Kamil Horal
995

P O Ž I A R -starý príbeh o ľudskej nenávisti,nešťastí a zmierení

POŽIAR-starý príbeh

Bolo to dávno.Za starých čias chudobní ľudia stavali drevené domčeky so strechou zo suchej slamy.V lete pri horúčavách a suchu vždy hrozil oheň a požiar...stačilo nezhasnúť dobre v noci sviečku,či lampáš a od dreva vznikali nebezpečné požiare,v ktorých okrem ľudí zhorel aj dobytok...
V jednej dedinke boli drevené domky naskladané pri sebe a bolo leto a horúčavy.V jednom malom domku s jednou malou izbičkou býval slepý muž,menom Peter,chodil dotýkajúc sa rukami stien a dobrí ľudia mu sem tam priniesli trochu jedla.V inej chalúpke žil mladý muž,menom Ján...ktorý bol chromý a kalika,pohyboval sa pomaly s barlami.Ján v hore robil ako robotník a zrezaný smrek ho privalil a zlomil mu nohu a druhú úplne dokaličil...

Prežil to zázrakom,ale nemohol už chodiť,len sa posúval s jednou nohou...a barlami.Tiež bol odkázaný na milosť ľudí,že mu niečo dali zjesť,nejakú almužnu,alebo pri kostole zopár drobných peňazí.Ale títo muži sa nemali nijako v láske kvôli nejakým dávnym sporom o role po rodičoch,ktorí sa povadili navzájom a žili v nepriateľstve.A ich synovia na to zlo, akoby doplatili.Peter oslepol pri kovaní koňa,vybuchol mu oheň do očí,ked v ňom kul železo na podkovy.A Ján zase mal ťažký úraz v hore.Rodičia im pomreli a oni zdedili popri roliach aj starý hnev a nenávisť navzájom k sebe kvôli starým majetkovým sporom...

A tak prišiel zase letný večer a trochu uľavy po denných úpekoch.
Konečne ľudia v dedinke porobili práce,nakrmili kravy a niečo zjedli,pomodlili sa večer pri lampášoch a šli spať.V jednom dome starej žene spadol lampáš na zem na slamu ,ktorá rýchlo začala horieť.Starena spadla v tme a okolo nej už všetko horelo.Nemohla sa vydriapaťa postaviť a pokúsiť sa dostať von...ale suché drevo domu začalo silno horieť a ešte fúkal vietor, tak sa požiar rozširoval na okolité domy.Starenka tam aj zhorela.Požiar sa rýchlo šíril po dedine,už všetko horelo...ľudia vyskakovali okienkami,brali najnutnejšie,vyháňali uviazane kravy von,kone,ovce psov...čo kto mohol...a utekali z horiacej dediny,ktorá už horela celá.Plno štipľavého dymu sa valilo.Kto mohol a mal vodu hasil.Všade bolo počuť krik,zúfalé výkriky,náreky...ak bučanie vydeseného dobytku.


Zobudil sa aj slepý Peter a po dotyku rukami,pomacky vybehol von z domku,pochopil,že horí...a utekal,ale nevidel kde uteká...Z ďaľšieho domčeka sa zo všetkých síl snažil dostať von chromý Ján.Konečne sa Ján vyštveral von...ale všade už zúrili veľké ohne.Tu uvidel vydeseného slepého Petra,ktorý utekal rovno k inému horiacemu domu rovno do plameňov,lebo nič nevidel a bol dezorientovaný...Chromý Ján muž videl Petra svojho úhlavného nepriateľa a chvíľami sa aj tešil,že tak mu treba a nech zhorí.

Ale potom si uvedomil,že aj on je takto odsúdený na zhorenie a smrť,keď nemôže utekať.Ján premohol zo všetkých síl v sebe spomienky na staré hriechy a hnevy a volal na slepého Petra...Heej Peter ...tam neutekaj,tam horí...bežiš rovno do plameňov...uprostred smrti...Slepý Peter to začul a zastal.Podľa hlasu spoznal svojho ,dávneho nepriateľa chromého Jána.Pomyslel si,že ho chce schválne poslať do ohňa a nemá mu veriť, ani slovo.Ale uvedomil si,že nič nevidí,kde sa nachádza a bez pomoci chromého Jána ,svojho hlavného nepriateľa, zhorí v ohni.Tak si v duchu povedal,že ten chromý Jano,je jeho posledná šanca sa zachrániť...a musel v tej chvíli všetok starý hnev a nenávisť rýchlo zakopať v svojom svedomí a skúsiť Janovi veriť....Chromý Jano znova silno kričal a volal na slepého Petra...poď ku mne po hlase...tak slepý Peter s poslednou nádejou, utekal podľa hlasu ku chromému Jánovi...Ale už obom hrozili plamene ohňov.Ludia už zutekali a oni ostali v obkľúčení plameňov mohutného požiaru..Chromý Jano kričal slepému Petrovi...zober ma na chrbát a musíme ujsť...ja Ti budem vraviť, kade máš utekať,lebo Ty nevidíš a ja zase nemôžem chodiť...tak sami by sme zhoreli...ale takto dvaja, by sme sa mohli zachrániť...A tak slepý Peter poslúchol a nasadil si Jana na chrbát a Jano sa ho držal ako kliešť, ako Káča čerta a tak Peter utekal aj s chromým Janom na chrbte.,ktorý mu kričal,kade má utekať,aby sa vyhli plameňom...Až sa im podarilo ujsť pred ohňom a vybehnúť na blízku lúku...Konečne slepý Peter,chrčiaci ako lokomotíva , vyčerpaný behom,spotený a umorený klesol do mokrej ,zarosenej trávy a zhodil z chrbta chromého Jana.

Oba sedeli a dychčali,spotení od horúčosti ohňa...Až teraz si vlastne uvedomili,že sa naozaj zachránili,hoci ich domčeky zhoreli.
Oba boli veriaci a vychovaní nábožne...tak sa začali modliť a ďakovať Bohu za zázračnú záchranu...A pochopili,že sami by boli už mrtvi,ale ako dvaja žijú...Ich dávne spory,hnevy,zloba,nenávisť a nepriateľstvo,akoby zhoreli v tom ohni.Naraz sa cítili akosi vnútorne slobodní a ľahkí.Slepý Peter potom ticho povedal...Jano,som Ti moc vďačný,že si ma zachránil,lebo ja sa hrozne bojím ohňa,odvtedy ako som prišiel o zrak z ohňa...a Jano hneď vraví...akurát som Ti to chcel ja povedať,že si ma zachránil Peter Ty.Zhorel by som tam,lebo som nemohol utekať...

Nakoniec si podali ruky na zmierenie a obaja si odpustili staré hriechy a viny...Oba pochopili,že sú obaja mrzáci, odkázaní na pomoc a zmilovanie iných...ako žobráci...
Neskôr im dobrí ľudia pomohli postaviť malý domček s jednou izbičkou,kde oba bývali a navzájom si pomáhali.A odvtedy sa Ján a Peter stali najlepšími priateľmi a nemohli pochopiť,že sa tak roky nenávideli,keď sú obaja vlastne dobrí ľudia...len ich nešťastné dávne zlo tak rozdelilo...

A tak je to aj s ľuďmi...každý vlečie nejaký kríž a obmedzenia...a tie kríže si musíme pomáhať niesť vzájomne...

Jedna svätica vo svojom videní videla veľký ,skalnatý vrch na ktorý vystupovali duše zosnulých a na chrbtom vliekli svoje kríže vín a hriechov z pozemského život a tak putovali do očistca.Veľa tých duší umordovaných padalo pod ťarchou tých krížov,ktoré vliekli na chrbte.Mnohé duše sa nemohli zdvihnuť zo zeme a znova ísť.Boli zavalené ťarchou tých svojích krížov...volali iné duše o pomoc.Tak im prišli iné duše a podávali ruky,aby sa chytili a tak ich vytiahli...aj si kríže chvíľami položili a niesli ...
Tak je to aj ľuďmi na zemi...tak veľmi sme odkázaní na vzájomnú pomoc a podporu .Všetky terajšie hnevy,spory,zloba,nenávisť,nepriateľstva sa na druhom svete stanú také malicherné a malé...a do popredia vystúpia naše čnosti,ako sme žili náš život na zemi a koľko lásky a obety sme rozdali iným...Na to sa hlavne bude Pán Boh pýtať a žiadať...nebude Ho zaujímať naše postavenie,tituly,vzdelanie,múdrosti,bohatstvo,kariéra,majetky,sláva...ani koľkokrát sme prečítali sväté Písmo...ani ako sme boli zbožní pred očami sveta...ale, akí sme v skutočnosti pred Bohom... Boh bude chcieť vidieť naše skutky lásky...a obety a tie rozhodnú o našej večnosti.