Andreas Altus Profundus
Prečo je Tradičná sv. omša lepšia?
4.časť
Obeta, alebo hostina.
- Tridentská sv. omša je Obeta Ježiša Krista– nekrvavým spôsobom sprítomnená na oltári.
Definícia sv. omše novus ordo podľa kardinála Ottavianiho:
- Novus ordo - Na začiatku II. kapitoly Všeobecných pokynov (Instructio generalis) k Rímskemu misálu „De structura missae – Zloženie omše“ (č. 7) sa omša definuje takto: „Pánova večera alebo omša je posvätné zhromaždenie ľudu Božieho za predsedníctva kňaza na slávenie pamiatky Pána. A preto o miestnom zhromaždení Cirkvi svätej celkom zvláštnym spôsobom (eminenter) platí Kristovo prisľúbenie: ‚Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som i ja uprostred nich‘ [Mat 18, 20].“
Definícia omše sa teda obmedzuje na akúsi „hostinu“, čo sa neustále opakuje (č. 8, 48, 55d; 56). Tato „hostina“ sa vyznačuje tým, že je to zhromaždenie za predsedníctva kňaza a že sa tu má sláviť pamiatka nášho Pána a toho, čo urobil na Zelený štvrtok. Nič z toho nenaznačuje ani skutočnú prítomnosť, ani skutočnú obeť, ani sviatostnú moc konsekrujúceho kňaza, ani najvnútornejšiu hodnotu eucharistickej obeti, ktorá vôbec
nezávisí na prítomnosti zhromaždenia. Taktiež tu nie je zmienená žiadna dogmatická hodnota, ktorá je pre omšu podstatná a ktorá tvorí skutočnú a pravú definíciu omše. Toto úmyselné vynechanie vyjadruje, že tieto hodnoty sú „prekonané“, čo sa prakticky rovná ich popretiu.
4.časť
Obeta, alebo hostina.
- Tridentská sv. omša je Obeta Ježiša Krista– nekrvavým spôsobom sprítomnená na oltári.
Definícia sv. omše novus ordo podľa kardinála Ottavianiho:
- Novus ordo - Na začiatku II. kapitoly Všeobecných pokynov (Instructio generalis) k Rímskemu misálu „De structura missae – Zloženie omše“ (č. 7) sa omša definuje takto: „Pánova večera alebo omša je posvätné zhromaždenie ľudu Božieho za predsedníctva kňaza na slávenie pamiatky Pána. A preto o miestnom zhromaždení Cirkvi svätej celkom zvláštnym spôsobom (eminenter) platí Kristovo prisľúbenie: ‚Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som i ja uprostred nich‘ [Mat 18, 20].“
Definícia omše sa teda obmedzuje na akúsi „hostinu“, čo sa neustále opakuje (č. 8, 48, 55d; 56). Tato „hostina“ sa vyznačuje tým, že je to zhromaždenie za predsedníctva kňaza a že sa tu má sláviť pamiatka nášho Pána a toho, čo urobil na Zelený štvrtok. Nič z toho nenaznačuje ani skutočnú prítomnosť, ani skutočnú obeť, ani sviatostnú moc konsekrujúceho kňaza, ani najvnútornejšiu hodnotu eucharistickej obeti, ktorá vôbec
nezávisí na prítomnosti zhromaždenia. Taktiež tu nie je zmienená žiadna dogmatická hodnota, ktorá je pre omšu podstatná a ktorá tvorí skutočnú a pravú definíciu omše. Toto úmyselné vynechanie vyjadruje, že tieto hodnoty sú „prekonané“, čo sa prakticky rovná ich popretiu.