V politike je každý krok otázkou CENA vs. ZISK. Zdá sa, že kovid-agenda išla z HODNE vysokých miest (v temnej hierarchii tohto sveta) a cena za odpor je tým pádom HODNE vysoká... Preto si každý politik dobre zváži, či sa do toho pustí, zvlášť keď stačí tak málo - podvoliť sa, zaviesť "odporúčania" WHO a dajú mu pokoj, môže v pohode vládnuť, zarábať, korumpovať...
Tým skôr, že nemôže rátať ani s jednoznačnou podporou vlastného národa, veď aj inde, tak ako na Slovensku, je spoločnosť hlboko rozštiepená. Aj u nás je masa tých, ktorí považujú celú "kovidiádu" za správnu a oprávnenú. Neviem ako u nás, ale v mnohých krajinách iste tvoria väčšinu. Jedným z mála tých, čo tomu vzdorovali, bol Lukašenko. Pomohol si tým?
Čo tým chcem povedať: nečakajte od politikov viac, než od seba. Človek v takejto vysokej funkcii má nesmiernu zodpovednosť, ale je zároveň vystavený obrovským tlakom, neustálemu ohrozeniu svojej krajiny aj vlastnej osoby. Obzvlášť ak sa usiluje o vlastnú, nezávislú cestu.

Pochopil som, preto:
Nebuďme takí extrémne kritickí voči "svojim". Pohybujú sa celý život v absolútne nepriateľskom prostredí a sú vystavení tlakom, o ktorým sa nám tu dole ani nesnívalo. Koľkí z nás sú takí? Nedokážeme sa ani vypratať na námestia, lebo by nás tam mohli spoznať, lebo by sme museli von z anonymity internetu... Preto sa za nich radšej modlime a menej od nich očakávajme.
A preto som im aj ochotný mnohé odpustiť. Samozrejme, len ak sú naozaj "naši", nekolaborujú s antikristovským systémom ani to na nás "nehrajú". Uznávam, že rozhodovanie nemusí byť jednoduché. Ale dá sa to, väčšinou.. Poradím kritérium: najviac nedôverujem práve politikom s krikľavou rétorikou, vonkajškovo radikálnym, ktorí sa zrejme nechystajú nikdy realizovať tieto svoje heslá v reálnej politike. Buď sa jedná len o lacné heslá za účelom zisku hlasov vo voľbách, alebo (čo je horšie) o úmyselnú PROVOKÁCIU, s cieľom diskreditovať protestné hnutie a "onálepkovať" jeho priaznivov ako extrémistov. Naopak, zdržanlivosť, ohľad na reálne možnosti svoje, svojej strany, svojho štátu, je znakom štátnika. Lebo on nezodpovedá len za seba, ale za celý štát. Ak "hrdinsky padne", je to síce fajn a svedčí to o jeho pevných zásadách, ale zároveň za sebou zanechá svoj národ, ako ovce bez pastiera. Takže je to vždy vecou zváźenia pre a proti.