Svätý Vít -mučeník-sviatok 15.jún
Svätý Vít
Keď ich potom naťahovali na mučidlo a hákmi ich driapali, strhla sa búrka, blesky rozbili mučiace nástroje a ničivé zemetrasenie zrovnalo so zemou všetko dookola, okrem chrámu. Mučitelia boli, na veľké zdesenie utekajúceho ľudu, zabití pod zrúcaninami a rozvalinami. Anjel oslobodil Víta, Modesta a Krescenciu z ich okov a zaniesol ich na breh rieky, kde v pokoji umreli. Orol ochraňoval ich telá, až kým ich vdova Florencia nenašla a nepochovala. Stalo sa to asi roku 304/305.
Uctievanie sv. Víta je doložené od roku 600. Jeho relikvie boli privezené do mesta St. Denis v r. 775. V r. 887 boli v slávnom opátstve Corvey. Jeho lebka sa ale nachádzala v chráme sv. Víta v Prahe, ktorý dal vybudovať na jeho počesť vojvoda Wenzel. Na okolo 150 miestach bolo vyhlásené vlastníctvo relikvií. Sv. Vít je jeden zo 14 pomocníkov v núdzi. Cez 30 patronátov ukazuje, aká je popularita a obľúbenosť tohto svätého. Je to tradičný patrón chorých na epilepsiu, ľudovo nazývanú „tanec sv. Víta“.
Socha a kostol svätého Víta v Mazara del Vallo
mučeník
(4. stor.?)
O svätom Vítovi sa nám nezachovali bližšie spoľahlivé správy. Napriek tomu vážni historici nepochybujú o jeho existencii. Jeho úcta v Cirkvi je veľmi stará. Zachovala sa zmienka o kostole zasvätenom tomuto svätcovi koncom 5. stor. za pápeža sv. Geláza (bol pápežom v rokoch 492-496). V šiestom storočí boli sv. Vítovi zasvätené kláštory na Sicílii a na Sardínii. Jeho sviatok sa uvádzal v tzv. Gelázianskom sakramentári (bohoslužobná kniha zo začiatku stredoveku), vo všetkých historických martyrológiách (zoznamy mučeníkov a svätých) a v byzantskom synaxariu (stará liturgická kniha východnej cirkvi s krátkymi životopismi svätých).
Svätý Vít pochádzal z ostrova Sicílie alebo z lukánskeho kraja (terajšia Basilicata v južnom Taliansku). Umrel ako mučeník pravdepodobne za cisára Diokleciána, niekedy v rokoch 304-305.
Najstarší zachovaný životopis (zo 7. stor.) opisuje sv. Víta ako zázračného chlapca, ktorého nemohol odvrátiť od viery ani jeho pohanský otec, ani sudca Valerián, ani cisár Dioklecián.
V stredoveku sa úcta sv. Víta rozšírila po celej Európe. Vznikli rozličné prejavy ľudovej nábožností a asi 1300 kostolov a kaplniek malo tohto svätca za hlavného alebo aspoň za vedľajšieho patróna. Azda najväčšou a najkrajšou jeho svätyňou je chrám sv. Víta v Prahe. Dal ho postaviť cisár Karol IV. v 14. stor. No už pred ním jestvoval v Prahe kostol sv. Víta, ktorý vybudoval knieža sv. Václav začiatkom 10. storočia.
Narodil sa (asi) roku 297 na Sicílii. Zomrel (vraj) v Ríme roku 304. Keď si tieto dve čísla porovnáme, zistíme, že mu mohlo byť sedem rokov. To znamená zomrel pre Krista ako dieťa druhej triedy základnej školy. Jeho otec ho zveril slúžke a domácemu učiteľovi (dokázal by som si predstaviť, že obaja boli otroci). Tí Víta zoznámili s Ježišom. Keď na cisársky trón zasadol Dioklecián, začala ďalšia vlna prenasledovania. Do väzenia sa dostal aj Vít. Jeho otec ho prehováral, aby sa zriekol svojej viery. Mohol sa zriecť predsa len naoko. Ale Vít neuposlúchol.
Dostal sa do Ríma, na cisársky dvor, kde sa vypočulo, že uzdravuje chorých. Zavolal si ho sám Dioklecián, ktorý mal chorého syna, Vítova rovesníka. Vít ho uzdravil z epilepsie. Cisár sa mu za to odvďačil, že ho nechal variť v oleji (neúspešne), potom ho predhodil levom (neúspešne), nechal ho vláčiť za koňmi (neúspešne – keď bol vláčený, nastalo zemetrasenie a pohanské modly sa rúbali). Nakoniec ho natiahli na škripec a sťali.
Úcta k svätému Vítovi je impozantná. Len v Európe je stopäťdesiat miest, kde sú uchovávané jeho pozostatky. Jedným z nich je aj česká Svätovítska katedrála v Prahe. Vít sa stal patrónom Čiech zásluhou Karola IV.
Tretí postreh sa týka Vítovho umu svedčiť o svojej viere a odvahe nezrieknuť sa jej. „Ježiš naozaj je, nemôžem to poprieť,“ môžeme povedať za Víta.
V evanjeliu počujeme slová: „A nebojte sa tých, ktorí zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Nepredávajú sa dvaja vrabce za halier? A ani jeden z nich nepadne na zem bez dopustenia vášho Otca. U vás potom sú spočítané aj všetky vlasy na hlave. Nebojte sa teda; máte väčšiu cenu ako mnoho vrabcov“ (Mt 10, 28-31).
Som veľmi inšpirovaný detskou vierou svätého Víta. Nemá nás dospelých povzbudiť k veľkej dôvere v Boha, ktorý sa stará dokonca aj o také detaily, ako sú vlasy na hlave? A k odhodlanosti nehanbiť sa za svoju vieru? Aj pred tými, ktorí vládnu tomuto svetu?
Vinič, m. v Lucanii
15. júna, sviatok
mučeník
r.303
storočia neznáme
Patron:
mládeže, vinárov, hostinských, lekárnikov, kováčov, hercov, sládkov, baníkov, nemých a hluchých; český, saský, sicílsky aj iných miest; vzývaný na ochranu cudnosti aj za odstránenie neplodnosti; proti očným a ušným ochoreniam; pomocník proti besnote, epilepsii,
Atribúty:
dieťa alebo mladík, havran s chlebom, kniha, kohút, kotol event. misa, lev, palma
ŽIVOTOPIS
Pochádzal zo Sicílie a za Diokleciánovho prenasledovania vo veľmi mladom veku so svojimi dvoma vychovávateľmi pristál na úteku pri pobreží južného Talianska, blízko Lukánie. Boli chytení av Lukánii bol Vít umučený. Jeho ostatkom sa môžeme pokloniť v pražskej katedrále.
ŽIVOTOPIS PRE MEDITÁCIU
"NEODLÚČIM SA OD JEŽIŠOVI LÁSKY!"
Rozhodnutie hodné úcty. Každopádne chvály-hodná zásada aj keď ide o malého Víta. Dnes je nám opäť stavané za vzor dieťa a pri tej príležitosti si môžeme pripomenúť aj Kristove slová: "ak nebudete ako deti, nevojdete do kráľovstva nebeského" (Mt 18,3).
Vít sa pravdepodobne narodil koncom III. storočia na Sicílii. Ako rodné mesto býva uvádzaná Masara a ako otec bohatý Hylas (či Ilasius), s rímskym občianstvom, označovaný aj za pohanského šľachtica. Ako vychovávatelia sú uvádzaní kresťanská pestúnka Krescencia a jej manžel Modest. Najstarší zachovaný životopis pochádza až zo VII. storočia a opisuje Víta ako zázračného chlapca, ktorého nedokázal od viery nikto odvrátiť. Ani jeho pohanský otec, ani sudca Valerián, ani cisár Dioklecián, ani smrteľné muky.
Vít dostal dobrú kresťanskú výchovu, musel sa stretnúť so vzorom pravej kresťanskej lásky, aby poznal, že ho Boh dokonale miluje a keď on sa nevzdá, že ho Ježiš neopustí. S detskou prostotou si ho zamiloval a dal mu svoju dôveru aj keď poznal, že sa s Ježišom musí prejsť aj cesta utrpením.
V koľkých rokoch dospel pre večnú slávu presne nevieme, ale z ľudského pohľadu dospelosti nedosiahol. V priemere býva uvádzaný vek okolo 12 rokov, keď sa začalo prenasledovanie. Kniha Rok so svätými uvádza, že sa dožil iba siedmich rokov. Životopis, ktorý by sa dal označiť za spoľahlivý, sa nám nezachoval a súčasné životopisy sú ovplyvnené legendami, ktoré mohutneli so záujmom o tohto mladého svätca. Stačí sa pozrieť na obsiahly patronát a pripomenúť si skutočnosť, že v stredoveku sa úcta k nemu rozšírila po celej Európe. Šírili sa hojne prejavy ľudovej zbožnosti a bolo asi 1300 jemu zasvätených kostolov. Na Sicílii a Sardínii stáli už jemu zasvätené kostoly a kláštory v VI. storočia. Zachovala sa aj zmienka o kostole sv. Víta zo storočia V., ktorého zasvätenie vykonal pápež Gelasius I.
Zásluhou legiend sa o Vítovi rozpráva, že o jeho krste a výchove vo viere otec nejaký čas vôbec nevedel. Až jedného dňa si uvedomil, že synček nectí bohov ako by sa už pristalo a preto s ním o veci porozprával a prehováral ho, aby zmenil vieru, ktorú prijal od kresťanov. Snáď to boli Modest a Krescencia, ktoré hoch hneď neprezradil. Niektorí sa domnievajú, že mohlo ísť o vplyv kresťanov mimo domova. Skutočnosťou je, že v tom čase vyšla Diokleciánovo nariadenie proti kresťanom a začalo sa s prenasledovaním. Vítko bol pre vieru poriadne zbitý, pravdepodobne u miestodržiteľa Valeriána, pretože umíněně vyznával vieru v Ježiša. Vrátený bol otcovi s napomenutím, že musí čo najskôr zmeniť svoj postoj k náboženstvu.
Je vyzdvihovaná Vítova cnosť bdelosti, že sa nikdy ničím a od nikoho nenechal zlákať, aby sa spreneveril láske k Ježišovi. Preto jeho hlavným atribútom je kohút. Z ďalších cností je uvádzaná pokorná jednoduchosť.
Na otázku prečo sa zdráha obetovať nesmrteľným bohom, jeho odpoveď znela v zmysle: "Neklaniam sa kameni ani drevu. Iba pravému a živému Bohu!" Tiež vraj na poznámku o záhube povedal: "Nevrhám sa do záhuby, ale túžim po zbore svätých u Boha." Tým, že vytrval, nevrhal sa do záhuby, ale do Božej náruče.
Z pripravených múk, ktoré sa na ňom snažili vyskúšať, vychádzal sprvu bez úhony. Absolvoval kúpeľ v kotli s vriacou smolou alebo olejom a keď zdravý kotol opustil, bol vraj urobený pokus dať ho napospas hladnému levu. Ten mu však tiež neublížil. Za smrteľné lôžko teda bol určený škripec, kde vraj bol nakoniec sťať. Uvádza sa, že pri jeho poprave sa začali boriť vplyvom zemetrasenia pohanské chrámy.
Vít čoskoro začal byť vzývaný ako ochranca proti mnohým chorobám a pre viac povolaní sa stal patrónom. V 8. storočí boli jeho ostatky prenesené do francúzskeho St. Dennis a odtiaľ do kláštora v Corvey. Ráme sv. Víta bolo nemeckým kráľom Henrichom I. darované sv. kniežaťu Václavu, ktorý k Vítovej pocte vybudoval začiatkom X. stor. na Pražskom hrade chrám. Cisár Karol IV. tam potom nechal k Vítovej oslave postaviť katedrálu. Neuspokojil sa však len s Vítovým ramenom, ale v roku 1355 priviezol vraj do Prahy značnú časť jeho zvyšných pozostatkov. Uložené sú v oltári sv. Víta v ochoze za hlavným oltárom.
PREDSAVZATIE, MODLITBA
Pokornou prostotou nás sv. Vít učí potláčať pýchu a príkladom bdelosti nestratiť vieru. Základom je ničím sa nedať odradiť od Kristovej lásky, s ktorou chcem žiť i zomrieť ako malý Vít.
Bože, Tys posilňoval svätého mučeníka Víta, aby Ti zachoval svoju vernosť a už v mladistvom veku dosiahol koruny víťazstva; na jeho príhovor dávaj aj v dnešnej dobe mladým ľuďom odvahu a silu, aby svojim životom smerovali k Tebe. Skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov.
Legenda
Podľa legendy bol Vít synom bohatého pohanského Sicilana menom Gelas, jeho dojčiaca Crescentia a učiteľ Modestus ho však tajne vychovávali kresťansky. Chlapcovi malo byť sedem rokov, podľa niektorých legiend dvanásť, keď sa všetko prezradilo. Odmietol sa vzdať svojej viery a utiekol zo Sicílie spoločne s vychovávateľom Modestom a pestúnkou Crescenciou do Lukánie v južnom Taliansku. Na úteku mal údajne dôjsť až do Ríma , a tam Vít zbavil syna cisára Diocletiana posadnutosti démonom, keď mu na hlavu vložil svoje ruky. Avšak pre svoju vytrvalosť v kresťanskej viere bol napriek tomu nakoniec popravený.
Keď odmietol vzdať sa svojej viery, bol vraj na príkaz samotného cisára Diocletiana so svojimi vychovávateľmi uvrhnutý do kotla s vriacim olejom, smolou a olovom, ale jeho svätosť ho oslobodila. Potom bol predhodený levom, ktorí ho nezožrali, ale na znamení pokory mu olizovali nohy. Keď traja sicílski mučeníci Vít, Modest a Crescencie, útrapy prestáli, boli nakoniec sťatí. Anjel však preniesol ich telá späť do Lukánie, aby tam mohli spočinúť vo večnej izbe .
Kult v Európe
Najstaršie literárne svedectvo o Vítovi a ďalších sicílskych mučeníkoch obsahuje Martyrologium Hieronymianum ( In Sicília, Viti, Modesti et Crescentiae ). Kult sv. Víta sa začal šíriť po spísaní životopisnej legendy okolo roku 600 , kedy došlo k preneseniu jeho ostatkov do Ríma , kde bol zasvätený prvý chrám San Vito e Modesto na Esquiline, do ktorého putovali pre pomoc chorí s epilepsiou a nervovými chorobami (Priľahlý kláštor bol spravovaný cister roku 1834 zrušený, rekonštruovaný roku 1973 dodnes existuje) . Druhý kostol bol Vítovi zasvätený v Ríme, roku 756 , keď boli jeho pozostatky prenesené do baziliky Saint Denis pri Paríži , tretím miestom úcty sa stal v roku 836 kostol benediktínskeho opátstva Corvey . Ďalej úcta postupovala od 9. storočia na území Germánov, oi do obráteného Saska , kde po dobytí slovanských území kresťanov svätý Vít pozvoľna nahrádzal kult pohanského boha Svantovíta . Kult tiež šírili cisárovi Svätej rímskej ríše. Tretím najvýznamnejším centrom kultu od roku 929 bola a je Praha .
Kult v slovenských krajinách
Podľa legendy o sv. Václavovi to bol práve knieža Václav , kto na zasadnutí ríšskeho snemu dostal od rímskeho cisára darom rámeno sv. Víta , tj ramenná kosť svätca, ktorú priviezol na Pražský hrad a na počesť svätcovi dal pred rokom 929 vystavať rotundu sv. Víta, neskôr zasvätenú svätým Vítu, Vojtechu a Václavovi. Po Spytihnevovej prestavbe rotundy na baziliku bol hlavný oltár opäť zasvätený sv. Vítovi. Roku 1355 dal cisár Karol IV. Vítovu hlavu a ďalšie pozostatky previezť do Prahy , kde spočinuli v striebornej relikviárovej buste toho istého svätca vo Svätovítskom chráme, a v striebornom relikviári tvare paže. Tieto a ďalšie relikviáre boli roku 1420 odvezené do úschovy na hrad Karlštejn , kde ich dal cisár Žigmund rozlámať na žold svojim vojakom. Až v čase jagelovskej boli zhotovené nové dôstojné relikviáre, busta i paže dnes vystavené vo Svätovítskom poklade .
Ďalej je regionálnym patrónom Čiech , Prahy , Saska , chorvátskej Rijeky a talianskeho mesta Forio v Kampánii . Je podľa neho pomenované množstvo miest v Rakúsku a Bavorsku (biskupstvo Eichstätt ). Sv. Vít je veľmi ctený aj v Srbsku ( Vidovdan ).
Svätý Vít býva znázorňovaný ako chlapec (niekedy trochu starší, než by zodpovedalo jeho skutočnému veku) v bohatom odetí, v ruke drží palmovú ratolesť ako znak mučeníctva, často tiež s kotlom, kohútom, s levom či medzi levmi, ktorí mu na dôkaz podriadenosti olizujú špičky nôh. V skupinových vyobrazeniach ho sprevádzajú spolumučeníci sv. Modest a Krescencie, alebo českí patróni. V slovenských krajinách sú sv. Vítovi zasvätené desiatky kostolov.
Dosková maľba polofigury sv. Víta so žezlom a palmovou ratolesťou, Karlštejn , kaplnka sv. Kríža, dielo Majstra Theodorika (zápožička do Národnej galérie v Prahe)
Socha sv. Víta ako patróna Karlovho mosta, pieskovec, dielo Petra Parléra, okolo 1380; Praha, Staromestská mostecká veža Karlovho mosta
Stojací relikviár s prstom sv. Víta, pozlátené striebro, gotická práca pražskej dielne, okolo 1355, bývalý kláštor Herrieden , Bavorsko
Relikviárová busta sv. Víta, pozlátené striebro, pražská neskorogotická práca z rokov 1486-87; Svätovítsky poklad- Klenotnica
Socha sv. Víta medzi levmi, pieskovec, barokové dielo Ferdinand Maximilián Brokoff 1708 , Praha, Karlov most
Socha sv. Víta, dielo Jozefa Maxa , 1850-1855, chór katedrály sv. Víta (osovo za oltárom sv. Víta)
Dátum a miesto narodenia: 290 po Kr., Sicília, Taliansko
Dátum úmrtia: 303 po Kr., Lukánia
Rodičia: Hylas, Bianca
Atribúty : znázorňovaný ako chlapec v bohatom odetí, s palmovou ratolesťou, s kotlom, v sprievode kohúta, leva alebo psa
Patrónom : tanečníkov a hercov; rybárov
Sviatok : 15. júna, 20. marca – rímskokatolícka cirkev ; 28. júna – východné kresťanstvo
Na 15. júna pripadá každoročne cirkevný sviatok oslavujúci svätého Víta. V súvislosti s jeho menom si ľudia najčastejšie vybavia neobvyklú chorobu zvanú tanec sv. Víta. O čo presne ide? A čo bolo jej príčinou?
Svätý Vít je uctievaný ako jeden zo 14 pomocníkov. Zomrel mučeníckou smrťou . V Česku bolo jeho meno skloňované hlavne s kniežaťom Václavom. Tomu mal dať rímsky cisár darom Vítovu ramennú kosť. Túto relikviu si Václav potom priviezol na Pražský hrad. Na počesť svätcovi dal v roku 929 vystavať rotundu sv. Víta (neskôr rotunda sv. Víta, Vojtecha a Václava).
Podľa legendy bol Vít synom bohatého pohana Siciliana. Ku kresťanstvu ho tajne priviedla jeho dojča a učiteľ. V siedmich rokoch sa všetko prevalilo. Vít však odmietol sa svojho presvedčenia vzdať a utiekol s oboma do Lukánie v Južnom Taliansku. Počas putovania mal dôjsť až do Ríma , kde vraj z cisára Diocletiana vyhnal démona .
Lenže ani to nestačilo, aby ho nechali byť. Za to, že bol stále neústupný, ho ten istý cisár nechal, spolu s jeho vychovávateľmi, uvrhnúť do kotla s vriacim olejom, smolou a olovom. Údajne však vďaka božej ochrane vyviazol bez úhony . Nezožrali ho ani levy, naopak, začali mu olizovať nohy. Nakoniec im boli sťaté hlavy. Anjel potom mal ich telá preniesť späť do Lukánie, aby mohli odpočívať v pokoji.
Ako svätec sa stal patrónom hercov, komediantov (paradoxne krotiteľov levov), v súvislosti s chorobou aj tanečníkov, epileptikov a lekárnikov. Chráni pred očnými chorobami a bleskami. Od roku 2005 ochraňuje aj rybárov a hubárov . Znázorňovaný býva ako veľmi dobre oblečený chlapec, v ruke trojmá palmovú ratolesť. Niekedy je v kotli, čo pripomína jeho mučenie. Častokrát má aj pri nohách levy, čo má byť dôkaz ich podriadenosti voči jeho osobe.
Tanec svätého Víta, alebo tiež Sydenhamov syndróm, je neurologická porucha , prejavujúca sa náhlymi šklbavými pohybmi. Pripomína to tak skutočne akýsi tanec. Príčinou je zrejme nedoliečená streptokoková infekcia. Medzi postihnuté osoby patria najmä dievčatá vo veku 6 až 13 rokov. V zriedkavých prípadoch sa môže choroba prejaviť aj u dospelých vo veku okolo 40 rokov.
Najviac sa táto choroba prejavovala v stredoveku . Napríklad obyvatelia Štrasburgu v roku 1518 krepčili ako zmyslu zbavenia. Presnejšie povedané, krepčenie to pripomínalo, ale išlo o nervové zášklby. U žien sa tanec svätého Víta navyše prejavoval lascívnym správaním. Ako to liečiť? To nikto nevedel. Jedni tvrdili, že to bol trest od samotného Víta, ktorému sa nepáčila roztopašnosť ľudí. Ďalší odkazovali na syfilis a epilepsiu. V hre však bola aj otrava námeľom, ktorý spôsobuje halucinácie .
Pranostiky na sv. Víta
Ak prší na svätého Víta, bude úrodný rok, ale málo raže.
Na svätého Víta fajčí sa z raže.
Svätý Vít dáva poliam piť.
Svätý Vít a svätý Ján otvárajú chladnu dvere.
Na svätého Víta celú noc svitá.
Po svätom Víte sa dni krátia a kravy mlieko tratí.
Kam sa vietor o svätom Víte stáča, tam sa aj lístie otáča.
Svätý
Sviatok: 15. jún
* Mazzara, dnes Mazzara del Vallo, Sicília, Taliansko
† okolo 304 blízko Santa Cecilia pri Eboli, Taliansko
Význam mena: ochotný, horlivý (z lat.)
Patrón Dolného Saska, Saska, Čiech, Sicílie, Prahy, mládeže a epileptikov, krčmárov, lekárnikov, vinohradníkov, pivovarníkov, hercov, kováčov medi, nemých ľudí, holubov, domácich zvierat, patrón pre neporušenosť, dobrú sejbu a dobrú žatvu, patrón proti posadnutosti, zúrivosti, rozčúleniu, hystérii, záchvatom, besnote a epilepsii, nočnému pomočovaniu detí, ušným a očným chorobám, búrkam, bleskom, nebezpečenstvu požiarov, neúrode, neplodnosti
Sv. Vít sa narodil v rodine vznešeného Rimana Hylasa v 3. storočí. Zachovali sa o ňom prevažne nepriame informácie a veľa dôkazov dávneho kultu. Veľa informácií máme na základe legiend, takže ťažko určiť, čo je skutočnosť a čo nie. Podľa jednej z nich sa narodil v meste Mazzaree (dnešná Mazzara del Vallo na Sicílii) v rodine pohanského rímskeho senátora. K viere ho priviedla jeho pestúnka Krescencia a vychovávateľ Modestus. Keď mal sedem-osem rokov, jeho otec ho začal bíjať kvôli viere. Dokonca ho postavil pred súd, ktorý ho, samozrejme, odsúdil, lebo nechcel zanechať svoju vieru. Sudca vraj rozkázal, aby ho zbili, ale vzápätí sudcovi a jeho sluhom ochrnuli ruky. Vít, keď to uvidel, začal sa modliť a oni sa uzdravili. Otec však neustúpil. Zamkol ho do miestnosti s roztopašnými dievčatami, ktoré sa ho snažili zviesť. Keď ho pri tom cez kľúčovú dierku pozoroval, uvidel svojho syna obklopeného siedmimi anjelmi a hneď nato oslepol. Chcel pomôcť; sľúbil obetovať v Jupiterovom chráme býka so zlatými rohmi. Zbytočne. Uzdravil sa až na modlitby svojho syna. Ani vtedy však nepochopil a naďalej sa usiloval pripraviť svojho syna o život. Vtedy Vít spolu so svojím vychovávateľom Modestom a pestúnkou Krescenciou dostali zjavenie anjela, ktorý ich zaviedol na loď smerujúcu do mesta Lucanien. Tam si našli skrýšu, v ktorej pobudli viacej dní. Obživu im nosil orol. Neskôr ich však predsa objavili a predviedli pred cisára Diokleciána. Vít síce vyliečil jeho posadnutého syna, no odmietol obetovať pohanským bohom, a preto bol spolu s Krescenciou a Modestom uvrhnutý do žalára. Znova sa im zjavil anjel, temnotu žalára zalialo svetlo a ťažké železné okovy z nich spadli. Ich väznitelia sa ich pokúšali zabiť rôznym spôsobom – hodili ich do nádoby s horúcim olejom, no oni odtiaľ vystúpili bez zranenia. Chceli ich dať roztrhať levovi, ale ten si krotko ľahol k ich nohám a lízal ich.
Keď ich potom naťahovali na mučidlo a hákmi ich driapali, strhla sa búrka, blesky rozbili mučiace nástroje a ničivé zemetrasenie zrovnalo so zemou všetko dookola, okrem chrámu. Mučitelia boli, na veľké zdesenie utekajúceho ľudu, zabití pod zrúcaninami a rozvalinami. Anjel oslobodil Víta, Modesta a Krescenciu z ich okov a zaniesol ich na breh rieky, kde v pokoji umreli. Orol ochraňoval ich telá, až kým ich vdova Florencia nenašla a nepochovala. Stalo sa to asi roku 304/305.
Uctievanie sv. Víta je doložené od roku 600. Jeho relikvie boli privezené do mesta St. Denis v r. 775. V r. 887 boli v slávnom opátstve Corvey. Jeho lebka sa ale nachádzala v chráme sv. Víta v Prahe, ktorý dal vybudovať na jeho počesť vojvoda Wenzel. Na okolo 150 miestach bolo vyhlásené vlastníctvo relikvií. Sv. Vít je jeden zo 14 pomocníkov v núdzi. Cez 30 patronátov ukazuje, aká je popularita a obľúbenosť tohto svätého. Je to tradičný patrón chorých na epilepsiu, ľudovo nazývanú „tanec sv. Víta“.
TANEC SVATEHO VÍTA
Svätý Vít: Ľudia v stredoveku verili, že ich za ich roztopašnosť potrestal prazvláštnou tanečnou chorobou
Katedrála svätého Víta, Václava a Vojtecha
Katedrála svätého Víta, Václava a Vojtecha, (tiež Chrám sv. Víta), je najväčšou a najvýznamnejšou sakrálnou stavbou Prahy. Do roku 1997 bol pre katedrálu používaný názov Katedrála sv. Víta. V tomto roku pražský arcibiskup, kardinál Miloslav Vlk svojím dekrétom udelil katedrále súčasné pomenovanie.
Katedrála je zasvätená trom svätcom a patrónom Čiech:Vítovi, mučeníkovi, přemyslovskému kniežaťu Václavovi, ktorý na terajšom mieste založil prvú rotundu a Vojtechovi, druhému pražskému biskupovi.
Rotunda
Prvý kostol, zasvätený svätému Vítovi, uctievanému vo vtedy spriatelenom Sasku, založilo knieža Václav. Kruhová románska rotunda s priemerom 13 metrov bola dokončená niekedy v 30-tych rokoch 10. storočia a po smrti tu boli uložené pozostatky jej zakladateľa. O sto rokov neskôr sem knieža Břetislav I. z Gniezna preniesol i ostatky sv. Vojtecha. Presná podoba rotundy je predmetom mnohých vedeckých sporov, lebo sa z nej v podzemí dnešného chrámu dochovali len malé časti základového muriva. Z kruhovej stavby najskôr vybiehali štyri apsidy, dodávajúce celému kostolu pôdorys kríža. Rotunda sv. Víta bola zo začiatku kniežacím dvorským kostolom, po zriadení pražského biskupstva v roku 973 sa stala katedrálnym kostolom biskupským. Spolu s kostolom Panny Márie a sv. Juraja tvorila rotunda prvú kamennú architektúru hradu.
Břetislavov syn a nástupca knieža Spytihněv II. dal namiesto priestorovo nedostačujúcej rotundy vybudovať oveľa väčšiu a reprezentatívnejšiu románsku baziliku sv. Víta, Vojtecha a Panny Márie.. Stavba začala v roku 1060 a po požiari, ktorý už hotové dielo postihol v roku 1091, bola definitívne dokončená v roku 1096. K roku 1074 je pri kostole zmieňovaná krypta sv. Kozmu a Damiána. Trojloďová bazilika s dvojicou apsidálne zakončených chórov (východným a západným), priečnou loďou na západnom konci a dvojicou veží mala podstatne monumentálnejšie rozmery než predchádzajúci kostol – dĺžku 70 m a šírku 35 m. Jej pôdorys je dobre doložený; v podzemí južnej časti dnešnej katedrály sa dochovali bohato zdobené stĺpy západnej i východnej krypty, fragmenty muriva, dlažby a nosných stĺpov.
Katedrála
Základný kameň ku gotickej katedrále bol položený za účasti kráľa Jána Luxemburského, jeho synov Karola IV. a Jána Henricha, arcibiskupa Arnošta z Pardubíc, duchovenstva, šľachty a rytierstva 21. novembra 1344.
Chrám bol založený ako stavba katedrálneho typu podľa vzoru francúzskych katedrál, s vencom kaplniek okolo vlastného chóru a zložitým oporným systémom. Prvý staviteľ Matej z Arrasu, majster povolaný z pápežského Avignonu vystaval počas ôsmich rokov (1344 – 1352) časť prízemného chórového záveru; na neho nadviazal Petr Parléř zo švábskeho Gmündu, ktorý dokončil spodnú kaplnkovú časť, postavil vysoký chór so sifónovou klenbou (v r. 1371 – 1376) a oporný systém (v r. 1371 – 1385). Po vysvätení chóru chrámu v r. 1385 bol položený v r. 1392 základný kameň k chrámovej lodi a v r. 1396 k veľkej chrámovej veži, v stavbe ktorej pokračovali po Parléřovej smrti (v r. 1399) jeho synovia.
Husitské revolučné hnutie prerušilo stavbu chrámu na veľa rokov. Chrám bol pri obsadzovaní Pražského hradu husitmi v r. 1421 poškodený, množstvo oltárov a chrámového zariadenia bolo zničených. Počas panovania Vladislava II. Jagelovského boli položené základy k severnej veži a k pilierom hlavnej lode (v r. 1509 – 1511), ale v stavbe sa nepokračovalo.
Oporný systém katedrály
V roku 1541 bol chrám poškodený požiarom; opravovali ho stavitelia Hans Tirol a Bonifác Wohlmut. Počas stavovského povstania bol v r. 1619 chrám protestantmi vyplienený a zmenený na modlitebňu.
V roku 1673 bol uskutočnený ďalší pokus o dostavbu katedrály počas návštevy cisára Leopolda I. a položené základy barokovej lode podľa projektu staviteľa Giovanniho Domenica Orsiho. Chrám bol silno poškodený pruským delostrelectvom počas sedemročnej vojny v roku 1757.
Karol IV. Luxemburský († 1378), český kráľ, rímskonemecký cisár
Juraj Poděbradský († 1471), český kráľ
spoločný sarkofág manželiek Karola IV. – Blanky z Valois († 1348), Anny Falckej († 1353), Anny Svídnickej († 1362) a Alžbety Pomoranskej († 1393)
Ján Zhořelecký († 1396), brandenburský markgróf, syn Karola IV.; v sarkofágu je uložený spolu s pozostatkami neznámych osôb
Ladislav Pohrobok († 1457), český a uhorský kráľ
Václav IV. Luxemburský († 1419), český kráľ a rímskonemecký cisár; spoločne s ním sú v sarkofágu uložené ostatky jeho prvej manželky Johanny Bavorskej
Rudolf II. Habsburský († 1612), rímskonemecký cisár, český a uhorský kráľ
Václav (* 1350, † 1351) v sarkofágu spoločne s ostatkami nedospelých detí Karola IV.
Eleonóra († 1580), dcéra Maximiliána II. Habsburského a Márie Španielskej
Rudolf Habsburský († 1307), český kráľ
Rudolf II. († 1290), rakúsky vojvoda
Mária Amália † (1804), rakúska arcivojvodkyňa, parmská vojvodkyňa, dcéra Františka Štefana I. Lotrinského a Márie Terézie
Ďalšie osobnosti pochované v katedrále
Okrem ostatkov osôb uložených v kráľovskej hrobke a Collinovom mauzóleu sú v katedrále pochované ďalšie významné osobnosti:
Chórkatedrály – české kniežatáBřetislav I.,Spytihněv II.,Břetislav II.,Bořivoj II., českí králiPřemysl Otakar I.aPřemysl Otakar II.
Valdštejnská kaplnka – stavitelia Matyáš z Arrasu , Petr Parléř
Saská kaplnka – niektorí Šternbergovci
Príslušníci šľachtických rodov
Medzi pochovanými sú i príslušníci českých šľachtických rodov a niekoľko svätcov (príp. častí ich tiel) –sv. Ján Nepomucký,sv. Vojtech,sv. Žigmund,sv. Vít,sv. Lukáš Evanjelista.
Chrám sv. Víta- Praha
