Papežka Jana, také La Papessa, byla podle středověkélegendy žena, která měla v období 855–857 zastávat papežský úřad. Až do 17. století byla její existence brána jako fakt, současnými historiky a religionisty je však považovaná za fiktivní osobu, jejíž původ lze hledat v anti-papežské satiře.
První zmínka o papežce Janě pochází z kroniky Chronographia tripartita sepsané Anastasiem Bibliothecariem, neúspěšným kandidátem na papeže, v roce 875. Tato zmínka se ovšem stěží dá považovat za spolehlivý zdroj. Zpráva o papežce Janě je totiž uvedena pouze v jednom z několika rukopisů této kroniky, jako poznámka na okraji vytržená z kontextu, vepsána rukopisem jiným než autora celého textu, navíc rukopisem, který nese známky písma z pozdější doby odpovídající době zapsání legendy ve 13. století Martinem z Opavy. Proto ji historici nepovažují za důvěryhodnou. Příběh papežky Jany je znám také z kroniky Chronicon Pontificum et Imperatorum kronikáře Martina Polonuse (známý také jako Martinus de Oppavia, Martin z Opavy nebo Martin von Troppau, †1274), odlišná verze příběhu je citována také ve spise Sedm darů ducha svatého, kterou napsal dominikán Étienne de Bourbon (†1261). Dále je papežka Jana také zmiňována v listu sv. Fótia kaganovi Askoldovi z roku 863. Zmiňoval se o ní např. i Jan Hus na Kostnickém koncilu v roce 1415. Církevní historik Caesar Baronius se domníval, že jde o satiru na papeže Jana VIII. (872–882), kterému byla předhazována změkčilost a přílišná mírnost až zženštilost v jednání s exkomunikovaným konstantinopolským patriarchou Fotiem. Podle jiného vysvětlení může jít o satiru na mocnou římskou šlechtičnu Marozii, která v letech 911–931, v době velkého úpadku papežství, dosadila a opět odstranila celkem sedm papežů – mimo jiné také Jana X. a Jana XI..
Jinou teorii představil v 19. století historik Ignaz von Döllinger. Nedaleko Kolosea byla nalezena antická socha ženy s nápisem označujícím, kdo uhradil náklady na její vybudování: "PPP" (latinská zkratka proprie pecunia possuit – „věnoval vlastní peníze“) a se jménem dárce: "Pap. (snad Papirius) pater patrum". Pater patrum (otec otců) byl titul velekněze pohanského Mitrova kultu. Archeologové skutečně pod základy nedalekého kostela sv. Klementa v Lateránu odkryli zbytky svatyně boha Mitry.
Nález sochy vnáší světlo do verze příběhu o papežce Janě z pera dominikánaÉtienne de Bourbon (†1261). Líčí se v něm, že papežka při jedné veřejné akci porodila syna, byla rozhořčeným davem usmýkána a na místě, kde zemřela, byl postaven pomník s latinským nápisem Petre, Pater Patrum, Papisse Prodito Partum (Petře, otče otců, prozraď porod papežky). Možná, že si takto lidová fantazie vyložila latinský nápis v době, kdy socha ještě stála.[1 Johannes Anglicus - Žena na Petrovom tróne?
Obdobie od desiateho storočia do polovice jedenásteho storočia sa vyznačuje veľkým úpadkom pápežstva. Rozpad Franskej ríše v polovici deviateho storočia pozbavil pápežstvo závislosti, v ktorej sa nachádzalo u franských kráľov. Ďalších vyše sedemdesiat rokov bol stolec sv. Petra len hračkou v rukách rímskych feudálov. Zvrhávali a vraždili pápežov, len aby dosadili svojich chránencov. Od roku 891 do roku 931 - za štyridsať rokov - sa vystriedalo 15 pápežov. Niektorí z nich spravovali cirkev menej ako rok. Vďaka nízkej morálke panujúcej v tomto období, je teda možné, aby sa na pápežský stolec dostala žena?
Od polovice 13. storočia sa Európou začína šíriť legenda o žene - pápežke. Podľa nej spadá pontifikát pápežky Johany - vystupujúcej pod menom Johannes Anglicus - do polovice deviateho storočia. Nemeckí románopisci ju nazývajú Johana von Ingelheim. Narodila sa okolo roku 818 v Mohuči, ale podľa inej verzie sa do Nemecka dostala s rodičmi vrámci christianizácie. Napriek tomu, že jej pôsobenie aj samotná existencia bola uznávaná ako fakt vyše päťsto rokov v sedemnástom stotočí náhle akékoľvek zmienky o nej miznú a Johana sa tak stáva len ďalšou bezmennou tvárou, ktorú pochovali dejiny a jej meno zmizlo z ľudského povedomia alebo zapadlo tonami prachu v starých archívoch, kde ho nikto nikdy nenájde.
Prečo?
Deviate storočie, kedy Johana žila a pôsobila, bolo zlé, temné a obzvlášť ťažké pre ženy. Až na občasné výnimky sa s nimi zaobchádzalo ako s menejcennými a podradnými, nemali nijaké majetkové alebo ľudské práva. Podľa zákona mohol manžel ženu zbiť, znásilnenie sa bralo ako druh menšej krádeže.
O Johaninom detstve sa veľa nevie. Jej rodičia boli údajne misionári, ktorí šírili kresťanstvo v germánskych krajinách. Na svoju dobu, získala prekvapujúco dobré vzdelanie, vedela čítať, písať aj počítať a mnoho ďalších vecí. Prezlečená za muža strávila nejaký čas vo veľkom mužskom kláštore vo Fulde, kde vďaka anglickému pôvodu svojho otca získala meno Johannes Anglicus. Hovorí sa, že precestovala Európu a dlhší čas pôsobila v Aténach, kde sa ďalej vzdelávala vo filozofii, teológii a iných vedách. Z toho vyplýva, že okrem latinčiny musela ovládať aj gréčtinu. Potom pôsobila v Ríme, kde sa vďaka svojmu vzdelaniu rýchlo prepracovávala až na vrchol cirkevnej hierarchie. Bola povýšená na kardinála a po smrti Leva IV. v roku 855 zvolená za pápeža.
Ako pápež Johannes VII. pôsobila vo svojom úrade vyše dvoch rokov ako to v 13. storočí uvádza britský bohoslovec a teológ františkán John Duns Scotus (1265/6 - 1308) vo svojej Chronik der Päpste: "In AD 854, Lotharii 14, Joanna, a woman, succeeded Leo, and reigned two years, five months, and four days." (Roku 854, Lotharii 14, Johana, žena, nástupkyňa Leva, v úrade dva roky, päť mesiacov a štyri dni.)
Ďalšie zmienky pochádzajú z polovice 13. storočia od francúzskeho kronikára Jeanna de Mailly a z roku 1277 od dominikánskeho mnícha a kronikára Martina z Opavy. V priebehu storočí teda nie je núdza o pramenný materiál k Johaninmu pontifikátu. Nemecký historik Friedrich Spanheim, ktorý napísal rozsiahlu štúdiu o tejto téme cituje nie menej ako päťsto starých rukopisov, ktoré obsahujú správy o Johaninom pôsobení, medzi ich autorov patria aj takí uznávaní ako Petrarca či Boccacio.
Napriek týmto faktom sa nezmieňuje v Liber Pontificalis (Knihe pápežov, kde sú uvedené pontifikáty všetkých pápežov).
Johana, hoci vystupovala ako muž celé roky, bola iba ženou a ako žena sa zamilovala. Neexistuje dokument, ktorý by objasnil, kto bol touto osobou, ale je evidentné, že vzťah sa rozvinul následkom čoho otehotnela. Podľa legendy predčasne porodila počas procesie na Via Sacra (dnešná Via san Giovanni) medzi Koloseom a kostolom San Clemente na ceste k Lateránskemu kostolu. Existuje niekoľko koncov, toho, čo nasledovalo. Johana a predčasne narodený syn zomreli, alebo pápežku ukameňovali. Podľa iných, sa utiahla do kláštora kde dožila a syn dosiahol vysokú cirkevnú kariéru.
V každom prípade Johanu pochovali na mieste, kde porodila a tak sa prezradila a ešte niekoľko storčí bolo na dlažobnom kameni vidieť obraz ženy s dieťaťom. Zároveň to bolo naposledy, kedy cirkevní hodnostári kráčali touto cestou. Ulica sa dokonca jeden čas nazývala Victuss Papissa - cesta pápežky.
Legenda, ak ju možno takto označiť, bola natoľko hodnoverná, že sa uznávala ako fakt, nepochybovalo sa o nej a Rimania dokonca Johane postavili sochu v blízkosti Kolosea, o ktorej existujú zmienky ešte v roku 1510 a to z pera Martina Luthera. Ten sám navštívil miesto, kde Johana údajne zomrela a označil ho ako "peklo na zemi". Spomína aj sochu a vyjadruje pohoršenie nad tým, že ju pápeži nechávajú stáť. Ďalšia socha sa nachádzala v katedrále v Siene až do roku 1601 kedy ju pápež Clement VIII. nahradil sochou pápeža Zachariáša.
Zmienky a dôkazy o pápežke Johane sa začínajú strácať v priebehu 17. storočia. Dnes ju katolícka cirkev pokladá za "výmysel" protestantských reformátorov, ktorí chceli odhaliť korupciu pápežov. Existujú však dôkazy, ktoré by sa, ak by sme naozaj Johanu považovali len za fikciu, vysvetľovali ťažko.
Patrí sem napríklad fakt, že v roku 1276 po dôkladnej prehliadke spisov a dokladov si pápež Ján XX. zmenil meno na Ján XXI. ako oficiálne uznanie pontifikátu Johanesa VII. Anglicusa. Ďalším presvedčivým dôkazom je obšírne zdokumentovaný proces Majstra Jána Husa, kde sa niekoľkokrát spomína pápežka Johana, ale nikdy nikto tento fakt nevyvrátil dokonca ani na Kostnickom koncile. "Bez hlavy a bez vedúceho bola cirkev, keď v období dvoch rokov a päť mesiacov bola pápežkou žena Johanna." Ďalej Hus povedal: "...či azda možno pokladať za bezúhonného a nepoškvrneného pápeža Jána, ktorý bol ženou, ktorá verejne porodila dieťa?"
Falšovanie dokumentov nikdy nebolo nijakým tajomstvom a v dejinách je až priveľa dôkazov tohto zásahu, než aby sa dalo veriť, že pri pápežke Johane nikto nezasiahol. Pri skúmaní historických dokumentov bolo odhalené veľavravné vynechanie: Ako úmrtný deň Leva IV. sa síce uvádza 17. júl, ale chýba letopočet. To uľahčilo neskorším kronikárom presunúť rok úmrtia z roku 853 na rok 855 a tým úpne zmazať Johanin pontifikát. Priamym nástupcom Leva IV. sa tak stal Benedikt III.
Podľa historických dokumentov pápež Lev /Leo/ IV. -pápež od konca januára 847 - do 17.júla 855....nasledujúci pápež Benedikt III. -zvolený 29. septembra 855 - 17.4.858...takže nie je reálne čas pre vládu pápežky Johanny / len 2 mesiace/.Dokonca jedné hist. pramene udávajú,že nový pápež Benedikt III. bol zvolený už koncom júla 855.Príbeh o nej je mierený z tej doby na neskoršiu ženskú vládu rodiny rímskeho prefekta Teofylakta a hlavne jeho ženy Teodory st. a najmä ich dcér Teodory mladšej a najviac Marózie.Najmä Marózia,najkrajšia žena tej doby,ale veľmi zlej povesti,ovplyvnila na obdobie takmer 30 rokov dejiny pápežstva.Jej vpyvom boli dosadzovaní pápeži a likvidovaní.V dejinách je označované toto obdobie ako ženská vláda,vláda neviestok...Niektorí historici sa domnievajú,že i legenda o pápežke Johanne je odozvou na tie časy a zlovestnú vládu rímskej, všemocnej patricijky Marózie.Legenda o Johanne je využívaná niekedy kritikmi pápežstva a kresťanstva a je vhodné,aby veriaci človek vedel reagovať a zaujať správny postoj, keď sa táto kritika objaví.V tej dobe žili aj sv.Cyril a Metod a bolo to tesne pred ich príchodom na Veľku Moravu r.863,tak by sa zachovala aj ich nejaká reakcia.
Pápežka Johana je jednou z najzáhadnejších postáv západných dejín. Väčšina ľudí o nej nikdy nepočula, a tí čo počuli ju považujú za legendu. Filmy
Kritici kresťanstva a pápežstva občas vytiahnú kritiku,že aj žena bola pápežom,aby veriaci vedel,že ide o starú legendu...a vedel reagovať...to nás učili na náboženstve,aby sa veriaci vedeli brániť.To je pointa...
V poriadku, ale katolíkom mlátia o hlavy veľa iných vecí - križiacke výpravy, inkvizíciu, ženatých pápežov, šírenie kresťanstva ohňom a mečom, spoluprácu s fašistami, najnovšie pedofíliu v masovom rozsahu, ja si skôr myslím, že brániť sa voči tým, ktorí idú útokom vyvracaním ich klamstiev je strata času, a že sa skôr treba upevňovať vo svojej viere, vernosti a vytrvalosti. Kto nechce veriť …Viac
V poriadku, ale katolíkom mlátia o hlavy veľa iných vecí - križiacke výpravy, inkvizíciu, ženatých pápežov, šírenie kresťanstva ohňom a mečom, spoluprácu s fašistami, najnovšie pedofíliu v masovom rozsahu, ja si skôr myslím, že brániť sa voči tým, ktorí idú útokom vyvracaním ich klamstiev je strata času, a že sa skôr treba upevňovať vo svojej viere, vernosti a vytrvalosti. Kto nechce veriť prípadne je vlažný, tomu nepomôže vyvracať mu nejaké klamstvá alebo aj zlyhania Cirkvi (priznajme si, že boli). Pre mňa je to čítanie o pápežke skôr zaujímavé resp. úsmevné, a aj keby bola v histórii nejaká pápežka, je to len epizóda o ľudskej stránke Cirkvi, ktorá napriek tomu všetkému trvá - a v tom jej božskosť. Každopádne zaujímavá informácia - pre mňa na dopĺňanie vedomostí o histórii Cirkvi
Keď človek má vieru a snaží sa žiť svoj kresťansky život,tak ho nejaká domnelá existencia ženy na pápežskom stolci nezaujíma.Ale je tu aj mládež aj ľudia v strednom veku, ktorí hľadajú pravdu a môžu byť zmanipulovaní dejinnými udalostiami,ktoré sú zobrazené veľmi často nepriaznivo proti cirkvi.Osobne viem,že otázka pápežky Jany bola aj jednou otázkou z historie.Katolík by mal vedieť reagovať …Viac
Keď človek má vieru a snaží sa žiť svoj kresťansky život,tak ho nejaká domnelá existencia ženy na pápežskom stolci nezaujíma.Ale je tu aj mládež aj ľudia v strednom veku, ktorí hľadajú pravdu a môžu byť zmanipulovaní dejinnými udalostiami,ktoré sú zobrazené veľmi často nepriaznivo proti cirkvi.Osobne viem,že otázka pápežky Jany bola aj jednou otázkou z historie.Katolík by mal vedieť reagovať a mať aj potrebné znalosti,tak dokáže útočníkov zahanbiť.Spomínam,keď dávali v TV film o nej,tak mnohí nerozumeli,čo to znamená.Staršej generácii sa to vidí ako nezmyselné,ale mladí hľadajú a chcú vedieť kde je pravda.Vo všetkých spracovaných dejinách pápežov a dejinách cirkvi sa to spomína.Keby to bolo nepodstatné,zanedbateľné,tak by sa o tom nepísalo,nevedelo...
