Prvý kostol na území Slovenska r.828

Prvý kostol na Slovensku

Či bol Pribina pôvodne pohanom je dnes sporné, častejšie sa usudzuje, že ním bol. Vo svojom kniežatstve dal v každom prípade už okolo roku 828 postaviť kresťanský kostol, ktorý mu vysvätil osobne salzburský arcibiskup Adalram. Bol to prvý známy kostol západných a východných Slovanov.

Na Martinskom vrchu v Nitre sa naozaj ukrýva jeden z najstarších kostolov na území Slovenska. Stále je však potrebné spresniť datovanie. Ak by sa nálezisko dalo zaradiť do prvej polovice 9. storočia, teoreticky by mohlo ísť o prvý známy chrám západných a východných Slovanov. „Spomína sa v spise O obrátení Bavorov a Korutáncov na vieru,“ Takzvaný Pribinov kostol bol podľa historických prameňov postavený medzi rokmi 828 až 830 a dal ho zbudovať Pribina pre svoju bavorskú manželku. Vysvätil ho salzburský arcibiskup Adalram. Archeológovia však zatiaľ nechcú spájať tento svätostánok s kostolom nájdeným na Martinskom vrchu.

V 9. storočí sa bavorskí duchovní predstavitelia snažili posilniť svoj vplyv na území, ktoré obývali Slovania. Pôsobenie kresťanských misií z Nemecka spomína aj Rastislav v liste byzantskému cisárovi Michalovi III. a práve Konštantínovi a Metodovi sa podarilo neskôr dosiahnuť, že Panónia a Veľká Morava sa vymanili spod bavorského vplyvu a vytvorili samostatnú cirkevnú provinciu.

Nitriansky knieža Pribina (názvy v historických textoch * okolo r. 800 – † 861) bol prvé historicky známe knieža priamych predkov dnešných Slovákov. V rokoch 825 až 833 bol posledným kniežaťom samostatného Nitrianskeho kniežatstva a asi od roku 840 do 861 prvým kniežaťom Blatenského kniežatstva na území dnešného Maďarska. Bol ženatý, mal syna Koceľa s manželkou, pochádzajúcou z Bavorska.

Kostol v Nitre

Či bol Pribina pôvodne pohanom je dnes sporné, častejšie sa usudzuje, že ním bol. Vo svojom kniežatstve dal v každom prípade už okolo roku 828 postaviť kresťanský kostol, ktorý mu vysvätil osobne salzburský arcibiskup Adalram. Bol to prvý známy kostol západných a východných Slovanov. Skutočnosť, že to Pribina vykonal nezávisle od susedného vládcu Mojmíra, je jedným z dôkazov o vtedy ešte samostatnom postavení Nitrianskeho kniežatstva. Táto udalosť je dôležitá aj preto, lebo vysvätenie kostola bol úkon, spadajúci do právomocí pasovského biskupa. Predpokladá sa, že Pribina mal veľmi blízky vzťah k salzburskému arcibiskupovi Adalramovi, ktorý ho pokrstil až po vyhnaní z Nitry v mestečku Traismauer (pamätná tabuľa na kostole a fontána pripomínajúca krstenie svätenou vodou).

Príčiny vysvätenia kresťanského kostola v Nitre, nie sú ešte úplne jasné. Jestvuje niekoľko názorov, z ktorých dva sú najpravdepodobnejšie:

Pribina dal vysvätiť kostolík pre nemeckých osadníkov, ktorí už boli kresťania pod svojím hradom (toto tvrdí napríklad Cibulka);

Kostolík dal Pribina vysvätiť pre svoju manželku, ktorá bola pravdepodobne kresťanka, alebo aspoň zo spoločensky vysokopostavených soľnohradských vrstiev

O Pribinovi treba predpokladať, že bol pod vplyvom svojej manželky a stykom s bavorským nemeckým prostredím naklonený kresťanskej kultúre.

Biskup Adalram (* ? – † január 836 Salzburg) bol kresťanský duchovný, ktorý v rokoch 821 – 836 pôsobil ako salzburský arcibiskup. V roku 828 alebo 829 sa pravdepodobne zúčastnil na vojenskej výprave proti Bulharom, počas ktorej sa asi zastavil v Nitre, v sídle Nitrianskeho kniežatstva, kde vysvätil kostol, ktorý je najstarším písomne doloženým kresťanským kostolom vo východnej časti strednej Európy. Vysviacka kresťanského kostola ako dôsledok politickej závislosti kniežatstva od Franskej ríše bola pravdepodobnou príčinou zásahu Mojmíra I. proti Pribinovi.

Prvými kresťanmi na Slovensku boli pravdepodobne príslušníci rímskych légií táboriaci dočasne na našom území v prvých storočiach po Kristovi. Bolo to v časoch tzv. markomanských vojen, v poslednej štvrtine 2. storočia.
V čase, keď sa pri Hrone dočasne zdržiaval aj rímsky cisár Marcus Aurelius. Kontakty s kresťanstvom malo aj germánske obyvateľstvo, ktoré obývalo pred príchodom Slovanov najmä juhozápadné Slovensko. Germáni však boli prívržencami arianizmu, starokresťanskej sekty neuznávajúcej božstvo Kristovo. V starších prácach sa vyskytoval názor, že germánska kráľovná Frigitil, ktorá sídlila v Nitre, sa už koncom 4. storočia snažila o to, aby tu mal sídlo biskup. Preto bola v písomnom styku s vtedajším milánskym biskupom Ambrózom.

Naši slovanskí predkovia sídliaci nad stredným Dunajom sa dostávali do styku s misionármi azda už v priebehu 7. - 8. storočia. Prichádzali najmä zo západu cez juhonemeckú oblasť, z priestoru dnešného Benátska a z Byzantskej ríše. Medzi misionármi, prichádzajúcimi zo západu, boli aj mnísi iroškótskeho pôvodu. Oživovali a prehlbovali kresťanstvo hlavne v západnejšie položených románskych a germánskych oblastiach Európy, pričom prenikali aj na východ k Slovanom. Intenzívnejšia christianizácia, rozširovanie kresťanstva u našich predkov, začala až v 90. rokoch 8. storočia. Práve vtedy totiž vyvrátil franský kráľ Karol Veľký Avarskú ríšu, ku ktorej patrili aj južné časti Slovenska. V tom čase už ale prichádzalo k rozdeleniu záujmových sfér kresťanských misionárov. Roku 811 bola hranicou medzi christianizačnými záujmovými sférami Salzburskej cirkevnej provincie a Akvilejského patriarchátu, rieka Dráva.
Územie na sever od nej patrilo do christianizačnej sféry Salzburského arcibiskupstva. Neskôr roku 829 došlo aj k deľbe záujmových misijných sfér v rámci Salzburského arcibiskupstva. Územie na východ od rieky Ráby a Rabice a na sever od Dunaja, teda aj územie, na ktorom bývali naši predkovia, sa stalo misijnou sférou Pasovského biskupstva. Práve z týchto čias sa zachovala prvá konkrétna správa o vysvätení prvého kresťanského kostola na Slovensku. Stalo sa tak na majetku nitrianskeho kniežaťa Pribinu v Nitre, vtedajším salzburským arcibiskupom Adalrámom. Práve okolnosť, že svätiteľom kostola bol salzburský arcibiskup naznačuje, že sa tak muselo stať pred spomínaným rozdelením misijných sfér, teda najneskôr roku 828, pretože od roku 829 patrilo toto územie cirkevno-správne jednoznačne Pasovskému biskupstvu. V súvislosti s Pribinom postaveným kostolom sa vyslovilo mnoho dohadov. Keďže Pribina sám vtedy ešte nebol kresťanom, predpokladalo sa, že kostol bol postavený pre jeho manželku, ktorá bola údajne franského pôvodu. Mohol byť ale určený aj pre franskú kupeckú komunitu v Nitre.

Útek z Nitry

V roku 833 dobyl Mojmír, vládca susedného Moravského kniežatstva, Pribinovo Nitrianske kniežatstvo, Pribinu vyhnal a premenil Nitrianske kniežatstvo na údelné kniežatstvo v rámci svojho vlastného štátu, ktorý odvtedy nazývame Veľká Morava.

Bližšie okolnosti a príčiny tejto udalosti nie sú známe. Jediný písomný prameň tu je spis O obrátení Bavorov a Korutáncov z roku 870, ktorý spomína okrem vysviacky kostola v Nitre (asi v roku 828) aj neskoršie Pribinovo vyhnanie z Nitry (z historických súvislostí vyplýva, že sa odohralo v prvej polovici roka 833). Túto udalosť však potvrdzujú aj archeologické nálezy. Útok Moravanov bol prudký, neodolali mu viaceré hrady Pribinovho kniežatstva. Pobedim, Majcichov a Čingov práve niekedy v tomto období zničil oheň. Zanikla aj Ostrá Skala na Orave.

V minulosti historici zvykli tvrdiť, že príčinou vyhnania Pribinu z Nitry bol odpor Mojmíra ku kristianizačnej a germanofilnej orientácii Pribinu. Kým jeho germanofilstvo asi dnes ťažko posúdiť, pohanskej orientácii Mojmíra protirečí údaj o prijatí kresťanstva Moravanmi v roku 831 a početné nálezy kresťanských stavieb spred roku 833 v Moravskom kniežatstve v Mikulčiciach.

Pribina ušiel s družinou k markgrófovi franských „východných oblastí“ (Avarská marka a Korutánska marka) Ratbodovi (Radbod, Rathbod), ktorý ho v polovici roka 833 (asi v máji) v Rezne predstavil kráľovi Ľudovítovi Nemcovi. Na príkaz tohto kráľa potom Pribinu pokrstili, resp. podľa niektorých bádateľov len znova pokrstili (lebo nevedel dokázať, či nebol svoho času pokrstený len nesvätenou vodou, ako to robili íroškótski misionári, a vtedy sa – napríklad podľa nariadenia synody z roku 796 – musel krst zopakovať). O slabosti Ľudovíta Pobožného v tom čase (vnútropolitické problémy) alebo o slabosti vplyvu Pribinu svedčí, že Ľudovít Pobožný neurobil pokus (ak áno, tak bezvýsledne) vrátiť Pribinovi jeho panstvo, z ktorého ho vyhnal Mojmír (takéto pokusy bývali vtedy pomerne bežné).