Nájdenie svätého Kríža -sviatok 3.máj
Nájdenie sv.Kríža cisárovnou sv.Helenou
Nájdenie,objavenie sv. kríža. /Staré životopisy/
Už od 5. storočia slávi a svätí sa sviatok Nájdenia,nalezenia sv. kríža v cirkvi kresťansko-katolíckej dňa 3. mája každého roku. Vyše tristo rokov zúrili Židia a pohania proti vyznavačom Kristovým. Vzdor ukrutným prenasledovaniam šírila sa viera a cirkev kresťanská po celom svete, ale najmä v najmocnejšej a najväčšej vtedy ríši rimskej. I mnohí vodcovia vojsk rímských cisárov boli kresťania. Sám cisár Konštantín, hoci pohan, v srdci svojom naklonený bol učeniu Kristovmu.
Zjavenie
Zjavenie víťazného, tajomného znamenia sv. Kríža na nebi sa ukázalo večer pred rozhodujúcou bitkou dňa 27.októbra r.312
Most Milvio,kde sa 28. októbra r.312 odohrala najvýznamnšia bitka v dejinách rozhodujúca posledná bitka o kresťanstvo-Konštantín proti Maxenciovi,pohanstvo proti kresťanstvu...
Most Milvio cez rieku Tiberu v severnom Ríme
A tak vytiahol s asi 50 000 mužmi proti Maxentiovi, ktorý mu čelil s armádou približne o polovicu väčšou, no menej skúsenou. Maxentius poslal svoje vojská vpred, aby prekročili Mulvijský most, pričom sám sa k nim pridal až neskôr. Aby celý prechod uľahčil, nechal k starému mostu zhotoviť ešte menší, provizórny pontónový most. A ten sa mu stal osudným.
Keď sa strhla samotná bitka, v ktorej Konštantínovo vojsko jasne dominovalo, dali sa Maxentiovi vojaci spolu s ním na útek. Mulvijský most nedokázal zvládnuť nápor unikajúcich vojakov. Sám Maxentius sa v chaose, ktorý vznikol, rozhodol rýchlo prebehnúť späť do Ríma po malom pontónovom moste, no pošmykol sa a presne v deň šiesteho výročia svojho cisárovania sa utopil v rieke Tiber. Táto bitka bola pritom jeho jedinou bojovou výpravou, ktorú aj osobne viedol. Veštba, o ktorú požiadal deň predtým, zrazu nadobudla celkom iný rozmer, než aký on sám očakával: „Keď prekročíš Tiber, zahynie nepriateľ Ríma.“ Po jeho smrti mu už totiž nik nepovedal inak než uzurpátor, tyran a nepriateľ Ríma. Zato Konštantínovi sa otvorili brány božskej slávy. Maxentiovo mŕtve telo vytiahli z Tiberu, odsekli mu hlavu a tú hneď na druhý deň priniesli Konštantín a jeho vojaci nastoknutú na kopiji rovno do Ríma ako víťaznú trofej. Spolu s týmito faktmi však v ten deň vznikol aj jeden veľký úkaz...
Zjavenie - na nebi
Noc pred bitkou mal Konštantín videnie – presnejšie, jedno z jeho početných videní a snov.
Zástavu túto, «Iabarum» menovanú, ozdobiť dal drahokamy a v brilliantoch skvelý sa začiatočné písmena gréckeho mena Ježiša Krista na nej. Zástava táto vysoko viala, keď zautočil na vojsko Maxencove na moste milvickom pred Rímom. Maxencius porazený, utopil sa v Tibere. — I obrátil sa víťazný Konštantín oproti druhému sokovi Liciniovi: premohol i tohoto. Týmito víťazstvami zmenil sa osud nielen rimského cisárstva, ako i kresťanstva.
Konštantín spojil obe ríše, totižto východnú a západnú, a vyhlásil kresťanstvo za panujúce náboženstvo vo svojej rozsiahlej spojenej ríši. I stal sa rozhodným ctiteľom ukrižovaného Ježiša; najmä sv. kríž mal vo veľkej úctivosti, tak, že zakázal, aby nikoho viacej pod trestom smrti v jeho krajine nekrižovali.
Konštantín a kríž -hist.veľkofilm
Constantine and the Cross (1962) link:Constantine and the Cross (1962)
Konštantín a kríž (tal. Costantino il grande ) je historická dráma z roku 1961 o ranej kariére cisára Konštantína , ktorý na začiatku 4. storočianajprv legalizoval a potom prijal kresťanstvo . Beletrizovaný film siaha len tak ďaleko do jeho života ako bitka pri Milvijskom moste v roku 312 nášho letopočtu.
Bol známy aj ako Konštantín Veľký alebo Constantino il Grande - In Hoc Signo Vinces
Konštantín vyhrá bitku a je poslaný do Ríma. Cestou ho a jeho priateľa Hadriána napadnú banditi. Hadriana liečia niektorí kresťania, vrátane Lívie, ktorá sa do Hadriana zamiluje. Konštantín zistí, že banditov poslal Maxentius, Konštantínov rival o moc.
Konštantín sleduje, ako niektorých kresťanov zožerú levy. Skočí do arény, aby bránil dieťa, ktoré prežilo, a žiada o prepustenie ostatných kresťanov.
Lívia je zatknutá. Hadrián, ktorý sa do nej zaľúbil, zariadi jej útek z väzenia. Konštantín je obviňovaný a Rimanmi označený za zradcu. Konštantín opustí svoju nevestu, princa Faustu, a od svojho umierajúceho otca, cisára Galie, sa dozvie, že jeho matka Helena je kresťanka.
Maxentius prenasleduje kresťanov a útočí na Konštantína v Galii. Constantinus porazí Maxienta a stane sa rímskym cisárom po boku Fausty, zatiaľ čo Helena ich obom požehná.
Z vďačnosti k Bohu uzavrel, že na vrchu Kalvárie, kde Kristus Pán na kríži umrel, prekrásny kostol vystaví; ale to miesto, kde kríž Spasiteľov stál, nebolo už možno poznať, tým menej kríž ten nájsť. Po vzkriesení Pána usilovali sa Židia odňať kresťanom všetko, ako svätý pozostatok ctiť mohli; pohania ale znivočiť chceli všetko, každú pamiatku na Krista Pána.
Svätá Helena,rímska cisárovna,matka cisára Konštantína Veľkého,najvýznamnejšia žena dejín rannej cirkvi
Vo svojom búrlivom,bolestnom živote zažila vrcholy i pády...slávu aj poníženie,obrátila sa z pohanstva na kresťanstvo,bola manželkou cisára Konštansa Chlorusa-spolucisára hlavného cisára rímskeho Diokleciána,porodila mu syna Konštantína,ale bola na rozkaz Diokleciána zavrhnutá a rozvedená,musela ujsť do exilu do Španielska aj s malým Konštantínom,ktorého až po odstúpení Diokleciána ,jeho otec Konštans Chlorus povolal k sebe a urobil svojím nástupcom od r.306 a Helena prijala krst asi v r.312 a stala sa vzornou kresťankou,Krista si vyvolila za svojho Pána a Boha ktorému svoj zvyšný život verne slúžla všemožne pomáhala svojmu synovi Konštantínovi upevniť vznikajúce kresťanstvo...Jej veľkou životnou túžbou bolo navštiviť posvätné miesta,kde Spasiteľ sveta žil-Palestínu a nájsť svätý Kríž...Čo sa jej všetko až na sklonku života ako 76 ročnej splnilo.
Až sa konečne doplavili k brehom Palestíny a veľký sprievod sa blížil k Jeruzelemu.Jeruzalemský biskup Makárius s duchovenstvom vyšiel privítať tak vzácnú návštevu-samotnú Augustu-rímsku cisárovnu Helenu.Helena so sprievodom sa potom vydala po svätých miestach až na vrch Kalvária.Tie miesta kde žil Spasiteľ cisárovná pobozkala...a jej myseľ už bola na vrchu Golgote.
Cyril Jeruzalemský, biskup, učiteľ Cirkvi. Svätý. Sviatok: 18. marec. * okolo 315 Jeruzalem † 18. marec 386
Tak sa modlil biskup Makarius a vnuknutím Božím prišiel na myšlienku, aby priniesli na nosidlách smrteľne chorú vznešenú pani Libániu z Jeruzalema,ktorá už dlho ležala na smrteľnej posteli . V prítomnosti cisárovnej a celého kresťanského zhromaždenia vyzval ju biskup Makarius, aby sa jedného kríža po druhom dotkla. Pri dotknutí sa prvého a druhého kríža nebolo pozorovať pri nej žiadneho účinku.
Sotva dotkla sa tretieho kríža, pozdvihla sa umierajúca, jej oči sa zaiskrily radosťou,nesmierna ozdravujúca sila z kríža vstúpila do nej,že sa jej telo v okamihu celé uzdravilo a úplne zdravá vstala so smrteľného lôžka. Tento zázrak stal sa r. 326. Od radosti plakal celý zástup. Nebolo teda ani najmenšej pochybnosti, že je to ten kríž, na ktorom Kristus Pán trpel a umrel. Kríž tento rozdelila cisárovná na dve časti.
Sv. Cyrill, biskup Jeruzalemský, píše, že sa z toho kríža, ktorý sa opatruje vo veľkolepom chráme Jeruzalemskom, urezávaly malé čiastočky a do celého sveta kresťanského posielali a že z dreva samého predsa neubúda. Chrám sv. Kríža v Jeruzaleme na rozkaz cisárov začal stavať biskup Makarius, a síce nad hrobom Spasiteľovým, pri prítomnosti sv. Heleny.
Konštantín rozkázal svojim miestodržiteľom na Východe, aby potrebné peniaze a drahocenné veci ku stavbe toho veľkolepého chrámu zasielali. Chrám tento pozostával z gigantických stavieb, ktoré dva chrámy, stlporadmi spojené, obsahovalo, a to chrám Ukrižovania a chrám Božieho hrobu alebo Vzkriesenia. V chráme Božieho hrobu bola vytvorená kaplnka nad jaskyňou, v ktorej bol Kristus Pán pochovaný; táto jaskyňa nachádzala sa v záhrade pri vrchu Kalvárskom.
Poučenie.
Sv. Helena hľadala sv. kríž, na ktorom Spasiteľ náš trpel a umrel, aby nás od večnej smrti vykúpil. Hľadala ho túžobne, neunavene, s veľkými obetami a — našla ho. Mnoho je ľudí, ktorí nehľadajú kríž, ba i utekajú pred ním; avšak kríž hľadá i nájde ich. Sú i mnohí ľudia, ktorí hľadajú kríž a sebazaprenie, chtiac celým srdcom slúžiť Bohu: a oni ho najdú, ten vzácny nástroj vykúpenia ľudského. Kríž bol predtým najpotupnejšou pokutou pre odsúdencov.
Veď čo nám hlása najviac vieru v Ježiša Krista, Spasiteľa sveta, ako sv. kríž? On nám hlása našu nekonečnú vinu, nekonečnú lásku Ježiša Krista a neuprositeľnú spravodlivosť nebeského Otca. On nás učí milovať svojich nepriateľov, byť milosrdnými, jako Kristus oproti kajúcemu lotrovi bol milosrdným, byť trpezlivými, byť cnostnými. Kríž je útechou i v živote i pri smrti, je nástrojom našeho spasenia.
«Kto chce za mnou prísť, nech vezme kríž svoj na seba a nasleduje mňa» (Luk. 14.), privoláva nám sám Spasiteľ. Kresťane, keď si prenasledovaný, opustený, keď trpíš hladom, nahotou, ohováraním, nemocou, hriechom: znášaj to všetko trpezlive, oddane do vôle Božej a poď ku sv. krížu, tu nájdeš útechu a poľahčenie; lebo všetko to, áno viacej musel Ježiš Kristus nevinne trpieť.
Keď sa blíži, kresťane, tvoja posledná hodinka, obráť sa ku sv. krížu: tu je balzam pre všetky tvoje rany, ktoré ťa v živote trápili, tu strom útechy a občerstvenia. Veď kto je v stave inou cestou do nebeského kráľovstva prísť, ak nie na ceste kríža? Hľadajme sv. kríž, ako ho hľadala sv. Helena: a nájdeme ho!
Modlitba.
Ó Bože, ktorý si pri slávnom nalezení-nájdení spasiteľného kríža, umučenie svoje obnoviť ráčil, popraj nám, aby sme pre drahú cenu tohto obživujúceho dreva večný život dosiahli. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána našeho. Amen.
Legenda
Stredoveké legendy , ako napr. Zlatá legenda , rozprávajú rôzne verzie príbehu o svätom Kríži, od prvotného hriechu po Vykúpenie , nájdenie strateného a nakoniec vztýčenia vybojovaného kríža.
Pôvod dreva
Podľa legendy Adam vzal z raja vetvu stromu poznania dobrého a zlého , ktorá potom prechádzala z ruky do ruky až sa dostala k Mojžišovi , ktorý na ňu ako na žrď upevnil bronzového hada. V tom bol videný predobraz Ježišovho ukrižovania. Drevo potom vraj v Jeruzaleme slúžilo ako lávka cez vodný prúd. Kráľovná zo Sáby ich potom uctila a radšej bosá prešla vodou, než aby na drevo stúpla. Nakoniec bolo drevo nájdené v rybníku Bethesda a použité na kríž pre Ježiša. Voda rybníka vraj mala zázračnú moc a liečila chorých, ktorí ju pili. Strom bol libanonský céder, obzvlášť silný, húževnatý a vydával vôňu.
Kríž bol nájdený roku 325 pri vykopávkach vykonávaných na príkaz cisára Konštantína, ktorých cieľom bolo nájsť Boží hrob. Konštantín zamýšľal vybudovať na jeho mieste honosnú baziliku. V tom istom čase sa na púť do Svätej zeme vydala aj jeho matka, cisárovná Helena , ktorá sa chcela modliť na svätých miestach, nechať tu vybudovať ďalšie stavby a zároveň skontrolovať hospodárenie s peniazmi určenými na stavbu baziliky. Podľa podania svätého Ambróza našla zvyšky krížov a ďalšie relikvie cisárovná Helena roku 326. Na jednej strane kopca Golgota bola nájdená jednomiestna jaskyňová hrobka pozostávajúca z komory a predsiene, na inej strane Golgoty v inej jaskyni boli nájdené tri priečne trámy, zodpovedajúce tomu, že s Ježišom boli (Lk 23,32-33) ukrižovaní dvaja zločinci, tri klince a drevená tabuľka s trojjazyčným nápisom „Ježiš Nazaretský, kráľ židovský“. Ježišov trám bol potom určený na základe zázraku, uzdravenia ťažko chorej ženy.
Za deň nájdenia sa udávalo 13. septembra 326 . Po návrate do Ríma uložila Helena niekoľko častí Kristovho kríža, niekoľko tŕňov z Kristovej koruny, dva klince, časť tabuľky s nápisom „Ježiš Nazaretský“ a priečny trám jedného zo zločincov (polepšeného, ktorého tradícia nazýva Dismas ) vo svojom paláci , ktorý cisár Konštantín na prianie svojej matky roku 328 venoval rímskemu biskupovi a nechal ho prestavať na chrám Svätého Kríža . K slávnostnému vyvýšeniu kríža v Konštantínovej bazilike nad Božím hrobom došlo asi v r. 335 . Konštantínov životopisec Eusebius z Cézarey cituje plný text listu cisára Konštantína jeruzalemskému biskupovi Makariovi, v ktorom cisár velebil podivuhodné okolnosti, za ktorých boli relikvie nájdené. Nález spomína aj jeruzalemský biskup Cyril i milánsky biskup Ambróz .13. septembra r. 335 sa konala slávnostná posviacka Konštantínovej Baziliky Pánovho Vzkriesenia, postavenej na mieste Kristovho hrobu. Nasledujúci deň 14. septembra sa konalo vyzdvihnutie dreva sv. kríža. Počas povýšenia ľud neustále spieval Pane zmiluj sa. Odvtedy východná cirkev slávi každoročne 13. septembra spomienku na posviacku Chrámu Pánovho Vzkriesenia a 14. septembra Sviatok Povýšenia svätého Kríža. Slávnosti trvali celý týždeň. Časť relikvií svätého Kríža krátko po nájdení poslali do Ríma, kde sú dodnes uložené v Bazilike svätého Kríža.
Povýšenie svätého Kríža
V roku 614 pri dobytí Jeruzalema Peržanmi sa ostatky kríža dostali ako vojnová korisť Chosroesa II. do Perzie . Cisár Herakleios ich priniesol späť do Jeruzalema a tu 3. mája 628 odovzdal patriarchovi Zachariášovi.
Podľa legendárneho podania (napr. Zlatá legenda ) je 14. septembra 628 , sviatok Povýšenia svätého Kríža , dňom, kedy boli znovuzískané relikvie Kristovho kríža od Peržanov.
V Jeruzaleme sa od 5. storočia vystavovali zvyšky dreva z Kristovho kríža na uctenie veriacimi v rámci osláv výročia posvätenia baziliky Božieho hrobu 14. septembra. Vo východných cirkvách sa sviatok začal oslavovať v 7. storočí a neskôr došlo k jeho rozšíreniu aj do Západnej cirkvi . K dátumu 3. mája vznikol na Západe sviatok označovaný výrazom Nájdenie svätého Kríža, zatiaľ čo na Východe bolo oslavované iba 14. septembra ako Povýšenie sv. Kríža. Toto prevzal Západ o viac ako storočie neskôr. V Miláne je vraj doložený dokonca až v 11. storočí .
Podľa opisov pútnikov do Jeruzalema zo 4. až 6. storočia bola tabuľka drevená (Antonius z Piacenzy, ktorý ju držal v rukách, uvádza, že z orechového dreva), pretretá vápnom, a bola na nej na prečítanie slova „kráľ židovský“ v hebrejčine , gréčtine a latinčine. V evanjeliu sv. Jána sa uvádza, že nápis mal znieť „Ježiš Nazaretský, kráľ židovský“. Z toho sa usudzuje, že cisárovná Helena odviezla do Ríma časť tabuľky s nápisom „Ježiš Nazaretský“.
V roku 1492 pri reštaurovaní baziliky sv. Kríža Jeruzalemského v Ríme, v miestach niekdajšej súkromnej Heleniny kaplnky, bola objavená olovená schránka, zamurovaná v menze oltára, s nápisom „Titulus crucis“ a pečaťou z roku 1143, kedy kostol prešiel predchádzajúcou prestavbou. Po otvorení v nej bola nájdená tabuľka z orechového dreva so stopami po vápennom nátere as trojjazyčným textom „Ježiš Nazaretský“. Roku 1496 pápež Alexander VI. vyhlásil tento nález za autentickú relikviu, ktorú do Ríma dopravila svätá Helena. Grécky i latinský nápis boli písané zrkadlovo sprava doľava, po vzore hebrejčiny.
Priamo v Santa Croce in Gerusalem mekostele svätého Kríža v Ríme sú doteraz uchovávané v samostatných relikviároch časti kríža, dva tŕne z tŕňovej koruny, tabuľka s čitateľným nápisom NAZARENUS (nazývaná Titulus crucis ) a jeden klinec z kríža. Jeden klinec z kríža, vsadený do zlata, je súčasťou Svätovítskeho pokladu v pražskej katedrále.
Chrámy zasvätené svätému Krížu
Kostol svätého Kríža
Kaplnka svätého Kríža
Kostol Nájdenie svätého Kríža
Kaplnka Nájdenie svätého Kríža
Kostol Povýšenie svätého Kríža
Kaplnka Povýšenie svätého Kríža
Svätá Helena,rímska cisárovná okolo roku 249, Drepanon, Bitýnia – † 18. august 330, Nikomédia (dnes Izmit, Turecko) bola manželka cisára Konstantia Chlora, matka Konštantína Veľkého, patrónka archeológov.Mala aj mimoriadnu právomoc-cisárovná mohla raziť vlastné mince,ako platidlo v ríši...
Cisárovnou od r.325-330
Flavius Valerius Constantinus), zvaný Veľký, (* 27. február 272 alebo 273 – † 22. máj 337) bol od roku 306 rímsky cisár, od roku 324 jediný rímsky cisár. V roku 324 vyšiel víťazne z bojov o rímsky trón, ktoré vypukli po odchode cisára Diokleciána a znovuzjednotil rímsku ríšu pod jedným cisárom. Ešte v roku 313 (počas bojov o trón) tzv. Milánskym ediktom prvýkrát povolil kresťanstvo ako oficiálne náboženstvo. Nadviazal na Diokleciánove reformy a v roku 330 na mieste staršej gréckej osady Byzantion založil Konštantínopol (po slovensky Carihrad, dnes: Istanbul), ktorý sa stal novým hlavným mestom ako protiklad „pohanského“ Ríma. Roku 332 uzákonil dedičné pripútanie kolónov k pôde. Tesne pred smrťou prijal krst.
Sviatok
21. máj, gréckokatolícka a pravoslávna cirkev
18. august katolícka cirkev
Narodila sa okolo roku 249 v Drepanone v Bitýnii (dnes Karamürsel, severozápadné Turecko), ako dcéra pohanského krčmára a zomrela 18. augusta 330 v Nikomédii. Zhruba od roku 289 bola manželkou neskoršieho rímskeho cisára Konstantia Chlora, ktorému už predtým ešte ako družka porodila r.272 syna Konštantína (budúceho Konštantína Veľkého). Roku 292 sa s ňou jej muž rozišiel, aby si mohol vziať za ženu dcéru cisára Maximiana Theodoru.
Od roku 306 sa Helena zdržovala najmä na dvore svojho syna Konštantína, kde prijala kresťanskú vieru (asi roku 312). Získala tiež titul nobilissima femina a roku 325 aj titul Augusta. Mesto Drepanon bolo na jej počesť premenované na Helenopolis.
Spolu so svojím synom dala postaviť mnohé veľké kresťanské chrámy v Rímskej ríši (chrám sv. Kríža v Jeruzaleme, apoštolský chrám v Konštantínopole, chrám Narodenia Pána v Betleheme). Je s ňou spájaná legenda o nájdení Kristovho kríža počas cesty po Svätej zemi a preto je patrónkou archeológov.
Helena
Svätá
Sviatok: 18. august
* okolo 249 Drepanon, neskôr Helenopolis, dnes Hersek, Turecko
† 18. august (?) 330 (?) Nikomédia, dnes Ízmir, Turecko
Význam mena: jasná, znamenitá (gr.)
Atribút: kríž
Sv. Helena, celým menom Flavia Júlia Helena Augusta bola matkou cisára Konštantína Veľkého. Narodila sa v polovici 3. storočia v plebejskej pohanskej rodine v Bitýnii v meste Drepane (severozápadná Malá Ázia). Okolo roku 270 sa vydala za rímskeho generála Konštancia Chlóra, ktorý tade prechádzal a ktorého očarila jej krása a inteligencia. Jej syn Konštantín sa narodil v roku 274. V roku 293 za vlády Diokleciána generál Konštancius dostal titul spolucisára a podľa zvykov rímskeho práva sa musel oženiť s nevlastnou dcérou spolucisára Maximiána Teodorou. Helena sa teda vzdialila s cisárskeho dvora. Konštantín bol povolaný na cisársky dvor, aby získal patričnú výchovu. Roku 305 sa Dioklecián vzdal vlády a takisto aj Maximián. Konštancius Chlorus stal cisárom na Západe a Galérius na Východe. Rok na to Konštancius zomrel a Konštantín prevzal vládu po ňom. Po víťaznej bitke roku 312 pri Milvijskom moste nad protivníkmi, ktorí mu odopierali cisárstvo, prebral vládu nad Rímom. Jeho vlajka pri vstupe do Ríma už niesla znak Krista. Začiatkom roku 313 vydal slávny Milánsky edikt, ktorým udelil náboženskú slobodu všetkým obyvateľom Rímskej ríše. Hneď povolal k sebe svoju matku Helenu, ktorej dal titul Augusta (cisárovná). Ako sa Helena dostala ku kresťanstvu, nevieme s istotou povedať. Obrátila sa asi vo veku šesťdesiat rokov a robila mnoho vecí v prospech Cirkvi, charity, jej zásluhou sa postavili viaceré chrámy v Ríme a vo Svätej Zemi. Snažila sa aj vplývať na svojho syna, aby prijal kresťanstvo. Ten bol voči kresťanom veľmi ústretový, hoci pokrstený bol až na smrteľnom lôžku. Vďaka svojej matke Helene dal zrúcať pohanské chrámy a sochy. Koncom roka 326 sa vydala na púť do Svätej Zeme. Na tejto púti podľa tradície objavila pozostatky kríža, na ktorom zomrel Ježiš Kristus. Treba však podotknúť, že niektorí historici, napr. Euzébius ani sv. Cyril Jeruzalemský udalosť nájdenia sv. kríža nespomínajú v súvislosti s ňou. Púť a námahy však dosť vyčerpali vtedy už asi osemdesiatročnú cisárovnú. Zomrela roku 330 v Nikomédii v synovom náručí. Smútila za ňou celá ríša i Cirkev. Konštantín jej dal vystrojiť naozaj veľkolepý cisársky pohreb. Jej telo previezli do Ríma a uložili ho do sarkofágu, ktorý si cisár pôvodne nachystal pre seba. Bolo to neďaleko katakomb sv. Petra a Marcelína na Via Labicana (už mimo Ríma).
Flavia Helena, narodená okolo roku 250, neskoršia rímska cisárovná a matka Konštantína, pochádzala z nižších vrstiev a bola slúžkou a krčmárkou v hostinci v Drepane Bithynii. Tam si ju všimol Constantinus Chlorus, urodzený Ilýrčan. Pôvab a krása mladej ženy dôstojníka tak očarili, že zabudol na stavovský rozdiel a Helenu si zobral za zákonitú manželku. Ale napriek vysokému postaveniu, ktoré získala, zostala Helena veľmi skromná. Dala mu syna Konštantína, ktorý neskôr vstúpil do svetových dejín ako cisár Konštantín. Boli to pre Helenu šťastné časy. Ale keď Maximián, vtedajší cisár Západorímskej ríše, urobil Constantia Chlora spoluvládcom v Gallii a Anglicku, nastali pre Helenu neradostné časy. Manžel musel na príkaz cisára manželku zavrhnúť, vlastného syna na dôkaz vernosti poslať na dvor východorímskeho cisára Diokleciána a sám sa musel oženiť s adoptívnou dcérou Maximiána. Helena prepustila svojho muža, znášala trpezlivo svoj zlý osud a žila v ústraní.
Po smrti Constantia sa stal jej syn cisárom. Vzal svoju matku k sebe na dvor, udelil jej titul "Augusta" a nechal vyraziť mince s jej portrétom. Helena, ktorá v čase svojho utrpenia videla, s akou radosťou išli na smrť kresťanskí mučeníci, našla teraz sama Krista. Ako 64-ročná sa nechala pokrstiť. Medzitým Konštantín v bitke pri Milvijskom moste zvíťazil nad pohanom Maxentiom a prehlásil kresťanstvo za štátne náboženstvo. Odteraz žila cisárovná úplne pre svoju kresťanskú vieru, starala sa o chudobných a slúžila Kristovi plná horlivosti a odovzdanosti. Nechala postaviť mnohé kostoly, v Trevíre, Bonne, Xantene a Kolíne. Ako 78-ročná vykonala Helena svoju pamätnú púť do Jeruzalema, ku Kristovmu hrobu. Na jej popud sa začal stavať kostol Božieho hrobu v Jeruzaleme, ktorý bohato obdarila, podobne ako kostoly na Olivovej hore a v Betleheme. Krátko po tejto púti do Svätej Zeme ukončila svoje pozemské putovanie. Sv. Helena zomrela v Konštantinopole v auguste roku 330. Pochovaná bola v Ríme. Neskôr jej pozostatky preniesli do Hautevilliers v remešskej diecéze, lebka je uctievaná v dóme v Trevíre. Meno sv. Heleny je v Cirkvi nezmazateľne spojené s teraz už neustanoveným uctievaním Svätého Kríža, ku ktorému dala popud.
Zobrazovaná je s cisárskou korunou, modelom kostola, držiaca kríž a klinec. Piero della Francesca stvárnil nájdenie sv. Kríža cisárovnou na nádhernom cykle fresiek v S. Francesco v Arezze. Výtvarné umenie si postavu cisárovnej rado berie ako tému. Známa je kľačiaca bronzová postava sv. Heleny v Bonne (dóm). Sv. Helena je patrónkou farbiarov, kováčov klincov, našou ochrankyňou pred bleskom a požiarom. Pomáha pri odhaľovaní zlodejstva.
Legenda
Deň nájdenia sv. Kríža, ktoré je pripisované sv. Helene, má sviatok v Cirkvi 3. mája. Na púti k miestam, kde kedysi pôsobila Spása, hľadala Helena pravý Kristov kríž a našla ho. V tomto znamení zvíťazil jej syn Konštantín, to nikdy nezabudla.
Keď praotec Adam zomieral, jeho syn Seth bol taký vyľakaný, že bežal cez hory a údolia a kričal k Bohu o pomoc. Vtedy poslal Najmilosrdnejší k bezmocnému anjela, ktorý priniesol Sethovi ratolesť z rajského stromu poznania. Anjel povedal Sethovi: "Zasaď túto ratolesť, a ak dá plody, bude z človeka sňaté prekliatie hriechu a smrti."
Seth sa vrátil s touto ratolesťou (výhonkom) k otcovi Adamovi, ale našiel Adama už mŕtveho. Seth dôveroval Pravde všemohúceho Boha a zasadil výhonok na vrchole hory Libanon a svojho otca Adama pochoval
na rovnakom mieste. Z výhonku vyrástol strom, väčší a mocnejší ako všetky stromy na vrchu.
Prišli roky, keď bol na Zemi Kristus a padol do rúk svojim nepriateľom. Tej noci sa zem zatriasla, takže kmeň stromu, ktorý schoval kráľ Šalamún, sa uvoľnil z hĺbky a objavil sa plávajúci na hladine jazera. Tesári, ktorých veľrada poslala hľadať drevo a urobiť z neho kríž pre Krista, išli tej noci okolo jazera a videli v mesačnom svite plávajúci strom. Vytiahli ho na breh a urobili z neho kríž, na ktorom trpel a zomrel Syn človeka. Keď Kristus víťazne vstal z mŕtvych, poslala veľrada sluhov, aby tri kríže, na ktorých visel Kristus a obaja lotri, zakopali spolu s mučiacimi nástrojmi v jednej jaskyni na Kalvárii.
Pred smrťou drevo rozdelila a dala ho trom synom Konštantína,svojim vnukom, lebo verila, že drevo pokropené krvou Pána bude jasnou zárukou jednoty ríše. Tieto kusy Svätého kríža boli uchovávané v kostole S. Croce in Gerusalemme v Ríme. Mnohé ďalšie kostoly časom získali časti z týchto kusov kríža a všade požívajú veľkú úctu veriacich.
Svätá Helena
Uvítanie cisárovnej v Jeruzaleme
Keď svätá Helena odišla z Jeruzalema do Konštantínopola, vzala so sebou podstavec Christovho kríža (z ktorého dala urobiť jeden veľký a dva malé kríže), klince, ktorými Židia ukrižovali Christa, tŕňový veniec, ktorým Židia korunovali Christa na výsmech, kúsok rúcha, na ktorom bolo 36 kvapiek Christovej krvi a kúsok konope, ktorým Židia priviazali Christa, keď Ho chytili v Getsimanskej záhrade.
Keď svätá Helena priplávala k brehom Cypru, podľa tradície tam zostala niekoľko dní, aby si oddýchla po únavnej ceste. V noci vo sne videla anjela, ktorý jej povedal, že je Božou vôľou, aby na ostrove Cyprus bol postavený chrám, v ktorom zanechá časť z čestného kríža.
Keď sa svätá Helena zobudila, chcela vidieť čestný kríž, avšak prekvapená zistila, že je preč. Na vrchole neďalekej hory zbadala svetlo a prikázala svojim ľuďom, aby tam išli a zistili, čo sa deje. Na tomto mieste našli kríž. Cisárovná pochopila, že toto je miesto, kde má postaviť chrám.
Rozhodla sa, že pôjde na horu a vyplní Božiu vôľu. Nebolo to však jednoduché, pretože v tom období Cyprus trpel dlhoročným suchom. Celých sedemnásť rokov nespadla na ostrove ani kvapka dažďa. Zem vyschla, zvieratá hynuli a mnohí obyvatelia odišli do susedných krajín, aby nezomreli od hladu. Tak ostrov spustol a zaplnil sa jedovatými hadmi.
Ktorýmkoľvek smerom cisárovná kráčala, stretávala jedovaté hady. Bola nútená ísť popri pobreží, aby sa dostala do Kiti a odtiaľ mohla pokračovať na horu. Pomyslela si, že by bolo dobré založiť oheň, aby vyhorelo krovie a s ním aj hady. Oheň sa rozšíril na celý ostrov a ona tak mohla pokračovať vo svojej ceste. V Tochni dala postaviť malý chrám a nechala tam jeden z malých krížov, ktoré mala so sebou. Potom vystúpila na horu. Stavba chrámu i monastiera prebiehala rýchlo. Dokonca aj samotná cisárovná pracovala na budovaní monastiera.
Keď bol monastier dokončený, svätá Helena v ňom nechala časť z čestného kríža i kríž lotra, ktorý sa kajal a jeden klinec, ktorým bol ukrižovaný Christos. Potom odišla do Konštantínopola, kde ju čakal jej syn Konštantín.
Vďaka tomuto neoceniteľnému pokladu sa monastier stal pre ostrov veľkým požehnaním, duchovným magnetom pre veriacich a silným prostriedkom proti démonom a hriechu. Sila kríža okrem zničenia démonov priniesla aj prvé dažde po mnohých rokoch sucha. Zem bola zaliata vodou a ostrov pomaly začal ožívať. Jeho obyvatelia sa vracali naspäť.
Vrchol hory stratil svoje staré pomenovanie Olymp a dostal nové. Odvtedy sa nazýva Stavrovuni a tento názov je odvodený od slov stavrós = kríž a vuni = hora. To znamená hora kríža.
Po tejto dlhej a namáhavej ceste svätá Helena ochorela a ako osemdesiatročná odišla z tohto pozemského sveta, aby vošla do večných Božích príbytkov. Jej telo bolo pochované s kráľovskými poctami.
Obyvatelia Cypru preukazujú svätej Helene veľkú úctu. Ľudia zasvätili jej menu a menu jej syna Konštantína Veľkého jedenásť chrámov. Zaujímavosťou je, že meno Helena je na Cypre druhým najpoužívanejším po mene Mária, ktorým si ľudia pripomínajú Bohorodičku.
Pravoslávna cirkev oslavuje pamiatku svätej Heleny spolu s jej synom Konštantínom Veľkým 21. mája/3. júna.
Nadšená Helena zobrala kríž so sebou a rozdelila ho medzi Konštantínových synov. Časť podarovala i mestu Rím, ktoré ho uchovávalo v Bazilike Santa Croce. Zomrela okolo roku 330 v prítomnosti syna Konštantína a jeho potomkov. Jednou z jej posledných rád bolo, aby Konštantín ochraňoval Cirkev a bol spravodlivý.
Na mieste údajného nájdenia Kristovho kríža dal Helenin syn postaviť chrám – Baziliku Božieho hrobu v Jeruzaleme, ktorá stojí dodnes.
More stratilo divokosť
So svätou Helenou súvisí i ďalšia zaujímavá legenda. Keď sa vracala zo Svätej zeme a plavila sa cez Jadranské more, trápili ju vysoké počty mŕtvych, ktorí sa v ňom utopili. Zobrala preto jeden z klincov, ktorými bol ukrižovaný Ježiš, a hodila ho do mora. Podľa rozprávania sv. Gregora z Tours Jadranské more od tej chvíle stratilo svoju divokosť a utopených bolo menej.
Loď sv. Heleny
Korunovácia Karola III. za kráľa Spojeného kráľovstva a Camilly za kráľovnú manželku prebehne pravdepodobne 6. mája 2023. Princ Charles sa stal kráľom momentom úmrtia kráľovnej Alžbety II. 8. septembra 2022 v zmysle anglickej právnej zásady „panovník nikdy neumiera“.
Slávnostný strieborný kríž obsahujúci úlomky, z kríža Ježiša Krista, bol v požehnaný pred jeho použitím pri korunovácii britského kráľa Karola III. 6. mája 2023
Pápež František daroval Británii dva fragmenty „pravého kríža“ pri príležitosti korunovácie panovníka a kráľovnej manželky Kamily.
Jeden má dĺžku päť milimetrov, druhý jeden centimeter. Boli vyformované do malého kríža a začlenené do celkového dizajnu; viditeľné sú za ružovým krištáľovým drahokamom.
Arcibiskup z Walesu Andrew John požehnal nový Waleský kríž pred hodnostármi a farníkmi na bohoslužbe v prímorskom meste Llandudno v severnom Walese. Kríž teraz prevezú do Londýna a 6. mája bude nesený na čele korunovačného sprievodu.
Spojené kráľovstvo sa pripravuje na slávnostnú korunováciu kráľa Karola III. a kráľovnej manželky Kamily. Sprevádzaná bude podujatiami po celej krajine a koncertom na hrade Windsor.
V krajine pôjde o prvú korunováciu nového panovníka za 70 rokov. Britský monarcha nastúpil na trón po septembrovom úmrtí jeho matky, kráľovnej Alžbety II.
Trojdňový korunovačný víkend sa začne v sobotu 6. mája symbolickým náboženským obradom vo Westminsterskom opátstve, počas ktorého bude Karol oficiálne korunovaný za kráľa. Ceremoniálu bude predchádzať sprievod z Buckinghamského paláca.
Po bohoslužbe, ktorej sa má zúčastniť zhruba 2 000 hostí, bude nasledovať ďalší sprievod, v ktorom sa ku kráľovskému páru pridajú ďalší členovia rodiny, a vystúpenie na balkóne paláca.
Kristus visiaci na kríži prišiel bývať do španielskeho kostola.
6-stopový kríž v životnej veľkosti, ktorý je dnes známy ako „Zázračný kríž z Limpias“, ktorý sa nachádza v St. Peter v Santanderi v Španielsku je dielom Pedra de Mena. Dlho sa nachádzal nad hlavným oltárom katolíckeho kostola sv. Petra v Santanderi. Po oboch stranách krásneho kríža sú postavy Bolestnej Panny Márie a apoštola Jána v životnej veľkosti.
Zázračné „oživenie Krista“ zo Zázračného krucifixu z Limpias má dva opisy. Prvým záznamom bol Don Antonio Lopez, mních patriaci do Rádu otcov Paulínov, ktorý viedol kolégium v Limpias v roku 1914.
Kríž uctieval aj veľký svätec sv.Ján z Kríža
Zázrak -pohnutie,pohyb kríža nad svätostánkom na oltári
Čo sa naozaj stalo pred 70 rokmi v českej dedinke Číhošť, sa nikdy nepodarilo celkom objasniť. Údajný zázrak počas omše .
Počas kázne videlo devätnásť svedkov, ktorých som si vypočul, ako sa kríž na svätostánku pohol.
Vôňa sviatočného obeda šíriaca sa z kuchyne na chvíľu preruší tok myšlienok, ktoré prúdia hlavou Josefa Toufara. Sedí vo svojej pracovni na číhoštskej fare a znova si v hlave premieta priebeh liturgie, ktorá sa pred chvíľou skončila. Sprvu bolo všetko normálne, počas kázne však akoby ľudí niečo vyrušilo. Znervózneli, čosi si medzi sebou šepkali a akoby ho vôbec nepočúvali.
„Dnes, 11. decembra 1949, počas tretej adventnej nedele som slúžil svätú omšu. Účasť veriacich vysoká. Kázal som o živom Ježišovi v nás,“ píše do knihy Božích služieb.
Vtom sa ozve zvonček. Otvorí dvere, za nimi stojí miestny kováč, no kňaz si okamžite všimne aj hlúčiky ľudí postávajúcich na dvore, ktorí o čomsi vzrušene debatujú.Zázrak v Číhošti-pohybujúci sa kríž...
Bazilika Svätého hrobu alebo bazilika Božieho hrobu alebo Chrám Božieho hrobu, Vo východnej cirkvi alebo u pravoslávnych kresťanov sa stavba nazýva Chrám vzkriesenia - (grécky: Ναός της Αναστάσεως, Naos tis Anastaseos; arménsky: Surp Haruthjun; gruzínsky: Agdgomis Tadzari) je kresťanský kostol vnútri hradieb Starého mesta v Jeruzaleme. Chrám stojí na mieste, ktoré väčšina kresťanov uctieva ako Golgotu alebo Kalváriu, kde bol podľa Nového zákona ukrižovaný Ježiš Kristus. Bazilika je dôležitým pútnickým miestom kresťanov už od 4. storočia, kedy Svätá Helena objavila Boží hrob a cisár Konštantín Veľký pri ňom dal vybudovať kostol.
Dejiny
Pôvodne sa miesto Ježišovho ukrižovania nachádzalo za hradbami Jeruzalema, ktoré dal v rokoch 41 – 44 rozšíriť Herodes Agrippa I., čím sa Golgota začlenila do mesta. Po roku 135 tu Rimania postavili chrámový komplex bohyne Afrodity.
Podľa legendy bol hrob Ježiša a jeho kríž objavený v roku 325 Svätou Helenou (matkou Konštantína). Biskup Eusebios z Kaisareie pred rokom 327 uvádza, že sa miesto ukrižovania ešte dnes ukazuje v Aelií (Aelia Capitolina bol rímsky názov pre Jeruzalem po roku 135).
Rímsky cisár Konštantín Veľký nechal v rokoch 327 až 339 postaviť chrám Božieho hrobu na mieste Ježišovho hrobu pri Golgote. Z tohoto chrámu sa dodnes zachovala iba vnútorná rotunda, nazývaná Anastasis. Bazilika bola zničená pri nájazde Peržanov v roku 614 a kalifa Hakima v roku 1009.
Po dobytí Jeruzalema križiakmi v roku 1099 bola bazilika zrekonštruovaná a prešla pod správu augustiniánov. Po roku 1187, kedy Jeruzalem ovládol sultán Saladin, získalo správu nad bazilikou spoločne niekoľko kresťanských cirkví. Zložitá situácia panovala i za tureckého panovania po roku 1517, kedy dochádzalo k mnohým sporom v bazilike.
Vlastníkmi baziliky je grécky pravoslávny jeruzalemský patriarchát, františkáni (v mene katolíckej cirkvi) a jeruzalemský patriarchát arménskej východnej pravoslávnej cirkvi a určité práva prináležia aj iným menším cirkvám. Vlastníctvo celého chrámu tak zostáva spoločné - pravoslávne, katolícke aj arménske, hoci jednotlivé časti baziliky okrem kaplnky Božieho hrobu, majú určeného vlastníka. Cirkvi však majú právo slúžiť svoju liturgiu v celom chráme a zvláštne pravidlá platia počas veľkých sviatkov ako Veľký piatok a Zmŕtvychvstanie Pána.
Popis
Do baziliky sa vstupuje z južnej strany, schody vpravo vedú hore do bohato vyzdobenej kaplnky Ukrižovania nad skalou Golgoty. Priamym smerom sa nachádza kameň pomazania (XIII. zastavenie krížovej cesty). Vpravo od kameňa je chodba s rôznymi kaplnkami a výklenkami. Vľavo (západným smerom) je rotunda (Anastasis). Je to kruhová stavba so stĺporadím v dvoch poschodiach zaklenutá kopulou s lucernou. Uprostred rotundy stojí malá svätyňa, edikula, v ktorej je Ježišov hrob s predsieňou.
Východným smerom nadväzuje katolikon, stredoveká loď kostola z 11. storočia s ortodoxným ikonostasom. V jej strede je veľká kamenná nádoba, zvaná omfalos (pupok), ktorá je považovaná za stred sveta. Ešte ďalej na východ sa po stredovekých schodoch zostupuje do arménskeho kostola sv. Heleny, kde bol podľa legendy nájdený Ježišov kríž.
Bazilika sv.Hrobu -Jeruzalem
Narodila sa roku 249, neskoršia rímska cisárovná a matka Konštantína, pochádzala z nižších vrstiev a bola slúžkou a krčmárkou v hostinci v Drepane Bithynii. Tam si ju všimol Constantinus Chlorus, urodzený Ilýrčan. Pôvab a krása mladej ženy dôstojníka tak očarili, že zabudol na stavovský rozdiel a Helenu si zobral za zákonitú manželku. Ale napriek vysokému postaveniu, ktoré získala, zostala Helena veľmi skromná. Dala mu syna Konštantína, ktorý neskôr vstúpil do svetových dejín ako cisár Konštantín. Boli to pre Helenu šťastné časy. Ale keď Maximián, vtedajší cisár Západorímskej ríše, urobil Constantia Chlora spoluvládcom v Gallii a Anglicku, nastali pre Helenu neradostné časy. Manžel musel na príkaz cisára manželku zavrhnúť, vlastného syna na dôkaz vernosti poslať na dvor východorímskeho cisára Diokleciána a sám sa musel oženiť s adoptívnou dcérou Maximiána. Helena prepustila svojho muža, znášala trpezlivo svoj zlý osud a žila v ústraní.
Svätá Helena poslala jednu čiastku Kríža pápežovi do Ríma, druhú čiastku svojmu synovi, cisárovi Konštantínovi do Carihradu a tretiu čiastku ponechala v jeruzalemskom chráme sv. Kríža, ktorý dala postaviť na mieste nájdenia. Na jej popud bol v Jeruzaleme vystavaný nielen kostol Božieho hrobu, ktorý bohato obdarila, ale i kostol na Olivovej hore a v Betleheme. Krátko po tejto púti do Svätej Zeme ukončila svoje pozemské putovanie. Sv. Helena zomrela 18. augusta roku Pána 330. Pochovaná bola v Ríme. Neskôr jej pozostatky preniesli do Hautevilliers v remešskej diecéze, lebka je uctievaná v dóme v Trevíre. Meno sv. Heleny je v Cirkvi nezmazateľne spojené s uctievaním Svätého Kríža, ku ktorému dala popud.
Sv. Helena býva zobrazovaná je s cisárskou korunou, držiaca kríž a klinec. Sv. Helena je patrónkou farbiarov, kováčov klincov. Je tiež ochrankyňou pred bleskom a požiarom a pomáha pri odhaľovaní zlodejstva. Cirkev si na sv. Helenu spomína a slávi jej pamiatku 18. augusta.
Je všeobecne známe, že kríž je symbolom kresťanstva. Hoci v dnešnej dobe vidíme rôzne kríže na každom kostole či pútnickom mieste, je len jeden pravý kríž – ten, na ktorom visel Ježiš, keď za nás zomrel. Čo sa s týmto krížom stalo po Ježišovej smrti a ako došlo k jeho objaveniu? Prinášame vám príbeh o nájdení Svätého kríža, ku ktorému došlo v roku 326 vďaka svätej Helene, ako aj zázrak, vďaka ktorému pravý kríž identifikovali.
Po niekoľkých dňoch, ktoré Helena venovala duchovným cvičeniam, modlitbám a rozjímaniu, sa cisárovná začala venovať práci. S biskupom Makáriom získavali informácie od ľudí z Jeruzalema, ktorí poznali Palestínu. Boli to vzdelaní židia aj kresťania, ktorí vynikali cnostným životom. Nikto však nedokázal povedať, kde sa nachádza Spasiteľov kríž. Helena sa vypytovala, ako pochovávali väzňov a čo sa stalo s nástrojmi, ktoré sa používali pri ich mučení. V roku 135 cisár Hadrián obnovil Jeruzalem zničený Titom. V novom meste, nazývanom Aelia Capitolina, vyhotovil vchod do skál Kalvárie, kde bol odkrytý masívny náhrobok. Kresťanom však vstup nepovolil – nemohli tam teda vykonávať pobožnosti. Neskôr ho preniesli zo starej záhrady Jozefa z Arimatey. Keď z oboch strán odstránili skalu, zem umelo zarovnali a vydláždili. Na Golgote potom postavili pohanskú svätyňu, kde nad posvätným náhrobkom stáli ohavné modly Venuše a Jupitera. Predpokladalo sa, že na tieto znesvätené miesta sa kresťanstvo nikdy viac nevráti. V skutočnosti sa však práve vďaka tomu uchránili od veľkej skazy – kresťanov predsa dvesto rokov kruto prenasledovali a ničili ich chrámy. Akoby hovorili budúcim vekom: „Nehľadajte inde, sú tu.“
Práve tu začali na rozkaz biskupa Makária hľadať. Priekopníci a rímski vojaci všetky hanebné sochy vyhodili, zahrabali do zeme a svätyňu zbúrali. Na podobnú prácu boli už zvyknutí, preto pracovali rýchlo. Trosky a ruiny zasypali a plochá rovina na Kalvárii sa teraz mierne skláňala. Skalné papradie a otvor, v ktorom bol kedysi vztýčený kríž, mohli byť dôkazom, že práve tu bol Kristus ukrižovaný. Helena nadšene pracovala a rozjímala na tomto posvätnom mieste. Okolie Kalvárie bolo zrovnané, aby sa mohli vybudovať cesty. Hoci všetci usilovne a vytrvalo pracovali, stále nebolo jednoznačné, či sú na stope svojho cieľa. Cisárovná sa znepokojovala, že hľadajú márne. Mnohí kresťania aj pohania už začínali o nájdení kríža na východnej strane Kalvárie pochybovať, keď znenazdania objavili malé údolie, obklopené skalnými stenami. Zíval v ňom otvor do nejakej jaskyne. Všetci sa ponáhľali vchod vyčistiť. Začali kopať a čoskoro ho sprístupnili. Bola to pohrebná jaskyňa. Pozostávala z prvého priestranstva, ktoré slúžilo ako predsieň a pokračovala cez úzke dvere do užšej, hrobovej miestnosti. Na jej konci oproti vchodu priliehala k stene kamenná lavica, určená pre mŕtve telo. Náhrobok bol nový a zhodoval sa s opisom zo svätého evanjelia. Podľa iných významných spisovateľov to nebola lavica, ale sarkofág.
Ani ten najväčší cynik by pri tomto výjave nezostal bez emócií – nieto ešte verná kresťanská duša. Akoby opäť prišlo veľkonočné ráno so svojím pozoruhodným tajomstvom. Posvätná jaskyňa, ktorú dve storočia zahaľovala temnota, uzrela denné svetlo. Stála tam ako nemý svedok, ktorý sa prihovára celému ľudstvu. Ako historická kniha opakovala slová anjela: „Hľa, Kristus tu nie je, vstal z mŕtvych.“ Cisárovná Helena na vlastné oči videla Boží hrob. Sám Pán dokončil jej dielo. Boli na mieste, kde bol Kristus ukrižovaný a pochovaný. Miesto, kde bol uložený svätý kríž, nemohlo byť ďaleko.
Okolie Kalvárie opäť ožilo, podobne ako v dobe, kedy bol ukrižovaný Kristus. Asi tridsať krokov na východ od miesta ukrižovania odkryli vchod do prehĺbenej cisterny, kde bolo do skaly vytesané lôžko. Ihneď ho prikázali vyčistiť. Bola to ťažká práca a vyžadovala si dlhší čas. Robotníci pracovali viac než šesť metrov pod zemou. Postupne odpratali štrk a odpadky, ktoré sa tu nahromadili. Aj napriek veľkým očakávaniam a nádeji však napokon nič nenašli. Cisárovná sa trápila a kládla si otázku, či sú informácie od židovských kňazov pravdivé.
Po preskúmaní skalných stien sa zistilo, že pod odkrytou priehlbinou leží ďalší vchod, ktorý vedie do hlbšej jaskyne. Práce teda začali odznova. Sama Helena zostúpila do jaskyne a uprostred ruín pomáhala modlitbami a povzbudzovala k vytrvalej odvahe. Na tomto mieste sa v súčasnosti nachádza kaplnka zasvätená práve tejto veľkej cisárovnej. Odrazu sa práce zastavili a všetkých sa zmocnil úžas. Pod násadami sekier zadunelo drevo. Objavili sa veľké ramená kríža. Kopali ďalej a našli aj druhý a tretí kríž. Vykopali drevenú tabuľku, na ktorej bol rozmazaný hebrejský, grécky a latinský nápis, ako ho prikázal napísať Pilát. Hľadali ďalej a čoskoro našli aj klince. Zvedavosť prítomných vystriedal nepokoj. Kládli si otázku, ktorý z týchto troch krížov patril Spasiteľovi. Podľa svätého Ambróza a svätého Jána Zlatoústeho sa vraj svätý kríž dal rozpoznať podľa toho, že klince a tabuľka pasovali iba na jeden z nich, ale svätej Helene to nestačilo. Chcela si byť istá a túto istotu mohol poskytnúť iba zázrak. Preto prosila o svedectvo samotného Boha.
Neďaleko bývala istá žena, postihnutá nevyliečiteľnou chorobou. Patrila k jednej z najpoprednejších rodín v meste. Volala sa Libania. Pôvodom bola židovka, ale po smrti svojho muža sa dala pokrstiť a stala sa kresťankou. Celé mesto vedelo, akou chorobou trpí. Biskup Makárius povedal prítomným: „Vezmite kríže. Pán sám dosvedčí, ktorý z nich niesol Spasiteľ sveta.“ Vzali teda kríže na ramená a niesli ich v sprievode, v ktorom bola cisárovná i biskup s duchovenstvom a veľký dav ľudí. Vstúpili do príbytku smrteľne chorej ženy, pokľakli a pozdvihli k nebu zopäté ruky. Biskup sa modlil: „Pane, všemohúci Bože, ktorý si smrťou svojho jednorodeného Syna vykúpil svet a svojej služobnici, cisárovnej Helene vnukol túžbu, aby hľadala a našla sväté drevo kríža, na ktorom zomrel Spasiteľ sveta, ukáž nám, ktorý z týchto troch krížov je Spasiteľov kríž. Učiň na prvý dotyk dreva spásy, aby sa táto smrteľne chorá žena vrátila od brány smrti k novému životu.“
Potom biskup Makárius vzal jeden z troch krížov a priblížil sa k chorej. Bezvýsledne. Skúsil to aj s druhým krížom, výsledok bol však rovnaký. Akonáhle sa priblížil s tretím krížom, chorá otvorila oči, zdvihla sa z lôžka a povedala: „Som uzdravená.“ Potom vstala a plná života pobehovala po dome, žiarila radosťou a hľadala slová, ktorými by zvelebila všemohúcnosť Pána. Cisárovná padla na kolená a klaňala sa svätej relikvii. Novina o zázračnom nájdení svätého kríža sa rozniesla po Jeruzaleme ako blesk. Odvšadiaľ sa hrnulo množstvo ľudí, občania i vidiečania, kresťania, židia aj pohania. Každý si chcel vypočuť správu o zázraku a vidieť Kristov kríž. Akoby sa opäť odohrávali udalosti Veľkého piatku – potupu kríža však nahradila sláva. Prvýkrát bol kríž nesený jeruzalemskými ulicami na Kristových ramenách, sprevádzaný potupou a rúhaním. Tentokrát bol kríž nesený na ramenách kňazov v sprievode rímskych légií a ľudu za účasti zbožného spevu a radostného jasotu. Prišla noc a na rozkaz cisárovnej Heleny so schválením biskupa sa konal sprievod s pochodňami. Svätý kríž preniesli do svätyne na horu Sion, kde ho uložili.
Sv. Helena (Jeruzalem, Bazilika Božieho hrobu – Kaplnka Nájdenia sv. Kríža)
Bazilika sv.Kríža Florencia Taliansko -Santa Croce
