je tam síce manipulácia o monarchii a bájna predstava že spoločnosť sa nehiearchizuje a to ona sa vždy ono to vypadá že to vyprodukovali naivky alebo nepriateľ ale presvitá tam prirodzenosť ktorú nik nezničí konkrétne toto:

Láska k národu a k vlasti

Pod národom rozumieme obyvateľov niektorej krajiny, ktorí hovoria tou istou rečou, majú viac-menej spoločný pôvod, spoločný dejinný vývin a tak aj isté spoločné duševné a telesné vlastnosti (mravy, obyčaje atď.) Tú krajinu, kde sídli tento jednotný národný celok, nazývame vlasťou. Keď niektorú zem obýva viacej národov, ona je ich spoločnou vlasťou. Štvrté prikázanie obsahuje aj lásku k národu a k vlasti.

1. Láska k národu a k vlasti sa zakladá na zákone prirodzenom, t. j. na vôli Stvoriteľovej. Boh už od prírody zaštepil do ľudského srdca väčšiu lásku voči rodičom a príbuzným ako voči iným ľuďom; od neho pochádza aj väčšia láska k národu, ku ktorému patríme, a k zemi, kde sme sa narodili a od ktorej sme obsiahli najviac dobrodenia.

Už sama príroda nás pobáda, aby sme viac lipli k tým, ktorí sú naši krajania, ktorí hovoria tou istou rečou ako my. Láska k vlasti ako veľká prirodzená cnosť bola známa už aj pohanom.

2. Kresťanstvo zošľachtilo lásku k národu a k vlasti, stavajúc nám pred oči vznešený príklad samého Spasiteľa. Ježiš Kristus prišiel na svet, aby vyučoval a vykúpil všetkých ľudí bez rozdielu. Ale predsa nadovšetko miloval národ, z ktorého pochádzal, a predovšetkým spáse svojho národa zasvätil celý svoj život. „Poslaný som iba k ovciam, ktoré sa stratili z domu Izraelovho.“ (Mt 15, 24)

„Na cestu k pohanom nezabočujte, ani nevchádzajte do miest Samaritánov, ale radšej iďte k strateným ovciam domu izraelského,“ (Mt 10, 5 – 6) prikázal svojim apoštolom, keď ich po prvý raz posielal do sveta. Plakal, keď predvídal skazu svojej vlasti a hlavného mesta Jeruzalema. (Lk 19, 42) Povinnosťou každého človeka je milovať svoju vlasť.

Lásku k vlasti preukazujeme tým, že si vysoko vážime svoj národ, dávame prednosť svojej materinskej reči a zo všetkých síl, svedomitým konaním svojich povinností, prispievame k blahu vlasti a sme pripravení brániť ju pred nepriateľskými útokmi. Svoj národ sme povinní brániť najmä vtedy, keď mu hrozí ujarmenie, keď nám chcú potlačiť materinskú reč atď. Každý národ má prirodzené právo na svoju reč a má si ju pestovať. Niekomu násilne odopierať právo na jeho materinskú reč a jej pestovanie je hriešne. Máme si vážiť vo svojom národe jeho dobré vlastnosti, zlé však máme zazlievať a prispievať k ich odstráneniu. Napomáhame svojmu národu, keď pri kúpe, pri rozdávaní práce, pri najímaní robotníkov, pri konaní dobrých skutkov atď. dávame prednosť svojim rodákom. Lásku k svojmu národu prejavujeme aj tým, že usilovne študujeme dejiny svojho národa a svojej vlasti.

Hriechy proti láske k vlasti

Proti láske k vlasti hreší: 1. kto je proti svojmu národu ľahostajný a zapiera svoju príslušnosť k nemu; 2. kto sa za svoju materinskú reč hanbí. „A ich synovia hovorili odpoly azotsky a nevedeli hovoriť židovsky a hovorili podľa jazyka každého toho ľudu. A dohováral som im a zlorečil som im.“ (2 Ezd 13, 24 – 25)

Cti otca i matku svoju – IV. prikázanie a všetko o ňom - Christianitas