Obrana orthodoxie z roku 1970 proti pápežovi Pavlovi VI. kde údajne Židia, Moslimovia a Kresťania, majú toho istého Boha (Serafín Rose)
Ide o učenie svojvoľnosti, vlastného osobného pohľadu na vieru, písmo, kritika cirkevných otcov a viery spoločnej cirkvi. Všetko toto ,,zastaralé" je potrebné nahradiť novým liberálnym duchom, čím sa cirkev stane bez-Duchou neplodnou, rozhádanou, nejednotnou, sprofanovanou, neúčinnou - posmechom pre svet.
Druhý Vatikánsky koncil začal nenápadne a postupne vnášať do sveta ekumenizmus a to nielen medzi kresťanskými denomináciami, ale hlavne s inými vierami.
Najzávažnejšou a najľahšie manipulovateľnou mienkou, bolo povýšenie islamu a židovstva na úroveň Kresťanstva. Veď predsa máme jedného Boha, ku ktorému sa modlil praotec Abrahám. Veď z Abraháma podľa tela vzišli Židia a Moslimovia, ako aj kresťania podľa Ducha. Načo robiť teda rozdiely, keď nový liberálny duch chce týchto troch velikánov spojiť?!
Myšlienka zaiste hodná bratskej lásky a porozumenia. Myšlienka, ktorej tlieska pohanský, ako aj ateistický duch. Ako sa dá v takomto novom prostredí ešte vyznávať pravá viera? Či Ježiš sa sám seba smutne nepýta, či ešte vôbec nájde vieru na zemi pri svojom druhom príchode? Istotne že nájde! Ale zväčša vieru pokrivenú, vieru zvodných učiteľov, zradcov a falošných vodcov.
Napokon koncil urobil svoje. Ovocie dorástlo. Dnes nemajú problém biskupi spolu s veriacimi zasadnúť do synagógy, modliť sa spolu so židmi ich modlitby, dokonca tak konať ako podriadení pod židovstvo, s jarmulkami na hlavách.
Strach z tohto koncilu sa preniesol aj k orthodoxii, kde sa tiež našlo mnoho individuálnych zradcov viery, ktorí sa hneď pridali k tomuto liberálnemu harašeniu. Preto prichádza odpoveď na prejav pápeža Pavla VI. z roku 1970, ktorá je dnes klenotom a obranou voči novotám, ktoré položili jednu mocnú západnú cirkev na kolená.
Assisi, kde sa neskorší pápež Ján Pavol II. modlí s inovercami len potvrdzuje krásne vydláždenú cestu do pekla.
Kánony, záväzné pre všetkých kresťanov všetkých vekov, ktoré vyšli zo spoločnej cirkvi pod jednotou Ducha Svätého jasne hovoria: je zakázané modliť sa spoločne s inovercom, s heretikom, s nevercom!
Čo tam po cirkvi, kedy bol Rím ešte pravoverný, kedy cirkev pod Duchom vydala učenie záväzné pre každého kresťana bez ohľadu času a denominácie!?
My, dnes, v duchu Darwinovej evolúcie sa vyvíjame - sme chytrejší ako boli ranní kresťania, vieme, čo oni nevedeli.
Áno, skutočne vieme čo oni nevedeli - my dnes vieme, ako sa kráča do pekla pod Kristovým krížom, ako kresťania končia v zatratení na milióny, vyznávanie novej viery, pre nové zmýšľanie, pred odpad od Krista.
Pavol varoval Galaťanov, že stačí jeden malý odklon od viery a človek stratil Krista. Že stratil všetky milosti, krst je len obyčajným ponorením do vody, že sviatosti sú len obyčajný chlieb a víno, že čo i len malým odbočením stratili spásu.
A to vtedy kresťania sa dali obrezať podľa nariadenia Boha, podľa písma, podľa starej zmluvy. Tým ale nepochopili novú zmluvu v Kristovi. Pavol im tvrdo napísal desné slová - vypadli ste z milosti! Vypadli ste z milosti keď ste sa vrátili k židovstvu. Vypadli ste z milosti, keď spájate starú zmluvu s novou!
Koľkí dnes vypadli z milosti, keď vieru otcov nezachovali, ale vyznávajú vieru, ktorú Duch nikdy skrze cirkev v dejinách neučil?...
Kázeň orthodoxnej cirkvi, proti bludnému novému liberálnemu učeniu západu: Otec Bazil Sakkas, La Foi Transmise, 5. apríla 1970
Pápež Pavol VI. v La Croix, 11 augusta 1970 povedal toto:
“Hebrejský národ, islamské národy a kresťania… tieto prejavy identického monoteizmu hovoria najautentickejšími starobylými a dokonca aj najsmelšími a najdôraznejšími hlasmi. Prečo by nebolo možné, aby meno toho istého Boha namiesto vytvárania nezmieriteľnej opozície viedlo skôr k vzájomnej úcte, pochopeniu a mierovej koexistencii? Nemalo by odvolanie sa na toho istého Boha, toho istého Otca viesť bez predsudkov teologickej diskusie jedného dňa k objaveniu toho, čo je tak zrejmé, teraz iste ťažké, že sme všetci synovia toho istého Otca a že sme preto všetci bratmi? “
Vo štvrtok 2. apríla 1970 sa konala v Ženeve veľká manifestácia. V rámci 2. konferencie Asociácie spojených náboženstiev sa zástupcovia desiatich veľkých náboženstiev, zišli v katedrále sv. Petra. Táto “spoločná modlitba” sa zakladala na nasledujúcej motivácii: “Veriaci všetkých týchto náboženstiev sú pozvaní, aby koexistovali v kulte toho istého Boha!” Pozrime sa, či je toto tvrdenie platné vo svetle Svätého Písma.
Aby sme túto vec lepšie vysvetlili, musíme sa obmedziť na tri náboženstvá, ktoré historicky po sebe nasledovali v tomto poradí: judaizmus, kresťanstvo, islam. Tieto tri náboženstvá si v skutočnosti nárokujú na spoločný pôvod: ako uctievatelia Boha Abraháma. Je to veľmi rozšírená mienka, pretože všetci vznášame nároky na potomstvo Abraháma (židia zasľúbeniami a písmom, moslimovia podľa tela z Hagary a kresťania skrze Christa duchovne).
Áno, na prvý pohľad máme všetci jedného Boha, Boha Abraháma a všetci uctievame (samozrejme, každý svojím spôsobom) toho istého Boha! A ten istý Boh tvorí určitým spôsobom bod jednoty a “vzájomného porozumenia”, a toto nás volá k “bratskému vzťahu”, ako to zdôrazňoval aj veľký rabi Dr. Šafran, keď parafrázoval žalm: “Ako je dobre, keď sú bratia spolu…”
Z tejto perspektívy je zrejmé, že Isus Christos, Boh a človek (Bohočlovek), Syn spoluvečný s Otcom bez počiatku, Jeho vtelenie, Jeho kríž, Jeho slávne vzkriesenie a Jeho druhý a strašný príchod - sa stáva sekundárnym (druhotným) detailom, ktorý nám nemôže brániť “bratať sa” s tými, ktorí Ho považujú za “jednoduchého proroka” (podľa Koránu) alebo za “syna prostitútky” (podľa niektorých talmudistických tradícií)! Takto by sme dali Isusa a Mohameda na tú istú úroveň. Neviem, ktorý kresťan, hodný tohto pomenovania, by toto prijal do svojho vedomia?
Niekto môže povedať, že v týchto troch náboženstvách pri prechádzaní minulosťou, môže človek súhlasiť s tým, že Isus Christos je mimoriadnou a výnimočnou bytosťou a že On bol poslaný Bohom. Ale pre nás, kresťanov, ak Isus nie je Bohom, nemôžeme Ho považovať ani za “proroka” ani za “poslaného Bohom”, ale iba za jeden veľký podvod bez zrovnania, lebo sám seba vyhlásil za “Syna Božieho”, čím sa urobil rovným Bohu! (Mk 14,61,62).
Podľa tohto ekumenického riešenia na suprakonfesionálnej úrovni by bol trinitárny Boh kresťanov, tou istou vecou ako monoteizmus judaizmu, islamu, starobylého heretického Sabelia, moderných antitrinitárov a niektorých iluministických siekt.
Neboli by TRI OSOBY V JEDNOM BOŽSTVE, ale jedna osoba, nemenná pre niektorých, ale úspešne meniaca “masky” (Otec -Syn – Duch) pre iných! A nikto nemôže tvrdiť, že to nie je “ten istý Boh”!
Tu by mohli niektorí naivne povedať, že tieto tri náboženstvá majú jeden spoločný bod. Všetky totiž vyznávajú Boha Otca! Ale podľa svätej nemennej kresťanskej viery je toto tvrdenie absurditou. My vždy vyznávame učenie Christovej Cirkvi: Sláva svätej, súpodstatnej, životodarnej a neviditeľnej Trojici. Ako môžeme oddeliť Otca od Syna, keď Isus tvrdí: “Ja a Otec sme Jedno” (Jn 10,30), a sv. apoštol, evanjelista a teológ Ján, apoštol lásky jasne píše: “Ktokoľvek zaprie Syna, nemá Otca” (1 Jn 2,23).
I keď všetky tri náboženstvá nazývajú Boha Otcom, koho je skutočne Otcom? Pre židov a moslimov je Otcom ľudí v rovine stvorenia, zatiaľ čo pre nás kresťanov je Otcom nášho Pána Isusa Christa adopciou (Ef 1, 4-5) v rovine spásy. Aká je potom podobnosť medzi Božím Otcovstvom v kresťanstve a v iných náboženstvách?
Iní môžu povedať: “Ale napriek tomu sa Abrahám klaňal pravému Bohu, židia prostredníctvom Izáka a moslimovia prostredníctvom Hagary sú potomkami toho pravého uctievateľa Boha.” Tu si musíme vysvetliť niektoré veci.
Abrahám sa vôbec neklaňal Bohu vo forme neosobného monoteizmu, ale vo Svätej Trojici. Vo Svätom Písme čítame: “A Hospodin sa mu zjavil (v troch osobách) pri mamrijskom dube… a on sa poklonil až po zem” (Gen 18,1-2).
V akej forme sa klaňal Bohu Abrahám? V neosobnej forme, alebo vo forme Božej Trojjednoty?
My, orthodoxní kresťania, uctievame tento starozákonný prejav Svätej Trojice v deň Päťdesiatnice, keď ozdobujeme naše chrámy vetvami symbolizujúcimi starobylé duby a keď uctievame v ich strede ikonu Troch Anjelov práve tak, ako ju uctieval náš otec Abrahám. A viera Abrahámova bola vierou v Isusa Christa, ako to povedal sám Pán: “Abrahám, váš otec plesal, aby videl môj deň, aj videl a radoval sa” (Ján 8, 56).
Taká bola aj viera proroka a kráľa Dávida, ktorý počul nebeského Otca hovoriť svojmu súpodstatnému Synovi: “Povedal Pán môjmu Pánovi” (Ž 109,1 a Sk 2, 34).
Takáto bola viera troch mládencov v ohnivej peci, keď boli zachránení Synom Božím (Dan 3, 25); a svätého proroka Daniela, ktorý mal videnie dvoch prirodzeností Isusa Christa v tajomstve vtelenia, keď Syn človeka prišiel ku Starému Vekom (Dan 7, 13). Preto Hospodin oslovujúc (biologicky nepochybne) Abrahámovo Izraelskému potomstvo povedal: “Keby ste boli deti Abraháma, robili by ste skutky Abraháma” (Jn 8, 39); a tieto “skutky” znamenajú - veriť v Toho, ktorého Boh poslal (Jn 6, 29). Teda veriť v Isusa!
Kto sú potom potomkovia Abraháma? Synovia Izáka podľa tela, alebo synovia Hagary Egypťanky? Je Izák, alebo Izmael potomok Abraháma? Prečo Sv. Písmo učí ústami Božieho apoštola: “A zasľúbenia boli dané Abrahámovi a jeho semenu.” Nehovorí: I semenám, ako keby ich bolo mnoho, ale hovorí ako o jednom: “I tvojmu semenu, ktorým je Christos” (Gal 3,29).
V Isusu Christu sa Abrahám stal otcom mnohých národov (Gen 17,5; Rim 4,17). Po takýchto sľuboch a istotách, aký má význam telesný pôvod od Abraháma?
Podľa Sv. Písma sa Izák považuje za semeno alebo potomstvo, ale len ako predobraz Isusa Christa. V porovnaní s Izmaelom (synom Hagary, Gen 16, 1) sa Izák narodil v zázračnom “lone” neplodnej matky v starobe a proti prírodným zákonom, podobne ako Spasiteľ, ktorý sa zázračne narodil z Panny.
Stúpal na horu Moriah práve tak, ako Isus stúpal na Golgotu nesúc na ramenách drevo obete.
Anjel oslobodil Izáka pred smrťou práve tak, ako anjel odvalil kameň, aby nám ukázal, že hrob je prázdny, že Vzkriesený už tam nie je.
V hodine modlitby sa Izák stretol s Rebekou na nížine a uviedol ju do stanov svojej matky Sáry, práve tak sa Isus raz stretne so svojou Cirkvou v oblakoch, aby ju priviedol do nebeských príbytkov nebeského Jeruzalema, vytúženej domoviny.
NIE!!!
Nemáme ani v najmenšom toho istého Boha, ktorého majú nekresťania! Sine qua non (základnou nutnosťou) pre poznanie Otca je Syn. Lebo Isus hovorí: “Ten, kto videl mňa, videl Otca – a inde – nikto nepríde k Otcovi, než skrze mňa” (Jn 14, 6,9).“
Náš Boh je vteleným Bohom, ktorého sme videli našimi očami a dotýkali sme sa Ho našimi rukami” (1 Jn 1,1).
Nehmotný sa stal hmotným pre našu spásu, ako hovorí sv. Ján Damaský, a zjavil sa sám v nás (t.j. v tom istom tele ako máme my ľudia). Ale kedy sa zjavil terajším židom a moslimom, aby sme mohli predpokladať, že poznajú Boha?
Keby mali vedomosti o Bohu mimo Isusa Christa, potom by sa Christos vtelil, zomrel a vstal z mŕtvych zbytočne. Veď Pavol presne takto píše: ak Christos nevstal zmŕtvych, naša viera je márna – je iba blud a klam!
Nie, ani židia, ani moslinovia nepoznajú Otca.
Majú predstavu o Otcovi, ale každá predstava o Bohu je len idolom, pretože predstava je výplodom našej ľudskej predstavivosti, výtvorom bôžika podľa nášho obrazu a podoby.
Cirkev nás svedomite a správne už 2000 rokov učí že:
Pre nás kresťanov je Boh nepochopiteľný, nezrozumiteľný a nesmrteľný, ako to správne poznamenáva sv. Bazil Veľký. Pre našu spásu sa stal (do tej miery, do akej sme s Ním zjednotení) pochopiteľným, popísateľným a materiálnym zjavením v tajomstve vtelenia Jeho Syna. A preto sv. Cyprián Kartagenský tvrdí, že ten, kto nemá Cirkev za Matku, nemá Boha za Otca!
Nech nás Boh chráni pred odpadnutím a pred príchodom Antichrista, predchádzajúcimi znameniami, ktoré sa deň zo dňa množia.
Nech nás zachová od veľkého nešťastia, ktoré ani vyvolení nebudú môcť zniesť bez milosti Toho, ktorý skráti tieto dni.
A nech nás zachová v “malom stáde”, “zostatku”, “podľa voľby milostí”, aby sme sa ako Abrahám radovali vo svetle Jeho tváre, modlitbami Presvätej Božej Matky a vždy Panny Márie, všetkých nebeských vojsk, zástupu svedkov, mučeníkov, hierarchov, evanjelistov a vyznávačov, ktorí boli verní až do smrti, ktorí preliali krv za Christa, ktorí nás porodili Evanjeliom Isusa Christa vo vodách krstu.
Sme ich synovia – slabí, hriešni a nehodní, zaiste, ale nikdy nevystrieme svoje ruky k cudziemu bohu! Amen.
P.S. Moje poznámky, ako bývalého katolíckeho kresťana...
Istotne že mnohí katolíci neznalí viery sa obujú do orhodoxie. No my rovnako ako katolíci, skutoční katolíci, túžime po jednote. Rozkol bol nešťastím pre celú cirkev. Ale kto za rozkolom stál? Prečo tí, ktorí spôsobili rozkol sa skrývajú, prepisujú dejiny, robia dnes tak populárny majdan, kde ukazujú prstom inam ako na seba?
Prečo sa dnes neučí skutočná história cirkvi, keď prijatím krstu Germánov, Frankov a Anglo-Sasov, sa viera zvrtla na mocenskú hru? Prečo sa dnes neučí, že Rím sa stal len vazalom a púhym symbolom viery, za ktorou stáli tieto tri mocné výbojné kmene, ktoré si neskôr podmanili celý svet v otroctve kolonizácie?
Prečo sa neučí, že títo vtedajší barbari prijali Krista len preto, aby mohli lepšie ovládnuť materiálny svet, kráľovstvá a mocnosti? Prečo sa neučí, že Rím bol do 8 storočia pravoslávny, že celá cirkev chodila do Ríma po rady, keď všetky herézy vznikali mimo Rím?
Prečo sa neučí že zvrat nastal vtedy, keď na pápežský stolec prvý krát v dejinách zasadol ne-Taliansky pápež - Frank, po dlhom boji o zmenu, pretože cirkevné snemy nedovoľovali mať ne-Talianskeho pápeža.
Prečo sa neučí, že toto bolo dlhodobým úsilím Frankov? A keď zasadol na pápežský stolec prvý Frank, prečo chcel od východu, od Slovanov, aby sa mu poklonili, čo predošlí pápeži nikdy nežiadali? Prečo sa Carihrad bránil písmom, učením cirkvi a Frankovia mocou a vojskom?
Prečo potom naozaj nastal rozkol kvôli tejto veci, keď sa Carihrad odmietol pokloniť Franskému pápežovi?
Prečo sa neučí, že po dnešnom úpadku Frankov (Francúzko poločernošské, polo moslimské) a Germánov (liberalizmus a ateizmus), prevzala moc nad Rímom Anglo-Saská sila (USA a Anglicko)? Prečo sa neučí, že táto sila aj dnes vládne nad Rímom, že okupuje orthodoxiu?
Že na Ruských hraniciach sú USA - anglikánske - zbrane, orthodoxná Ukrajina je Amerikou okupovaná. Orthodoxné Grécko je ekonomicky zlomené na pokraji bankrotu, keď orthodoxná Juhoslávia je rozbitá, kde Kosovo bolo dané zdarma moslimom?
Prečo sa neučí, že útok na orthodoxnú Sýriu vykonala USA armáda spolu so židmi? Či vari písmo nehovorí, že všetky vojny budú vo svojej podstate útočiť na kresťanskú vieru?
Vari naozaj všetky prevraty chceli nastoliť dobrú vládu? Alebo chceli zvrhnúť kresťanstvo?
Prečo nikto nechápe, že Anglicko hovoriace národy (USA a Eng) kolonizujú naďalej svet? Naozaj si ľudia dnes naivne myslia, že Rím je samostatný?
Veď historicky, z pier skutočných historikov, ktorí sú úmyselne obchádzaní vychádza dnes pravda, že Rím stratou ríše, stratil nielen politickú moc, ale aj moc pokračovať v pravej viere. Už len ako otrok bývalých barbarských kmeňov, ktorým o vieru nikdy skutočne nešlo, ktorým išlo o zmeny vo viere, prečo títo istí barbari dnes prepisujú dejiny ako v románe 1984?
Prečo nepovedia, že ich dobyvačné bunky potrebovali Krista len ako nástroj moci svetskej?
Preto tie bláznivé krížové výpravy nielen do moslimských krajov, ale aj na východ medzi kresťanov. Preto milióny obetí na vrub cirkvi. Preto šialené procesy inkvizície. Nie preto lebo Rím. Ale preto, lebo barbarom zostala barbarská dobyvačná krv podnes!
Prečo sa neučí, že napokon nepriateľ našiel v podobe zednárov lepšiu zbraň ako boj zvonka, keď mohol cirkev ovládnuť zvnútra? Vari tohto sa nedesil skutočne svätý pápež Pius X.? Keď uvidel aká šelma už v tom čase bola v cirkvi?
A nielen cirkev ovládol tento zákerný nepriateľ, ale celý svet - skrze vlády - ovšem za predpokladu že padnú monarchie a nastane demokracia - čo bolo zriadenie kde sa nededí trón po krvi, ale sa moc vyhráva vo voľbách, ktoré sú zmanipulovateľné, podplatené, s veľkou dávkou podvodu a klamstva. Kde aj tí čo vyhrajú sa dajú kúpiť pre ich zámery, kde moc sveta určuje dolár a nie charakter človeka.
Prečo dnes toto nevidíme, keď máme toľko dostupných informácií, keď Ľudovít Štúr, buditeľ národa Slovenského, pred vyše 150 rokmi bez internetu si všimol, že Slovania sú pod neprestajným útokom a jarmom západnej moci.
Tento buditeľ národa, ktorý bol evanjelik, protestant, napísal neuveriteľné vyznanie Slovanskej cirkvi (orthodoxnej) ktoré znie:
„Ó, svätá Cirkev otcov, ktorá si prvá kresťansky požehnala naše kmene z výšky Nitry, Velehradu a Vyšehradu a raz si už aj bola pripravená duchovne spojiť a ZJEDNOTIŤ CELÚ RODINU NAŠICH SLOVANSKÝCH NÁRODOV, ó, vráť sa k nám! Pozdvihni naše srdcia k Večnému a posilni nášho ducha, aby mohol uskutočniť svoje velkolepé poslanie. Takmer všetky naše kmene, Česi rovnako ako Slováci, Poliaci aj Chorváti boli už v tvojom lone, ty matka Slovanov, a len keď sem vtrhli cudzinci, aby nám vládli, vyhnali ťa a zaviedli latinskú cirkev, ktorá upevnila nad našimi kmeňmi cudzie panstvo a vydala nás napokon cudzím. Panstvo cudzích podkopáva ťa ešte dnes všade tam, kde má na teba dosah, ale padne skôr, než ty. Tebe sa otvára budúcnosť, ty budeš viesť života schopný národ, z ktorého duchom a poslaním si v súzvuku! Keď padne a zlomí-sa nenávidená nadvláda, srdcia tvojich blízkych budú ťa vítať a spontánne vzlietnu k tebe, blahoslavenej." Z knihy - Slovanstvo a svet budúcnosti. Kniha dostupná v pdf na internet ako aj v kníhkupectvách...
Ako je to mmožné, že Štúr chváli orthodoxnú cirkev? Vari spoznal moc ktorá ako sup sliedi nad Rímom? Vari spoznal, že aj jeho evanjelická cirkev je len divadlo ktoré stvoril rovnaký nepriateľ? Isto, mohli by sme povedať, že Štúr sa mal stať pravoverným. Ale dalo sa v jeho dobe? Len málo východných dediniek v tom čase mohlo sláviť východnú Slovanskú liturgiu ak nepočítame uniatov, ktorých nepriateľ oklamal že nič nebudú meniť a dnes majú zmenenú vieru na nepoznanie. Paradoxne by mohol chodiť do Budapešti, pretože v tom čase tam bola najbližšia Slovanská liturgia čo je na smiech, že na Maďarskej zemi sa slúžilo Slovansky...
Najväčšou porážkou satana by bolo spojenie Slovanov do jedného šíku. Štúr správne vytušil, že sme dostali spoločnú reč - cirkevno-slovanskú, ktorej rozumie každý Čech, Moravák, Slovák, Poliak až po Rusa. Táto reč je pravoplatnou štvrtou rečou cirkvi! Okrem týchto 4 rečí (Aramejčina, Gréčtina, Latina, Cirkevno-Slovančina) nie je podľa kánonov cirkvi, žiadna liturgia alebo omša platná v inej reči.
Všetky liturgie vedené v rečiach národov sú neplatné!!! Podľa kánona cirkvi, ktorý je záväzný pre všetkých kresťanov všetkých vekov, vrátane II. Vatikánskeho koncilu, vrátane dnešného pápeža, vrátane každého protestanta, ktorý rovnako neplatne vysluhuje liturgiu vo svojej reči.
Tieto kánony sú nemenné, sú zapečatené Duchom Svätým, Duchom jednotnej spoločnej cirkvi. Sú záväzné pre každého a ktokoľvek by ich zmenil, je prekliaty - tak hovorí Pavol vo svojom liste. Ktokoľvek by učil vieru inak - je prekliaty! Nepomôže žiadna výhovorka. Ale pozrite sa na svet. Kde sa slúži liturgia podľa týchto záväzných predpisov? Aramejčina sa vysluhuje už len v miestnych cirkvách, malých zboroch. Kde sa slúži latinsky, ak nerátame malé zbory? Zostáva ešte Gréčtina a Cirkevná Slovančina. Cirkevná Slovanščina sa slúži pozmenená u uniatov, ale nezmenená u Slovanov (Rusko, Srbsko, Bulharsko, Ukrajina a ďalší Slovania). Grécky sa vysluhuje len v Grécku.
Spočítajte si to priatelia. Slovensko, Čechy, Morava, Poľsko, boli pravoverné. Keď nepriateľ pochopil moc Slovanov, rozoštval nás medzi sebou nielen ekonomicky a územne, ale hlavne duchovne.
A my Slovania, sme u Boha veľmi cenení. Pretože my sme nikdy nemali tendenciu rozpínavosti, nikdy sme netúžili za cudzími územiami, nikdy sme nemali kolonoizácie, my sme chceli byť len verní Bohu - v pokoji a v mieri si obrábať svoju milovanú zem.
Kto má uši, nech počuje!!!
