Každá revolúcia prináša so sebou aj revolúciu jazykovú, pretože vymazanie určitej reality s cieľom jej nahradenia so sebou prináša aj paralelné odsúvanie do úzadia všetkých pojmov, ktoré definujú prítomnú realitu, aby uvoľnili miesto novému slovníku schopnému opísať nový svet, ktorý, samozrejme, z princípu musí byť vždy lepší ako ten starý. Tomuto lexikálnemu pravidlu sa nevyhli ani revolúcie v „katolíckom dome“ týkajúce sa viery a morálky. Niekoľko príkladov:
Vezmime si v prvom rade slovo “hriech”, ktoré začalo byť ostrakizované a nahradzované termínom “krehkosť”. Pojem “hriech”, ktorý je teraz odsúvaný do úzadia, totiž evokuje doktrinálny súhrn princípov, ako aj previnenie voči Bohu, čiže odkazuje na transcendentnú rovinu a na to, že daná osoba koná dobrovoľne a za svoje konanie nesie zodpovednosť. Preto v kolektívnej predstavivosti sa s “hriechom” spájajú pojmy ako prikázanie, chyba, nespravodlivosť, vina, náprava, trest.
Na druhej strane “slovo „krehkosť” znižuje morálnu teplotu vo vzťahu k pojmu “hriech”. V skutočnosti sa toto slovo vzťahuje skôr na bytie – povieme “je to krehká osoba” – než na konanie, správanie. Morálka sa však týka predovšetkým konania, a teda pravidiel. Z toho vyplýva, že krehkosť je schopná oslobodiť človeka od tesných pravidiel morálky.
Krehkosť v kolektívnom vedomí a z psychologického hľadiska, môže byť človeku vlastná, nemôže sa jej vyhnúť, a teda nie je s ňou spojená nijaká vina. Okrem toho – a teraz prejdeme k teologickej perspektíve – sa zdá, že tento pojem evokuje v protestantskom zmysle stav vnútornej a neodstrániteľnej slabosti našej ľudskej prirodzenosti zranenej prvotným hriechom. Ale ani v tomto prípade krehkosť nie je možné odstrániť, nie je možné ju premôcť. Preto nemôže viesť k nijakému odsúdeniu, ba práve naopak, smeruje k ospravedlneniu človeka a teda k solidarite s ním.
Je potom samozrejmé, že pojem krehkosti vylučuje zo svojho horizontu Boha, pretože krehkosť nikoho neuráža, a už vôbec nie Stvoriteľa, ktorý vstupuje do hry, ak vôbec, v spovednici, aby tam krehkého človeka uzdravil, na mieste, z ktorého sa stala iba akási ošetrovňa a nie aj tribunál, kde si človek priznáva svoje viny. Krehkosť tento aspekt eliminuje a predstavuje hriešnika iba ako zraneného človeka, ktorý ako taký je vlastne bez viny. Preto pojem hriechu treba „v legitímnej sebaobrane“ zneškodniť, aby človek mohol ďalej pokojne žiť svoj život .
Ďalším termínom, ktorý bol vyradený, je “doktrína“ či „náuka”. Na jeho mieste nájdeme “pastoráciu”. Už neexistuje súbor noriem a zásad viery a morálky, ktoré by usmerňovali veriaceho človeka v praxi a ktoré by mali pastieri uvádzať pri evanjelizačnom pôsobení. Tento hierarchický vzťah, v ktorom je doktrína na vrchole a pastorácia na spodku, sa obrátil. V skutočnosti, aby sme boli presnejší, mohli by sme povedať, že pastorácia je stotožňovaná s doktrínou.To, čo je kontingentné, čo je partikulárne, zjavuje normu, ktorá je rovnako kontingentná a partikulárna.
V tejto predstave o Cirkvi nie je miesto pre doktrínu, iba pre akýsi objemný manuál skúseností. Univerzálne pravidlá už neexistujú: zákony diktuje kazuistika. Jediné univerzálne pravidlá sú veľmi všeobecné, dobré „do každého počasia“ odvodzované zo zámerne nešpecifikovaného ducha evanjelia: otvorenosť voči druhým, najmä voči posledným, najlepšie chudobným; dialóg; nediskriminácia, inkluzívnosť; úcta k životnému prostrediu; solidarita atď.
Zastavme sa ešte pri podstatnom mene “životné prostredie”, ktoré poslalo “stvorenstvo” do dôchodku. Opäť znak, že horizontálne rameno kríža, horizontálne ako zem, musí zvíťaziť nad vertikálnym, ktoré ukazuje na nebo. Preto musí prevládnuť imanentistická, a nie transcendentná vízia, pretože „životné prostredie“ nepotrebuje Boha, aby existovalo, zatiaľ čo stvorenstvo ho potrebuje.
Treba dodať, že životné prostredie sa v náboženskom prostredí čoskoro stane kultom, hoci aj maskovaným, Gaje, bohyne Zeme. Hierarchia prirodzeného poriadku, ktorú chcel Boh, sa prevracia, v dôsledku čoho sa človek stáva iba ľudským živočíchom, ale stále živočíchom, ktorý aby dobyl Nebo musí v prvom rade uctievať Zem, čiže rastliny, zvieratá a dokonca aj ľadovce.
Zabúdané je aj slovo “spravodlivosť”, ktoré bolo z katolíckeho slovníka vyradené v prospech “milosrdenstva”. Alebo lepšie povedané, výraz “spravodlivosť” nachádza svoju dôstojnosť iba v súvislosti so “sociálnou spravodlivosťou”, čiže iba keď sa používa v súvislosti s chudobnými, ľuďmi na okraji spoločnosti, chorými, prisťahovalcami atď. Keď sa však odlepíme od zeme a nasmerujeme svoj pohľad do neba, spravodlivosť zostane na zemi a na onom svete sa stretneme už iba s Božím milosrdenstvom, ktoré je v intenciách niektorých teológov také veľkorysé, že nehľadí na nikoho a na nič, dokonca ani na hriechy.
A tak po slepej dôvere v Boha musíme teraz hlásať aj slepé milosrdenstvo, ktoré sa nedíva na zásluhy ani na poklesky. Pokiaľ ide o poklesky, tam bude vládnuť moc odpustenia, ktorá po toľkých operáciách teologickej plastickej chirurgie bude nespoznateľná do tej miery, že sa bude nazývať obyčajné “prepáčenie”.
Zrušené bude dokonca aj slovo “hierarchia”, pretože napredujúca novosť sa nazýva synodou (ktorá nie je až taká nová). Spoločné kráčanie bez konkrétneho cieľa vytrvalo sledujúc tú istú spoločnú cestu, ktorej jediným zmyslom je synoda, nový riadiaci orgán Cirkvi, ktorý, v ideálnom prípade zbavený hierarchie, je pochodom veriacich bez akéhokoľvek poradia ich dôležitosti. Nemecký prípad je v tomto zmysle typický. V skutočnosti ide o zámerné predstieranie: aj v dejinách tí, ktorí hovorili o kolegialite, demokracii, zdieľaní, vždy to robili preto, lebo z toho malo úžitok ich vlastné autoritárstvo. Za štítom synodality sa skrývajú tí, ktorí sa nechcú vzdať moci.
Masy sa dajú ľahko manipulovať, najmä ak sa na synodálnej dynamike zúčastňujú iba tí, ktorí zmýšľajú rovnako ako tí hore: konsenzus sa umne konštruuje, a tak posilňuje moc niekoľkých. Ak sa potom Boží ľud neorientuje tak, ako to chcú kontrolóri, stačí ho nepočúvať. Tento proces, pri ktorom sa synodalita skryto využíva na upevňovanie moci, je protikladný hierarchickému princípu, ako ho chápe Katolícka cirkev. Jednak preto, že hierarchia nepredpokladá likvidáciu stredných člínkov moci v prospech jednej moci, jednak preto, že katolícka hierarchia znamená službu, a jednak preto, že hierarchia ľudí Cirkvi je vždy podriadená nebeskej hierarchii, a teda pravde.
Posledná dvojica slov, spomedzi nekonečného množstva tých, ktoré možno spomenúť: viera a pochybnosť. Viera bola daná do šrotu, hoci v Katechizme Katolíckej cirkvi čítame slová, ktoré niektorí považujú priam za “rúhanie”: “viera je istá, istejšia než akékoľvek ľudské poznanie, lebo sa zakladá na samom slove Boha, ktorý nemôže klamať” (č. 157). Dnes sa však vyučuje viera v pochybnosti: nie odpovede, ale otázky, nie výkričníky, ale otázniky, nie svetlo, ale šero.
Boh sa nezjavil, ale môžeme ho vidieť iba cez kľúčovú dierku nášho veľmi osobného svedomia. Pravda sa javí rigidná, nie tvárna a ohybná, taká nepohodlná, pretože nie je ergonomická pre jemné duše našich súčasníkov, ktorí sú také náchylné na kompromisy.
Tu je teda dialóg ako cieľ sám osebe, vyzdvihovanie kríz viery, tekutá či skôr plynná doktrína, uprednostňovanie procesov pred výsledkami, cesty pred cieľom, skúmania pred výsledkami. Jediná povolená liturgia je tá, ktorá oslavuje dvojznačnosť – čudujeme sa cirkevnému požehnávaniu homosexuality? – na úkor jednoznačnosti, ktorá vyzdvihuje problém, a nie riešenie, to, čo je relatívne, a nie absolútne, ako absolútne morálne hodnoty. Jediná istota, ktorú treba pestovať je tá, že človek už nemá istotu.
