Syn Otca... Judáš, počúvaj ma...! Zastav sa, kým môžeš...!"
,,Nie!"
Ježiš si rukami zakryje tvár a spustí sa na zem na okraj lúky. Nehlučne plače. No plače horko. Plecia sa mu trasú pri hlbokých vzlykoch...
Judáš na neho hľadí, tam pri svojich nohách, zlomeného, plačúceho z túžby zachrániť ho... a na chvíľu sa ho zmocní dojatie. Povie, odložiac tvrdý tón, tón ozajstného diabla, aký mal predtým: ,,Nemôžem... Dal som svoje slovo..."
Ježiš pozdvihne utrápenú tvár, prerušiac ho: ,,Komu? Komu? Úbohým ľuďom! A z nich, aby si pred nimi nevyzeral nečestný, si robíš starosti? A mne si nedal pred troma rokmi seba samého? A myslíš na poznámky hŕstky zločincov, a nie na Boží súd? Och! Ó, Otče, čo mám urobiť, aby som v ňom vzkriesil vôľu nehrešiť?" Opäť skloní zronenú, zmučenú hlavu... Vyzerá už ako Ježiš trýznený smrteľnou agóniou v Getsemani.
V Judášovi sa ozve súcit a povie: ,,Zostanem. Netrp až tak! Zostanem... Pomôž mi zostať! Obráň ma!"
,,Vždy! Vždy, keď budeš chcieť. Poď. Niet viny, s ktorou by som nemal zľutovanie a ktorú by som neodpustil. Povedz: ,Chcem.' A vykúpim ťa...." Vstávajúc ho berie do náručia.
No hoci slzy Ježiša-Boha padajú na Judášove vlasy, Judášove ústa zostávajú zavreté. Nevysloví žiadané slovo. Nepovie ani ,odpusť ', keď mu Ježiš šepká medzi vlasy: ,,Cítiš, že ťa milujem? Mal by som ťa napomenúť! Bozkávam ťa. Mal by som právo povedať ti: ,Požiadaj o odpustenie svojho Boha,' a žiadam ťa iba, aby si mal vôľu po odpustení. Si tak veľmi chorý! Nemôže sa žiadať veľa od tak veľmi chorého. Od všetkých hriešnikov, ktorí ku mne prišli, som požadoval absolútne pokánie, aby som im mohol odpustiť. Od teba, priateĺu môj, žiadam iba vôľu, aby si oľutoval a potom... budem konať ja."
Judáš mlčí...
Ježiš ho nechá odísť a povie: ,,Zostaň tu aspoň až do dňa po sobote."
,,Zostanem... Vráťme sa do domu. Všimnú si našu neprítomnosť. Možno ťa čakajú ženy. Ony sú lepšie než ja a nesmieš ich kvôli mne zanedbávať."
,,Nespomínaš si na podobenstvo o stratenej ovečke? Ty si ňou... ony, učeníčky, sú dobré ovečky zatvorené v ovčinci. Neupadnú do nebezpečenstva, aj keby som hľadal tvoju dušu po celý deň, aby som ju znova priviedol do ovčinca..."
,,Ale áno! Ale áno! Aha! Vrátim sa do ovčinca. A zavriem sa v Lazárovej knižnici čítať. Nechcem byť rušený. Nechcem vidieť ani vedieť nič. Takto... ma nebudeš vždy podozrievať. A ak sa niečo, čo sa prihodí, oznámi veľrade, budeš si musieť vyhľadať hady spomedzi svojich milovaných. Zbohom! Vojdem hlavným vchodom. Neboj sa. Neutečiem. Môžeš prísť a overiť si, kedy chceš."
A obrátiac sa chrbtom, odchádza dlhými krokmi.
,,Otvor bránu, Jonáš. Vyjdem si na chvíľu s mojím učeníkom. Vrátim sa čoskôr," povie láskavo sluhovi roľníkovi, ktorý zostal zarazene s obrovským kľúčom v ruke.
Bránička z ťažkého železa pri otváraní zavŕzga, tak ako zaškrípe kľúč, keď ním odomyká zámok.
,,Táto bránka sa odomyká len zriedkavo," povie sluha s úsmevom. ,,Ach! Ale si zhrdzavela! Keď sa leňoší, tak sa kazí... Hŕdza, prach... nezbedníci... Je to ako s nami... Ak ustavične nepracujeme na našich dušiach!"
,,Výborne, Jonáš! To je veľmi múdra myšlienka. Mnohí rabíni by ti ju závideli."
,,Ó, to mi ich vnukajú moje včely... a tvoje slová. Popravde, sú to tvoje slová. No potom aj včely mi ich umožňujú pochopiť. Lebo všetko má svoj hlas, ak mu človek dokáže rozumieť. Vravím si: Ak ony, včely, poslúchajú príkazy toho, kto ich stvoril, a sú to drobné živočíchy, ktoré neviem, kde by mali mať rozum a srdce, tak ja, čo mám srdce, rozum a ducha, a ktorý počúvam Učiteľa, nemal by som vedieť robiť to, čo robia ony, a pracovať stále, neustále, aby som robil to, čo Učiteľ hovorí, že máme konať? A urobiť svojho ducha takého krásneho, jasného, bez hrdze, prachu, blata a bez slamy, kameňov a ďaľších nástrah, ktoré kladú pekelní nepriatelia?"
,,Hovoríš naozaj správne. Napodobňuj svoje včely a tvoja duša sa stane bohatým úľom plným cenných čností a Boh príde, aby sa v ňom tešil. Pokoj nech je s tebou."
Položí ruku na striebristú hlavu sluhu, ktorý stojí pred ním sklonený, a vyjde na cestu smerom k lúkam červenej ďateliny, krásnym ako vysoké, husté, zelené a tmavočervené koberce. Nad nimi iskria a zvučia včely, poletujúc z kvietka na kvietok.
Keď sa vzdialia od ohrady natoľko, že nik nemôže zachytiť ani slovo, Ježiš prehovorí: ,,Počul si toho sluhu? A to je roľník. Sotva vie prečítať nejaké slovo... A predsa... Jeho slová by mohli byť na mojich perách bez toho, aby sa moja reč Učiteľa zdala nerozumná. Cíti, že treba bdieť, aby npriatelia ducha neskazili ducha... Ja... Kvôli nim ťa držím pri sebe, a ty ma preto nenávidíš! Chcem ťa ochrániť od nich i od teba samého, a ty ma nenávidíš. Dávam ti prostriedok na tvoju záchranu, ešte to môžeš urobiť, a ty ma nenávidíš. Hovorím ti to ešte raz: Choď preč, Judáš. Odíď ďaleko. Nevstúp do Jeruzalema. Si chorý. Nie je lož povedať, že si taký chorý, že sa nemôžeš zúčastniť na Pasche. Urobíš si dodatočnú Veľkú noc. Zákon dovoľuje urobiť si dodatočnú Paschu, keď choroba či iný závažný dôvod zabránia vykonať tú slávnostnú. Poprosím Lazára - je to rozumný priateľ a nevypytuje sa -, aby ťa ešte dnes zaviedol za Jordán."
,,Nie. Veľakrát som ti povdal, aby si ma vyhnal. Nechcel si. Teraz to ja nechcem."
,,Nechceš? Nechceš sa zachrániť? Nemáš súcit k sebe samému? Ani k svojej matke?"
,,Mal by si povedať: ,Nemáš súcit so mnou.' Bolo by to od teba úprimnejšie."
,,Judáš, môj nešťastný priateľ, neprosím ťa kvôli sebe. Kvôli tebe, kvôli tebe ťa prosím. Pozri! sme sami. Ja a ty sami. Ty vieš, kto som ja, a ja viem, kto si ty. To je posledná chvíľa milosti, ktorá je nám ešte dožičená na zabránenie tvojej skazy... Ó! Neškľab sa tak satansky, priateľu môj. Nevysmievaj sa mi, akoby som bol blázon, za to, že hovorím: ,tvoja skaza' a nie moja. To nie je moja skaza. Tvoja áno... Sme sami, ja a ty, a nad nami je Boh... Boh, ktorý ťa ešte nemá v nenávisti, Boh, ktorý pomáha v tom najväčšom boji medzi Dobrom a Zlom, ktoré zápasia o tvoju dušu. Nad nami je nebo, ktoré nás pozoruje. Nebo, ktoré sa čoskoro naplní svätými. Tí sa už chvejú na mieste svojho očakávania, lebo cítia prichádzať radosť... Judáš, medzi nimi je tvoj otec..."
,,Bol hriešnik. Nie je tam."
,,Bol hriešnik, ale nie zatratený. A preto aj k nemu prichádza radosť. Prečo mu chceš spôsobiť bôľ v jeho radosti?"
,,Už je mimo bolesti. Je mŕtvy."
,,Nie. Nie je mimo bolesti, keď vidí, že si vinný...ó! nevytŕhaj mi z hrude to slovo...!"
,,Ale áno! Ale áno! Povedz ho! Ja si ho hovorím už celé mesiace! Som zatratený. Viem to. Nič sa už nemôže zmeniť."
,,Všetko! Judáš, ja plačem. Chceš byť teda ty príčinou posledných sĺz Človeka...? Judáš, prosím ťa. Uvažuj, priateľu: mojim modlitbám prisviedča nebo, a ty, a ty... Necháš ma modliť sa márne? Uváž, kto je pred tebou a modlí sa: Mesiáš Izraela, Syn Otca... Judáš, počúvaj ma...! Zastav sa, kým môžeš...!"
,,Nie!"
Ježiš si rukami zakryje tvár a spustí sa na zem na okraj lúky. Nehlučne plače. No plače horko. Plecia sa mu trasú pri hlbokých vzlykoch...
Judáš na neho hľadí, tam pri svojich nohách, zlomeného, plačúceho z túžby zachrániť ho... a na chvíľu sa ho zmocní dojatie. Povie, odložiac tvrdý tón, tón ozajstného diabla, aký mal predtým: ,,Nemôžem... Dal som svoje slovo..."
Ježiš pozdvihne utrápenú tvár, prerušiac ho: ,,Komu? Komu? Úbohým ľuďom! A z nich, aby si pred nimi nevyzeral nečestný, si robíš starosti? A mne si nedal pred troma rokmi seba samého? A myslíš na poznámky hŕstky zločincov, a nie na Boží súd? Och! Ó, Otče, čo mám urobiť, aby som v ňom vzkriesil vôľu nehrešiť?" Opäť skloní zronenú, zmučenú hlavu... Vyzerá už ako Ježiš trýznený smrteľnou agóniou v Getsemani.
V Judášovi sa ozve súcit a povie: ,,Zostanem. Netrp až tak! Zostanem... Pomôž mi zostať! Obráň ma!"
,,Vždy! Vždy, keď budeš chcieť. Poď. Niet viny, s ktorou by som nemal zľutovanie a ktorú by som neodpustil. Povedz: ,Chcem.' A vykúpim ťa...." Vstávajúc ho berie do náručia.
No hoci slzy Ježiša-Boha padajú na Judášove vlasy, Judášove ústa zostávajú zavreté. Nevysloví žiadané slovo. Nepovie ani ,odpusť ', keď mu Ježiš šepká medzi vlasy: ,,Cítiš, že ťa milujem? Mal by som ťa napomenúť! Bozkávam ťa. Mal by som právo povedať ti: ,Požiadaj o odpustenie svojho Boha,' a žiadam ťa iba, aby si mal vôľu po odpustení. Si tak veľmi chorý! Nemôže sa žiadať veľa od tak veľmi chorého. Od všetkých hriešnikov, ktorí ku mne prišli, som požadoval absolútne pokánie, aby som im mohol odpustiť. Od teba, priateĺu môj, žiadam iba vôľu, aby si oľutoval a potom... budem konať ja."
Judáš mlčí...
Ježiš ho nechá odísť a povie: ,,Zostaň tu aspoň až do dňa po sobote."
,,Zostanem... Vráťme sa do domu. Všimnú si našu neprítomnosť. Možno ťa čakajú ženy. Ony sú lepšie než ja a nesmieš ich kvôli mne zanedbávať."
,,Nespomínaš si na podobenstvo o stratenej ovečke? Ty si ňou... ony, učeníčky, sú dobré ovečky zatvorené v ovčinci. Neupadnú do nebezpečenstva, aj keby som hľadal tvoju dušu po celý deň, aby som ju znova priviedol do ovčinca..."
,,Ale áno! Ale áno! Aha! Vrátim sa do ovčinca. A zavriem sa v Lazárovej knižnici čítať. Nechcem byť rušený. Nechcem vidieť ani vedieť nič. Takto... ma nebudeš vždy podozrievať. A ak sa niečo, čo sa prihodí, oznámi veľrade, budeš si musieť vyhľadať hady spomedzi svojich milovaných. Zbohom! Vojdem hlavným vchodom. Neboj sa. Neutečiem. Môžeš prísť a overiť si, kedy chceš."
A obrátiac sa chrbtom, odchádza dlhými krokmi.
