Jeho život z viacero zdrojov,lebo žil pred 1800 rokmi ale patril k najvýznamnejším svätcom obdobia prvej polovice 2 storočia v cirkvi...a zachovali sa aj jeho diela... Keď sa na slovo Pánovo rozišli sv. apoštoli a učeníci do všetkých končín zeme a zvestovali sv. evanjelium, vtedy sa zo dňa na deň zmáhal počet pohanov, ktorí, uveriac v Ježiša, Syna Božieho, do sv. katolíckej Cirkvi vstupovali; a keď kniežatá apoštolské, sv. Peter a Pavol, i v samom hlavnom meste pohanstva, v Ríme, vztýčili sv. kríž a založili obec kresťanskú, tu vzkypela i zášť zaslepených pohanov, strachujúcich sa o svojich bohov, a začali hneď ohňom a mečom vieru kresťanskú vyhladzovať, hneď pravdu jej slovom i písmom popierať, v posmech a ľahkovážnosť uvádzať. A bárs aj kresťania bez odporu sa mučiť dávali, no na útoky proti pravde kresťanskej nemlčali. Učení kresťania pozdvihli svoje hlasy, chopili sa pera a zastávali učenie Ježišovo proti posmechu, potupe a lži pohanskej.
Tak povstali v katolíckej Cirkvi obrancovia viery (apologéti), medzi ktorými zvlášť vyniká sv. Justín. Narodil sa v meste Naplus (kde stálo predtým samaritánske mesto Sichem) pohanským rodičom, a v bludoch pohanských bol i vychovaný. Už ako chlapec, a tým viac ako mladík, cítil plamennú túžbu poznať pravdu. I vyhľadával najslávnejších učiteľov, aby sa od nich dozvedel, čo je pravda, avšak u žiadneho z nich ju nenašiel. Nepokojný i zarmútený uchýlil sa do samoty, aby vlastným premýšľaním našiel, čo márne posiaľ vyhľadával. Tu sa stalo, že keď raz v myšlienkach pohrúžený po brehu morskom sa prechádzal, vošiel mu do cesty ctihodný a prívetivý starec a pustil sa s ním do reči. Tento starec mu niekoľko málo slovami dokázal, že pravdy ešte posiaľ sa nedopátral, ba že je ďaleko od nej.
Keď sa ho Justín nedočkavé vypytoval, že kde teda hľadať a nájsť pravdu, odvetil starec: «Dávno pred vašimi mudrcmi žili na svete muži spravodliví, priatelia Boží, osvietení jeho Duchom; volali ich prorokmi, pretože predpovedali veci budúce, ktoré napotom skutočne sa aj vyplnili. Ich knihy, ktoré posiaľ máme, obsahujú jasné poučenie o tom, ako povstali všetky veci a k čomu sú. Oni učili viere v jedného Boha, Otca a Stvoriteľa ľudí a všetkých vecí, a v jeho jediného Syna, Ježiša Krista, ktorého na tento svet poslal. Chop sa hodne vrúcne modlitby, aby ti bola otvorená svätyňa pravdy a brána k životu večnému; lebo veci, čo ti o nich hovorím, nemožno pochopiť, leda by ti k tomu Ježiš Kristus svetla udelil.»
Po týchto slovách starec odišiel, avšak dojem, aký slová jeho na Justína učinili, zostal. I dal sa teda Justín usilovne čítať sv. písma kresťanské, mnoho sa modlieval, a čoskoro dospel k presvedčeniu, že jedine vo viere v Krista Ježiša možno dosiahnuť pravdy a spasenia. V presvedčení tomto, ako sám vyznáva, utvrdilo ho i obcovanie kresťanov, ktorí vtedy pre vieru v Krista Ježiša muky a smrť tak radostne podstupovali.
Nebránil sa preto ďalej kresťanskej pravde, dal sa pokrstiť, navštívil sv. miesta v Jeruzaleme a odobral sa potom do Ríma. V Ríme neustále sedával v písmach svätých a počúval vyučovanie sv. mužov. Dospejúc takto k nezvratnej pravde, zaumienil si aj iných privádzať k poznaniu pravdy, a zvlášť obhajovať urážané a prenasledované kresťanské náboženstvo. I vytvoril na obranu kresťanskej viery niekoľko spisov, z ktorých dal dva doručiť cisárovi Antoniovi Piovi a Markovi Aureliovi, ako i vysokej rímskej rade.
Pretože prenasledovali vtedy kresťanov ako neznabohov, (pretože falošných pohanských bohov mali v ošklivosti) a obviňovali ich z najohavnejších neprávostí, dokázal im Justín v prvej svojej obrane (apológii) (okolo r. 150 po Kr.), že kresťania sú pravými ctiteľmi jediného Boha a potom čo najvrelšie bránil bezúhonné mravy kresťanov. Po istom čase po tejto obrane neboli kresťania už tak ukrutne mučení, avšak pozdejšie zase vypuklo naozaj strašné prenasledovanie. Sv. Justín napísal druhú obranu, ktorá ho stála život.
V tejto druhej obrane totižto porovnával nábožný, cnostný život prvých kresťanov s pokrytectvom takzvaných mudrcov, ku ktorým patril akýsi Krescentius, ktorý Justína, pretože ho viac ráz premohol, na smrť nenávidel. Krescentiovým udavačstvom sa dostal Justín i s niekoľkými kresťanmi pred súdnu stolicu miestodržiteľa Rustika. «S akými štúdiami si sa najviac zaoberal?» pýtal sa ho spurným hlasom Rustikus. «Skúmal som všelijaké náuky,» odpovedal Justín, «i priznal som sa konečne k náuke kresťanskej.» – «Čo je to za učenie?» pýtal sa ďalej miestodržiteľ. «Učenie kresťanov,» vysvetľoval Justín, «je toto: Veriť v jediného Boha, Stvoriteľa všetkých vecí viditeľných i neviditeľných, a vyznávať Ježiša Krista, Syna Božieho, ktorý príde súdiť pokolenie ľudské a ktorý učenie svoje nebeské zdelil všetkým, ktorí ho chceli prijať. Nemôžem rozprávať o jeho nekonečnej sláve, vyznávam však, že proroci sto a sto rokmi vopred predpovedali, že Syn Boží na túto zem príde.» – «Kde sa schádzavajú kresťania?» – Justín na to: «Kde im možno a ľúbo; našim obyčajom je, schádzať sa na mieste spoločnom. (Hovoril len tak, aby kresťanov nevyzradil; schádzavali sa potajomky v domoch alebo v podzemných hroboch). Boh kresťanov nie je uzavrený v žiadnom priestore (ako modly pohanov), On neviditeľne naplňuje nebesia i zem; veriaci všade sa mu klaňajú, všade ho oslavujú.» – Keď i piati Justínovi druhovia neohrozene vyznali svoju vieru v Krista Pána, obrátil sa Rustikus k Justínovi s otázkou: «Ak dám tvoje telo bičmi rozšľahať, či dúfaš, že sa potom do neba dostaneš?» – «Ak vytrpím,» odvetil Justín, «obdržím to, čo Pán sľúbil tým, ktorí zachovávajú jeho prikázania.» – «Čože?!» skríkol Rustikus, «ty sa domnievaš, že prídeš do neba, aby si tam dostal nejakú veľkú odmenu?» – «Ja sa nedomnievam,» vyslovil sa Justin, «lež viem a som si toho istý.» – Keď to Rustikus počul, ihneď dal všetkých metlami šľahať a potom na popravisko odviesť, kde boli roku 167 sekerou sťatí. – V spisoch sv. Justína sú podnes nevyvrátiteľné dôkazy o pravde našej sv. viery.
Poučenie:
Vyberám ti, milý čitateľ, zo spisov sv. Justína jedno miesto, z ktorého môžeš poznať, ako sväto žili prví kresťania, služby Božie konávali a najsvätejšiu obeť Nového Zákona obetovali. «Kresťania,» píše sv. Justín, «nielenže v ošklivosti majú krivú prísahu, oni vlastne vôbec neradi prisahajú; oni ľakajú sa i najmenšieho hriechu proti čistote; pohŕdajú bohatstvom a sú trpezliví a tichí v protivenstvách; milujú všetkých ľudí, i nepriateľov; dane platia so svedomitou vernosťou, poslúchajú vrchnosť a ctia si cisára.»
V nedeľný deň sa schádzame, tí, čo v meste i na vidieku bývajú, na zhromaždení; tam sa čítavajú spisy apoštolov alebo prorokov, nakoľko to len čas dovoľuje. Keď predčitateľ dočíta, drží predstavený reč, v ktorej tieto vznešené náuky na srdce kladie a povzbudzuje, aby sme ich nasledovali. Potom spolu všetci povstaneme a ako jeden vylievame modlitby svoje; nato (ako už bolo povedané) prináša sa chlieb a víno, a predstavený vzdáva teraz z celej sily svojej modlitby a vďaky Bohu a ľud je zajedno, volajúc: Amen
Každému z prítomných podáva sa z toho, čo bolo usviatostnené, a neprítomným nosievajú z toho diakoni. Slová – «ako už bolo povedané» – sa vzťahujú na iné dôležité miesto toho istého spisu: «Tento pokrm sa nazýva u nás Eucharistia. V ňom podiel mať nie je dovolené nikomu, iba tomu kto prijíma za pravé, čo naše učenie v sebe obsahuje, a kto k odpusteniu hriechov a k znovuzrodeniu prijal krstný kúpeľ a živý je podľa Kristových predpisov. Lebo nijako to neprijímame ako chlieb obecný a nápoj obyčajný; lež, ako slovom Božím Spasiteľ náš Ježiš Kristus človekom učinený bol, i telo i krv mal pre spasenie naše: tak i sme poučení, že pokrm tou mocou jeho slovom vyrieknutej modlitby usviatostnený (posvätený), ako telom tak krvou toho telom učineného Ježiša sa stáva, ktorým naša krv a telo podľa premenenia živené bývajú (k životu večnému).»
Ak pridáme k týmto drahocenným správam to, čo miestodržiteľ Plinius písal cisárovi Trajánovi, že sa kresťania priznávajú k tomu, «že predo dňom sa stretávajú a Kristovi ako Bohu svojmu chválospev prespevujú», – ľahko nám poznať, že služby Božie vtedajších kresťanov v podstate tak boli usporiadané ako naše: vyučovanie o slove Božom, výklad slova Božieho, modlitby a spevy, a predovšetkým slávenie a obetovanie Pánovej večere, čo oni nazývali Eucharistia (vďakou činené je), a my sv. omšou s tým jediným rozdielom, že vtedy všetci prinášali niečo k obete, a rovnako tiež všetci pristupovali ku stolu Pána. Čo z obetných darov zostalo, z toho sa potom vystrojili hody pre chudobných a núdznych (agapae). Akým právom zapierajú teda protestanti, že je Kristus prítomný vo Sviatosti oltárnej, a prečo zavrhli obetu svätej omše? Vedia oni lepšie, než prví kresťania, ktorí s apoštolmi stretávali, a od nich to počuli, čo je katolíckou pravdou?
Modlitba:
Ó Pane Ježišu, udeľ mi milosť, aby som sa slovom aj skutkom preukazoval ako pravý katolícky kresťan a ako tvoj sv. Justín dosiahol korunu večnej slávy. Amen Justinus (iné mená: Justín Mučeník, Justín Martýr, Justín Filozof, Justín, Justinus Martýr, Iustinos; * okolo 100, Flavia Neapolis (dnes Nábulus) – † 165, Rím) bol cirkevný otec, filozof, prvý a najvýznamnejší z kresťanskýchapologétov, znalec pytagoreizmu, aristotelizmu a stoicizmu. Kresťanská cirkev ho uctieva ako svätého a patróna filozofov.
Životopis
Justín pochádzal zo zámožnej rodiny, jeho rodičia patrili k rímskej aristokracii. Bol vychovávaný v pohanskej viere. Dosiahol dobré vzdelanie, vynikal v rétorike, poézii, histórii a filozofii, ktorú študoval v Efeze a v Alexandrii. Obrat v jeho živote nastal okolo roku 130, kedy prijal kresťanskú vieru. Je považovaný za prvého kresťanského filozofa. Podrobne sa oboznámil s bibliou a jej časti vysvetľoval Židom, heretikom a ďalším poslucháčom. Cestoval po maloázijských mestách ako učiteľ filozofie. Od roku 150 sa jeho pôsobiskom stal Rím, kde sa z neho stal vyhľadávaný učiteľ filozofie.
Svätý Justinus bol cirkevný spisovateľ. Väčšina jeho spisov, ktoré sú zamerané predovšetkým na obhajobu kresťanstva, sa zachovala do dnešných čias. Justín písal približne po roku 150. K najvýznamnejším Justínovým dielam patria Apológia (prvá a druhá) a Dialóg so Židom Tryfónom. Pripisuje sa mu i rad iných diel (napr. List Diognetovi, De monarchia a iné). Vo svojich dielach popisuje svoj vzťah k viere, Eucharistii a rozdávaniu almužien. Je presvedčený, že človek má zachovávať vernosť ako cisárovi (podľa Kristovho výroku dajte cisárovi, čo je cisárovo) tak aj svätému Pavlovi, ktorý kázal poslúchať vrchnosť vo svetských záležitostiach. V spise Dialóg so Židom Tryfónom sa Justín na základe rozhovoru so židovským učencom, pokúsil o prepojenie židovstva a kresťanstva. V presvedčení, že Židia i pohania sa môžu dopracovať ku kresťanskej viere, napísal spis venovaný cisárovi Antoninovi Piovi. Dielo s názvom Obrana kresťanského náboženstva venoval nielen cisárovi Antoninovi Piovi, ale aj jeho nástupcovi Markovi Auréliovi a Markovmu synovi Commodovi, rímskemu senátu a celému rímskemu ľudu. Vo svojom spise nástojí na tom, že kresťanov možno súdiť iba za ich osobné priestupky a nie kvôli ich viere. Vysvetľuje v ňom základy kresťanskej vierouky a prináša i pre dnešného človeka dôležité poznatky o vnútornom živote a o organizácii kresťanských obcí. Justín je najstarším autorom, ktorý spomína evanjeliá, o ktorých hovorí ako o Pamätiach apoštolov. Okrem toho sa zmieňuje aj o JánovomZjavení. Záver jeho života bol tragický. Jeho protivník, kynický filozof Crescentius, ho ako kresťana udal. Justinus bol so svojimi šiestimi žiakmi zatknutý, väznený a napokon verejne sťatý. V pomerne presne zachovanom opise súdneho procesu sú uvedené Justínove slová, vyjadrujúce jeho životnú filozofiu:
„ Pokúsil som sa študovať všetky dostupné filozofie, čo ma napokon presvedčilo, že iba jediné učenie je pravé. To, ktoré vyznávajú kresťania, že Boh je Stvoriteľ a Pán všetkého tvorstva, že Ježiš Kristus podľa proroctva prišiel na svet, aby spasil človeka a naučil ho celej pravde.
“
Justinus býva uctievaný v rímskejBazilike svätej Prudencie, kde sú pravdepodobne uložené jeho ostatky. Jeho žiakom bol Tatianus, ktorý písal v tretej štvrtine 2. storočia. Zásadný význam Justínovho diela spočíva v snahe zmieriť protichodnosti viery a rozumového poznania. Pripúšťal, že i diela pohanských filozofov obsahujú prvky pravdy, ale že skutočné poznanie umožnilo až kresťanstvo.
SV. JUSTÍN filozof a mučeník (2. stor.)
Prvé kresťanské generácie opierali svoju vieru o svedectvo apoštolov a ich učeníkov. No už koncom 1. storočia sa objavili pokusy usporiadať kresťanskú náuku do nejakej myšlienkovej sústavy, ktorá by mohla priblížiť kresťanstvo čisto rozumovo uvažujúcemu človekovi. Toto úsilie začalo mať osobitný význam od prvej polovice 2. storočia, keď na mladé rastúce kresťanstvo začali útočiť židovskí a pohanskí myslitelia. Proti nemu sa postavili zo strany Cirkvi tzv. apologéti, ktorí bránili a odôvodňovali kresťanskú náuku. Medzi nimi vynikol filozof sv. Justín. Svätý Justín nebol od narodenia kresťanom. Pochádzal z pohanskej rodiny. Jeho otec Priscus bol pravdepodobne Riman. Justín sa narodil niekedy začiatkom 2. stor. v sýrsko-palestínskom meste Flavia Neapolis. Bol to niekdajší biblický Sichem, terajší Nablus v Samárii. Po páde Jeruzalema roku 70 si Rimania urobili z tohto mesta kultúrne a politické stredisko. Prevládala však grécka kultúra, ktorá ovplyvnila aj Justínovo myslenie. Justín mal široké vzdelanie, ale najviac ho pútala filozofia. Jej pomocou sa usiloval dospieť k pravde a k životnému šťastiu. Skúmal viaceré grécke filozofické systémy, z ktorých sa mu najväčšmi páčila Platónova filozofia. Plné uspokojenie našiel až vtedy, keď spoznal spisy starozákonných prorokov a evanjelium. Niekedy okolo roku 130 sa stal kresťanom, a to pravdepodobne v maloázijskom meste Efez. Aj po krste si Justín vážil grécku filozofiu; videl v nej stopy kresťanskej pravdy a Sokrata dokonca pokladal za akéhosi proroka druhej božskej osoby - Božieho Slova. Pre neho teda prijatie Krista neznamenalo odmietnutie minulosti, ale šťastné zavŕšenie hľadania pravdy. Justín však v jednom svojom spise priznal, že na jeho prijatie Kristovej náuky vplývalo aj poznanie života kresťanov. Počul proti nim veľa námietok, ale keď ich spoznal, zistil, že obviňovanie sa nezakladá na pravde. Našiel u nich úprimnú a ušľachtilú nábožnosť, hlbokú túžbu slúžiť Bohu a ľuďom, ako aj presvedčivú neochvejnosť pri prenasledovaní. Ako kresťan sa Justín venoval obrane a šíreniu kresťanskej náuky predovšetkým medzi rímskymi a gréckymi vzdelancami. Z vlastnej skúsenosti vedel, že títo predstavitelia vtedajšej kultúry poznali kresťanstvo takmer výlučne z falošných obvinení jeho nepriateľov. Justín si založil vlastnú filozofickú školu v Ríme a napísal aj niekoľko filozofických spisov, kde bránil kresťanstvo proti kritike Rimanov, Grékov a Židov. Z jeho písomných diel sa zachovali tri: dve s názvom Apológia (to značí obrana, obhajoba) a tretie Dialóg so Židom Tryfónom. Jednu apológiu adresoval rímskemu cisárovi Antoninovi Piovi a druhú rímskemu senátu. Justín zomrel ako mučeník za cisára Marka Aurélia okolo roku 165. Na smrť ho odsúdil spolu so šiestimi jeho žiakmi rímsky prefekt Rusticus. Stalo sa to pravdepodobne na udanie pohanského filozofa Crescenta, s ktorým viedol Justín ohnivé dišputy. Kresťanský filozof sa pri súde hrdo hlásil ku Kristovi a spokojne prijal rozsudok smrti. Justína a jeho spoločníkov najprv zbičovali a potom sťali. Napriek niektorým teologickým nepresnostiam vo svojej náuke filozof a mučeník svätý Justín patrí medzi veľké osobnosti poapoštolskej epochy a významne prispel k plnému vstupu kresťanstva do sveta grécko-rímskej kultúry.
* okolo 100 Flavia Neapolis, dnes Nablus, Palestína † okolo 165 Rím
Význam mena: čestný, poctivý (lat.)
Atribút: palma
Patrón filozofov
Sv. Justín sa narodil okolo roku 100 v meste Flavia Neapolis (biblický Sichem), dnes Nablus v Sýrskej Palestíne. Jeho rodina bola pohanská. V mladosti študoval pohanských básnikov, rečníkov, dejepiscov a filozofov. Kvôli štúdiu odcestoval do Atén, do centra vtedajšej kultúry. Počúval viacero filozofov, ktorí boli zástancami stoicizmu, peripatetizmu, pytagorejcov a platonikov. Zakotvil u platonikov, učenie Platóna sa mu zdalo najviac zodpovedajúce skutočnej pravde. Raz, ako tak na morskom brehu rozmýšľal o tomto učení, stretol zrazu neznámeho starca. Ten sa dal s ním do reči o otázkach filozofie a ľudského šťastia. Starec mu dlhšie potom rozprával o kresťanskej pravde a odporučil mu, že ak chce naozaj poznať pravdu, nech sa modlí a študuje kresťanské knihy. Hoci Justín počul o kresťanoch rôzne nepravdivé chýry – vraj sa na nočných bohoslužbách dopúšťajú orgií a jedia ľudské mäso, začal sa zaujímať o toto učenie. Zašiel na súdne pojednávania s kresťanmi, ktorých odsúdili pre ich vieru. Dojímalo ho, že sa nechceli vzdať svojho presvedčenia. Keď to videl, povedal si: „nie je možné, aby títo ľudia boli oddaní neprávostiam a telesnosti!“ Rozhodol sa stať sa kresťanom. Rok a miesto jeho krstu však nepoznáme. Možno to bolo v Efeze v Malej Ázii okolo roku 130.
Justín ďalej žil svätým a prísnym životom a zo všetkých síl sa snažil šíriť Kristovu múdrosť a pravdu, najmä medzi vzdelanými ľuďmi. Vo svojich spisoch sa často obracia na rímskych a gréckych filozofov. Aj po krste si obliekal plášť filozofov, navštevoval hlavné kultúrne strediská rímskej ríše, zakladal školy podľa vzoru vtedajších filozofických škôl a učil všetkých, ktorí k nemu prichádzali. Takto sa stal apologétom (obhajcom viery kresťanov). Napísal veľmi veľa spisov, krížom-krážom precestoval celé rímske impérium. Žiaľ, z jeho diel sa zachovalo veľmi málo – názvy poznáme z Euzébiových Cirkevných dejín, takmer úplné diela sa nám zachovali len tri: dve Apológie a Dialóg so Židom Tryfónom. Prvá Apológia je určená pre cisára Antonia Pia (138-161). Justín v nej obhajuje kresťanov a vyvracia klebety o nich. Poukazuje na skutočný spôsob života kresťanov, na pestovanie čností, čestný život. Na základe tejto Apológie potom cisár zakázal mučiť kresťanov a habať im majetky kvôli ich presvedčeniu. V Dialógu so Židom Tryfónom dokazuje, že život a učenie Krista je naplnením Starého zákona, že on je pravým, pred stáročiami prisľúbeným Mesiášom. Druhú Apológiu poslal cisárovi Markovi Auréliovi a Luciovi Comodovi. V nej sa tiež zastáva kresťanov, vysvetľuje kresťanské obrady, opisuje čisté mravy, dobročinnosť, starosť o chorých atď. Onedlho potom mal verejnú dišputu s pohanským filozofom Krescenciom. Justín ho svojimi argumentmi premohol a zahanbil. Krescencius sa urazil a udal ho. Rímsky prefekt Junius Rusticus dal Justína uväzniť spolu s jeho šiestim žiakmi. Nútil ich obetovať pohanským bohom. Ale ani vyhrážkami ich k tomu nedonútil. Nakoniec ich odsúdil na smrť. Všetkých zbičovali a nakoniec sťali. Presný rok ich smrti nepoznáme, ale predpokladá sa, že to bolo roku 165 za čias vlády Marka Aurélia.
ŽIVOTOPIS V Malej Ázii sa učil filozofiu. Životnú múdrosť hľadal v náuke stoikov, Aristotela, Pytagora, Platóna a na mysli mu tanuli otázky: Čo je moja duša? Čo bude so mnou po smrti? Hľadal pravdu o Bohu. Jeden starec ho poučil: "Modli sa vrúcne k Bohu, aby ti otvoril brány svetla, lebo na pochopenie tých vecí je potrebná milosť od Boha." Justin sa zoznámil s Písmom svätým, jeho čítanie a príkladný život kresťanov mu bol stimulom na prijatie sv. krstu. Zahorel túžbou privádzať ku Kristovi aj druhých a pravú náuku úspešne hájil. Za svoje vyznanie položil život.
ŽIVOTOPIS PRE MEDITÁCIU
HĽADAL AŽ NÁJDEN PRAVDU
Narodil sa na začiatku druhého storočia vo Flavii Neapolskej. Toto mesto bolo kedysi biblický Sichem a teraz je to Nablus v Samárii. Jeho otec Priscus bol rímskym pohanom. Justinovi sa dostalo širokého vzdelania a zaoberal sa rôznymi filozofickými smermi v túžbe spoznať pravdu a nájsť cestu šťastného života. Náuka Aristotela ho sklamala pre lakomosť učiteľa a nebol spokojný ani keď sa zoznámil s Pytagorom, ktorého číselná sústava ako pravzor všetkých vecí ho najprv zaujala. Uňho sa učil, že svet je súladným celkom a všeusporiadajúci boh je prenikajúcou prírodnou silou. Potom však bolo Justinovi povedané, že neznalosť hudby, hvezdárstva a meračstva je príčinou jeho neschopnosti dostať sa do hlbín Pytagorovej filozofie a tak túto cestu opustil. Ďalej hľadal u prívržencov Platonovej náuky. Tá učila, že Boh je múdra duchová bytosť, všemohúca a spravodlivá, ktoré sa máme stať podobní, aj to, že človek bude môcť boha spoznať až ho on sám poučí. Táto filozofia Justina najviac zaujala a začal sa jej oberať, vyhľadávajúc pritom samotu.
Zatiaľ čo takto raz rozjímal pri chôdzi po brehu mora, bol oslovený starcom, ktorý sa pýtal na dôvod jeho krokov do nehostinnej samoty. Justin sa mu zveril so svojím hľadaním a túžbou spoznať najvyššiu bytosť. Starec s úsmevom odpovedal, že všetko, čo mudrci učia, je neisté či bludné a pochabé. A dávno pred gréckymi mudrcami boli na svete spravodliví muži, ktorí predpovedali veci, ktoré sa naplnili. Plní Ducha Svätého oznamovali svojmu ľudu pravdu, hlásali vieru v jediného pravého Boha, Stvoriteľa všetkého, aj v jeho Syna Ježiša Krista, ktorého príchod predpovedali. Vyzval Justina k modlitbe za to, aby mu Boh dal milosť tieto veci spoznať a pochopiť.
Justin bol dojatý a veľmi si prial spoznať knihy Biblie, o ktorých obsahu sa od starca dozvedel. Pozorne ich potom čítal a vyhľadal rady u kresťanských vykladateľov Písma. Pozoroval svätý život kresťanov, z ktorých mnohí pre vieru podstupovali mučenícku smrť. Bol oslovený ich láskou a stal sa jedným z nich, pretože našiel čo hľadal. Bolo to pravdepodobne medzi rokmi 130-137, keď asi v Efeze prijal krst. Neskôr v jednom spise uviedol, že prijal vieru pod vplyvom príkladného života kresťanov. Proti nim počul aj mnoho námietok, ale poznal, že obviňovanie sa nezakladá na pravde. Justin sa po prijatí viery venoval obrane a šíreniu kresťanskej náuky medzi vzdelanými Grékmi a Rimanmi. V Ríme založil filozofickú školu a napísal niekoľko filozofických spisov na obhajobu kresťanskej náuky. Zachovali sa dve diela s názvom Apológia a tretie dielo Dialóg so Židom Tryfónom.
Na udanie pohanským filozofom Krescencom, s ktorým viedol ohnivé diskusie, bol za hlásanie kresťanskej náuky zajatý a predvedený pred rímskeho prefekta Junia Rustica. Z výsluchu sú zachované akty, v ktorých sú uvedené Justinove slová: "Pokúsil som sa študovať všetky dostupné filozofie, čo ma nakoniec presvedčilo, že len jediné učenie je pravé. To, ktoré vyznávajú kresťania, že Boh je Stvoriteľ a Pán všetkého tvorstva, že Ježiš Kristus podľa proroctva prišiel na svet, aby spasil človeka a naučil ho celej pravde."
S ďalšími odsúdenými bol zbičovaný a potom sťať. Údajne za vlády Marka Aurelia. Mohlo to byť po roku odhadovanom martyrológiou. Justin významne prispel k vstupu kresťanstva do sveta grécko-rímskej kultúry. Jeho ostatky sú uložené pri sv. Vavrinca za hradbami.
PREDSAVZATIE, MODLITBA Budem mať na pamäti, že aj môj život môže byť pre niekoho stimulom na ceste za poznaním Boha a budem sa snažiť o spôsob apoštolátu príkladným životom, ktorý sv. Justina priblížil Kristovi!
Bože, Tys poučil svätého mučeníka Justina, že kríž, hoci ho mnohí považujú za nezmyselný, vedie k dokonalému poznaniu Ježiša Krista; pomáhaj aj nám, aby sme dokázali odolať zvodom klamných náuk a zostali vždy pevní vo viere. Prosíme o to skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov.
Sv. Justín, mučeník- (100-165). 1.6.
Dnes nám cirkev predkladá na povzbudenie vzor hľadača pravdy a tým je Sv. Justín, ktorý sa narodil v meste Nablus v Samárii a bol pôvodom Grék. Získal značné vedomosti z rétoriky, poézie a histórie a potom sa venoval filozofii, ktorú študoval v Edese a Alexandrii. Postupne zastával viaceré filozofické smery. Bol stoikom, pýtagorejcom a platonikom, no okolo roku 130 sa stal kresťanom a je všeobecne pokladaný za prvého kresťanského filozofa. Až Písmo Sväté a hlavne Ježiš dokázali utíšiť jeho túžbu po Pravde. Viedol verejné dišputy so židmi, pohanmi a heretikmi najmä v Ríme, kam prišiel približne r. 150. Bol filozofom, mal odvahu napísať a poslať cisárovi Apológiu - obhajobný spis. Podáva podrobne základné učenie kresťanskej viery a zdôrazňuje: „My kresťania nie sme vinní zo zločinov proti všeobecnému právu. Bolo by tyranstvom a nedopatrením ďalej udržiavať výnimočné represívne zákonodarstvo voči tým, ktorí ako viete, sú najlepšou vrstvou ríše, pretože sú vlastníkmi pravdy". Keď prenasledovanie neprestávalo, napísal Justín novú apológiu, v ktorej sa ponosuje na osočovanie cynika Krescenta, že kresťania sú bezbožníci. „Niekoľkokrát na verejných dišputách som ho usvedčil z nevedomosti. Azda Ti záznamy z týchto diskusií prišli do rúk. V tom prípade, mohol si, cisár, vidieť, že nemá ani jednoduché základné vedomosti o našej viere. Ale ak sa tieto záznamy nedostali až k Tebe, označ deň, kedy sa má začať znovu táto diskusia v Tvojej prítomnosti. Je to téma hodná pozornosti samého cisára." Jeho zachované dielo, ktoré obsahuje dve Obrany a Dialóg s Tryfonom, patrí medzi najstaršie diela z poapoštolského obdobia odrážajúce názory kresťanského intelektuála. Opisuje sa v nich kresťanská viera, obrady krstu a Eucharistie a rozdávanie almužien. Vyvracajú nepravdivé obvinenie z ateizmu a bezbožnosti. Poukazuje na to, že aj vernosť cisárovi sa zakladá na učení Krista a sv. Pavla. Sv. Justín napr. poučuje Rimanov o tajomstve Eucharistie, pretože pohania ich osočovali, že jedia malé deti: „Nikto nemôže mať účasť na pokrme, ktorý nazývame Eucharistia, ak skutočne neverí v to, čo učíme, a ak nebol očistený kúpeľom na odpustenie hriechov a znovuzrodenia alebo ak nežije zhodne s Kristovým učením. Lebo neprijímame tento pokrm, ako obyčajný chlieb a nápoj. Ale tak ako sa Slovom Božím Ježiš Kristus náš Spasiteľ vtelil, prijal telo a krv pre našu spásu, tak posvätený pokrm Slovom jeho modlitby a určený k tomu, aby živil naše telo a našu krv, aby nás pretvoril, tento pokrm je, my to vieme – telo a krv Vteleného Ježiša. " Justínov cieľ bola evanjelizácia. Nazdával sa, že pohania by sa mohli stať kresťanmi, keby mali možnosť pomocou zrozumiteľne formulovanej literatúry poznať kresťanskú náuku. Ale sám učiteľ cisára Marka Aurélia - konzervatívny Rustikus na Krescentovo udanie dal popraviť sv. Justína. Na súde, ktorého autentický záznam sa zachoval, jasne vyznal kresťanskú vieru, odmietol obetovať bohom a prijal utrpenie a smrť ako prostriedok vedúci ku Spáse. Cisárovi Markovi Auréliovi (161-180) posielali apológie ďalší učenci: Tacián, Apolinár, Meliton a Atenagoras. Tacián bol v Ríme Justínovým žiakom, ale neskôr založil bludársku sektu. Aj ostatní apologéti argumentovali ako Justín, ale niektorí sa viac zaoberali židovstvom, iní pohanským polyteizmom alebo mystickými kultmi, ktoré sľubovali vykúpenie. Všetkým bola spoločná snaha dokázať, že kresťanstvo je jediné naplnenie a večné určenie človeka.
Svätý Justín Filozof a Mučeník pre teológov
Justín, zahalený vždy v plášti filozofa, ako prvý kresťan narábal s aristotelovskými kategóriami, používal filozofickú terminológiu v kresťanskom myslení a harmonizoval vieru a rozum.
Najväčšieho apologistu 2. storočia a rodáka z Flavie Neapolis, dnešného Nablusu, v Palestíne (I Apol. 1,1) priviedlo hľadanie pravdy postupne k rozličným filozofickým školám - stoickej, peripatetickej, pytagorejskej i platónskej (Dial. 2,1-6) - a nakoniec ku kresťanstvu, „jedinej spoľahlivej a dôstojnej filozofii“, ktorú mu odhalil „jeden starec“ (Dial. 3-8).
Filozofická škola v Ríme
Po konverzii (132-135) Justín odišiel do Ríma. Vo večnom meste napísal (148-161) dve Apológie adresované cisárovi Antoninovi Piovi (138-161; druhá apológia bola pôvodne dodatkom alebo následnou edíciou prvej apológie).
V Ríme vznikol aj Dialóg s Tryfónom, ktorý je najstaršou zachovanou kresťanskou apológia proti Židom. Tento spis je neskorší ako Apológie (Dial. 120,6; jeho úvod a časť jeho 74. kapitoly sa stratili).
Len tieto Justínove diela sa nám zachovali „celistvo“, a to v jedinom rukopise z roku 1364 (Paris. Gr. 450).
Medzi Justínových učeníkov patril Tacián Sýrsky. Podľa autentického Martyrium S. Iustini et sociorum VI Justína odsúdili na smrť spolu s jeho šiestimi učeníkmi za pôsobenia rímskeho prefekta Rustica, niekedy medzi rokmi 163 a 167.
Russel J. DeSimone OSA z Villanovskej univerzity v USA vyzdvihol, že „Justín, zahalený vždy v plášti filozofa, ako prvý kresťan narábal s aristotelovskými kategóriami, používal filozofickú terminológiu v kresťanskom myslení a harmonizoval vieru a rozum“. DeSimoneho zhrnutie Justínovho myslenia prinášame v nasledujúcich riadkoch (NDPAC 2007).
Justínova náuka
Justínovou ústrednou témou je Boží stvoriteľský a spásny plán (oikonomia), ktorý oznámil a dovŕšil Kristus – Logos: v tomto Božom pláne nachádza svoje miesto múdrosť antických predkov. Justínovým základným predpokladom je to, že ľudský rozum (logos) má spoluúčasť na Slove (Logos): v každom človeku je „semeno (sperma) Loga“, ktoré vyplýva z pôsobenia „Slova, ktoré rozsieva semeno: spermatikos Logos“ (II Apol. 7,3; 13,3).
Justín siaha po tejto stoicko-platónskej predstave, aby vysvetlil, že „Kristus je Boží prvorodený, Logos, na ktorom má spoluúčasť každý človek a všetci, ktorí žijú v zhode s Logom, sú kresťanmi, ako medzi Grékmi Sokrates a Herakleitos a ľudia ako oni“ (I Apol. 46,2-3). Neúplné alebo nejasné pravdy filozofov boli len „semenami Loga“.
Vzhľadom na to, že kritériom pravdy je starobylosť, Justín, podobne ako pred ním židovskí apologisti, zdôrazňoval, že filozofi čerpali od prorokov a Mojžiša (I Apol. 59,1-6; 60,1-7). Justín (I Apol. 60,1-7) stotožňuje Krista s Platónovou dušou sveta (Timaios 36 b), ktorá je roztiahnutá v podobe kríža (X), čo Platón mal prevziať zo starozákonnej knihy Numeri (21,7-8). Slovo, „numericky odlišné“ (Dial. 61,11) od Otca, sa odlišuje od duše sveta, ktorá je zas odlišná od najvyššej Inteligencie, v ktorej stredný platonizmus videl prvého Boha (porov. Albinus, Epitome X, 3). Strední platonici mali sklon premieňať Platónovho mýtického demiurga na myseľ presahujúcu svet a vzťahujúcu sa k nemu (porov. Timaios 28 c) ako „Otec a Stvoriteľ sveta“ (porov. II Apol. 6,1-2; Dial. 60,2). Logos je Boh zrodený z Boha, podobne ako je oheň odpálený od iného ohňa alebo ako lúč, ktorý vychádza zo slnka (Dial. 128). Syn je preexistujúci – existoval pred stvorením sveta: „Adorujeme jeho (Otca) a Syna, ktorý vyšiel z neho“ (I Apol. 6,2).
V Kristovi majú kresťania plnosť poznania a zjavenia (II Apol. 10,1): „Naša doktrína prekonáva každé ľudské učenie, pretože my máme Logos v celej jeho úplnosti v Kristovi, ktorý sa zjavil pre nás, telo, rozum a duša.“ Logos je stvoriteľom svojho vlastného ľudstva (I Apol. 22,2; 32,10). Kristus, Boží Syn, je večný zákon (aionios nomos) a nová zmluva (kaine diatheke) pre celkový svet (Dial. 43,1; porov. 11,2; 51,3). Justín ako prvý teológ sformuloval teológiu kristocentrických dejín.
Justínove prvenstvá
Justín ako prvý kresťanský autor pojednával o starozákonnej knihe Genezis (kap. 1-2; 1 Apol. 59,1-5; 60; 62-64) a postavil Máriu do protikladu k Eve, pričom hovoril o Božom pláne spásy (oikonomia) skrze pannu Máriu (Dial. 100; 120,1).
Justín zostavil najstarší prehľad heretických doktrín vo svojom (dnes stratenom) spise Syntagma proti všetkým herézam (I Apol. 26,8).
Justín ako prvý pripisoval starozákonné zjavenia Logu „v ľudskej podobe“ (Dial. 61,1; 68,10) a zaviedol teóriu dvojitého štádia Loga – pred a po inkarnácii (II Apol. 6,3).
Justín ako jeden z prvých kresťanských autorov sformuloval výklad prítomnosti Slova-Mesiáša v Zákone a Prorokoch (Dial. 26-140).
Justín ako prvý kresťanský autor dosvedčuje katechumenát (I Apol. 61,2), popisuje priebeh krstu a Eucharistie (Apol. 61-67), podáva teologickú interpretáciu Eucharistie: obetná povaha Eucharistie (Malachiáš 1,11; Dial. 41; 117), pamiatka Kristovho tela a krvi (Dial. 70,4).
Podľa J.N.D. Kellyho „u Justína nachádzame prvý raz citáty poloformálnych vyznaní viery“ (Creeds, s. 71). Justín dosvedčuje kult anjelov (I Apol. 6) a spomína kňazstvo veriacich (Dial. 116).
Podľa Justína (Dial. 88,4), „Kristus sa narodil a bol ukrižovaný k prospechu ľudstva, na ktoré uvalil rozsudok smrti priestupok Adama oklamaného hadom.“ Démoni sú synmi padnutých anjelov: „Anjeli spáchali priestupok a mali styky so ženami a z nich na narodili deti nazývané démoni“ (II Apol. 5,3). Podľa Justína diabol stratil milosť, keď pokúšal Evu (Dial. 124,3). Zámerom démonov je premeniť ľudí na svojich otrokov a pomocníkov (I Apol. 14,1). Démoni boli pôvodcami pohanstva pred Kristovým príchodom a po ňom sú pôvodcami heréz (I Apol. 25; 26). Démoni sú vyháňaní „v mene Ježiša Krista“ (II Apol. 6,6). Justín ako prvý medzi kresťanskými autormi definoval diabla a vykreslil jeho smutnú misiu.
Justínova eschatológia zdôrazňuje Kristov druhý príchod: Justín vytvoril slovné spojenie: „druhá parúzia“: deutera parousia (I Apol. 52,3; 14,8; 51,2). Ľudské dejiny sú zamerané na parúziu. Najskôr sa uskutoční zmŕtvychvstanie len svätých. Potom bude nasledovať milénium, totiž tisícročná ríša svätých v Jeruzaleme. Na konci milénia bude zmŕtvychvstanie zlých, za ním bude nasledovať posledný súd (Dial. 80,5; 81,4; 132,1). Justínov milenarizmus sa zdá byť viac dlžníkom židovskej apokalyptiky než Jánovej Apokalypsy.
Podľa Russela J. DeSimoneho OSA „Justínov najväčší význam spočíva v skutočnosti, že je prvým kresťanským autorom po Pavlovi, ktorý vyjadril univerzalistické aspekty kresťanstva. Svojou charakteristickou doktrínou o Logu zhrnul v jedinom mocnom hnutí celkové dejiny ľudstva, ktoré budú dovŕšené v Kristovi“.
V deň, keď si Gréckokatolícka cirkev s Rímskokatolíckou pripomínajú svätého mučeníka Justína, pamätá Gréckokatolícka cirkev aj na Justínových spoločníkov Charitóna aj ostatných. Meno Charitón má grécky pôvod a znamená „štedrý“.
Ako píšu grécke miney, Charitón spoločne s ďalšími piatimi spoločníkmi, vrátane jeho manželky bol za čias cisára Antonina Pia žiakom Justína Filozofa.
Justína a jeho šesť žiakov predviedli pred prefekta Rustica do Ríma a nútili ich konať modloslužbu. Okrem spomínaného Charitóna a jeho manželky Charitany, s Justínom zajali Evalpista z Kapadócie, Hieraxa z Ikónia, Paeóna a Liberiána alebo Valeriána.
Miney spomínajú, že aj keď boli Justínovi žiaci v kresťanskej viere vzdelaní už od svojich rodičov, veľmi radi počúvali svojho učiteľa Justína.
Euzébius z Cézarey píše, že ich sťali v približne rovnakom čase ako zomrel svätý Polykarp, vraj 12. júna v roku 167. Kresťania tajne pochovali ich telá.
