Posledná Ježišova snaha zachrániť Judáša (1)
(M.Valtorta,Evanj.9/220)
,,Môžete ísť kam chcete. Dnes zostanem tu s Judášom a Jakubom. Majú prísť učeníčky," povie Ježiš svojim apoštolom, zídeným okolo neho pod verandou domu. ,, Ale buďte opatrní. Usilujte sa byť nenápadní, aby ste sa vyhli represáliám."
,,Ó, ja veru zostanem! Čo by som robil v Jeruzaleme?" povie Peter.
,,Zato ja pôjdem. Otec ma istotne čaká. Chce ponúknuť víno. Starý sľub Ježišovi... Vinice môjho otca v Ráme sú preslávené v celej oblasti. To okúsite, aké víno bude na Veľkonočnej hostine!" povie Tomáš.
,,Aj tietio Lazárove vína sú vynikajúce. Vryla sa mi do pamäti hostina na sviatok Svetiel...," mimovoľne labužnicky vyriekne Matúš.
,,Myslím, že zajtra Lazár usporiada veľkú večeru, zahliadol som už isté prípravy," povie Jakub Zebedeov.
,,Áno? Prídu aj iní?" vyzvedá Ondrej.
,,Nie. Pýtal som sa na to už Maximína."
,,Ach, oblečiem si nové šaty, ktoré mi poslala moja žena," povie Filip.
,,Aj ja tak urobím. Chcel som si ich obliecť až na Paschu, ale istotne tu budeme pokojnejší zajtra než o niekoľko dní...," povie Bartolomej a zamyslene sa zarazí.
,,Ja sa vyparádim do nového na vstup do mesta. A ty, Učiteľ?" spýta sa Ján.
,,Ja tiež . Oblečiem si purpurové šaty."
,,Budeš vyzerať ako Kráľ!" povie s obdivom Milovaný, ktorý si ho už predstavuje v nádhernom odeve...
,,Keby som však na to nemyslel ja! Tem purpur som obstaral ja, už pred rokmi," pochváli sa Iškariotský.
,,Naozaj? Ó! Človek by ani nemyslel... Učiteľ je vždy taký pokorný..."
,,Až príliš. Teraz je chvíľa, aby sa stal kráľom. Dosť bolo čakania! Nech pre svoju dôstojnosť má aspoň odev v súlade so svojou hodnosťou. Ja myslím na všetko."
,,Máš pravdu, Judáš. Ty vieš, ako to vo svete chodí. My... sme úbohí rybári...," povedia pokorne tí od jazera... A ako to vždy býva vo svetle sveta - vo falošnom, pochmúrnom svetskom svetle - , Judášova zliatina sa zdá šľachetnejším kovom, než neopracované, ale čisté, úprimné, počestné zlato galilejských sŕdc...
Ježiš, ktorý sa rozprával s Horlivcom a Alfejovými synmi, sa obráti a pozrie na Iškariotského, a pozrie i na počestných, takých pokorných a zahanbených, že sú... takí hlúpučkí oproti Judášovi... a potrasie hlavou, bez toho, žeby prehovoril. No vidiac, že Iškariotský si zaväzuje remienky na sandáloch a upravuje plášť, akoby sa chcel vydať na cestu, spýta sa ho: ,,Kam ideš?"
,,Do mesta."
,,Povedal som, že sa zdržím s tebou a s Jakubom..."
,,Ach! Myslel som, že hovoríš o Júdovi, tvojom bratovi... teda... ja... som ako väzeň... Ach! Ach!" Jedovato sa zasmeje.
,,Myslím, že v Betánii nie sú reťaze ani mreže. Je tu len túžba tvojho Učiteľa. A ja by som bol šťastný, keby som bol jeho väzňom," poznamená Horlivec.
,,Ó, samozrejme! Žartoval som... To preto... chcel by som mať správy o matke. Istotne prišli pútnici z Kariotu ..."
,,Nie. O dva dni budeme v Jeruzaleme všetci. Ty teraz zostaň tu," povie rázne Ježiš.
Judáš nenamieta. Zloží si plášť, hovoriac: ,,Teda? Kto ide do mesta? Bolo by dobré poznať aj nálady... Čo robia učeníci... Chcel som ísť aj za priateľmi, dozvedeť sa, čo sa povráva... "
,,To nie je podstatné. Zostaň. Nič z toho, čo hovoríš, nie je nevyhnutné. Nie je to zvlášť naliehavé..."
,,Učiteľ, ja by som tiež chcel ísť. Lebo som to sľúbil. V Annášovom dome mám zopár priateľov a...," povie Ján.
,,Ty by si tam šiel, synu môj? Čo ak ťa zajmú?" spýta sa Salome, ktorá prišla.
,,Ak ma zajmú? Čo zlé som urobil? Nič. Nemusím sa teda báť Pána. A preto, keby ma zajali, nebudem sa báť."
,,Ó! Smelé levíča! Nebudeš sa triasť? Čo nevieš, ako nás nenávidia? To je smrť, ak nás zajmú," straší Iškariotský.
,,A ty teda, prečo tam chceš ísť? Vari máš udelenú beztrestnosť? Čo si urobil, aby si ju dosiahol? Povedz mi to, a ja to urobím tiež."
Judáš sa strhne od prestrašenia a hnevu, no Jánova tvár je taká čistá, že zradca sa uspokojí. Pochopí, že v tých slovách niet nástahy ani podozrenia, a povie: ,,Nič som neurobil. No mám niekoľkých dobrých priateľov u prokonzula, a preto..."
,,Dobre! Kto chce ísť, nech ide, lebo už neprší. Tu len strácame čas, " vyzve Tomáš.
,,Mám ísť, Učiteľ?" spýta sa Ján.
,,Choď."
,,Pozrimeže! Vždy je to tak! On, áno, ostatní áno. Ja nie. Stále len nie!"
,,Povyzvedám sa na tvoju matku," povie Ján, aby ho upokojil.
,,Aj ja. Pôjdem s tebou a Tomášom," povie Horlivec a dodá: ,,Môj vek pribrzdí mladých, Učiteľ. A tých z Kariotu poznám dobre. Prinesiem ti správy o matke, Judáš. Všetci cítime pokoj tohto sviatku, radosť z tejto slávnosti. Prečo chceš byť ty sám vždy taký rozrušený, namosúrený, nevrlý, bez pokoja? Veľká noc je prechodom Boha... Pre nás Židov je sviatkom oslobodenia od tvrdého jarma. Vyviedol nás z neho najvyšší Boh. Teraz, keď sa už dávna udalosť nemôže zopakovať, zostáva jeho symbolom, jedinečným... Pascha: oslobodenie sŕdc, očistenie, krst, ak chceš, krvou baránka, aby nepriateľské sily už neškodily tomu, kto je poznačený. Je také krásne začať nový rok týmto sviatkom očisťovania, oslobodenia, kľaňania sa Bohu, nášmu Spasiteľovi... Ó, odpusť, Učiteľ! Rozprával som, keď by som mal mlčať, pretože ty si tu, aby si naprával naše srdcia...."
,,Na to som myslel aj ja, Šimon. Presne na to isté: že teraz mám dvoch učiteľov namiesto jedného a zdalo sa mi, že ich je priveľa," povie nahnevanie Iškariotský.
Peter...ó! Tentoraz sa Peter nemôže ubrzdiť a vybuchne: ,,Ak neprestaneš, čoskoro budeš mať tretieho, a tým budem ja. A prisahám, že použijem presvedčivejšie argumenty ako slová."
,,Zdvihol by si na druha ruku? Po toľkom úsilí udržať starého Galilejčana na uzde sa tvoja pravá povaha vynára na povrch?"
,,Nevynára. Vždy bola jasná, na povrchu. Nemám dvojakú tvár. No pre divoké osly, akým si ty, platí len jeden spôsob na skrotenie: výprask. Hanbi sa, že zneužívaš jeho dobrotu a našu trpezlivosť! Poď, Šimon. Poď, Ján! Poď, Tomáš. Zbohom, Učiteľ! Idem preč i ja, lebo ak zostanem... nie, ako žije Boh, nezdržím sa."
A Peter schmatne plášť, náhlivo a zúrivo si ho oblieka, tak rozrušene, že ani nezbadá, že si ho dáva obrátene, a Ján ho musí na to upozorniť a pomôcť mu obliecť si ho, ako sa patrí, a prudko odchádza, mocne dupajúc po zemi, aby tak striasol aspoň čosi zo svojho hnevu. Vyzerá ako rozdivočený býček.
Ostatní...ó! Ostatní sú ako otvorené knihy, z ktorých možno čítať, čo je v nich napísané. Bartolomej zdvihne tvár s ostrými črtami starca k ešte zamračenej oblohe a zdá sa, akoby skúmal vetry, aby nemusel skúmať tváre: tak veľmi ubolenú Kristovu a tak veľmi zákernú Judášovu. Matúš a Filip hľadia na Tadeáša, ktorý má v očiach, takých podobných Ježišovým, záblesky hnevu, a zmocní sa ich rovnaká myšlienka: vezmú ho medzi seba a odtiahnú preč k aleji vedúcej k Šimonovmu domu, a vravia: ,,Tvoja matka nás potrebovala na tú prácu. A poď aj ty, Jakub Zebedejov." A odtiahnu aj syna Salome. Ondrej sa pozerá na Jakuba Alfejovho a Jakub na neho - dve tváre zračiace rovnaké zadržované súženie - a nevediac, čo povedať, chytia sa za ruky ako dvaja malí chlapci a celí zarmútení odídu.
Z učeníček je tam len Salome, ktorá sa neodváži pohnúť ani prehovoriť, ale ktorá sa nevie ani rozhodnúť odísť, takmer akoby svojou prítomnosťou chcela zabrzdiť ďaľšie slová nehodného apoštola. Našťastie tam nie je nik z Lazárovej rodiny. Nie je tam ani Panna Mária.
Judáš sa ocitne s Ježišom a Salome sám. Nechce s nimi zostať, obráti sa k nim chrbtom a odchádza k jazmínovému altánku.
Ježiš pozerá, ako odchádza. Pozoruje ho. Vidí, že potom, čo Judáš predstieral, že sa usadil v altánku, potichučky vykĺzol z jeho zadnej časti a zmizol medzi kríky ruží, vavrínov a zimozelene, ktoré oddelujú záhradu od voňavých záhonov a kde sú aj úle. Odtiaľ možno vyjsť jednou z vedľajších bráničiek. Oči Ježiša, ktorý sa vzpriami, koľko len môže, a posunie, koľko potrebuje, aby videl, čo Iškariotský robí, sa blyskajú.
Mária Salome ich vidí a vytuší, lebo pre svoju nízku postavu nemôže vidieť, vycíti, čo sa udeje na konci parku, a zašepká: ,,Pane, zmiluj sa nad nami!"
Ježiš začuje ten povzdych a na chvíľu sa obráti pozrieť na túto dobrú učeníčku, ktorú mohla pochytiť myšlienka materskej pýchy, žiadajúc popredné miesto pre svojich synov. Ona to však aspoň mohla urobiť, lebo jej synovia sú dobrí apoštoli, a pokorne vtedy prijala Učiteľovo napomenutie a neurazila sa naň ani od neho neodišla, ale naopak, stala sa ešte pokornejšou, úslužnejšou k Učiteľovi, ktorého kde len môže, nasleduje ako tieň a skúma jeho i tie najnepatrnejšie pohyby, aby vycítila jeho želania a urobila mu radosť, ak môže. Aj teraz sa dobrá, pokorná Salome usiluje utešiť Učiteľa, zahnať podozrenie, ktoré ho sužuje, hovoriac: ,,Pozri. Nepôjde ďaleko. Tam hodil plášť a nevzal si ho. Pochodí po lúkach, aby sa vybúril... Judáš by nikdy nešiel do mesta neupravený..."
,,Išiel by tam aj nahý, keby tam chcel ísť. A vskutku... Pozri! Poď sem!"
,,Och! Usiluje sa otvoriť bránku! No je zavretá! Volá sluhu od úľov!"
Ježiš silno zakričí: ,,Judáš! Počkaj ma! Musím s tebou hovoriť." A chystá sa odísť.
,,Pre zľutovanie, Pane! Idem zavolať Lazára... tvoju matku... Nechoď sám!"
Ježiš, hoci kráča rýchlo, sa trochu otočí a povie: ,,Prikazujem ti, aby si to nerobila. Ba mlč. Pred všetkými. Ak sa budú pýtať na mňa, odišiel som s Judášom na krátku prechádzku. Ak prídu učeníčky, nech počkajú. Prídem čoskoro."
Salome nereaguje, ako ani Iškariotský. Ona pri dome, on pri ohrade, zostanú tam, kde ich zastavila Ježišova vôľa a hladia na neho: ona, ako odchádza, on, ako prichádza.
,,Môžete ísť kam chcete. Dnes zostanem tu s Judášom a Jakubom. Majú prísť učeníčky," povie Ježiš svojim apoštolom, zídeným okolo neho pod verandou domu. ,, Ale buďte opatrní. Usilujte sa byť nenápadní, aby ste sa vyhli represáliám."
,,Ó, ja veru zostanem! Čo by som robil v Jeruzaleme?" povie Peter.
,,Zato ja pôjdem. Otec ma istotne čaká. Chce ponúknuť víno. Starý sľub Ježišovi... Vinice môjho otca v Ráme sú preslávené v celej oblasti. To okúsite, aké víno bude na Veľkonočnej hostine!" povie Tomáš.
,,Aj tietio Lazárove vína sú vynikajúce. Vryla sa mi do pamäti hostina na sviatok Svetiel...," mimovoľne labužnicky vyriekne Matúš.
,,Myslím, že zajtra Lazár usporiada veľkú večeru, zahliadol som už isté prípravy," povie Jakub Zebedeov.
,,Áno? Prídu aj iní?" vyzvedá Ondrej.
,,Nie. Pýtal som sa na to už Maximína."
,,Ach, oblečiem si nové šaty, ktoré mi poslala moja žena," povie Filip.
,,Aj ja tak urobím. Chcel som si ich obliecť až na Paschu, ale istotne tu budeme pokojnejší zajtra než o niekoľko dní...," povie Bartolomej a zamyslene sa zarazí.
,,Ja sa vyparádim do nového na vstup do mesta. A ty, Učiteľ?" spýta sa Ján.
,,Ja tiež . Oblečiem si purpurové šaty."
,,Budeš vyzerať ako Kráľ!" povie s obdivom Milovaný, ktorý si ho už predstavuje v nádhernom odeve...
,,Keby som však na to nemyslel ja! Tem purpur som obstaral ja, už pred rokmi," pochváli sa Iškariotský.
,,Naozaj? Ó! Človek by ani nemyslel... Učiteľ je vždy taký pokorný..."
,,Až príliš. Teraz je chvíľa, aby sa stal kráľom. Dosť bolo čakania! Nech pre svoju dôstojnosť má aspoň odev v súlade so svojou hodnosťou. Ja myslím na všetko."
,,Máš pravdu, Judáš. Ty vieš, ako to vo svete chodí. My... sme úbohí rybári...," povedia pokorne tí od jazera... A ako to vždy býva vo svetle sveta - vo falošnom, pochmúrnom svetskom svetle - , Judášova zliatina sa zdá šľachetnejším kovom, než neopracované, ale čisté, úprimné, počestné zlato galilejských sŕdc...
Ježiš, ktorý sa rozprával s Horlivcom a Alfejovými synmi, sa obráti a pozrie na Iškariotského, a pozrie i na počestných, takých pokorných a zahanbených, že sú... takí hlúpučkí oproti Judášovi... a potrasie hlavou, bez toho, žeby prehovoril. No vidiac, že Iškariotský si zaväzuje remienky na sandáloch a upravuje plášť, akoby sa chcel vydať na cestu, spýta sa ho: ,,Kam ideš?"
,,Do mesta."
,,Povedal som, že sa zdržím s tebou a s Jakubom..."
,,Ach! Myslel som, že hovoríš o Júdovi, tvojom bratovi... teda... ja... som ako väzeň... Ach! Ach!" Jedovato sa zasmeje.
,,Myslím, že v Betánii nie sú reťaze ani mreže. Je tu len túžba tvojho Učiteľa. A ja by som bol šťastný, keby som bol jeho väzňom," poznamená Horlivec.
,,Ó, samozrejme! Žartoval som... To preto... chcel by som mať správy o matke. Istotne prišli pútnici z Kariotu ..."
,,Nie. O dva dni budeme v Jeruzaleme všetci. Ty teraz zostaň tu," povie rázne Ježiš.
Judáš nenamieta. Zloží si plášť, hovoriac: ,,Teda? Kto ide do mesta? Bolo by dobré poznať aj nálady... Čo robia učeníci... Chcel som ísť aj za priateľmi, dozvedeť sa, čo sa povráva... "
,,To nie je podstatné. Zostaň. Nič z toho, čo hovoríš, nie je nevyhnutné. Nie je to zvlášť naliehavé..."
,,Učiteľ, ja by som tiež chcel ísť. Lebo som to sľúbil. V Annášovom dome mám zopár priateľov a...," povie Ján.
,,Ty by si tam šiel, synu môj? Čo ak ťa zajmú?" spýta sa Salome, ktorá prišla.
,,Ak ma zajmú? Čo zlé som urobil? Nič. Nemusím sa teda báť Pána. A preto, keby ma zajali, nebudem sa báť."
,,Ó! Smelé levíča! Nebudeš sa triasť? Čo nevieš, ako nás nenávidia? To je smrť, ak nás zajmú," straší Iškariotský.
,,A ty teda, prečo tam chceš ísť? Vari máš udelenú beztrestnosť? Čo si urobil, aby si ju dosiahol? Povedz mi to, a ja to urobím tiež."
Judáš sa strhne od prestrašenia a hnevu, no Jánova tvár je taká čistá, že zradca sa uspokojí. Pochopí, že v tých slovách niet nástahy ani podozrenia, a povie: ,,Nič som neurobil. No mám niekoľkých dobrých priateľov u prokonzula, a preto..."
,,Dobre! Kto chce ísť, nech ide, lebo už neprší. Tu len strácame čas, " vyzve Tomáš.
,,Mám ísť, Učiteľ?" spýta sa Ján.
,,Choď."
,,Pozrimeže! Vždy je to tak! On, áno, ostatní áno. Ja nie. Stále len nie!"
,,Povyzvedám sa na tvoju matku," povie Ján, aby ho upokojil.
,,Aj ja. Pôjdem s tebou a Tomášom," povie Horlivec a dodá: ,,Môj vek pribrzdí mladých, Učiteľ. A tých z Kariotu poznám dobre. Prinesiem ti správy o matke, Judáš. Všetci cítime pokoj tohto sviatku, radosť z tejto slávnosti. Prečo chceš byť ty sám vždy taký rozrušený, namosúrený, nevrlý, bez pokoja? Veľká noc je prechodom Boha... Pre nás Židov je sviatkom oslobodenia od tvrdého jarma. Vyviedol nás z neho najvyšší Boh. Teraz, keď sa už dávna udalosť nemôže zopakovať, zostáva jeho symbolom, jedinečným... Pascha: oslobodenie sŕdc, očistenie, krst, ak chceš, krvou baránka, aby nepriateľské sily už neškodily tomu, kto je poznačený. Je také krásne začať nový rok týmto sviatkom očisťovania, oslobodenia, kľaňania sa Bohu, nášmu Spasiteľovi... Ó, odpusť, Učiteľ! Rozprával som, keď by som mal mlčať, pretože ty si tu, aby si naprával naše srdcia...."
,,Na to som myslel aj ja, Šimon. Presne na to isté: že teraz mám dvoch učiteľov namiesto jedného a zdalo sa mi, že ich je priveľa," povie nahnevanie Iškariotský.
Peter...ó! Tentoraz sa Peter nemôže ubrzdiť a vybuchne: ,,Ak neprestaneš, čoskoro budeš mať tretieho, a tým budem ja. A prisahám, že použijem presvedčivejšie argumenty ako slová."
,,Zdvihol by si na druha ruku? Po toľkom úsilí udržať starého Galilejčana na uzde sa tvoja pravá povaha vynára na povrch?"
,,Nevynára. Vždy bola jasná, na povrchu. Nemám dvojakú tvár. No pre divoké osly, akým si ty, platí len jeden spôsob na skrotenie: výprask. Hanbi sa, že zneužívaš jeho dobrotu a našu trpezlivosť! Poď, Šimon. Poď, Ján! Poď, Tomáš. Zbohom, Učiteľ! Idem preč i ja, lebo ak zostanem... nie, ako žije Boh, nezdržím sa."
A Peter schmatne plášť, náhlivo a zúrivo si ho oblieka, tak rozrušene, že ani nezbadá, že si ho dáva obrátene, a Ján ho musí na to upozorniť a pomôcť mu obliecť si ho, ako sa patrí, a prudko odchádza, mocne dupajúc po zemi, aby tak striasol aspoň čosi zo svojho hnevu. Vyzerá ako rozdivočený býček.
Ostatní...ó! Ostatní sú ako otvorené knihy, z ktorých možno čítať, čo je v nich napísané. Bartolomej zdvihne tvár s ostrými črtami starca k ešte zamračenej oblohe a zdá sa, akoby skúmal vetry, aby nemusel skúmať tváre: tak veľmi ubolenú Kristovu a tak veľmi zákernú Judášovu. Matúš a Filip hľadia na Tadeáša, ktorý má v očiach, takých podobných Ježišovým, záblesky hnevu, a zmocní sa ich rovnaká myšlienka: vezmú ho medzi seba a odtiahnú preč k aleji vedúcej k Šimonovmu domu, a vravia: ,,Tvoja matka nás potrebovala na tú prácu. A poď aj ty, Jakub Zebedejov." A odtiahnu aj syna Salome. Ondrej sa pozerá na Jakuba Alfejovho a Jakub na neho - dve tváre zračiace rovnaké zadržované súženie - a nevediac, čo povedať, chytia sa za ruky ako dvaja malí chlapci a celí zarmútení odídu.
Z učeníček je tam len Salome, ktorá sa neodváži pohnúť ani prehovoriť, ale ktorá sa nevie ani rozhodnúť odísť, takmer akoby svojou prítomnosťou chcela zabrzdiť ďaľšie slová nehodného apoštola. Našťastie tam nie je nik z Lazárovej rodiny. Nie je tam ani Panna Mária.
Judáš sa ocitne s Ježišom a Salome sám. Nechce s nimi zostať, obráti sa k nim chrbtom a odchádza k jazmínovému altánku.
Ježiš pozerá, ako odchádza. Pozoruje ho. Vidí, že potom, čo Judáš predstieral, že sa usadil v altánku, potichučky vykĺzol z jeho zadnej časti a zmizol medzi kríky ruží, vavrínov a zimozelene, ktoré oddelujú záhradu od voňavých záhonov a kde sú aj úle. Odtiaľ možno vyjsť jednou z vedľajších bráničiek. Oči Ježiša, ktorý sa vzpriami, koľko len môže, a posunie, koľko potrebuje, aby videl, čo Iškariotský robí, sa blyskajú.
Mária Salome ich vidí a vytuší, lebo pre svoju nízku postavu nemôže vidieť, vycíti, čo sa udeje na konci parku, a zašepká: ,,Pane, zmiluj sa nad nami!"
Ježiš začuje ten povzdych a na chvíľu sa obráti pozrieť na túto dobrú učeníčku, ktorú mohla pochytiť myšlienka materskej pýchy, žiadajúc popredné miesto pre svojich synov. Ona to však aspoň mohla urobiť, lebo jej synovia sú dobrí apoštoli, a pokorne vtedy prijala Učiteľovo napomenutie a neurazila sa naň ani od neho neodišla, ale naopak, stala sa ešte pokornejšou, úslužnejšou k Učiteľovi, ktorého kde len môže, nasleduje ako tieň a skúma jeho i tie najnepatrnejšie pohyby, aby vycítila jeho želania a urobila mu radosť, ak môže. Aj teraz sa dobrá, pokorná Salome usiluje utešiť Učiteľa, zahnať podozrenie, ktoré ho sužuje, hovoriac: ,,Pozri. Nepôjde ďaleko. Tam hodil plášť a nevzal si ho. Pochodí po lúkach, aby sa vybúril... Judáš by nikdy nešiel do mesta neupravený..."
,,Išiel by tam aj nahý, keby tam chcel ísť. A vskutku... Pozri! Poď sem!"
,,Och! Usiluje sa otvoriť bránku! No je zavretá! Volá sluhu od úľov!"
Ježiš silno zakričí: ,,Judáš! Počkaj ma! Musím s tebou hovoriť." A chystá sa odísť.
,,Pre zľutovanie, Pane! Idem zavolať Lazára... tvoju matku... Nechoď sám!"
Ježiš, hoci kráča rýchlo, sa trochu otočí a povie: ,,Prikazujem ti, aby si to nerobila. Ba mlč. Pred všetkými. Ak sa budú pýtať na mňa, odišiel som s Judášom na krátku prechádzku. Ak prídu učeníčky, nech počkajú. Prídem čoskoro."
Salome nereaguje, ako ani Iškariotský. Ona pri dome, on pri ohrade, zostanú tam, kde ich zastavila Ježišova vôľa a hladia na neho: ona, ako odchádza, on, ako prichádza.
