Nepotrebujeme kostol?
Kostol je oázou na pustej Sahare nášho života. Dalo by sa teda očakávať, že ľudia s tou najväčšou radosťou budú navštevovať Boží chrám.
Bohužiaľ, nie je to tak. Mnohí takzvaní „katolíci“ vôbec nejdú do kostola a pri jeho spomienke s pohŕdavým úsmevom v tvári hovoria: „Ja nepotrebujem kostol. Boh je všade, môžem sa teda k Nemu pomodliť aj doma, alebo v lone panenskej prírody.
Tieto slová počujeme veľmi často, nemôžeme ich teda nechať bez povšimnutia.
Natíska sa teda otázka: Môžeme sa modliť aj doma, alebo v prírode?
Samozrejme, že môžeme. Pán Boh je prítomný všade a vypočuje našu modlitbu na každom mieste: doma, na ulici, v práci, v kancelárii, vo vlaku a aj vonku v prírode. Modliť sa môžeme všade, dôležité je, aby sme sa dobre modlili. Ale pravdou je, že najlepšie a najvrúcnejšie sa predsa len vieme modliť len v kostole.
Pán Boh je síce prítomný všade, ale najlepšie cítime jeho blízkosť v Božom chráme. A nielen, že ju cítime, my o nej aj vieme, my v ňu veríme. My katolíci sme presvedčení, že najbližšie je k nám Pán Boh, Pán Ježiš v kostole vo Sviatosti Oltárnej a na oltári pri svätej Omši. A preto sa schádzame k modlitbe do kostola.
Napriek tomu často počúvame od liberálnych kresťanov, ale aj od niektorých katolíkov tento argument:
„No, ale Pán Ježiš nežiada od nás, aby sme chodili do kostola. On celkom jasne povedal, že sa máme modliť k Bohu doma, vo svojej izbičke, pri zatvorených dverách a v skrytosti. Načo by som teda chodil do kostola? Ja kostol nepotrebujem, modlím sa doma!“
Hovoril Pán Ježiš niekedy o tom, že sa máme modliť v skrytosti doma, vo svojej izbičke a za zatvorenými dverami ?
Áno hovoril. Pri jednej príležitosti skutočne povedal: „Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti“. (Mat 6, 6)
Nuž a neodsudzuje tým Pán Ježiš verejnú, spoločnú modlitbu a návštevu kostola? Vôbec nie. Pán Ježiš totiž vtedy nerozprával o kostole a spoločnej modlitbe, ale o pokrytectve farizejov. „A keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci, ktorí sa radi postojačky modlievajú v synagógach a na rohoch ulíc, aby ich ľudia videli. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu“ (Mt 6. 5)
Vyššie uvedenými slovami teda neodsudzoval spoločnú a verejnú modlitbu a návštevu kostola, ale pokrytectvo farizejov. Že Pán Ježiš nezavrhoval verejnú modlitbu a návštevu kostola, jasne plynie z jeho slov: „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.” (Mt 18, 20).
Tieto slová nám jasne hovoria, že spoločná modlitba je pred Pánom Bohom vzácnejšia a účinnejšia ako súkromná modlitba.
Ale poďme ďalej!
Keby Pán Ježiš bol odsudzoval návštevu kostola, istotne by tam nikdy nebol chodieval aj sám. Je však zaujímavé, že Pán Ježiš chodieval do kostola (Lk 4, 16). Po jeho príklade aj apoštoli navštevovali kostol. Prvý kresťania síce spočiatku nemali kostoly, ale sa schádzali k službám Božím v súkromných domoch a neskoršie v katakombách, hoci tým riskovali prenasledovanie, ale aj smrť od svojich protivníkov.
Myslím, že apoštoli a prvý kresťania by neboli riskovali život účasťou na sv. omši, ak by sa účasť na sv. omši nebola zhodovala s učením Ježiša Krista.
Ak vidíme, Kristus Pán nezakazuje návštevu kostola, ale práve naopak. Svojím vlastným príkladom nám ukazuje, že máme čím častejšie navštevovať Boží chrám. Je to priam výsmechom, ako sa niekto odvoláva na jeho slová: : „Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti“ (Mat 6, 6).
V týchto slovách nie je reč o návšteve kostola, ako nám mnohí podsúvajú, ale Ježiš sa vyjadruje k pokrytectvu farizejov. Keby sme tie slová vzťahovali na návštevu kostola, to by sme prišli k smiešnym dôsledkom.
Kde by sa potom modlili tí, čo nemajú vlastnej izby alebo vlastný dom? Kde by sa mali modliť vojaci v kasárňach, študenti na internátoch, alebo chorí v nemocniciach? Alebo by azda boli oslobodení od modlitby?
Určite nie. Kristus Pán nezavrhoval návštevu kostola, ale práve naopak. On sám si ju vyžaduje od nás a preto každý dobrý kresťan katolík vyhovie jeho želaniu a aspoň v nedeľu a v prikázaný sviatok navštevuje Boží chrám.
Iní zase hovoria: „Ja uznávam že Pán Ježiš nezavrhoval návštevu kostola, ale ja nejdem do kostola. Načo by som tam išiel, keď sa môžem pomodliť vonku v prírode."
Máš pravdu. Aj v prírode sa možno modliť. Príroda je veľkolepým chrámom Božím a môže povznášať naše modlitby k Pánu Bohu. Ale je málo tých, ktorých táto príroda nadchne k modlitbe. Aj ja milujem prírodu a rád sa kochám nad jej krásou, ale predsa iba výnimočne som mohol vidieť v prírode človeka oduševnene pohrúženého do modlitby. Obdivoval som prírodné krásy celej Európy, Ázie ale aj Afriky, ale na ani na vrcholoch nebotyčných hôr, ani na brehu mora, či na pokraji púšte som len málokedy videl človeka pohrúženého do modlitby, ktorý by sa bol modlil k svojmu Stvoriteľovi. Vonku v prírode som vo väčšine prípadoch stretával len hulákajúcich výletníkov, polonahých turistov, veselých skautov, hrajúce sa deti a pracujúcich ľudí. Do prírody sa teda väčšinou ľudia modliť nechodia, ale často ich môžeme nájsť modliť sa v Božích chrámoch.
V prírode totiž nachádzame len stopy Pána Boha, ale v kostole vo svätostánku nájdeme živého Ježiša Krista volajúceho na nás: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním" (Mt 11, 28).
Do prírody sa chodíme občerstviť na tele, ale do kostola sa chodievame osviežiť na duši. V prírode čerpáme občerstvenie z krištáľovej vody horskej studničky, ale do kostola chodíme načerpať z Tela a Krvi obetujúceho sa Krista Pána v obeti svätej Omše.
Brat, alebo sestra, nevyhýbaj sa teda kostolu, ale ho horlivo navštevuj aspoň počas nedele a prikázaných sviatkov. Nedeľná svätá omša je zázračnou studnicou, z ktorej môžeš čerpať posilu oduševnenia a milosti ku svojím každodenným prácam a námahám.
A. Klíman
Pripravil A. Čulen
alianciazanedelu.sk/archiv/5841
Bohužiaľ, nie je to tak. Mnohí takzvaní „katolíci“ vôbec nejdú do kostola a pri jeho spomienke s pohŕdavým úsmevom v tvári hovoria: „Ja nepotrebujem kostol. Boh je všade, môžem sa teda k Nemu pomodliť aj doma, alebo v lone panenskej prírody.
Tieto slová počujeme veľmi často, nemôžeme ich teda nechať bez povšimnutia.
Natíska sa teda otázka: Môžeme sa modliť aj doma, alebo v prírode?
Samozrejme, že môžeme. Pán Boh je prítomný všade a vypočuje našu modlitbu na každom mieste: doma, na ulici, v práci, v kancelárii, vo vlaku a aj vonku v prírode. Modliť sa môžeme všade, dôležité je, aby sme sa dobre modlili. Ale pravdou je, že najlepšie a najvrúcnejšie sa predsa len vieme modliť len v kostole.
Pán Boh je síce prítomný všade, ale najlepšie cítime jeho blízkosť v Božom chráme. A nielen, že ju cítime, my o nej aj vieme, my v ňu veríme. My katolíci sme presvedčení, že najbližšie je k nám Pán Boh, Pán Ježiš v kostole vo Sviatosti Oltárnej a na oltári pri svätej Omši. A preto sa schádzame k modlitbe do kostola.
Napriek tomu často počúvame od liberálnych kresťanov, ale aj od niektorých katolíkov tento argument:
„No, ale Pán Ježiš nežiada od nás, aby sme chodili do kostola. On celkom jasne povedal, že sa máme modliť k Bohu doma, vo svojej izbičke, pri zatvorených dverách a v skrytosti. Načo by som teda chodil do kostola? Ja kostol nepotrebujem, modlím sa doma!“
Hovoril Pán Ježiš niekedy o tom, že sa máme modliť v skrytosti doma, vo svojej izbičke a za zatvorenými dverami ?
Áno hovoril. Pri jednej príležitosti skutočne povedal: „Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti“. (Mat 6, 6)
Nuž a neodsudzuje tým Pán Ježiš verejnú, spoločnú modlitbu a návštevu kostola? Vôbec nie. Pán Ježiš totiž vtedy nerozprával o kostole a spoločnej modlitbe, ale o pokrytectve farizejov. „A keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci, ktorí sa radi postojačky modlievajú v synagógach a na rohoch ulíc, aby ich ľudia videli. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu“ (Mt 6. 5)
Vyššie uvedenými slovami teda neodsudzoval spoločnú a verejnú modlitbu a návštevu kostola, ale pokrytectvo farizejov. Že Pán Ježiš nezavrhoval verejnú modlitbu a návštevu kostola, jasne plynie z jeho slov: „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.” (Mt 18, 20).
Tieto slová nám jasne hovoria, že spoločná modlitba je pred Pánom Bohom vzácnejšia a účinnejšia ako súkromná modlitba.
Ale poďme ďalej!
Keby Pán Ježiš bol odsudzoval návštevu kostola, istotne by tam nikdy nebol chodieval aj sám. Je však zaujímavé, že Pán Ježiš chodieval do kostola (Lk 4, 16). Po jeho príklade aj apoštoli navštevovali kostol. Prvý kresťania síce spočiatku nemali kostoly, ale sa schádzali k službám Božím v súkromných domoch a neskoršie v katakombách, hoci tým riskovali prenasledovanie, ale aj smrť od svojich protivníkov.
Myslím, že apoštoli a prvý kresťania by neboli riskovali život účasťou na sv. omši, ak by sa účasť na sv. omši nebola zhodovala s učením Ježiša Krista.
Ak vidíme, Kristus Pán nezakazuje návštevu kostola, ale práve naopak. Svojím vlastným príkladom nám ukazuje, že máme čím častejšie navštevovať Boží chrám. Je to priam výsmechom, ako sa niekto odvoláva na jeho slová: : „Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti“ (Mat 6, 6).
V týchto slovách nie je reč o návšteve kostola, ako nám mnohí podsúvajú, ale Ježiš sa vyjadruje k pokrytectvu farizejov. Keby sme tie slová vzťahovali na návštevu kostola, to by sme prišli k smiešnym dôsledkom.
Kde by sa potom modlili tí, čo nemajú vlastnej izby alebo vlastný dom? Kde by sa mali modliť vojaci v kasárňach, študenti na internátoch, alebo chorí v nemocniciach? Alebo by azda boli oslobodení od modlitby?
Určite nie. Kristus Pán nezavrhoval návštevu kostola, ale práve naopak. On sám si ju vyžaduje od nás a preto každý dobrý kresťan katolík vyhovie jeho želaniu a aspoň v nedeľu a v prikázaný sviatok navštevuje Boží chrám.
Iní zase hovoria: „Ja uznávam že Pán Ježiš nezavrhoval návštevu kostola, ale ja nejdem do kostola. Načo by som tam išiel, keď sa môžem pomodliť vonku v prírode."
Máš pravdu. Aj v prírode sa možno modliť. Príroda je veľkolepým chrámom Božím a môže povznášať naše modlitby k Pánu Bohu. Ale je málo tých, ktorých táto príroda nadchne k modlitbe. Aj ja milujem prírodu a rád sa kochám nad jej krásou, ale predsa iba výnimočne som mohol vidieť v prírode človeka oduševnene pohrúženého do modlitby. Obdivoval som prírodné krásy celej Európy, Ázie ale aj Afriky, ale na ani na vrcholoch nebotyčných hôr, ani na brehu mora, či na pokraji púšte som len málokedy videl človeka pohrúženého do modlitby, ktorý by sa bol modlil k svojmu Stvoriteľovi. Vonku v prírode som vo väčšine prípadoch stretával len hulákajúcich výletníkov, polonahých turistov, veselých skautov, hrajúce sa deti a pracujúcich ľudí. Do prírody sa teda väčšinou ľudia modliť nechodia, ale často ich môžeme nájsť modliť sa v Božích chrámoch.
V prírode totiž nachádzame len stopy Pána Boha, ale v kostole vo svätostánku nájdeme živého Ježiša Krista volajúceho na nás: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním" (Mt 11, 28).
Do prírody sa chodíme občerstviť na tele, ale do kostola sa chodievame osviežiť na duši. V prírode čerpáme občerstvenie z krištáľovej vody horskej studničky, ale do kostola chodíme načerpať z Tela a Krvi obetujúceho sa Krista Pána v obeti svätej Omše.
Brat, alebo sestra, nevyhýbaj sa teda kostolu, ale ho horlivo navštevuj aspoň počas nedele a prikázaných sviatkov. Nedeľná svätá omša je zázračnou studnicou, z ktorej môžeš čerpať posilu oduševnenia a milosti ku svojím každodenným prácam a námahám.
A. Klíman
Pripravil A. Čulen
alianciazanedelu.sk/archiv/5841
