Svätý Anton z Padovy-sviatok 13.jún
SV. ANTON PADUÁNSKY
kňaz, rehoľník, cirkevný učiteľ
(1195? - 1231)
Svätý Anton pochádzal z Portugalska. Narodil sa niekedy v rokoch 1190-95 v portugalskom hlavnom meste Lisabon. Pri krste dostal meno Fernando. V rokoch 1210 vstúpil do augustiniánskej rehole. Po dvojročnom pobyte v kláštore sv. Vincenta pri Lisabone prešiel do kláštora sv. Kríža v Coimbre. Bolo to významné náboženské a kultúrne stredisko, kde Fernando študoval Sväté písmo a cirkevných otcov, zvlášť sv. Augustína. Tam bol niekedy roku 1219 vysvätený za kňaza.
Veľká zmena nastala vo Fernandovom živote roku 1220, keď priniesli do Coimbry telesné pozostatky piatich františkánskych misionárov, ktorí zomreli mučeníckou smrťou v severnej Afrike, v Maroku. Vtedy sa v ňom ozvala horúca túžba ísť po stopách týchto hrdinov kresťanskej viery. Požiadal o dovolenie prestúpiť do františkánskej rehole, ktorá bola založená iba jedenásť rokov predtým, roku 1209. Keď toto povolenie dostal, vstúpil do františkánskeho kláštora sv. Antona v Coimbre. Vtedy prijal i meno patróna kláštorného kostola - sv. Antona Pustovníka.
Anton predostrel svoje misionárske túžby novým predstaveným a tí mu dovolili ešte v jeseni 1220 odísť do marockej misie. No len čo mladý misionár vstúpil na africkú pôdu, ťažko ochorel. Choroba trvala celú zimu a nelepšila sa. Preto sa Anton rozhodol pre návrat. Pri spiatočnej ceste po Stredozemnom mori búrka zahnala loď, na ktorej sa plavil, na ostrov Sicília. Anton prijal toto riadenie Bozej prozreteľnosti a zo Sicílie sa odobral do Assisi, kde sa roku 1221 konalo veľké zhromaždenie (kapitula) františkánov. Tam sa stretol priamo so sv. Františkom Assiským, ako aj s predstaveným severotalianskej františkánskej provincie. Ten ho prijal do svojej provincie a dovolil mu bývať v jednej pustovni pri meste Forli.
Tam žil Anton v modlitbe a sebazaprení. No nie dlho. Keď raz nemali vo Forli kazateľa pri slávnosti kňazskej vysviacky, požiadali Antona, aby ho z núdze zastúpil. Anton išiel a kázal tak, že ho už nepustili naspäť do pustovne, ale predstavení ho určili za kazateľa. Odvtedy sa kázanie stalo hlavnou náplňou jeho rehoľného a kňazského života. V rokoch 1222-1224 kázal v severnom Taliansku, v rokoch 1224-1227 v južnom Francúzsku, kde vystupoval najmä proti bludu albigéncov, a od roku 1227 znova v Taliansku.
Spolubratia však zistili, že Anton je nielen dobrý kazateľ, ale aj učený teológ a veľký znalec Svätého písma. Preto ho na konci roku 1223 alebo začiatkom roku 1224 svätý František požiadal, aby založil v Bologni františkánske teologické učilište. Anton sa takto stal akýmsi zakladateľom františkánskej teológie, do ktorej uviedol myšlienkovú sústavu sv. Augustína, ktorú si osvojil kedysi počas štúdií v Coimbre.
Po skončení provinciálskeho úradu roku 1230 sa Anton vrátil do Padovy, kde sa už predtým viac ráz zdržoval. Na žiadosť kardinála Rainalda de´Conti, neskoršieho pápeža Alexandra IV., napísal cez zimu 1230-31 zbierku kázní {Sermones} na väčšie sviatky svätých. Bol to akýsi doplnok jeho zbierky nedeľných kázní, ktorú napísal už prv. Nezanedbával však ani živé slovo. Jeho kázne počas pôstu roku 1231 mali veľký úspech. Nadšení poslucháči sotva šípili, že ich obľúbenému kazateľovi už neostáva veľa života. Anton sa vybral ešte do Verony, aby od tamojšieho mocného stúpenca cisárskej strany gibelínov dosiahol prepustenie niekoľkých popredných uväznených guelfov (stúpencov ľudovej pápežskej strany). Cestou naspäť prechádzal dedinami treviského kraja, kde kázal tamojším sedliakom.
Bolo to jeho posledné vystúpenie v úlohe kazateľa a ľudového misionára. Blížil sa koniec mája a príroda bola v plnom rozkvete. No ani jarný vzduch ani silné talianske slnko nevedeli zadržať postup vodnatieľky, ktorá už dlhší čas trápila Antona. Bol nútený zastaviť sa v meste Camposampiero asi 20 km na sever od Padovy. Jeho zdravotný stav sa stále zhoršoval. Prosil, aby ho odviezli do Padovy, no do mesta už neprišiel živý. Zomrel cestou v kláštore dell´Arcella. Bol piatok 13. júna 1231. Anton nemal ani 40 rokov.
Úcta k sv. Antonovi bola veľká už za jeho života. Okrem kázní a osobnej svätosti k tomu prispeli početné zázraky, ktoré tento slávny františkán vykonal. Je isté, že do neskorších svätcových životopisov sa dostalo veľa legiend, ale nemožno vážne pochybovať o tom, že sv. Anton bol už za živa divotvorcom. Zvlášť veľké množstvo zázrakov sa stalo hneď po jeho smrti. Takže cirkevný proces svätorečenia prebehol veľmi rýchlo. Už necelý rok po smrti, 30. mája 1232, vyhlásil pápež Gregor IX. Antona Paduánskeho za svätého.
Úcta sv. Antona Paduánskeho sa chytro rozšírila po celej Cirkvi. Zvlášť silná je v Portugalsku, odkiaľ svätec pochádzal, a azda ešte silnejšia v Taliansku, kde pôsobil. Pápež Pius XII. pridal roku 1946 k rozličným titulom, ktorými sa uctieva sv. Anton, aj titul cirkevného učiteľa.
Svätý Anton Padovský rod. Fernando Martins de Bulhões (bežne aj sv. Anton Paduánsky, Anton z Padovy, Anton Lisabonský; * 15. august 1195, Lisabon – † 13. jún 1231, Padova) bol portugalský rímskokatolícky kňaz, rehoľník – františkán a predtým augustinián, kazateľ a teológ. Dňa 30. mája 1232 bol vyhlásený pápežom Gregorom IX. za svätého, roku 1946 bol svätým otcom Piom XII. vyhlásený za učiteľa cirkvi.
Bol obdarovaný schopnosťou bilokácie, prorokovania a čítania v svedomí ľudí. Ako prvý vo svojej reholi učil bratov teológiu.
Bol prezývaný aj ako „Kladivo na kacírov“ napriek tomu, že sa k nim nesprával hrubo, ba práve naopak si dokázal získať ich záujem a úctu svojou vľúdnosťou a výrečnosťou. Pápež Gregor IX. o ňom povedal, že je „Archou Písma svätého“.
Mladosť
Narodil sa v bohatej lisabonskej rodine ako Fernando Martins de Bulhões. Jeho matka Mária pochádzala zo slávneho rodu Treverského. No aj napriek tomu svojho syna vychovala viac po kresťansky než po šľachticky.
Augustinián
V pätnástich rokoch ho prijali do Rádu svätého Augustína. Táto rehoľa sa venuje najmä štúdiu Svätého Písma v čom Fernando vynikal. V Lisabonskom kláštore ho ale pri štúdiách vyrušovali návštevy príbuzných, a preto sa rozhodol požiadať o preloženie inam. Bol preložený do Coimbry, kde získal teologické vzdelanie. Vtedy mal 25 rokov.
O niekoľko rokov neskôr zomrelo mučeníckou smrťou v Maroku niekoľko františkánov a ich ostatky boli prevezené do Portugalska, kde sa konal aj ich pohreb, na ktorom sa Fernando zúčastnil. Príbeh františkánov naňho prudko zapôsobil a prial si ich nasledovať. V dôsledku toho odišiel od augustiniánov.
Františkán
Začiatky
Po tom čo ho zasiahol príbeh františkánskych mučeníkov sa pridal k Menším bratom – františkánom v Coimbre a prijal meno Anton. Chcel ísť šíriť vieru medzi africké národy, preto sa aj do Afriky vybral. Po krátkom pobyte na africkom kontinente však ochorel a musel sa liečiť, preto sa musel vrátiť do Európy. Loď, na ktorej sa plavil do Európy ale stroskotala a búrka ju vrhla na pobrežie Sicílie.
Anton potom prebýval v kláštore v Messine.
Kláštor pri Forli
Potom čo sa aspoň čiastočne uzdravil sa odobral do Assisi, aby spoznal zakladateľa rehole – svätého Františka Assiského. Stretol sa s ním a prosil ho, aby ho prijal do niektorého z talianskych kláštorov, no neuspel lebo ešte nebol dostatočne uzdravený.
Nakoniec bol predsa len prijatý. Vstúpil do malého kláštora pri talianskom Forli, kde v tom čase žili len štyria bratia. Anton bol veľmi pokorný, mlčal o svojom pôvode a vykonával aj tie najhoršie práce. Po čase bol poslaný priamo do Forli, aby tam prijal kňazskú vysviacku. V meste bolo zhromaždených množstvo rehoľných čakateľov na sviatosť kňazstva, františkáni a dominikáni. Pred slávnostným jedlom boli vyzvaní, aby predniesli duchovnú reč. Nikto nenabral dostatok odvahy prehovoriť, a tak sa slova ujal novokňaz Anton. Sprvu hovoril jednoducho a nesmelo ale po chvíli sa osmelil a začal hovoriť veľmi výrečne a so značnou učenosťou. Všetci žasli. Následne bol vyslaný na štúdiá a venoval sa kázaniu.
Kazateľ
Anton kázal v kostoloch, na námestiach a dokonca aj na plážach. Niekedy ho údajne počúvalo až 30-tisíc ľudí.
Legenda hovorí, že keď kázal v talianskej Rimini pri pobreží a nikto ho nechcel počúvať, ryby vystrkovali z vody hlavy, aby mohli počuť jeho hlas. Všetci Riminčania sa po tomto zázraku obrátili. Iná legenda zase hovorí, že raz sa svätý Anton nestihol vrátiť do svojho kláštora, a zostal teda ako hosť grófa Zina Camposampiera v Padove. Hostiteľ videl Antona ako v rukách choval malého Ježiška (takto býva často vyobrazený).
V talianskej Padove sa stávalo, že ľudia si chodili do kostola zaistiť miesta blízko kazateľnice už v noci, len aby Antona dobre počuli. Nikto nechodil na kázanie v drahom oblečení, pretože sa vedelo, že to Anton nemal rád.
Vo francúzskom meste Toulouse bolo v tom čase stredisko sekty katarov a aj tu mali Antonove kázne veľkú odozvu. Svätého Antona Paduánskeho začali prezývať „Kladivo na kacírov“ napriek tomu, že proti nekresťanom nebol násilný ani vulgárny, naopak si dokázal získať ich záujem a úctu svojou vľúdnosťou a výrečnosťou, čím ich priviedol na súhlas s autoritou cirkvi.
Založil mnoho kláštorov a napokon sa usadil v Padove.
Jeho kázeň raz počul pápež Gregor IX. a Antona nazval „Archou Písma svätého“. Po vypočutí Antonovho kázania zhýralci zanechávali svojho dovtedajšieho života a kajali sa, dlžníci boli prepustení z väzenia. Niektoré z jeho kázaní sa zachovali.
Záver pozemského života
V roku 1231 sa celkovo vyčerpaný so slabým zdravím usadil v Campo di San Pietro blízko Padovy a tam aj zomrel 13. júna nasledujúceho roku vo veku len 36 rokov.
Svätec a učiteľ cirkvi
Po najkratšom procese kanonizácie v dejinách bol vyhlásený za svätého už po 11 mesiacoch od začiatku procesu, 30. mája 1232, pápežom Gregorom IX. Atribúty Antona Padovského sú františkánsky odev, ľalie a držanie v malého Ježiša v rukách. 16. januára 1946 ho pápež Pius XII. vyhlásil za učiteľa cirkvi.
V umení
Kedže z františkánskej rehole vzišlo mnoho svätcov, inkonografia sa snaží svätého Antona Paduánskeho spomedzi nich odlíšiť. Na to slúžia atribúty – veci úzko spojené s daným človekom. Svätý Anton z Padovy je teda najčastejšie zobrazovaný tak, ako asi všetci františkáni v hnedom habite. Špecifické sú preňho tieto atribúty: keďže je s ním spojená legenda o zázraku, že ryby vystrkovali hlavy z vody, aby ho počuli, niekedy sa to používalo ako jeho atribút; veľmi často je v umeleckých dielach zobrazovaný so steblom bielych ľalií, ktoré reprezentujú jeho čistotu; iné zvyky zase odkazovali na Antonovo vizionárstvo; jeden čas sa ako jeho atribút používalo aj horiace srdce.
V roku 1511 taliansky renesančný umelec Titan vytvoril v Scuola del Santo v talianskej Padove tri veľké fresky zobrazujúce zázraky zo života svätého Antona Paduánskeho: Zázrak Žiarlivého manžela, Dieťa svedčiace o nevine svojej matky,
Ďalší, azda najčastejší, symbol svätého Antona je zobrazenie ako medituje nad otvorenou knihou, v ktorej sa objaví postava malého Ježiška. Postupom času sa v umení postava Božieho Syna zväčšovala, až sa došlo k tomu, že niekedy zakrýva celú knihu alebo kniha vôbec nie je prítomná. Je teda preňho typické držanie novorodeniatka Ježiša v jednej ruke a kríža alebo ľalie v ruke druhej.
Sv. Anton Paduánsky, krstným menom Ferdinand, je najviac známy ako patrón pri hľadaní stratených vecí. Jeho život začal v Lisabone, kde sa narodil v roku 1195 do zbožnej, šľachtickej rodiny. Neskôr uvažoval o svojom povolaní a rozhodol sa vstúpiť do augustiniánskeho kláštora v Lisabone. Kvôli častým návštevám príbuzných však v kláštore nenašiel pokoj a požiadal o preloženie do kláštora sv. Kríža v Coimbre. Blízko Coimbre vznikol v tom čase aj františkánsky kláštor, ktorý začal Ferdinand obdivovať, a tak so súhlasom priora prestúpil k františkánom a prijal meno Anton.
Bol vyslaný na misie do Afriky, kde však ochorel a poslali ho domov. Neskôr sa stretol s ostatnými bratmi františkánmi po tom, čo ich zvolal František z Assissi. Počas vysviacky augustiniánskych a františkánskych bratov na kňazov bol Anton vyzvaný, aby kázal. Najprv nechcel, no z poslušnosti vystúpil na kazateľnicu. Všetci obdivovali jeho múdrosť a slová, čím sa stal významným kazateľom. Istý čas bol profesorom teológie v Padove, kde žil pokorným spôsobom života, dokým sa znova plne nevenoval kazateľskému úradu. Zomrel pre chorobu v roku 1231 a necelý rok po smrti ho Pápež Gregor IX. vyhlásil za svätého.
Anton Paduánsky, kňaz, učiteľ Cirkvi
Svätý
Sviatok: 13. jún
* okolo 1195 Lisabon, Portugalsko
† 13. jún 1231 Arcella, dnes časť mesta Padova, Taliansko
Význam mena: prvorodený; bojujúci v čele proti nepriateľom (lat.)
Atribúty: Dieťa Ježiš, ľalia, ryba, osol, monštrancia, hostia, plameň
Patrón chudobných, sociálnych pracovníkov, manželov, žien, detí, pekárov, baníkov, cestovateľov, pastierov svíň; pri hľadaní stratených veci, pred morom, horúčkou; pred mocou diabla
Sv. Anton Paduánsky sa narodil okolo roku 1195 v Lisabone v zbožnej šľachtickej rodine. Krstným menom sa volal Ferdinand. V pätnástich rokoch začal vážne premýšľať, v ktorom povolaní by najlepšie slúžil Bohu. Na radosť svojich rodičov sa rozhodol vstúpiť do kláštora augustiniánov neďaleko Lisabonu. Nenašiel tu však úplný pokoj, rušili ho návštevy príbuzných a priateľov. Asi po dvoch rokoch so súhlasom predstavených odišiel do kláštora sv. Kríža v Coimbre. Tam ho pravdepodobne roku 1219 aj vysvätili za kňaza. Neďaleko Coimbry v tom čase vznikol františkánsky kláštor. Ferdinand obdivoval túto rehoľu a zatúžil vstúpiť do nej, a tak sa ešte viac snažiť o dokonalosť. Najprv ho jeho prior nechcel pustiť, ale po čase predsa len súhlasil. Roku 1220 si teda Ferdinand obliekol rúcho sv. Františka a prijal meno Anton. Čoskoro nato ho predstavení poslali na misie do Afriky medzi Saracénov, do Maroka. Anton však dostal silnú horúčku, ktorá ho trápila celú zimu. Keď sa o tom predstavení dozvedeli, prikázali mu vrátiť sa domov. Búrka však zahnala loď na Sicíliu. Tam sa Anton dopočul, že sv. František zvoláva na Turíce r. 1221 všetkých bratov svojho rádu do Assisi. Zaumienil si, že pôjde tam. Bol medzi nimi asi jediný Portugalec. Po skončení stretnutia sa dostal do rímskej provincie. Brat Gracián, predstavený, ho poslal do malého kláštora sv. Pavla pri Forli. Tam býval v pustovni, robil tie najnižšie práce, žil prísnym životom a bol šťastný, že nikto nepozná jeho pôvod ani vzdelanie.
Raz však zasiahla Božia prozreteľnosť. Keď biskup svätil nových dominikánskych a františkánskych bratov na kňazov, vyzval ich, aby jeden z nich kázal. Nikto nechcel, všetci sa vyhovárali. Napokon predstavený kláštora rozkázal Antonovi. Ten sa síce tiež vzpieral, ale potom z poslušnosti, nepripravený vystúpil na kazateľnicu. Všetci žasli, keď počuli ohnivé slová múdrosti. Antona potom ustanovili za učiteľa budúcich kňazov vo františkánskom ráde. Bol vymenovaný za kazateľa vo svojej provincii. Deväť rokov účinkoval na kazateľnici a vykonal veľa dobrého pre spásu duší. Mal výbornú pamäť aj talent. Doplnil si teologické vzdelanie. Hovoril plynule po francúzsky aj po taliansky. V r. 1223 sa stal profesorom teológie v Bologni, neskôr v Toulouse, Montpellier a v Padove. Aj ako profesor zostal pokorným rehoľníkom, nevynechával modlitbu a rozjímanie. K tomu viedol aj svojich žiakov.
Za katedrou však nezostal dlho. Sv. František mu prikázal, aby sa celkom venoval kazateľskému úradu. Anton sa stal veľmi známym a vyhľadávaným kazateľom. Niekedy mal až tridsaťtisíc poslucháčov. Vtedy kázaval aj na námestiach alebo na lúkach.
Roku 1227 na generálnej kapitule ho vymenovali za provinciála územia celého severného Talianska. R. 1230 úrad zložil a vrátil sa do Padovy. Tam v r. 1231 pokračoval v kázaní a v písaní kázní.
13. júna 1231 nečakane zamdlel. Cítil, že sa blíži jeho posledná hodina. Vyspovedal sa a prijal sviatosť pomazania chorých. Potom zaspieval pieseň O, gloriosa Domina (Ó, preslávna Pani), ktorú sám zložil. Plný radosti s pohľadom na nebo povedal: „Vidím svojho Pána.“ Pomodlil sa kajúce žalmy a počas tejto modlitby ako tridsaťšesťročný zomrel. Pochovali ho 17. júna v chráme Panny Márie v Padove. Vďaka početným zázrakom, ktoré sa začali diať pri jeho hrobe ho necelý rok po smrti, 30.mája 1232, pápež Gregor IX. vyhlásil za svätého.
Úcta k nemu sa veľmi rozšírila, je len málo kostolov, kde sa nenachádza jeho socha. Tradične sa vzýva pri hľadaní stratených vecí.
Zázraky sv. Antona Paduánskeho
Anton z Padovy nebol vždy františkánom. Svoje prvé dni v zasvätenom stave strávil v reholi sv. Augustína ako rádový kanonik. Ako hosťujúci majster v opátstve Svätého Kríža mimo mesta Coimbra v Portugalsku stretol prvých františkánskych misionárov prechádzajúcich do Maroka. Nadšenie, s ktorým hovorili títo múdri muži o možnosti mučeníctva medzi neveriacimi, bolo pre Antona inšpirujúce. Anton alebo skôr vtedy ešte vlastným menom Ferdinand, túžil odísť s misionármi, no potreboval povolenie, aby tak mohol urobiť.
Františkánski misionári boli však umučení a ich pamiatky boli vrátené späť do Opátstva Svätého Kríža. Ferdinand strávil celú noc v modlitbe pred vzácnymi relikviami týchto prvých mučeníkov Rádu. Ráno bolo jeho rozhodnutie jednoznačné. Aj jeho srdce bolo františkánske. So súhlasom svojho nadriadeného sa z rádového kanonika Ferdinanda stal Anton františkán.
Sv. František žehná bratom
Svätý František z Assisi zomrel vo večerných hodinách 3. októbra 1226. No krátko pred svojou smrťou sa zjavil sv. Antonovi. Počas posledných septembrových dní sa mnísi v Arlesi zhromaždili. Anton kázal na tému: „Ježiš Nazaretský, kráľ židovský.“ Uprostred Antonovej kázne si jeden z bratov všimol, že svätý František sa nachádza v miestnosti. Svätý, visiac vo vzduchu, stál s rukami zdvihnutými v požehnaní nad bratmi, ktorí tam boli zhromaždení v slávnostnom zasadnutí. V tom okamihu boli všetci prítomní naplnení veľkým pokojom, takže sa pýtali, čo sa stalo. Keď mních rozprával o vízii, ktorú videl, vedeli, že František prišiel požehnať najmä dielo Antona, ich spoločníka. Bol skutočne Archou písma a kladivom na heretikov.
Ľudia nebudú počúvať, ale ryby áno
Aj keď sv. Anton bol výrečný kazateľ, nebol vždy schopný získať si publikum. Istý prípad sa stal jedného dňa v meste Rimini. Odmietnutý riminskými heretikmi bol svätý odhodlaný kázať tým, ktorí by skutočne počúvali. Prešiel teda na pobrežie a postavil sa na breh. Ako začal kázať, hladina vody sa naplnila hlavami nespočetného množstva rýb, ktoré prišli počúvať kazateľa Antona. Rozprával im o sláve Boha a dobrote svojho Stvoriteľa. Vyzýval ich, aby boli vďačné za všetko. Takto zničil chlad ľudu z Rimini, ktorí nemali žiadne miesto pre slovo Božie v srdciach. Ani jedna ryba sa nepohla počas toho, ako sv. Anton kázal. Keď skončil, svätý ich požehnal znamením kríža. Potom odplávali.
Mulica odmieta žrať
V Rimini žil istý heretik, ktorý odmietal uveriť v skutočnú prítomnosť Ježiša v Eucharistii. Urobil preto sv. Antonovi návrh. Na tri dni nechá vyhladovať svoju mulicu. Ak sa o pár dní hladné zviera nenaje, ale pokloní sa pred monštranciou, potom kacír uzná Božiu prítomnosť v Najsvätejšej sviatosti. V určený deň sa heretik objavil na mestskom námestí s mulicou. Svätý Anton sa priblížil z opačnej strany s monštranciou. Zvedavá skupina veriacich a neveriacich sledovala, čo sa stane. Veľká nádoba plná ovsa a zväzok voňavého sena umiestnili pred hladné zviera. Ono však všetko odignorovalo. Namiesto toho, aby sa najedlo, priblížilo sa k svätému a padlo na kolená pred Najsvätejšou sviatosťou. Podľa sľubu vyznal kacír vieru v skutočnú prítomnosť Krista vo sviatosti.
Svätý Anton Paduánsky žil v 13. storočí a mal veľkú horlivosť pre skutočnú Ježišovu prítomnosť v Najsvätejšej Eucharistii. Jedného dňa sa svätý Anton dopočul o mužovi v Rimini menom Bononillo, ktorý nezdieľal rovnakú vieru. V skutočnosti sa Bononillo otvorene vysmieval ľuďom, ktorí verili, že Ježiš je skutočne prítomný pod podobami chleba a vína.
Svätý Anton sa tohto muža z Rimini snažil zo všetkých síl presvedčiť dôkazmi z Písma a argumentmi, ale zistil, že ten muž je tvrdohlavý ako mulica.
Potom dostal svätý Anton inšpiráciu. Vyzval bohatého obchodníka: "Keby mulica, na ktorej jazdíš, uctievala Telo Kristovo v Eucharistii, verili by ste v pravdu Najsvätejšej sviatosti?"
Bononillo súhlasil, ale rozhodol sa zvýšiť stávky. "Prečo sa nevsadíme? Ja budem tri dni držať zatvorenú svoju mulicu, aby pocítila trápenie hladom. Po troch dňoch ju vyvediem na verejnosť a ukážem jej pripravené kŕmenie. Ak sa to zviera nebude starať o kŕmenie a bude sa ponáhľať klaňať sa tvojmu Bohu, pridám sa ako veriaci k tvojej cirkvi." Svätý Anton stávku prijal. Dohodli sa, že sa o tri dni stretnú na Veľkom námestí.
V deň skúšky priviedol Bononillo mulicu na námestie, kde svätý Anton priniesol Najsvätejšiu sviatosť. Mulica sa potom postavila pred kopu sena a svätý Anton stál niekoľko metrov od nej s Najsvätejšou sviatosťou. To, čo sa stalo potom, rozhodlo o víťazovi.
Svätý Anton požiadal, aby všetci čo sa zbehli pozrieť na čudesnú stávku, stíchli. Potom sa obrátil na mulicu so slovami: "V mene tvojho Stvoriteľa, ktorého ja, aj keď nie som hoden, držím v rukách, ti hovorím a porúčam: Vyjdi sem a vzdaj úctu Pánovi, aby zlí ľudia a kacíri pochopili, že všetky stvorenia sa majú pokoriť pred svojím Stvoriteľom, ktorého kňazi držia v rukách nad oltárom."
Hoci svätý Anton stál obďaleč so svätou Eucharistiou, mulica napriek všetkým prekážkam otočila hlavu a podišla k nemu. Keď bola mulica blízko, zviera sklonilo predné nohy a zbožne kľaklo! Keď Bononillo videl túto zázračnú zmenu udalostí, okamžite si kľakol a vyznal svoju vieru v pravdu skutočnej Prítomnosti. Neskôr sa takmer všetci heretici obrátili na katolícku vieru. Otriasajúca skutočnosť posilnila vieru veriacich a vyvolala nedôveru a zmätok medzi neveriacimi.
Tento krátky príbeh nám hovorí, že Ježišova eucharistická prítomnosť je niečo zázračné a nadprirodzené. Je to dar, ktorý Ježiš dal svojej Cirkvi, dar, ktorý sám rozum nedokáže vysvetliť. Pripomína nám, že to, čoho sme svedkami každú nedeľu (a každý deň), je mimo naše chápanie.
Anton večeria s nepriateľmi
Niektorí heretici Rimini sa rozhodli utíšiť Antona, pretože im príliš prehováral do ich hriešneho života. Jeho kázne obrátili pozornosť mnohých ľudí k ich hriechom. Jediným riešením podľa týchto nepriateľov bolo zbaviť sa ho. Najjasnejšou cestou bol jed. Takže pozvali svätého na večeru a plánovali mu otráviť jedlo. Ale Boh odhalil ich plány. Anton prišiel na večeru. Predtým, ako sa posadil za stôl, povedal svojim nepriateľom o ich sprisahaní. Ale oni sa mu len zasmiali, pripomínajúc Antonovi Kristovo prisľúbenie, ktoré dal svojim učeníkom: „A keby vypili niečo smrtonosné, neuškodí im.“ Anton požehnal jedlo a bez ujmy ho aj zjedol. Heretici vyznali svoje hriechy a obrátili sa.
Na dvoch miestach naraz
V kostole sv. Pierra-du-Queyraix v Limoges došlo k udalosti, kde sa viac ako kedykoľvek predtým ukázalo, ako si Boh váži skutky sv. Antona z Padovy. Bola Veľká noc a Anton kázal. Zrazu si spomenul, že bol vymenovaný za speváka veľkonočného aleluja v miestnom kláštore. Nedokázal však nájsť za seba náhradu. Počas kázne sa zrazu zastavil a zotrval chvíľu v mlčaní. Ľudia v slávnostnom zhromaždení si mysleli, že len hľadal myšlienky. To, čo však nevideli, bolo, že Anton sa počas tohto ticha zjavil v kláštornom chráme, aby splnil svoju úlohu. O niekoľko minút neskôr pokračoval v prerušenom kázaní, akoby sa nič nestalo. V jeho mene bol teda vykonaný zázrak bilokácie.
Zachránené povolanie františkána
Provinčná kapitula v septembri 1226 vymenovala Antona za opatrovníka provincie Limoges. Krátko po prevzatí svojich nových povinností v Ráde upozornili Antona, že jeden z novicov chce opustiť spoločenstvo. Boh však Antonovi zjavil pokušenie mladého brata, a tak mu Anton pomohol v hodine jeho núdze. Novica zavolali k jeho nadriadenému Antonovi, ktorý ho najprv objal so všetkou náklonnosťou otca. Potom mu odhalil všetko, čo ho znepokojovalo. Keď Anton skončil, dýchol na novica a povedal: „Prijmi Ducha Svätého!“ Nepríjemné pokušenie vrátiť sa do sveta o chvíľu úplne zmizlo. Začiatočník Peter prijal sľuby a zotrval v náboženskom povolaní, ktoré pre neho bolo zachránené prostredníctvom sv. Antona.
Diabol pokúša jeho ruku
Niektoré z najznámejších zázrakov sv. Antona sa konali vo Francúzsku. V St. Junien v Limoges kedysi kázal sv. Anton na improvizovanej plošine na námestí. Ale predtým, než začal svoju kázeň, na chvíľu sa pozastavil, aby upozornil svojich poslucháčov hovoriac: „Kým vám tu hovorím, diabol toto pódium zvalí, ale nikto nebude zranený.“
Kázanie sa sotva začalo, keď sa Antonova vízia splnila. Pódium sa zrútilo. Anton však vstal, oprášil sa a pokračoval vo svojej kázni. Satan nemá žiadnu šancu zabrániť horlivému františkánovi Antonovi z Padovy v kázaní Božieho slova.
Aj bez toho, aby vás o to žiadala
Istá žena z Limoges si plánovala vypočuť kázeň sv. Antona. V snahe dokončiť domáce práce si však nevšimla, kedy to bolo. Keď prechádzal okolo sused, povedal jej, aby sa ponáhľala. Bláznivá žena vybehla z domu a nechala sa hrať svojho syna na podlahe vedľa krbu, na ktorom stál hrniec s vriacou vodou. Keď kázanie skončilo a matka sa vrátila domov, zastavila sa pri dverách v úplnej hrôze. Jej malý syn bol vo vriacej vode. Jej hrôza pominula, keď sa priblížila. Dieťa stálo vo vode, smialo sa a zabávalo sa. Ani trošku sa nezranilo. Neopatrná matka vedela, že jej dieťa bolo v bezpečí na príhovor sv. Antona. Túžba matky počuť Božie slovo ju zachránila od toho, aby bola potrestaná, ako by si zaslúžila.
Sv. Anton, obnoviteľ vlasov
Manželka istého muža bola milá k františkánskym bratom, ale jej žiarlivý manžel jej prikázal, aby im almužnu prestala dávať. Žena vedela, že príkazy jej manžela boli nerozumné, takže ich ignorovala. Neskôr však zistil, že isté veci opäť darovala bratom, tak sa nazúril. Položil na ňu ruky a hrozne ju zbil. Chudobnú ženu tak utýral, že veľkú časť vlasov jej aj s korienkami vyrval. Žena šla k sv. Antonovi prosiť ho o pomoc. Ten požiadal ostatných bratov, aby sa s ním modlili. Keď sa ich modlitba skončila, ženine vlasy sa znova obnovili, ba dokonca boli ešte krajšie ako predtým. Keď manžel videl zázrak sv. Antona, veľmi sa zahanbil. Svoju manželku požiadal o odpustenie a už nikdy viac nenamietal pomáhať františkánskym bratom.
Hriechy sú ti odpustené
Anton trávil dlhé hodiny v spovednici. Tvárou v tvár čelil podivným a smutným problémom všetkého druhu. Najmä jeden kajúcnik zistil, že keď kľačal pri nohách tohto mladého františkánskeho kňaza, nebol schopný vyznať svoje hriechy. Zármutok, ktorý naplnil jeho srdce, bol tak veľký, že jednoducho nemohol hovoriť. Anton však videl do jeho srdca a vedel, že úprimne vyznáva svoje hriechy. Tak povedal mužovi: „Choď domov, napíš svoje hriechy na kus papiera a dones mi papier.“ A muž tak urobil. Anton ho požiadal, aby zoznam prečítal. Poslušný kajúcnik začal s prvým. K jeho prekvapeniu videl, že hneď ako to povedal, hriechy z papiera začali miznúť. Takto to pokračovalo. Keď bol posledný hriech vyznaný, papier bol úplne prázdny.
Kázeň na pohrebe lakomca
V priebehu roka 1228 pracoval sv. Anton v provincii Benátky. Práve vtedy zomrel významný florentský muž a jeho príbuzní dopodrobna naplánovali jeho pohreb. Anton bol v okolí a tak ho požiadali, aby kázal na pohrebe. Ani zďaleka nevedeli, o čom by mal Anton kázať. Anton vybral text: „Kde je tvoj poklad, je aj tvoje srdce.“ Uprostred kázania sa však zastavil. Po chvíli v slávnostnom tóne pokračoval: „Tento človek je mŕtvy a jeho duša je pochovaná v pekle, choďte! Otvorte pokladnice a nájdite jeho srdce!“ Úžasnutí príbuzní urobili, ako im Anton kázal. Pokladnica bola otvorená. Tam, uprostred všetkého zlata, bolo srdce človeka, ktorý bol síce bohatý na pozemské poklady, ale zomrel chudobný v nebeských veciach.
Dieťa sa dožaduje svojho otca
Istý šľachtický muž z Ferrara bol tak žiarlivý na svoju ženu, že odmietol uznať svoje prvorodené dieťa ako svoje vlastné. Bláznivý manžel nemal dôvod pochybovať o vernosti svojej ženy, ale videl, že nemá nič spoločného so svojím synom. V zúfalstve prišla manželka a matka prosiť o pomoc k sv. Antonovi. Svätý sa rozprával s šľachticom celé hodiny a nakoniec sa mu podarilo ukázať mu nerozumnosť jeho žiarlivosti. Práve potom priniesla nemocničná sestra dieťa. Muž okamžite upadol opätovne do svojej žiarlivosti. Potom sa Anton obrátil k dieťaťu a povedal: „V mene Ježiša Krista povedz, kto je tvoj otec!“ Dieťa ukázalo na šľachtica a hlasom staršieho dieťaťa povedalo: „To je môj otec!“ V tom sa otec zlomil a vzal dieťa do náručia. Anton pomohol zachrániť rodinu aj manželstvo.
V obrane svojho vlastného otca
Kým bol sv. Anton v Padove, v Lisabone bol zabitý človek a jeho mŕtvola bola zakopaná a nájdená v záhrade Antonovho otca. Antonov otec sa pokúsil dokázať svoju nevinu, no hrozné dôkazy, ktoré sa nachádzali v rodinnej záhrade, stačili na jeho odsúdenie z vraždy. Práve vtedy, keď to bolo najhoršie, Boh zjavil Antonovi ťažkú situáciu jeho otca. Svätec okamžite získal povolenie odísť do Lisabonu. Padova bola niekoľko dní cesty od Lisabonu, ale Anton tam bol za niekoľko hodín. V súdnej sieni požiadal, aby sa vykopalo telo zavraždeného muža. Anton sa priblížil k mŕtvole a s pevným hlasom mu povedal, „hovor a povedz kto ťa zabil.“ K úžasu všetkých sa mŕtvola posadila a jasne potvrdila nevinnosť obvineného. Antonov otec bol oslobodený a druhý deň bol svätec späť v Padove. Koniec koncov, požiadal o povolenie, aby bol preč len cez jedinú noc.
Vráť mi späť dcéru
Žena v Padove išla raz denne hľadať drevo, aby mohla vo svojom dome udržiavať oheň. Na ceste späť, žena prechádzala rybníkom pri cesty. Pozrela sa do rybníka a to, čo videl, spôsobilo, že horlivo začala kričala. Na dne rybníka ležalo telo jej vlastnej dcéry. Nešťastná náhoda spôsobila, že sa dievča pokĺzlo do vody a utopilo sa. Matka pribehla a vytiahla telo na cestu. Ale už bolo príliš neskoro. Vo veľkej úzkosti si matka spomenula na sv. Antona a zázraky, ktoré sa diali pri jeho hrobe. Plná dôvera v moc svätého, sľúbila, že navštívi Baziliku svätého, ak vráti život jej dcére. Hneď ako matka dokončila svoju modlitbu a vyslovila sľub, jej dcéra začala javiť známky života. Mladá dievčina sa úplne zotavila vo veľmi krátkom čase.
Svätý Anton má návštevníka …
Kým kázal vo Francúzsku, Anton prijal pozvanie istého šľachtica na spoločnú večeru a strávil noc v jeho sídle v blízkosti Limoges. Vo večerných hodinách sa Anton ospravedlnil a odišiel do svojej izby, aby sa modlil. O chvíľu neskôr pán domu prešiel okolo františkánovej izby a všimol si, že spod dverí prúdi neobyčajné svetlo. Keď sa pozrel cez otvor vo dverách, šľachtic uvidel videnie, ktoré prebiehalo v miestnosti. Krásne dieťa stálo na lavičke, na ktorej Anton kľačal a modlil sa. Dieťa natiahlo svoje ruky k svätému. Anton mu opätoval jeho výzvu tým, že si pritisol Dieťa k svojmu srdcu a znovu a znovu plakal: „Môj Bože, môj Bože!“ Nasledujúce ráno Anton požiadal svojho hostiteľa, aby neodhalil to, čo videl, kým je nažive. Tajomstvo tejto noci bolo uchované desať rokov.
Farmárske zrno je zachránené
Posledné dni sv. Anton strávil s priateľom grófom Tisom, v Camposampiero. Tam, na zalesnenom panstve šľachtica, si Anton vybral obrovský orech ako miesto, kde by odpočíval. Jeho verní spolupracovníci, bratia Roger a Luke Belldi, postavili prístrešok z vetvičiek stromu pre svätého. Ľudia si prišli vypočuť sv. Antona, no aby sa dostali k jeho prístrešku, museli prejsť cez majetok susedného farmára, ktorý mal na poli zasiate obilie. Chôdza mnohých ľudí zničila takmer zrelé zrno. Farmár sa sťažoval u svätého Antona, ktorý ho však upokojil a povedal mu, aby sa druhý deň vrátil, a svoje obilie zozbieral. Poľnohospodár urobil, ako mu bolo povedané. Keď sa druhý deň vrátil, s úžasom videl, že každé zrno je celkom neporušené, vzpriamené a úplne zrelé na zber.
Prečo vzývame sv. Antona pri hľadaní stratených vecí
Vo františkánskom kláštore v Montpellier bol sv. Anton učiteľom a kazateľom pre svojich bratov františkánov. Nosil so sebou knihu Žalmov, ktorú sám ručne prepísal, a ktorá obsahovala jeho poznámky a komentáre – tie používal pri výučbe svojich študentov.
Bolo to v 13. storočí, kedy knihy neboli samozrejmosťou a ich výroba nebola jednoduchá. Pre sv. Antona by bolo veľmi náročné – ak nie nemožné – túto knihu nahradiť, keby sa stratila.
Jeden z jeho študentov sa rozhodol opustiť františkánsku komunitu a keď odišiel, sv. Anton zrazu nemohol svoju knihu Žalmov nájsť. Mladý novic si ju vzal so sebou a sv. Antona to veľmi rozrušilo – nevedel, čo bude bez knihy robiť. Netušil, kam sa tento mladík podel a bolo priam nemožné prísť mu na stopu.
Veriac Bohu, sv. Anton sa modlil, aby novic knihu vrátil. Onedlho sa mladík skutočne vrátil a priniesol sv. Antonovi jeho knihu, prosiac ho o odpustenie. Vrátil sa aj k svojim bratom františkánom a sv. Anton mu odpustil s prosbou, aby už nikdy neurobil nič podobné.
Kniha je vraj doteraz uchovaná vo františkánskom kláštore v talianskej Bologni.
Po smrti sv. Antona sa tento príbeh stal legendou a šíril sa ako lesný požiar. Sv. Anton sa tak rýchlo dostal do povedomia ako mocný príhovorca za stratené veci a táto jeho reputácia rokmi silnie.
Modlitba k sv. Antonovi za nájdenie stratených vecí
„Svätý Anton, slávny Boží služobník, ktorý je známy tvojimi zásluhami a mocnými zázrakmi, pomáha nám nájsť stratené veci; daj nám svoju pomoc pri skúške a osvieť našu myseľ pri hľadaní Božej vôle.
Pomôžte nám znovu nájsť život milosti, ktorý náš hriech zničil, a viesť nás k držaniu slávy zasľúbenej Spasiteľom.
Žiadame to o Krista, nášho Pána.
Amen. “
Bazilika sv. Antona v Padove -Taliansko
