Alfredo kardinál Ottaviani – kritika novus ordo (výňatok).
V septembri 1967 sa hlasovalo na biskupskej synode v Ríme o pokusnom zavedení takzvanej „normatívnej omše“, ktorú navrhla Rada pre zavedenie konštitúcie o posvätnej liturgii (Consilium ad exequendam Constitutionem de Sacra Liturgia). Tato nová omša vyvolala medzi účastníkmi synody značné rozpaky. Zo 187 hlasov bolo 43 proti (non placet), 62 bolo odovzdaných s početnými a závažnými výhradami (secundum modum), 4 sa zdržali hlasovania. Svetová tlač písala, že synoda odmietla novú omšu. Jeden časopis charakterizoval nový obrad takto: „... chce sa tu urobiť z celej teológie omša tabula rasa. V podstate sa tu približujeme k protestantskej teológii, ktorá zavrhla obetu sv. omše.“ V Novom omšovom poriadku (Novus Ordo Missae), ktorý bol vyhlásený Apoštolskou konštitúciou Missale romanum (3. apríla 1969), bohužiaľ nachádzame túto „normatívnu omšu“ v podstate nezmenenú. Zdá sa, že medzi tým neboli biskupské konferencie v tejto veci vôbec dopytované. Apoštolská konštitúcia potvrdzuje, že doterajší misál, zavedený sv. Piom V. dňa 13. júla 1570, ktorý však z veľkej časti pochádza už z doby Gregora Veľkého a z časov ešte starších, a ktorý bol po štyri storočia normou pre slávenie obety sv. omše pre kňazov latinského obradu, a bol zavedený vo všetkých krajinách a „nespočetní svätci z neho čerpali a živili svoju zbožnosť a lásku k Bohu“. Napriek tomu, je nutná táto reforma, ktorá tento misál vyraďuje z činnosti, pretože „v tejto dobe sa začala medzi kresťanským ľudom silne rozmáhať snaha rozvíjať posvätnú liturgiu“. Toto tvrdenie obsahuje závažnú dvojznačnosť. Kedykoľvek sa totiž táto snaha prejavila, začalo to vždy tým, že ľud – hlavne zásluhou sv. Pia X. – začal objavovať pôvodné a večné poklady svojej liturgie. Ľud totiž vôbec nikdy nechcel zmenenú alebo skomolenú liturgiu, aby jej lepšie rozumel. Skôr túžil po tom, aby lepšie pochopil nemeniteľnú liturgiu a nikdy si neprial, aby sa zmenila.
