Svätý...P R O K O P -opát a pustovník,zakladateľ Kláštora Sázava-sviatok 4.júl
Staré ľudové príslovie,ktoré sa zvykne plniť
Vnárame sa do šerých vekov prelomu 10 a 11.st. v Čechách...a spoznávame svätého pustovníka Prokopa,rodáka z Chotoune r.975.Pôvodne bol ženatý a mal syna Jimrama,hoci bol aj kňazom /vtedy to bolo možné/...Okolo r.1009 odchádza do pustých hôr pri rieke Sázave,kde žil ako pustovník.Živil sa lesnými plodami a klčoval divokú zem a oral,aby si zasadil obilie...Tam ho aj pokúšal diabol,ale Prokop znamením kríža diabla skrotil a zapriahol za pluh a čert musel orať zem...Na poľovačke ho našiel v jeho jaskyni české knieža Oldřich,ktorý prenasledoval jeho jeleňa,ktorý sa so zbožným pustovníkom spriatelil a zvolil si ho ako svojho duchovného vodcu a všemožne mu pomáhal...Mnohí ľudia k Prokopovi chodili o radu a modlitby...prišli aj mnohí záujemcovia o pustovnícky život a tak postupne vznikol slávny Sázavský kláštor.Neskôr sa stal Prokop prvým opátom novovzniknutého kláštora,ktorý podporoval aj knieža Břetislav-syn Oldřicha...V kláštore Sázava sv.Prokop aj umrel 25.marca r.1053 ako 78 ročný...Za svätého bol vyhlásený r.1204...S jeho pôsobením sa spája aj veľa divov a zázrakov...Preto sa radí aj k patrónom českých zemí...
Kláštor Sázava
SV. PROKOP
opát
(975 - 1053)
Svätý Prokop bol obľúbený a vo svojej rodnej krajine, v Čechách, veľmi uctievaný svätý. No nábožná obrazotvornosť nakopila okolo jeho života toľko legiend, že je ťažké presnejšie určiť historické jadro.
Narodil sa niekedy koncom 10. storočia, azda už v polovici sedemdesiatych rokov, a to v obci Chotouň pri Českom Brode, na východ od Prahy. Nevedno, aké štúdiá absolvoval, ale pravdepodobne už v mladosti (azda v pražskej vyšehradskej škole) sa oboznámil so staroslovienskym písmom a rečou, ktoré zostavili a začali používať slovanskí vierozvestovia sv. Cyril a Metod.
Prokop si zvolil ako životné povolanie duchovný stav a stal sa kňazom. No pritom bol aj ženatý, lebo vtedy ešte neboli také všeobecne platné a prísne predpisy o kňazskom celibáte ako neskôr. Životopisy spomínajú jeho syna Jimrama (Emeráma), ktorý sa neskoršie stal otcovým spoločníkom v mníšskom živote.
Tu sa staršie životopisy dosť rozchádzajú. Niektoré tvrdia, že odišiel z Čiech do kyjevského kniežatstva a tam vstúpil do kláštora. Odtiaľ si potom údajne priniesol domov staroslovienske liturgické knihy. No iné uvádzajú, že vstúpil do břevnovského benediktínskeho kláštora v Prahe a odtiaľ po krátkom pobyte odišiel roku 1009 do údolia rieky Sázavy (juhovýchodne od Prahy), kde žil v lesoch ako pustovník. Okrem modlitby a asketických cvičení Prokop tvrdo pracoval. Klčoval les a obrábal takto získanú pôdu. Postavil i drevený kostolík zasvätený Panne Márii a sv. Jánovi Krstiteľovi.
Pod Prokopovým vedením sa stal kláštor dôležitým strediskom náboženského života a kresťanskej kultúry. Zvláštnosťou bola slovanská liturgia, v ktorej sa západný rímsky obrad spájal s liturgickou staroslovienčinou. Sázavský kláštor udržoval živé styky s východnými slovanskými krajinami a stal sa takto zakladateľom slovanskej tradície medzi českými benediktínmi.
Svätý Prokop-pustovník,sviatok 4.júl
Ako sv. Prokop oral s čertom
Pustovník Prokop sa uchýlil do jaskyne na brehu Sázavy a pri jednej zo svojich ciest sa stretol s diablom. Vďaka svojej mravnej prevahe ho premohol a zapriahol do pluhu. Poháňal čerta miesto biča krížom a vyoral brázdu od Čiernych Bud okolo Lipan až do Chotoune. V tretine cesty sa odlomila radlica a Prokop prinútil čerta ju vymeniť.
Dnes tu stojí dedina Radlice. V polovici čert kvílel, ale svätec povedal: „ešte zostáva dobrá pol cesty.“ Dnes tu nájdeme dedinu Dobré Pole. Než mohol rohatý na slobodu, musel ešte z pluhu zoškrabať blato. A bolo ho toľko, že z neho vznikla mohyla, ktorej sa medzi ľuďmi hovorí Homole.
Pôvodne bol ženatý a mal syna Jimrama.Po skorej smrti manželky odišiel do pustých lesov ...a žil ako pustovník
985 -25.marec 1053
Svätorečený bol roku 1204.
Svätý Prokop
ten, ktorý víťazí nad zlom
Kto je sv. Prokop
Svetec Prokop Sázavský je duchovný ochranca krajiny Českej. Žil na prelome 10. a 11. storočia najprv rodinným životom, potom sa stal slovanským kňazom, následne mníchom, pustovníkom a zakladateľom slovanského benediktínskeho kláštora v Sázave. Smrťou v roku 1053 jeho životná púť neskončila, ale ďalej pôsobil a pôsobí ako večný nebeský príhovorca a vzor. Ak chcete vedieť o Prokopovom živote a rozvoji úcty k nemu viac, čítajte ďalej.
Kedy a kde sa narodil
Neskorší svätec, ktorého poznáme pod menom Prokop, sa narodil v prelomovej dobe vlády přemyslovských kniežat Boleslavov, za ktorých panovania zanikali v Čechách kmeňové spoločenstvá a vytvárali sa základy zjednoteného stredovekého českého štátu pod vládou Přemyslovcov. V tom čase pozvoľna ustupovalo pohanstvo so svojimi obyčajmi a zem sa prostredníctvom českej cirkvi a jej kňazov zakotvovala v kresťanstve. Presný dátum Prokopovho narodenia nepoznáme, nezanechala nám ho žiadna kronika ani legenda. Z historických a antropologických bádaní sa usudzuje o dobe jeho narodenia medzi rokmi 970 až 985.
Prokopovým rodiskom podľa Letopisu Mnícha Sázavského (záznam z roku 1172) bola malá dedinka Chotouň, hospodárske zázemie vtedy už přemyslovského hradiska Stará Kouřim pri Českom Brode. Prokopova rodina najskôr pochádzala z vrstvy slobodných poľnohospodárov. Prokop a jeho blízki tak boli pevne zviazaní tvrdou prácou s pôdou a starostlivosťou o ňu, ale aj s kresťanskou kultúrou rozvíjajúcou sa prostredníctvom hradných kňazov z chrámu sv. Juraja na neďalekom Kouřimskom hradišti.
V starších prameňoch sa uvádza, že Prokop, pôvodne v slovanskom jazyku vzdelaný kňaz, nadobudol svoje vzdelanie na Vyšehrade. Táto správa vychádza ale až z neskorých prameňov. Pražský Vyšehrad s kňazskou školou vznikol až dlho po Prokopovej smrti. Väčšina dnešných renomovaných bádateľov sa preto prikláňa k tomu, že sa Prokopovi dostalo individuálneho vzdelávania, ako bolo vo vtedajších Čechách bežné. Domnievajú sa, že si mladého chlapca vzal na pomoc nejaký starší skúsený kňaz a osobne mu odovzdával kresťanskú múdrosť a poznanie. Pretože tento nám neznámy Prokopov učiteľ ešte mohol dobre poznať starosloviensky jazyk a hlaholské písmo, dedičstvo sv. Cyrila a sv. Metoda, odovzdával svojmu žiakovi aj toto učenie. Tým učiteľom mohol byť kňaz pôsobiaci pri chráme kouřimského hradiska v blízkosti Chotoune, kde sa Prokop ešte pred svojim kňazským vysvätením oženil a splodil syna Jimrama. V fajčskom chráme potom Prokop tiež mohol získať svoje prvé kňazské skúsenosti.
Najstaršia latinská svätoprokopská legenda Vita sancti Procopiu minor spomína, že pred tým, než sa Prokop rozhodol pre osamotený pustovnícky život s Bohom, stal sa mníchom. Má sa za to, že po niekoľkých rokoch kňazského pôsobenia Prokop po zrelej úvahe a súhlase svojej rodiny s ňou rozviazal zväzky a odišiel do kláštora žiť mníšskym životom. Podľa tradície a bádania dnešných historikov odišiel okolo roku 1000 do pražského Břevnovského kláštora a stal sa benediktínom. Břevnovský kláštor bol založený v roku 993 přemyslovským kniežaťom Boleslavom II. a slávnikským biskupom sv. Vojtechom. Vtedy bol osadený grécko-latinskou komunitou. Je možné, že Prokop dokonca sv. Vojtecha poznal osobne ešte z doby svojej mladosti, pretože okolie Prokopovej rodnej Chotoune susedilo s územím, ktoré Slavníkovci pred ich vyvraždením na Libici v roku 995 spravovali. V čase Prokopovho príchodu do Břevnova bol však kláštor už zrejme latinský a vedený iným spôsobom ako tomu bolo pred libickým masakrom. Napriek tomu tam mohol Prokop prijať svoje nové mníšske gréckeho pôvodu Prokopios podľa palestínskeho mučeníka Prokopia Jeruzalemského.
Podľa údaja z Neplachovej kroniky a brvnovského rukopisu Kozmovej kroniky sa zdá, že to bol rok 1009, kedy Prokop opustil spoločenstvo svojich brvnovských spolubratov a prišiel do Sázavy. Podľa najstarších písomných prameňov sa usadil pod klenbou jednej jaskyne nad riekou Sázavou, z ktorej vyhnal tisíc démonov. V polopohanskom, len riedko obývanom vidieckom kraji pripomínajúcom pustinu, žil osamoteným pustovníckym životom v modlitbe, poste a bdení. Pripravoval sa tak na svoju hlavnú životnú úlohu – misiu v okolitom vidieckom kraji. Povesť o ňom a jeho cnostiach sa v okolí šírila a na jej počutiach prichádzali húfne ľudia onej zeme, aby mu ponúkli dary svojej oddanosti a zbožne sa porúčali jeho modlitbám...a on zvlažoval hovorením svojich kázaní srdcia svojich poslucháčov a radlom svojho poučovania naprával vítane ich mysli.... Časom Prokop nad svojou jaskyňou začal budovať prostý drevený kostol ku cti Panny Márie a sv. Jána Krstiteľa a vytváral okolo seba spoločenstvo pustovníkov, ktorí túžili po hlbokom kresťanskom živote. Stal sa ich duchovným otcom a mohol im postupne odovzdávať všetky svoje životné skúsenosti a plody svojho vzdelania.
Literárne doklady svätoprokopskej úcty
O svätoprokopskej úcte svedčia predovšetkým literárne pramene a výtvarné umenie. Od raného stredoveku boli zaznamenávané udalosti spojené so sv. Prokopom a jeho zázraky v podobe špecifického literárneho druhu - v legendách a letopisoch. Ich zmyslom nebolo zachytiť do slova a do písmena životopis človeka so všetkými detailmi, ale predovšetkým chceli popísať udalosti významné pre duchovný život svätcov a inšpirovať čitateľov a poslucháčov k zamysleniu ak dôvere v Boha. Svätoprokopské legendy popisujú najmä Prokopovu pomoc a jeho živú účasť na ľudských trápeniach a jeho duchovnú moc.
Z doby pred svätorečením sú známe latinské rukopisy, tzv. Vita sancti Procopiu minor a Letopis Mnícha Sázavského (so záznamami do roku 1177). Doteraz nenájdená je ešte staršia svätoprokopská legenda písaná v staroslovienčine. Domnieva sa, že ju vytvorili Prokopovi priami žiaci. Koncom 13. storočia potom vznikla legenda Vita Antiqua. Doba vlády Karola IV. a vrcholná gotika sa môže pochváliť rukopismi Vita sancti Procopiu maior a Staročeskou veršovanou legendou o sv. Prokopovi. Bol zhotovený preklad populárnej európskej zbierky životopisov svätcov od talianskeho dominikána Jakuba de Voragine Legenda aurea, je v Čechách známy pod názvom Staročeský pasionál do češtiny a je obohatený o príbehy českých svätých vrátane sv. Prokopa. Vzniká prvý český komiks - kreslená legenda o českých svätcoch známa pod názvom Liber depictus . Aj z pohusitského obdobia poznáme autorov, ktorí píšu o sv. Prokopovi, patrí medzi nich napríklad utrakvistický kňaz Bohuslav Bielejovský, Václav Hájek z Libočian (Česká kronika), A. Chanovský. Situácia sa ešte výraznejšie zlepšuje od polovice 17. storočia, kedy sa stal Sázavský kláštor opäť majetkom benediktínskych mníchov. O prebudení úcty k sv. Prokopovi sa vtedy aktívne starali brvnovskí benediktíni aj pražský arcibiskup Sobek. Baroko je známe legendou bollandistov a predovšetkým dielom Bedřicha Bridela Sláva svätoprokopská. Aj rokoko 18. storočia má svedka a zapisovateľa svätoprokopských zázrakov. Bol ním sázavský mních a literát Hugo Fabricius a jeho dielo Požehnaná pamiatka veľkého sveta divotvorca sv. Prokopa. Mimo pozornosti Prokop nezostal ani po zrušení Sázavského kláštora cisárom Jozefom II. v roku 1785. Od 19. storočia sa výraznejšie rozvinulo aj kritické bádanie a vznikali nové formy literárneho spracovania svätoprokopských legiend a zázrakov. Do dlhého radu tých, ktoré sv. Prokop pritiahol a očaril, patria napríklad Jozef Dobrovský, literárni bádatelia Václav Chaloupecký a Bohumil Ryba, prozaik a básnik Jaroslav Vrchlický, mních emauzský a farár sázavský P. Method Klement, historici František Krásl a Jaroslav Kašl. Emília Bláhová, archeológovia Dr. Kveta Reichertová a stále publikujúca prof. Petr Sommer – obaja svojho času vedúci archeologického výskumu v Sázavskom kláštore, kunsthistorik prof. Ján Royt, antropológ prof. Emanuel Vlček, bádatelia – nadšenci Václav Vokolek, Milan Štědra, .... Výpočet zďaleka nie je úplný a priestor pre ďalšie svedectvo, bádanie a skúmanie Prokopovho života je stále otvorený.
Celibát (lat. caelebs – neženatý/nevydatá, slobodný/slobodná) alebo bezženstvo znamená sexuálnu zdržanlivosť, zrieknutie sa akéhokoľvek druhu sexuálnej aktivity. V rímskokatolíckej cirkvi k tomuto zaväzuje najskôr druhý lateránsky koncil (1139) všetkých držiteľov vyšších svätení (diakon, kňaz a biskup).
Dátum a miesto narodenia: Čechy
Dátum úmrtia: 25. marca 1053, Sázava, Česko
Miesto pochovania : Sázavský kláštor ; Kostol Všetkých svätých na Pražskom hrade (od roku 1588)
Kanonizácia : 4. júla 1204; kanonizoval Inocent III.
Patrón : baníkov, poľnohospodárov, vinárov
Bazilika svätého Prokopa je románsko-gotický kresťanský kostol v Třebíči. Bol vybudovaný na mieste pôvodnej mariánskej kaplnky pri benediktínskom kláštore približne v rokoch 1240 až 1280. Ako súčasť objektu „kláštora s kostolom sv. Prokopa“ sa stal v roku 2002 národnou kultúrnou pamiatkou a o rok neskôr bol spoločne so židovskou štvrťou zapísaný na zoznam svetového dedičstva UNESCO.
Pôvodným patrociniom baziliky bolo Nanebovstúpenie Panny Márie. Svätý Prokop sa stal patrónom baziliky v roku, kedy sa pripomínalo päťstoročné výročie jeho svätorečenia, teda v roku 1704; v tomto roku dal Jan Karel, hrabě z Valdštejna, vytvoriť z presbytéria baziliky zámockú kaplnku sv. Prokopa.
Svojim účelom je bazilika svatého Prokopa farským kostolom farnosti Třebíč-zámo a je tiej jej vlastnictvom.
Význam
Mimoriadna architektonická hodnota baziliky svätého Prokopa tkvie v tom, že v sebe spája princípy dvoch slohových období: románskeho a gotického. Nie je to pritom stavba prechodná: prvky gotické neprekrývajú prvky románske. Hoci stavitelia chrámu vychádzali z románskej koncepcie, boli už zoznámení s gotickými prvkami a pracovali s nimi; príkladom sú masívne gotické rebrá krypty. Pritom vonkajšik veľkej apsidy je s výnimkou niekoľkých detailov takmer úplne románsky.
Zaujímavosťou, ktorá vynikla až potom, čo boli múry zbavené omietok a ponechaná im len ich surová kamenná podoba, sú značky kamenárov na niektorých kvádroch. Vnútorné omietky boli odstránené na popud ďalšieho obnovovateľa kostola, architekta Kamila Hilberta. Za obnovou vôbec ale stál vtedajší třebíčsky dekan a farár zámocke farnosti František Borgiáš Doležel.
Ďalšou zaujímavosťou môže byť, že na stavbu baziliky väčšinou poslúžila miestna hrubozrnná šedá žula, len miestami – kde bol dôraz na detaily – doplnená oslavanským pieskovcom.
Svätý Prokop-pustovník,sviatok 4.júl
985 -25.marec 1053
Svätorečený bol roku 1204.
Dátum a miesto narodenia: Čechy
Dátum úmrtia: 25. marca 1053, Sázava, Česko
Miesto pochovania : Sázavský kláštor ; Kostol Všetkých svätých na Pražskom hrade (od roku 1588)
Atribúty : mníšsky alebo opátsky odev (mitra, barla), spútaný diabol
Kanonizácia : 4. júla 1204; kanonizoval Inocent III. (spochybnené)
Nástupca : Vít
Patrón : baníkov, poľnohospodárov, vinárov
Sv. Prokop je reálnou historickou osobnosťou. Tento pustovník, mních, zakladateľ Sázavského kláštora s gréckym menom je v Čechách spontánne uctievaný ako svätec už od 11. – 12. storočia.
Narodil sa v dobách pôsobenia sv. Vojtecha koncom 10. storočia v Chotouni pri Starej Kouřimi (kedysi oblasť Zličská a potom Slavnikovská): „Bol teda blažený opát Prokop, rodom z Čiech, ktorý v slovanskom písme, od najsvätejšieho biskupa Cyrila niekedy vynaloženom a od cirkvi kanonizovaný .
Najprv bol zdatným (ženatým, syn Jimram) kňazom svetským, žil počestne a bol oddaný pravej a čistej službe Božej. Neskôr ako štítom je ochránený mitrou mníšskeho rádu bez otrasu trávil život sám s jediným Bohom v záväzku vírusu...
Vyzbrojený si nebeskými zbraňami usadil sa pod klenbou jednej opustenej jaskyne, ktorú obývalo tisíc diablov; ohradiac sa tu na svoju ochranu hrádzami cností proti dorážaniu nerestí, útokom duchovných neprávostí a šípom pokušenia, začal mužne bojovať modlitbami, bdením a postami, prirážajúc svoje myšlienky ku skale,
Prokopov tvrdý a náročný pustovnícky život neodrádzal, ale v spletitostiach a násilnostiach raného stredoveku naopak, priťahoval mnohých odhodlaných mužov s túžbou bojovať so zlom v sebe a Zlým vo svete v duchovnom osamení. Takí sa pridávali k Prokopovi a nechali sa im otcovsky viesť.
Po Prokopovej smrti 25. marca 1053 (sviatok Zvestovania Panny Márie av oktáve sviatku sv. Benedikta), ktorú Prokop prorocky predvídal, keď otcovsky nabádal svojich žiakov, aby boli vo všetkých budúcich protivenstvách trpezliví, nenechali sa zvary rozdeliť, nebolo už pre zvary rozdeliť ani okolitý ľud pochýb, že omilostený Bohom medzi nimi žil svätec. Povesť o jeho svätosti sa šírila po celých Čechách a Morave.
Púta pozornosť bádateľov profesionálov i amatérov.
So sv. Prokopom sa spája obrovské množstvo zázrakov, ktoré sa diali za jeho pozemského života i po jeho smrti až dodnes (zapísané v legendách, odovzdávané z úst do úst, ponechávané v skrytosti) uzdravenie chorých, pomoc hľadajúcim, odsúdeným, oslobodzovaní duchovne spútaných Zlým. V rôznych časoch vystupuje viac alebo menej do popredia jeho milosrdenstva alebo mužný vytrvalý boj s protivenstvami a útočiacim Zlom – boj za uzdravenie a slobodu.
Pozoruhodnou svätoprokopskou pamiatkou umiestnenou priamo v kostole sv. Prokopa je barokový milostný obraz sv. Prokopa, tzv. Prokopova pravá podoba. Čas od času pútnici od baroka až dodnes zazrú zázračné premeny výrazu jeho tváre maliarom zachytené ako tváre blažené s pokorne skolenými očami. V krypte kostola je tiež časť telesných pozostatkov sv. Prokopa.
opát
(975? - 1053)
Svätý Prokop bol obľúbený a vo svojej rodnej krajine, v Čechách, veľmi uctievaný svätý. No nábožná obrazotvornosť nakopila okolo jeho života toľko legiend, že je ťažké presnejšie určiť historické jadro.
Narodil sa niekedy koncom 10. storočia, azda už v polovici sedemdesiatych rokov, a to v obci Chotouň pri Českom Brode, na východ od Prahy. Nevedno, aké štúdiá absolvoval, ale pravdepodobne už v mladosti (azda v pražskej vyšehradskej škole) sa oboznámil so staroslovienskym písmom a rečou, ktoré zostavili a začali používať slovanskí vierozvestovia sv. Cyril a Metod.
Tu sa staršie životopisy dosť rozchádzajú. Niektoré tvrdia, že odišiel z Čiech do kyjevského kniežatstva a tam vstúpil do kláštora. Odtiaľ si potom údajne priniesol domov staroslovienske liturgické knihy. No iné uvádzajú, že vstúpil do břevnovského benediktínskeho kláštora v Prahe a odtiaľ po krátkom pobyte odišiel roku 1009 do údolia rieky Sázavy (juhovýchodne od Prahy), kde žil v lesoch ako pustovník. Okrem modlitby a asketických cvičení Prokop tvrdo pracoval. Klčoval les a obrábal takto získanú pôdu. Postavil i drevený kostolík zasvätený Panne Márii a sv. Jánovi Krstiteľovi.
Pod Prokopovým vedením sa stal kláštor dôležitým strediskom náboženského života a kresťanskej kultúry. Zvláštnosťou bola slovanská liturgia, v ktorej sa západný rímsky obrad spájal s liturgickou staroslovienčinou. Sázavský kláštor udržoval živé styky s východnými slovanskými krajinami a stal sa takto zakladateľom slovanskej tradície medzi českými benediktínmi.
České knieža Oldřich navštevoval kláštor a Prokopa
Ctihodný sázavský opát Prokop zomrel 25. marca 1053. Pochovali ho najprv v sázavskom kláštore, ale roku 1588 slávnostne preniesli jeho telesné pozostatky do Prahy, kde ich uložili v kostole Všetkých svätých. Ale už takmer štyri storočia predtým uctievala Cirkev opáta Prokopa ako svätca. Za svätého ho vyhlásil pápež Inocent III. roku 1204.
Svätý Prokop
Procopius, eremita
sviatok :4. júla,
Postavenie: pustovník a opát OSB (Benediktínskeho rádu)
Úmrtie: 25. marca 1053
Patrón: Čiech; baníkov, roľníkov a vinárov, pustovníkov a uvádza sa aj kanonierov
Atribúty: pokarhanie, spútaný diabol, jeleň, laň, jašter.
Narodil sa v Chotouni medzi Českým Brodom a Kouřimí, na zemanskej pevnosti. Dátum nie je spoľahlivo známy, mohlo to byť okolo r. 985. Vzdelal sa v staroslovienčine asi už u niektorých kňazov a na Vysegrade. Podľa niektorých správ bol určitý čas niekde v slovanskom kláštore v Panónii (Uhorsku,) kde sa zdokonalil v slovanskej liturgii. Životopisy nie sú jednotného názoru. Svoje životné povolanie videl Prokop v duchovnom stave a prijal kňazské svätenie. Pritom bol aj ženatý, pretože vtedy neboli všeobecne platné prísne predpisy o kňazskom celibáte. Mal syna Jimrama.
Benediktínskym mníchom sa pravdepodobne stal v brvnovskom kláštore. Po vyvraždení Slavníkovcov mnísi s rodovými zväzkami veľa menili miesta. Aj Prokop mal dovolené odísť do ústrania, kam ho ťahala túžba po samote. Najskôr sa kratší čas zdržiaval v jaskyni v Dalejach pri Jinoniciach a potom asi okolo r. 1009 prešiel do lesov v Posázaví. Kronikár sázavského kláštora o ňom neskôr napísal:„Pohrdol márnosťou sveta, zriekol sa domu, manželky, poľností, príbuzných a priateľov, dokonca aj seba samého, dal výhosť ľsti plnému svetu a jeho biednej nádhere. Utekajúce z lstného sveta a zmäteného vírenia zatúžil po odľahlosti pustiny a vyzbrojený si nebeskými zbraňami usadil sa pod klenbou jednej opustenej jaskyne, ktorú obývalo tisíc diablov; ohradiac sa tu na svoju ochranu hrádzami cností proti dorážaniu nerestí, útokom duchovných neprávostí a šípom pokušenia, začal mužne bojovať, modlitbami, bdením a postami priráža svoje myšlienky ku skale, ktorý je Kristus“
Prokopovou zásadou bolo: Všetko pre Boha! Pre seba nič. Keď sa priblížil okamih jeho smrti, zdržiaval sa v kláštore jeden chorý hosť. Tomu Prokop povedal, aby počkal do druhého dňa a po jeho smrti si odniesol plášť, ktorým bol prikrytý. U Prokopa choroba vyvolala záchvat, rozlúčil sa s bratmi, ktorých naposledy napomínal aj tešil a potom sväto zosnul. Chorý hosť po oblečení svätcovho plášťa dosiahol úplné uzdravenie.
ľudských osudov."
Nech to bolo ako bolo, podstatným zostane, že ak chce človek konať všetko pre Boha, ak ho kladie na prvé miesto, môže v službách Bohu, v jeho sile, dokonale premôcť aj diabla. To snáď má obraz dosvedčovať v každom prípade.
Všetko chcem konať pre Boha! S týmto úmyslom sa modliť aj pracovať podľa vzoru sv. Prokopa aj ostatných svätcov.
Bože, Tys povolal svätého Prokopa, aby okolo seba zhromaždil tých, ktorí sa k Tebe chceli priblížiť modlitbou chvály a prácou pre svojich blížnych; na jeho príhovor veď aj nás, nech sa modlíme a pracujeme tak, aby sme stále žili v spojení s Tebou. Skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov.
Modlitba K Sv. Prokopovi
Svätý Prokop,
ochranca českej krajiny, otče náš,
spomeň si na nás
teraz aj v každý čas,
Kriste eleison.
Ty si priateľ Boha večného,
ctiteľ a milovník jeho,
vypros nám pokoj, zažeň vojnu, boj,
svätý Prokope,
Kriste eleison.
Nedaj nám, Prokop svätý,
v hriechoch našich tvrdo spať,
v poslednú hodinu proti diablovi zlému,
škodcovi nášmu,
prispej každému.
Vzdajme chválu Bohu Otcovi,
Synovi jeho rovnej moci
i Duchu Svätému,
Bohu jedinému,
Kriste eleison.
Baroková socha svätého Prokopa na kostole svätého Jána Nepomuckého v Kutnej Hore
Život
O svätom Prokopovi nevieme bezpečne nič viac ako to, že zomrel v roku 1053, a že bol prvým opátom benediktínskeho kláštora na Sázave, v ktorom sa slúžili slovanské bohoslužby. Všetky ostatné údaje o jeho živote sú dielom neskoršej kláštornej hagiografie 12. až 14. storočia, ktorá Prokopov obraz podľa svojich potrieb postupne upravovala a vylepšovala.
Narodil sa v Chotouni, stal sa svetským kňazom, avšak tejto kariéry sa vzdal, stiahol sa do ústrania a stal sa pustovníkom.
Oldřich I. (*?, † 9. november 1034) bolo české knieža (v r. 1012 – 1033 a v r. 1034) z rodu Přemyslovcov, syn kniežaťa Boleslava II. a burgundskej princeznej Emmy (* pred 950, † 1006/1007).
Svojmu najmladšiemu synovi určil Boleslav II. údel na Žatecku. Pre úklady svojho staršieho brata Boleslava III., ktorý ho chcel dať zabiť, utiekol spolu s matkou a bratom Jaromírom k bavorskému vojvodovi Henrichovi Bavorskému. Po krátkej vláde kniežaťa Vladivoja boli povolaní do Čiech, Boleslavovým pôsobením však opäť boli vypudení.
Po zosadení Boleslava z trónu a nástupe brata Jaromíra k moci, vrátil sa na svoj údel. Tu sa zoznámil s prostou sedliačkou Boženou († 1052), a i napriek tomu, že bol ženatý, oženil sa s ňou. Spolu mali syna Břetislava.
Na jar roku 1012 uskutočnil Oldřich štátny prevrat a zosadil neschopného brata Jaromíra z kniežacieho stolca a sám sa stal kniežaťom.
Bol energickým až bezohľadným panovníkom. Pre českých predákov bol síce menej manipulovateľným ako jeho brat, ale jedine on im mohol zaručiť trvanie přemyslovského rodu. Preto boli ochotní vyrovať sa s istými „nezrovnalosťami“ v životopise budúceho kniežaťa, jeho neurodzeného syna Břetislava. Legitimite svojho syna dopomohol sám Oldřich tým, že v roku 1019 dobyl späť Moravu, kde zvrhol poľskú moc, a pripojil ju k českému štátu. Novodobyté územia dal do správy svojho syna a vylepšil tak vyhliadky Břetislava na kniežací stolec.
V zahraničnej politike Oldřich dlho sledoval záujmy ríše. Na začiatku tridsiatych rokov 11. storočia sa pokúsil o samostatnejšiu a výbojnejšiu politiku v Uhorsku. Rímsky cisár Konrád II. sa však nehodlal s daným stavom zmieriť, a keď sa Oldřich na jeho príkaz nedostavil v roku 1032 do Mersenburgu, cisárov syn Henrich zorganizoval proti Čechám úspešné vojenské ťaženie. V roku 1033 na súde vo Vrbne Konrád zbavil Oldřicha vlády a dal ho uväzniť. V nasledujúcom roku ho však prepustil na slobodu a Oldřich sa opäť stal kniežaťom.
K pozitívnejším stránkam jeho vlády patrí to, že v roku 1032 založil Sázavský kláštor.
Oldřichova vláda býva hodnotená pomerne negatívne. Isté však je, že tento knieža prekonal krízu českého štátu. Správne pochopil, že jediným východiskom, ako zabezpečiť v krajine poriadok, je vláda jedného silného panovníka, a preto odstraňoval z cesty všetko, čo mu v nej stálo.
Zrejme krátko po jeho smrti v 2. polovici 11. storočia bola napísaná prvá staroslovienska prokopská legenda.
Svätec
Podľa niektorých historikov bol Prokop ako prvý český svätec riadne kanonizovaný pápežom podľa pápežstvom presadzovaných cirkevných noriem. Jeho kanonizácia vraj neprebiehala hladko. Sázavský opát Blažej najprv strávil určitý čas v Ríme , aby sa zasadil o začatí kanonizačného procesu , ale bezúspešne. Potom, čo minul všetky peniaze, sa vraj vydal na spiatočnú cestu. Vtedy podľa legendy Vita minor samotný Prokop pohrozil vo sne spiacemu pápežovi, že ho stlčie, ak mu nevzdá patričnú úctu. Pápež Inocent III.potom vraj zavolal naspäť opáta Blažeja, zvolal kardinály a začal kanonizačné konanie. Zdá sa, že pápež nakoniec vyhovel snahe českých predstaviteľov o Prokopovo svätorečenie (tiež) preto, aby si príliš nesprotivil kráľa Přemysla Otakara , pretože zároveň odmietol jeho žiadosť o povýšenie pražského biskupstva na arcibiskupstvo. Samotný slávnostný akt svätorečenia prebehol 4. júla 1204 v Čechách. Viedol ho z Inocencovho poverenia pápežský legát kardinál Guido.
V pustých lesoch Sázavy poľoval často knieža Oldřich
Je spolupatrónom Čiech , benediktínskeho rádu, patrónom mesta Sázava , Prokopského údolia v Prahe, roľníkov, baníkov, vinárov a pustovníkov . Baníci v Příbrami oddávna organizovali Svätoprokopskú púť, ktorá sa vo výročný deň koná doteraz.
Remešský evanjeliár
Súvisiace informácie nájdete aj v článku Remešský evanjeliár .
Svätému Prokopovi býva pripisovaný Remešský evanjeliár , staroslovanský iluminovaný rukopis, ktorý je súčasťou katedrálneho pokladu vo francúzskej Remeši . Český prípisok z roku 1395 dokonca označuje text za Prokopovo vlastnoručné dielo ( autograf ).
Svätý Prokop netúžil po sláve,moci a bohastve,viedol kajúcny,odriekavý život v lesoch uprostred divej prírody a hôr a neskôr v kláštore
Hagiografia
O živote sv. Prokopa pojednávajú nasledujúce legendy :
Latinské legendy
Vita minor (Život menší) z polovice 12. storočia. Ide o najstaršiu zachovanú prokopskú legendu. Podľa Bohumila Ryby je spracovaním staroslovienskej legendy z 11. storočia, ktorá sa však nezachovala.
Vita antiqua (Život starobylý), po svojom nálezcovi zvaná tiež legenda Feifalikova , z 2. pol. 13. stor. Obsahovo čerpá z Vita minor.
Vita maior (Život väčší) zo 14. stor. Vychádza opäť z Vita minor s niektorými neskoršími prídavkami.
ŽIVOTOPISY SVATÝCH
Bližšie, pustovník
4. júla, pamiatka
Postavení:
pustovník a opát OSB /benediktín/
Úmrtí:
1053
Patron:
Čech; baníkov a roľníkov
Atribúty:
pokarhania, spútaný diabol, jeleň, laň. pustovník
ŽIVOTOPIS
Pochádzal z českej zemanskej rodiny. Stal sa benediktínom a dostal povolenie na pustovničenie. Usadil sa v sázavských lesoch, kde okolo jeho jaskyne vznikla pustovnícka osada. Knieža Oldřich si ho zvolil za radcu a svojim majetkom mu prispel v r.1032 k založeniu kláštora. Prokop v ňom udržoval slovanskú liturgiu. Ako opát riadil svojich mníchov pravidlom pokory a zásadou: "Modli sa a pracuj!" jeho úsilím bolo: "Všetko pre Boha!" Bol vľúdny a štedrý a úspešne bojoval proti zlu a diablovým pokušeniam.
ŽIVOTOPIS PRE MEDITÁCIU
VŠETKO CHCEL KONAŤ PRE BOHA
Narodil sa v Chotouni medzi Českým Brodom a Kouřimí, na zemanskej pevnosti. Dátum nie je spoľahlivo známy, mohlo to byť okolo r. 985. Vzdelal sa v staroslovienčine asi už u niektorých kňazov a na Vyšehrade. Podľa niektorých správ bol určitý čas niekde v slovanskom kláštore v Uhorsku, kde sa zdokonalil v slovanskej liturgii. Životopisy nie sú jednotného názoru. Svoje životné povolanie videl Prokop v duchovnom stave a prijal kňazské svätenie. Pritom bol aj ženatý, pretože vtedy neboli všeobecne platné prísne predpisy o kňazskom celibáte. Mal aj syna Jimrama.
Benediktínskym mníchom sa pravdepodobne stal v brvnovskom kláštore. Po vyvraždení Slavníkovcov mnísi s rodovými zväzkami veľa menili miesta. Aj Prokop mal dovolené odísť do ústrania, kam ho ťahala túžba po samote. Najskôr sa kratší čas zdržiaval v jaskyni v Dalejach pri Jinoniciach a potom asi okolo r. 1009 prešiel do lesov v Posázaví. Kronikár sázavského kláštora o ňom neskôr napísal: "Pohrdol márnosťou sveta, zriekol sa domu, manželky, poľností, príbuzných a priateľov, dokonca aj seba samého, dal výhosť ľsti plnému svetu a jeho biednej nádhere."
Na Sázave žil v modlitbe a práci podľa benediktínskeho hesla: "ora et labora". Začal s výrubom stromov a obrábaním pôdy, pričom žil ako pustovník. Časom sa k nemu pripojil syn Jimram, synovec Vít a niekoľko ďalších osôb a vznikla pustovnícka osada. Uprostred prostých chatrčí mali postavenú kaplnku zasvätenú Panne Márii a sv. Jánovi Krstiteľovi. Osemkrát za deň sa v nej schádzali k modlitbám, spevom, sláveniu liturgie, v ktorej sa spájal rímsky obrad s liturgickou staroslovienčinou. Za Prokopom prichádzali ľudia hľadať radu aj telesnú a duševnú pomoc. Veľkým Prokopovým obdivovateľom sa stal knieža Oldřich, z ktorého prispením bol vystavaný sázavský kláštor. S najmenšou úctou k Prokopovi vzhliadal Oldřichov syn Bretislav, ktorého túžbou bolo vidieť Prokopa ako prvého sázavského opáta.
Prokopovou zásadou bolo: Všetko pre Boha! Pre seba nič. Keď sa priblížil okamih jeho smrti, zdržiaval sa v kláštore jeden chorý hosť. Tomu Prokop povedal, aby počkal do druhého dňa a po jeho smrti si odniesol plášť, ktorým bol prikrytý. U Prokopa choroba vyvolala záchvat, rozlúčil sa s bratmi, ktorých naposledy napomínal aj tešil a potom sväto zosnul. Chorý hosť po oblečení svätcovho plášťa dosiahol úplné uzdravenie.
Pred oficiálnym svätorečením sa skúmali Prokopove zázraky a hovorí sa o deviatich. Vtedy sa vraj prihlásili aj ľudia z okolia s tvrdením, že videli Prokopa orať s pluhom, do ktorého bol zapriahnutý čert a svätec že mal v ruke kríž. Druhá verzia tohto obrazu, ktorú uvádza Jar. Kadlec je, že vznikol vďaka neporozumeniu vete z najstaršej legendy, v ktorej sa uvádza, že "srdce svojich poslucháčov zvlažoval slovami svätých kázaní a radlom poučovania napravoval ich myseľ." A posledné vysvetlenie uvádzané Jar. Nemcom hovorí, že legendárne vyobrazenie s čertom "značí víťazstvo nad zlobou pekelnej moci, ktorá stále zasahuje do ľudských osudov."
Nech to bolo ako bolo, podstatným zostane, že ak chce človek konať všetko pre Boha, ak ho kladie na prvé miesto, môže v službách Bohu, v jeho sile, dokonale premôcť aj diabla. To snáď má obraz dosvedčovať v každom prípade.
Sv. Prokop zomrel 25. 3. av tento deň ho tiež uvádza martyrológium. Keďže toho dňa má prednosť slávnosť Zvestovania Pána, jedná sa o pôstnu dobu a nám ide o slávenie národného svätca, bolo v našej krajine dovolené jeho slávenie v dnešný letný deň. Pohreb Prokopa sa uskutočnil v sázavskom kláštore, ale jeho pozostatky boli v roku 1588 prenesené slávnostne do pražského kostola Všetkých svätých. Svätorečený však bol oveľa skôr, v roku 1204, pápežom Inocencom III. v Ríme.
Jeden novodobý obraz svätého Prokopa ho predstavuje ako váženého mnícha s bielou bradou, držiaceho v ruke cyrilometodský kríž. Ten má symbolizovať nielen vzťah ku Kristovi, ale aj duchovné zjednotenie s našimi slovanskými vierozvestmi, sv. Cyrilom a Metodom. Na kríži je grécky nápis IC-XC, NIKA. Čo znamená: Ježiš Kristus je víťaz! Áno, je víťaz nad silami temna. A kto je s ním spojený, ten tiež zakúša toto pravé víťazstvo nad klamstvom a smrťou. Kríž je v zobrazení napojený na pluh, ktorý je zarytý do zeme. Záprah je divné, démon smrti je vyobrazený ako smrtka s kosou a injekčnou striekačkou. Tá symbolizuje vraždy, potraty, eutanáziu, samovraždy. Vedľa nej je maskot s gitarou, s vycenenými tesákmi a symbolickým číslom antikrista 666. Na gitaru sú napojené štyri symboly satanizmu a vedľa je konope, symbol démona narkománia. Pred smrtkou je v krajine zapustený kruh so symbolmi zverokruhu a horoskopických znamení. Vedľa je zapriahnutý čínsky drak so symbolmi jinu a jangu, zastupujúce východné pohanstvo. Rovnako je tu lotosový kvet symbolizujúci pseudoduchovnú cestu jogy spojenú s hinduizmom as jeho guruy - avatarmi, ktorí pre seba vyžadujú božskú úctu. Vpredu je kozorožec, vodnár a škorpión - symboly spojené s veštením a mágiou.
PREDSAVZATIE, MODLITBA
Všetko chcem konať pre Boha! S týmto úmyslom sa modliť aj pracovať podľa vzoru sv. Prokopa aj ostatných svätcov.
Bože, Ty si povolal svätého Prokopa, aby okolo seba zhromaždil tých, ktorí sa k Tebe chceli priblížiť modlitbou chvály a prácou pre svojich blížnych; na jeho príhovor veď aj nás, nech sa modlíme a pracujeme tak, aby sme stále žili v spojení s Tebou. Skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov.
Svätý Prokop (+1053) bol pustovníkom a zakladateľom mníšskej komunity a kláštora s byzantskou, cyrilometodskou tradíciou, liturgiou a mníšskymi pravidlami. Žil z viery v Božie Slovo a pre svoj svätý život i smrť bol kanonizovaný. Vo svojom pôsobisku na Sázave (ČR) v mene Pána Ježiša uzdravoval a vyháňal démonov. Boh to na jeho príhovor koná aj dnes.
Vysvetlenie obrázku:
Sv. Prokop s cyrilometodským krížom je zjednotený s Ježišom Kristom, ktorý je Víťaz (grécky NIKA) a ktorý mu predal moc nad démonmi (tzv. negatívnymi duchovnými energiami).
Modlitba:
Svätý Prokop, igumen monastiera Sázavského
Stručná historická štúdia s vsuvkou* o „Remešskom evanjeliu“
Posledná redakcia textu: jún 2023
V jeho životopise je svedectvo o kvitnúcej slovanskej liturgii v Čechách za Prokopova mladosť, keď sa tam hovorí o „povestnej škole jazyka slovanského“ na Vyšehrade (Vita maior) , ktorá správa určite musela mať reálny základ (Kadlec) . Máme všetky dôvody na predpoklad, že tu žili kňazi slovanskej liturgie.
Tradícia formulovaná za vlády Karola IV. (zvlášť kronika Pribíka Pulkavy z Radenína) hovorí o tom, že bol kňazom na Vyšehrade, kde sa naučil aj glagolicu, potom že bol mníchom kláštornej komunity brvnovskej. Toto podanie je však veľmi neskoré. Podľa inej tradície bol kňazom v Kouřimi. (5)
Prokop bol ženatý, ako je to u pravoslávnych kňazov obvyklé dodnes. Mal syna Jirmana. Keď ovdovel, stal sa mníchom. (Podľa legendy sa však zriekol domu, manželky, majetku, príbuzných a priateľov z lásky ku Kristovi, aby utiekol od klamného sveta i jeho úbohé nádhery do odľahlosti pustiny.)
Je otázkou, či v tomto ohľade legenda skôr než realitu nereflektuje tlak na celibát kňazov, ktorý vtedy prichádzal z latinského kresťanstva! Táto latinská legenda totiž vznikala v čase silnejúceho nátlaku na ženaté duchovenstvo a možno sa touto fikciou o zrieknutí sa manželky snaží urobiť slovanského Prokopa prijateľného pre latinské kresťanstvo, ktoré začalo brutálne nútiť ženatých kňazov, aby zapudili svoje manželky. Posvätné kánony svätých snemov, ktorých sa pravoslávna cirkev vždy držala a drží sa dodnes, prísne zakazujú kňazovi, aby opustil manželku „pod zámienkou zbožnosti“ (apoštolské pravidlo 5. a 51.), Preto je vysoko nepravdepodobné, že by si tak počínal sv. Prokop, ktorý sa hlásil k východnému kresťanstvu. (Že si tak počínala rímska cirkev neprekvapuje, pretože v súvislosti s veľkým rozkolom prestala posvätné kánony a uznesenie starých cirkevných snemov ctiť.)
Zhrnuté: vieme, že sa sv. Prokop neskôr stal mníchom, ale je tiež známe, že to bolo podľa kanonického práva možné iba v dvoch prípadoch: po ovdovení alebo ak sa manželka stala tiež mníškou.
O jeho orientácii na východné kresťanstvo svedčí aj jeho grécke meno Prokop, ktoré prijal ako mních a ktoré sa v západnej latinskej sfére v tom čase neudeľovalo. Mníšstvo prijímal zrejme niekde na východe, pretože v tom čase v Čechách zrejme neexistoval prosperujúci monastyr východného typu.
Mníšske meno Prokop prijal po prvom palestínskom mučeníku Diokleciánovej doby, sv. Prokopiovi Jeruzalemskom. Meno Prokopios (prokópos) znamená pripravený na boj (alebo inak podľa prokoptó - priekopník).
Kde sa stal Prokop mníchom? Podľa názoru archimandrity Sávvy odišiel Prokop do „slovenského mesta Ostrihomu, kde býval v pravoslávnom monastieri na tamojšom Vyšehrade“. Podľa latinskej legendy bol uvedený do mníšskeho života nejakým potulným benediktínom, čo sa nezdá byť pravdepodobné, jednak kvôli udelenému menu Prokop, a potom aj s ohľadom na to, že Prokopov duchovný zápas sa vyznačuje duchovnou skúsenosťou a pokročilosťou, ktorú sa väčšinou dosahuje len pod skúseným duchovným. vedením a po nejakej dobe.)
Ďalším názorom (J. Kadlec) je, že Prokop prijal mníšstvo na Břevnove, pretože do novozaloženého brevnovského kláštora priviedol Vojtech mníchmi z kláštora P. Márie, sv. Bonifáce a sv. Alexia na hore aventinskej, ktorý bol výrazne grécko-latinský a spravoval ho od r. 997 grécky metropolita Sergius. Prelínalo sa tam hnutie clunyjské s asketizmom juhotalianskych gréckych kláštorov. Břevnovský kláštor tiež pripomína sv. Prokopa vo svojom nekrológiu. Je teda vraj dobre možné, že mníšstvo prijal tam, píše Kadlec a pokračuje o brevnovskom kláštore: „...Vyhovoval však slovanskému kňazovi Prokopovi latinský břešnovský kláštor? ...vieme, že už v čase cyrilometodských slovanských kňazov ovládali latinčinu. Tým samozrejmejšia bola pre nich znalosť latinčiny na začiatku 11. storočia. Hlavne však treba zdôrazniť, že výlučný latinský charakter brevnovského kláštora nie je tak celkom istý.“Ďalej cituje J. Vilikovského, ktorý sa domnieval, že pápež a Vojtech mali záujem na slovanských kňazoch v perspektíve šírenia viery medzi Slovanmi.
Znie to zaujímavo. Lenže, možno si predstaviť, že Prokop, ktorý bol v jasnej opozícii voči latinskému rítu, by sa chcel obrátiť na Břevnovský kláštor? Všetkým tu vtedy muselo byť jasné, o čo sa Vojtech s pápežom pokúšajú... Ich cieľom bola vždy latinizácia.
Navyše si treba uvedomiť, že na Morave už bolo zrejmé, že latinský ritus je nielen obradom v jazyku latinskom as orientáciou prozápadnou, ale navyše aj súčasťou viery podozrievanej slovanským cyrilometodským duchovenstvom z herézy. Pozri spory žiakov sv. Metoda s latinovníkmi na Morave o latinskú vieroučnú odchýlku „filioque“ ( Život sv. Klimenta, jedného zo žiakov sv. Metody, vyhnaných z Moravy) , o tom sa v Čechách určite dozvedeli od vyhnaných žiakov, z ktorých niektorí prišli do Čiech (miestne meno Horažďovice je vraj odvodené od pamiatky na „ľud Gorazdov“).
Iste o tom vedeli aj tí, ktorí v Čechách šli do opozície voči rímskemu rítu. Takže ťažko predstavíme Prokopa, ako tento nadšenec pre slovanské kresťanstvo ide prijímať mníšstvo práve na Břevnov (a musíme si uvedomiť, že prijať mníšstvo tiež znamená zložiť sľuby poslušnosti, prijať od brvnovského kláštora duchovné vedenie). Ďalej by to znamenalo v tomto prostredí (pre pravoslávneho príslušníka slovanského rítu - prostredie určite nepríjemnom) dlho zdržiavať - absolvovať roky poslušníctva (noviciátu), podriaďovať sa, nechať na seba pôsobiť západný vplyv ... To si možno naozaj ťažko predstaviť. A ďalej: keby prijímal mníšstvo na Břevnove, určite by sa toho chytila latinská legenda a náležite by túto skutočnosť zveličila.
A jednu domnienku na záver: nebola snáď Prokopova cesta na východ, o ktorej bolo v čase písania latinskej legendy už politicky a nábožensky nepriechodné sa zmieniť (ak tým nemala byť pamiatka sv. Prokopa diskvalifikovaná v polatinštených Čechách), schválne pisateľom (resp. prekladateľ) ) legendy utajená (zamlčaná) a namiesto nej vymyslená akási podivne hmlistá (a nepravdepodobná) zmienka o nejakom „potulnom benediktínovi“ (ako je to uvedené v latinskej legende)? (Podobne začalo byť neskôr zastierané Prokopovo manželstvo.)
Láska k samote pustiny, duchovná skúsenosť a pokročilosť, ktorých plodom je okrem iného úspech v boji s démonmi, a spojenie mysle s Kristom ukazujú spolu s ďalšími známkami na východnej hesychastickú prax, ktorej nositeľom bol podľa dochovaných pamiatok už sv. Cyril – Konštantín a zrejme teda aj sv. Metod, takže je oprávnené predpokladať, že v rámci cyrilometodského duchovného okruhu sa hesychastická duchovná prax vyskytovala a vyučovala.)
Obrábal kúsok pôdy, ktorá mu poskytovala chlieb a iné pokrmy, jedol aj lesné plodiny. Tento spôsob života si zvolil, aby robil pokánie za to, že sa české kniežatá väčšinou odcudzovali cyrilometodskému dedičstvu a prikláňali sa k latinskej cirkvi, ktorá bola nášmu národu cudzia a bola reprezentovaná zahraničnými kňazmi.
„S plamenným zanietením svojho srdca pohrdol z lásky k Ježišovi Kristovi ničomnú márnosťou tohto sveta, odriekol sa domova, manželky, statkov, príbuzných i priateľov, ba zaprev sa sám sebe odvrátil sa od lstného sveta i jeho úbohej nádhery. Utekajúce z jeho zmäteného vírenia zatúžil po odľahlosti pustatiny a vyzbrojený si nebeskými zbraňami usadil sa pod klenbou jednej opustenej jaskyne, ktorú obývalo tisíc diablov; ohradiac sa tu na svoju ochranu hrádzami cností proti dorážaniu nerestí, útokom duchovných neprávostí a šípom pokušenia, začal mužne bojovať, modlitbami, bdením a postami priráža svoje myšlienky ku skale, ktorá je Kristus.“
Pripomenutá jaskyňa je vzdialená dve míle od hradu Kouřime a dostala svoje pomenovanie od rieky Sázavy, ktorá tam pod ňou tečie.
„A tak pôsobením nebeskej milosti rozrastala sa v šírke aj v ďalej povesť o cnostiach blaženého muža, po všetkých križovatkách súc pretriasaná mnohonásobným rozprávaním do tej miery, že na jej počutiach húfne prichádzali ľudia onej krajiny, aby mu ponúkli svoje darčeky a oddane sa porúčali modlitbám. On, jsa pln plamenné lásky, vlídně nadán pohostinností, půvabně ozdoben svatou rozvážností, čistý bezúhonností a prozíravý pokornou skromností, jasný svou umírněností a zanícený hojnou náboženskou horlivostí, jako déšť jarní, v pravý čas vylitý svlažoval mluvou svatých kázání srdce svých posluchačů a rádlem svého poučovanie veľmi vítane naprával ich mysli.“
Ďalej sa ujímal chudobných s takým bohatstvom súcitu od Boha vrodeným a staral sa o nich s takou odhodlanou a radostnou starostlivou obetavosťou, ako keby tu celkom zrejme bol sám Kristus. A tak jeho starostlivosťou došli obživy všetci otrhanci a siroty toho kraja. Ponáhľalo sa potom k nemu množstvo veriacich...
„Vystavil si potom kaplnku ku cti najsvätejšej Božej rodičky Márie a svätého Jána Krstiteľa a zhromaždil pri sebe niekoľko bratov zbožných v živote av mravoch. Členmi tejto komunity sa stali aj jeho syn a synovec, ktorí prijali mená Jimram (Emeram) a Vít. Keďže sa v jednomyseľnej láske duchovne zhodovali, ustanovil im mníšske pravidlá a posvätnú službu božiu podľa vzoru dobrotivého otca Benedikta. Sám sa však stal najmenším medzi najmenšími.“
Povesť o jeho svätosti sa šírila po kraji. Začali ho navštevovať ľudia, prinášali mu dary a prosili o jeho modlitby. Celé zástupy ľudí prichádzali. Prijímal ich s láskou a „napájal rečou svätých kázaní srdca svojich poslucháčov“. Ujímal sa chudobných; „jeho starostlivosťou došli obživy všetci otrhanci a siroty toho kraja“. Už za svojho života konal podľa povesti zázraky, aby ľudia spoznali lásku Božiu. Z posadnutých ľudí vyháňal démonov, slepej žene vrátil zrak.
V sázavskej pustatine našiel sv. Prokopa knieža Oldřich (1012-1034) prechádzajúci tadiaľto na love. (Tento knieža, ktorý sa po sv. Václavu ako prvý ujal českej cyrilometodskej cirkvi, zmýšľal slovansky, čo bola medzi kniežatami už skôr čestná výnimka - typická zvlášť pre tých panovníkov, ktorých manželky boli Češky alebo aspoň slovanského pôvodu.) Tento knieža spoznal Prokopove a zvolil si ho za spovedníka; schválil jeho plány založiť monastyr, v ktorom by sa slúžila slovanská liturgia a vychovávalo sa tiež slovanské kňazstvo a mníšstvo. Sľúbil mu svoju podporu. Svätý Prokop zhromaždil okolo seba iných slovanských kňazov a pustovníkov a založil roku 1032 v údolí rieky Sázavy slávny monastyr. Táto nová monastyrská osada (skit či kelie) sa stala „štiepnicou“, odkiaľ sa poriadky cyrilometodskej šírili po celej slovanskej krajine.
Ľudia sa ponáhľali za milovanou slovanskou bohoslužbou a za hlbokou východnou zbožnosťou mníchov. Takže „nebolo do tej doby iného kláštora, ktorý by tak dobre pôsobil na ľud český, ako kláštor sázavský“. (K. Zap: Česko-moravská kronika)
Miestne monastyrské pravidlo bolo spojením východného mníšstva s benediktínskym. Vybudovaný bol chrám ku cti Panny Márie a sv. Jána Krstiteľa. Knieža nadal monastyr pozemky (časť rieky Sázavy s lúkami a lesmi).
Oldřichov syn a nástupca Břetislav I. (1037-1055) prinútil Prokopa, aby prijal berlu igumenskú a tým sa stal prvým predstaveným monastiera, čo požehnal pražský biskup Šebír (1030-1067). Knieža potom rozmnožil otcove dotácie monastiera a dokončil r. 1039 jeho výstavbu, takže je „druhým zakladateľom svätého monastiera Sázavského“. V tom čase prial zámerom Břetislavovým aj pápež Benedikt IX. (1033-1044), bol oboznámený so slovanským monastyrom a jeho slovanskou liturgiou (dokonca hodlal Prahu povýšiť na sídlo metropolity slovanských národov a kniežaťa na kráľa).
Břetislav plánoval vytvorenie silnej západoslovanskej ríše, ktorá by bola záštitou kmeňom českým, lešským a snáď aj polabským proti návalu germánskemu. Sázavský monastyr mal byť štiepnicou národného duchovenstva a mníšstva napomáhajúci samostatnej cirkvi, nezávislej od Nemcov.
Mohučský biskup Bardo, ktorý bol zrejme zo strany českých latiníkov včas vyrozumený, spoznal nebezpečenstvo takých zámerov, ktorými by bola nemeckému vplyvu a panstvu v Čechách urobená na vždy prietrž. Prinútil teda nemeckého cisára Henricha III., aby vystúpil proti Břetislavovým zámerom. V tejto vojne (začala r. 1040) najskôr Břetislav zvíťazil, ale následkom opomenutia nejakého šumavského priesmyku bol Henrichom zaskočený a musel sa zaviazať upustiť od svojich zámerov. Slovanský monastyr však trval ďalej.
Monastyr sázavský býva nazývaný „arcikláštorom“ alebo „materincom iných monastyrov“. Z toho možno usudzovať, že existovali so všetkou pravdepodobnosťou aj mnohé ďalšie monastyry tohto typu v našej krajine (ich existenciu však priamym svedectvom doloženú nemáme; možno sa latinským kronikárom podarilo vymazať akékoľvek pamiatky na ne; podobne kronikár Kosma úmyselne zamlčuje slovanský ráz). Sázavského monastyra). Nebolo by zrejme ďaleko od skutočnosti, keby sme tento monastyr nazývali skôr Sázavskou lávrou.
V Sázavskom monastieri bola škola a učiteľom mladých mníchov bol sám sv. Prokop. Bol znalý slovanského písomníctva a prepisoval slovanské modlitebné a bohoslužobné knihy. Pestovala sa tu cirkevná kultúra. Táto škola sa preslávila v celej krajine. Monastyr sa nielen stal „semeniskom cyrilskej literatúry v Čechách“, ale preslávil sa aj „v učených veciach nad iné české kláštory“. (Tak píše Palacký)
Podrobnejšie to opisuje História sázavského kláštora: „Tu bola hneď od začiatku aj teologická škola. Bola veľmi potrebná na to, aby v tomto českom mníšskom dome so slovanským obradom bol vzdelávaný mníšsky a kňazský dorast. Učiteľom a vodcom mladých mníchov a iných žiakov bol sám igumen Prokop. Výborne poznal slovanské písomníctvo, sám prepisoval a učil bratov prepisovať slovanských evanjeliárov, žaltárov i všetky iné liturgické knihy. V kláštore sa pestovali aj iné umenia, najmä spev, maliarstvo a staviteľstvo. Tak vznikla na Sázave prvá umelecká česká škola, a tento kláštor sa stal pre český ľud nielen úrodnou štiepnicou zbožnosti a bohabojnosti, ale aj bohatým zdrojom ušľachtilej vzdelanosti.“
Monastyr sa stal presláveným aj v cudzine a udržiaval rozsiahle styky s inými kultúrnymi mníšskymi centrami; smerom na východ udržiaval intenzívne kontakty s kyjevsko-pečerskou lávrou, od ktorej dokonca získal sväté pozostatky mučeníkov Borisa a Gleba a ďalšie cenné relikvie.
Na súčasnom informačnom paneli na Sázave sa píše: „Sázavský monastyr bol posledným a zároveň najvýznamnejším strediskom staroslovienskeho písomníctva v přemyslovských Čechách. Užívalo sa oboch slovanských písiem – hlaholice a cyrilice.Vznikali tu pôvodné diela aj preklady. Z latinčiny boli preložené tzv. Besedy Gregora Veľkého. Tento súbor štyridsiatich kázaní je najrozsiahlejšou staroslovienskou pamiatkou českého pôvodu. Bola tu zložená Druhá staroslovienska legenda o sv. Václavu, ktorá je (doplneným) prekladom latinskej legendy Gumpoldovej... Z pôvodných diel možno pripísať sazavskému monastyru asi kánon o sv. Václavu (liturgické spevy východného obradu). Bola tu zrejme spísaná aj nezachovaná staroslovienska legenda o sv. Prokopu, ktorá sa stala základom pre spracovanie najstaršej prokopskej legendy latinskej. Väčšina staroslovienskych pamiatok českého pôvodu sa zachovala len v ruských odpisoch. Svedčí to o intenzívnych stykoch Sázavy a Kyjevskej Rusi. Ich zvláštnym dokladom je modlitba k svätej Trojici, zachovaná iba v ruskom opise, v ktorej sú menovaní aj svätci českí – Václav a Vojtech, pretože Vojtechov kult sa na Rus nemohol dostať inak ako prostredníctvom Sázavy. Iné svedectvo o českých vplyvoch na starosloviensku literárnu tvorbu poskytuje najstaršia ruská legenda o Borisovi a Glebovi, v ktorej sa jasne odráža znalosť legiend václavských.“
Aj latinská cirkev dnes uznáva, že „Prokopov mimoriadny význam spočíva v tom, že v prvej polovici 11. storočia okolo seba a svojich najbližších sústredil v rodnom kraji nositeľa cyrilometodského cirkevno-slovanského odkazu a vytvoril z nich kláštornú komunitu v Čechách. Sázavská kláštorná komunita vydala aj plody samostatnej cirkevno-slovanskej tvorby slovesnej, piesňovej i výtvarnej. Na nich potom nadväzuje neskoršia česká biblická kultúra.“
Sv. Prokop miloval svojich mníchov, ale zároveň dbal na prísnu disciplínu. Bol hrdinom askezy a skúseným vodcom duší na duchovnej ceste ku kresťanskej dokonalosti. Upevnený bol v pokore a sebazaprení. Pritom bol vždy radostné tváre a plný dobroty ku všetkým ľuďom.
Sv. Prokop ma aj dar prorocký a predvídal veci budúce. Dva dni vopred oznámil, kedy zomrie. Pred svojou smrťou prorokoval mníchom, že budú vyhnaní z monastyra, šesť rokov budú v cudzej krajine a do ich domova nasadí vladár cudzích ľudí. Učil ich, aby za všetko ďakovali Bohu, a uistil ich, že po šiestich rokoch zase sa budú môcť vrátiť z vyhnanstva; otcovsky ich napomínal k svornosti a stálosti v dobru. Zosnul v Pánovi 25. marca 1053. Až do úplného konca víťazne bojoval s diablom. Pri jeho pohrebe sa uzdravil jeden slepec. Pochovaný bol na Sázave.
Hrob sv. Prokopa sa stal ihneď pútnickým miestam Čechov. Zaznamenaná je aj udalosť jeho posmrtného zjavenia, ktorým vyháňal latinských obyvateľov monastiera (stalo po prvom vyhnaní slovanských mníchov). Rameno sv. Prokopa si vyžiadal kráľ Přemysl I. a uložil ich v chráme sv. Víta, „aby tým ramenom kráľovstvo české pred nepriateľmi bolo chránené“. Roku 1588 dal pražský arcibiskup Medek hrob sv. Prokopa z trosiek odkryť a pozostatky do Prahy previezť, kde ich uložil v chráme Všetkých svätých na Hrade (tieto pozostatky však podľa posledného prieskumu Vlčkova nie sú pravé) .
Zrejme hneď v 2. polovici 11. storočia, ešte na Sázave, kým tam prekvitala slovanská bohoslužba, bola spísaná prvá staroslovienska prokopská legenda, na ktorú sa odvoláva prológ zachovanej latinskej legendy.
Po smrti sv. Prokopa sa stal nástupcom jeho synovec Vít, ktorého po štyroch rokoch (1057) knieža Spytihnev II. (1055-1061) s jeho slovanskými mníchmi z monastiera vypovedal, ako presne prorokoval svojim učeníkom sv. Prokop, a dosadil na Sázavu svojich priateľov, nemeckých mníchov. Jeho nástupca knieža Vroclav II. (1061-1092), ktorý bol až do svojej smrti vriacim zástancom Sázavského monastyra a slovanskej liturgie, povolal igumena Víta aj s jeho mníšskym bratstvom r. 1063 späť z uhorského exilu, čím vyplnil všeobecnú túžbu českého ľudu.
Vyhnaní mnísi sa uchýlili do Uhorska, kde spolu so Spytihnevovým bratom Vroclavom a jeho matkou Juditou zdieľali vyhnanstvo. Zrejme v uhorskom prostredí nadviazali sázavskí mnísi styky s Kyjevskou Rusou a to bola cesta, ktorou sa dostali pozostatky prvých ruských mučeníkov sv. Borisa a Gleba do Čiech. Pri príležitosti vysvätenia rozšíreného sázavského kláštorného kostola biskupom Kosmasom boli tieto pozostatky vložené do oltára. (5)
S prvým vtrhnutím latinských nemeckých mníchov na Sázavu je spojené posmrtné zjavenie sv. Prokopa. „Keď sa tam prvú noc po svojom príchode na ceste k rannej pobožnosti latinský opát priblížil k dverám kostolným, zjavila sa mu postava svätého Prokopa... hovoriaca: „Od koho ty máš v tomto kláštore veľmi vládnuť? Čo tu hľadáš? ... Bez studu z pohanenia svojho vzdal sa odtiaľ čo najrýchlejšie! Ak to neurobíš, pomsta z neba doľahne na teba!“ A s týmito slovami zmizol. Latinský opát sa domnieval, že je to mámenie satanovo a nič na to nedbal. A keď ani nasledujúce aj tretie noci nijako nedbal výhražného napomenutia, štvrtej noci na ceste k rannej sa mu zjavil svätý muž a hovoril: Prečo sa vzbudíš poslúchnuť moje priateľské výzvy? Kláštor tento som si vyprosil na Pánovi pre svojich duchovných synov, a nie pre teba, ktorý si sem podvodne vošiel. A ak ti ten tvoj pán vojvoda až doteraz túto moc udelil, ja ti ju odteraz beriem!(Z latinskej legendy prokopskej)
Po zosnutí tretieho igumena Jirmana, syna Prokopova, bol uvedený r. 1091 na sázavský igumenský stolec Božetých (1091-1096), obľúbenec kráľa Vroclava, štvrtý a posledný slovanský igumen sázavský. Bol to muž štedrý, učený a výrečný, oddaný výtvarnému umeniu (sám bol maliarom a sochárom) a vzbudzoval obdiv súčasníkov. Viedol monastyr v duchu svätoprokopskom. Priazeň, ktorej sa mu dostávalo od kráľa Vroclava, obracal na prospech monastyra. Jeho pričinením bol opravený a rozšírený chrám a vybudovaných mnoho nových stavieb (urobené bolo aj nové bohoslužobné náčinie).
Prekvitajúca slovanská liturgia na Sázave obrátila však proti Božetechovi vyššie české duchovenstvo (latiníci). Najmä proti nemu sočil pražský arcibiskup Kosmas (1090-1098). Zámienkou na otvorený útok bol akýsi prejav nevážnosti igumena voči biskupovi, keď Božetých pri slávnosti vložil kráľovi na hlavu korunu, čo bol úkon patriaci biskupovi. Vtedy sa na Božetecha zniesla búrka nevôle a biskup urputne žiadal jeho zosadenie. Po snažných prosbách panstva súhlasil so zmiernením trestu: ako pokánie musel Božetých vyrezať postavu Ukrižovaného v životnej veľkosti a na vlastných pleciach ju doniesť do Ríma do svätopetrskej baziliky.
Ani po návrate Božetechovom neustávali trenice medzi duchovenstvom latinským a mníchmi slovanskými. Navyše aj vo vnútri monastyra vznikli nezvary; a tak aj niektorí mnísi očierňovali igumena a napomáhali tak nepriateľom monastiera a slovanskej bohoslužby. Po smrti svojho ochrancu, kráľa Vroclava, spál slávny monastyr k rýchlemu svojmu zániku. Síce ešte 14. 10. 1095 svätil biskup Kosma novú svätyňu vyzdobenú Božetechom, ale už nasledujúceho roku dosiahli protivníci Božetechovi u kniežaťa Břetislava II., že slovanskí mnísi boli koncom r. 1096 navždy zo Sázavy. To je koniec Sázavského monastyra, ako bol známy od doby sv. Prokopa. Zakladateľ monastyra sa tentoraz už nezjavil, ani sa vyháňaní mnísi nedočkali pomoci a zastania zhora; najskôr preto, že príčinou ich nešťastia neboli len vonkajšie útoky na monastyr, ale tiež vnútorné nezhody a nesvornosť, čím sa mnísi spreneverili duchovnému závetu sv. Prokopa.
Knieža na Sázavu dosadil latinských mníchov; prvým latinským opátom nového kláštora sázavského urobil brvnovského prepošta Detharta (3. 1. 1097). Tak vydal Bretislav II. do záhuby staroslávnej dedičstva cyrilometodskej v Čechách. Nový opát rozkázal zničiť slovanské bohoslužobné knihy, namiesto ktorých zaobstaral knihy latinské.
Rímom bol Prokop kanonisovaný r. 1204 (pápežom Inocencom III.). Niektorí však toto svätorečenie spochybňujú (historik Peter Kubín si všíma, že správu o nej prináša len jeden zdroj a to pochádzajúce až z doby Karola IV., a navyše o nej neexistuje patričná listina). 4. júla 1204 však zrejme došlo k vyzdvihnutiu Prokopových pozostatkov z hrobu, čo malo význam svätorečenia (a možno bolo vykonané len opátom kláštora bez prítomnosti biskupa). Pravoslávna cirkev svätorečenia Prokopovo nepotrebuje, pretože ho spolu s českým národom považuje za svätého od okamihu jeho zosnutia.
Sviatok sv. Prokopa môžeme oslavovať v deň jeho zosnutia (ktorý pripadá na deň sviatku Zvestovania presv. Bohorodice, preto sa v takom prípade o deň posúva); v ruskej pravoslávnej cirkvi oslavuje sviatok sv. Prokopa spoločne so svätou Ľudmilou 16. septembra. (Rímski katolíci spomínajú pamiatku sv. Prokopa 4. júla, čo je deň, ktorý nemá žiadny vzťah k jeho životu, ale je to deň pápežského úradku o uznaní jeho svätosti v r. 1204, ktorá udalosť bola až neskôr v 13. a 14. roku. storočia ovenčená zázrakmi, na tento deň je umiestnená pamiatka svätého Prokopa aj v Gorazdove Zborníku modlitieb a spevov pravoslávnej cirkvi.
Svätosť sv. Prokopa nebolo možné potlačiť. Správa o nej sa začala šíriť Európou. Odpoveďou na úctu svätoprokopskú, šíriacu sa ďaleko za hranicami Čiech, bolo začatie megalomanskej stavby obrovského chrámu priamo v Sázavskom kláštore (14. storočie). Než, zdá sa mi, že si to sv. Prokop neprial a rozkvetu latinského mníšstva na Sázave nepožehnal. Akoby hovoril: „Keď tu nemôžu byť moji pravoslávni mnísi, tak sa tu nebude dariť nikomu.“ Stavba Prokopovho veľchrámu zostala vplyvom okolností (husitskej vojny) nedokončená. Obrovské chrámové torzo tam stojí ako tiché memento dodnes.
Husitské prostredie sv. Prokopa ctilo(a preto Husiti ušetrili pražský Emauzský kláštor, o ktorom bolo všeobecne známe, že ho Karol IV. založil ako pokračovanie svätoprokopskej tradície). K Sázavskému kláštoru sa však zachovali nevľúdne, z čoho je zrejmé, že kvôli jeho latinskému osadenstvu nebol (na rozdiel od Emauz) v mysli národa spájaný so svätoprokopským dedičstvom, ale s nenávidenými latinníkmi. (Ako nevidieť v tom všetkom zjavenie názoru sv. Prokopa na osud jeho monastiera? Latiníci nedovolili rozkvitnúť tomu, čo sv. Prokop zasadil a pestoval; Prokop zase nedovolil latinníkom, aby si vybudovali svoju pýchu na jeho pamiatke. Latinskí mnísi nedobrovoľne a husi. spoločne vytvorili na Sázave veľkolepý obraz duchovnej tragédie Čechov.
Husiti oceňovali na sv. Prokopu dve veci: 1.) že založil slovanský kláštor na Sázave, kde sa slúžili bohoslužby v slovanskom jazyku a pestovalo slovanské písomníctvo; 2.) že podával sviatosť tela a krvi Kristovej pod oboje spôsobom. Na neskorogotickom oltári v Chrudimi (záver 15. storočia) je sv. Prokop uvedený spolu s M. Jánom Husom, sv. Václavom a sv. Ľudmilú. Bol tiež hojne vyobrazovaný v husitských kancionáloch (napríklad príbramskom a kutnohorskom).
Českí utrakvisti chovali Prokopa v najväčšej úcte. V rudolfínskej dobe došlo k preneseniu údajných Prokopových pozostatkov do chrámu Všetkých svätých na Pražskom hrade. Ako zemský patrón českého kráľovstva je v dobe barokového poňatia slovanstva uctievaný sv. Prokop spolu so sv. Ivanom a obaja národným obrodením vstupujú do našej doby. (5)
Epilóg
Orientácia sv. Prokopa a Sázavského monastyra na slovanský (východný, tj byzantský) ritus je zo strany rímsko-katolíckej dodnes všemožne spochybňovaná či aspoň zľahčovaná. Rímsky katolík si totiž zrejme len ťažko dokáže predstaviť, aká protivná mohla byť latinská cirkevná línia širokým kruhom vtedajšieho českého obyvateľstva. A naopak – aké drahé mohlo byť vtedajším Čechom slovanské východné kresťanstvo a jeho duchovnosť. Je potrebné uvedomovať si, o akej rozdielnej podobe kresťanstva sa jednalo (vtedy rovnako ako dnes)! Ako dramatický rozdiel bol medzi správaním východokresťanského duchovenstva a latinského kléru (pozri prípad Bulharska, ktoré sa chcelo prikloniť k latinskej sfére, ale kvôli otrasným mravom latinského duchovenstva, ktoré tam následne prišlo, sa rýchlo zase vrátilo k byzantskému kresťanstvu; a nie je potrebné hľadať príklad tak ďaleko - rovnaké morálne rozdiely sa prejavovali na Veľkej Morave; a rovnako sa latinská cirkev prejavovala aj v Čechách, kde sa aj po víťazstve latiníkov udržovala medzi ľuďmi pamiatka na slovanské pravoslávie, čo viedlo k husitstvu a situácia nakoniec explodovala do husitských búrok). Latinská orientácia v 10. a 11. storočí bola obľúbená skôr vrchnosťou (a bola teda vecou politickou) az tejto strany bola Čechom vnucovaná. Toto duchovné násilie prirodzene muselo vyvolávať protiodpor. storočia bola obľúbená skôr vrchnosťou (a bola teda vecou politickou) az tejto strany bola Čechom vnucovaná. Toto duchovné násilie prirodzene muselo vyvolávať protiodpor. storočia bola obľúbená skôr vrchnosťou (a bola teda vecou politickou) az tejto strany bola Čechom vnucovaná. Toto duchovné násilie prirodzene muselo vyvolávať protiodpor.
Podľa uvažovania pravoslávneho nemôže mať pravdu J. Kadlec, keď tvrdí, že sa sv. Prokop a Sázavský monastyr držal západné rímske liturgie, len preložené do slovanského jazyka (to jedna z mála našich výhrad voči jeho historickému bádania). Kto pozná problematiku východnej liturgiky, chápe, že prekladať východné liturgické knihy (čo je veľká časť staroslovienskeho písomníctva) a držať sa pri tom západnej rímskej liturgie nedáva zmysel. Dokonca aj Remešský evanjeliár (pozri o ňom nižšie) má časť, napísanú údajne rukou sv. Prokopa, uspôsobenú podľa spôsobu obradu byzantského. Rovnako tak prokopská nadväznosť na cyrilometodský odkaz, ktorý nespočíval ani zďaleka len vo vynájdení písmen pre slovanskú reč, by nedávala zmysel v prípade používania západného rítu. Cyrilometodské písomníctvo tvorí jeden celok, ktorého základom je východná byzantská liturgia. Západná liturgia (hoci vysluhovaná slovansky) by vzala Prokopovi pri jeho práci moravské zázemie a spolupatričnosť s tými, ktorí boli vychovaní moravskými vyhnancami a prežívali v Čechách. Akú slovanskú vzdelanosť by vlastne mohla šíriť doložená vyšehradská škola, kde sa najskôr učil Prokop? Protilatínske (či voči latinstvu silne rezervované) zameranie sv. Prokopa je dostatočne známe a doložené (hoci maskované pod národnostnými záujmami, tj skrýva za odpor voči Nemcom). Je však možné, že Kadlecova myšlienka o prinesení cyriliky na Sázavu z Uhorska az prvého vyhnanstva mníchov zodpovedá realite (dovtedy sa mohla na Sázave používať hlaholika, ako napovedá zloženie Remešského evanjeliára – pôvodom zo Sázavy). Ale domnievať sa, že až v Uhorsku sa sázavskí mnísi zoznámili s východnou liturgiou a potom ju po návrate tu v Čechách presadzovali a tým si privodili svoje druhé a definitívne vyhnanie, nemôže byť ako mylné. Či by sa mnísi, ktorí sa po piatich rokoch mohli vrátiť späť na Sázavu, s radosťou nevrátili k spôsobu, ktorým tam predtým slúžili? Čo by po návrate z vyhnanstva začali presadzovať akúsi liturgickú novotu v Čechách a pri svojom vratkom postavení by si ihneď začali „zarábať“ na nové represie?
Mnohí z dnešných katolíkov (aj medzi historikmi) už nechápu, o čo vlastne prívržencom slovanskej bohoslužby išlo. Dokladom sú tvrdenia, s ktorými sa dnes môžeme stretávať, - napr.: Slovanskí mnísi boli síce zo Sázavy vyhnaní, ale namiesto nich tam prišli iní miestni mnísi, modlili sa síce latinsky, ale boli medzi nimi aj rodení Česi, takže sa vlastne nič tak hrozného zase nestalo. Alebo: prvotná cirkev v Čechách bola latinská (jazykom aj západnou liturgiou), len tu a tam používajúci slovanský jazyk pri bohoslužbách (likvidácia slovanského kresťanstva je tým ospravedlňovaná a vyhlásená za vcelku prirodzené odumretie nejakej miestnej marginálie...)
Takéto názory neberú do úvahy mnohé z dochovaných pamiatok, ktoré ukazujú veci v trochu inom svetle. Treba si všimnúť, že zrušenie slovanskej bohoslužby bolo spojené s hlbokým kultúrnym pádom – na úroveň vtedajšej západoeurópskej kultúry, čo bola vtedy úroveň dosť nízka. Násilné zavedenie latinčiny je teda nutné považovať za prvú kultúrnu katastrofu českého národa.
Z hľadiska nábožensko-morálneho je príchod a hlavne nástup náboženského monopolu latinskej cirkvi spojený s odcudzením sa národa kresťanským ideálom, ochladením náboženského cítenia a zbožnosti, a poťažmo s úpadkom mravov.
Z nášho duchovného hľadiska znamená presadenie latinskej orientácie zákaz českého pravoslávneho kresťanstva a vytlačenie autentickej kresťanskej duchovnosti do lesov, kde sa ešte dlho udržovala neoficiálna cirkevná línia pravoslávna.
Lenže podobne ako z vtedajšej západnej Európy nebolo možné zaregistrovať hlboký prepad českej kultúry – a to kvôli nízkej úrovni vzdelania západoeurópskeho, rovnako tak z pohľadu rímskeho katolíka nie je zrejmé, o aké duchovné bohatstvo boli Čechovia pripravení tým, že boli vyrvaní z rodiny východokresťanských cirkví.
Svätoprokopské sázavské tzv. „Remešské evanjelium“
Zo slovanských kníh sázavských pretrvalo nástup nového latinského opáta sa iba Evanjelium, písané vraj rukou samotného sv. Prokopa. To bolo v 14. storočí darované Karolom IV. kláštoru Emauzskému (Na Slovanoch) v Prahe, keď bol tento kláštor zriadený ako sídlo slovanskej bohoslužby, ktorá bola v čase Karola IV. stále hojným javom a neoficiálnou cirkevnou líniou v českých krajinách.
Neskôr (r. 1451) potom emauzský Evanjeliár darovali husitej pravoslávnej cirkvi carihradskej, s ktorou rokovali o cirkevnej jednote. Táto najväčšia drahocennosť husitov sa skladala z dvoch častí. Prvá, venovaná kláštoru Karlom IV., obsahuje 16 listov (sázavského pôvodu) písaných cyrilikou a druhá, pozostávajúca z 31 listov, bola napísaná r. 1395 hlaholicou v Emauzách. Tento Evanjeliár zdobený zlatom, drahokamami a ostatkami svätých husiti teda poslali ako drahocenný dar gréckemu cisárovi Konštantínu Paleológovi do Konštantínopolu. (Dar mal byť dôkazom, že aj u nás kedysi kvitol slovanský obrad, ktorý darcovia pokladali za zhodný s obradom gréckym, a teda je možné cirkevné zjednotenie Čechov s konštantínopolskou pravoslávnou cirkvou.)
Nie je známe, ako sa Evanjeliár ocitol v 16. storočí v rukách kardinála Karola Lotrinského, ktorý ich okolo roku 1574 daroval katedrálnemu chrámu remešskému, v poklade ktorého bol uchovávaný až do francúzskej revolúcie. Vo Francúzsku ich teda ako "Texte du Sacre" zaraďujú k najvzácnejším drahocennostiam francúzskej koruny. (Podľa Česko-Moravskej Kroniky Karola V. Zapa na tento Evanjeliár skladali králi francúzski prísahu pred svojou korunováciou.) 18. júna 1726 si prezeral vtedajší ruský vyslanec na francúzskom dvore so svojim tajomníkom poklad katedrálneho chrámu, a bol im tiež evanjeliom. Až vtedy sa prekvapení kanovníci, ktorí vyslanca sprevádzali, dozvedeli, že ide o čítanie evanjelia v jazyku slovanskom; prvú časť Evanjeliára mohli k úžasu Francúzov obaja Rusi plynule prečítať, kým časť druhú, glagolsky písanú, čítať nemohli, vyjadrili však názor, že je to písmo illyrské. Celkom sa zachovalo asi 16 listov. Cyrilská časť Remešského Evanjeliára patrí obradu grécko-byzantskému.
Za francúzskej revolúcie sa Evanjeliár stratil, po revolúcii bol opäť objavený v remešskej mestskej knižnici, jeho väzba však bola zbavená všetkých drahokamov. (Podľa niektorých bola táto jedinečná pamiatka neskôr zničená pri bombardovaní Remeša nemeckými lietadlami počas 2. svetovej vojny; podľa iných sa zachovalo a je v Nemecku.) Toto Evanjelium je známe v Rusku ako Remešské; v r. 1843 bolo na útraty cára Mikuláša I. kaligraficky reprodukované v Paríži (v glagolskej časti sa však pisári prihodili chyby, pretože nepoznal také písmená). Jedna z urobených kópií sa nachádzala v českom krajinskom múzeu v Prahe (pred 2. svetovou vojnou; ale možno ešte niekde v Prahe je...)
Pravoslávne modlitebné vzývanie sv. Prokopa:
Tropar (3. hlas):
V yvolený divotvorca a obdivuhodný pôstnik, ctihodný otče Prokope,
v racíš nám vieru svätej Ľudmily.
Príhovormi svojimi
u pevňuješ pravoslávnu vieru našu.
A ndel vykonal zázrak nájdenie prameňa v tvojej rodnej Chotouni,
a by bolo ukázané, že otvoríš v krajine Českej mohutný prameň pôvodnej viery slávnych bratov solúnskych.
Raduj sa, lebo z tohto prameňa
piť budú všetci, ktorí smädom po pravde.
M odliatbou a pôstom si sa vyslobodil zo zajatia vášní
a znamením kríža si odrazil útoky diabla.
U sadil si sa v údolí Sázavy
aživil sa tam lesnými plodmi a prácou svojich rúk.
Tam si Oldřicha pre vybudovanie slovanského monastyra získal,
kde potom bola obnovená škola cyrilometodská k radosti zástupov nášho ľudu.
Požehnaný bol aj pozostatky svätých Borisa i Gleba
a Břetislav zvoláva Boží hnev na jeho nepriateľov.
Raduj sa verný ochranca našej krajiny, pestovateľmi slovanskej východnej cirkvi, osvetiteľmi Čechov, Božím
prorokom a tichým bojovníkom za návrat našej viery.
Zjavil si sa po smrti, aby si cudzáka vyhnal z chrámu svojho,
a teraz uprostred spevu anjelov určite nepočuješ nás, keď k tebe voláme o pomoc:
U pros Pána všetkého, aby skrze nás nehodných,
o bnovil v krajine našej dedičstva tvojej a spasil duše naše!
Kondak (3. hlas):
O slávujeme Pána slávy, ktorý ťa, ctihodný Prokope,
ktorý na zemi preslávil,
bol si už od lona materského vybraný za udatného vojaka cirkvi slovanskej,
u divils novým otvorením prameňa apoštolskej viery pôvodnej.
O pustil zmätok sveta a jeho radosti,
a by si získal útechu Ducha Svätého a radosť spásy Kristovej.
Do šatu monašského odetý vrátil si sa ako pútnik do svojej vlasti,
aby si tu tíšil búrku útokov nepriateľov proti slovanskej cirkvi domácej.
Ty si duchovný kvet sázavskej pustiny,
ktorý živený rosou požehnania Božieho vyzrel v plod na nasýtenie západných Slovanov.
Jsi plodonosný kmeň dávajúci ovocie pravoslávnej viery na duchovnom úhoru západnej krajiny
na nasýtenie všetkých, ktorí tu po zbožnosti hladujú;
sejbou nebeskú si kamenistú pôdu tunajšiu spolu s Cyrilom a Metodom zúrodnil
a jej korene už nedokázali vytrhať nepriatelia Boží.
K rížom si sa zaštítil a diabla z pustiny hnal,
B ožím riadením si tam potom svätý slovanský monastyr vzdelal,
K de štipilo sa pravoslávne kresťanstvo východné na pláne Slovanov pohanských,
a by hojné ovocie spásy niesol strom slovanský;
rozkvitla sázavská pustatina, aby vydala krásne plody kresťanskej viery;
tu mnísi tvoji slovanským jazykom Bohu chvály peli, ľud v učení spásy vzdelávali,
knihy sväté jazykom tunajším opisovali,
o Pravde Božie svedectvo vydávali;
do všetkých končín českej zeme sa odtiaľ šírili knihy svätých Písom,
a tak škodu utrpel diabol a jeho dielo tmy, nevedomosti a pohanstva.
Keď potom nepriatelia Božej spásy tvoje dielo z povrchu zeme zahladili,
t y, igumeň náš, spolu s Cyrilom a Metodom duchovne s nami zostávaš,
povolávaš si tu vždy nových pútnikov k spáse, túžiacich po pravde
a zo studníc Pravdy večnej im svätej Pravoslaví v kalichu podávaš;
Stal si sa prameňom prýštiacim do života večného
podávaj nám, synom národa tvojho, tú vodu stále,
a ako si za bratov svojich vyhnaných Pána prosil, aby im vrátené bolo tvoje dedičstvo,
prihováraj sa za našu krajinu od svätého Pravoslávia odvlečenú.
Modlíme sa, ujmi sa aj nás, dedičstva svojho
a igumenskou barlou svojou nás k potokom vody živej Kristovej privádzaj.
Tropar a hlavne kondak sú dlhšie, pretože ich spev je zamýšľaný ako samostatná malá pobožnosť ku ct. Prokopu. Pre spev pri liturgii sme vyberali len niektoré verše (označené sú tučným prvým písmenom). Ide o výber z českého akahistu, ktorý je dielom archimandrity Sávvy.
Akathist ku ct. Prokopu
Použitá literatúra:
1. Biskup Gorazd: Sprievodca po katedrálnom chráme sv. Gorazda v Olomouci.
2. Vladimír Grigorič: Pravoslávna cirkev v republike československej (Praha, 1. vyd. 1926)
3. Život svätého Prokopa (latinská legenda asi z polovice 12. storočia)
4. Jaroslav Kadlec: Svätý Prokop, český strážca
odkaz0 .Kruh českých duchovných tradícií: Rozhovor o českých duchovných tradíciách - sv. Prokop
6. Biskup Gorazd: Z diela
7. Kadlec Jaroslav: Svätý Prokop, český strážca odkazu cyrilometodského (I. a II. vyd. Praha 2000)
a ďalšie publikácie.
Použité ilustrácie:
Ikonografické zobrazenia bez popisu:
ikona sv. Prokopa Sázavského (dielo Jany Baudišovovej, viďwebová stránka jej ikonografickej tvorby)
ikona sv. Prokopa Sázavského (dielo otca M. Pirchaly; ikona v monastyre ct. Prokopa Sázavského v Moste);
fotografia základov tetrakonchu objavených (v r. 1972) v areáli Sázavského monastyra (podľa kroniky tzv. Mnícha Sázavského bol tento chrám, postavený vo východnom štýle, vysvätený v r. 1070 (tj po návrate sázavských mníchov z prvého exilu).
Svätý Prokop a sázavský kláštor
Pramene poznatkov o sv. Prokopovi a sázavskom kláštore sú jednak spísanie o živote svätého Prokopa, dochované v latinskom Letopise Mnícha sázavského z druhej polovice 12. storočia, a ďalej niekoľko legiend. Veľká legenda prokopská(Vita s. Procopiu maior), ktorá sa zmieňuje o rodisku Chotúni (Chotouni u Českého Brodu), rodičoch a vychovávaní sv. Prokopa na Vyšehrade (zrejme v Uhorsku), kde vraj vtedy kvitla „povestná škola jazyka slovanského“. Tam sa vraj stal aj Prokop kanonikom, ale neskôr prijal rúcho sv. Benedikta, odišiel do rodného kraja a usídlil sa na Sázave, kde ho na love objavil knieža Oldřich a založil pri jednoduchom obydlí Prokopovom kláštor (asi roku 1009). V stredovekých rukopisoch sa nachádza aj iné spracovanie života sv. Prokopa, podľa ktorého je zakladateľom Sázavy až knieža Břetislav. Toto podanie sa nazýva Vita s. Procopii minor . Ďalšia verzia sa nazýva Vita s. Procopiu antiqua(jej predlohou bola legenda o sv. Benediktovi); rozpráva o Prokopovom vzdelaní v slovanskom písme a ďalej o tom, ako odišiel do lesov na Sázave, kde knieža Břetislav založil pri jeho pustovni kláštor a Prokopa menoval jeho prvým opátom. Líčia osudy kláštora po smrti Prokopovej, za opáta Víta, vyhnanie slovanských mníchov zo Sázavy kniežaťom Spytihnevom a ich návrat z uhorského vyhnanstva za kniežaťa Vratislava.
Tradícia uvádza ako rok Prokopovho narodenia 970. Z Veľkej legendy prokopskejsa dozvedáme, že jeho rodičia boli ľudia ušľachtilí, ani chudobní ani bohatí, ale skromne a riadne žijúci. Prokop vraj vynikal od najútlejšieho detstva túžbou po poznaní, bol skromný a učenlivý, miernej povahy, úctivý k rodičom. Kde sa Prokop vzdelával a kde pôsobil ako kňaz, presne nevieme. Prokopov odchod „zo sveta“ sa odohral okolo roku 1009, okolo jeho sázavskej pustovne sa v nasledujúcich desaťročiach zhromaždila skupina ďalších pustovníkov, ktorá sa stala základom prvej sázavskej mníšskej komunity. Legendické rozprávanie vkladá do začiatkov kláštora stretnutie pustovníka Prokopa s kniežaťom Oldřichom (1012–1034), ktorý v sázavských lesoch lovil zver a pri prenasledovaní jeleňa narazil na Prokopovo obydlie. Oldřich bol stretnutím s Prokopom natoľko uchvátený, že pre neho založil kláštor. Tento obraz skutočnosti zodpovedá asi len sčasti, pokiaľ vôbec. Z hodnotenia zachovaných správ skôr vyplýva, že sázavský kláštor nebol založený naraz. V jeho začiatkoch je možné vysledovať niekoľko fáz.Letopis Mnícha Sázavského uvádza : „…zhromaždil niekoľko bratov zbožného života a mravov, rozhodol sa, keď jednomyseľná láska pútala do súladu ich duše, dať im rehoľné pravidlá a bohoslužbu podľa vzoru požehnaného otca Benedikta…“. To by mohlo znamenať, že pôvodné spoločenstvo eremitov bolo bez rehole pod osobným Prokopovým vedením alebo patrilo skupine východnej – baziliánskej, a benediktínsku rehoľu sa pripojilo k západnému mníšstvu.
V súvislosti s ustanovením rehole sv. Benedikta spomína pramene výstavbu prvého kostola na Sázave. Letopis Mnícha sázavskéhozaznamenal: „A tak v priebehu krátkeho času blažený otec Prokop, zobravý náklad aký mohol, položil základy v mene Pána, vystaval baziliku ku cti najsvätejšej Rodičky Božej Márie a sv. Jána Krstiteľa (neskôr bol kláštorný kostol zasvätený aj sv. Prokopovi), zhromaždil niekoľko bratov zbožného života i mravov, rozhodol sa, keď jednomyseľná láska pútala do súladu ich duše, dať im rehoľné pravidlá a bohoslužbu, po vzore blahoslaveného otca Bened; sám však sa stal najmenší medzi najmenšími.“ To naznačuje, že sa Prokop podieľal na stavbe z vlastnej iniciatívy a vlastným imaním. V čase založenia kláštora bol knieža ešte takmer absolútnym vládcom nad všetkým územím i obyvateľstvom Čiech, a preto mu prislúchalo rozhodnutie aj v takých veciach, ako bolo zriadenie cirkevnej inštitúcie. Sázava však v tomto ohľade patrí k prvým výnimkám svojho druhu, pretože na vzniku konventu sa podieľal nielen knieža, ale aj Prokop. Ten tak predbehol dobu, pretože českí veľmoži začali zakladať súkromné kláštory častejšie až od konca druhého desaťročia 12. storočia. Zakladateľ a jeho rodina uplatňovali ku kláštoru normálne vlastnícke práva, Prokop sám sa stal prvým opátom kláštora.
Na založenie Prokopova, ktoré až Břetislav I. potvrdil a dotoval a Prokopa uviedol do opátskej hodnosti, možno usudzovať najmä z toho, že práve príslušníci jeho rodiny sa stali po jeho smrti nástupcami v opátskej funkcii. Správa Mnícha sázavského o nadanie kláštora za kniežaťa Oldřicha je v novšej literatúre už všeobecne prijímaná ako falzifikát, pretože však staršie kláštory v Čechách a na Morave boli založené kniežaťom, je možné vysvetlenie, že pisateľ Letopisu Mnícha sázavského poistil svoj kláštor čo možno odvodeným už od Oldřicha, aby právne zaistil pozemkovú držbu kláštora.
Sázavský kláštor mal v českom prostredí zvláštne postavenie aj z iných dôvodov. Prevádzkoval rímsku liturgiu, ale v staroslovanskom jazyku. Kde sa Prokop so slovanským jazykom a písmom zoznámil ani aké dôvody ho viedli k jeho užívaniu pri bohoslužbe v sázavskom kláštore, je neisté. Po zániku Veľkej Moravy nie sú v Čechách zrejmé doklady o väčšom rozšírení liturgie v staroslovienčine, aj keď povedomie o jej existencii pretrvávalo. Pražské biskupstvo bolo od počiatku súčasťou mohučskej arcidiecézy a patrilo k latinskej liturgii, rovnako boli orientované aj kostoly, ktoré mu boli podriadené. Neskorá prokopská legenda uvádza ako miesto Prokopovho slovanského vzdelania Vyšehrad. Niektorí historici pomýšľajú v tejto súvislosti skôr na uhorský Visegrád, kde bol grécky kláštor a pôsobil tam vplyv Byzancie, než na Vyšehrad pri Prahe, kde je slovanská škola málo pravdepodobná. O tom, že Prokop mal kontakty s oblasťou patriacou k východnej cirkvi, svedčí aj jeho meno (Prokopios), ktoré je gréckeho pôvodu a typické pre východné kresťanstvo. Prvýkrát nesie toto meno palestínsky svätec z doby cisára Diokleciána. Zrejme to bolo meno prijaté, rehoľné, lebo dovtedy je v Čechách nedoložené. Naznačuje Prokopov vzťah k východnému mníšstvu a znamená najskôr „muža pokrok v práci robiaceho – prekopávajúceho sa“.
Všetky legendy zdôrazňujú Prokopovu autoritu na kniežacom dvore, najmä za Břetislava I., ktorý ho nazýval svojim „duchovným otcom“. Břetislav pomáhal budovať kláštor ako centrum slovanskej vzdelanosti. Vtedajší biskup Šebíř sa podvolil jeho vôli, a tak roku 1039 bol kláštor potvrdený a bohato obdarovaný. Prokop bol ustanovený opátom, spoločenstvo sa rozrastalo a vyvíjalo mnohostrannú činnosť.
Mních sázavský ďalej rozpráva: „Aj dokonal blahoslavený opát Prokop beh svojho života šťastne v Pánovi, roku od narodenia Pána 1053 a toho istého roku 25. marca bol slávne pochovaný za prítomnosti Šebíra, pražského biskupa, v kostole sv. Rodičky Božej Márie, ktorý sám vystaval.“ Keď po vyhnaní slovanských mníchov osadili Sázavu brvnovskí mnísi latinského obradu (o tom ďalej), úctu k sv. Prokopu ako zakladateľovi kláštora udržali a roku 1204 tiež dosiahli na pápežovi Inocent III. Prokopova svätorečenie (4. júla, tento deň je tiež oslavovaná liturgická pamiatka sv. Prokopa). Tu má možno aj pôvod inak nedoložená brevnovská kláštorná tradícia o sv. Prokopovi ako pôvodne brvnovskom benediktínovi. (K tomu však porov. napr. Šrámek 2016, s. 27n.)
Po Prokopovej smrti sa stal opátom jeho synovec Vít a po ňom Prokopov syn Jimram (že Prokop ako pôvodne svetský kňaz bol ženatý a mal syna nebolo v tom čase nič neobvyklé). Za opáta Víta došlo k prvému vypudeniu mníchov a dosadeniu latinského opáta. Nedá sa vylúčiť, že spory v sázavskom kláštore súviseli s reformnými snahami clunyjského hnutia, ktoré sledovali upevnenie kláštornej disciplíny, postupne sa sústreďovali aj na vymanenie kláštorov zo svetskej moci. Práve tak mohli byť príčinou úplne prízemné snahy a osobné spory sázavských mníchov, ktorí potom hľadali akékoľvek zámienky k sťažnostiam a ohováraniam, s ktorými predstupovali pred kniežaťa. Ten sa zrejme navyše cítil dotknutý, že pri obsadzovaní opátskeho úradu neboli uplatnené jeho spoluzakladateľské práva a opát bol zvolený bez jeho účasti.
Celá komunita sa uchýlila do Uhorska, kde už pretrvával mladšie knieža Vroclav a vdova po Břetislavovi kňažná Judita. Snáď našli útočisko v baziliánskom kláštore vo Visegrade. Do sázavského kláštora povolal Spytihnev II. mníchmi z Břevnova, opátom sa stal akýsi Nemec. Noví mnísi však z nejakého dôvodu kláštor opustili a ten zostal za Spytihnevovej vlády neobsadený. Neskorší legendista pripísal vyhnanie nemeckého opáta svätému Prokopovi; doložiteľnou skutočnosťou iba je, že brvnovský opát Meginhard, ktorý v súlade s vôľou Spytihneva a so súhlasom biskupa Šebíra Sázavu osadil svojimi mníchmi, Sázavu vrátil pôvodným majiteľom, keď zásluhou nového panovníka Vroclava II. (1061-1092) prišli asi už roku 1061 späť z uhorského exilu.
O ďalších dejoch kláštora hovorí Letopisec: „Voľbou bratov dosiahol po opátu Jimramovi hodnosť opátskej Božetých, človek všeobecne nadmieru obľúbený a ku všetkým prívetivý. … vyznal sa výborne vo vytváraní alebo rytí prác z dreva iz kameňa av sústruhovaní kostí. Muž skvelej výrečnosti a bystrej pamäti, ale túžiaci po sláve u ľudu, domýšľavý, popudlivý a trochu aj hriechom oddaný. On vybavil kláštor chválne všelikou ozdobou, ako sa dnes javí. Kostol rozšíril do dĺžky, šírky i výšky prekrásne a opatril navyše látkami, zvonmi, krížmi a vôbec všetkými kláštornými vecami a celý kláštor zvelebil stavbami na všetkých stranách a všetkým príslušenstvom. (…) Bol tento opát tak veľmi povznesený, že sa zdalo, akoby predčil skoro všetky opáty české. Preto, počnúc si domýšľavo, zasiahol počas jedného z najväčších sviatkov svojmu biskupovi do jeho úradu. Lebo stavil povedanému kráľovi (Vratislavovi) korunu na hlavu, čo smel len jeho biskup Kosmas robiť. Za to sa naň biskup Kosmas rozhneval a chcel ho pre pohanu, ktorý mu spôsobil, zosadiť; ale nemôže odolať stálym prosbám veľmožov kráľovských, len ťažko odpustil svojmu vinníkovi, opátu Božetechovi, vinu prenáhlenia, hoci nie z celého srdca, ale s podmienkou, že na koniec nad ním vyriekol biskup: ,Pretože ty, opát, dobre vieš vyrezávati a sú ukladáme ti mocou svätej poslušnosti k nám na odčinenie tvojej viny, ktorú si zo svojej vzdorovitosti domýšľavo spáchal, a rozkazujeme, aby si urobil Ukrižovaného v rozmere svojej výšky a šírky, doniesol ho aj s krížom na vlastnom chrbte až do Ríma a postavil v metropolitnom chráme sv. Petra apoštola'. Opát neváhal to vykonať s ochotnou mysľou a so skrúšeným srdcom a dal pastierskej velebnosti dostiučinenia.“ ( Za to sa naň biskup Kosmas rozhneval a chcel ho pre pohanu, ktorý mu spôsobil, zosadiť; ale nemôže odolať stálym prosbám veľmožov kráľovských, len ťažko odpustil svojmu vinníkovi, opátu Božetechovi, vinu prenáhlenia, hoci nie z celého srdca, ale s podmienkou, že na koniec nad ním vyriekol biskup: ,Pretože ty, opát, dobre vieš vyrezávati a sú ukladáme ti mocou svätej poslušnosti k nám na odčinenie tvojej viny, ktorú si zo svojej vzdorovitosti domýšľavo spáchal, a rozkazujeme, aby si urobil Ukrižovaného v rozmere svojej výšky a šírky, doniesol ho aj s krížom na vlastnom chrbte až do Ríma a postavil v metropolitnom chráme sv. Petra apoštola'. Opát neváhal to vykonať s ochotnou mysľou a so skrúšeným srdcom a dal pastierskej velebnosti dostiučinenia.“ ( Za to sa naň biskup Kosmas rozhneval a chcel ho pre pohanu, ktorý mu spôsobil, zosadiť; ale nemôže odolať stálym prosbám veľmožov kráľovských, len ťažko odpustil svojmu vinníkovi, opátu Božetechovi, vinu prenáhlenia, hoci nie z celého srdca, ale s podmienkou, že na koniec nad ním vyriekol biskup: ,Pretože ty, opát, dobre vieš vyrezávati a sú ukladáme ti mocou svätej poslušnosti k nám na odčinenie tvojej viny, ktorú si zo svojej vzdorovitosti domýšľavo spáchal, a rozkazujeme, aby si urobil Ukrižovaného v rozmere svojej výšky a šírky, doniesol ho aj s krížom na vlastnom chrbte až do Ríma a postavil v metropolitnom chráme sv. Petra apoštola'. Opát neváhal to vykonať s ochotnou mysľou a so skrúšeným srdcom a dal pastierskej velebnosti dostiučinenia.“ ( len ťažko odpustil svojmu vinníkovi, opátu Božetechovi, vinu prenáhlenia, hoci nie z celého srdca, ale s podmienkou, že na koniec nad ním vyriekol biskup: ,Pretože ty, opát, dobre vieš vyrezávať a sústruhovať, ukladáme ti mocou svätej poslušnosti k nám na nám odčinenie tvojej viny, ktorú si zo svojej vzdorovitosti domýšľavo spáchal, a rozkazujeme, aby si urobil Ukrižovaného v rozmere svojej výšky a šírky, doniesol ho aj s krížom na vlastnom chrbte až do Ríma a postavil v metropolitnom chráme sv. Petra apoštola'. Opát neváhal to vykonať s ochotnou mysľou a so skrúšeným srdcom a dal pastierskej velebnosti dostiučinenia.“ ( len ťažko odpustil svojmu vinníkovi, opátu Božetechovi, vinu prenáhlenia, hoci nie z celého srdca, ale s podmienkou, že na koniec nad ním vyriekol biskup: ,Pretože ty, opát, dobre vieš vyrezávať a sústruhovať, ukladáme ti mocou svätej poslušnosti k nám na nám odčinenie tvojej viny, ktorú si zo svojej vzdorovitosti domýšľavo spáchal, a rozkazujeme, aby si urobil Ukrižovaného v rozmere svojej výšky a šírky, doniesol ho aj s krížom na vlastnom chrbte až do Ríma a postavil v metropolitnom chráme sv. Petra apoštola'. Opát neváhal to vykonať s ochotnou mysľou a so skrúšeným srdcom a dal pastierskej velebnosti dostiučinenia.“ ( ktorú si zo svojej vzdorovitosti domýšľavo spáchal, a rozkazujeme, aby si urobil Ukrižovaného v rozmere svojej výšky a šírky, doniesol ho aj s krížom na vlastnom chrbte až do Ríma a postavil v metropolitnom chráme sv. Petra apoštola'. Opát neváhal to vykonať s ochotnou mysľou a so skrúšeným srdcom a dal pastierskej velebnosti dostiučinenia.“ ( ktorú si zo svojej vzdorovitosti domýšľavo spáchal, a rozkazujeme, aby si urobil Ukrižovaného v rozmere svojej výšky a šírky, doniesol ho aj s krížom na vlastnom chrbte až do Ríma a postavil v metropolitnom chráme sv. Petra apoštola'. Opát neváhal to vykonať s ochotnou mysľou a so skrúšeným srdcom a dal pastierskej velebnosti dostiučinenia.“ (Prví pokračovateľ Kozmovi . Praha 1950, s. 68n.)
Opát Božetých po návrate z Ríma pokračoval v stavbe kláštorného kostola, takže v dňoch 14.–16. októbra 1095 mohol biskup Kosmas nový kostol a jeho oltáre vysvätiť. V oltároch boli uložené pozostatky mnohých svätcov, vrátane ruských mučeníkov Borisa a Gleba, kanonizovaných v roku 1071. Sázavskí mnísi ich získali pravdepodobne za svojho pobytu v Uhorsku od kyjevských baziliánov.
Vzťahy medzi mníchmi v sázavskom kláštore boli zrejme značne neurovnané. Časť kláštornej komunity sa stavala proti opátovi. Niektorí mnísi mu zazlievali vysoké výdavky na stavby a umeleckú výzdobu kláštora, o ktoré boli krátené ich príjmy, niektorí vraj sami túžili po opátskom úrade. Sťažovali sa na dvore, očierňovali opáta a usilovali sa o jeho zosadenie. Zatiaľ čo Vroclav II. nebral ich intrigy a sťažnosti na vedomie, jeho nástupca, Břetislav II., asi na prelome roku 1096/1097 zosadil Božetecha a vyhnal všetkých mníchov bez rozdielu z kláštora.
Na návrh biskupa Kozmu a so súhlasom veľmožov ustanovil Břetislav II. sázavským opátom prepošta brevnovského kláštora Detharda, ktorého úlohou bolo uviesť na Sázavu (už druhýkrát) latinských mníchov a zaviesť latinskú liturgiu. 8. marca 1097 bol Dethard benedikovaný. Ujal sa obnovy kláštorného hospodárstva, dal opraviť kláštor a zaobstaral nutné vybavenie. Kláštor, v ktorom našiel iba slovanské knihy, vybavil potrebnými knihami latinskými. Sčasti ich kúpil, niektoré dal opísať najatým pisárom, niektoré opisoval vlastnoručne. Aby zabránil prípadným pochybnostiam a snahám o scudzenie kláštorného majetku, dal potvrdiť všetky staršie aj novo získané donácie. Sázavský kláštor teda ďalej pôsobil ako latinský. Slovanské knihy boli rozptýlené a väčšinou zničené. Dodnes sa v európskych knižniciach dochoval len nepatrný zlomok sázavskej knižnice. Jeden zo sázavských rukopisov, Remešský korunovačný evanjeliár ). Slovanskí mnísi márne hľadali v Čechách útočisko. Niektorí z nich boli snáď prijatí späť do sázavského kláštora, iní dožili možno v kláštore ostrovskom.
Dethard riadil kláštor až do svojej smrti roku 1133. Jeho nástupca Silvester zastával tento úrad od roku 1134, s krátkou prestávkou na prelome rokov 1139/40, kedy ho knieža Soběslav vybral za nástupcu pražského biskupa Jána, ktorý zomrel19 zomrel1. biskupstvo zriekol hneď po smrti panovníka (14. 2. 1140), ešte pred svojím biskupským svätením. V opátskom úrade, v ktorom potom zotrval až do roku 1161, sa zaslúžil o prestavbu a reprezentatívnu výzdobu chrámu a obytných budov kláštora, rovnako dbal o stavbu kostolov na kláštornom panstve. Po ňom nastúpil Božata (vzdal sa úradu r. 1162) a od roku 1162 bol opátom Reginhard, Nemec z Porýnia, ktorý predtým spravoval kláštor želivský.
Historické pramene venujú pozornosť Sázavo románske, o ranom a vrcholnom období gotickom mlčí. Zachovala sa len zmienka v rukopise Českej kroniky chovanej v Lipsku: „1315 Mathias abbas primum, incepit fundationem et primum lapidem posuit.“ Najdôkladnejšie vykonal rozbor dochovaného stavebného komplexu sázavského Em. Poche, ktorý konfrontoval zachovanú správu s analýzou stavby a potvrdil, že najstaršie dochované časti gotickej stavby (dnešné presbytérium kostola) sa vzťahujú k roku 1315. Novo stavaný gotický chrám postupne nahrádzal románsku stavbu. Na jej mieste vzniklo dodnes dochované torzo kostola s mníšskym chórom, južnou loďou, južnou kaplnkou a vežou; na mieste románskych stavieb konventu vyrástla nová klauzúra gotická.
Snáď každý národ má svojich svätých. Taký svätý môže byť oporou v zlých časoch, príkladom na nasledovanie, morálnou autoritou – či už v jeho svätosť veríte alebo neveríte. Svätý Václav, Anežka Česká, Zdislava – tí by mohli rozprávať. Čestné miesto medzi českými svätými má nepochybne aj sv. Prokop. Čo o tejto jedinečnej osobnosti našich dejín vlastne vieme? A prečo sa oň zaujímame? To je otázka najjednoduchšia – v utorok 25. marca uplynulo rovných 950 rokov od jeho smrti na Sázave av budúcom roku uplynie dokonca 800 rokov od jeho svätorečenia.
Knieža Oldřich stretáva sa so sv. Prokopom v lesoch sázavských. Ilustrácia Venceslava Čierneho z Dolenského Obrázkových dejín národu českého, 1902.|foto: Venceslav Čierny
Sv. Prokop je jedným z českých krajinských patrónov. Aké miesto mu patrí medzi ostatnými českými svätcami?
Akonáhle jednotlivé krajiny prijali kresťanstvo, získali aj svoje vlastné sväté. Tí väčšinou pochádzali z kráľovských rodov – ako napríklad sv. Václav alebo sv. Ľudmila. O sv. Prokopovi to však neplatí. Sv. Prokop je svojím spôsobom výnimočná osobnosť, pretože sa stal bezprostredným symbolom slovenskej kultúry. Vtedy naše krajiny ležali na rozhraní. Z jednej strany tu bol vplyv západnej kultúry, kde malo kresťanstvo svoj výraz v latinčine a na druhej strane tu bola cirkev slovanská sv. Cyrila a Metoda. Práve určitým spojením oboch vzniká dielo, na ktorom je založený celý Prokopov život – byť (a to je dosť dôležité) historicky nezávislý. To z neho urobilo skutočne mimoriadnu osobnosť, ktorá sa stala určitým symbolom, imperatívom národného sebauvedomenia a kryštalizačným bodom celého českého národného cítenia. Sv. Václav si získal medzinárodnú úctu a obdiv; sv. Vojtech bol dokonca známy viac v zahraničí, ako u nás. Sv. Prokop je známy iba v Čechách, okrem nich len výnimočne. Znamená to, že ťažisko jeho osobnosti spočíva práve v prostredí onoho zlomu, kde išlo o stretnutie dvoch kultúrnych epoch. Dôsledkom konfliktu boli pokusy zjednotiť oba základné smery kresťanstva, ktoré sa vtedy v stredovýchodnej Európe stretávali.
Čo všetko dnes vieme o Prokopovom živote? A ako prebiehal proces jeho svätorečenia?
Prvý jeho životopis bol spísaný v jazyku staroslovienskom, a to v obnovenom kláštore sázavskom, za vlády opáta Víta - nedlho potom, keď sa tam z Uhorska vrátili späť pred časom vypudenia sázavskí mnísi. Bolo to za biskupa Šebíra, jedného z najvýznamnejších biskupov tej doby. Okrem životopisu vzniká aj legenda, ktorá neskôr prispela k tomu, že bol Prokop svätorečený. A tu je dôležitý medzník. Do tejto doby, teda do konca 12. storočia, bola tradícia taká, ako ju môžeme uviesť napríklad na príklade sv. Václava. Keď bol sv. Václav zavraždený, jeho ostatky boli prevezené do Prahy a pochované v kaplnke pri sv. Víta. Za svätého ho potom vyhlásil miestny biskup. Až neskôr, v čase, keď zosilnila centrálna moc cirkvi so sídlom v Ríme, mal právo tzv. kanonizácie, teda vyhlásenie za svätého, iba pápež. Vôbec prvý, kto bol pápežom v Ríme kanonizovaný, bol práve sv. Prokop - stalo sa tak v roku 1204. Osem rokov nato získal Přemysl Otakar všeobecne známu Zlatú bulu sicílsku, ktorá udeľovala českým panovníkom právo na dedičný titul kráľovský. Charta však okrem iného obsahuje aj svätorečenie opáta sázavského kláštora; muža, ktorý pochádzal odniekiaľ z okolia Kouřime. Nie je to doložené, ale tradične sa udáva, že Prokop žil v Chotouni. Tam tiež začal na seba upozorňovať svojimi výnimočnými vlastnosťami a už v tejto dobe vznikli o ňom prvé legendy.
Týchto svätoprokopských legiend je skutočne veľa. Pripomeňme napríklad, ako Prokopovi rodičia márne hľadali na svojom statku miesto, kde by vyhĺbili studňu. Prokop (vtedy ešte dieťa) navŕtal do zeme jamku, z ktorej potom čoskoro vytryskol prameň, ktorý vraj dáva vodu dodnes. Inokedy sa im zase pri ceste ulomilo koleso pri vozidle. Malý Prokop donútil diabla, aby bicykel nahradil. Najznámejšou legendou je vďaka Jaroslavovi Vrchlickému tá, podľa ktorej Prokop zapriahol do pluhu samotného diabla.
Tá legenda je dielom 19. storočia. Je to zle rozumená stredoveká latinčina, ktorá nie je taká jednoduchá, čím je všetko posunuté do úplne inej roviny. Prokop bol rodom Čiech, človek nezámožný a práve v Chotouni dodnes stojí dom, o ktorom sa hovorí, že na jeho mieste býval dvorec, kde sa Prokop narodil. Vedľa stojí kostolík, zasvätený sv. Prokopu a postavený v roku 1708 Giovannim Santinim, jedným z najslávnejších českých barokových architektov. Až v jeho dobe sa prvýkrát udáva rok Prokopovho narodenia – 970. Je to však neoverená informácia. Ak by to bola pravda, dožil by sa Prokop 83 rokov, čiže vysokého veku. Jeho meno, ktoré na prvý pohľad vyzerá po slovensky, je v skutočnosti pôvodu gréckeho. Prvé svoje vzdelanie nadobudol Prokop cez staroslovienčinu, čo bola reč, ktorou sa vtedy hovorilo na Morave a ktorej každý rozumel. Je tu teda pádny dôvod, ktorý nás oprávňuje na tvrdenie, že v Čechách 10. a 11. storočia bola staroslovienčina nielen jazykom komunikačným a kultúrnym, ale tiež liturgickým. Čo je dôležité najmä preto, že sa Prokop stal kňazom. V prospech slovanskej liturgie hovorí aj česká historická tradícia. Matka sv. Václava Ľudmila bola veľkou priaznivkyňou slovanskej bohoslužby a naučila Václava aj slovanskému písmu. Je zaujímavé, že keď bolo v Prahe zriadené prvé biskupstvo, vtedajší pápež Ján XIII. určil, že musí mať základnú liturgiu latinskú. Keby to bolo úplne samozrejmé, asi by sa to nezdôrazňovalo. To bola doba veľmi nepriaznivá. Ale keď nastúpil druhý pražský biskup, budúci svätec sv. Vojtech, nastal podstatný obrat k lepšiemu. V tom čase ešte nebol cirkevne uzákonený celibát a sv. Prokop teda žil v manželstve – k uzákoneniu celibátu došlo až po roku 1143. Prokop stál pri zrode sázavského kláštora, ale prvé vzdelanie nadobudol zrejme v Prahe, v brvnovskom benediktínskom kláštore, najstaršom u nás. Úlohou kláštora bolo pôsobiť na rozšírenie kresťanstva a pri tom sa používalo staroslovienčiny. Prokop, ktorý v kláštore žil, samozrejme rešpektoval poriadky, ktorými sa benediktíni riadili a ktoré boli dosť náročné – základným heslom benediktínov boloOra et labora , teda Modli sa a pracuj . Prokop nakoniec sám požiadal, aby mohol odísť do úplnej samoty, kde by sa venoval životu pustovníckemu. Břevnov mu tento súhlas dal, takže si na strednom toku Sázavy blízko Kouřimi našiel jaskyňu. Tam, v sázavskej samote, mal príležitosť venovať sa nielen modlitbe, rozjímaniu a kajúcnym skutkom, ale aj tuhej telesnej práci. Išlo o mýtenie lesa, vzdelávanie pôdy a podobne. V pamäti ľudí je preto Prokop spojený práve s orbou. Takže oráč áno - ale nie oráč s diablom v onom klasickom podaní, ako ich líči povesť.
Prokopovho príkladu nasledovali postupne aj ďalší kňazi a sázavská komunita sa utešene rozrastala. Pridali sa aj Prokopov syn Jimram a synovec Vít. Obaja sa neskôr stali sázavskými opátmi. Pod Prokopovým vedením, neďaleko jeho jaskyne, vznikla postupne mníšska osada az nej potom v roku 1032 preslávený sázavský kláštor. Prokop sa nakoniec stal jeho prvým opátom. Je však známe, že sa dlho zdráhal túto hodnosť prijať.
Prokop bol rezolútny človek a nikdy netúžil po kariére... Založenie sázavského kláštora je v legendách spájané s kniežatami Břetislavom a Oldřichom; práve ten druhý menovaný vraj raz na love v sázavských lesoch Prokopa stretol. Legenda neznamená povesť - legenda, v ktorej je obsiahnuté historické jadro je spísaná tak, aby bola zaujímavá a podľa toho treba s ňou zaobchádzať. Sázavský kláštor prevzal benediktínske pravidlá a stal sa typickým kláštorom. Kto do neho vstúpil, doživotne v ňom pobudol. A tak jeho opát nemal právo trestať, mal iba právo byť otcom kláštornej rodiny, čo je trochu iná situácia, než nejaká vládla pri niektorých prísnych poriadkoch.
A čo vieme o živote Prokopa – opáta sázavského kláštora?
Nie je toho veľa. Vieme o ňom napríklad, že sa vďaka svojmu blízkemu vzťahu k českým kniežatám zúčastnil sprievodu, ktorým boli z poľského Hnezdna prevezené pozostatky sv. Vojtecha. S kniežaťom Břetislavom žil Prokop v trvalom priateľstve a mal veľmi dobrý pomer aj k už spomínanému biskupovi Šebířovi. Keď 25. marca 1053 Prokop zomrel, pochoval ho v sázavskom chráme práve Šebíř, čo opäť ukazuje na nejaké hlboké vnútorné vzťahy. Sázavskí mnísi sa vyznamenali aj ako umelci. Rozsah ich činnosti siahal do Poľska, Maďarska i Kyjevskej Rusi; tam dokonca vznikol starosloviensky písaný Život sv. Prokopa , neskôr preložený do latinčiny. V roku 1057 došlo k vyhnaniu staroslovanských mníchov zo Sázavy. Opäť sa sem vrátili roku 1063, za kniežaťa Vroclava II.(Slovanskí mnísi boli zo Sázavy definitívne vyhnaní v roku 1096. Pozn. aut.) Novo prichádzajúci už síce prijali latinský ritus, ale používali aj staroslovienčiny a väčšina z nich boli Česi. Až v tejto dobe bol vtedajšej rano stredovekou Európou uznaný Prokopov význam a on bol 4. júla 1204 pápežom vyhlásený za svätého. Z Ríma kvôli tomu prišiel pápežský legát Kvido a priamo na Sázave túto kanonizáciu prejavil. Ján Milíč z Kroměříža tesne pred husitskými vojnami napísal: "Dávno by Čechy zahynuli, pretože majú nemecké krajiny okolo seba, keby ich sv. Václav a najmä sv. Prokop nechránili". Sv. Prokop sa teda stáva hneď po sv. Václavu najprednejšou záštitou českej krajiny a českým národným patrónom.
Na tieto tradície nadviazal cisár Karol IV., ktorý v Prahe na Slovanoch založil dodnes fungujúci kláštor. Nesie názov Kláštor Panny Márie, svätých Cyrila a Metoda, Vojtecha a Prokopa. Karol IV. tiež kláštoru daroval zo svojich pokladov domnelý Prokopov autograf - čiže rukopis. Aj ten sa do dnešných dní zachoval. Je ale pravý?
Nedá sa to povedať jednoznačne, nemožno to vylúčiť ani potvrdiť. Prokopov kult prežil aj obdobie husitské, hoci zoslabený. Husiti sa k sv. Prokopu hlásili, ako o tom svedčia aj zbierky kázaní husitských kňazov, ktoré sa zachovali. O sv. Prokopu kázal aj Majster Ján Hus. Až v 16. storočí, keď k nám začal prenikať nemecký luteralizmus, Prokopov kult trochu ustúpil. Keď bol koncom 16. storočia spustnutý sázavský kláštor znovu obnovený, boli pozostatky sv. Prokopa zo Sázavy prenesené do Prahy k oltáru U Všetkých svätých na Hrade.
Ako sa svätoprokopský kult odrazil v dobovom umení – napríklad v poézii?
Svätoprokopský kult môžeme odhaliť v diele mnohých vynikajúcich českých barokových básnikov, akými rozhodne boli Šimon Lomnický z Budče, Jiří Bertold Pontanus z Mosta, Šimon Fagelus, Albert Chanovský, Ján Tanner, Bedřich Bridel, Fabricius. V roku 1740 vychádza v Kutnej Hore dokonca celý samostatný zborník, venovaný sv. Prokopovi. Barokových obrazov a sôch sv. Prokopa je neúrekom. Pokiaľ vieme, bolo sv. Prokopovi zasvätených najmenej sto kostolov; medzi nimi zvlášť vyniká bazilika v Třebíči, pôvodne zasvätená Panne Márii. Osobitnej úcte sa tešil Prokop - oráč, a to u poľnohospodárov. Akonáhle nastal tvrdý útlak v národnostných sporoch, došlo k obnove úcty k tomuto sázavskému svätcovi.
Ako sme si už povedali, sv. Prokop nie je napodiv v Európe príliš známy. Iné je to však v USA.
Českí vysťahovalci, ktorí prišli do zámoria, zakladali tam katolícke kostoly a mnohé z nich boli zasvätené sv. Prokopovi. Najznámejší z nich stojí v Chicagu; postavený bol v roku 1888. Ďalej treba v Clevelande, Kimballe v Severnej Dakote a na iných miestach.
A čo historická veda, ako sa stavia k sv. Prokopovi? A aký bol a je odraz svätoprokopských legiend v literatúre?
Pokiaľ sa týka historickej vedy, o sv. Prokopovi už niekoľko ľudí písalo. Tých vlastných historických správ je však pomerne málo, a tak sa musí vychádzať z legiend az nich vždy vylúpnuť to, čo je najpravdepodobnejším jadrom a čo zodpovedá histórii. Ale okrem toho máme aj množstvo českých maliarov, sochárov a básnikov, ktorí Prokopovi vzdávali hold. Už sme sa zmieňovali o tej slávnej Legende o sv. Prokopu od Jaroslava Vrchlického. O Prokopovi však písali aj Václav Štulc, Beneš Kulda, Ružena Jesenská, Xaver Dvořák, Vítězslav Nezval, Ján Zahradníček alebo Ján Pospíšil a Legendu o sv. Prokopudokonca zhudobnil Bohuslav Foerster. V druhej polovici 19. storočia to súviselo so zhoršujúcou sa národnou situáciou. Ľudia začali hľadať v Prokopovi oporu – sv. Prokop je symbolom slovenskej samostatnosti. Samostatnosť názorov a myslenia, keď je obhajovaná, nakoniec sa nutne musí prejaviť aj samostatnosťou štátnej. Je typické, že úpadok prokopskej úcty vždy prichádza v dobách, keď všetko národné i české sebavedomie klesá, kedy s ochotou žijeme z myšlienok vnesených k nám vonkajšou silou a chceme sa o ne oprieť. Je preto pochopiteľné, že národ, tak často pochybujúci sám o sebe ao svojich kvalitách, o svojej rovnoprávnosti s inými národmi, národ tak často hlboko maloverný a podliehajúci depresiám, národ žijúci v priemernosti a často sa opierajúci o cudzie veľké vzory hľadá svoju oporu vo svätci ako je sv. Prokop. Je potrebné pochopiť, keďže Prokop chráni národ nielen svojím obranným postojom voči cudziemu, ale predovšetkým svojim pevným a samostatným vzdelaným názorom, ktorý obhajuje; svojim pozitívnym sebavedomým nepoplatným partnerstvom s kýmkoľvek v Európe a na svete. Najzákladnejší obraz Prokopov nás neklame – Prokop chráni túto zem svojim pevným uchopením skutočnosti, ktoré pozorujeme práve na symbole Oráča, pracujúceho v tvrdej krajine. Že nás je málo, to nie je žiadna chyba. Záleží na kvalite.
Podle tzv. Mnicha sázavského se narodil rodičům Vojslavovi a Svatavě, v zemanské rodině. Z autentických dobových materiálů se nemůžeme dozvědět nic konkrétního o Prokopových rodičích. První obraz jeho dokonalé rodiny přináší až Vita maior. Z dosud známých informací vyplývá, že Prokopa s jeho rodinou nelze zařadit na vrchol společenské hierarchie. Sommer[1] tvrdí, že Prokop vzešel ze svobodné zemědělské vrstvy. Měl mít více sourozenců.
Jeho povaha byla od nejútlejšího věku zdrženlivá, vedl ušlechtilý a zbožný život již od dětství. Vita maior nám přináší četné informace klasického legendistického charakteru o chlapcově zbožnosti a rozvážnosti. To samozřejmě souvisí s tradičním pojetím legendistického žánru, ve kterém jsou světci líčeni jako dokonalé osobnosti, které svými schopnostmi, pílí a moudrostí vynikají nad svými vrstevníky již od útlého dětství. Tento jev nese označení „puer senex“.
Při kanonizaci došlo k otevření Prokopova hrobu, a v tom okamžiku se z hrobu začala vinout omamná vůně, kterou byli všichni přítomní lidé dočista okouzleni. O tomto zázračném jevu je možné se dočíst do jisté míry i v české veršované legendě z Hradeckého rukopisu. Podle tohoto textu byla v den pohřbu svatého Prokopa cítit „rozkošná vóně“, autor zde však neuvádí, zda byla cítit přímo z hrobu, píše jen o vůni, jež byla cítit v „tom svatém domě“
Posmrtné zázraky
Zázraky v uvedených dílech lze ještě dále rozdělit. Jednu skupinu tvoří zázraky, které se odehrály ještě za Prokopova života. Druhou skupinou jsou posmrtné zázračné skutky, přičemž některé se odehrály při Prokopově pohřbu či následné kanonizaci. Právě při ní se událo hodně zázraků v Kolárově vydání legendy, kdy slepí dostali zpět zrak, zajatci byli propuštěni, hluchým byl navrácen sluch a němí mohli opět mluvit. Legenda aurea celkově nevypráví mnoho zázraků, z těch posmrtných lze jmenovat například příběh nemocné ženy, kterou Prokop vyléčil, a ona jako důkaz velkého poděkování přijímá řeholní šat a stává se jeptiškou. Surius ve svém textu popisuje další posmrtný zázrak, jedná se o příběh slepce, který měl přání vidět alespoň po dobu Prokopova pohřbu. Jeho přání bylo vyslyšeno, a on tak mohl zhlédnout celý obřad na vlastní oči. Autor české veršované legendy z Hradeckého rukopisu spolu s Vrchlickým přináší jeden posmrtný zázrak, je jím vyhnání Němců ze země, ke kterému se rozhodl v době, kdy naši zem tito cizinci zcela ovládli a mimo jiné se usídlili v Sázavském klášteře místo vyhnaných českých Vrchlického spojuje jiný zázračný příběh, a to příběh muže jménem Menno, který se chce dostat přes řeku Sázavu na její druhý břeh, aby se mohl s Prokopem setkat. Usilovnou modlitbou rozhýbe loďku[1], která jej převeze na břeh, a jeho setkání se svatým mužem tak už nic nebrání.
Zázrakem lze nazvat i příběh ovčáka, který byl odsouzený za krádež šatů. Ve vězení se usilovně modlí, svatý Prokop se nad ním smiluje a ovčák je propuštěn na svobodu. Podobné téma nese příběh sester v klášteře, kterým byl ukraden veškerý jejich majetek. Díky svatému Prokopu jim byly všechny odcizené věci do dvou dnů navráceny. Tyto dva příběhy se šťastným koncem jsou vyprávěny v Kolárově vydání legendy o svatém Prokopu.
Další zázračný příběh ještě zmiňuje Vrchlický. Jde o pasáž, kde se objevuje čert. Do Prokopovy misky s mlékem, ze které světec pil, mu čert naházel zetlelé listí. Schoval se do kouta a sledoval, jak bude Prokop reagovat. Vše ale dopadlo zcela jinak:
Prokop vstal a po modlitbě
jak se dotkl kraje misky,
by ji k ústům lačným pozved‘,
vylétl z ní jedním rázem
motýlů roj
Nejpočetnější skupinu tvoří zázraky léčitelského charakteru. Prokopa oslovovala řada nemocných lidí, a to buď osobně, či prostřednictvím modliteb, vždy s prosbou o uzdravení. Každé této prosbě Prokop vyhověl a nemocné uzdravil. Do této oblasti lze také zařadit jeho schopnost vymítat ďábla, ať už lidem z těla či například s pomocí druhých z jeskyně či ze země. Tuto jeho schopnost lze vysledovat i v kronice Země dobrá, to jest země česká, kdy ještě společně s jinými svatými muži v době Karlově vyhnal ďábla z české země. Jako vymítač ďábla z těla se uplatňuje i v Kolárově vydání legendy, v textu české veršované legendy z Hradeckého rukopisu stejně jako u Suria, kde se po procesu vymítání ďábel mění v malého ptáka a zmizí. V díle Legenda aurea nevymítá ďábla z těla, ale v průběhu několika let postupně vyhání tisíce ďáblů ze své jeskyně nad řekou Sázavou. Před svým příchodem do jeskyně je donucen vyhnat všechny ďábly z jeskyně i v textu české veršované legendy z Hradeckého rukopisu. Ďábly z jeskyně, ze země i z těla vymítá ve Vrchlického básni.
5.1.1. Papež Innocenc III. a Prokopův nástupce Vít
Téměř ve všech zpracováních prokopské tematiky stojí za kanonizováním světce shodná osoba, a to papež Innocenc Třetí. Ten s kanonizací nejprve nesouhlasil, ale poté, co se mu zjevil samotný svatý Prokop a pohrozil mu holí, jeho kanonizaci přijal. Pouze autor české veršované legendy z Hradeckého rukopisu a shodně i Vrchlický ve své básni motiv kanonizace literárně nezpracovává.
Ve všech zpracováních prokopské látky vystupuje svatý Prokop jako velmi vzdělaný, moudrý, svými znalostmi a pílí vynikající nad svými vrstevníky, spravedlivý, pohostinný a skromný muž, který se pro víru zříká všeho svého majetku, rodiny, přijímá mnišský šat a se svou velkou zbožností se chce podělit s celým světem. Stává se spasitelem a velkou oporou a pomocí pro ty, kteří to nejvíce potřebují.
Mimo jiné se dozvídáme, že je to muž urostlé postavy, černovlasý, černovousý a má démonické oči, které umí zkrotit i statného zubra. Nechybí mu charisma a nejen pro lidi je velkou autoritou (na svou stranu si získal čerta, chodí za ním jinak bázlivá a lidem se stranící zvířata).
Znova se zas naplnilo,
o víře co pravil Kristus:
Hory může přenášeti,
kdo má víru,“…[1]
I ve Vrchlického zpracování legendy vystupuje Prokop jako vymítač ďábla. Od ďábla z těla pomohl muži, kterého k němu dovedli svázaného čtyři lidé. Dále pomohl i hluchým, slepým, chromým, zkrátka pomohl všem, kdo za ním přišli. Tyto případy už ale autor podrobněji nepopisuje.
Kapitola o zázracích je zakončena příběhem bohatého zemana, který byl velmi neústupný a žárlil na svou krásnou ženu. Když rodila dítě, dal ji zazdít do jejich dřevěného hradu, aby neměla možnost uniknout. V tom okamžiku však zeman onemocněl podivnou a neslýchanou vážnou nemocí. Proto přišel k hrobu své ženy, klekl na kolena a žádal ji o odpuštění. Ona ho však celá zemdlelá poslala za Prokopem a zemřela. Kvůli jeho bolákům na celém těle a hnisavým ránám se ho Prokop i všichni jeho bratři zhrozili. Ze všeho se vyzpovídal. Celé dva měsíce se spolu se zemanem Prokop modlil a postil, vše ale marně. Jednou v noci si zeman oblékl Prokopovo oblečení, protože si prý myslel, že ho to uzdraví. Že ho uzdraví zázračná moc, která je u Prokopa všudypřítomná. Prokopova reakce však byla taková:
„Za tři dni já, bratře, umru.
potom oblec moje roucho,
potom vstaneš uzdravený;
ještě tři dni trpělivě
snášej trest svůj. Až má duše
očištěna rmutu země
vzlétne k nebi zlatým křídlem,
uzdraví tě moje roucho;…
Tímto se tedy Prokop poprvé svěřuje s očekáváním příchodu své smrti. I v případě Vrchlického legendy ji očekával tři dny předem, avšak odlišné je zde to, komu se se svým očekáváním poprvé svěřuje. Zde své očekávání smrti poprvé nesděluje některému ze svých věrných bratrů, ale hříšnému zemanovi.
I podle textu této legendy má svatý Prokop roli jakéhosi „vymítače“ ďábla, po vyhnání z těla ven se v tomto textu ďábel mění v černého ptáka, který si po vylítnutí z těla sedá na střechu kostela a po modlitbě Prokopa padá na zem a mizí pryč.
Svatý Prokop se uplatňuje jako léčitel i v tomto legendistickém zpracování, a to hned v několika případech, kdy za ním nemocní lidé s prosbou sami přicházeli.
Z posmrtných zázraků se jich několik stalo i v momentě Prokopova pohřbu. Prokop se například zasloužil o navrácení zraku slepému muži, byť jen po dobu trvání smutečního obřadu: „Svatý Prokope, otče milostivý, mnohým jsi skrze prosbu svou k Bohu milost ukázal, smilůj se také nademnou: Nemužli déle, aspoň ať dotuď viděti mohu, dokud svatá služba při tvém pohřbu se koná: jak to promluvil, uzřel tak dlouho, až tělo mrtvé pochovali.“118
V závěru legendy se uvádí ještě jeden zázračný příběh. V roce 1213 se ve spaní ukázal svatý Prokop manželce Soběslava Dobromile a přinutil na tom místě vystavět první Dům Města Pražského na počest Pána Boha a svatého Prokopa.
S tímto příběhem souvisí i velká zvláštnost této legendy, a tou je jakási krátká pověst o původu názvu našeho hlavního města Prahy: „… protože na tom místě založen jest první Dům Města Pražského, skrze Přemysla a Libuši, když otec s synem práh dělal, od nichž Praha nazvaná.“
Knieža Oldřich s biskupom
/account/ZdielaťPreložiť
Viac
Sv. Prokop je reálnou historickou osobnosťou. Tento pustovník, mních, zakladateľ Sázavského kláštora s gréckym menom je v Čechách spontánne uctievaný ako svätec už od 11. – 12. storočia. Na začiatku 13. storočia bola jeho svätosť potvrdená Rímom oficiálnym svätorečením (hoci podľa legendy musel sv. Prokop liknavému a nerozhodnému pápežovi Inocentovi III. pomôcť v jeho rozhodnutí „vyhrážkou“ opátskou barlou. Na rozdiel od svojich predchodcov, sv. Václava, sv. Ľudmilu a svätého Vojtecha, nie je Prokop pôvodom z vládnuceho rodu a jeho pozemský život plný zvláštností a nie celkom rozlúštených tajomstiev nebol ukončený násilnou smrti, máme teda pred sebou obraz prvého a veľmi svojrázneho českého nekrvavého mučeníka - svätca.
Narodil sa v dobách pôsobenia sv. Vojtecha koncom 10. storočia v Chotouni pri Starej Kouřimi (kedysi oblasť Zličská a potom Slavnikovská): „Bol teda blažený opát Prokop, rodom z Čiech, ktorý v slovanskom písme, od najsvätejšieho biskupa Cyrila niekedy vynaloženom a od cirkvi kan . Najprv bol zdatným (ženatým, syn Jimram) kňazom svetským, žil počestne a bol oddaný pravej a čistej službe Božej. Neskôr ako štítom je ochránený mitrou mníšskeho rádu bez otrasu trávil život sám s jediným Bohom v záväzku vírusu... Vyzbrojený si nebeskými zbraňami usadil sa pod klenbou jednej opustenej jaskyne, ktorú obývalo tisíc diablov; ohradiac sa tu na svoju ochranu hrádzami cností proti dorážaniu nerestí, útokom duchovných neprávostí a šípom pokušenia, začal mužne bojovať modlitbami, bdením a postami, prirážajúc svoje myšlienky ku skale,
Prokopov tvrdý a náročný pustovnícky život neodrádzal, ale v spletitostiach a násilnostiach raného stredoveku naopak, priťahoval mnohých odhodlaných mužov s túžbou bojovať so zlom v sebe a Zlým vo svete v duchovnom osamení. Takí sa pridávali k Prokopovi a nechali sa im otcovsky viesť. Podobné ako už od 3. storočia na Východe a neskôr aj na Západe vznikala okolo otca Prokopa v Sázave na začiatku 11. storočia malá pustovnícka kolónia s kostolíkom Panny Márie a sv. Jána Krstiteľa, životadárny zárodok budúceho slovanského kláštora s benediktínskou observanciou nadväzujúceho na apoštolské dielo a skúsenosti sv. Cyrila, sv. Metoda a sv. Benedikta (patrónov Európy). K premene mníšskej osady na kláštor (organizačnou oporou života kláštora sú rehoľné pravidlá a úrad opáta) dochádza okolo roku 1032 po stretnutí Prokopa s českými přemyslovskými kniežatami Oldřichom a jeho synom Břetislavom I. Slovanský kláštor je panovníkmi nadšene potvrdzovaný. Prokop je slobodnou voľbou svojich verných súputníkov, medzi ktorými sú aj jeho synovec Vít a syn Jimram, nadšením českej nobility ustanovený jeho prvým opátom. Sázava začína rásť do podoby presláveného duchovného a kultúrneho centra a opory samostatného českého štátu.
Po Prokopovej smrti 25. marca 1053 (sviatok Zvestovania Panny Márie av oktáve sviatku sv. Benedikta), ktorú Prokop prorocky predvídal, keď otcovsky nabádal svojich žiakov, aby boli vo všetkých budúcich protivenstvách trpezliví, nenechali sa zvary rozdeliť, nebolo už pre zvary rozdeliť ani okolitý ľud pochýb, že omilostený Bohom medzi nimi žil svätec. Povesť o jeho svätosti sa šírila po celých Čechách a Morave. Český kráľ Přemysl Otakar I. Prokopa pričleňuje k zemským patrónom. Rímsky pápež potvrdzuje jeho svätosť 4. júla 1204. Prokop začína rásť vo svojom novom večnom živote bez konca ako nebeský príhovorca a divotvorca. Ako svätec je uctievaný naprieč vekmi aj konfesiami cirkví rímskokatolíckou, pravoslávnou, gréckokatolíckou. Uznávaný je aj niektorými protestantskými cirkvami. Púta pozornosť bádateľov profesionálov i amatérov.
So sv. Prokopom sa spája obrovské množstvo zázrakov, ktoré sa diali za jeho pozemského života i po jeho smrti až dodnes (zapísané v legendách, odovzdávané z úst do úst, ponechávané v skrytosti) uzdravenie chorých, pomoc hľadajúcim, odsúdeným, oslobodzovaní duchovne spútaných Zlým. V rôznych časoch vystupuje viac alebo menej do popredia jeho milosrdenstva alebo mužný vytrvalý boj s protivenstvami a útočiacim Zlom – boj za uzdravenie a slobodu.
Pozoruhodnou svätoprokopskou pamiatkou umiestnenou priamo v kostole sv. Prokopa je barokový milostný obraz sv. Prokopa, tzv. Prokopova pravá podoba. Čas od času pútnici od baroka až dodnes zazrú zázračné premeny výrazu jeho tváre maliarom zachytené ako tváre blažené s pokorne skolenými očami. V krypte kostola je tiež časť telesných pozostatkov sv. Prokopa.
Vďaka životu v blízkosti Boha a zázračnými znameniami počas pozemského i nebeského života býva sv. Prokop označovaný ako divotvorca, nebeský príhovorca. Je patrónom Českej krajiny a tiež patrónom baníkov, poľnohospodárov alebo vinárov. Prosby k nemu smerujú za uzdravenie a oslobodenie. Vďaka jeho ochote živiť sa prácou vlastnými rukami, uľahčovať starosti zarmútených a tešiť ich, pomáhať chudobným a sirôtkom a odvahe je uznávaný naprieč vekmi aj tými ktorí sa necítia byť bežnými veriacimi.
opát
(975? - 1053)
Svätý Prokop bol obľúbený a vo svojej rodnej krajine, v Čechách, veľmi uctievaný svätý. No nábožná obrazotvornosť nakopila okolo jeho života toľko legiend, že je ťažké presnejšie určiť historické jadro.
Narodil sa niekedy koncom 10. storočia, azda už v polovici sedemdesiatych rokov, a to v obci Chotouň pri Českom Brode, na východ od Prahy. Nevedno, aké štúdiá absolvoval, ale pravdepodobne už v mladosti (azda v pražskej vyšehradskej škole) sa oboznámil so staroslovienskym písmom a rečou, ktoré zostavili a začali používať slovanskí vierozvestovia sv. Cyril a Metod.
Prokop si zvolil ako životné povolanie duchovný stav a stal sa kňazom. No pritom bol aj ženatý, lebo vtedy ešte neboli také všeobecne platné a prísne predpisy o kňazskom celibáte ako neskôr. Životopisy spomínajú jeho syna Jimrama (Emeráma), ktorý sa neskoršie stal otcovým spoločníkom v mníšskom živote.
Kedy a kde sa stal Prokop mníchom?
Tu sa staršie životopisy dosť rozchádzajú. Niektoré tvrdia, že odišiel z Čiech do kyjevského kniežatstva a tam vstúpil do kláštora. Odtiaľ si potom údajne priniesol domov staroslovienske liturgické knihy. No iné uvádzajú, že vstúpil do břevnovského benediktínskeho kláštora v Prahe a odtiaľ po krátkom pobyte odišiel roku 1009 do údolia rieky Sázavy (juhovýchodne od Prahy), kde žil v lesoch ako pustovník. Okrem modlitby a asketických cvičení Prokop tvrdo pracoval. Klčoval les a obrábal takto získanú pôdu. Postavil i drevený kostolík zasvätený Panne Márii a sv. Jánovi Krstiteľovi.
Pod Prokopovým vedením sa stal kláštor dôležitým strediskom náboženského života a kresťanskej kultúry. Zvláštnosťou bola slovanská liturgia, v ktorej sa západný rímsky obrad spájal s liturgickou staroslovienčinou. Sázavský kláštor udržoval živé styky s východnými slovanskými krajinami a stal sa takto zakladateľom slovanskej tradície medzi českými benediktínmi.
České knieža Oldřich navštevoval kláštor a Prokopa
Ctihodný sázavský opát Prokop zomrel 25. marca 1053. Pochovali ho najprv v sázavskom kláštore, ale roku 1588 slávnostne preniesli jeho telesné pozostatky do Prahy, kde ich uložili v kostole Všetkých svätých. Ale už takmer štyri storočia predtým uctievala Cirkev opáta Prokopa ako svätca. Za svätého ho vyhlásil pápež Inocent III. roku 1204.
Svätý Prokop
Procopius, eremita
sviatok :4. júla,
Postavenie: pustovník a opát OSB (Benediktínskeho rádu)
Úmrtie: 25. marca 1053
Patrón: Čiech; baníkov, roľníkov a vinárov, pustovníkov a uvádza sa aj kanonierov
Atribúty: pokarhanie, spútaný diabol, jeleň, laň, jašter.
Narodil sa v Chotouni medzi Českým Brodom a Kouřimí, na zemanskej pevnosti. Dátum nie je spoľahlivo známy, mohlo to byť okolo r. 985. Vzdelal sa v staroslovienčine asi už u niektorých kňazov a na Vysegrade. Podľa niektorých správ bol určitý čas niekde v slovanskom kláštore v Panónii (Uhorsku,) kde sa zdokonalil v slovanskej liturgii. Životopisy nie sú jednotného názoru. Svoje životné povolanie videl Prokop v duchovnom stave a prijal kňazské svätenie. Pritom bol aj ženatý, pretože vtedy neboli všeobecne platné prísne predpisy o kňazskom celibáte. Mal syna Jimrama.
Benediktínskym mníchom sa pravdepodobne stal v brvnovskom kláštore. Po vyvraždení Slavníkovcov mnísi s rodovými zväzkami veľa menili miesta. Aj Prokop mal dovolené odísť do ústrania, kam ho ťahala túžba po samote. Najskôr sa kratší čas zdržiaval v jaskyni v Dalejach pri Jinoniciach a potom asi okolo r. 1009 prešiel do lesov v Posázaví. Kronikár sázavského kláštora o ňom neskôr napísal:„Pohrdol márnosťou sveta, zriekol sa domu, manželky, poľností, príbuzných a priateľov, dokonca aj seba samého, dal výhosť ľsti plnému svetu a jeho biednej nádhere. Utekajúce z lstného sveta a zmäteného vírenia zatúžil po odľahlosti pustiny a vyzbrojený si nebeskými zbraňami usadil sa pod klenbou jednej opustenej jaskyne, ktorú obývalo tisíc diablov; ohradiac sa tu na svoju ochranu hrádzami cností proti dorážaniu nerestí, útokom duchovných neprávostí a šípom pokušenia, začal mužne bojovať, modlitbami, bdením a postami priráža svoje myšlienky ku skale, ktorý je Kristus“
Prokopovou zásadou bolo: Všetko pre Boha! Pre seba nič. Keď sa priblížil okamih jeho smrti, zdržiaval sa v kláštore jeden chorý hosť. Tomu Prokop povedal, aby počkal do druhého dňa a po jeho smrti si odniesol plášť, ktorým bol prikrytý. U Prokopa choroba vyvolala záchvat, rozlúčil sa s bratmi, ktorých naposledy napomínal aj tešil a potom sväto zosnul. Chorý hosť po oblečení svätcovho plášťa dosiahol úplné uzdravenie.
ľudských osudov."
Nech to bolo ako bolo, podstatným zostane, že ak chce človek konať všetko pre Boha, ak ho kladie na prvé miesto, môže v službách Bohu, v jeho sile, dokonale premôcť aj diabla. To snáď má obraz dosvedčovať v každom prípade.
Všetko chcem konať pre Boha! S týmto úmyslom sa modliť aj pracovať podľa vzoru sv. Prokopa aj ostatných svätcov.
Bože, Tys povolal svätého Prokopa, aby okolo seba zhromaždil tých, ktorí sa k Tebe chceli priblížiť modlitbou chvály a prácou pre svojich blížnych; na jeho príhovor veď aj nás, nech sa modlíme a pracujeme tak, aby sme stále žili v spojení s Tebou. Skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov.
Modlitba K Sv. Prokopovi
Svätý Prokop,
ochranca českej krajiny, otče náš,
spomeň si na nás
teraz aj v každý čas,
Kriste eleison.
Ty si priateľ Boha večného,
ctiteľ a milovník jeho,
vypros nám pokoj, zažeň vojnu, boj,
svätý Prokope,
Kriste eleison.
Nedaj nám, Prokop svätý,
v hriechoch našich tvrdo spať,
v poslednú hodinu proti diablovi zlému,
škodcovi nášmu,
prispej každému.
Vzdajme chválu Bohu Otcovi,
Synovi jeho rovnej moci
i Duchu Svätému,
Bohu jedinému,
Kriste eleison.
Baroková socha svätého Prokopa na kostole svätého Jána Nepomuckého v Kutnej Hore
Život
O svätom Prokopovi nevieme bezpečne nič viac ako to, že zomrel v roku 1053, a že bol prvým opátom benediktínskeho kláštora na Sázave, v ktorom sa slúžili slovanské bohoslužby. Všetky ostatné údaje o jeho živote sú dielom neskoršej kláštornej hagiografie 12. až 14. storočia, ktorá Prokopov obraz podľa svojich potrieb postupne upravovala a vylepšovala.
Narodil sa v Chotouni, stal sa svetským kňazom, avšak tejto kariéry sa vzdal, stiahol sa do ústrania a stal sa pustovníkom.
Oldřich I. (*?, † 9. november 1034) bolo české knieža (v r. 1012 – 1033 a v r. 1034) z rodu Přemyslovcov, syn kniežaťa Boleslava II. a burgundskej princeznej Emmy (* pred 950, † 1006/1007).
Svojmu najmladšiemu synovi určil Boleslav II. údel na Žatecku. Pre úklady svojho staršieho brata Boleslava III., ktorý ho chcel dať zabiť, utiekol spolu s matkou a bratom Jaromírom k bavorskému vojvodovi Henrichovi Bavorskému. Po krátkej vláde kniežaťa Vladivoja boli povolaní do Čiech, Boleslavovým pôsobením však opäť boli vypudení.
Po zosadení Boleslava z trónu a nástupe brata Jaromíra k moci, vrátil sa na svoj údel. Tu sa zoznámil s prostou sedliačkou Boženou († 1052), a i napriek tomu, že bol ženatý, oženil sa s ňou. Spolu mali syna Břetislava.
Na jar roku 1012 uskutočnil Oldřich štátny prevrat a zosadil neschopného brata Jaromíra z kniežacieho stolca a sám sa stal kniežaťom.
Bol energickým až bezohľadným panovníkom. Pre českých predákov bol síce menej manipulovateľným ako jeho brat, ale jedine on im mohol zaručiť trvanie přemyslovského rodu. Preto boli ochotní vyrovať sa s istými „nezrovnalosťami“ v životopise budúceho kniežaťa, jeho neurodzeného syna Břetislava. Legitimite svojho syna dopomohol sám Oldřich tým, že v roku 1019 dobyl späť Moravu, kde zvrhol poľskú moc, a pripojil ju k českému štátu. Novodobyté územia dal do správy svojho syna a vylepšil tak vyhliadky Břetislava na kniežací stolec.
V zahraničnej politike Oldřich dlho sledoval záujmy ríše. Na začiatku tridsiatych rokov 11. storočia sa pokúsil o samostatnejšiu a výbojnejšiu politiku v Uhorsku. Rímsky cisár Konrád II. sa však nehodlal s daným stavom zmieriť, a keď sa Oldřich na jeho príkaz nedostavil v roku 1032 do Mersenburgu, cisárov syn Henrich zorganizoval proti Čechám úspešné vojenské ťaženie. V roku 1033 na súde vo Vrbne Konrád zbavil Oldřicha vlády a dal ho uväzniť. V nasledujúcom roku ho však prepustil na slobodu a Oldřich sa opäť stal kniežaťom.
K pozitívnejším stránkam jeho vlády patrí to, že v roku 1032 založil Sázavský kláštor.
Oldřichova vláda býva hodnotená pomerne negatívne. Isté však je, že tento knieža prekonal krízu českého štátu. Správne pochopil, že jediným východiskom, ako zabezpečiť v krajine poriadok, je vláda jedného silného panovníka, a preto odstraňoval z cesty všetko, čo mu v nej stálo.
Zrejme krátko po jeho smrti v 2. polovici 11. storočia bola napísaná prvá staroslovienska prokopská legenda.
Svätec
Podľa niektorých historikov bol Prokop ako prvý český svätec riadne kanonizovaný pápežom podľa pápežstvom presadzovaných cirkevných noriem. Jeho kanonizácia vraj neprebiehala hladko. Sázavský opát Blažej najprv strávil určitý čas v Ríme , aby sa zasadil o začatí kanonizačného procesu , ale bezúspešne. Potom, čo minul všetky peniaze, sa vraj vydal na spiatočnú cestu. Vtedy podľa legendy Vita minor samotný Prokop pohrozil vo sne spiacemu pápežovi, že ho stlčie, ak mu nevzdá patričnú úctu. Pápež Inocent III.potom vraj zavolal naspäť opáta Blažeja, zvolal kardinály a začal kanonizačné konanie. Zdá sa, že pápež nakoniec vyhovel snahe českých predstaviteľov o Prokopovo svätorečenie (tiež) preto, aby si príliš nesprotivil kráľa Přemysla Otakara , pretože zároveň odmietol jeho žiadosť o povýšenie pražského biskupstva na arcibiskupstvo. Samotný slávnostný akt svätorečenia prebehol 4. júla 1204 v Čechách. Viedol ho z Inocencovho poverenia pápežský legát kardinál Guido.
V pustých lesoch Sázavy poľoval často knieža Oldřich
Je spolupatrónom Čiech , benediktínskeho rádu, patrónom mesta Sázava , Prokopského údolia v Prahe, roľníkov, baníkov, vinárov a pustovníkov . Baníci v Příbrami oddávna organizovali Svätoprokopskú púť, ktorá sa vo výročný deň koná doteraz.
Remešský evanjeliár
Súvisiace informácie nájdete aj v článku Remešský evanjeliár .
Svätému Prokopovi býva pripisovaný Remešský evanjeliár , staroslovanský iluminovaný rukopis, ktorý je súčasťou katedrálneho pokladu vo francúzskej Remeši . Český prípisok z roku 1395 dokonca označuje text za Prokopovo vlastnoručné dielo ( autograf ).
Svätý Prokop netúžil po sláve,moci a bohastve,viedol kajúcny,odriekavý život v lesoch uprostred divej prírody a hôr a neskôr v kláštore
Hagiografia
O živote sv. Prokopa pojednávajú nasledujúce legendy :
Latinské legendy
Vita minor (Život menší) z polovice 12. storočia. Ide o najstaršiu zachovanú prokopskú legendu. Podľa Bohumila Ryby je spracovaním staroslovienskej legendy z 11. storočia, ktorá sa však nezachovala.
Vita antiqua (Život starobylý), po svojom nálezcovi zvaná tiež legenda Feifalikova , z 2. pol. 13. stor. Obsahovo čerpá z Vita minor.
Vita maior (Život väčší) zo 14. stor. Vychádza opäť z Vita minor s niektorými neskoršími prídavkami.
ŽIVOTOPISY SVATÝCH
Bližšie, pustovník
4. júla, pamiatka
Postavení:
pustovník a opát OSB /benediktín/
Úmrtí:
1053
Patron:
Čech; baníkov a roľníkov
Atribúty:
pokarhania, spútaný diabol, jeleň, laň. pustovník
ŽIVOTOPIS
Pochádzal z českej zemanskej rodiny. Stal sa benediktínom a dostal povolenie na pustovničenie. Usadil sa v sázavských lesoch, kde okolo jeho jaskyne vznikla pustovnícka osada. Knieža Oldřich si ho zvolil za radcu a svojim majetkom mu prispel v r.1032 k založeniu kláštora. Prokop v ňom udržoval slovanskú liturgiu. Ako opát riadil svojich mníchov pravidlom pokory a zásadou: "Modli sa a pracuj!" jeho úsilím bolo: "Všetko pre Boha!" Bol vľúdny a štedrý a úspešne bojoval proti zlu a diablovým pokušeniam.
ŽIVOTOPIS PRE MEDITÁCIU
VŠETKO CHCEL KONAŤ PRE BOHA
Narodil sa v Chotouni medzi Českým Brodom a Kouřimí, na zemanskej pevnosti. Dátum nie je spoľahlivo známy, mohlo to byť okolo r. 985. Vzdelal sa v staroslovienčine asi už u niektorých kňazov a na Vyšehrade. Podľa niektorých správ bol určitý čas niekde v slovanskom kláštore v Uhorsku, kde sa zdokonalil v slovanskej liturgii. Životopisy nie sú jednotného názoru. Svoje životné povolanie videl Prokop v duchovnom stave a prijal kňazské svätenie. Pritom bol aj ženatý, pretože vtedy neboli všeobecne platné prísne predpisy o kňazskom celibáte. Mal aj syna Jimrama.
Na Sázave žil v modlitbe a práci podľa benediktínskeho hesla: "ora et labora". Začal s výrubom stromov a obrábaním pôdy, pričom žil ako pustovník. Časom sa k nemu pripojil syn Jimram, synovec Vít a niekoľko ďalších osôb a vznikla pustovnícka osada. Uprostred prostých chatrčí mali postavenú kaplnku zasvätenú Panne Márii a sv. Jánovi Krstiteľovi. Osemkrát za deň sa v nej schádzali k modlitbám, spevom, sláveniu liturgie, v ktorej sa spájal rímsky obrad s liturgickou staroslovienčinou. Za Prokopom prichádzali ľudia hľadať radu aj telesnú a duševnú pomoc. Veľkým Prokopovým obdivovateľom sa stal knieža Oldřich, z ktorého prispením bol vystavaný sázavský kláštor. S najmenšou úctou k Prokopovi vzhliadal Oldřichov syn Bretislav, ktorého túžbou bolo vidieť Prokopa ako prvého sázavského opáta.
Pred oficiálnym svätorečením sa skúmali Prokopove zázraky a hovorí sa o deviatich. Vtedy sa vraj prihlásili aj ľudia z okolia s tvrdením, že videli Prokopa orať s pluhom, do ktorého bol zapriahnutý čert a svätec že mal v ruke kríž. Druhá verzia tohto obrazu, ktorú uvádza Jar. Kadlec je, že vznikol vďaka neporozumeniu vete z najstaršej legendy, v ktorej sa uvádza, že "srdce svojich poslucháčov zvlažoval slovami svätých kázaní a radlom poučovania napravoval ich myseľ." A posledné vysvetlenie uvádzané Jar. Nemcom hovorí, že legendárne vyobrazenie s čertom "značí víťazstvo nad zlobou pekelnej moci, ktorá stále zasahuje do ľudských osudov."
Sv. Prokop zomrel 25. 3. av tento deň ho tiež uvádza martyrológium. Keďže toho dňa má prednosť slávnosť Zvestovania Pána, jedná sa o pôstnu dobu a nám ide o slávenie národného svätca, bolo v našej krajine dovolené jeho slávenie v dnešný letný deň. Pohreb Prokopa sa uskutočnil v sázavskom kláštore, ale jeho pozostatky boli v roku 1588 prenesené slávnostne do pražského kostola Všetkých svätých. Svätorečený však bol oveľa skôr, v roku 1204, pápežom Inocencom III. v Ríme.
Jeden novodobý obraz svätého Prokopa ho predstavuje ako váženého mnícha s bielou bradou, držiaceho v ruke cyrilometodský kríž. Ten má symbolizovať nielen vzťah ku Kristovi, ale aj duchovné zjednotenie s našimi slovanskými vierozvestmi, sv. Cyrilom a Metodom. Na kríži je grécky nápis IC-XC, NIKA. Čo znamená: Ježiš Kristus je víťaz! Áno, je víťaz nad silami temna. A kto je s ním spojený, ten tiež zakúša toto pravé víťazstvo nad klamstvom a smrťou. Kríž je v zobrazení napojený na pluh, ktorý je zarytý do zeme. Záprah je divné, démon smrti je vyobrazený ako smrtka s kosou a injekčnou striekačkou. Tá symbolizuje vraždy, potraty, eutanáziu, samovraždy.
PREDSAVZATIE, MODLITBA
Všetko chcem konať pre Boha! S týmto úmyslom sa modliť aj pracovať podľa vzoru sv. Prokopa aj ostatných svätcov.
Bože, Ty si povolal svätého Prokopa, aby okolo seba zhromaždil tých, ktorí sa k Tebe chceli priblížiť modlitbou chvály a prácou pre svojich blížnych; na jeho príhovor veď aj nás, nech sa modlíme a pracujeme tak, aby sme stále žili v spojení s Tebou. Skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov.
Svätý Prokop (+1053) bol pustovníkom a zakladateľom mníšskej komunity a kláštora s byzantskou, cyrilometodskou tradíciou, liturgiou a mníšskymi pravidlami. Žil z viery v Božie Slovo a pre svoj svätý život i smrť bol kanonizovaný. Vo svojom pôsobisku na Sázave (ČR) v mene Pána Ježiša uzdravoval a vyháňal démonov. Boh to na jeho príhovor koná aj dnes.
Vysvetlenie obrázku:
Sv. Prokop s cyrilometodským krížom je zjednotený s Ježišom Kristom, ktorý je Víťaz (grécky NIKA) a ktorý mu predal moc nad démonmi (tzv. negatívnymi duchovnými energiami).
Snáď každý národ má svojich svätých. Taký svätý môže byť oporou v zlých časoch, príkladom na nasledovanie, morálnou autoritou – či už v jeho svätosť veríte alebo neveríte. Svätý Václav, Anežka Česká, Zdislava – tí by mohli rozprávať. Čestné miesto medzi českými svätými má nepochybne aj sv. Prokop. Čo o tejto jedinečnej osobnosti našich dejín vlastne vieme? A prečo sa oň zaujímame? To je otázka najjednoduchšia – v utorok 25. marca uplynulo rovných 950 rokov od jeho smrti na Sázave av budúcom roku uplynie dokonca 800 rokov od jeho svätorečenia.
Knieža Oldřich stretáva sa so sv. Prokopom v lesoch sázavských. Ilustrácia Venceslava Čierneho z Dolenského Obrázkových dejín národu českého, 1902.|foto: Venceslav Čierny
Sv. Prokop je jedným z českých krajinských patrónov. Aké miesto mu patrí medzi ostatnými českými svätcami?
Akonáhle jednotlivé krajiny prijali kresťanstvo, získali aj svoje vlastné sväté. Tí väčšinou pochádzali z kráľovských rodov – ako napríklad sv. Václav alebo sv. Ľudmila. O sv. Prokopovi to však neplatí. Sv. Prokop je svojím spôsobom výnimočná osobnosť, pretože sa stal bezprostredným symbolom slovenskej kultúry. Vtedy naše krajiny ležali na rozhraní. Z jednej strany tu bol vplyv západnej kultúry, kde malo kresťanstvo svoj výraz v latinčine a na druhej strane tu bola cirkev slovanská sv. Cyrila a Metoda. Práve určitým spojením oboch vzniká dielo, na ktorom je založený celý Prokopov život – byť (a to je dosť dôležité) historicky nezávislý. To z neho urobilo skutočne mimoriadnu osobnosť, ktorá sa stala určitým symbolom, imperatívom národného sebauvedomenia a kryštalizačným bodom celého českého národného cítenia. Sv. Václav si získal medzinárodnú úctu a obdiv; sv. Vojtech bol dokonca známy viac v zahraničí, ako u nás. Sv. Prokop je známy iba v Čechách, okrem nich len výnimočne. Znamená to, že ťažisko jeho osobnosti spočíva práve v prostredí onoho zlomu, kde išlo o stretnutie dvoch kultúrnych epoch. Dôsledkom konfliktu boli pokusy zjednotiť oba základné smery kresťanstva, ktoré sa vtedy v stredovýchodnej Európe stretávali.
Čo všetko dnes vieme o Prokopovom živote? A ako prebiehal proces jeho svätorečenia?
Tá legenda je dielom 19. storočia. Je to zle rozumená stredoveká latinčina, ktorá nie je taká jednoduchá, čím je všetko posunuté do úplne inej roviny. Prokop bol rodom Čiech, človek nezámožný a práve v Chotouni dodnes stojí dom, o ktorom sa hovorí, že na jeho mieste býval dvorec, kde sa Prokop narodil. Vedľa stojí kostolík, zasvätený sv. Prokopu a postavený v roku 1708 Giovannim Santinim, jedným z najslávnejších českých barokových architektov. Až v jeho dobe sa prvýkrát udáva rok Prokopovho narodenia – 970. Je to však neoverená informácia. Ak by to bola pravda, dožil by sa Prokop 83 rokov, čiže vysokého veku. Jeho meno, ktoré na prvý pohľad vyzerá po slovensky, je v skutočnosti pôvodu gréckeho. Prvé svoje vzdelanie nadobudol Prokop cez staroslovienčinu, čo bola reč, ktorou sa vtedy hovorilo na Morave a ktorej každý rozumel. Je tu teda pádny dôvod, ktorý nás oprávňuje na tvrdenie, že v Čechách 10. a 11. storočia bola staroslovienčina nielen jazykom komunikačným a kultúrnym, ale tiež liturgickým. Čo je dôležité najmä preto, že sa Prokop stal kňazom. V prospech slovanskej liturgie hovorí aj česká historická tradícia. Matka sv. Václava Ľudmila bola veľkou priaznivkyňou slovanskej bohoslužby a naučila Václava aj slovanskému písmu. Je zaujímavé, že keď bolo v Prahe zriadené prvé biskupstvo, vtedajší pápež Ján XIII. určil, že musí mať základnú liturgiu latinskú. Keby to bolo úplne samozrejmé, asi by sa to nezdôrazňovalo.
Prokop bol rezolútny človek a nikdy netúžil po kariére... Založenie sázavského kláštora je v legendách spájané s kniežatami Břetislavom a Oldřichom; práve ten druhý menovaný vraj raz na love v sázavských lesoch Prokopa stretol. Legenda neznamená povesť - legenda, v ktorej je obsiahnuté historické jadro je spísaná tak, aby bola zaujímavá a podľa toho treba s ňou zaobchádzať. Sázavský kláštor prevzal benediktínske pravidlá a stal sa typickým kláštorom. Kto do neho vstúpil, doživotne v ňom pobudol. A tak jeho opát nemal právo trestať, mal iba právo byť otcom kláštornej rodiny, čo je trochu iná situácia, než nejaká vládla u niektorých prísnych rádov.
Nie je toho veľa. Vieme o ňom napríklad, že sa vďaka svojmu blízkemu vzťahu k českým kniežatám zúčastnil sprievodu, ktorým boli z poľského Hnezdna prevezené pozostatky sv. Vojtecha. S kniežaťom Břetislavom žil Prokop v trvalom priateľstve a mal veľmi dobrý pomer aj k už spomínanému biskupovi Šebířovi. Keď 25. marca 1053 Prokop zomrel, pochoval ho v sázavskom chráme práve Šebíř, čo opäť ukazuje na nejaké hlboké vnútorné vzťahy. Sázavskí mnísi sa vyznamenali aj ako umelci. Rozsah ich činnosti siahal do Poľska, Maďarska i Kyjevskej Rusi; tam dokonca vznikol starosloviensky písaný Život sv. Prokopa , neskôr preložený do latinčiny. V roku 1057 došlo k vyhnaniu staroslovanských mníchov zo Sázavy. Opäť sa sem vrátili roku 1063, za kniežaťa Vroclava II. (Slovanskí mnísi boli zo Sázavy definitívne vyhnaní v roku 1096. Pozn. aut.)Novo prichádzajúci už síce prijali latinský ritus, ale používali aj staroslovienčiny a väčšina z nich boli Česi. Až v tejto dobe bol vtedajšej rano stredovekou Európou uznaný Prokopov význam a on bol 4. júla 1204 pápežom vyhlásený za svätého. Z Ríma kvôli tomu prišiel pápežský legát Kvido a priamo na Sázave túto kanonizáciu prejavil. Ján Milíč z Kroměříža tesne pred husitskými vojnami napísal: "Dávno by Čechy zahynuli, pretože majú nemecké krajiny okolo seba, keby ich sv. Václav a najmä sv. Prokop nechránili". Sv. Prokop sa teda stáva hneď po sv. Václavu najprednejšou záštitou českej krajiny a českým národným patrónom.
Svätoprokopský kult môžeme odhaliť v diele mnohých vynikajúcich českých barokových básnikov, akými rozhodne boli Šimon Lomnický z Budče, Jiří Bertold Pontanus z Mosta, Šimon Fagelus, Albert Chanovský, Ján Tanner, Bedřich Bridel, Fabricius. V roku 1740 vychádza v Kutnej Hore dokonca celý samostatný zborník, venovaný sv. Prokopovi. Barokových obrazov a sôch sv. Prokopa je neúrekom. Pokiaľ vieme, bolo sv. Prokopovi zasvätených najmenej sto kostolov; medzi nimi zvlášť vyniká bazilika v Třebíči, pôvodne zasvätená Panne Márii. Osobitnej úcte sa tešil Prokop - oráč, a to u poľnohospodárov. Akonáhle nastal tvrdý útlak v národnostných sporoch, došlo k obnove úcty k tomuto sázavskému svätcovi.
Ako sme si už povedali, sv. Prokop nie je napodiv v Európe príliš známy. Iné je to však v USA.
A čo historická veda, ako sa stavia k sv. Prokopovi? A aký bol a je odraz svätoprokopských legiend v literatúre?
Pokiaľ sa týka historickej vedy, o sv. Prokopovi už niekoľko ľudí písalo. Tých vlastných historických správ je však pomerne málo, a tak sa musí vychádzať z legiend az nich vždy vylúpnuť to, čo je najpravdepodobnejším jadrom a čo zodpovedá histórii. Ale okrem toho máme aj množstvo českých maliarov, sochárov a básnikov, ktorí Prokopovi vzdávali hold. Už sme sa zmieňovali o tej slávnej Legende o sv. Prokopu od Jaroslava Vrchlického. O Prokopovi však písali aj Václav Štulc, Beneš Kulda, Ružena Jesenská, Xaver Dvořák, Vítězslav Nezval, Ján Zahradníček alebo Ján Pospíšil a Legendu o sv. Prokopu dokonca zhudobnil Bohuslav Foerster. V druhej polovici 19. storočia to súviselo so zhoršujúcou sa národnou situáciou. Ľudia začali hľadať v Prokopovi oporu – sv. Prokop je symbolom slovenskej samostatnosti. Samostatnosť názorov a myslenia, keď je obhajovaná, nakoniec sa nutne musí prejaviť aj samostatnosťou štátnej. Je typické, že úpadok prokopskej úcty vždy prichádza v dobách, keď všetko národné i české sebavedomie klesá, kedy s ochotou žijeme z myšlienok vnesených k nám vonkajšou silou a chceme sa o ne oprieť. Je preto pochopiteľné, že národ, tak často pochybujúci sám o sebe ao svojich kvalitách, o svojej rovnoprávnosti s inými národmi, národ tak často hlboko maloverný a podliehajúci depresiám, národ žijúci v priemernosti a často sa opierajúci o cudzie veľké vzory hľadá svoju oporu vo svätci ako je sv. Prokop. Treba pochopiť, že Prokop chráni národ nielen svojím obranným postojom voči cudziemu, ale predovšetkým svojim pevným a samostatným vzdelaným názorom, ktorý obhajuje; svojim pozitívnym sebavedomým nepoplatným partnerstvom s kýmkoľvek v Európe a na svete. Najzákladnejší obraz Prokopov nás neklame – Prokop chráni túto zem svojim pevným uchopením skutočnosti, ktoré pozorujeme práve na symbole Oráča, pracujúceho v tvrdej krajine.
Narodil sa okolo r. 970 v Chotouni na zemanskej pevnosti rodičom Vítovi a Božene. Vzdelanie získal na Vyšehrade v škole so slovanským jazykom, stal sa kňazom, oženil sa a mal syna Jimrama. Stal sa benediktínskym mníchom v kláštore v Břevnove a po vyvraždení Slavníkovcov žil ako pustovník v jaskyni v Dalejách u Jinonic. Tu bol podľa povesti hore malý otvor, ktorým vyleteli von čerti, keď sv. Prokop vstúpil dovnútra. Ukazovali sa aj vyhladené jamky a priehlbiny v skale, kde si čert z dlhej chvíle brúsil pazúry tak usilovne, až jamky v kamení vybrúsil. Tiež tu sv. Prokop vraj spísal sväté evanjelium, ktoré sa dostalo do Francúzska, kde na nich pri korunovácii prisahali francúzski králi („texte du sacre“). Odtiaľ Prokop odišiel do lesnatej krajiny v Posázaví. Žil asketickým životom a tvrdo pracoval: mýtil les a obrábal takto získanú pôdu. V tej dobe vraj okolití ľudia Prokopa zbadali, ako vyoráva s čertom, zapriahnutým do pluhu a popoháňaným krížom vo svätcovej pravici medzi Chotouní a Sázavou brázdu, ktorá je dodnes ešte miestami viditeľná. Časom ho začali vyhľadávať rôzni ľudia so žiadosťou o radu a pomoc a postupne k nemu prichádzali aj učeníci, ktorí chceli žiť rovnako ako on. Tak vznikla okolo jeho pustovne mníšska osada, z ktorej sa vyvinul Sázavský kláštor, ktorý podporoval knieža Oldřich aj jeho nástupca Břetislav. Prokop bol jeho prvým opátom. V roku 1588 boli Prokopove ostatky prenesené do Prahy a uložené v kostole Všetkých svätých.
V deň jeho kanonizácie vraj „mnohí slepí nadobudli zrak, malomocní boli očistení, chorí uzdravení, posadnutí oslobodení, zajatí prepustení, hluší sluch navrátení, nemí nadobudli reči a iní chorí boli uzdravení pre zásluhy svätého otca. Keď potom bol otvorený jeho hrob, linula sa z neho prepôvabná vôňa, takže všetci prítomní boli uvedení do úžasu a údivu, tu kardinál Qido zhliadol tieto zázraky a spísal ich, v prečítaných smeroch kláštor Sázavský vyznamenal!“
Modlitba:
Svätý Prokop, igumen monastiera Sázavského
o „Remešskom evanjeliu“
V jeho životopise je svedectvo o kvitnúcej slovanskej liturgii v Čechách za Prokopova mladosť, keď sa tam hovorí o „povestnej škole jazyka slovanského“ na Vyšehrade (Vita maior) , ktorá správa určite musela mať reálny základ (Kadlec) . Máme všetky dôvody na predpoklad, že tu žili kňazi slovanskej liturgie.
Tradícia formulovaná za vlády Karola IV. (zvlášť kronika Pribíka Pulkavy z Radenína) hovorí o tom, že bol kňazom na Vyšehrade, kde sa naučil aj glagolicu, potom že bol mníchom kláštornej komunity brvnovskej. Toto podanie je však veľmi neskoré. Podľa inej tradície bol kňazom v Kouřimi. (5)
Prokop bol ženatý, ako je to u pravoslávnych kňazov obvyklé dodnes. Mal syna Jirmana. Keď ovdovel, stal sa mníchom. (Podľa legendy sa však zriekol domu, manželky, majetku, príbuzných a priateľov z lásky ku Kristovi, aby utiekol od klamného sveta i jeho úbohé nádhery do odľahlosti pustiny.)
Je otázkou, či v tomto ohľade legenda skôr než realitu nereflektuje tlak na celibát kňazov, ktorý vtedy prichádzal z latinského kresťanstva! Táto latinská legenda totiž vznikala v čase silnejúceho nátlaku na ženaté duchovenstvo a možno sa touto fikciou o zrieknutí sa manželky snaží urobiť slovanského Prokopa prijateľného pre latinské kresťanstvo, ktoré začalo brutálne nútiť ženatých kňazov, aby zapudili svoje manželky. Posvätné kánony svätých snemov, ktorých sa pravoslávna cirkev vždy držala a drží sa dodnes, prísne zakazujú kňazovi, aby opustil manželku „pod zámienkou zbožnosti“ (apoštolské pravidlo 5. a 51.), Preto je vysoko nepravdepodobné, že by si tak počínal sv. Prokop, ktorý sa hlásil k východnému kresťanstvu. (Že si tak počínala rímska cirkev neprekvapuje, pretože v súvislosti s veľkým rozkolom prestala posvätné kánony a uznesenie starých cirkevných snemov ctiť.)
Zhrnuté: vieme, že sa sv. Prokop neskôr stal mníchom, ale je tiež známe, že to bolo podľa kanonického práva možné iba v dvoch prípadoch: po ovdovení alebo ak sa manželka stala tiež mníškou.
O jeho orientácii na východné kresťanstvo svedčí aj jeho grécke meno Prokop, ktoré prijal ako mních a ktoré sa v západnej latinskej sfére v tom čase neudeľovalo. Mníšstvo prijímal zrejme niekde na východe, pretože v tom čase v Čechách zrejme neexistoval prosperujúci monastyr východného typu.
Mníšske meno Prokop prijal po prvom palestínskom mučeníku Diokleciánovej doby, sv. Prokopiovi Jeruzalemskom. Meno Prokopios (prokópos) znamená pripravený na boj (alebo inak podľa prokoptó - priekopník).
Kde sa stal Prokop mníchom? Podľa názoru archimandrity Sávvy odišiel Prokop do „slovenského mesta Ostrihomu, kde býval v pravoslávnom monastieri na tamojšom Vyšehrade“. Podľa latinskej legendy bol uvedený do mníšskeho života nejakým potulným benediktínom, čo sa nezdá byť pravdepodobné, jednak kvôli udelenému menu Prokop, a potom aj s ohľadom na to, že Prokopov duchovný zápas sa vyznačuje duchovnou skúsenosťou a pokročilosťou, ktorú sa väčšinou dosahuje len pod skúseným duchovným. vedením a po nejakej dobe.)
Ďalším názorom (J. Kadlec) je, že Prokop prijal mníšstvo na Břevnove, pretože do novozaloženého brevnovského kláštora priviedol Vojtech mníchmi z kláštora P. Márie, sv. Bonifáce a sv. Alexia na hore aventinskej, ktorý bol výrazne grécko-latinský a spravoval ho od r. 997 grécky metropolita Sergius. Prelínalo sa tam hnutie clunyjské s asketizmom juhotalianskych gréckych kláštorov. Břevnovský kláštor tiež pripomína sv. Prokopa vo svojom nekrológiu. Je teda vraj dobre možné, že mníšstvo prijal tam, píše Kadlec a pokračuje o brevnovskom kláštore: „...Vyhovoval však slovanskému kňazovi Prokopovi latinský břešnovský kláštor? ...vieme, že už v čase cyrilometodských slovanských kňazov ovládali latinčinu. Tým samozrejmejšia bola pre nich znalosť latinčiny na začiatku 11. storočia. Hlavne však treba zdôrazniť, že výlučný latinský charakter brevnovského kláštora nie je tak celkom istý.“Ďalej cituje J. Vilikovského, ktorý sa domnieval, že pápež a Vojtech mali záujem na slovanských kňazoch v perspektíve šírenia viery medzi Slovanmi.
Znie to zaujímavo. Lenže, možno si predstaviť, že Prokop, ktorý bol v jasnej opozícii voči latinskému rítu, by sa chcel obrátiť na Břevnovský kláštor? Všetkým tu vtedy muselo byť jasné, o čo sa Vojtech s pápežom pokúšajú... Ich cieľom bola vždy latinizácia.
Navyše si treba uvedomiť, že na Morave už bolo zrejmé, že latinský ritus je nielen obradom v jazyku latinskom as orientáciou prozápadnou, ale navyše aj súčasťou viery podozrievanej slovanským cyrilometodským duchovenstvom z herézy. Pozri spory žiakov sv. Metoda s latinovníkmi na Morave o latinskú vieroučnú odchýlku „filioque“ ( Život sv. Klimenta, jedného zo žiakov sv. Metody, vyhnaných z Moravy) , o tom sa v Čechách určite dozvedeli od vyhnaných žiakov, z ktorých niektorí prišli do Čiech (miestne meno Horažďovice je vraj odvodené od pamiatky na „ľud Gorazdov“).
Iste o tom vedeli aj tí, ktorí v Čechách šli do opozície voči rímskemu rítu. Takže ťažko predstavíme Prokopa, ako tento nadšenec pre slovanské kresťanstvo ide prijímať mníšstvo práve na Břevnov (a musíme si uvedomiť, že prijať mníšstvo tiež znamená zložiť sľuby poslušnosti, prijať od brvnovského kláštora duchovné vedenie). Ďalej by to znamenalo v tomto prostredí (pre pravoslávneho príslušníka slovanského rítu - prostredie určite nepríjemnom) dlho zdržiavať - absolvovať roky poslušníctva (noviciátu), podriaďovať sa, nechať na seba pôsobiť západný vplyv ... To si možno naozaj ťažko predstaviť. A ďalej: keby prijímal mníšstvo na Břevnove, určite by sa toho chytila latinská legenda a náležite by túto skutočnosť zveličila.
A jednu domnienku na záver: nebola snáď Prokopova cesta na východ, o ktorej bolo v čase písania latinskej legendy už politicky a nábožensky nepriechodné sa zmieniť (ak tým nemala byť pamiatka sv. Prokopa diskvalifikovaná v polatinštených Čechách), schválne pisateľom (resp. prekladateľ) ) legendy utajená (zamlčaná) a namiesto nej vymyslená akási podivne hmlistá (a nepravdepodobná) zmienka o nejakom „potulnom benediktínovi“ (ako je to uvedené v latinskej legende)? (Podobne začalo byť neskôr zastierané Prokopovo manželstvo.)
Láska k samote pustiny, duchovná skúsenosť a pokročilosť, ktorých plodom je okrem iného úspech v boji s démonmi, a spojenie mysle s Kristom ukazujú spolu s ďalšími známkami na východnej hesychastickú prax, ktorej nositeľom bol podľa dochovaných pamiatok už sv. Cyril – Konštantín a zrejme teda aj sv. Metod, takže je oprávnené predpokladať, že v rámci cyrilometodského duchovného okruhu sa hesychastická duchovná prax vyskytovala a vyučovala.)
Obrábal kúsok pôdy, ktorá mu poskytovala chlieb a iné pokrmy, jedol aj lesné plodiny. Tento spôsob života si zvolil, aby robil pokánie za to, že sa české kniežatá väčšinou odcudzovali cyrilometodskému dedičstvu a prikláňali sa k latinskej cirkvi, ktorá bola nášmu národu cudzia a bola reprezentovaná zahraničnými kňazmi.
„S plamenným zanietením svojho srdca pohrdol z lásky k Ježišovi Kristovi ničomnú márnosťou tohto sveta, odriekol sa domova, manželky, statkov, príbuzných i priateľov, ba zaprev sa sám sebe odvrátil sa od lstného sveta i jeho úbohej nádhery. Utekajúce z jeho zmäteného vírenia zatúžil po odľahlosti pustatiny a vyzbrojený si nebeskými zbraňami usadil sa pod klenbou jednej opustenej jaskyne, ktorú obývalo tisíc diablov; ohradiac sa tu na svoju ochranu hrádzami cností proti dorážaniu nerestí, útokom duchovných neprávostí a šípom pokušenia, začal mužne bojovať, modlitbami, bdením a postami priráža svoje myšlienky ku skale, ktorá je Kristus.“
Pripomenutá jaskyňa je vzdialená dve míle od hradu Kouřime a dostala svoje pomenovanie od rieky Sázavy, ktorá tam pod ňou tečie.
„A tak pôsobením nebeskej milosti rozrastala sa v šírke aj v ďalej povesť o cnostiach blaženého muža, po všetkých križovatkách súc pretriasaná mnohonásobným rozprávaním do tej miery, že na jej počutiach húfne prichádzali ľudia onej krajiny, aby mu ponúkli svoje darčeky a oddane sa porúčali modlitbám. On, jsa pln plamenné lásky, vlídně nadán pohostinností, půvabně ozdoben svatou rozvážností, čistý bezúhonností a prozíravý pokornou skromností, jasný svou umírněností a zanícený hojnou náboženskou horlivostí, jako déšť jarní, v pravý čas vylitý svlažoval mluvou svatých kázání srdce svých posluchačů a rádlem svého poučovanie veľmi vítane naprával ich mysli.“
Ďalej sa ujímal chudobných s takým bohatstvom súcitu od Boha vrodeným a staral sa o nich s takou odhodlanou a radostnou starostlivou obetavosťou, ako keby tu celkom zrejme bol sám Kristus. A tak jeho starostlivosťou došli obživy všetci otrhanci a siroty toho kraja. Ponáhľalo sa potom k nemu množstvo veriacich...
„Vystavil si potom kaplnku ku cti najsvätejšej Božej rodičky Márie a svätého Jána Krstiteľa a zhromaždil pri sebe niekoľko bratov zbožných v živote av mravoch. Členmi tejto komunity sa stali aj jeho syn a synovec, ktorí prijali mená Jimram (Emeram) a Vít. Keďže sa v jednomyseľnej láske duchovne zhodovali, ustanovil im mníšske pravidlá a posvätnú službu božiu podľa vzoru dobrotivého otca Benedikta. Sám sa však stal najmenším medzi najmenšími.“
Povesť o jeho svätosti sa šírila po kraji. Začali ho navštevovať ľudia, prinášali mu dary a prosili o jeho modlitby. Celé zástupy ľudí prichádzali. Prijímal ich s láskou a „napájal rečou svätých kázaní srdca svojich poslucháčov“. Ujímal sa chudobných; „jeho starostlivosťou došli obživy všetci otrhanci a siroty toho kraja“. Už za svojho života konal podľa povesti zázraky, aby ľudia spoznali lásku Božiu. Z posadnutých ľudí vyháňal démonov, slepej žene vrátil zrak.
V sázavskej pustatine našiel sv. Prokopa knieža Oldřich (1012-1034) prechádzajúci tadiaľto na love. (Tento knieža, ktorý sa po sv. Václavu ako prvý ujal českej cyrilometodskej cirkvi, zmýšľal slovansky, čo bola medzi kniežatami už skôr čestná výnimka - typická zvlášť pre tých panovníkov, ktorých manželky boli Češky alebo aspoň slovanského pôvodu.) Tento knieža spoznal Prokopove a zvolil si ho za spovedníka; schválil jeho plány založiť monastyr, v ktorom by sa slúžila slovanská liturgia a vychovávalo sa tiež slovanské kňazstvo a mníšstvo. Sľúbil mu svoju podporu. Svätý Prokop zhromaždil okolo seba iných slovanských kňazov a pustovníkov a založil roku 1032 v údolí rieky Sázavy slávny monastyr. Táto nová monastyrská osada (skit či kelie) sa stala „štiepnicou“, odkiaľ sa poriadky cyrilometodskej šírili po celej slovanskej krajine.
Ľudia sa ponáhľali za milovanou slovanskou bohoslužbou a za hlbokou východnou zbožnosťou mníchov. Takže „nebolo do tej doby iného kláštora, ktorý by tak dobre pôsobil na ľud český, ako kláštor sázavský“. (K. Zap: Česko-moravská kronika)
Miestne monastyrské pravidlo bolo spojením východného mníšstva s benediktínskym. Vybudovaný bol chrám ku cti Panny Márie a sv. Jána Krstiteľa. Knieža nadal monastyr pozemky (časť rieky Sázavy s lúkami a lesmi).
Oldřichov syn a nástupca Břetislav I. (1037-1055) prinútil Prokopa, aby prijal berlu igumenskú a tým sa stal prvým predstaveným monastiera, čo požehnal pražský biskup Šebír (1030-1067). Knieža potom rozmnožil otcove dotácie monastiera a dokončil r. 1039 jeho výstavbu, takže je „druhým zakladateľom svätého monastiera Sázavského“. V tom čase prial zámerom Břetislavovým aj pápež Benedikt IX. (1033-1044), bol oboznámený so slovanským monastyrom a jeho slovanskou liturgiou (dokonca hodlal Prahu povýšiť na sídlo metropolity slovanských národov a kniežaťa na kráľa).
Břetislav plánoval vytvorenie silnej západoslovanskej ríše, ktorá by bola záštitou kmeňom českým, lešským a snáď aj polabským proti návalu germánskemu. Sázavský monastyr mal byť štiepnicou národného duchovenstva a mníšstva napomáhajúci samostatnej cirkvi, nezávislej od Nemcov.
Mohučský biskup Bardo, ktorý bol zrejme zo strany českých latiníkov včas vyrozumený, spoznal nebezpečenstvo takých zámerov, ktorými by bola nemeckému vplyvu a panstvu v Čechách urobená na vždy prietrž. Prinútil teda nemeckého cisára Henricha III., aby vystúpil proti Břetislavovým zámerom. V tejto vojne (začala r. 1040) najskôr Břetislav zvíťazil, ale následkom opomenutia nejakého šumavského priesmyku bol Henrichom zaskočený a musel sa zaviazať upustiť od svojich zámerov. Slovanský monastyr však trval ďalej.
Monastyr sázavský býva nazývaný „arcikláštorom“ alebo „materincom iných monastyrov“. Z toho možno usudzovať, že existovali so všetkou pravdepodobnosťou aj mnohé ďalšie monastyry tohto typu v našej krajine (ich existenciu však priamym svedectvom doloženú nemáme; možno sa latinským kronikárom podarilo vymazať akékoľvek pamiatky na ne; podobne kronikár Kosma úmyselne zamlčuje slovanský ráz). Sázavského monastyra). Nebolo by zrejme ďaleko od skutočnosti, keby sme tento monastyr nazývali skôr Sázavskou lávrou.
V Sázavskom monastieri bola škola a učiteľom mladých mníchov bol sám sv. Prokop. Bol znalý slovanského písomníctva a prepisoval slovanské modlitebné a bohoslužobné knihy. Pestovala sa tu cirkevná kultúra. Táto škola sa preslávila v celej krajine. Monastyr sa nielen stal „semeniskom cyrilskej literatúry v Čechách“, ale preslávil sa aj „v učených veciach nad iné české kláštory“. (Tak píše Palacký)
Podrobnejšie to opisuje História sázavského kláštora: „Tu bola hneď od začiatku aj teologická škola. Bola veľmi potrebná na to, aby v tomto českom mníšskom dome so slovanským obradom bol vzdelávaný mníšsky a kňazský dorast. Učiteľom a vodcom mladých mníchov a iných žiakov bol sám igumen Prokop. Výborne poznal slovanské písomníctvo, sám prepisoval a učil bratov prepisovať slovanských evanjeliárov, žaltárov i všetky iné liturgické knihy. V kláštore sa pestovali aj iné umenia, najmä spev, maliarstvo a staviteľstvo. Tak vznikla na Sázave prvá umelecká česká škola, a tento kláštor sa stal pre český ľud nielen úrodnou štiepnicou zbožnosti a bohabojnosti, ale aj bohatým zdrojom ušľachtilej vzdelanosti.“
Monastyr sa stal presláveným aj v cudzine a udržiaval rozsiahle styky s inými kultúrnymi mníšskymi centrami; smerom na východ udržiaval intenzívne kontakty s kyjevsko-pečerskou lávrou, od ktorej dokonca získal sväté pozostatky mučeníkov Borisa a Gleba a ďalšie cenné relikvie.
Na súčasnom informačnom paneli na Sázave sa píše: „Sázavský monastyr bol posledným a zároveň najvýznamnejším strediskom staroslovienskeho písomníctva v přemyslovských Čechách. Užívalo sa oboch slovanských písiem – hlaholice a cyrilice.Vznikali tu pôvodné diela aj preklady. Z latinčiny boli preložené tzv. Besedy Gregora Veľkého. Tento súbor štyridsiatich kázaní je najrozsiahlejšou staroslovienskou pamiatkou českého pôvodu. Bola tu zložená Druhá staroslovienska legenda o sv. Václavu, ktorá je (doplneným) prekladom latinskej legendy Gumpoldovej... Z pôvodných diel možno pripísať sazavskému monastyru asi kánon o sv. Václavu (liturgické spevy východného obradu). Bola tu zrejme spísaná aj nezachovaná staroslovienska legenda o sv. Prokopu, ktorá sa stala základom pre spracovanie najstaršej prokopskej legendy latinskej. Väčšina staroslovienskych pamiatok českého pôvodu sa zachovala len v ruských odpisoch. Svedčí to o intenzívnych stykoch Sázavy a Kyjevskej Rusi. Ich zvláštnym dokladom je modlitba k svätej Trojici, zachovaná iba v ruskom opise, v ktorej sú menovaní aj svätci českí – Václav a Vojtech, pretože Vojtechov kult sa na Rus nemohol dostať inak ako prostredníctvom Sázavy. Iné svedectvo o českých vplyvoch na starosloviensku literárnu tvorbu poskytuje najstaršia ruská legenda o Borisovi a Glebovi, v ktorej sa jasne odráža znalosť legiend václavských.“
Aj latinská cirkev dnes uznáva, že „Prokopov mimoriadny význam spočíva v tom, že v prvej polovici 11. storočia okolo seba a svojich najbližších sústredil v rodnom kraji nositeľa cyrilometodského cirkevno-slovanského odkazu a vytvoril z nich kláštornú komunitu v Čechách. Sázavská kláštorná komunita vydala aj plody samostatnej cirkevno-slovanskej tvorby slovesnej, piesňovej i výtvarnej. Na nich potom nadväzuje neskoršia česká biblická kultúra.“
Sv. Prokop miloval svojich mníchov, ale zároveň dbal na prísnu disciplínu. Bol hrdinom askezy a skúseným vodcom duší na duchovnej ceste ku kresťanskej dokonalosti. Upevnený bol v pokore a sebazaprení. Pritom bol vždy radostné tváre a plný dobroty ku všetkým ľuďom.
Sv. Prokop ma aj dar prorocký a predvídal veci budúce. Dva dni vopred oznámil, kedy zomrie. Pred svojou smrťou prorokoval mníchom, že budú vyhnaní z monastyra, šesť rokov budú v cudzej krajine a do ich domova nasadí vladár cudzích ľudí. Učil ich, aby za všetko ďakovali Bohu, a uistil ich, že po šiestich rokoch zase sa budú môcť vrátiť z vyhnanstva; otcovsky ich napomínal k svornosti a stálosti v dobru. Zosnul v Pánovi 25. marca 1053. Až do úplného konca víťazne bojoval s diablom. Pri jeho pohrebe sa uzdravil jeden slepec. Pochovaný bol na Sázave.
Zrejme hneď v 2. polovici 11. storočia, ešte na Sázave, kým tam prekvitala slovanská bohoslužba, bola spísaná prvá staroslovienska prokopská legenda, na ktorú sa odvoláva prológ zachovanej latinskej legendy.
