Ježíš opěvuje svou vlast a matku
(M.Valtorta, Evanj.,2/46)
Ježiš je so Šimonom v Jeruzaleme. Razia si cestu cez zástup predavačov so somárikmi, ktorý sa podobá procesii na ceste.
,,Vystúpime do chrámu skôr, ako pôjdeme do Getsemani. Pomodlíme sa k Otcovi v jeho dome."
,,Len to, Učiteľ?"
,,Len to. Nemôžem sa zdržovať. Zajtra na úsvite máme stretnutie pri Rybnej bráne a ak bude zástup naliehať, ako sa oslobodím, aby som tam mohol ísť?...
Chcem vidieť ostatných pastierov. Rozptýlim ich, pravých pastierov, po Palestíne, aby zvolávali a zhromažďovali ovce a aby poznávali Pána stáda po mene, aby, keď im to meno poviem, vedeli, že ja som ten Pán stáda, a aby ku mne prichádzali, aby som ich potešil."
,,Je krásne mať takého Pána, ako si ty! Ovce ťa budú milovať."
,,Ovce... ale nie capy... Keď sa stretneme s Jonášom, pôjdeme do Nazareta a potom do Kafarnauma. Šimon Peter a ostatní trpia, keď som tak dlho preč... Pôjdeme ich potešiť a potešíme sa i my. Aj leto nám to radí. Noc je stvorená na odpočinok, a je málo tých, čo odsunú spánok, aby poznali pravdu. Človek... ach! Človek! Často zabúda, že má dušu, a myslí a stará sa len o telo. Slnko je cez deň prudké. Bráni chodiť a vyučovať na námestiach a na uliciach. Uspáva ducha aj telo, tak unavuje. Teda... poďme učiť mojich učeníkov. Tam, v krásnej Galilei, bohatej na zeleň a chladné vody. Už si tam niekedy bol?"
,,Raz v zime som na jednej z mojich bolestných pútí od jedného lekára k druhému tadiaľ prechádzal. Páčila sa mi..."
,,Ó, je krásna! Vždy. V zime a ešte viac v iných ročných obdobiach. Teraz v lete sú tam také anjelské noci... Áno, priam sa zdá, akoby boli stvorené pre lety anjelov, také sú čisté. Jazero...Jazero v oblúku viac či menej vzdialených hôr ako keby bolo stvorené na to, aby hovorilo o Bohu dušiam, ktoré ho hľadajú. Je to kus neba, ktorý padol do zelene, a nebeská klenba ho neopustila, ale sa v ňom spolu s hviezdami zrkadlí, a tak ich znásobuje... akoby ich rozsypané na zafírovej tabuli chcela predstaviť Stvoriteľovi. Olivy sa ohýbajú temer až k vlnám a sú plné slávikov. Aj ony spievajú chvály Stvoriteľovi, ktorý im dáva život na tomto krásnom a pokojnom mieste.
A môj Nazaret! Krásne rozložený na láskajúcom slnku, biely a zelený, smejúci sa medzi dvoma gigantmi Veľkého a Malého Hermonu a tvoriaci podstavec pre hory, čo sa vypínajú nad Táborom. Podstavec z krásnych zelených horských chrbtov dvíhajúcich svojho často zasneného pána v ústrety slnku. Tábor je taký krásny, keď mu slnko ožaruje vrchol. Vtedy je ako ružový alabaster, zatiaľ čo Karmel na opačnej strane je v určitých hodinách prudkého slnka ako z lazuritu, v ktorom sa všetky žily mramoru a vôd, lesov a lúk ukazujú v rozmanitých farbách. V rannom svetle je ako nádherný ametyst, večer ako fialovo nebeský beryl a keď ho mesiac na striebristej mliečnej ceste zaplaví svojím svetlom, je celý čierny ako blok sardonyxu. A potom dolu, na juhu, úrodný a zakvitnutý koberec Ezdrelonskej roviny.
A potom... a potom, ó, Šimon! Tam je jeden kvet! Kvet, ktorý žije osamelo pre svojho Boha a svojho Syna a šíri vôňu čistoty a lásky! Je to moja matka. Spoznáš ju, Šimon, a povieš mi, či jestvuje na zemi stvorenie jej podobné hoci aj ľudským pôvabom. Je krásna, ale všetko prekoná to, čo vyžaruje z jej vnútra. Keby jej nejaký surovec strhol všetky šaty, keby ju potupil a poslal ju túlať sa, stále by ostala kráľovnou v kráľovskom rúchu, lebo jej svätosť by ju zaodela a ožiarila. Svet mi môže učiniť všetko zlo, ale všetko svetu odpustím, lebo preto, aby som mohol prísť na svet a vykúpiť ho, som dostal ju, pokornú a veľkú kráľovnú sveta, o ktorej svet nevie, ale skrze ktorú dostal Dobro a bude ho mať po stáročia viac a viac.
Aha, už sme v chráme. Zachováme židovské obrady. No veru, hovorím ti, že pravý Boží dom, svätá archa, je matkino srdce. A jeho rúchom je najčistejšie telo, na ktorom sú čnosti výšivkou."
Vstúpili a kráčajú po prvom nádvorí...
Ježiš je so Šimonom v Jeruzaleme. Razia si cestu cez zástup predavačov so somárikmi, ktorý sa podobá procesii na ceste.
,,Vystúpime do chrámu skôr, ako pôjdeme do Getsemani. Pomodlíme sa k Otcovi v jeho dome."
,,Len to, Učiteľ?"
,,Len to. Nemôžem sa zdržovať. Zajtra na úsvite máme stretnutie pri Rybnej bráne a ak bude zástup naliehať, ako sa oslobodím, aby som tam mohol ísť?...
Chcem vidieť ostatných pastierov. Rozptýlim ich, pravých pastierov, po Palestíne, aby zvolávali a zhromažďovali ovce a aby poznávali Pána stáda po mene, aby, keď im to meno poviem, vedeli, že ja som ten Pán stáda, a aby ku mne prichádzali, aby som ich potešil."
,,Je krásne mať takého Pána, ako si ty! Ovce ťa budú milovať."
,,Ovce... ale nie capy... Keď sa stretneme s Jonášom, pôjdeme do Nazareta a potom do Kafarnauma. Šimon Peter a ostatní trpia, keď som tak dlho preč... Pôjdeme ich potešiť a potešíme sa i my. Aj leto nám to radí. Noc je stvorená na odpočinok, a je málo tých, čo odsunú spánok, aby poznali pravdu. Človek... ach! Človek! Často zabúda, že má dušu, a myslí a stará sa len o telo. Slnko je cez deň prudké. Bráni chodiť a vyučovať na námestiach a na uliciach. Uspáva ducha aj telo, tak unavuje. Teda... poďme učiť mojich učeníkov. Tam, v krásnej Galilei, bohatej na zeleň a chladné vody. Už si tam niekedy bol?"
,,Raz v zime som na jednej z mojich bolestných pútí od jedného lekára k druhému tadiaľ prechádzal. Páčila sa mi..."
,,Ó, je krásna! Vždy. V zime a ešte viac v iných ročných obdobiach. Teraz v lete sú tam také anjelské noci... Áno, priam sa zdá, akoby boli stvorené pre lety anjelov, také sú čisté. Jazero...Jazero v oblúku viac či menej vzdialených hôr ako keby bolo stvorené na to, aby hovorilo o Bohu dušiam, ktoré ho hľadajú. Je to kus neba, ktorý padol do zelene, a nebeská klenba ho neopustila, ale sa v ňom spolu s hviezdami zrkadlí, a tak ich znásobuje... akoby ich rozsypané na zafírovej tabuli chcela predstaviť Stvoriteľovi. Olivy sa ohýbajú temer až k vlnám a sú plné slávikov. Aj ony spievajú chvály Stvoriteľovi, ktorý im dáva život na tomto krásnom a pokojnom mieste.
A môj Nazaret! Krásne rozložený na láskajúcom slnku, biely a zelený, smejúci sa medzi dvoma gigantmi Veľkého a Malého Hermonu a tvoriaci podstavec pre hory, čo sa vypínajú nad Táborom. Podstavec z krásnych zelených horských chrbtov dvíhajúcich svojho často zasneného pána v ústrety slnku. Tábor je taký krásny, keď mu slnko ožaruje vrchol. Vtedy je ako ružový alabaster, zatiaľ čo Karmel na opačnej strane je v určitých hodinách prudkého slnka ako z lazuritu, v ktorom sa všetky žily mramoru a vôd, lesov a lúk ukazujú v rozmanitých farbách. V rannom svetle je ako nádherný ametyst, večer ako fialovo nebeský beryl a keď ho mesiac na striebristej mliečnej ceste zaplaví svojím svetlom, je celý čierny ako blok sardonyxu. A potom dolu, na juhu, úrodný a zakvitnutý koberec Ezdrelonskej roviny.
A potom... a potom, ó, Šimon! Tam je jeden kvet! Kvet, ktorý žije osamelo pre svojho Boha a svojho Syna a šíri vôňu čistoty a lásky! Je to moja matka. Spoznáš ju, Šimon, a povieš mi, či jestvuje na zemi stvorenie jej podobné hoci aj ľudským pôvabom. Je krásna, ale všetko prekoná to, čo vyžaruje z jej vnútra. Keby jej nejaký surovec strhol všetky šaty, keby ju potupil a poslal ju túlať sa, stále by ostala kráľovnou v kráľovskom rúchu, lebo jej svätosť by ju zaodela a ožiarila. Svet mi môže učiniť všetko zlo, ale všetko svetu odpustím, lebo preto, aby som mohol prísť na svet a vykúpiť ho, som dostal ju, pokornú a veľkú kráľovnú sveta, o ktorej svet nevie, ale skrze ktorú dostal Dobro a bude ho mať po stáročia viac a viac.
Aha, už sme v chráme. Zachováme židovské obrady. No veru, hovorím ti, že pravý Boží dom, svätá archa, je matkino srdce. A jeho rúchom je najčistejšie telo, na ktorom sú čnosti výšivkou."
Vstúpili a kráčajú po prvom nádvorí...