85. výročie vzniku 1. Slovenskej republiky
Následkom Mníchovskej dohody z 30. septembra 1938 sa začal rozklad česko-slovenského štátu a československá vláda sa podvolila diktátu Nemeckej ríše. Prezident Edvard Beneš sa 5. októbra 1938 zriekol svojej funkcie.
Po dlhoročných snahách a žiadostiach Slovákov o rovnoprávne spolužitie so susednými národmi, využili Slováci svoju šancu a dňa 14. marca 1939 poslanci Snemu Slovenskej krajiny hlasovali jednohlasne za vznik samostatného slovenského štátu.
Napätá medzinárodná situácia a hrozba rozparcelovania nášho územia medzi okolité štáty vyhlásenie samostatného štátu síce urýchlila, no nie je pravdou, že jeho vznik bol len dielom Nemecka a Slováci ho odmietali.
Aj keď bol pod tzv. ochranou Nemecka (podobne ako bola ČSR pod ochranou Francúzska a dnešná SR pod „ochranou“ EU), bol verejnosťou prijatý s radosťou. Vznikol v čase mieru a postupne ho uznala väčšina vtedajších štátov sveta. V porovnaní s okolitými štátmi Slovenská republika ďaleko viac prosperovala.
Možno poďakovať Božej prozreteľnosti, že poslala Slovákom v najkritickejšom čase slovenských dejín dr. Jozefa Tisu, ktorý prebral funkciu štátneho prezidenta. Bol mužom čistého charakteru a výnimočnej inteligencie.
Veľmi dobre poznal priebeh slovenských dejín, dôležitosť kresťanstva, a preto celou svojou povahu lipnul na kresťanskej tradícii nášho národa. Vo svojich prejavoch sa nebál odvolávať sa na kresťanskú filozofiu, ktorá mala byť základom slovenskej národnej filozofie.
Bol plne presvedčený, že Slováci nepotrebujú importovať cudzie doktríny ako nacizmus, komunizmus a fašizmus, ale vystačia s kresťanstvom.
Slovenský štát si v zahraničí vyslúžil rešpekt a v hospodárskej produkcii, hoci na zmenšenom území, sa skvele uplatnil. Malý štát vedel so skromnými ekonomickými zdrojmi hospodáriť tak, že mal vyrovnaný rozpočet, žiadne dlhy, ba u svojej tútorskej veľmoci, Nemecka, niekoľkomiliardové pohľadávky.
Slovenská koruna bola tvrdou valutou, stredoeurópskym dolárom. Patrila medzi najvyhľadávanejšie meny v Európe a Slovensko bolo dokonca nákupnou destináciou – pre Nemcov či Rakúšanov.
Čo je však ešte dôležitejšie než materiálna stránka – bol to štát, ktorý vedel dať národu aj duchovnú náplň, víziu a sebavedomie. Štát, ktorý pozdvihol stáročiami ubité národné povedomie Slovákov. Im samotným aj svetu dokázal, že nie sú o nič menej schopnými ako ktorýkoľvek iný národ.
To sa odrazilo v kultúre, umení, literatúre, školstve či ekonomike. Nastal rozlet slovenského ducha.
Prezident Tiso robil štátnu politiku, keď zúrila druhá svetová vojna. Obhajoval národ a jeho štát, ako sa len dalo najlepšie.
Nikoho nedal popraviť, hoci neutrálne Švajčiarsko sa nemohlo tým pochváliť. Rozhodne sa postavil proti komunizmu a varoval svoj národ pred zlobou tohto diabolského systému.
Beneš ho dal odsúdiť a popraviť, lebo bol symbolom slovenskej štátnosti a rozhodným odporcom komunizmu.
Žiaľ, naše dejiny sú interpretované silami nám nie žičlivými. Na slovenskú historiografiu vplývala maďarská, neskôr česká dominancia, komunistická ideológia a dnes liberálna ideológia.
História bola zmrzačená a mnohé historické osobnosti boli vygumované.
Niekoľko Tisových fotografií v nástennom kalendári začala vyšetrovať protiteroristická jednotka NAKA. Desať tričiek s Tisovou podobizňou sa stalo predmetom trestného stíhania. (Kulturblog)
Pozitívne zmienky o Slovenskom štáte sa stali terčom ostrých osobných útokov. Ich obeťami boli arcibiskupi Ján Sokol či Alojz Tkáč, viacnásobne aj Matica slovenská alebo osoby, ktoré sa postarali o rekonštrukciu a pamätnú izbu v rodnom dome prezidenta Jozefa Tisa v Bytči.
Gumovanie osobností Slovenskej republiky sa postaralo o likvidáciu pamätných tabúľ pplk. Jána Šmigovského v Nitre, Msgr. Jána Ferenčíka v Ružomberku, či Alojza Maceka v jeho rodnom Borskom Mikuláši.
„Pomocnú ruku“ v tomto podali expertízy odborníkov z Historického ústavu SAV aj Vojenského historického ústavu.
Negatívny posudok Historického ústavu SAV mal podporiť takisto návrh na odstránenie uličnej tabule s menom prezidenta Jozefa Tisu vo Varíne. Keď sa obecné zastupiteľstvo nepodvolilo, na pôde Národnej rady už bol pripravený zákon, ktorý mal pomôcť tabuľu odstrániť. Črtal sa svetový unikát, že sa prijme zákon kvôli uličnej tabuli na dedine.
Aj štátne orgány sa k slovenskej histórii stavajú prekvapujúco laxne.
Zmienku o tom, že 1. januára 2018 sa toľko spochybňovaná Slovenská republika dožíva 25 rokov bolo sotva počuť.
Úrad vlády Slovenskej republiky na oslavu štvrťstoročnice nášho štátu, vďaka ktorému tento úrad jestvuje, pridelil 5 000 Euro, na podujatia spojené so vznikom Česko-Slovenska 170 000 Euro.
Pri príležitosti okrúhleho výročia podpísania Pittsburskej dohody bol súčasťou osláv aj pietny akt pri soche T. G. Masaryka pred Slovenským národným múzeom.
Ale klásť vence k Masarykovým čižmám pri spomienke na Pittsburskú dohodu, ktorú on sám koncipoval a dvakrát podpísal, ale potom ju vyhlásil raz za falzum, potom za zdrap papiera, je nehoráznosťou.
(V Pittsburskej dohode z 30. mája 1918 je zakotvené okrem iného, že Slovensko bude mať v spoločnom štáte svoju administratívu, svoj snem, svoje súdy, že slovenčina bude úradným jazykom v školách, v úradoch aj všeobecne vo verejnom živote…. – nič zo sľúbeného a podpísaného T. G. Masarykom nebolo Slovákom za 20 rokov od jej podpisu splnené).
Po 2. sv. vojne sa z obecných a mestských kroník odstraňovali autentické záznamy z obdobia od roku 1938 do roku 1945. Buď kroniky úplne zničili, skrývali, alebo ich časti nahradzovali politicky korektnými textami, ktoré vyhovovali povojnovému tzv. ľudovodemokratickému režimu. Tie falošné záznamy tam existujú dodnes – aj 33 rokov po páde totalitného režimu.
Dnes už každý so základnými znalosťami slovenských dejín vie, že napr. súdne procesy s predstaviteľmi prvej Slovenskej republiky boli vykonštruované politické procesy.
Priamo jeden z obžalobcov Jozefa Tisa najväčšieho a najsledovanejšieho súdneho procesu na Slovensku po 2. sv. vojne - Anton Rašla neskôr priznáva, že boli vynášané nespravodlivé rozsudky – aj tresty smrti len kvôli tomu, aby celý národ nebol objektom pomsty „víťazov“ a vinník sa musel nájsť...
Na začiatku tretieho desaťročia 21. storočia sa slovenská historiografia pri výklade najstarších i najnovších dejín stále nachádza v slepej uličke. Dostane sa z nej niekedy?
Je to dôležitá téma, keďže spolu so stratou vedomostí o vlastných dejinách sa vytrácajú aj súvisiace skúsenosti so svojou ochranou a obranou :
„Národ, ktorý nepozná svoje dejiny je nútený si ich zopakovať.“
Za niekoľko posledných dekád len pár odvážnych historikov vykladá slovenské dejiny objektívne napriek tomu, že sú a môžu byť za svoju prácu perzekvovaní a trestaní.
Prečo sa niektorí historici a takisto predstavitelia štátnych inštitúcií snažia Slovákom vtisnúť punc národnej hanby napríklad za existenciu prvej Slovenskej republiky?
Najpravdepodobnejším dôvodom sa javí snaha o okliešťovanie národných kompetencií a následné rozpredanie štátu protislovenskými silami, pretože spoločenstvu s pocitom hanby a poníženia sa veľmi ľahko podsúvajú nevýhodné medzištátne zmluvy.
Takýto národ poľahky rozpredáva svoj národný majetok, národné dedičstvo, a naopak bez odporu prijíma novoty hraničiace neraz so zvrátenosťami.
Preto je veľmi dôležité, aby sa sama verejnosť zaujímala o historické udalosti a ich dôsledky, aby kriticky uvažovala a podnecovala slobodnú diskusiu o dejinách Slovákov.
Zdroje :
„Slováci v roku 1939 nechceli samostatný štát“... - Združenie slovenskej inteligencie
DR. JOZEF TISO A SLOVENSKÝ ŠTÁT
Slovenská republika – vtedy a dnes - Združenie slovenskej inteligencie
Naše dejiny sú interpretované silami nám nie žičlivými - Združenie slovenskej inteligencie
