Duše nepokrstených detí

Nepokrstené deti

Kde končia duše potratených detí?

Stretneme raz svoje deti, ktoré zomreli počas tehotenstva, v nebi, hoci nie sú pokrstené?

.Učenie katol.cirkvi je,že na každom človeku,ktorý príde na svet je ťarcha dedičného hriechu prvých prarodičov Adama a Evy a tento hriech zatvára možnosť neba...i keď nie je osobný hriech...preto je krst potrebný,lebo sa tým maže dedičný hriech-pre zásluhy Krista na kríži-vykúpenie ľudstva...U detí potratených,zabitých,alebo ktoré sa narodili,ale neboli pokrstené a zomreli...tak ostáva dedičný hriech,ktorý naveky zatvára nebo a život ,ktorý je v nebi -ako slasť svätých...Duše týchto nepokrstených detí nespáchali osobný hriech,ale sú zaťažené dedičným hriechom...tak nejdú do pekla...ale ani do neba...Cirkev učí,že prežívajú stav,kedy netrpia ,ale ani nikdy nezažijú slasť neba...sú v nejakom trpnom stave,im primeranom...a snahy ľudí,ktorí sú smutní z toho,že tie detské dušičky nikdy neuzrú slávu neba,tak vymýšľajú mimocirkevné cestičky ako "prepašovať "tie duše do neba a táto vizionárka p.Simma sa tiež o to pokúša.I keď je to ľudsky pochopiteľne...ale nie je to pravdivé.
Keby Boh dal aj takýmto dušiam detí nebo,oznámil by to...a ani Ježiš toto neriešil.Sú len náznaky zavraždených neviniatok Herodesom,že tieto deti vlastne trpeli za malého Ježiša...Boh vo svojom treste neobchádza ani malé nevinné deti-potopou boli utopené aj malé deti...vojnami sú vraždené aj malé deti s matkami,nevinní trpia aj s vinnými...po prvom hriechu prarodičov prišiel strašný trest boží...ktorý neobchádza ani malé deti,lebo sú potomkovia prvých ľudí...Krstiť sa môže len živý človek...nie mrtvé dieťa,či ľudský plod pri potrate...ani nejaké dodatočné krstenie...krst vysluhuje kňaz...iný človek,len v smrteľnom nebezpečí krstí...V tom pani vizionárka ide proti učeniu cirkvi a tým i tie zjavenie sú pochybné...Zjavenie od Boha neruší a neodporuje cirkevnému učeniu,ktoré vychádza tiež od Boha...
Sú snahy ľudí o záchranu tých detských duší,ktoré žiaden osobný hriech nespáchali a dostať ich do neba...ale je tam rozhodujúca prekážka-dedičný hriech...a nejaké detské nebo...či podobné zariadenie sa vo sv.Písme sa neuvádza...Dnes je už módou liberálnych zástancov prerobiť si Boha i Ježiša podľa svojich predstáv a požiadaviek...ale zabúdajú,že Boh sa nemení...jeho zákony sú platné a nadčasové...
Preto aj osud takýchto duší detí je bolestný,smutný...ale pravdivý... uvádza sa aj,že tieto nenarodené duše detí /potraty,zabitie/ svedčia pri osobným súde proti svojim rodičom,že ich zabili a nedovolili žiť a možnosť raz obsiahnúť nebo...a volajú o boží trest...lebo aj potrat je zabitie a vražda...a je to hriech do neba volajúci o boží trest...Boh nie je odkázaný na ľudí,jestvoval aj bez stvorenstva...A určite Boh nie je senilný dobrotivý deduško,ktorý sa dá ľahko ukecať a uprosiť...a všetko dovolí...Boh je prísny a spravodlivý sudca,ktorý dobrých odmení a zlých potrestá...a jeho tresty nie sú nejaké sladké pohrozenie,z ktorého si nikto nič nerobí...ale jeho trest je strašný...reže do živého a niet pred ním úniku...

Mnohé veriace matky, ktoré prišli o svoje deti počas tehotenstva, sa obávajú, čo sa stalo s dušou ich dieťaťa, keď ho nestihli pokrstiť. Kde končia podľa učenia Cirkvi duše potratených detí?

Úplne presne nevieme, pretože hoci veríme, že život človeka sa smrťou nekončí, iba mení, a že duša človeka sa po smrti ocitne pred Bohom, tak tento stav zostáva pre nás do značnej miery aj tajomstvom. Navyše o osude takýchto detí nevieme zo Zjavenia, teda z Písma, zo slov Ježiša Krista a z cirkevnej tradície explicitne nič. No vieme dosť na to, aby sme mohli s istotou povedať, že určite nie sú zatratené.

Ako to povedal v rozhovore s Petrom Seewaldom pápež Benedikt XVI. ešte ako prefekt Kongregácie pre náuku viery, tak tieto deti vstúpili do iného priestorového vzťahu s Bohom, ktorý je iný než naše chápanie priestoru. Povedané jednoduchšie: sú u Boha, len zatiaľ nevieme, v akom stupni Božej blízkosti.

Mnohým napadne otázka, prečo Cirkev automaticky nehovorí o spáse nevinných detí, keď napríklad ťažkí hriešnici sa môžu počas života obrátiť a tí môžu byť spasení. Rovnako aj ľudia, ktorí nedostali dar viery, môžu byť spasení, prečo pri potratených deťoch hovoríme len o nádeji?

Pretože ako to pripomína aj katechizmus, sám Pán Ježiš tvrdí, že krst je nevyhnutne potrebný na spásu a Cirkev teda nepozná nijaký iný prostriedok na zaistenie vstupu do večnej blaženosti, iba krst (KKC 1257). A tieto deti, hoci sú nevinné, lebo nemajú nijaký osobný hriech, predsa majú problém, lebo majú dedičný hriech. To znamená, že im chýba spásna milosť, ktorá umožňuje vidieť Boha.

Nám sa v modernej dobe dosť zredukovalo chápanie dedičného hriechu a často máme veľmi zjednodušené predstavy o tejto tragickej skutočnosti. Aj preto sa mnohým zdá, že teológia tu rieši absurdnosti.

Povedané jednoduchšie: sú u Boha, len zatiaľ nevieme, v akom stupni Božej blízkosti.

No ak si predstavíme dedičný hriech napríklad ako stav otroctva, do ktorého sa niekto dostane alebo sa v ňom narodí bez vlastnej viny, tak možno začneme lepšie chápať potrebu spásy – a teda aj krstu – ako spôsob záchrany a možnosti slobodného života. Alebo si to môžeme predstaviť ako vážny telesný či duševný hendikep, s ktorým sa dieťa narodí bez vlastnej osobnej viny alebo aj bez viny rodičov, no bez pomoci druhých nie je schopné viesť plnohodnotný život.

Stretávame sa s názormi staršej generácie, že ak potratené deti neboli pokrstené, tak určite nie sú v nebi. Učenie v tejto veci sa časom menilo?

Tie názory vyplývali z oveľa živšieho chápania problému dedičného hriechu a z jednoduchej argumentácie, že bez krstu, bez oslobodenia toho, čo nás radikálne oddelilo od Boha, niet spásy. Učenie Cirkvi sa nezmenilo, no oveľa viac sa prehĺbilo.

V čom?

Napríklad v tom, že sa začal dávať väčší dôraz na to, že Boh chce spasiť všetkých ľudí (1 Tim 2, 4), nikomu teda nezáleží na spáse človeka viac ako Bohu. Veď preto pripravil celý plán spásy, v ktorom poslal na smrť vlastného Syna – namiesto nás. A ďalej, že každý človek, ktorý hľadá pravdu a plní Božiu vôľu, tak ako ju pozná vo svojom svedomí, môže byť spasený, hoci nepozná Kristovo evanjelium a jeho Cirkev.

Ani deti, ktoré zomreli bez krstu, nemôžu byť spasené inak ako prostredníctvom Ježiša Krista.

Katechizmus to vyjadruje slovami, že možno predpokladať, že takí ľudia, hoci nedostali dar viery, by boli výslovne túžili po krste, keby boli vedeli, že je nevyhnutne potrebný (KKC 1260).

Viete odporučiť nejaký cirkevný dokument, ktorý sa tejto téme podrobne venuje?

V prvom rade by som odporúčal začať s Katechizmom Katolíckej cirkvi, podľa registra začať čítať postupne všetko, čo sa týka dedičného hriechu a sviatosti krstu, najmä časť o nevyhnutnej potrebe krstu (1257 – 1261). A potom jestvuje aj v slovenskom preklade veľmi pekný aj veľmi obsiahly dokument Medzinárodnej teologickej komisie Nádej na spásu pre deti, ktoré zomreli bez krstu.

Potrebujú tieto deti naše modlitby za svoju spásu?

Cirkev sa modlí, aby sa nik nezatratil, a modlí sa v nádeji, aby boli všetci ľudia spasení (KKC 1058 a 1821). A takéto deti, ktoré zomreli bez krstu, zveruje Božiemu milosrdenstvu. Nemodlí sa teda za odpustenie ich hriechov, ako to robíme v modlitbách a svätých omšiach za zosnulých, lebo tieto deti sa ešte nijakým spôsobom nepostavili proti Bohu a zo svojej strany nekladú pôsobeniu spásnej milosti žiadnu prekážku. Skôr je to vyjadrenie prosby v tom zmysle, aby Boh, ktorý vie všetko a môže všetko, vo svojom milosrdenstve doplnil to, čo my nevieme a čo nemôžeme urobiť.

Cirkev pozná termín krst túžby. V akých prípadoch ho možno použiť?

Cirkev bola vždy pevne presvedčená, že tí, čo podstúpia smrť pre vieru, aj keď neprijali krst, sú pokrstení svojou smrťou za Krista a s Kristom. Tento krst krvi, takisto ako túžba po krste, má účinky krstu, hoci nie je sviatosťou (KKC 1258). To znamená, že tí, čo túžia po krste, dokonca aj tí, čo hľadajú Boha a krst ešte nepoznajú, už majú účasť na krste, na Cirkvi, na Kristovi.

Platí krst túžby retrospektívne? Teda ak sa matka dozvie až dnes, že táto možnosť tu je, ale dieťatko potratila pred troma rokmi, môže si dnes vyvolať túžbu pokrstiť svoje dieťa?

Tu je problém v tom, že nedá sa túžiť za druhého. Hoci rodičia pri krste môžu za svoje deti sľubovať rozvíjanie viery a chránenie sa hriechu, lebo za ne berú aj zodpovednosť, nedá sa hovoriť o retrospektíve túžby ani o túžbe za druhého.

Boh chce spasiť všetkých ľudí, lebo miluje všetkých.

To by napokon znamenalo aj koniec misijného ohlasovania, lebo by sme si takto zľahčili nevyhnutnosť sprostredkovania jediného spôsobu spásy, ktorý poznáme, teda krstu.

Bez krstu nemôže byť potratené dieťa spasené?

Spásu človek môže dosiahnuť jedine tak, že spolu s Kristom zomrie starému človekovi, prvému Adamovi, a spolu s Kristom vstane z mŕtvych ako nový Adam. To sú vlastne účinky krstu, preto aj slávenie Bielej soboty je tým najvhodnejším časom na vysluhovanie sviatosti krstu alebo na obnovu krstných sľubov.

Ani deti, ktoré zomreli bez krstu, nemôžu byť spasené inak ako prostredníctvom Ježiša Krista. A tento problém vyjadril katechizmus povzbudivými slovami, že Boh síce viazal spásu na sviatosti, ale sám sviatosťami viazaný nie je.

Čo ak rodičia potrateného dieťaťa nie sú veriaci, idú tieto deti do neba?

Ich stav je úplne rovnaký ako stav detí veriacich rodičov. Boh chce spasiť všetkých ľudí, lebo miluje všetkých. On, ktorý sám je Životom a Láskou, nemôže chcieť smrť ani tešiť sa z nej.

Je rozdiel v spáse spontánne potratených detí a detí, ktoré prišli o život pri umelom potrate?

V ich osude alebo presnejšie v ich možnosti na spásu nie je rozdiel. Rozdiel je v tom, že po umelom potrate rodičia, najmä matka, majú okrem smútku aj obrovský pocit viny.

Čo je s deťmi po IVF, ktoré sú zamrazené v centrách asistovanej reprodukcie a matky sa trápia, čo s nimi?

Tie deti, keďže sú zamrazené, sú akoby v stave medzi životom a smrťou, a navyše sa nachádzajú v stave, ktorý radikálne odporuje ľudskej dôstojnosti. To, ako vznikli, ako ich skúmali a selektovali, to, ako sa rozhodovalo, ktoré sa vložia do ženy, ktoré sa zamrazia a ktoré rovno zničia, je mimoriadne nedôstojné človeka, lebo je v úplne najranejšom štádiu svojej existencie, a úplne bezbranný.

Sú blízko Boha, ktorý im dal život.

A hoci mnohí hovoria len o prvotnom zhluku buniek, matky, ktoré majú takéto zamrazené embryá, vedia veľmi dobre, že to nie sú len bunky. Najmä ak majú už jedno dieťa počaté po IVF v náručí a druhé zamrazené.

A čo s nimi, to je veľmi ťažká otázka. Zatiaľ sa najmenej zlým spôsobom javí nechať ich v pokoji zomrieť a dôstojne pochovať, asi tak ako predčasne narodené či potratené deti.

Do tela matky sa pri umelom oplodnení vkladá často viac oplodnených vajíčok, niektoré sa neuchytia a odumrú. Berieme ich tiež ako potratené deti?

Berieme ich ako život, ktorý sa začal a odumrel už nie priamym zničením z rozhodnutia človeka. Ostatné je už v Božích rukách, ich ďalší osud je rovnaký ako pri deťoch, ktoré zomreli bez krstu.

Majú teda mamičky nádej, že detičky, o ktoré bolestne prišli, raz stretnú v nebi?

Majú a veľmi veľkú. A hoci nemáme úplné poznanie o ich osude, vieme, že sú v najlepších rukách. Sú blízko Boha, ktorý im dal život, ktorý ešte v živote ich matky vyslovil ich meno a ktorý chce najviac, aby boli spasené.

Prvou a najpotrebnejšou sviatosťou je krst

brána k ostatným sviatostiam. Kto nie je pokrstený, nemôže platne prijať ani ostatné sviatosti. K spáse je krst nevyhnutný, lebo dáva prvú posväcujúcu milosť a začleňuje nás do Krista. V nadprirodzenom zmysle nás posväcujúca milosť spojila s Kristom a pomáhajúca milosť nám dáva silu prinášť ovocie dobrých skutkov.

K platnosti krstu pri poliatí vodou treba povedať slová: „(Meno), ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“

Podmienečný krst

V prípade, že sa novorodenec nachádza v takom stave, že nevieme iste či žije alebo je už mŕtvy (v nebezpečenstve smrti), môže ho vyššie spomenutými slovami a vodou pokrstiť aj veriaci - laik pod podmienkou „Ak žiješ, ja ťa krstím....(podmienenčný krst)“. V prípade, že dieťa nezomrie, kňaz už krst neopakuje, doplní len sprievodné obrady.

Sviatosti sú prostriedky spásy len na tomto svete, teda iba pokiaľ človek žije. Po smrti, keď už duša nie je v tele, sviatosti nemajú účinok, preto ich ani nesmieme udeľovať.

Ak je dieťa už jednoznačne mŕtve, vtedy ho už nemožno pokrstiť. Mŕtve dieťa odporúčame Božiemu milosrdenstvu. Dňa 19.4. 2007 Svätá stolica vydala dokument o nádeji spásy pre deti, ktoré zomreli bez krstu. Nehovorí sa tu o istote ako pri krste, ale o nádeji, ktorá je podložená mnohými argumentami. Isté je, že zatratený bude iba ten, kto vedome odmietal Boha.

Nádej pre deti, ktoré zomierajú bez krstu - Jozef Mikloško

Pri téme úmrtiaj detí počas tehotenstva sa nám ozvali mamičky s otázkami, ako to je vlastne s dušou dieťaťa, ktoré sme nemali šancu pokrstiť, či je možné pokrstiť dieťa v brušku krstom túžby alebo prečo sa máme za duše potratených detí modliť, keď nezhrešili. Podobné otázky si kladie nemálo veriacich matiek, keďže mnohé tehotenstvá sa dnes končia spontánnym potratom.