"Katolícke či anglikánske" aneb krátke zamyslenie sa nad korunováciou

Mnohí katolíci chrlia žlč na Karola III. a to žiaľ i oprávnene. Z katolíckeho hľadiska ide o schizmatika, herétika i slobodomurára. Prečo ma potom ako katolíka interesuje Britská monarchia?

Som zástanca faktu, že dôležitejšia je koruna, ako jej nositeľ. Nositeľ raz zomrie, no koruna bude žiť ďalej, nadväzujúc na historickú kontinuitu. Krásnu kontinuitu histórie a katolicity, ktoré v oných obradoch korunovácie britských panovníkov skrátka sú. Nebyť katolíckej Cirkvi, anglikánskych obradov niet. Nebyť katolíckej Cirkvi, niet ani tej anglikánskej. Nemali by sa od čoho odraziť. A ako vidíme, nič geniálnejšie by ani nedokázali vymyslieť.

Tóny Veni Creator Spiritus, hoci pre mňa v nechutnom anglickom jazyku, i tak chytajú za srdce a spôsobujú mi husiu kožu. Veni Creator Spiritus, čo je rýdzy produkt katolíckej Cirkvi; Veni Creator Spiritus, mexická cisárska hymna v rokoch 1822 - 1823; Veni Creator Spiritus, ktoré spievali i karmelitánky kráčajúce pod gilotínu...

Korunovačná hymna "Zadok the Priest" zas vychádza z oslavného hymnusu Unxerunt Solomonem (Pomazali Šalamúna), s počiatočnými slovami „Kňaz Cádok a prorok Nátan pomazali kráľa Šalamúna.” Za pompéznym znením tohto hymnu stojí barokový skladateľ Georg Friedrich Händel, ktorý ho v roku 1727 zhudobnil k príležitosti korunovácie kráľa Juraja II.

Aj za najdôležitejším okamžikom korunovácie - pomazanie svätým olejom - stojí katolícka tradícia. Tento akt sa kedysi konal pod kráľovským zlatým baldachýnom, neseným štyrmi rytiermi Podväzkového rádu. Tentoraz pomazanie zahalili zdobené zásteny v podobe paravánov. Katolícka tradícia vždy zahaľovala a "ukrývala" posvätno, aby znásobila mysterium fidei. Pretože to, čo je najsvätejšie, je skryté. Vzbudzuje to pocit záhadnosti i zvedavosti. „Najsvätejšie je najviac skryté vo svojej posvätnosti, keď je najviac viditeľné; a posvätné je najviac viditeľné, keď je najviac skryté...”, povedal dominikán Joseph Selinger. Vidíme to i v predkoncilovej liturgii Usus antiquior, keď kňaz úplne potichu a svojím telom zakrývajúc premieňa obetné dary na Kristovo Telo a Krv. Svojím telom vytvára akýsi ikonostas.

Tiež pozícia korunovačného kresla a trónov nadväzuje na katolícku tradíciu - liturgické obrátenie "ad orientem", teda smerom k liturgickému východu - Bohu. V tomto nás anglikáni i luteráni popravde zahanbujú. Využívajú to, čo bolo do reforiem po II. vatikánskom koncile úplne prirodzené katolíckemu kultu. Dnes sme však "teocentrizmus" - obrátenie chrbtom k ľudu, no tvárou k Bohu - nahradili "antropocentrizmom" - obrátením tvárou k ľudu, no chrbtom k Bohu.

Pre toto všetko ja nehľadím a nikdy ani nebudem na osoby nesúce korunu. Hľadieť budem na monarchiu ako zriadenie. Monarchia je Božie poslanie zušľachťovať a pozdvihnúť zem. Dáva ľuďom ideál, ku ktorému môžu smerovať. Vzor vznešenosti a povinnosti. Monarchia je volanie od Boha. Preto sa korunovácia panovníka koná v chráme, nie v budove vlády či parlamentu. Preto je panovník pomazaný, nie menovaný. Preto korunu nasadzuje panovníkovi biskup či arcibiskup, nie minister či štátny úradník.