Goebbels dokonca nariadil gestapu hľadať svedkov, ktorí by obviňovali určitý počet kňazov vyhrážajúc sa im okamžitým zatknutím, ak nebudú spolupracovať, aj keby to bolo len deti „Denne sa objavujú nové prípady sexuálneho zneužívania detí veľkým počtom členov katolíckeho kléru. Bohužiaľ, nie je možné hovoriť o jednotlivých prípadoch , ale o kolektívnej morálnej kríze, ktorú azda v takom desivom a znepokojujúcom rozmere história kultúry ľudstva nikdy predtým nepoznala.
Mnohí kňazi a rehoľníci sa k činom priznali. Niet pochýb o tom, že tisíce prípadov, ktoré spravodlivosť zistila, predstavujú len malý zlomok skutočného počtu, pretože mnohí páchatelia boli chránení a ich prípady hierarchiou ututlané.“
Je to úvodník z amerického denníka New York Times z roku 2010? Nie, je to časť prejavu z 28. mája 1937, ktorý predniesol Jozef Goebbels (1897-1945), nacistický minister propagandy Tretej ríše. Tento prejav, ktorý mal veľký medzinárodný ohlas, bol vyvrcholením kampane, ktorú začal nacistický režim s cieľom zdiskreditovať Katolícku cirkev prostredníctvom škandálu pedofilných kňazov. V roku 1937 bolo zatknutých 276 rehoľníkov a 49 diecéznych kňazov. Zatknutia sa konali vo všetkých diecézach postupne, aby sa o škandáloch denne písalo na titulných stranách denníkov.
10. marca 1937 pápež Pius XI. (1857-1939) v encyklike Mit brennender Sorge odsúdil nacistickú ideológiu. Na konci toho istého mesiaca Ministerstvo propagandy, na čele ktorého stál Goebbels, spustilo kampaň proti sexuálnemu zneužívaniu detí kňazmi. Plánovanie a riadenie tejto kampane je známe vďaka dokumentom, ktorých čítanie sa vyrovná čítaniu najlepších špionážnych románov.
V roku 1937 bol šéfom nemeckej vojenskej kontrarozviedky admirál Wilhelm Canaris (1887-1945). Postupne sa stal antinacistom a dozrelo v ňom presvedčenie, ktoré ho priviedlo k zorganizovaniu neúspešného atentátu na Hitlera roku 1944, po ktorom bol v roku 1945 obesený. Canaris nesúhlasil s Goebbelsovou aktivitou proti Katolíckej cirkvi a poveril katolíckeho právnika Jozefa Müllera (1878-1979), aby do Ríma zaniesol prísne tajné dokumenty týkajúce sa tejto záležitosti. Müller – predtým, ako bol zatknutý a internovaný vo vyhladzovacom koncentračnom tábore Dachau, ktorý prežil, a po vojne sa stal ministrom spravodlivosti Bavorska – doručil tajné dokumenty pápežovi Piovi XII. (1876-1958), ktorý požiadal Spoločnosť Ježišovu – jezuitov o ich preštudovanie.
So súhlasom Štátneho sekretariátu bol vyšetrovaním nacistického sprisahania proti Cirkvi poverený nemecký jezuita Walter Mariaux(1) (1894- 1963), ktorý v Nemecku viedol protinacistickú organizáciu Pauluskreis a potom bol prezieravo poslaný ako misionár do Brazílie a Argentíny. Tu ako riaditeľ Mariánskej kongregácie mal vplyv na celé generácie katolíckych laikov, vrátane známeho katolíckeho mysliteľa Plínia Correa de Oliveira (1908-1995), ktorý patril do jeho skupiny v San Paule. Mariaux v roku 1940 publikoval v Londýne po anglicky a v roku 1941 v Buenos Aires po španielsky pod pseudonymom Testis Fidelis (Verní svedkovia dve knihy o prenasledovaní katolíkov v Tretej ríši: bolo to vyše sedemsto strán komentovaných dokumentov, ktoré v celom svete vyvolali veľký ohlas.
Výraz „morálna panika“, ako sme už povedali, vytvorili sociológovia až v sedemdesiatich rokoch a pomenovali ním umelo vyvolaný spoločenský poplach. Ide o nadhodenie, alebo zveličenie faktov a čísel s použitím neserióznych štatistík, „objavením“ a prezentovaním ako „nových“ v skutočnosti už dávno známych udalostí. Východiskový skutkový stav je reálny, ale počet skutkov je systematicky deformovaný. Bez toho, aby mal k dispozícii modernú sociológiu, Goebbels v roku 1937 odpovedal na encykliku Mit brennender Sorge aktivitou ako z manuálu, aby vyvolal morálnu paniku.
Ako je zvykom, v morálnej panike fakty nie sú úplne vymyslené. Ešte pred vydaním encykliky v Nemecku už existovali niektoré prípady zneužívania detí. Aj Mariaux pokladá za vinného istého rehoľníka, zo školy v Bad Reichenal, ďalej istého laického profesora, záhradníka a školníka, ktorí boli odsúdení roku 1936. Mariaux konštatuje, že sankcia uložená bavorským ministerstvom školstva a mládeže – odňatie povolenia na prevádzkovanie škôl štyrom rehoľným rádom – bola úplne neprimeraná a bola spojená so snahou režimu zlikvidovať katolícke školstvo. Dokonca aj v prípade niektorých františkánov z Waldbreitbach v spolkovej krajine Porýnie Mariaux hypoteticky pripúšťa prípadnú vinu obvinených, hoci neskorší historici nevylučujú nacistickú inscenáciu.
Tieto prípady – tých skutočných však bolo len veľmi málo – viedli k ráznym reakciám biskupov. Münsterský biskup Clemens August von Galen (1878-1946, blahorečený v roku 2005 Benediktom XVI.) – duša katolíckeho odporu proti nacizmu – dal pokyn, aby sa 2. júna 1936 počas nedeľných bohoslužieb čítalo vyhlásenie, v ktorom vyjadruje „bolesť a smútok“ nad „odpornými zločinmi“, ktoré „pokrývajú hanbou našu svätú Cirkev“. Po udalostiach vo Waldbreitbachu nemecký episkopát uverejnil 20. augusta 1936 spoločný pastiersky list, v ktorom „dôrazne odsudzuje“ a zdôrazňuje nutnosť spolupráce Cirkvi so štátnymi súdmi.
Na konci roka 1936 sa zdá, že prísne opatrenia prijaté nemeckými biskupmi –i keď šlo iba o málo prípadov, z ktorých niektoré boli pochybné – vyriešili reálne problémy. Biskupi tiež poukázali na skutočnosť, (aj keď nie veľmi nahlas), že medzi učiteľmi štátnych škôl a v mládežníckej nacistickej organizácii Hitlerjugend sú prípady odsúdených za sexuálne zneužívanie detí oveľa častejšie ako u katolíckeho duchovenstva.
Rozhodujúcim prvkom pre veľkú kampaň z roku 1937 bola encyklika Pia XI. proti nacizmu. Mariaux to dokázal tým, že publikoval podrobné pokyny, ktoré Goebbels zaslal niekoľko dní po zverejnení Mit brennender Sorge gestapu, politickej polícii Tretej ríše, a najmä novinárom, ktorí boli vyzvaní, aby „objavili“ prípady z roku 1969, ba dokonca aj staršieho dáta, aby pre občiansku verejnosť o nich stále písali. Goebbels dokonca nariadil gestapu hľadať svedkov, ktorí by obviňovali určitý počet kňazov vyhrážajúc sa im okamžitým zatknutím, ak nebudú spolupracovať, aj keby to bolo len deti.
Avšak príslovečné vyjadrenie „v Berlíne je sudca“, ktoré v nemeckej tradícii poukazuje na dôveru v nezávislosť súdnictva od tých, čo sú aktuálne pri moci, platilo – v určitých medziach- aj v Tretej ríši. Z 325 kňazov a rehoľníkov, ktorí boli zatknutí po uverejnení encykliky, bolo odsúdených iba 21. Je takmer isté, že i medzi nimi boli nespravodlivo obvinení. Takmer všetci skončili vo vyhladzovacích táboroch, kde mnohí z nich zomreli.
Pokus o zdiskreditovanie Katolíckej cirkvi na medzinárodnej úrovni prostredníctvom obvinení z nemorálnosti a pedofílie kňazov však zlyhal. Vďaka odvahe Canarisa a jeho priateľov, ale aj vytrvalosti jezuitského „detektíva“ Mariauxa pravda vyšla najavo ešte počas vojny. Vierolomnosť Goebbelsovej kampane vyvolala viac rozhorčenia ako prípadné previnenia niektorých rehoľníkov. Otec všetkých morálnych paník v oblasti pedofilných kňazov skončil v rukách samotných propagátorov nacizmu.
Z knihy Pedofilní kňazi. Hanba, potupa a pravda o útokoch na Cirkev a Benedikta XVI. Autor: Massimo Introvigne, Vydavateľstvo Don Bosco 2010 Pripravil: Anton Čulen
(1) Mariaux Walter, El christianismo en el Tercer Reich , 2 zv., Vydavateľstvo La Verdada, Buenos Aires 1941. Údaje a citácie sú prevzaté z druhého zväzku, s. 55-92 alianciazanedelu.sk/archiv/15304
Potrebovali to premenovať. Súdruženkom príbuznosť názvov logicky nevyhovovala, tak capli fašizmus, ale v názve NSDAP akosi nik pri zmysloch fašizmus nevidí, zato socializmus je hneď v druhom písmene.
