Svätá K U N I G U N D A /K U N H U T A/ ...L U X E M B U R S K Á...CISÁROVNÁ -sviatok 3.marec
Svätá Kunigunda Luxemburská,cisárovná- Hlavná patrónka a ochránkyňa Luxemburského VeľkovojvodstvaNiet veľa svätíc ktoré by prežili taký búrlivý,bolestný...ale zbožný život ako Kunigunda...Od malej krásnej princezny...po prekvitajúcu pannu význačnej krásy...nielen telesnej,vonkajšej,ale hlavne krásy duchovnej...tej skrytej...lebo celý jej život...v
v radosti i bolesti bol plne napojený na chudobného Ježiša...Stala sa mocnou cisárovnou Nemecka a vládyňou Rímskej svätej ríše...svojho cnostného manžela, cisára Henricha II. priviedla k veľkej zbožnosti a láske k Bohu a to svojimi modlitbami a duchovným životom ..že oba cisárski manželia sa stali svätými a svätosť aj v živote preukazovali a žili...vidíme pohnutý život sv.Kunigundy..od malej princezny,cez mocnú a slávnu cisárovnú....až po jednoduchú,skromnú ,poníženú mníšku v kláštore...Mocná a krásna cisárovná Kunigunda žila skromne ako obyčajná chudobná žena a jej manžel cisár Henrich II...bol tak dojatý a očarený hlbokou,úprimnou zbožnosťou a láskou svoje mannželky...že aj on sa vydal na cestu svätosti k nebeskej vlasti...Oba boli vyhlásení za svätých a žiaria neprekonateľným príkladom svätosti aj pre mocných tohto sveta...po 1000 rokoch...
Luxemburské veľkovojvodstvo ju oslavuje ako hlavnú patrónku malej,ale významnej krajiny -Luxemburska
Niet veľa svätíc ktoré by prežili taký búrlivý,bolestný...ale zbožný život ako Kunigunda...Od malej krásnej princezny...po prekvitajúcu pannu význačnej krásy...nielen telesnej,vonkajšej,ale hlavne krásy duchovnej...tej skrytej...lebo celý jej život...v
v radosti i bolesti bol plne napojený na chudobného Ježiša...Stala sa mocnou cisárovnou Nemecka a rímskej svätej ríše...svojho cnostného manžela, cisára Henricha II. viedla k veľkej zbožnosti a láske k Bohu...že oba cisárski manželia sa stali svätými a svätosť aj v živote preukazovali...Svätá Kunigunda v hlbokej láske sa zasvätila ako panna Ježišovi...a pred sobášom s Henrichom mu toto svoje veľké tajomstvo povedala...a jeho rešpektovanie podmienila manželským sľubom...Mladý kráľ Henrich IV /v čase svadby/ ju naozaj miloval a ťažko prijal takú obetu...ale nakoniec ju prijal a tak sa oba manželia zasvätili v čistote Bohu-ako panna a panic...sľúbili si vernosť a lásku...ale ako zasvätení sľubom čistoty daný Bohu...Kunigunda ako najmocnejšia žena ríše a vládkyňa nad veľkým nespočetným bohatstvom, žila skromne,v odriekaní a modlitbách.Hoci musela nosiť slávnostný, bohato zdobený šat ako cisárovna...ostala jednoduchou,skromnou a láskavou...ujímala sa chudobných,vdôv a sirôt...bojovala proti nespravodlivosti a každý mohol predniesť pred cisárovnou svoje trápenia a krivdy...
Rozhodla sa podstúpiť božiu skúšku...bosými nohami prejsť cez žeravé rozpálené železné rošty...cisár prijal jej rozhodnutie...a po slávnostnej sv. omši za účasti celého cisárskeho dvora,keď biskup cisárovnú žiadal,aby sa tomu mučenia nepodrobila,že stačí prísaha pred Bohom...cisárovná,aby sa zbavila podozrenia šla na skúšku ohňom v božích mukách...Množstvo ľudu,kňazov a celého cisárskeho dvora bolo prítomných tej ponížujúcej bolestnej skúške...lebo mnohí,ktorí takú skúšku a mučenie podstúpili...už sa nikdy nepostavili na nohy,ale mali ich odspodu zhorené a mäso im odpadávalo z kostí,takže zomreli v krutých mukách a bolestiach...Cisárovná vyzula svoje topánky a jej pohľad bol do výšin k Bohu...v tichej modlitbe prosila Boha o potvrdenie svojej neviny...a prežehnala sa znamením kríža ...a bosá šla po žeravom železe...po roštoch,ktoré boli rozžeravené do červena...Dav stíchol,bolo počuť prelet muchy...všetci s napätím sledovali...ako cisárovná kráča bosá po ohni...Henrich ani nedýchal...tak túžil...aby bola nevinná....
Celé cisárstvo a Nemecko velebilo zbožnosť svojej cisárovny a preukazovali jej veľkú úctu...aj Henrich si ju veľmi vážil a plne v nej videl žijúcu sväticu...sám prijal život odriekavý,v pokáni,modlitbách a zbožnosti.oba manželia denne boli na sv. omši,prijímali skušenie Telo Kristovo,modlili sa spoločne a boli veľkým,žiarivým príkladom svätosti pre celé veľké cisárstvo...
Zbožný cisár Henrich II. umiera náhle len51 ročný 13.7.1024...S veľkým žiaľom sa lúčila so svojím drahým,svätým manželom cisárovná Kunigunda,ktorá chcela dostavať veľkolepú katedrálu v Bambergu,kde chceli byť cisárski manželia pochovaní.Tak musela prebrať na krátky čas ako regentka celú vládu cisárstva...ako vládnuca,samostatná cisárovná...8.9.1024 bol korunovaný za cisára Konrád II,bratanec zomrelého Henricha,ako najbližší príbuzný,nakoľko svätí manželia nemali deti...
Na slávnej zádušnej sv.omši za zomrelého Henricha II -konanej na 1 rok výročia smrti v dostavanej novej katedrále v Bambergu
po omši,za účasti množstva kňazov a ľudu ...prišla vdova-cisárovná Kunigunda pred oltár a tam vyzliekla svoje kráľovské rúcho,zlatú korunu a všetky ozdoby a ostala v jednoduchom kajúcnom rúchu mníšky,ktoré mala oblečené pod kráľovským šatom...všetko tu odovzala Bohu...aby mu slúžila ako jednoduchá,rádová ,mníška...Zo slávnej mocnej cisárovny,vládkyne nad ohromným územím sa stala pokorná,jednoduchá mníška,ktorá už všetko rozdala chudobným a ostalo jej len obyčajné mníšské rúcho...Tak všetci predstúpime holí a nahí...len s dušou...dobrými a zlými skutkami...nič viac si človek na druhý svet neodnesie,ani nevezme...všetko bohatstvo tu zanechá...taký je údel človeka...
Kunigunda na prvé výročie úmrtia Henricha -13.7.1025 vstúpila do benediktínskeho kláštora Kaufungen,ktorý sama založila r.1017...žila tam ako jednoduchá mníška ešte 8 rokov v službe Bohu...v modlitbách,rozjímaniach a práci...Nikto by v nej nespoznal,kedysi krásnu,mocnú,slávnu rímsku cisárovnú...Umrela zaopatrená sviatostiami a napojená na Boha dňa 3.marca r.1033,obklopená plačúcimi mníškami...Jej zbožná duša sa tak vzniesla k nebesiam, k tej žiarivej šťastnej vlasti ,v živote s Bohom lásky naveky...Bola pochovaná v kláštore Kaufungen a neskôr prenesená do chrámu v Bambergu po boku svojho manžela Henricha,ktorý bol vyhlásený za svätého v júli 1146 a po 54 rokoch bola za svätú vyhlásená i Kunigunda 3.4.1200 pápežom Innocentom III.
Úcta oboch svätých manželov pretrváva už 1000 rokov a sú uctievaní v Nemecku a Luxembursku...
Svätá Kunigunda je vzorom kresťanských zbožných manželiek,ktoré svoj život venujú a zasvätia svoju rodinnu Bohu...
Cunigunde Luxemburská - patrónka a ochránkyňa Luxemburského Veľkovojvodstva , OSB ( nem . Kunigunde ) ( asi 975 – 3. marec 1033 ), nazývaná aj Cunegundes , Cunegunda a Cunegonda a po latinsky Cunegundis alebo Kinigundis , bola cisárovnou Svätej ríše rímskej sobášom s Cisár Svätej ríše rímskej Henrich II . Po smrti svojho manžela v roku 1024 vládla ako dočasná regentka Luxembourg - Wikipedia Je svätou a patrónkou Luxemburska ; jej sviatok je 3. marca.
Sv. Kunigunda, cisárovná.
Nemecku panoval cisár, ktorý tak bohabojný život viedol, že po smrti za svätého bol vyhlásený. Bol to cisár Henrik. On si vzal za manželku dcéru grófa Siegfrieda z Luxemburgu. Jeho manželka viedla podobne život cnostný a bohabojný jako on, a to bola cisárovná Kunigunda.
mladučká Kunigunda
Mladý Henrich II
Kunegunda bola krásna i rozumná. Ešte za slobodná vzala si v úmysel, zachovať pod ochranou Panny Márie nepoškvrnenú čistotu až do smrti.
Toto jej predsavzatie muselo tuhú zkúšku podstúpiť; lebo jedného dňa uchádzal sa o jej ruku vojvoda bavorský Henrik, a rodičia jej stáli na tom, aby išla zaňho. Kunegunda bola tým nemálo prekvapená, avšak jako dobrá dcéra poslúchla svojich rodičov, tou nádejou , že Ježiš a Maria budú jej na pomoci, aby, čo si umienila, i zadržať mohla. A táto jej nádej nebola márna.
Pred sobášom vyjavila budúcemu manželovi túžbu srdca svojho, že chce zachovať panenskú čistotu, a s Božou pomocou podarilo sa jej, pohnúť bohabojného vojvodu k tomu, že nie len jej túžbe privolil, ale i sám rovne s ňou zasľúbil sa Bohu, že chce v paníctve zotrvávať do smrti.
V určitý teda deň doprevádzal ju cisár, početný sbor duchovný a bohatiersky do chrámu; po svätej omši modlil sa kňaz nad ňou, napomínajúc ju nepokúšať Boha, ak sa cíti byť vinnou, a podal jej potom Sviatosť oltárnu. Medzitým robili vonku prípravy ku zkúške. Deväf žeravých radlíc bolo položených v rade vždy na krok jedna od druhej; okolostojaci plakali hlasité a nariekali, Kunegunda však, vystúpiac z chrámu, bosými nohami a ľahkým krokom stúpala po radliciach. A hľa, nnohy jej ani čo neboli spálené! Shromaždený ľud, videl tak veľký súd Boží, vypukol v hlasitý jásot, velebiac moc Božiu a nevinnosť cisárovnej. Ona však vrhla sa na kolená, vzdávala Bohu vďaky, padla okolo krku manželovi, ktorý ju za odpustenie prosil a odpustila zlým udavačom, ktorých ľud na smrť vydať žiadal. Cisár však miloval a ctil ju napotom čo skutočne svätú, ktorú Boh sám veľkým zázrakom oslávil.
Kunegunda, verná sľubu svojmu, počas, ťažkej nemoce učinenému, vystavila kláštor pre mníšky v meste Kaufungen v krajine dolno-hessenskej.
Roku 1024 zomrel jej manžel; a na smrteľnom lôžku, vezmúc Kunegundu za ruku, pred početnými príbuznými a dvoranmi riekol: «Tú hľa, ktorá mi od vás, alebo radšej od Krista odovzdaná a zverená bola, odovzdávam dnes vám, alebo radšej Kristu Pána našemu, čo pannu zpät.»
Kunegunda, poznajúc už i tak zlomyseľný a ošemetný svet, ľahko mohla teraz po smrti milovaného manžela vyhovieť túžbe srdca svojho a utiahnuť sa v samotu, aby v kláštore čo mníška strávila posledné dni svätého svojho života. V ročnicu smrti jej manžela vysvätený mal byť chrám v kláštore kaufungskom.
Nemocní a chudobní ostali i tu jej miláčkami, pre seba samú nežiadala ani tej najmenšej pohodlnosti. Ženské práce, modlitba a duchovné čítanie bolo jej najmilšou zábavou, s ktorou zároveň spájala i kajúcne výkony. Tak strávila ešte pätnásť rokov v kláštornej tichosti, až ju napokon ťažká nemoc uvrhla na lôžko smrteľné.
Veľký bol zármutok v kláštore i po celom okolí, len sama Kunegunda bola veselá. Ležiac na drsnatom rúchu kajúcnom, prijala pobožné sviatosť posledného pomazania, i keď ešte pri poslednom okamžení spozorovala, že jej pripravujú skvostné umrlčie rúcho, zahanbila sa, a pokyvla rukou, vravila hlasom umierajúcim:
«Nie som hodná takejto ozdoby. Bohaté odevy nosila som pri zasnúbení s mojím manželom smrteľným : pre nevestu Kristovu, pre nevestu večného Pána, hodí sa lepšie môj terajší odev chudobný, v tomto vy ma mrtvú pochovajte vedľa môjho brata a pána, cisára Henrika.» Keď jej to prisľúbili, usnula v Pánu v pokoji, roku 1040 dňa 3. marca. Mŕtvola jej prenesená bola do mesta Bambergu a pochovaná po boku cisára Henrika. Hrob jej oslávený bol mnohými zázraky.
Dal nám toho príklad Kristus Pán sám, opovrhnúc sostúpiť zázračne s kríža, keď ho s posmechom vyzývali, aby tak dokázal, že je Syn Boží. — Za našich časov neužívajú sa viac tieto súdy Božie, ale ochranná ruka Božia nad nevinnosťou ani teraz nie je odvrátená. Často sa stáva, že ked nevinný právo svoje svedkami dokázať nevládze a žalobník ho krivou prísahou zlomí a na odiv sveta ukrivdí, Boh so svojej strany takúto krivú prísahu na vidom očí už na zemi pomstí a nevinného ospravedlní pred svetom.
Za druhé má ohovárač nahradiť škodu, ktorú bol bližnému učinil na jeho majetku, na tele a na duši; má mu vrátiť poklad a spokojnosť srdca. Ako to však možno?
Preto aj očakáva ohovárača hrozný trest podľa slov Písma svätého: «Súčet ich úskočnosti a zloba jejich jazyka padne na nich samých, uhlie bude na nich padať, do plameňa ich uvrhneš a biedu svoju neznesú. Mužovi zlého jazyka nepovedie sa dobre na zemi a na muža dvojzmyselného jazyka čaká veľmi zlý súd, padne naňho nenávisť, nepriateľstvo i hanba.»
Modlitba.
Láskavý Bože! srdečne ľutujem, že som v živote svojom toľko márnych, áno i zlých slov mluvil; popraj mi milosti, abych od tejto chvíle krotil svoj jazyk a len vtedy mluvil, keď toho žiada buď Tvoja česť, buď moja povinnosť a spasenie bližného môjho. Amen.
Cunigunde bola jedným z jedenástich detí, ktoré sa narodili Siegfriedovi I. Luxemburskému (922 – 15. augusta 998) a žene menom Hedviga. O ktorú Hedvigu ide, sa pokúšalo zistiť množstvo genealógov; sú rôzne pohľady. Jedna z najznámejších téz o jej identite je od Josepha Depoina, ktorý tvrdí, že Hedviga je dcérou vojvodu Gilberta Lotrinského a jeho manželky Gerbergy Saskej , dcéry Henricha I. Ak je to správne, potom sa Cunigunde vydala za svojho vzdialeného bratranca, ale Henrich II bol dôrazne proti príbuzenskému manželstvu, takže sa dá predpokladať, že to tak nie je. Často sa tiež možno dočítať, že je dcérou Bertholda zo Schweinfurtu z rodu Babenbergovcov a Eiliky z Walbecku, dcéry grófa Lothara. Cunigundeova babička z otcovej strany, nazývaná aj Cunigunde, bola Karolínka. Cunigunde Luxemburský bol teda potomkom Karola Veľkého siedmej generácie . Za kráľa Henricha sa vydala v roku 999. Hovorí sa, že už dlho chcela byť mníškou a že jej manželstvo s Henrichom II. bolo duchovné (nazývané aj „ biele manželstvo “); to znamená, že sa vzali len pre spoločnosť a po vzájomnej dohode svoj vzťah nenaplnili. Tvrdilo sa, že Cunigunde pred sobášom zložila sľub panenstva s Henryho súhlasom.
Zdá sa, že Cunigunda bola politicky aktívna. V listinách sa často používal titul consors regni (čo znamená „partner vo vláde“) pre manželky otonských panovníkov . V jednej tretine Henryho zostávajúcich chart sa Cunigunde objavuje ako obhajkyňa alebo iniciátorka. Ako najbližšia radkyňa svojho manžela sa zúčastňovala cisárskych rád. Tiež sa uvádza, že mala vplyv na svojho manžela v jeho darovaní pôdy cirkvi. Patrili medzi ne katedrála a kláštor v Bambergu , Bavorsko , v dnešnom Nemecku .
Náboženský život a smrť
Cunigunde zostala ako vdova pomerne chudobná kvôli obrovskému bohatstvu, ktoré ona a Henry rozdali na charitatívne účely.
V roku 1025, presne rok po smrti svojho manžela, sa Cunigunde utiahla do opátstva Kaufungen v Hesensku v Nemecku , kde vstúpila do kláštora benediktínskych mníšok Benedictines - Wikipedia ktoré tam založila. Pri posviacke kláštora ponúkla relikviu pravého kríža , sňala z nej regálie a obliekla si habit mníšky. Tam zostala v kláštore, kde vykonávala charitatívne práce, starala sa o chorých a venovala svoj čas modlitbe. Zomrela 3. marca 1033 v Kaufungene . Bola pochovaná v Bambergskej katedrále vedľa svojho manžela, ale možno bola najskôr pochovaná inde a potom znovu pochovaná v katedrále v roku 1201 po jej kanonizácii.
Kanonizácia a uctievanie
Cisár Henrich II a hrob cisárovnej Cunigunde od Tilmana Riemenschneidera .
Cunigunde bola kanonizovaná pápežom Inocentom III. 29. marca 1200, 53 rokov po kanonizácii jej manžela Henricha II. v júli 1147. Na prípravu prípadu na kanonizáciu bol zostavený jej životopis. Táto a pápežská bula o jej kanonizácii uvádzajú niekoľko príkladov zázrakov, ktoré vykonala cisárovná.
Jedna z nich hovorí o tom, že keď ju ohovárači obvinili zo škandalózneho správania, jej nevina bola jasne potvrdená božskou prozreteľnosťou , keď kráčala po kusoch horiaceho železa bez zranenia, na veľkú radosť svojho manžela, cisára. Ďalší hovorí o tom, ako Cunigunde jednej noci zaspala a odniesli ju do postele. Jej slúžka tiež zaspala a sviečka podpálila posteľ . Požiar ich oboch prebudil a keď Cunigunda vykonala znamenie kríža , oheň okamžite zmizol a zachránil ich pred spálením. Posledná legenda hovorí o jednej z Cunigundeových neterí, Judith, abatyši z opátstva Kaufungen . Judith, ľahkomyseľná mladá žena, uprednostňovala hodovanie a hýrenie s mladými sestrami pred rituálmi sabatu. Cunigunda jej dohovárala,ale s malým efektom. Nakoniec bola Cunigunde taká nahnevaná na svoju neter, že ju udrela po tvári; znaky zostali na jej tvári po zvyšok jej života a slúžili ako varovanie pre tých z komunity, ktorí nebudú brať svoje sľuby alebo obrady vážne.
Cunigunde je široko uctievaná. Okrem kostolov, ktoré sú jej zasvätené, ako je kostol sv. Cunegundy v Detroite , USA, Poľsko a Arcidiecéza Bamberg , Nemecko , je patrónkou Luxemburska , kde sa nachádza farský kostol Clausen (ktorý má v nedeľu resp Luxembourg - Wikipedia svätých dní je jej zasvätené slávenie tridentskej omše ) Cunigunde of Luxembourg - Wikipedia
Svätá Cunigunde Luxemburská je uctievaná vo východnej pravoslávnej cirkvi 3. marca .
Rovnako ako vo svojom politickom živote, Henrich II často zahŕňal svoju manželku poctami .
Svätá
Cunigunda z Luxemburska
OSB
Cisárovná Svätej ríše rímskej , pravoverná , svätá mníška
narodená
c. 975
Zomrela
3. marca 1033
Uctievaná v
Katolícka cirkev
Východná pravoslávna cirkev
Kanonizovaná
29. marca 1200, Rím pápežom Inocentom III
Hlavná svätyňa
Bamberská katedrála , Bamberg , Nemecko
Sviatok
3. marca
Atribúty
Cisárovná v cisárskom rúchu, niekedy držiaca kostol.
Záštitu
Patrónka Luxemburska a arcidiecézy Bamberg v Nemecku
Po obvinení z cudzoložstva Cunigunde dokázala svoju nevinu tým, že prešla cez rozžeravené radlice .
Kunigunda, nemecká cisárovná
Svätá
Sviatok: 3. marec; v Luxembursku a Nemecku 13. júl
* okolo 978 Luxemburg
† 3. marec 1033 (?) Kaufungen (pri Kasseli), Hessensko, Nemecko
Význam mena: bojujúca za svoj národ (z nem.)
Atribúty: kostol, kniha, vdovský závoj, pluhová radlica
Patrónka biskupstva Bamberg, tehotných žien a chorých detí
Rok narodenia sv. Kunigundy nie je známy. Pravdepodobne to bol rok 978. Jej otec sa volal Siegfried (bol luxemburským grófom) a matka Hedviga. Kunigunde dali dôslednú a hlbokú kresťanskú výchovu. Keď mala Kunigunda približne dvadsať rokov, vydala sa za bavorského vojvodu Henricha, ktorý bol roku 1002 v Mohuči korunovaný za nemeckého kráľa. O mesiac neskôr korunovali za kráľovnú aj Kunigundu. Roku 1014 sa Henrich stal aj rímskym cisárom. Cisársku korunu získal v Ríme z rúk pápeža. Po návrate do vlasti si zodpovedne plnil povinnosti cisára. Kunigunda zase žila utiahnutým životom. Jej izba bola veľmi skromne zariadená. Štedro podporovala chudobných a prijímala kohokoľvek z poddaných.
O ich manželstve sa viedli hlavne na začiatku 20. storočia mnohé polemiky. V niektorých historických textoch, na ktorých je aj pečať pápeža Inocenta III., sa hovorí o panenskom sľube, ktorý údajne Henrich s Kunigundou zložili. Ich manželstvo sa označuje ako „manželstvo sv. Jozefa“. Na základe týchto historických dokumentov bol Kunigunde pripísaný titul „panna“. Podľa iných moderných autorov však toto označenie nekorenšponduje s údajmi, ktoré zaznamenali súčasníci Henricha a Kunigundy. Podľa nich to bolo asi tak, že cisár Henrich zistil, že manželka je neplodná. Nemecké manželské právo, ktoré bolo trpené Rímom, vtedy umožňovalo v takýchto prípadoch prepustiť manželku. No cisár nechcel použiť toto právo. Dal prednosť spoločnému životu s nábožnou manželkou, i keď bez potomstva. Zrejme na základe toho, že obaja žili veľmi pekne a bez detí, vznikla legenda o sľube čistoty.
V roku 1007 Kunigunda s pomocou cisára dala postaviť dóm v Bambergu na severe Bavorska a v roku 1017 benediktínsky kláštor v Kaufungene v Dolnom Hesensku. V roku 1024 Henrich zomrel. Kunigunda túžila utiahnuť sa do kláštora. Na prvé výročie jeho smrti – roku 1025 – sa konala posviacka chrámu v kláštore v Kaufungene. Cisárovná pozvala mnohých biskupov, dvoranov a rytierov krajiny na túto slávnosť. Tam na úžas všetkých po evanjeliu v plnom lesku drahocenných šiat pristúpila k oltáru. Drahocenný plášť si vyzliekla a obliekla sa do čierneho rehoľného rúcha. Dala si ostrihať vlasy a biskup jej zahalil hlavu závojom. Nastokol jej prsteň a uviedol do cely v kláštore. Jej majetok sa použil na stavbu kláštorov, na ozdobu chrámov a ako podpora pre chudobných. V kláštore strávila posledných pätnásť rokov svojho života. Dôsledne vykonávala všetky práce a aj tam sa starala o chudobných. Zomrela 3. marca 1033. Podľa svojho želania ju pochovali v chudobných šatách vedľa jej manžela Henricha v katedrále v Bambergu. Za svätú bola vyhlásená roku 1200. Aj Henricha si uctievame ako svätého.
Svätý Henrich II-rímsky cisár,manžel svätej Kunigundy
Henrich II. (* 6. máj 973/978, Bad Abbach alebo Hildesheim – † 13. júl 1024, Grona) bol posledný rímsky kráľ (od roku 1002) a cisár Svätej ríše rímskej (od roku 1014) zo saskej dynastie Liudolfovcov.
Životopis
Bol synom bavorského vojvodu Henricha II. ktorého nástupcom sa stal v roku 995. Od raného detstva mal úzke styky s cirkvou a dostal výchovu v katedrálnej škole v Hildesheime. Okolo roku 1000 sa oženil s Kunhutou, dcérou luxemburského grófa Siegfried I.
Rímskym kráľom sa stal po smrti svojho bratranca z druhého kolena cisára Otta III. aj napriek silnej internej opozícii. Kráľom bol korunovaný 7. júna 1002 v Mainzi. Jedným z jeho radcov bol svätý Gothard.
Jeho vládu poznamenali najmä spory s posilneným poľským štátom, s ktorým bojoval už od roku 1003. Nepriateľstvo s Boleslavom Chrabrým bolo ukončené v roku 1018 budyšínským mierom, ktorým Poľsko získalo nezávislosť na cisárovi, držbu ríšskych lén Milska a Lužice a tiež Moravy. Naopak sa Henrichovi podarilo využiť slabosti českého štátu na prelome tisícročia; v novembri 1002 prijal Vladivoj české krajiny od cisára ako léno a posilnil tak väzbu Čiech na ríšu.
V rokoch 1013 – 1014 sa zdržiaval v Taliansku a 14. februára 1014 ho v Ríme korunoval pápež Benedikt VIII. na cisára.
So svojou manželkou Kunhutou nesplodil žiadne deti, podľa neskoršej legendy manželia údajne zložili sľub cudnosti. Zomrel po dlhšej chorobe 13. júla 1024 na hrade Gron (zaniknutá falc v oblasti dnešného mesta Göttingen).
V roku 1146 bol vyhlásený za svätého. Roku 1200 bola kanonizovaná aj jeho manželka Kunhuta.
Henrich II.
cisár Svätej ríše rímskej
Henrich II. luxemburský
Panovanie
Dynastia
Liudolfovci
Panovanie
14. február 1014 – 13. júl 1024
Korunovácia
14. február 1014
Predchodca
Otto III.
Nástupca
Konrád II.
Biografické údaje
Narodenie
6. máj 973/978
Hildesheim
Úmrtie
13. júl 1024
Grona
Rodina
Manželka
Kunhuta Luxemburská
Otec
Henrich II.
Matka
Judita Bavorská
Katedrála svätého Petra a svätého Juraja v Bamberku , alebo tiež Bamberský dóm ( nemecky Bamberger Dom St. Peter und St. Georg ) je rímskokatolícka sídelná katedrála bamberských arcibiskupov . Bola založená roku 1002 ako cisársky chrám a nekropola v bavorskom meste Bamberk . Táto významná románsko - gotická architektonická pamiatka je od roku 1993 spoločne s celým historickým centrom mesta Bamberg zapísaná na zozname svetového dedičstva UNESCO .
Hrob svätých mannželov -cisára Henricha a jeho svätej manželky cisárovny a mníšky svätej Kunigundy v katedrále Bamberg -Nemecko
História
Západný chór s. Petra
Pôdorys chrámu s vyznačením sochársky zdobených portálov
Hrobka pápeža Klementa II., biskupské kreslo a chórové lavice
Posledný súd na Kniežacej bráne
Na Babenbergu, kde sa nachádza katedrála, stála už v roku 1030 kaplnka svätého Ondreja , znesená roku 1777. [1] Existujúci dóm je už treťou stavbou v poradí na tomto mieste. Základy k prvej z nich položil roku 1002 rímsky kráľ a budúci cisár Henrich II. zo saského rodu Liudolfovcov , ktorý je v katedrále aj pochovaný. Ten istý panovník rozhodol na cirkevnom zhromaždení vo Frankfurte nad Mohanom v roku 1007, že Bamberk bude sídlom biskupstva. Nový kostol bol vysvätený roku 1012. Pri dóme bola založená škola, rozsiahla rukopisná knižnica a zriadená ríšska kancelária, z ktorej vzišlo mnoho biskupov. V susedstve kostola bola postavená cisárska falc . Bamberg sa tak stal jedným z duchovných a politických centier Bavorska.
Architektúra a výzdoba
Trojlodná dvojchórová bazilika má východný chór zasvätený sv. Juraja a pod ním kryptu, západný chór je zasvätený sv. Petrovi . Štyri veže kostola dosahujú výšku 81 metrov, na západnom priečelí ich spája tzv. westwerk . Vzorom pre západné dvojvežie boli veže katedrály v Laone .
Exteriér
Rovnocennú umeleckú hodnotu k architektúre chrámu predstavuje jeho sochárska výzdoba, a to ako interiéru, tak aj exteriéru. Je ukážkou prechodného slohu medzi románskou a gotickou plastikou, najmä je to zrejmé na výzdobe všetkých štyroch portálov .
Autorom veľkej časti plastík je anonymný bamberský majster z polovice 13. storočia. Jeho dielo čerpalo inšpiráciu zo sochárskej výzdoby katedrály v Remeši . Každý zo štyroch portálov katedrály, nazývaných tiež brány, je opatrený bohatou plastickou výzdobou. Najstarší z nich je Adamov portál, ktorý tvoril hlavný vchod do kostola.(1) Pomenovaný je podľa plastík Adama a Evy. Ide o prvé monumentálne akty v západnom stredovekom umení. Druhým portálom je Milostná, inak Mariánska brána.(2) V tympanóne má mariánske súsošie s donátormi, umiestnená ich v severovýchodnej veži a používala sa len pri výnimočných príležitostiach, ako boli liturgické sprievody . Rovnako Kniežacia brána sa používala výnimočne, napr. keď bol zosnulý biskup prinášaný do chrámu na pochovanie. Na tympanóne brány je znázornený Posledný súd . Ten sa stal povestným kvôli emóciám vyjadreným na tvárach ako prekliatych, tak spasených. Pocity radosti totiž vyjadrujú ako tí druhí, tak aj prekliatie. Je otázkou, či to bolo autorovým úmyslom.(3) Svätovítska brána je vyzdobená najmenej. Meno dostala podľa svätovítskej fary na dómskom pahorku, ktorá bola domovom svetských obyvateľov okrsku.(4) Vchody do katedrály uzatvárajú tzv. Mrežové dvere, slúžiace cez deň spolu s Adamovou bránou ako hlavný vstup.(5)
K významným umeleckým dielam patria:
Sochárska výzdoba drevenej prepážky západného chóru, vzniknutej okolo roku 1380. Obsahuje reliéfy apoštolov, svätcov, prorokov, Sibyl a ďalších osobností. Osobitnú pozornosť si zaslúži plastiky kráľa Dávida a kráľovnej zo Sáby .
Jazdecká socha nazývaná Bamberský jazdec ( Der Bamberger Reiter ) na pilieri medzilodnej arkády; Vytvoril ju neznámy majster okolo roku 1235. Existuje niekoľko hypotéz, kde bola socha pôvodne umiestnená a koho predstavuje: môže to byť uhorský kráľ Štefan I. , švagor Henricha II., ktorý mal byť v katedrále pokrstený a je vyobrazený aj na portáli, sám cisár -zakladateľ Henrich II., cisár Fridrich II. , za ktorého bol kostol prestavaný, alebo Konštantín Veľký . Podľa historika Hannesa Möhringa z univerzity v Bayreuthe môže byť symbolickou postavou Kráľa kráľov z Jánovej Apokalypsy .
Náhrobná tumba pápeža Klementa II. († 1047), ranogotická práca z bieleho talianskeho mramoru z doby okolo roku 1240, s reliéfmi štyroch kresťanských cností. Je to jediný pápežský hrob severne od Álp. Pápež Klement bol pôvodne bamberský biskup menom Suitger.
Kamenný sarkofág rímskeho kráľa Konráda III. , ktorý v roku 1152 zomrel v Bambergu. Je umiestnený v krypte kostola.
Gotické náhrobné figúry bamberských biskupov.
Mramorový náhrobok cisára Henricha II. a cisárovnej Kunhuty z dielne sochára Tilmana Riemenschneidera z roku 1513.
Oltár Narodenia Pána od Veita Stossa , neskoro gotická drevorezba z roku 1523. Pôvodne bol umiestnený v karmelitánskom kostole v Norimbergu .
Kirchgattendorfský mariánsky oltár z obdobia okolo roku 1510. Pomenovaný je podľa dediny, v ktorej kostole sa pôvodne nachádzal.
Ku krížovej chodbe prilieha diecézne múzeum s významnými exponátmi. K najcennejším patrí ornát pápeža Klementa II. , pohrebný rubáš biskupa Gunthera a zlatom vyšívané plášte cisára Henricha II. a jeho manželky Kunhuty , všetko z 11. storočia.
Galéria