Svätý Ján I. pápež,mučeník za pravú katolícku vieru,sviatok 18.máj
Vzývaný proti pokušeniam k falošnej jednote a prijatia,uznania bludov...
Pápež Ján I. -žil v pohnutej dobe bojov a násilenstiev ranného stredoveku.Rím a Taliansko bolo pod vládou ostrogótskeho kráľa Teodoricha,ktorý bol bludárom-ariánom a na Východe v Carihrade bol byzantský cisár Justín I,ktorý chcel bludného Teodoricha poraziť.Teodorich zajal v Ríme pápeža Jána a s hroznými vyhrážkami ho donútil cestovať do Carihradu,aby u cisára vyjednal mier a slobodu pre ariánov a teda aj pre seba.Nalodil pápeža násilne na loď plávajúcu z Ríma do Konštantinipolu k cisárovi Justínovi.Zmučený dlhou cestou, pápež Ján došiel do Konštantinopolu k cisárovi,ktorého aj pomazal osobne za vládcu a snažil sa vyjadnať zmiernenie sankcii pre ariánov- Ostrogótov v Taliansku.Cisár na žiadosť pápeža niektoré sankcie zmiernil,ale neuznal bludárskeho Teodoricha za pravého kresťana a kráľa,ale za bludára.Pápež doplával do Ríma nazad...a kráľ Teodorich sa rozzúril,že neboli splnené jeho požiadavky a nútil pápeža,aby vyhlásil arianizmus za pravé kresťanské náboženstvo a prijal blud ariánov,čo pápež rázne odmietol,za čo ho kráľ uväznil a tam trápil hladom a a smädom v podzemnej kobke.Teodorich dal popraviť aj niektorých verných katolíkov -/Boethius/ a hrozil aj pápežovi popravou.Zmučený a týraný pápež Ján nakoniec zomrel vo väzení na útrapy a mučenie od hladu 18.mája r.526...
I napriek mučeniu,vyhrážaniu,hladovaniu neuznal blud ariánov ,ktorý zastával kráľ Teodorich a za to položil v mukách väzenia svoj život.Preto sa uctieva ako mučeník...
Je hlavný patrón všetkých pápežov,aby zachovali pravú katolícku vieru proti násilne vtláčaným bludom,falošnej jednote s bludármi a neveriacimi na úkor pravd evanjelii a učenia Ježiša Krista,odklonu od viery a evanjelia a nedali sa zlomiť ani podplácaním,lichotením,vyhrážkami, násilím ,mučením i smrťou...tak ako to dokázal svätý mučeník pápež Ján I.,ktorý hrdinsky,mučeníctvom položil vlastný život za pravú katolícku vieru...
Svätý mučeník pápež Ján I by mal byť vzorom aj pre dnešného pápeža...v ochrane pravej viery,božích a cirkevných zákonov,,pravd evanjelia Ježiša Krista a učenia celého Svätého Písma...
Ján I. (* ?, Siena - † 18. máj 526, Ravenna) bol 53. pápež. Pápežský úrad zastával od 13. augusta 523 do svojej smrti.
Svätý Ján I. (narodený v Toskánsku , zomrel 526 v Ravenne ) bol rímskym biskupom ( pápežom ) od roku 523 (uvádza sa 13. august ) do roku 526 (uvádza sa 18. máj ).
Za jeho pontifikátu mních Dionýz Malý /Dionysius Exiguus/ vypočítal rok narodenia Krista a dal základ vzniku kresťanského letopočtu r.525
Život
Cirkev sa pod vedením Jána I. ujala sprostredkujúca rola medzi východorímskym cisárom Justinom I. a ostrogótskym kráľom Theodorichom . Ten však nechal pápeža zatknúť, lebo ho podozrieval zo sprisahania s Rimanmi. Počas svojho väznenia pápež za niekoľko dní zomrel. Jeho telo bolo prevezené k pohrebu do baziliky svätého Petra .
Pápež Ján I. ( lat . Ioannes I .; zomrel 18. mája 526) bol rímskym biskupom od 13. augusta 523 až do svojej smrti. Pochádzal zo Sieny (alebo „Castello di Serena“, neďaleko Chiusdina ), v Taliansku . Ostrogótsky kráľ Theoderic ho poslal na diplomatickú misiu do Konštantínopolu , aby vyjednal lepšie zaobchádzanie s Ariánmi. Hoci bol Ján pomerne úspešný, po návrate do Ravenny ho Theoderic nechal uväzniť za údajné sprisahanie s Konštantínopolom. Krehký pápež zomrel na zanedbanie a zlé zaobchádzanie.
Raný život
Kým bol Ján diakonom v Ríme, je známe, že bol prívržencom antipápeža Laurentia , pretože v libelluse napísanom pápežovi Symmachovi v roku 506 Ján priznal svoju chybu, keď sa mu postavil, odsúdil Petra z Altina a Laurentia a prosil Symmacha o odpustenie. . Potom by to bol „diakon Ján“, ktorý podpísal acta ( cirkevnú publikáciu) rímskej synody v rokoch 499 a 502; skutočnosť, že rímska cirkev mala v tom čase iba sedem diakonov, spôsobuje, že je veľmi pravdepodobné, že ho identifikuje s touto osobou. Môže to byť aj „diakon Ján“, ktorému Boethius , filozof 6. storočia, zasvätil tri zo svojich piatich rehoľných traktátov alebo traktáty napísané v rokoch 512 až 520.
pontifikát
Keď bol Ján zvolený za pápeža , bol veľmi slabý . Napriek svojim protestom poslal pápeža Jána Theodorich Veľký , ariánsky kráľ Ostrogótov v Taliansku, do Konštantínopolu , aby zabezpečil zmiernenie dekrétu Justína I. Ostrogoths - Wikipedia cisára Východorímskej ríše , vydaného v roku 523 proti Ariánom. . Kráľ Teodorich sa vyhrážal, že ak Ján zlyhá vo svojej misii, dôjde k represáliám proti neárijským kresťanom na Západe. Ján pokračoval do Konštantínopolu so značným sprievodom: vrátane svojich kolegov biskupov Ecclesia z Ravenny, Eusebia z Fanum Fortunae a Sabina z Kampánia . Jeho svetskými spoločníkmi boli senátori Flavius Theodorus , Inportunus a patricij Agapitus .
Cisár Justín je zaznamenaný ako čestne prijímajúci Jána a sľúbil, že urobí všetko, čo od neho veľvyslanectvo žiadalo, s výnimkou toho, že tí, ktorí konvertovali z arianizmu na katolicizmus, nebudú „obnovení“ (tj nebude im dovolené zachovať si svoje miesto v katolíckej hierarchii ako diakoni, kňazi alebo biskupi). [6] Hoci John bol vo svojej misii úspešný, keď sa vrátil do Ravenny , hlavného Theodorichovho hlavného mesta v Taliansku, Theodorich nechal Jána zatknúť pre podozrenie, že sa sprisahal s cisárom Justinom. Ján bol uväznený v Ravenne, kde zomrel na zanedbanie a zlé zaobchádzanie. Jeho telo bolo prevezené do Ríma a pochované v Bazilike sv. Petra .
Liber Pontificalis pripisuje Jánovi zásluhy za opravu cintorína mučeníkov Nerea a Achillea na Via Ardeatina , na cintoríne Felixa a Adaucta a na cintoríne Priscilla .
Úcta
Pápež Ján I. je v umení zobrazovaný ako hľadiaci cez mreže väznice alebo uväznený s diakonom a subdiakonom . Je uctievaný v Ravenne av Toskánsku . Jeho sviatok je 18. máj, výročie dňa jeho úmrtia (zatiaľ čo predtým to bolo 27. mája).
Koniec 5. storočia – 526 Vzývaný proti pokušeniam k falošnej jednote a akceptovaniu herézy
Ján I. bol 53. pápež. Pápežský úrad zastával od 13. augusta 523 do svojej smrti.
Dátum a miesto narodenia: 470 po Kr., Toskánsko, Taliansko
Dátum úmrtia: 18. mája 526 po Kr., Ravenna, Taliansko
Miesto posledného odpočinku: Old St. Peter's Basilica
Teodorich Veľký-kráľ (písané aj Theodorich; po nemecky aj Theoderich, po španielsky Teodorico; * 453, neďaleko Carnuntum, Západorímska ríša – † 30. august 526, Ravenna, Ostrogótske kráľovstvo) z rodu Amalovcov bol od roku 474 kráľom Ostrogótov.
V roku 451 Chalcedónsky koncil učil, že Ježiš mal ľudskú aj božskú prirodzenosť a tieto dve prirodzenosti boli zjednotené v jednej osobe Ježiša Krista. Táto doktrína bola založená ako odpoveď na ariánsku herézu sužujúcu Východorímsku ríšu, ktorá učila, že Ježiš bol stvorený Otcom, a preto s Ním nie je rovnocenný ani božský. Po tom, čo sa Chalcedón postavil proti tejto heréze, ariánsky klérus a dokonca aj byzantský cisár sa pokúsili priblížiť k prijatiu, no mnohí z nich nedosiahli celú cestu. Namiesto toho mnohí bývalí ariáni upadli do iných stredných heréz, ktoré nedokázali plne akceptovať dve prirodzenosti Syna Božieho. V roku 482 byzantský cisár Zeno vydal dokument s názvom Henotikon. Tento dokument sa pokúšal nájsť strednú cestu medzi oficiálnym cirkevným učením o prirodzenosti Krista, ako je definované v Chalcedónskom koncile, a ariánskym pohľadom. Nástupca cisára Zeona, Basiliscus, pokračoval v tomto omyle viery.
V roku 518 Justín I. vystriedal cisára Basiliska vo funkcii východorímskeho cisára. Krátko nato prijal pozíciu pápeža a Chalcedónskeho koncilu. V roku 523 vydal cisár Justín edikt, ktorým nariaďoval prijatie Chalcedónskeho koncilu v celej východnej ríši a požadoval, aby všetci ariáni odovzdali svoje kostoly katolíkom. V tom čase na Západe bol Rím pod kontrolou Theodoricha Veľkého, kráľa Ostrogótov. Theodorich bol ariánom, čo vyvolalo pretrvávajúce napätie medzi ním a pápežom, ako aj všetkými pravovernými katolíkmi. Hoci Theodorich väčšinou vychádzal v ústrety chalcedónskym kresťanom (vrátane pápeža), keď východorímsky cisár Justín I. vydal v roku 523 svoj edikt proti Ariánom, Theodorich bol pobúrený. Vyhrážal sa, že ak sa edikt nezruší,
V tom istom roku bol diakon v Ríme, arcidiakon Ján, povýšený na pápežský stolec a stal sa pápežom Jánom. Krátko na to rozhorčený kráľ Teodorich prinútil pápeža Jána odcestovať do Konštantínopolu v snahe presvedčiť cisára Justína, aby svoj edikt zrušil. Pápež Ján neochotne išiel v sprievode niekoľkých biskupov a rímskych senátorov. Keď pápež Ján prišiel do Konštantínopolu, cisár Justín ho srdečne privítal a obaja boli zjavne rovnakého zmýšľania. Hovorí sa, že cisár cestoval dvanásť míľ za mestskú bránu, aby sa stretol s pápežom, a keď sa stretli, cisár sa na poklonu poklonil až po zem. Na ceste do mesta vraj pápež vyliečil slepého muža. Čo sa týka danej záležitosti, pápež Ján mohol cisára povzbudiť, aby s ariánmi zaobchádzal jemne, v žiadnom prípade však nesplnil požiadavku kráľa Theodoricha presvedčiť cisára, aby zrušil svoj edikt. Pápež Ján bol neochvejne katolík a plne akceptoval učenie Chalcedónskeho koncilu.
Ak by pápež Ján urobil kompromis vo viere Cirkvi, kráľ by mu bol vďačný a správal by sa mu dobre. Ale pápež mal povinnosť hlásať jedinú pravú vieru bez ohľadu na svoje fyzické blaho. Toto urobil pápež Ján, a preto je teraz svätým na nebeských dvoroch.
Pápež svätý Ján, rozhodli ste sa uprednostniť pravdu katolíckej viery pred vlastným životom. Zostali ste pevní v ohlasovaní evanjelia až do konca. Prosím, modlite sa za mňa, aby som nikdy nezakolísal vo svojej viere a nikdy nepodľahol pokušeniam oslabiť túto vieru. Kiežby som mal rovnakú odvahu ako ty, aby ma Boh mohol použiť na to, aby som oslovil tých, ktorí potrebujú poznať Jeho spásonosné pravdy. Svätý Ján I., oroduj za mňa. Ježišu, dôverujem Ti.
Modlitba
Ó, Bože, ktorý odmeňuješ verné duše
a ktorý si posvätil tento deň
mučeníckou smrťou pápeža Jána I.,
milostivo vypočuj prosby svojho ľudu
a daj, aby sme my, ktorí si ctíme jeho zásluhy,
napodobňovali jeho stálosť vo viere.
Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna,
ktorý s tebou žije a kraľuje v jednote Ducha Svätého,
jeden Boh na veky vekov. Amen.
(z Rímskeho misála )
Bludné učenie,že bol čas keď Ježiš nejestvoval a bol stvorený Bohom otcom a teda Boh-Syn nie je rovnakej podstaty s Bohom-Otcom
Arianizmus alebo ariánstvo je christologické učenie alexandrijského biskupa Areia, ktorý nepriznáva Kristovi rovnocennosť s Bohom. Roku 325 bolo odsúdené na prvom nicejskom koncile. Veľký podiel na tom mal sv. Mikuláš z Myry
Arius vystúpil v teologických diskusiách s názorom, že pred stvorením sveta stvoril Boh-otec Krista ako prostredníka medzi sebou a tvorstvom a že teda obaja nie sú rovnakej podstaty.Teda Ježiš nie je rovnakej podstaty ako Boh-Otec,ale je podobný...bol stvorený Otcom a bol čas,keď Ježiš nejestvoval...ale bol len Boh-Otec....
Sviatok
18. mája
Patronát
-
Pápež Ján I. sa narodil v roku 470 a bol pápežom od 13. augusta 523 do 18. mája 526. Pochádzal zo Sieny. Je prvým známym pápežom, ktorý navštívil Konštantínopol počas svojho úradu. Kým bol diakonom v Ríme, vedelo sa o ňom, že bol prívržencom protipápeža Laurentia. V „libellus“ napísanom pápežovi Symmachovi v roku 506 Ján priznal svoju chybu, keď mu odporoval, a prosil pápeža Symmacha o odpustenie. Bol to diakon Ján, ktorý podpísal „Aktu“ Rímskej synody z rokov 499 a 502. Katolícka cirkev mala v tom čase iba sedem diakonov, takže bolo veľmi ľahké ho identifikovať. Bol tiež diakonom Jánom, ktorý diktoval niekoľko raných náboženských traktátov napísaných medzi rokmi 512 a 520.
Keď bol Ján zvolený za pápeža, bol veľmi slabý. Napriek protestom ho poslal ariánsky kráľ Theodorich Veľký do Konštantínopolu, aby zabezpečil zmiernenie dekrétu cisára Justína z roku 523 proti Ariánom. Kráľ pohrozil pápežovi Jánovi I., že ak zlyhá vo svojej misii, dôjde k represáliám voči katolíkom na Západe. Ján pokračoval do Konštantínopolu so značným sprievodom; jeho rehoľnými spoločníkmi boli biskupi Ecclesius z Ravenny, Eusebius z Fanum Fortunae a Sabinus z Kampánie. Jeho svetskými spoločníkmi boli senátori Flavius, Theodorus, Inportunus a Agapitus.
Je zaznamenané, že cisár Justin sľúbil urobiť všetko, čo od neho veľvyslanectvo žiadalo, s výnimkou toho, že prinavráti konvertitom z arianizmu na katolicizmus ich pôvodné presvedčenie. Hoci pápež Ján bol vo svojej misii úspešný, po návrate do Ravenny, hlavného mesta kráľa Teodoricha, kráľ Teodorich nechal Jána zatknúť pre podozrenie, že sa sprisahal s cisárom Justínom. Bol uväznený v Ravenne, kde zomrel na zanedbanie a zlé zaobchádzanie. Jeho telo previezli do Ríma a pochovali v Bazilike svätého Petra.
Pápež Ján I. sa narodil v roku 470 a bol pápežom od 13. augusta 523 do 18. mája 526. Pochádzal zo Sieny. Je prvým známym pápežom, ktorý navštívil Konštantínopol počas svojho úradu. Kráľ Teodorich sa mu vyhrážal, ak nepôjde za cisárom Justinom a nedostane zásoby, o ktoré žiadal. Pápež sv. Ján I. sa vydal na cestu a jeho misia bola úspešná, no po návrate ho kráľ Teodorich uväznil pre podozrenie zo sprisahania s cisárom Justínom. Zomrel vo väzení pre zanedbanie starostlivosti, 18. mája . Cirkev zaraďuje jeho sviatok do liturgického kalendára, aby si ho pripomínal.
Bol priateľom známeho kresťanského filozofa Boethia, ktorý zomrel podobným spôsobom.
Východní katolíci a východní pravoslávni kresťania si tiež uctievajú pápeža sv. Jána I. v rovnaký deň ako rímskokatolícka cirkev.
Budúci pápež Ján I. sa narodil v Toskánsku a niekoľko rokov pôsobil v Cirkvi ako archidiakon. Bol vybraný, aby sa stal rímskym biskupom v roku 523 ako nástupca pápeža St. Hormisdasa.
Počas jeho pápežskej vlády vládol Taliansku ostrogótsky kráľ Teodorich. Ako mnohí jeho spoluobčania, aj kráľ sa držal ariánskej herézy a tvrdil, že Kristus bol skôr stvorená bytosť než druhá osoba Najsvätejšej Trojice.
Arianizmus vznikol vo východnej polovici Rímskej ríše počas štvrtého storočia a následne sa rozšíril medzi západných Gótov. V šiestom storočí bola heréza na východe slabá, ale nie mŕtva.
V roku 523 byzantský cisár Justín I. nariadil ariánskym duchovným, aby odovzdali svoje kostoly do pravoslávnych katolíckych rúk. Na Západe bol medzitým Theodorich cisárov krok nahnevaný a reagoval pokusom využiť pápežovu autoritu na svoje vlastné účely.
Pápež Ján sa tak dostal do mimoriadne nepríjemnej pozície. Napriek pevnej pravovernosti pápeža sa zdá, že ariánsky kráľ od neho očakával, že sa v mene heretikov prihovorí u východného cisára. Jánovo odmietnutie uspokojiť kráľa Teodorika by nakoniec viedlo k jeho mučeníctve.
Ján cestoval do Konštantínopolu, kde si ho ľud, byzantský cisár a právoplatní východní patriarchovia Cirkvi, uctili ako nástupcu svätého Petra. (Alexandrijská cirkev sa už v tomto bode oddelila.) Pápež korunoval cisára a v apríli 526 slávil veľkonočnú liturgiu v kostole Hagia Sofia.
Ale zatiaľ čo John mohol naliehať na Justina, aby sa k Ariánom správal o niečo milosrdnejšie, nemohol v ich mene klásť také požiadavky, aké Theodorich očakával.
Pápež, ktorý bol už cestovaním vyčerpaný, bol uväznený v Ravenne a zbavený jedla. Smrť svätého Jána I. prišla okolo 18. mája, ktorý sa stal jeho sviatkom v byzantskej katolíckej tradícii a v obyčajnej forme rímskeho obradu.
V mimoriadnej forme rímskeho obradu sa slávi 27. mája, v deň, keď bolo jeho exhumované telo vrátené do Ríma na uctenie v Bazilike sv. Petra.
Ján I., pápež a mučeník
Svätý
Sviatok: 18. máj
* okolo 470 Toskánsko, Taliansko
† 18. máj 526 Ravenna, Taliansko
Význam mena Ján: Boh je milostivý (hebr.)
Pontifikát: 523 – 526
Pápež Ján I. pochádzal z Toskánska. Pôsobil ako diakon v Ríme. Za pápeža ho zvolili v roku 523. Ťažisko Rímskej ríše sa v tom čase prenieslo zo Západu na Východ do Carihradu. Cisárom v tom čase bol Justín I. Taliansko bolo pôvodne pričlenené k východorímskej ríši ako samostatný celok, ktorý spravoval miestodržiteľ v Ravenne. Koncom 5. storočia však vtrhli do Talianska Ostrogóti a ovládli ho na čele s kráľom Teodorichom, ktorý bol síce kresťanom, ale podľahol bludu arianizmu. Voči pravoverným kresťanom však bol znášanlivý, s pápežom tiež dobre vychádzal. Cisár Justín na Východe vydal edikt, ktorým odobral ariánom kostoly a nútil ich vzdať sa svojho bludu. Teodorich si myslel, že to spravil po dohode s pápežom. Preto si predvolal pápeža Jána do Ravenny a rozkázal mu, aby odišiel do Carihradu a vymohol u Justína rovnoprávnosť pre ariánov. Pápež to však odmietol. Teodorich ho dal teda odviesť do Carihradu loďou spolu so senátormi a biskupmi. Carihradský ľud mu pripravil dôstojné privítanie. Ján bol prvým pápežom, ktorý prišiel do ich mesta. Aj na cisárskom dvore ho privítali s najvyššími poctami. V Carihrade sa pápež zdržal od Vianoc roku 525 do Veľkej noci roku 526. Počas bohoslužieb na Veľkú noc slávnostne korunoval cisára v chráme Hagia Sofia. Odvolanie ediktu, tak ako to chcel Teodorich, sa mu však získať od Justína nepodarilo. Iba čiastočne cisár zmiernil niektoré opatrenia. Keď sa pápež vrátil do Ravenny, Teodorich ho dal uväzniť. Po krátkom čase vo väzení zomrel 18. mája 526 na následky hladu a útrap. Okrem neho zomrel aj Boetius, jeden z posledných rímskych filozofov a rétorov, ktorý obhajoval obžalovaných, a takisto senátor Symmachus. Teodorich ich dal popraviť, lebo si myslel, že aj oni sú proti nemu. Veriaci ľud si pápeža začal hneď uctievať ako mučeníka. O štyri roky jeho pozostatky preniesli z Ravenny do Ríma, kde ich pochovali v predsieni chrámu sv. Petra. Kráľ Teodorich zomrel toho istého roku na osýpky. Ľudia v tom videli Boží zásah. Pre krátkosť svojho pontifikátu Ján nestihol toho veľa urobiť. Zaslúžil sa však o nové počítanie historických udalostí podľa roku Kristovho narodenia. Rok narodenia Krista vyrátal učený mních Dionýz Malý (Exiguus). Neskôr sa však zistilo, že sa pomýlil o štyri až sedem rokov.
Ján I., pápež, mučeník -sviatok 18. máj
V čase voľby, 13. augusta 523, bol už v pokročilom veku. Hoci jeho pontifikát bol pomerne krátky, bol veľmi ťažký.
Ján I. je prvým pápežom, ktorý cestoval do Konštantínopola. K tejto ceste ho donútil italský kráľ Teodorich. On bol arián a prostredníctvom pápeža chcel dosiahnuť, aby cisár prestal pracovať na obracaní ariánov a ich návrate do Cirkvi. (Ariáni spochybňovali božskú podstatu Ježiša Krista. Tento blud bol odsúdený na Prvom Nicejskom koncile r. 325.)
Cisár prijal pápeža so všetkými poctami, aké hlave cirkvi patria. Počas veľkonočných sviatkov pápež slúžil slávnostné latinské bohoslužby a 19. apríla 526 cisára Justína korunoval. Bol prvým pápežom, ktorý udelil cisárovi insígnie panovníka.
Po návrate z východu dal kráľ Teodorich pápeža uväzniť. Zomrel vo väzení v Ravenne 18. mája 526, kedy sa slávi aj jeho liturgická spomienka. Uctieva sa ako mučeník. Bol pochovaný 27. mája v hlavnej lodi Baziliky sv. Petra. Epitaf na hrobe ho označuje ako „obeť za Krista“. Jeho pontifikát trval 2 roky a 9 mesiacov.
Svätý
Ján I.
53. pápež
Cirkev
rímskokatolícka
Zvolenie
13. augusta 523
Pontifikát skončil
18. mája 526
Predchodca
Hormisdas
Nástupca
Felix III.
Osobné údaje
Dátum narodenia
okolo 470 ?
Miesto narodenia
Toskánsko
Dátum úmrtia
18. mája 526
Miesto úmrtia
Ravenna , Kráľovstvo ostrogótov
Miesto pochovania
Bazilika svätého Petra
Svätorečenie
Sviatok
18. mája
Uctievaný cirkvami
rímskokatolícka cirkev ,
gréckokatolícka cirkev a ďalšie cirkvi v spoločenstve so Svätou stolicou,
pravoslávna cirkev ,
anglikánska cirkev ,
luteráni
Justín I. (iné mená: Justin I., Justinus I., Iustinus I., Justinos I., I(o)ustinos I., Flavius Iustinus Augustus, Imperator Caesar Flavius Iustinus Augustus, zriedkavejšie: Justinius I., Iustinius I.; * 450 blízko Naissu – † 1. august 527 Konštantínopol) bol byzantským cisárom v rokoch 518–527 a súčasne zakladateľom justiniánskej dynastie (518–578 resp. 602).
Byzantský cisár Justín I.
Theodorich Veľký-ostrogótsky kráľ
Vodca Ostrogótov vládol v Taliansku viac ako tri desiatky rokov a vybudoval gótsky superštát siahajúci od Atlantiku po Dunaj. Ten mal malú nevýhodu – začal sa rúcať ešte za života jeho zakladateľa ao štvrť storočia neskôr podľahol Justinianovi.
1. Úvod
V čase, keď moc Západorímskej ríše definitívne utíchala , sa moci medzi ostrogótskymi kmeňmi ujímal muž, ktorý dvadsať rokov po páde posledného cisára Romula Augustula ovládol Apeninský polostrov a keď o ďalších tridsať rokov neskôr umieral, siahala jeho ríša od Atlantiku do Adria. Jeho mantrou sa stalo fungovanie štátu na základe kombinácie rímskej vzdelanosti a kultúrneho dedičstva a gótskej energie. Týmto mužom bol Theodorich, ktorý sa stal rímskym cisárom všetkým okrem oficiálneho titulu.
2. Mladosť
Theodorich sa narodil roku 454 na brehu Neziderského jazera neďaleko rímskeho pohraničného mesta Carnuntum do vládnuceho rodu Amalov, ako syn kráľa Theodemira. Iba o rok skôr, než sa narodil Theodorich, sa Ostrogóti zbavili bezmála storočia trvajúcej nadvlády Hunov , ktorá padla so smrťou Atily . Do pozície silného a nezávislého kmeňa však stále mali vďaka vnútorným treniciam stále ďaleko.
Tu sa prakticky obratom ukázal ako zdatný bojovník, keď na čele šiestich tisíc mužov porazil sarmatských nájazdníkov neďaleko Singiduna (dnešný Belehrad). V sedemdesiatych rokoch už potom Theodorich viedol samostatné kampane proti ostrogótskym nepriateľom, často aj proti iným vodcom svojho vlastného kmeňa. Tým si veľmi upevnil pozíciu ako v rámci vlastného kmeňa, tak aj vo vzťahu k Východorímskej ríši. Roku 474 sa stal kráľom.
Kráľov Ostrogótov však bolo viac. Napríklad v Thrákii vládol Ostrogótom Theodorich Strabón a práve proti nemu vystupoval Theodorich najúpornejšie. Vládu v Konštantínopole medzitým prevzal cisár Zenón, ktorému samozrejme vojna medzi dvoma frakciami Ostrogótov veľmi vyhovovala. Nepočítal však s tým, že obaja vodcovia sa nakoniec dohodnú a povedú ďalej nezávislú politiku, často namierenú proti Konštantínopolu. Theodorich Strabón zomrel roku 481, keď pri nasadaní na koňa spadol na kopije. Theodorich tak stratil jediného konkurenta v rámci vlastného kmeňa, zjednotil ho a stal sa veľmi mocnou hrozbou. Cisár Zenón musel konať, pretože nájazdy Ostrogótov viedli napríklad k pádu Larissy a hrozili, že sa natiahnu proti samotnému hlavnému mestu.
Zenón hľadal spôsob, ako sa zbaviť agresívneho a veľmi ambivalentného "spojenca" a nakoniec našiel pre oboch znesiteľnú variantu. Naprel Theodorichovu pozornosť na podobne "dobrého" spojenca, germánskeho vodcu Odoakera, ktorý vládol v Taliansku, teraz už v podstate nepokryte ako samostatný vládca. A práve sem v roku 488 zamieril Theodorich so svojimi Ostrogótmi. Zenón si mohol oddýchnuť, opäť dokázal obrátiť barbary proti sebe, ale nemal sa radovať dlho, lebo si vybudoval veľmi silnú barbarskú ríšu hneď za hranicami. Ale jedno po druhom.
Theoorich vyrazil na dlhú a nebezpečnú cestu cez Balkán do Talianska. Už po ceste si musel poradiť s nebezpečnými Gepidmi, ktoré porazil pri Sirmiu (Sremska Mitrovica) v auguste 489 a zabil ich kráľa Thraustilu. Theodorich potom pokračoval cez Julské Alpy do Apeninského polostrova. Neďaleko Aquileja ho očakával Odoacer s dvakrát tak silnými vojskom, ktoré však dokázali Ostrogóti poraziť a na konci septembra 489 docielili ďalšie veľké víťazstvo v bitke pri Verone, po ktorej musel Odoacer vyhľadať útočisko v močiarmi chránenom hlavnom meste Ravenna.
Na jar 490 navyše Odoacer dostal posily z južného Talianska a mohol sa pokúsiť otočiť doposiaľ nedobre sa vyvíjajúcu kampaň. Podarilo sa mu Theodoricha poraziť v bitke pri Faenzy a donútiť ho k ústupu do opevnenej Pavie, kde však ostrogótsky vodca nabral sily a porážku oplatil víťazstvom na rieke Adda, po ktorom Odoacer opäť opustil bojisko a utiekol do ťažko opevnenej av patovej situácii sa situácia v Taliansku ocitla na viac ako dva roky.
Nakoniec sa 2. februára 493 obaja vodcovia dohodli, že sa o vládu nad Talianskom podelia. 5. marca 493 vstúpil Theodorich do toľko rokov nedostupné Ravenny. Vzájomnú zhodu oboch vodcov mal osláviť banket, ktorý sa mal odohrať 15. marca a ktorý by vzájomné bratstvo oboch vodcov vytrúbil do sveta. Dopadol však trochu inak a svetu dal aj trochu iné posolstvo. Theodorich nechal Odoacera zavraždiť a rovnako dopadli aj jeho najbližší podporovatelia. Svet sa tak dozvedel, že Taliansko má nového zvrchovaného vládcu.
Theodorich nikdy nevlastnil extra početné vojsko a celkový počet jeho nasledovníkov mohol dosiahnuť nejakých štyridsaťtisíc osôb. Bolo tak jasné, že ostrogótske rodiny nemôžu osídliť celý Apeninský polostrov a ich kráľ rozhodol, že sa ich osídlenia budú koncentrovať v troch vreckách - okolo Ravenny, Pavie a Picenna. Theodorichovo kráľovstvo tak bolo v podstate z nutnosti najviac rímskym zo všetkých barbarských ríš a je tiež nutné dodať, že po zvyšných 33 rokov vlády ho ovládal obratne a bez vnútorných ťažkostí.
5. Theodorichova vláda
V zahraničnej politike mal Theodorich evidentne dva ciele. Jedným z nich bolo spojenectvo barbarských ariánskych kráľovstiev a druhým potom obnovenie západorímskej ríše, najlepšie pod jeho kontrolou. Nevyhnutným predpokladom oboch bola však uvážlivá sobášková politika. Sám si vzal sestru zakladateľa franskej moci Chlodvíka I. Sestru Amalafridu vydal sa vodcu Vandalov Thrasamunda, dcéru Theodegothu vydal za vizigótskeho kráľa Alaricha II., zatiaľ čo druhú dcéru vydal za kráľa kmeňa Burgundov Sigismunda, zatiaľ čo Eutharicha.
Po roku 511 potom Theodorich obe kráľovstvá ovládol osobne a vytvoril tak superštát siahajúci od Atlantiku až po Dunaj a Adriatik. Z jeho ríše síce teoreticky išla hrôza, ale starnúci vladár si už evidentne vojnové výpravy užil do sýtosti a sústreďoval sa na iné veci. Stratu galských území nechal bez povšimnutia a sústreďoval sa skôr na budovateľské a cirkevné záležitosti. Formálne stále vládol v zastúpení rímskeho cisára, ale v Konštantínopole už dávno uznali, že na chod udalostí v Taliansku nemajú žiadne funkčné páky a Theodeoricha de facto uznali ako nezávislého vodcu, dokonca mu vrátili insígnie západorímskych cisárov, ktoré do Konstantinopolu.
Theodorichovo kráľovstvo žilo v značnej náboženskej slobode. Kráľ sám bol arián, ale nepotlačoval iné náboženstvá - keď boli v Ravenne vypálené synagógy, muselo ich mesto a jeho obyvatelia znovu postaviť na svoje vlastné náklady. Podobne Gótovia v jeho ríši podliehali vlastnej jurisdikcii, naopak rímski občania boli súdení podľa práva rímskeho.
Theodorichova osobnosť prilákala do jeho služieb niektoré popredné osobnosti jeho doby. Ostatne dvoma „premiérmi“ jeho vlády na sklonku kráľovho života boli poprední vzdelanci doby, filozof Boethius, ktorý bol však pre zradu popravený, a po ňom Cassiodorus, ktorý už predtým vykonával funkciu praefectus praetorio. Theodorich tak vo svojej ríši dokázal spojiť barbarskú vojenskú silu a energiu a rímske myšlienkové základy a múdrosť tisícročnej civilizácie.
Aj aliancia s Burgundmi nebola nekonečne pokojná, keď Sigismundus nechal zavraždiť vlastného syna (Theodorichova vnuka) a gótsky vodca sa tentokrát neváhal spojiť s Chlodvíkom v odvetnej výprave, ktorá vedľa k porážke Burgundov, ale po jednote nezostala. Rovnako ostrogótsko - vizigótska únia bola minulosťou a tesné vzťahy s Vandalmi vzali za svoje, keď nový vandalský vládca Hilderich nechal zavraždiť Theodorichovu sestru Amalafridu. Theodorich plánoval odvetné ťaženie, keď 30. augusta 526 podľahol úplavici. Dožil sa viac ako sedemdesiatich rokov, prežil dlhú vládu, ale na jej konci sa väčšina jeho diela zrútila do dejín. A rovnako tak jeho vlastná ríša neprežila ani štvrť storočia po jeho smrti, kým po bitke pri Taginae definitívne podľahla dlhoročnej kampani Justiniana Veľkého.
6. Staviteľská činnosť
Čo sa naopak zachovalo nezriedka do dnešnej doby, sú výsledky Theodorichovej staviteľskej činnosti. Tú sústredil ostrogótsky náčelník primárne do jeho hlavného mesta Ravenny, kde staval cirkevné budovy (Basilica of Sant'Apollinare Nuovo je jeho dielom, stojí dodnes), obnovil verejné stavby vrátane akvaduktu - a podobne si počínal aj v mnohých ďalších severotalianskych mestách, ako aj v Ríme.
Trochu to charakterizuje celú vládu Theodoricha Veľkého – jeho skutky boli obrovské, jeho plány ešte väčšie, ale časť z nich neprežila jeho vlastný život a zvyšok sa zrútil krátko po jeho smrti.