Z knihy Pius X Blčiaci oheň, Wilhelm Hunermann, Vydavateľstvo Don Bosco 2010

Niečo však trápilo srdce Pia X. Už vo svojom prvom príhovore ku kardinálom vysvetlil, že podľa jeho hesla: Všetko obnoviť v Kristovi! Má predovšetkým ohlasovať a v rýdzosti udržovať neklamnú pravdu. Boli však aj vtedy malomyseľné srdcia, ktoré si mysleli, že Kristovo učenie treba „prispôsobiť“ poznatkom modernej doby. V súhlase s liberálnou protestantskou teológiou znehodnotili vieroučné zásady večnej pravdy a zredukovali ich na jednoduché symboly, ba odvážili sa tvrdiť, že náuka o Ježišovom božstve vznikla neskôr, ako dôsledok úcty a obdivu veriacich, a popierali aj Kristove zázraky.

S hlbokou bolesťou sa Pius dozvedel, že tieto bludné náuky, ktoré nazývali modernizmom, si našli cestu aj do kňažských seminárov, do posluchárni teologických fakúlt a do radov cirkevnej hierarchie. Vtedy už nemohol ďalej mlčať. Preto 8. septembra 1907 v encyklike Pascendi Dominici Gregis čo najrozhodnejšie odsúdil tieto časové bludy a zasadil modernizmu v Katolíckej cirkvi smrteľnú ranu. Pápež odsúdil šesťdesiatpäť článkov a zakázal ich rozširovanie pod trestom exkomunikácie.
Mnohým, ktorí boli naklonení novému učeniu, sa otvorili oči a našli cestu späť k pravej a celej viere. Mnohí profesori, ktorí si mysleli, že ústupkami voči liberálnemu duchu času postavia mosty k iným, pokorne uznali svoju vinu a podriadili sa neomylnému úsudku Cirkvi.