V kaplnke starého kláštorného kostola bola prastará maľba,už aj opadnutá,lebo 800 rokov zanechalo stopy.Bol tam obraz mládenca s očami upiatými na nebo.V starej kláštornej kronike bol opísaný smutný príbeh,ktorý vysvetľuje tú maľbu.
Blížili sa Vianoce a sviatok Narodenia Božieho dieťaťa...V ženskom kláštore v horách sa mníšky chystali na Vianoce.Zo vzdialeného mesta k nim dochádzal starší kňaz slúžievať omše a spovedať mníšky.Žilo ich tam len 10,z toho jedna už ležala chorá na posteli a dve boli staré o paličkách.Kláštor si v tých dobách musel vystačiť sám s jedlom a kúrením.Mníšky chovali statok,kury a chodili im pomáhať ľudia z osád.Blížil sa sviatok Narodenia Pána a mníšky čakali na ich kňaza,ktorý mal prísť slúžiť sv. omšu a mníšky spovedať.Ale nechodil...čakali a nič.Bola krutá zima,snehom boli zafúkané cesty a ešte aj zbojníci často prepadávali cestujúcich.
Nakoniec matka predstavená,statočná,pracovitá abatyša Alžbeta, žena po 50 tke sa rozhodla,že pôjde do mesta sama...Blízko kláštora bola malá drevená chalúpka pomocníka,slúžiaceho v kláštore,ktorý sa volal Janko,mal len 25 rokov a pomáhal v kláštore pri robotách a robil aj pohoniča s koňmi.Tak matka predstavená Alžbeta zavolala Janka,aby sa nachystal a pripravil 2 kone a koč na cestu do mesta.Abatyša chcela priviezť nejakého kňaza od mníchov z kláštora v meste,alebo požiadať tamojšieho biskupa,aby im niekoho poslal,lebo kňaz,ktorý chodieval k ním do kláštora, nedošiel...Tak Janko všetko nachystal a ráno,deň pred sviatkom Narodenia Pána -23.decembra sa vydali do mesta.Dva kone ťahali koč a Janko sedel na malej lávke a poháňal kone.Abatyša Alžbeta sedela v malom koči vnútri a sledovala nepokojne zasneženú krajinu a hory.Len,aby to dobre dopadlo,čo by si počali v kláštore bez kňaza,sv. omší na Vianoce,boli by to smutné sviatky.
Pohonič Janko bol veľmi šikovný,pracovitý a nábožný,ale veľmi chudobný mládenec.Bol sirota a potlkal sa ako chlapec po službách,až nakoniec ho prijali na službu do kláštora.Všetky mníšky z kláštora ho mali radi a vždy mu nachystali nejaké jedlo,či oblečenie.Abatyša Alžbeta mu dala postaviť na náklady kláštora malý drevený domček,aby bol blízko kláštora.Janko sa staral o kone i o statok a pomáhal pri všetkých prácach.Konečne už bolo vidieť hradby mesta a tak koč vošiel mestskou bránou do mesta.Abatyša Alžbeta šla do mužského kláštora zistiť,čo je s kňazom,ktorý mal prísť na Vianoce do ich kláštora.dozvedela sa smutné správy,kňaz veľmi ochorel a ležal v horúčkach v kláštore a nemali tam koho iného poslať.Tak šla matka predstavená priamo za biskupom.Všetko mu povedala,ale biskup ju tiež nepotešil...nemám žiadneho kňaza teraz,tí čo tu boli, museli odísť ku kráľovskému vojsku a ku vojakom,lebo nepriateľ napadol východné hranice kráľovstva.
Abatyša nariekala,čo si počneme bez sv. omše a Sviatosti Oltárnej cez Vianoce...Biskup ju chcel nejak potešiť a potom povedal...dám posvätiť hostie-Sviatosť Oltárnu cez sv. omšu ktorú budem sláviť a tieto premenené,konzekrované hostie zoberiete mníškam...dám vám právomoc ,aby ste ich Vy sama rozdala vašim mníškam,aby ste aspoň takto mali Vianoce a mohli prijímať Pána...Abatyša Alžbeta nemala na výber,tak súhlasila.Biskup slúžil sv. omšu a premenil hostie,ktoré potom uložil do posvätnej skrinky a dal abatyši.Ale na spiatočnú cestu sa mohli vydať až doobeda 24.decembra na Vigíliu sviatku Narodenia Pána-Svätvečer -sviatok prvých prarodičov Adama a Evy.
Tak abatyša nasadla do koča s drahocennou skrinkou so Sviatosťou Oltárnou a s pohoničom Jankom sa vydali z mesta.Znova napadlo snehu a cesty boli zasypané novým snehom,niekde zaviate záveje.Tak nemohli ísť tak rýchlo.Prechádzali nebezpečným horským územím.Pomaly sa zvečerievalo a nebo sa vyjasnilo a svietili hviezdy. Mníšky v kláštore netrpezlivo očakávali svoju predstavenú,ale nechodila...tak mali strach,či sa niečo nestalo.Kľačali pri sviecach k kláštornej kaplnke a modlili sa... Kone s kočom uháňali po zasnežených cestách.Pohonič Janko ich šibal bičom,aby šli rýchlejšie.Stmievalo sa a cesta bola čoraz nebezpečnejšia,zbojníci boli hrozbou,ale i divá zver.Abatyša Alžbeta sedela v koči,mala pritisnutú k sebe skrinku s hostiami a modlila sa...aby sa šťastne vrátili.Vyšiel mesiac a mdlým,matným svitom osvetlil zasneženú horskú krajinu.
Naraz sa z vrchov ozvalo zavýjanie vlkov.Pohonič Janko to počul a hnal kone rýchlejšie.Aj abatyša to počula a žehnala sa... V mesačnom svetle sa z lesa objavili tmavé body,ktoré sa rýchlo približovali ku koču.Boli to svorky hladných vlkov,ktorí vycítili svoju blížiacu sa korisť.Janko šibal kone ako len mohol a koč letel tak rýchlo,že sa takmer prevalil.Abatyšu Alžbetu v koči prehadzovalo ho strany na stranu,bola hrozne vyľakaná a volala o pomoc k Bohu...a modlila sa...
Ku uháňajúcim koňom sa dohnalo asi 50 divých,vyhladovaných vlkov,skákali ku nohám koňov a zahrýzavali sa do nich.Kone boli splašené a cvalom odkopávali skákajúcich vlkov.Jeden vlk skočil na dvierka koča až ku nohám prestrašenej abatyše,ale vypadol von.Pohonič Janko volal k abatyše...musím im dať jedného koňa,inak nás zožerú...Janko v cvale nožom prezeral popruhy koňa a tak sa kôň uvolľnil a cvalal sám preč a vedľa neho diví,hladní vlci,ktorí skákali do koňa a zahrýzovali sa do neho.Alžbeta sa prežehnávala nad tou hrôzou,kôň zdesene erdžal,híkal,ale vlci ho zhodili a na ležiaceho koňa sa vrhla svorka hladných vlkov,ktorí ho zaživa žrali a trhali mäso koňa a krv striekala dookola po bielom snehu.
Och môj bože,volala zdesená abatyša...ak chceš zober si môj život,len aby vlci nevytrhli skrinku s hostiami a nezožrali ich aj nás oboch...Chvíľu sa od vlkov oslobodili a tak Janko hnal už len jedného koňa horským údolím pomedzi horami.Mesačne svetlo a osvetlená krajina dávala nádej,že ujdú vlkom.Janko šibal koňa ako len vládal,bola to cesta na život a smrť... Ale znovu sa ozývalo zlovestné zavýjanie vlkov.Objavila sa iná divá svorka a ako nespočetné čierne body sa hnali a približovali k uháňajúcemu koču.
Alžbeta uvidela novú hrôzu.Prepadávali ju mrákoty,koč letel a hádzalo ju hore dole,len pritiskala k sebe skrinku s hostiami.Vlci už dobehli koňa a začali útočiť.Janko ich bičom odháňal,ale vedel,že ak zožerú ich jediného koňa...on aj matka predstavená skončia v zuboch divých vlkov...Janko odtiahol dosku z koča a volal na abatyšu...prelezte tu ku mne rýchlo...Alžbeta pochopila...rýchlo..skrinku si dala do svojho oblečenia,teplého kožucha a preliezla na sedadlo ku Jankovi...
Drahá matka,budete poháňať koňa bičom a tak dojdete do kláštora už to nie je ďaleko...ja som zaopatrený,bol som v meste pri spovedi a sv.prijímaní,svedomie mám čisté...len si na mňa spomínajte a modlite sa za moju dušu prosím...Alžbete vyrazili slzy z očí...ano sľubujem budeme na Teba pamätať Janko a prežehnala ho posledný krát...Zbohom...drahá matka...a Janko skočil z koča dole medzi vlkov...utekal ako vládal...ale všetci vlci pribehli a vrhli sa na Janka...zhodili ho na zem a trhali mu šaty a hrýzli telo.Alžbeta videla len striekajúcú krv a trhajúcich vlkov...
Ozval sa výkrik...Ježišu,príjmi moju dušu...a ostalo strašné ticho,len zavýjanie a rev vlkov.Hnala bičom koňa,ako len mohla...koň bol vyplašený a uháňal,ako len vládal...Alžbete stáli všetky vlasy na hlave od hrôzy. Konečne už videla múry kláštora...dorazila s kočom k bráne,zoskočila dole a otvorila rýchlo bránu a koňa s kočom voviedla na dvor a zavrela vráta.
Mníšky počuli nejaké zvuky a vybehli von sa pozrieť...pred ními stála ich matka predstavená Alžbeta,bledá ako stena...mysleli,že je to prízrak...tak ju obklopili a viedli do vnútra,aby sa zohriala,lebo celá sa triasla od zimy a strachu...Vytiahla z kožucha malú skrinku s hostiami a zaniesli ten drahocenný poklad do kaplnky... Vyľakané mníšky tušili nešťastie...so strachom sa nesmelo pýtali a Janko?Abatyša ťažko preriekla...Janko je už v nebi...Obetoval sa za mňa a posvätené hostie pre vás...
A tak dala abatyša namaľovať obraz v kláštornej kaplnke...zbožného mládenca Janka,ako hľadí do nebies a zdola ho trhajú a žerú vlci...A potom v lete dala matka predstavená postaviť na mieste v horách,kde Janka roztrhali vlci na pamiatku jeho obety kamenný kríž.Dookola kríža narástli divé kvety-červené vlčie maky,až sa celá lúka sa červenala a tak si ľudia a pútnici,ktorí tade prechádzali, rozprávali,že je to akoby krv mučeníka Janka...
Váš príbeh mi pripomenul môj sen,,…. kde ľudia kráčajú po krásnej ceste, aleji a ja idem na novom bicykli, moj starý bicykel bol tam oprety o múrik a hovorím si (asi si ho niekto požičal)a tak vidim vyšie ku kopci nad Cestou a vidim vlkov i kričím ľudom ,,Pozor ľudia, vlci sú tu!” a zrazu sa objavili blízko mňa i chcú ma kusnuť so zubami, ale z ničoho nič sa pri mne objavuje veľký kohút i …Viac
Váš príbeh mi pripomenul môj sen,,…. kde ľudia kráčajú po krásnej ceste, aleji a ja idem na novom bicykli, moj starý bicykel bol tam oprety o múrik a hovorím si (asi si ho niekto požičal)a tak vidim vyšie ku kopci nad Cestou a vidim vlkov i kričím ľudom ,,Pozor ľudia, vlci sú tu!” a zrazu sa objavili blízko mňa i chcú ma kusnuť so zubami, ale z ničoho nič sa pri mne objavuje veľký kohút i ďobe do vlkov a bráni ma a ja bicyklujem popri a zrazu som v tichu a rozmýšľam, či kohút prežil a potom som sa zobudila. Hmm… viem si svoj sen vyložiť, lebo začiatok je dlhší a sníval sa mi na moje narodeniny,(na Premenenie Pána)ale čo znamená kohút, alebo kto nim je, ktorý potvrdzuje Kristove slová Petrovi zatiaľ neviem, ale viem, že po tomto sne, keď som sa šla prejsť na kopec som videla pomník Panny Márie s Ježiškom a nápis,,Omnia tempus habent”,,Všetko ma jeho -svoj čas”
