Svätá Helena-rímska cisárovná,sviatok 18.august
manželka rímskeho cisára Constantia I. Chlóra, matka Konštantína Veľkého
Konštans Chlórus sa stal vládcom Gálie /Francúzska a Británie/ a ihned zakázal prenasledovať kresťanov.Mladý Konštantín bol stále zajatec Galéria,ktorý už vydal rozkaz,aby ho usmrtili.V noci za dramatických okolností,preoblečený za žobráka Konštantín za nočného ticha preliezol múry pevnosti a na pripravenom koňovi utekal zo zajatia.
Podarilo sa mu ujsť v hodine dvanástej pred zavraždením...ohavným Galériom a dostal sa na územie svojho otca a tak sa preplavil až k otcovi do Británie...Velká bola radosť starého Konštansa Chlorusa,ked mohol objať svojho oplakaného syna Konštantína...
Constantius Chlorus (iné zápisy: Konstantius I. Chlorus, zriedkavo Konštancius Chlorus; vlastným menom Gaius Flavius Valerius Constantius; * 31. marec 250 – † 25. júl 306) bol v rokoch 305 – 306 rímsky cisár.
Spolu s Galeriom sa stal augustom, keď sa Diocletianus v roku 305 abdikoval. V tom čase boli za cézarov pridelení Severus a Maximinus Daius. Diocletianom spustené prenasledovanie kresťanov i tak pokračovalo. Ukončené bolo serdickým ediktom v roku 311.
Flavia Iulia Helena Augusta , tiež známa ako svätá Helena , Helena Augusta či Helena Konštantínopolská ( 255 v Drepanone – 18. augusta 330 , podľa niektorých zdrojov v Nikomédii , podľa iných v Trevíre ), bola manželkou Constantia I.Chlóra, neskoršieho rímskeho . ktorému porodila syna Konštantína , zvaného neskôr Veľký.
18. augusta.
Sv. Helena, rímska cisárovná-sviatok 18.august
Cirkevný dejepis pripomína málo žien, skrze ktoré Boh toľko veľkého a požehnaného dobrodenia preukázal svojej cirkvi, ktoré by sa čo i zďaleka pripodobniť mohli cisárovnej rímskej sv. Helene. Flavia Júlia Helena narodila sa okolo roku 246 v Drepane, v krajinke Bithynii v Asii, z pohanských rodičov. Jej otec bol v Drepane poštárom.
Plukovník rimského vojska Konštans Chlorus, blízky príbuzny cisára Vespasiana, býval za dlhší čas v Drepane, i obľúbil si prekvitajúcu a cnostnú pannu Helenu tak, že si ju vyvolil za manželku. Keď neskôr Konštans, čo vojvodca so svojím vojskom do Británie (terajšieho Anglicka) tiahol, vzal sebou i svoju manželku Helenu.
Šťastný jej život netrval dlho. Cisári Dioklecián a Maximian Herkulius poverili Konštansa so správou v Británii a v Gallii (terajšom Francúzsku) a Konštans musel svojho milovaného syna Konštantína, ako rukojemníka vernosti ku cisárskemu dvoru do Ríma poslať, čo Helenu veľmi trápilo a sužovalo.
Constanc I.Chlorus-rímsky cisár-otec Konštantína
Konštans bol najlepším cisárom, a hoci bol pohan, naklonený bol kresťanom tak, že mnohí z nich na jeho dvore vysoké úrady zastávali. A keď Dioklecián nariadil, aby kresťania po celej rozsiahlej ríši rimskej prenasledovaní boli, dal síce Konštans kresťanské chrámy pozatvárať, ale nedopúšťal sa ukrutnosti oproti kresťanom, keď mu ich miestodržitelia k usmrteniu posielali,udeľoval kresťanom milosť. Najukrutnejší nepriateľ kresťanov bol zo štyroch cisárov Galerius.
Jediný Konštans Chlorus neprenasledoval kresťanov a odsúdeným na smrť udeľoval milosť
Galerius chcel i syna Konštansovho zničiť, ale sa obával, že by z toho občianská vojna povstala,nenávidel mladého Konštantína a hľadal možnosti ako ho usmrtiť. Chcel sa ho teda tým ztriasť, že mladého Konštantína za veliteľa vojska na nebezpečné miesto vymenoval, aby tam zahynul. Ale ruka Pánova chránila cnostného mládenca a žiadosť ukrutného Galéria nebola vyplnená. I zakazoval Konštantínovi, aby do Británie cestoval a svojho otca Konštansa navštívil.
Cisárovná Helena vyznačovala sa čo opravdivá matka chudobných a venovala mnoho peňazí na vystavanie kresťanských chrámov. Po smrti Galeriovej panovali nad dŕžavou rimskou popri Konštantínovi i cisári Maxenc, Licinius a Maximín Daja. Maxenc bol ohavný cisár. Rimania povolávali z Gallie Konštantína, aby ich od ukrutníka osvobodil. Konštantín prišiel k Rímu so 100.000 vojakmi a obľahol večné mesto, ktoré Maxenc so 190.000 bránil.
Konštantín vzýval o pomoc živého Boha proti mocnejšiemu nepriateľovi. A okolo poludnia, dňa 27. októbra roku 312 objavilo sa nad slnkom skvelé znamenie kríža s nápisom: «V tomto znamení zvíťazíš.» Konštantín dôveroval v pomoc Božiu, i uderil nasledujúceho dňa na mocnejšieho nepriateľa, porazil ho. Maxenc, ktorého gallská jazda napadla, utekal k mostu Milvio cez rieku Tiber most sa zrútil a on zahynul vo vlnách rieky Tibery.
A Konštantín vtiahol čo víťaz do Ríma, kde bol so slávou prijatý. Neskôr premohol i Maximiana a Licinia a od roku 325 panoval Konštantín čo jediný cisár nad celou východnou a západnou dŕžavou rimskou a vyhlásil sa za ochrancu náboženstva kresťanského. Cisarovna Helena, matka Konštantínova, ktorá prijala sv. krst po prvom víťazstve synovom nad Maxencom v r.312, žila tak nábožne a prísno, jakoby v kresťanskej viere bola od mladosti vychovávaná bývala.
A Boh predĺžil jej život, aby svojím príkladom sv. cirkev napomohla a vieru zvelebila, ktorú jej syn Konštantín za krajinskú vyhlásil.Konštantín jej r.325 udelil titul Augusta,teda samkostatná cisárovna,vládnuca po jehoi boku...
Neprestajne modlievala sa za svojho syna, o ktorom vedela, že bude niekdy ťažko zodpovedať sa museť zo svojho vladárenia; ktorý nie vždycky svoje mravy podľa svojho kresťanského mena usporadoval, so slávnostným svojím pokrstením odkladal a tým sa vyhováral, že sa chce dať v Jordáne slávnostne pokrstiť, keď všetky krajinské záležitosti do poriadku uvedie. Sľub ten vyplnil roku 337, keď na svojom statku Achyrone v Nikomedii onezdravel.a dal sa pokrstiť pár dní pred svojou smrťou.
Biskup Eusebius pokrstil ho, a Konštantín Veľký neodložil do svojej smrti biele rúcho, v ktorom krstený bol a nevzal viac na seba svoje cisárske porpurové rúcho. On vystaviť dal roku 326 mesto Carihrad, ktoré podnes jeho meno, Konštantinopol, t j. mesto Konštantínovo, nosí.
Roku 326 nastúpila cisárovná Helena, ačkoľvek už skoro 80 rokov stará, z vnuknutia Božieho, púť do Svätej Zeme. Syn dal jej množstvo peňazí a plnomocenstvo, aby tam previedla a vykonala, čo by jej zbožná myseľ vnukla.Tak sa cisárovna plavila s cisárskými loďami do Sv.Zeme. I putovala po tých pamätných miestach, kde Boží Syn Ježiš Kristus sa narodil, žil a zomrel.
Rozdávala almužny, vykupovala otrokov a väzňov, prepustila tých kresťanov na svobodu, ktorých predošlí cisári do vyhnanstva a ku ťažkým prácam boli odsúdili; i svietila všetkým tamojším kresťanom svojou nábožnosťou a láskou k Bohu a bližným. Najväčšia jej starosť bola, aby najšla sv. kríž, na ktorom umrel Kristus Pán. Pohania to miesto zneuctili, lebo vystavali na ňom chrám necudnej bohyni Venuši.
Pohanskí rimania dali vystaviť pohanský chrám bohyni Venuši na Golgote.Keď sa cisárovná dozvedela, kde stál kríž Spasiteľov, dala rozválať necudné stavanie a tam kopať. Keď robotníci odstránili základy, našli tri kríže, nápis na tabuľke, ktorý napísal Pontský Pilát, kliny, ktorými pribité bolo telo Spasiteľovo ku krížu, jako i kopiju, ktorou Jeho bok otvorený bol.
Čo cítila Helena, keď bol kríž Pánov odhalený! S jakou skrúšenosťou ho bozkala, s akou hlbokou pokorou sa mu klaňala! Jeruzalemský biskup Makárius a sv. Helena dali zaniesť tri kríže k nemocnej zbožnej Libanii a keď sa jej dotkli krížom, na ktorom umrel Kristus Pán, bola uzdravená. Pamiatka nalezenia sv. kríža slávi sa 3. mája.
A sv. Helena dala hneď stavať veľký chrám, ktorý sa rozprestieral nad posvätným miestom, kde bol sv. kríž nájdený a objímal vrch Kalváriu a hrob Pánov, ktoré neboli od seba veľmi vzdialené. V mestečku Betleheme, ktoré je asi dve hodiny cesty od Jeruzalema vzdialené, dal pohanský cisár Hadrian tú podzemnú maštalku zhanobiť, v ktorej narodil sa Kristus Pán, vystavajúc nad ňou chrám bohovi telesnej krásy, Adonisovi.
Keď sa roku 328 vrátila z Jeruzalema, upadla do nemoce; i napomínala svojho syna Konštantína, ako má čo opravdivý kresťan vladáriť, ako sa má otcovsky o svojich poddaných starať, cnostné a pokorne Bohu slúžiť. A keď mu udelila materinské požehnanie, usnula tíško v Pánu dňa 18. augusta roku 328. Miesto jej smrti je neznámo. Kresťanskí dejepisci sdeľujú, že Konštantín Veľký mrtvé telo svojej matky, sv. Heleny, dal slávnostne do Ríma preniesť a tam pochovať.Udáva sa aj Trevír miesto smrti.
Ale ešte viac, než jej cisársky syn Konštantín a povďační Rimania, oslávil ju Boh po jej blahoslavenej smrti mnohými zázrakami, ktoré konal na tých veriacich, ktorí sa ku sv. Helene o prímluvu utiekali. Bollandisti naznačili na 12 listoch divy, ktoré sa na jej prímluvu stály a hodnovernými svedkami potvrdené boly. Ostatky sv. Heleny prechovávajú sa v chráme v meste Hotvilieri (Hautevelliers).
Poučenie.
Múdry Šalamún hovorí (31., 10, 29.): «Kto nájde statočnú ženu? Jako vecí z ďalekých a posledných končín zeme privezených je cena jej ... . Mnohé dcéry shromaždily bohatstvo, ty ale prevýšila si všetky.» Takouto bola sv. Helena. Ona bola vzorná, dokonalá žena.
A keď ju jej veľký syn do cisárskeho svojho palácu čo cisárovnu uviedol a všetky poklady jej sveril, bola skromnou, nosievala jednoduché rúcho, obsluhovala hosťov jako slúžka. A keď prijala sv. krst, chodievala jako posledná mešťanka oblečená do chrámov Božích, a modlievala sa tam skrúšene medzi chudobnými.
Kresťane, rozváž si, ako zahanbuje sv. Helena touto svojou opravdivou šľachetnou vznešenosťou panskou mnohých kresťanov, ktorí z nízkeho a chudobného stavu vyšinujú sa k vysokým úradom a veľkým bohatstvám, i stávajú sa vysokomyseľnými, svojimi bližnými opovrhujú, a ich za nižšie tvory od seba považujú. Skutkom takým dosvedčujú, že podľa duše stali sa sprostými, nízkymi, Bohom opovrženými a najbiednejšími.
Modlitba.
O Pane Ježišu Kriste, ktorý si blahoslavenej Helene miesto, kde Tvoj kríž skrytý bol, zjaviť ráčil a skrze ňu Svoju cirkev týmto pokladom obohatiť ráčil, popraj nám na jej prímluvu, žeby srne za cenu tohoto stromu života radosti večného života dojsť mohli, ktorý žiješ a kraľuješ s Bohom Otcom v jednote Ducha sv. na veky vekov. Amen.
Flavia Julia Helena ( Help:IPA/English - Wikipedia ; grécky : Ἑλένη , Helénē ; okolo 246/248 – okolo 330 n. l.), známa aj ako Helena Konštantínopolská a Svätá Helena , bola Augusta Rímskej ríše a matka cisára Konštantína Veľkého . Narodila sa v jednoduchej rodine v maloázijskom gréckom meste Drepanon v Bithynii , ktoré bolo premenované na Helenopolis na jej počesť, hoci bolo navrhnutých niekoľko miest pre jej rodisko a pôvod.
Helena sa radí k významnej postave v dejinách kresťanstva . Vo svojich posledných rokoch absolvovala náboženské púť po Sýrii, Palestíne a Jeruzaleme , počas ktorej staroveká tradícia tvrdí, že objavila Pravý kríž Krista . Východná pravoslávna cirkev , Katolícka cirkev , Orientálne pravoslávne cirkvi a Anglikánske spoločenstvo ju uctievajú ako sväticu a Luteránska cirkev si ju pripomína.
Ranný život
Zdroje sa zhodujú, že Helena bola gréckej národnosti , pravdepodobne z Malej Ázie v modernom Turecku . Jej rodisko nie je s istotou známe, ale Helenopolis , potom Drepanum, v Bitýnii sa po Prokopiovi "všeobecne predpokladá" ako miesto. Jej meno je na minciach doložené ako Flavia Helena, Flavia Julia Helena a niekedy aj Aelena. Joseph Vogt navrhol, že meno Helena bolo typické pre grécky hovoriacu časť Rímskej ríše a preto jej miesto pôvodu treba hľadať vo východných provinciách Rímskej ríše. Historik Procopius zo 6. storočia je najskorším odborníkom na tvrdenie, že Helena pochádzala z Drepanumu v provincii Bitýnia v Malej Ázii . Meno Helena sa vyskytuje vo všetkých oblastiach ríše, ale nie je doložené v nápisoch z Bitýnie (Helenina navrhovaná oblasť pôvodu) a bolo bežné aj v latinsky hovoriacich oblastiach. Procopius žil oveľa neskôr od doby.Na druhej strane jej syn Konštantín premenoval mesto na „ Helenopolis“ po jej smrti okolo roku 330, čo podporuje presvedčenie, že mesto bolo skutočne jej rodiskom. Byzantinista Cyril Mango však tvrdil, že Helenopolis bol znovu založený, aby sa posilnila komunikačná sieť okolo Konštantínovho nového hlavného mesta v Konštantínopole . premenované jednoducho na počesť Heleny, nie nevyhnutne na označenie jej rodiska. Bol tu tiež Helenopolis v Palestíne a Helenopolis v Lýdii . Tieto mestá a provincia Helenopontus v Ponte boli pravdepodobne všetky pomenované po Konštantínovej matke . Ďalšie dve miesta vo Francúzsku a v Pyrenejách boli pomenované po Helene. Rovnako neisté pre Drepanum a bez silných dokumentačných návrhov o jej rodisku sú: Naissus (stredný Balkán), Caphar alebo Edessa ( Mezopotámia ), Trier .
Biskup a historik Eusebius z Cézarey uvádza, že Helena mala po návrate z Palestíny asi 80 rokov. Keďže táto cesta bola datovaná do rokov 326–28, narodila sa pravdepodobne okolo roku 246 až 249. Informácie o jej sociálnom pôvode všeobecne naznačujú, že pochádzala z nižších vrstiev. Zdroje zo štvrtého storočia po Eutropiovom Breviarium uvádzajú, že pochádzala zo skromného prostredia. Biskup Ambróz z Milána, ktorý ju písal koncom 4. storočia, bol prvý, kto ju nazval stabularia , čo je výraz preložený ako „slúžka“ alebo „správca hostinca“. Z tohto komentára robí cnosť a Helenu nazýva bona stabularia, „dobrá slúžka“.
Geoffrey z Monmouthu aj Henry z Huntingdonu podporovali ľudovú tradíciu, že Helena bola britská princezná a dcéra „ starého kráľa Colea “ z oblasti Colchester . To viedlo k neskoršiemu zasväteniu 135 kostolov v Anglicku, z ktorých mnohé boli v oblasti Yorkshire , a oživené ako návrh v 20. storočí v románe Evelyn Waughovej .
Konštans Chlorus
Nie je známe, kde sa prvýkrát stretla s Constantiusom . Historik Timothy Barnes navrhol, že Constantius , keď slúžil pod cisárom Aurelianom , sa s ňou mohol stretnúť, keď bol umiestnený v Malej Ázii na ťažení proti Zenóbii . Hovorí sa, že pri stretnutí mali na sebe rovnaké strieborné náramky; Constantius ju videl ako svoju spriaznenú dušu, ktorú poslal Boh. Barnes upozorňuje na epitaf jedného z Aurelianových ochrancov v Nikomédii , ktorý by mohol naznačovať prítomnosť cisára v bitýnskej oblasti krátko po roku 270 nl. Presná právna povaha vzťahu medzi Helenou a Constantiom je,že sa do nej zaľúbil . Zdroje sú v tejto veci nejednoznačné, niekedy nazývajú Helenu Constantiovou manželkou.
Po nástupe Konštantína na trón
Konštantín bol v roku 306 vyhlásený za Augusta (cisára) Konštantínovými jednotkami po tom, čo zomrel jeho otec Konštans Chlorus a po jeho povýšení bola jeho matka v roku 312 privedená späť do verejného života a vrátila sa na cisársky dvor. Objavuje sa v Eagle Cameo zobrazujúcom Konštantínovu rodinu, pravdepodobne pripomínajúcu narodenie Konštantínovho syna Konštantína II. v lete roku 316.
Žila v Horti Spei Veteris v Ríme, ktorý prerobila na ešte luxusnejší palác.
Púť a objavy relikvií
Konštantín vymenoval svoju matku Helenu za Augustu a dal jej neobmedzený prístup k cisárskej pokladnici, aby mohla nájsť pozostatky kresťanskej tradície . V rokoch 326 – 28 nl podnikla Helena cestu do Palestíny. Podľa Eusébia z Cézarey , ktorý zaznamenáva podrobnosti o jej púti do Palestíny a iných východných provincií, a Socrates Scholasticus , bola zodpovedná za stavbu alebo skrášlenie kostola Narodenia Pána v Betleheme a kostola Eleona - Olivová hora ; miesta Kristovho narodenia a Nanebovstúpenia, resp. Miestna zakladateľská legenda pripisuje Heleniným príkazom stavbu kostola v Egypte, aby identifikoval Horiaci ker na Sinaji. Kaplnka v Kláštore svätej Kataríny — často označovaná ako Kaplnka svätej Heleny — je datovaná do roku 330.
Pravý kríž a kostol Božieho hrobu [
Jeruzalem bol stále prestavovaný po skaze spôsobenej Titom v roku 70 nl. Cisár Hadrián dal postaviť v 130-tych rokoch Venušin chrám nad miestom Ježišovho hrobu pri Kalvárii a premenoval mesto na Aelia Capitolina . Informácie o tom, či bol chrám zasvätený Venuši alebo Jupiterovi, sa líšia. Podľa Eusébia "na tom mieste bol Venušin chrám. Tento zničila kráľovná (Helena)."Helena, mother of Constantine I - WikipediaPodľa tradície dala Helena chrám zbúrať a podľa legendy, ktorá vznikla koncom 4. storočia, si vybrala miesto na začatie výkopových prác, ktoré viedli k obnoveniu troch rôznych krížov. Legenda je prerozprávaná v Ambrózovi , O smrti Theodosia (zomrel 395) a obšírne v Rufinových kapitolách pripojených k jeho latinskému prekladu Euzébiových cirkevných dejín , ktorých hlavná časť túto udalosť nespomína. Možno prostredníctvom jeruzalemského biskupa Macariusa, nechala priviesť z mesta ženu, ktorá bola na prahu smrti. Keď sa žena dotkla prvého a druhého kríža, jej stav sa nezmenil, ale keď sa dotkla tretieho a posledného kríža, zrazu sa prebrala, a vyskočila zázračne zdravá.Helena vyhlásila kríž, ktorým sa žena dotkla, za Pravý kríž .
Na mieste nálezu dal Konštantín postaviť kostol Božieho hrobu . Kostoly boli postavené aj na iných miestach, ktoré zistila Helena.
„List Konštantína Makariovi Jeruzalemskému“, ako je uvedený v Eusebiovom živote Konštantína , uvádza:
„Taká je milosť nášho Spasiteľa, že žiadna sila jazyka sa nezdá byť dostatočnou na to, aby opísala úžasnú okolnosť, o ktorej sa chystám hovoriť. Lebo pomník jeho [Kristovho] najsvätejšieho umučenia, tak dávno pochovaný pod zemou, by mal zostali neznáme tak dlho,veľarokov, až kým sa ich služobníkom znovu neobjaví, teraz je oslobodený odstránením toho, ktorý bol spoločným nepriateľom všetkých, fakt, ktorý skutočne prevyšuje všetok obdiv. Nezaujíma ma o nič viac ako to, ako toto posvätné miesto môže najlepšie zdobiť nádhernou stavbou, ktorú som pod Božím vedením akoby zbavil ťažkej váhy nečestného uctievania modiel [rímsky chrám]; miesto, ktoré bolo na Božom súde od začiatku považované za sväté. ale ktorý sa teraz javí ešte svätejší,pretože to vynieslo na svetlo jasné uistenie o láske nášho Spasiteľa."
Sozomen a Theodoret tvrdia, že Helena našla aj klince ukrižovania . Aby Helena využila ich zázračnú moc na pomoc svojmu synovi, dala jednu umiestniť do Konštantínovej prilby a druhú do uzdy jeho koňa. Podľa jednej tradície Helena získala svätú tuniku na ceste do Jeruzalema a poslala ju do Trevíru .
Cyprus
Niekoľko relikvií, ktoré Helena údajne objavila, je teraz na Cypre , kde strávila medziprístatie lode nejaký čas. Sú medzi nimi predmety, o ktorých sa predpokladá, že sú súčasťou tuniky Ježiša Krista, kusy svätého kríža a kusy povrazu, ktorým bol Ježiš zviazaný na kríži. Lano, ktoré sa považuje za jedinú relikviu svojho druhu, bolo držané v kláštore Stavrovouni , o ktorom sa tiež hovorilo, že ho založila Helena. Podľa tradície je Helena zodpovedná za veľkú populáciu mačiek na Cypre . Miestna tradícia hovorí, že v štvrtom storočí doviezla stovky mačiek z Egypta alebo Palestíny, aby zbavila kláštor hadov. Kláštor je dnes známy ako „Svätý Mikuláš od mačiek“ (grécky Άγιος Νικόλαος των Γατών ) a nachádza sa neďalekoLimassol .
Rím
Helena opustila Jeruzalem a východné provincie v roku 327, aby sa vrátila do Ríma a priniesla so sebou veľké časti pravého kríža a ďalšie relikvie, ktoré boli potom uložené v súkromnej kaplnke jej paláca, teraz v Bazilike Santa Croce v Gerusalemme Basilica - Wikipedia kde môžu byť vidno dodnes. Toto udržiavali cisterciánski mnísi v kláštore , ktorý bol po stáročia pričlenený ku kostolu.
Smrť a pohreb
Helena zomrela okolo roku 330 so synom po jej boku. Bola pochovaná v mauzóleu Heleny , mimo Ríma na Via Labicana . Jej sarkofág je vystavený vo Vatikánskom múzeu Pio-Clementine , vedľa sarkofágu jej vnučky Constantiny (Svätá Konštancia). V roku 1154 však boli jej telesné pozostatky v sarkofágu nahradené pozostatkami pápeža Anastasia IV . a Helenine pozostatky boli prevezené do Santa Maria in Ara Coeli .
svätosť
Svätý
Helena Konštantínopolská
Cisárovná, Matka svätého Konštantína, rovná apoštolom, ochrankyňa svätých miest
Uctievaný v
rímsky katolicizmus
východný katolicizmus
východné pravoslávie
Orientálne pravoslávie
Anglikánske prijímanie
luteránskej cirkvi
Cirkev Východu
Kanonizované
Pred zborom [g]
Hlavná svätyňa
Svätyňa svätej Heleny v Bazilike sv. Petra
Sviatok
18. augusta (katolícky kostol)
21. mája (pravoslávna a väčšina anglikánskych a luteránskych cirkví)
19. mája (niektoré luteránske cirkvi)
22. mája (biskupský kostol)
utorok po tretej nedeli Turíc (Arménska apoštolská cirkev)
9 pašónov ( Koptská pravoslávna cirkev )
Atribúty
Krížové
klince
_
Záštitu
Archeológovia
Konvertujú
Ťažké manželstvá
Rozvedení
Cisárovná
Nové objavy
Svätá Helena, Ostrov
Noveleta, Cavite
Helenu považujú východné pravoslávne , orientálne pravoslávne , východné a rímskokatolícke cirkvi, ako aj anglikánska a luteránska cirkev za svätú. Niekedy je známa ako Helena Konštantínopolská, aby sa odlíšila od iných s podobnými menami , a je to „Ilona“ v maďarčine a „Liena“ na Malte .
Jej sviatok ako svätice východnej pravoslávnej cirkvi slávi so synom 21. mája, na „Sviatok svätých veľkých panovníkov Konštantína a Heleny, rovných apoštolom “. Jej sviatok v rímskokatolíckej cirkvi a v antiochijskom vikariáte západného obradu pripadá na 18. augusta. Jej sviatok v koptskej pravoslávnej cirkvi je 9. pašónov .
Niektoré anglikánske a luteránske cirkvi zachovávajú dátum 21. mája. Helena je uctievaná v anglikánskej cirkvi 21. mája, ale v biskupskej cirkvi 22. mája .
Jej objav kríža spolu s Konštantínom je zdramatizovaný v Santacruzan , rituálnej slávnosti na Filipínach . Procesia , ktorá sa koná v máji (kedy sa kedysi slávil Roodmas ), nesie aj prvky mesačných mariánskych pobožností . Helena je patrónkou nových objavov.
V etiópskych a eritrejských ortodoxných kostoloch Tewahedo sa sviatok Meskel , ktorý pripomína jej objavenie kríža, slávi 17. Meskerem v etiópskom kalendári (27. september, gregoriánsky kalendár alebo 28. september v priestupnom roku). Sviatok sa zvyčajne oslavuje zapálením veľkého ohňa , alebo Demera , na základe presvedčenia, že mala zjavenie vo sne. Povedali jej, že by mala urobiť vatru a že dym jej ukáže, kde je pochovaný skutočný kríž. Prikázala teda Jeruzalemčanom, aby priniesli drevo a urobili obrovskú hromadu. Po pridaní kadidla pri nej sa zapálil oheň a dym stúpal vysoko do neba a vracal sa na zem, presne na miesto, kde bol zakopaný kríž.
Odhalenie vzácneho kríža a vzácnych klincov ( Roodmas ) cisárovnou svätou Helenou v Jeruzaleme pripadá na 6. marca .
Každú svetlú stredu si ju spolu so svätými z hory Sinaj pripomína aj ruská pravoslávna cirkev a pravoslávna cirkev v Amerike .
Relikvie
Jej údajná lebka je vystavená v katedrále v Trieri v Nemecku . Časti jej relikvií sa nachádzajú v bazilike Santa Maria v Ara Coeli v Ríme Rome - Wikipedia Église Saint-Leu-Saint-Gilles v Paríži a v Abbaye Saint-Pierre d'Hautvillers .
Kostol Sant' Elena v Benátkach tvrdí, že celé telo svätice je uložené pod hlavným oltárom. V roku 1517 anglický kňaz Richard Torkington, ktorý videl relikvie počas návštevy Benátok, ich opísal takto: „ Líha sa na náboženskom mieste, bielych mníchov, môžete dokonale vidieť jej tvár, jej telo je pokryté plátno zo sylke... Na jej hrudi leží aj lytelský kríž zo svätého kríža...“ V ekumenickom geste tieto relikvie navštívili grécku pravoslávnu cirkev a boli vystavené v kostole Agia. Varvara (Svätá Barbora) v Aténach od 14. mája do 15. júna 2017.
Životopis
Detstvo a mladosť
Konštantín sa narodil v Naissu v dnešnom Srbsku približne v roku 272 ako syn vysokého vojenského dôstojníka Iulia konstantina (Chlora) a jeho manželky (alebo konkubíny) Heleny. Roku 293 sa jeho otec stal cisárom, vlastne spoluvládcom západného cisára Maximiana v rámci prvej tetrarchie. V roku 289 sa Konstantius odlúčil od Heleny, aby si vzal nevlastnú Maximianovu dcéru Theodoru. Konštantín bol vychovávaný na Východe na dvore cisára Diokleciána v Nikomédii.
V roku 305 obidvaja cisári, Dioklecián a Maximianus, abdikovali a ich nástupcami sa stali caesarovia Galerius a Konstantius. Caesarmi sa namiesto nich stali Galerius Valerius Maximinus (Daia) na Východe a Flavius Valerius Severus na Západe. Konstantius nechal k sebe povolať svojho syna a spoločne sa preplavili do Británie, kde viedli vojnu až do Konstantiovej smrti v Eboraku (York) roku 306.
Konštantín bol ihneď po smrti svojho otca svojimi vojakmi aklamáciou zvolený za cisára; ríšu však zachvátila občianska vojna, lebo túto voľbu neakceptoval Maximianov syn Maxentius v Ríme. Maxentius s pomocou svojho otca premohol Severa, ktorého Galerius prehlásil za západného cisára. Neskôr sa Maximianus od Maxentia dištancoval, pripojil sa v Galii ku Konštantínovi, ktorého však zradil a pravdepodobne bol donútený spáchať v roku 310 samovraždu.
Roku 312 napadá Konštantín Itáliu a so svojim švagrom (roku 307 sa oženil s Maximianovou dcérou Faustou) sa 28. októbra stretol pred bránami Ríma v bitke pri Mulvijskom moste. Jeho 25 tisíc vojakov stálo proti presile 100 tisíc mužov. Noc pred útokom sa vraj Konštantínovi malo zjaviť znamenie kríža a nápis „V tomto (znamení) zvíťazíš“. Prevažne pohanské légie s Kristovými monogramami potom vybojovali veľké víťazstvo; Maxentius sa na úteku utopil v Tibere.
Konštantín potom upevnil svoje už skôr dojednané spojenectvo s Liciniom a stal sa západným cisárom; o Východ sa delil Licinius s Maximinom Daiom. Licinius potom Maximina porazil a stal sa jediným vladárom Východu. Po ďalšom napätí, ktoré trvalo v nasledujúcich rokoch (spor o Balkán roku 316), napadol Konštantín roku 324 Licinia, dobyl Adrianopolis a Byzantion a vládu v ríši po dlhej dobe zjednotil do svojich rúk.
Konštantínova vláda
Takmer ihneď po svojom víťazstve nad Liciniom zakladá Konštantín druhé hlavné mesto ríše na mieste, kde už od 7. storočia pred Kr. stála grécka osada Byzantion a 11. mája 330 ho necháva vysvätiť a premenováva ho na Konštantínopol, po grécky Κονσταντινούπολις Konstantinúpolis. Rím tak stráca svoje postavenie ako hlavné centrum ríše, ktoré mu patrilo veľa storočí.
Roku 313 boli kresťania zrovnoprávnení tzv. milánskym ediktom s ostatnými náboženstvami, ale prakticky boli preferovaní, a to ako prevodmi majetku, tak úradníckym postupom. Konštantín sám sa však prejavil ako kresťan až na samom konci života, lebo až takmer do svojej smrti zostal katechumenom. Po vydaní milánskeho ediktu sa v Ríme začalo so stavbou veľkých, dnešných tzv. patriarchálnych, bazilík. Nad hrobom apoštola Petra na Vatikánskom pahorku vyrástla bazilika sv. Petra, pri paláci v Lateráne bazilika sv. Jána a nad hrobom sv. Pavla bazilika sv. Pavla za hradbami.
Ku koncu Konštantínovho života sa výrazne zhoršil vzťah medzi rímskou a perzskou ríšou. Počas neplnoletosti Šápúra II. bol na vzájomných hraniciach pokoj a obe strany dodržiavali zmluvu z roku 298. Ale v roku 333 začalo vznikať napätie, ku ktorého zmierneniu bol vyslaný caesar Konstantius II. Roku 334 sa Peržania zmocnili arménskeho kráľa, oslepili ho a odvliekli do zajatia. Konštantín sa s novou situáciou na svojich hraniciach odmietol zmieriť, ale nesnažil sa o znovunastolenie Arsakovcov na arménsky trón; namiesto toho naň dosadil svojho synovca Hannibaliana, ktorému dal svoju dcéru Constantinu. Nato Šápúrovi vypovedal vojnu, ale skôr ako mohol zaútočiť, ochorel a 22. mája 337 vo ville Achyrón pri Nikomédii zomrel potom, čo prijal krst z rúk Eusébia z Nikomédie.
Hodnotenie Konštantína
Konštantín patrí k najrozporuplnejším historickým postavám. Ctiteľom starých antických poriadkov a starého rímskeho náboženstva prekážala jeho kresťanská orientácia, neskorším spisovateľom (ako napr. Zósimovi okolo roku 500) sa Konštantín javil ako ničiteľ ríše. Často bola kritizovaná jeho neľudskosť, s ktorou vyvraždil svojich príbuzných, najmä svojho nemanželského syna Crispa a manželku Faustu. Chválou ho naopak obdarili najmä kresťanskí spisovatelia, ktorí vyzdvihli jeho rozhodnutie zrovnoprávniť kresťanstvo s ostatnými náboženstvami ríše. V tejto chvále vyčnieval najmä autor Cirkevných dejín Eusebios z Kaisareie, ktorý dokonca Konštantína prirovnával k novodobému Mojžišovi.
Ďalšie negatívne hodnotenie vniesli novovekí historici, najmä E. Gibbon a J. Borckhardt. Tí označujú Konštantína za despotu, ktorý svojmu sebectvu podriadil spravodlivosť aj vieru a ku kresťanstvu sa priklonil z číreho prospechárstva. Súčasná historiografia sa vyhýba ako jednoznačnej chvále, tak jednoznačnému odsúdeniu.
Na Východe sa Konštantín veľmi skoro zaradil ako svätec a pravoslávie ho dodnes označuje dokonca za isapostola, t. j. rovného apoštolom. Západná cirkev sa k jeho osobe stavala vždy viac diferencovane a zdržanlivo. Až v 6. storočí vzniká (nepravdivá) legenda o tom, ako Konštantín prijal krst z rúk pápeža Silvestra (pápežom od 314 do 335), ktorá neskôr (8. storočie) poslúžila na vytvorenie falzifikovanej Konštantínovej donácie. V stredoveku cirkvi na Konštantínovi veľmi vadila správa o jeho krste na smrteľnej posteli z rúk semiariánskeho biskupa Eusébia.
Nájdenie svätého Kríža -sviatok 3.máj
Svätá Helena-rímska cisárovná
Nájdenie sv.Kríža cisárovnou sv.Helenou
Konštans Chlorus a Helena
Nájdenie,objavenie sv. kríža. /Staré životopisy/
Už od 5. storočia slávi a svätí sa sviatok Nájdenia,nalezenia sv. kríža v cirkvi kresťansko-katolíckej dňa 3. mája každého roku. Vyše tristo rokov zúrili Židia a pohania proti vyznavačom Kristovým. Vzdor ukrutným prenasledovaniam šírila sa viera a cirkev kresťanská po celom svete, ale najmä v najmocnejšej a najväčšej vtedy ríši rimskej. I mnohí vodcovia vojsk rímských cisárov boli kresťania. Sám cisár Konštantín, hoci pohan, v srdci svojom naklonený bol učeniu Kristovmu.
Zjavenie
Zjavenie víťazného, tajomného znamenia sv. Kríža na nebi sa ukázalo večer pred rozhodujúcou bitkou dňa 27.októbra r.312
Most Milvio,kde sa 28. októbra r.312 odohrala najvýznamnšia bitka v dejinách rozhodujúca posledná bitka o kresťanstvo-Konštantín proti Maxenciovi,pohanstvo proti kresťanstvu...
Most Milvio cez rieku Tiberu v severnom Ríme
A tak vytiahol s asi 50 000 mužmi proti Maxentiovi, ktorý mu čelil s armádou približne o polovicu väčšou, no menej skúsenou. Maxentius poslal svoje vojská vpred, aby prekročili Mulvijský most, pričom sám sa k nim pridal až neskôr. Aby celý prechod uľahčil, nechal k starému mostu zhotoviť ešte menší, provizórny pontónový most. A ten sa mu stal osudným.
Keď sa strhla samotná bitka, v ktorej Konštantínovo vojsko jasne dominovalo, dali sa Maxentiovi vojaci spolu s ním na útek. Mulvijský most nedokázal zvládnuť nápor unikajúcich vojakov. Sám Maxentius sa v chaose, ktorý vznikol, rozhodol rýchlo prebehnúť späť do Ríma po malom pontónovom moste, no pošmykol sa a presne v deň šiesteho výročia svojho cisárovania sa utopil v rieke Tiber. Táto bitka bola pritom jeho jedinou bojovou výpravou, ktorú aj osobne viedol. Veštba, o ktorú požiadal deň predtým, zrazu nadobudla celkom iný rozmer, než aký on sám očakával: „Keď prekročíš Tiber, zahynie nepriateľ Ríma.“ Po jeho smrti mu už totiž nik nepovedal inak než uzurpátor, tyran a nepriateľ Ríma. Zato Konštantínovi sa otvorili brány božskej slávy. Maxentiovo mŕtve telo vytiahli z Tiberu, odsekli mu hlavu a tú hneď na druhý deň priniesli Konštantín a jeho vojaci nastoknutú na kopiji rovno do Ríma ako víťaznú trofej. Spolu s týmito faktmi však v ten deň vznikol aj jeden veľký úkaz...
Zjavenie - na nebi
Noc pred bitkou mal Konštantín videnie – presnejšie, jedno z jeho početných videní a snov.
Konštantín spojil obe ríše, totižto východnú a západnú, a vyhlásil kresťanstvo za panujúce náboženstvo vo svojej rozsiahlej spojenej ríši. I stal sa rozhodným ctiteľom ukrižovaného Ježiša; najmä sv. kríž mal vo veľkej úctivosti, tak, že zakázal, aby nikoho viacej pod trestom smrti v jeho krajine nekrižovali.
Konštantín a kríž -hist.veľkofilm
Constantine and the Cross (1962) link:Constantine and the Cross (1962)
Konštantín a kríž (tal. Costantino il grande ) je historická dráma z roku 1961 o ranej kariére cisára Konštantína , ktorý na začiatku 4. storočianajprv legalizoval a potom prijal kresťanstvo . Beletrizovaný film siaha len tak ďaleko do jeho života ako bitka pri Milvijskom moste v roku 312 nášho letopočtu.
Bol známy aj ako Konštantín Veľký alebo Constantino il Grande - In Hoc Signo Vinces
Konštantín vyhrá bitku a je poslaný do Ríma. Cestou ho a jeho priateľa Hadriána napadnú banditi. Hadriana liečia niektorí kresťania, vrátane Lívie, ktorá sa do Hadriana zamiluje. Konštantín zistí, že banditov poslal Maxentius, Konštantínov rival o moc.
Konštantín sleduje, ako niektorých kresťanov zožerú levy. Skočí do arény, aby bránil dieťa, ktoré prežilo, a žiada o prepustenie ostatných kresťanov.
Lívia je zatknutá. Hadrián, ktorý sa do nej zaľúbil, zariadi jej útek z väzenia. Konštantín je obviňovaný a Rimanmi označený za zradcu. Konštantín opustí svoju nevestu, princa Faustu, a od svojho umierajúceho otca, cisára Galie, sa dozvie, že jeho matka Helena je kresťanka.
Maxentius prenasleduje kresťanov a útočí na Konštantína v Galii. Constantinus porazí Maxienta a stane sa rímskym cisárom po boku Fausty, zatiaľ čo Helena ich obom požehná.
Z vďačnosti k Bohu uzavrel, že na vrchu Kalvárie, kde Kristus Pán na kríži umrel, prekrásny kostol vystaví; ale to miesto, kde kríž Spasiteľov stál, nebolo už možno poznať, tým menej kríž ten nájsť. Po vzkriesení Pána usilovali sa Židia odňať kresťanom všetko, ako svätý pozostatok ctiť mohli; pohania ale znivočiť chceli všetko, každú pamiatku na Krista Pána.
Svätá Helena,rímska cisárovna,matka cisára Konštantína Veľkého,najvýznamnejšia žena dejín rannej cirkvi
Vo svojom búrlivom,bolestnom živote zažila vrcholy i pády...slávu aj poníženie,obrátila sa z pohanstva na kresťanstvo,bola manželkou cisára Konštansa Chlorusa-spolucisára hlavného cisára rímskeho Diokleciána,porodila mu syna Konštantína,ale bola na rozkaz Diokleciána zavrhnutá a rozvedená,musela ujsť do exilu do Španielska aj s malým Konštantínom,ktorého až po odstúpení Diokleciána ,jeho otec Konštans Chlorus povolal k sebe a urobil svojím nástupcom od r.306 a Helena prijala krst asi v r.312 a stala sa vzornou kresťankou,Krista si vyvolila za svojho Pána a Boha ktorému svoj zvyšný život verne slúžla všemožne pomáhala svojmu synovi Konštantínovi upevniť vznikajúce kresťanstvo...Jej veľkou životnou túžbou bolo navštiviť posvätné miesta,kde Spasiteľ sveta žil-Palestínu a nájsť svätý Kríž...Čo sa jej všetko až na sklonku života ako 76 ročnej splnilo.
Až sa konečne doplavili k brehom Palestíny a veľký sprievod sa blížil k Jeruzelemu.Jeruzalemský biskup Makárius s duchovenstvom vyšiel privítať tak vzácnú návštevu-samotnú Augustu-rímsku cisárovnu Helenu.Helena so sprievodom sa potom vydala po svätých miestach až na vrch Kalvária.Tie miesta kde žil Spasiteľ cisárovná pobozkala...a jej myseľ už bola na vrchu Golgote.
Cyril Jeruzalemský, biskup, učiteľ Cirkvi. Svätý. Sviatok: 18. marec. * okolo 315 Jeruzalem † 18. marec 386
Tak sa modlil biskup Makarius a vnuknutím Božím prišiel na myšlienku, aby priniesli na nosidlách smrteľne chorú vznešenú pani Libániu z Jeruzalema,ktorá už dlho ležala na smrteľnej posteli . V prítomnosti cisárovnej a celého kresťanského zhromaždenia vyzval ju biskup Makarius, aby sa jedného kríža po druhom dotkla. Pri dotknutí sa prvého a druhého kríža nebolo pozorovať pri nej žiadneho účinku.
Sotva dotkla sa tretieho kríža, pozdvihla sa umierajúca, jej oči sa zaiskrily radosťou,nesmierna ozdravujúca sila z kríža vstúpila do nej,že sa jej telo v okamihu celé uzdravilo a úplne zdravá vstala so smrteľného lôžka. Tento zázrak stal sa r. 326. Od radosti plakal celý zástup. Nebolo teda ani najmenšej pochybnosti, že je to ten kríž, na ktorom Kristus Pán trpel a umrel. Kríž tento rozdelila cisárovná na dve časti.
Sv. Cyrill, biskup Jeruzalemský, píše, že sa z toho kríža, ktorý sa opatruje vo veľkolepom chráme Jeruzalemskom, urezávaly malé čiastočky a do celého sveta kresťanského posielali a že z dreva samého predsa neubúda. Chrám sv. Kríža v Jeruzaleme na rozkaz cisárov začal stavať biskup Makarius, a síce nad hrobom Spasiteľovým, pri prítomnosti sv. Heleny.
Konštantín rozkázal svojim miestodržiteľom na Východe, aby potrebné peniaze a drahocenné veci ku stavbe toho veľkolepého chrámu zasielali. Chrám tento pozostával z gigantických stavieb, ktoré dva chrámy, stlporadmi spojené, obsahovalo, a to chrám Ukrižovania a chrám Božieho hrobu alebo Vzkriesenia. V chráme Božieho hrobu bola vytvorená kaplnka nad jaskyňou, v ktorej bol Kristus Pán pochovaný; táto jaskyňa nachádzala sa v záhrade pri vrchu Kalvárskom.
Poučenie.
Sv. Helena hľadala sv. kríž, na ktorom Spasiteľ náš trpel a umrel, aby nás od večnej smrti vykúpil. Hľadala ho túžobne, neunavene, s veľkými obetami a — našla ho. Mnoho je ľudí, ktorí nehľadajú kríž, ba i utekajú pred ním; avšak kríž hľadá i nájde ich. Sú i mnohí ľudia, ktorí hľadajú kríž a sebazaprenie, chtiac celým srdcom slúžiť Bohu: a oni ho najdú, ten vzácny nástroj vykúpenia ľudského. Kríž bol predtým najpotupnejšou pokutou pre odsúdencov.
Veď čo nám hlása najviac vieru v Ježiša Krista, Spasiteľa sveta, ako sv. kríž? On nám hlása našu nekonečnú vinu, nekonečnú lásku Ježiša Krista a neuprositeľnú spravodlivosť nebeského Otca. On nás učí milovať svojich nepriateľov, byť milosrdnými, jako Kristus oproti kajúcemu lotrovi bol milosrdným, byť trpezlivými, byť cnostnými. Kríž je útechou i v živote i pri smrti, je nástrojom našeho spasenia.
«Kto chce za mnou prísť, nech vezme kríž svoj na seba a nasleduje mňa» (Luk. 14.), privoláva nám sám Spasiteľ. Kresťane, keď si prenasledovaný, opustený, keď trpíš hladom, nahotou, ohováraním, nemocou, hriechom: znášaj to všetko trpezlive, oddane do vôle Božej a poď ku sv. krížu, tu nájdeš útechu a poľahčenie; lebo všetko to, áno viacej musel Ježiš Kristus nevinne trpieť.
Keď sa blíži, kresťane, tvoja posledná hodinka, obráť sa ku sv. krížu: tu je balzam pre všetky tvoje rany, ktoré ťa v živote trápili, tu strom útechy a občerstvenia. Veď kto je v stave inou cestou do nebeského kráľovstva prísť, ak nie na ceste kríža? Hľadajme sv. kríž, ako ho hľadala sv. Helena: a nájdeme ho!
Modlitba.
Ó Bože, ktorý si pri slávnom nalezení-nájdení spasiteľného kríža, umučenie svoje obnoviť ráčil, popraj nám, aby sme pre drahú cenu tohto obživujúceho dreva večný život dosiahli. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána našeho. Amen.
Legenda
Stredoveké legendy , ako napr. Zlatá legenda , rozprávajú rôzne verzie príbehu o svätom Kríži, od prvotného hriechu po Vykúpenie , nájdenie strateného a nakoniec vztýčenia vybojovaného kríža.
Pôvod dreva
Podľa legendy Adam vzal z raja vetvu stromu poznania dobrého a zlého , ktorá potom prechádzala z ruky do ruky až sa dostala k Mojžišovi , ktorý na ňu ako na žrď upevnil bronzového hada. V tom bol videný predobraz Ježišovho ukrižovania. Drevo potom vraj v Jeruzaleme slúžilo ako lávka cez vodný prúd. Kráľovná zo Sáby ich potom uctila a radšej bosá prešla vodou, než aby na drevo stúpla. Nakoniec bolo drevo nájdené v rybníku Bethesda a použité na kríž pre Ježiša. Voda rybníka vraj mala zázračnú moc a liečila chorých, ktorí ju pili. Strom bol libanonský céder, obzvlášť silný, húževnatý a vydával vôňu.
Kríž bol nájdený roku 325 pri vykopávkach vykonávaných na príkaz cisára Konštantína, ktorých cieľom bolo nájsť Boží hrob. Konštantín zamýšľal vybudovať na jeho mieste honosnú baziliku. V tom istom čase sa na púť do Svätej zeme vydala aj jeho matka, cisárovná Helena , ktorá sa chcela modliť na svätých miestach, nechať tu vybudovať ďalšie stavby a zároveň skontrolovať hospodárenie s peniazmi určenými na stavbu baziliky. Podľa podania svätého Ambróza našla zvyšky krížov a ďalšie relikvie cisárovná Helena roku 326. Na jednej strane kopca Golgota bola nájdená jednomiestna jaskyňová hrobka pozostávajúca z komory a predsiene, na inej strane Golgoty v inej jaskyni boli nájdené tri priečne trámy, zodpovedajúce tomu, že s Ježišom boli (Lk 23,32-33) ukrižovaní dvaja zločinci, tri klince a drevená tabuľka s trojjazyčným nápisom „Ježiš Nazaretský, kráľ židovský“. Ježišov trám bol potom určený na základe zázraku, uzdravenia ťažko chorej ženy.
Za deň nájdenia sa udávalo 13. septembra 326 . Po návrate do Ríma uložila Helena niekoľko častí Kristovho kríža, niekoľko tŕňov z Kristovej koruny, dva klince, časť tabuľky s nápisom „Ježiš Nazaretský“ a priečny trám jedného zo zločincov (polepšeného, ktorého tradícia nazýva Dismas ) vo svojom paláci , ktorý cisár Konštantín na prianie svojej matky roku 328 venoval rímskemu biskupovi a nechal ho prestavať na chrám Svätého Kríža . K slávnostnému vyvýšeniu kríža v Konštantínovej bazilike nad Božím hrobom došlo asi v r. 335 . Konštantínov životopisec Eusebius z Cézarey cituje plný text listu cisára Konštantína jeruzalemskému biskupovi Makariovi, v ktorom cisár velebil podivuhodné okolnosti, za ktorých boli relikvie nájdené. Nález spomína aj jeruzalemský biskup Cyril i milánsky biskup Ambróz .13. septembra r. 335 sa konala slávnostná posviacka Konštantínovej Baziliky Pánovho Vzkriesenia, postavenej na mieste Kristovho hrobu. Nasledujúci deň 14. septembra sa konalo vyzdvihnutie dreva sv. kríža. Počas povýšenia ľud neustále spieval Pane zmiluj sa. Odvtedy východná cirkev slávi každoročne 13. septembra spomienku na posviacku Chrámu Pánovho Vzkriesenia a 14. septembra Sviatok Povýšenia svätého Kríža. Slávnosti trvali celý týždeň. Časť relikvií svätého Kríža krátko po nájdení poslali do Ríma, kde sú dodnes uložené v Bazilike svätého Kríža.
Povýšenie svätého Kríža
V roku 614 pri dobytí Jeruzalema Peržanmi sa ostatky kríža dostali ako vojnová korisť Chosroesa II. do Perzie . Cisár Herakleios ich priniesol späť do Jeruzalema a tu 3. mája 628 odovzdal patriarchovi Zachariášovi.
Podľa legendárneho podania (napr. Zlatá legenda ) je 14. septembra 628 , sviatok Povýšenia svätého Kríža , dňom, kedy boli znovuzískané relikvie Kristovho kríža od Peržanov.
V Jeruzaleme sa od 5. storočia vystavovali zvyšky dreva z Kristovho kríža na uctenie veriacimi v rámci osláv výročia posvätenia baziliky Božieho hrobu 14. septembra. Vo východných cirkvách sa sviatok začal oslavovať v 7. storočí a neskôr došlo k jeho rozšíreniu aj do Západnej cirkvi . K dátumu 3. mája vznikol na Západe sviatok označovaný výrazom Nájdenie svätého Kríža, zatiaľ čo na Východe bolo oslavované iba 14. septembra ako Povýšenie sv. Kríža. Toto prevzal Západ o viac ako storočie neskôr. V Miláne je vraj doložený dokonca až v 11. storočí .
Podľa opisov pútnikov do Jeruzalema zo 4. až 6. storočia bola tabuľka drevená (Antonius z Piacenzy, ktorý ju držal v rukách, uvádza, že z orechového dreva), pretretá vápnom, a bola na nej na prečítanie slova „kráľ židovský“ v hebrejčine , gréčtine a latinčine. V evanjeliu sv. Jána sa uvádza, že nápis mal znieť „Ježiš Nazaretský, kráľ židovský“. Z toho sa usudzuje, že cisárovná Helena odviezla do Ríma časť tabuľky s nápisom „Ježiš Nazaretský“.
V roku 1492 pri reštaurovaní baziliky sv. Kríža Jeruzalemského v Ríme, v miestach niekdajšej súkromnej Heleniny kaplnky, bola objavená olovená schránka, zamurovaná v menze oltára, s nápisom „Titulus crucis“ a pečaťou z roku 1143, kedy kostol prešiel predchádzajúcou prestavbou. Po otvorení v nej bola nájdená tabuľka z orechového dreva so stopami po vápennom nátere as trojjazyčným textom „Ježiš Nazaretský“. Roku 1496 pápež Alexander VI. vyhlásil tento nález za autentickú relikviu, ktorú do Ríma dopravila svätá Helena. Grécky i latinský nápis boli písané zrkadlovo sprava doľava, po vzore hebrejčiny.
Priamo v Santa Croce in Gerusalem mekostele svätého Kríža v Ríme sú doteraz uchovávané v samostatných relikviároch časti kríža, dva tŕne z tŕňovej koruny, tabuľka s čitateľným nápisom NAZARENUS (nazývaná Titulus crucis ) a jeden klinec z kríža. Jeden klinec z kríža, vsadený do zlata, je súčasťou Svätovítskeho pokladu v pražskej katedrále.
Chrámy zasvätené svätému Krížu
Kostol svätého Kríža
Kaplnka svätého Kríža
Kostol Nájdenie svätého Kríža
Kaplnka Nájdenie svätého Kríža
Kostol Povýšenie svätého Kríža
Kaplnka Povýšenie svätého Kríža
Cisárovnou od r.325-330
Flavius Valerius Constantinus), zvaný Veľký, (* 27. február 272 alebo 273 – † 22. máj 337) bol od roku 306 rímsky cisár, od roku 324 jediný rímsky cisár. V roku 324 vyšiel víťazne z bojov o rímsky trón, ktoré vypukli po odchode cisára Diokleciána a znovuzjednotil rímsku ríšu pod jedným cisárom. Ešte v roku 313 (počas bojov o trón) tzv. Milánskym ediktom prvýkrát povolil kresťanstvo ako oficiálne náboženstvo. Nadviazal na Diokleciánove reformy a v roku 330 na mieste staršej gréckej osady Byzantion založil Konštantínopol (po slovensky Carihrad, dnes: Istanbul), ktorý sa stal novým hlavným mestom ako protiklad „pohanského“ Ríma. Roku 332 uzákonil dedičné pripútanie kolónov k pôde. Tesne pred smrťou prijal krst.
Sviatok
21. máj, gréckokatolícka a pravoslávna cirkev
18. august katolícka cirkev
Narodila sa okolo roku 249 v Drepanone v Bitýnii (dnes Karamürsel, severozápadné Turecko), ako dcéra pohanského krčmára a zomrela 18. augusta 330 v Nikomédii. Zhruba od roku 289 bola manželkou neskoršieho rímskeho cisára Konstantia Chlora, ktorému už predtým ešte ako družka porodila r.272 syna Konštantína (budúceho Konštantína Veľkého). Roku 292 sa s ňou jej muž rozišiel, aby si mohol vziať za ženu dcéru cisára Maximiana Theodoru.
Od roku 306 sa Helena zdržovala najmä na dvore svojho syna Konštantína, kde prijala kresťanskú vieru (asi roku 312). Získala tiež titul nobilissima femina a roku 325 aj titul Augusta. Mesto Drepanon bolo na jej počesť premenované na Helenopolis.
Spolu so svojím synom dala postaviť mnohé veľké kresťanské chrámy v Rímskej ríši (chrám sv. Kríža v Jeruzaleme, apoštolský chrám v Konštantínopole, chrám Narodenia Pána v Betleheme). Je s ňou spájaná legenda o nájdení Kristovho kríža počas cesty po Svätej zemi a preto je patrónkou archeológov.
Helena
Svätá
Sviatok: 18. august
* okolo 249 Drepanon, neskôr Helenopolis, dnes Hersek, Turecko
† 18. august (?) 330 (?) Nikomédia, dnes Ízmir, Turecko
Význam mena: jasná, znamenitá (gr.)
Atribút: kríž
Sv. Helena, celým menom Flavia Júlia Helena Augusta bola matkou cisára Konštantína Veľkého. Narodila sa v polovici 3. storočia v plebejskej pohanskej rodine v Bitýnii v meste Drepane (severozápadná Malá Ázia). Okolo roku 270 sa vydala za rímskeho generála Konštancia Chlóra, ktorý tade prechádzal a ktorého očarila jej krása a inteligencia. Jej syn Konštantín sa narodil v roku 274. V roku 293 za vlády Diokleciána generál Konštancius dostal titul spolucisára a podľa zvykov rímskeho práva sa musel oženiť s nevlastnou dcérou spolucisára Maximiána Teodorou. Helena sa teda vzdialila s cisárskeho dvora. Konštantín bol povolaný na cisársky dvor, aby získal patričnú výchovu. Roku 305 sa Dioklecián vzdal vlády a takisto aj Maximián. Konštancius Chlorus stal cisárom na Západe a Galérius na Východe. Rok na to Konštancius zomrel a Konštantín prevzal vládu po ňom. Po víťaznej bitke roku 312 pri Milvijskom moste nad protivníkmi, ktorí mu odopierali cisárstvo, prebral vládu nad Rímom. Jeho vlajka pri vstupe do Ríma už niesla znak Krista. Začiatkom roku 313 vydal slávny Milánsky edikt, ktorým udelil náboženskú slobodu všetkým obyvateľom Rímskej ríše. Hneď povolal k sebe svoju matku Helenu, ktorej dal titul Augusta (cisárovná). Ako sa Helena dostala ku kresťanstvu, nevieme s istotou povedať. Obrátila sa asi vo veku šesťdesiat rokov a robila mnoho vecí v prospech Cirkvi, charity, jej zásluhou sa postavili viaceré chrámy v Ríme a vo Svätej Zemi. Snažila sa aj vplývať na svojho syna, aby prijal kresťanstvo. Ten bol voči kresťanom veľmi ústretový, hoci pokrstený bol až na smrteľnom lôžku. Vďaka svojej matke Helene dal zrúcať pohanské chrámy a sochy. Koncom roka 326 sa vydala na púť do Svätej Zeme. Na tejto púti podľa tradície objavila pozostatky kríža, na ktorom zomrel Ježiš Kristus. Treba však podotknúť, že niektorí historici, napr. Euzébius ani sv. Cyril Jeruzalemský udalosť nájdenia sv. kríža nespomínajú v súvislosti s ňou. Púť a námahy však dosť vyčerpali vtedy už asi osemdesiatročnú cisárovnú. Zomrela roku 330 v Nikomédii v synovom náručí. Smútila za ňou celá ríša i Cirkev. Konštantín jej dal vystrojiť naozaj veľkolepý cisársky pohreb. Jej telo previezli do Ríma a uložili ho do sarkofágu, ktorý si cisár pôvodne nachystal pre seba. Bolo to neďaleko katakomb sv. Petra a Marcelína na Via Labicana (už mimo Ríma).
Flavia Helena, narodená okolo roku 250, neskoršia rímska cisárovná a matka Konštantína, pochádzala z nižších vrstiev a bola slúžkou a krčmárkou v hostinci v Drepane Bithynii. Tam si ju všimol Constantinus Chlorus, urodzený Ilýrčan. Pôvab a krása mladej ženy dôstojníka tak očarili, že zabudol na stavovský rozdiel a Helenu si zobral za zákonitú manželku. Ale napriek vysokému postaveniu, ktoré získala, zostala Helena veľmi skromná. Dala mu syna Konštantína, ktorý neskôr vstúpil do svetových dejín ako cisár Konštantín. Boli to pre Helenu šťastné časy. Ale keď Maximián, vtedajší cisár Západorímskej ríše, urobil Constantia Chlora spoluvládcom v Gallii a Anglicku, nastali pre Helenu neradostné časy. Manžel musel na príkaz cisára manželku zavrhnúť, vlastného syna na dôkaz vernosti poslať na dvor východorímskeho cisára Diokleciána a sám sa musel oženiť s adoptívnou dcérou Maximiána. Helena prepustila svojho muža, znášala trpezlivo svoj zlý osud a žila v ústraní.
Po smrti Constantia sa stal jej syn cisárom. Vzal svoju matku k sebe na dvor, udelil jej titul "Augusta" a nechal vyraziť mince s jej portrétom. Helena, ktorá v čase svojho utrpenia videla, s akou radosťou išli na smrť kresťanskí mučeníci, našla teraz sama Krista. Ako 64-ročná sa nechala pokrstiť. Medzitým Konštantín v bitke pri Milvijskom moste zvíťazil nad pohanom Maxentiom a prehlásil kresťanstvo za štátne náboženstvo. Odteraz žila cisárovná úplne pre svoju kresťanskú vieru, starala sa o chudobných a slúžila Kristovi plná horlivosti a odovzdanosti. Nechala postaviť mnohé kostoly, v Trevíre, Bonne, Xantene a Kolíne. Ako 78-ročná vykonala Helena svoju pamätnú púť do Jeruzalema, ku Kristovmu hrobu. Na jej popud sa začal stavať kostol Božieho hrobu v Jeruzaleme, ktorý bohato obdarila, podobne ako kostoly na Olivovej hore a v Betleheme. Krátko po tejto púti do Svätej Zeme ukončila svoje pozemské putovanie. Sv. Helena zomrela v Konštantinopole v auguste roku 330. Pochovaná bola v Ríme. Neskôr jej pozostatky preniesli do Hautevilliers v remešskej diecéze, lebka je uctievaná v dóme v Trevíre. Meno sv. Heleny je v Cirkvi nezmazateľne spojené s teraz už neustanoveným uctievaním Svätého Kríža, ku ktorému dala popud.
Zobrazovaná je s cisárskou korunou, modelom kostola, držiaca kríž a klinec. Piero della Francesca stvárnil nájdenie sv. Kríža cisárovnou na nádhernom cykle fresiek v S. Francesco v Arezze. Výtvarné umenie si postavu cisárovnej rado berie ako tému. Známa je kľačiaca bronzová postava sv. Heleny v Bonne (dóm). Sv. Helena je patrónkou farbiarov, kováčov klincov, našou ochrankyňou pred bleskom a požiarom. Pomáha pri odhaľovaní zlodejstva.
Legenda
Deň nájdenia sv. Kríža, ktoré je pripisované sv. Helene, má sviatok v Cirkvi 3. mája. Na púti k miestam, kde kedysi pôsobila Spása, hľadala Helena pravý Kristov kríž a našla ho. V tomto znamení zvíťazil jej syn Konštantín, to nikdy nezabudla.
Keď praotec Adam zomieral, jeho syn Seth bol taký vyľakaný, že bežal cez hory a údolia a kričal k Bohu o pomoc. Vtedy poslal Najmilosrdnejší k bezmocnému anjela, ktorý priniesol Sethovi ratolesť z rajského stromu poznania. Anjel povedal Sethovi: "Zasaď túto ratolesť, a ak dá plody, bude z človeka sňaté prekliatie hriechu a smrti."
Seth sa vrátil s touto ratolesťou (výhonkom) k otcovi Adamovi, ale našiel Adama už mŕtveho. Seth dôveroval Pravde všemohúceho Boha a zasadil výhonok na vrchole hory Libanon a svojho otca Adama pochoval
na rovnakom mieste. Z výhonku vyrástol strom, väčší a mocnejší ako všetky stromy na vrchu.
Prišli roky, keď bol na Zemi Kristus a padol do rúk svojim nepriateľom. Tej noci sa zem zatriasla, takže kmeň stromu, ktorý schoval kráľ Šalamún, sa uvoľnil z hĺbky a objavil sa plávajúci na hladine jazera. Tesári, ktorých veľrada poslala hľadať drevo a urobiť z neho kríž pre Krista, išli tej noci okolo jazera a videli v mesačnom svite plávajúci strom. Vytiahli ho na breh a urobili z neho kríž, na ktorom trpel a zomrel Syn človeka. Keď Kristus víťazne vstal z mŕtvych, poslala veľrada sluhov, aby tri kríže, na ktorých visel Kristus a obaja lotri, zakopali spolu s mučiacimi nástrojmi v jednej jaskyni na Kalvárii.
Pred smrťou drevo rozdelila a dala ho trom synom Konštantína,svojim vnukom, lebo verila, že drevo pokropené krvou Pána bude jasnou zárukou jednoty ríše. Tieto kusy Svätého kríža boli uchovávané v kostole S. Croce in Gerusalemme v Ríme. Mnohé ďalšie kostoly časom získali časti z týchto kusov kríža a všade požívajú veľkú úctu veriacich.
Uvítanie cisárovnej v Jeruzaleme
Keď svätá Helena odišla z Jeruzalema do Konštantínopola, vzala so sebou podstavec Christovho kríža (z ktorého dala urobiť jeden veľký a dva malé kríže), klince, ktorými Židia ukrižovali Christa, tŕňový veniec, ktorým Židia korunovali Christa na výsmech, kúsok rúcha, na ktorom bolo 36 kvapiek Christovej krvi a kúsok konope, ktorým Židia priviazali Christa, keď Ho chytili v Getsimanskej záhrade.
Keď svätá Helena priplávala k brehom Cypru, podľa tradície tam zostala niekoľko dní, aby si oddýchla po únavnej ceste. V noci vo sne videla anjela, ktorý jej povedal, že je Božou vôľou, aby na ostrove Cyprus bol postavený chrám, v ktorom zanechá časť z čestného kríža.
Keď sa svätá Helena zobudila, chcela vidieť čestný kríž, avšak prekvapená zistila, že je preč. Na vrchole neďalekej hory zbadala svetlo a prikázala svojim ľuďom, aby tam išli a zistili, čo sa deje. Na tomto mieste našli kríž. Cisárovná pochopila, že toto je miesto, kde má postaviť chrám.
Rozhodla sa, že pôjde na horu a vyplní Božiu vôľu. Nebolo to však jednoduché, pretože v tom období Cyprus trpel dlhoročným suchom. Celých sedemnásť rokov nespadla na ostrove ani kvapka dažďa. Zem vyschla, zvieratá hynuli a mnohí obyvatelia odišli do susedných krajín, aby nezomreli od hladu. Tak ostrov spustol a zaplnil sa jedovatými hadmi.
Ktorýmkoľvek smerom cisárovná kráčala, stretávala jedovaté hady. Bola nútená ísť popri pobreží, aby sa dostala do Kiti a odtiaľ mohla pokračovať na horu. Pomyslela si, že by bolo dobré založiť oheň, aby vyhorelo krovie a s ním aj hady. Oheň sa rozšíril na celý ostrov a ona tak mohla pokračovať vo svojej ceste. V Tochni dala postaviť malý chrám a nechala tam jeden z malých krížov, ktoré mala so sebou. Potom vystúpila na horu. Stavba chrámu i monastiera prebiehala rýchlo. Dokonca aj samotná cisárovná pracovala na budovaní monastiera.
Keď bol monastier dokončený, svätá Helena v ňom nechala časť z čestného kríža i kríž lotra, ktorý sa kajal a jeden klinec, ktorým bol ukrižovaný Christos. Potom odišla do Konštantínopola, kde ju čakal jej syn Konštantín.
Vďaka tomuto neoceniteľnému pokladu sa monastier stal pre ostrov veľkým požehnaním, duchovným magnetom pre veriacich a silným prostriedkom proti démonom a hriechu. Sila kríža okrem zničenia démonov priniesla aj prvé dažde po mnohých rokoch sucha. Zem bola zaliata vodou a ostrov pomaly začal ožívať. Jeho obyvatelia sa vracali naspäť.
Vrchol hory stratil svoje staré pomenovanie Olymp a dostal nové. Odvtedy sa nazýva Stavrovuni a tento názov je odvodený od slov stavrós = kríž a vuni = hora. To znamená hora kríža.
Po tejto dlhej a namáhavej ceste svätá Helena ochorela a ako osemdesiatročná odišla z tohto pozemského sveta, aby vošla do večných Božích príbytkov. Jej telo bolo pochované s kráľovskými poctami.
Obyvatelia Cypru preukazujú svätej Helene veľkú úctu. Ľudia zasvätili jej menu a menu jej syna Konštantína Veľkého jedenásť chrámov. Zaujímavosťou je, že meno Helena je na Cypre druhým najpoužívanejším po mene Mária, ktorým si ľudia pripomínajú Bohorodičku.
Pravoslávna cirkev oslavuje pamiatku svätej Heleny spolu s jej synom Konštantínom Veľkým 21. mája/3. júna.
Nadšená Helena zobrala kríž so sebou a rozdelila ho medzi Konštantínových synov. Časť podarovala i mestu Rím, ktoré ho uchovávalo v Bazilike Santa Croce. Zomrela okolo roku 330 v prítomnosti syna Konštantína a jeho potomkov. Jednou z jej posledných rád bolo, aby Konštantín ochraňoval Cirkev a bol spravodlivý.
Na mieste údajného nájdenia Kristovho kríža dal Helenin syn postaviť chrám – Baziliku Božieho hrobu v Jeruzaleme, ktorá stojí dodnes.
More stratilo divokosť
So svätou Helenou súvisí i ďalšia zaujímavá legenda. Keď sa vracala zo Svätej zeme a plavila sa cez Jadranské more, trápili ju vysoké počty mŕtvych, ktorí sa v ňom utopili. Zobrala preto jeden z klincov, ktorými bol ukrižovaný Ježiš, a hodila ho do mora. Podľa rozprávania sv. Gregora z Tours Jadranské more od tej chvíle stratilo svoju divokosť a utopených bolo menej.
Korunovácia Karola III. za kráľa Spojeného kráľovstva a Camilly za kráľovnú manželku prebehne pravdepodobne 6. mája 2023. Princ Charles sa stal kráľom momentom úmrtia kráľovnej Alžbety II. 8. septembra 2022 v zmysle anglickej právnej zásady „panovník nikdy neumiera“.
Slávnostný strieborný kríž obsahujúci úlomky, z kríža Ježiša Krista, bol v požehnaný pred jeho použitím pri korunovácii britského kráľa Karola III. 6. mája 2023
Pápež František daroval Británii dva fragmenty „pravého kríža“ pri príležitosti korunovácie panovníka a kráľovnej manželky Kamily.
Jeden má dĺžku päť milimetrov, druhý jeden centimeter. Boli vyformované do malého kríža a začlenené do celkového dizajnu; viditeľné sú za ružovým krištáľovým drahokamom.
Arcibiskup z Walesu Andrew John požehnal nový Waleský kríž pred hodnostármi a farníkmi na bohoslužbe v prímorskom meste Llandudno v severnom Walese. Kríž teraz prevezú do Londýna a 6. mája bude nesený na čele korunovačného sprievodu.
Spojené kráľovstvo sa pripravuje na slávnostnú korunováciu kráľa Karola III. a kráľovnej manželky Kamily. Sprevádzaná bude podujatiami po celej krajine a koncertom na hrade Windsor.
V krajine pôjde o prvú korunováciu nového panovníka za 70 rokov. Britský monarcha nastúpil na trón po septembrovom úmrtí jeho matky, kráľovnej Alžbety II.
Trojdňový korunovačný víkend sa začne v sobotu 6. mája symbolickým náboženským obradom vo Westminsterskom opátstve, počas ktorého bude Karol oficiálne korunovaný za kráľa. Ceremoniálu bude predchádzať sprievod z Buckinghamského paláca.
Po bohoslužbe, ktorej sa má zúčastniť zhruba 2 000 hostí, bude nasledovať ďalší sprievod, v ktorom sa ku kráľovskému páru pridajú ďalší členovia rodiny, a vystúpenie na balkóne paláca.
Kristus visiaci na kríži prišiel bývať do španielskeho kostola.
6-stopový kríž v životnej veľkosti, ktorý je dnes známy ako „Zázračný kríž z Limpias“, ktorý sa nachádza v St. Peter v Santanderi v Španielsku je dielom Pedra de Mena. Dlho sa nachádzal nad hlavným oltárom katolíckeho kostola sv. Petra v Santanderi. Po oboch stranách krásneho kríža sú postavy Bolestnej Panny Márie a apoštola Jána v životnej veľkosti.
Zázračné „oživenie Krista“ zo Zázračného krucifixu z Limpias má dva opisy. Prvým záznamom bol Don Antonio Lopez, mních patriaci do Rádu otcov Paulínov, ktorý viedol kolégium v Limpias v roku 1914.
Kríž uctieval aj veľký svätec sv.Ján z Kríža
Zázrak -pohnutie,pohyb kríža nad svätostánkom na oltári
Čo sa naozaj stalo pred 70 rokmi v českej dedinke Číhošť, sa nikdy nepodarilo celkom objasniť. Údajný zázrak počas omše .
Počas kázne videlo devätnásť svedkov, ktorých som si vypočul, ako sa kríž na svätostánku pohol.
Vôňa sviatočného obeda šíriaca sa z kuchyne na chvíľu preruší tok myšlienok, ktoré prúdia hlavou Josefa Toufara. Sedí vo svojej pracovni na číhoštskej fare a znova si v hlave premieta priebeh liturgie, ktorá sa pred chvíľou skončila. Sprvu bolo všetko normálne, počas kázne však akoby ľudí niečo vyrušilo. Znervózneli, čosi si medzi sebou šepkali a akoby ho vôbec nepočúvali.
„Dnes, 11. decembra 1949, počas tretej adventnej nedele som slúžil svätú omšu. Účasť veriacich vysoká. Kázal som o živom Ježišovi v nás,“ píše do knihy Božích služieb.
Vtom sa ozve zvonček. Otvorí dvere, za nimi stojí miestny kováč, no kňaz si okamžite všimne aj hlúčiky ľudí postávajúcich na dvore, ktorí o čomsi vzrušene debatujú.Zázrak v Číhošti-pohybujúci sa kríž...
Bazilika Svätého hrobu alebo bazilika Božieho hrobu alebo Chrám Božieho hrobu, Vo východnej cirkvi alebo u pravoslávnych kresťanov sa stavba nazýva Chrám vzkriesenia - (grécky: Ναός της Αναστάσεως, Naos tis Anastaseos; arménsky: Surp Haruthjun; gruzínsky: Agdgomis Tadzari) je kresťanský kostol vnútri hradieb Starého mesta v Jeruzaleme. Chrám stojí na mieste, ktoré väčšina kresťanov uctieva ako Golgotu alebo Kalváriu, kde bol podľa Nového zákona ukrižovaný Ježiš Kristus. Bazilika je dôležitým pútnickým miestom kresťanov už od 4. storočia, kedy Svätá Helena objavila Boží hrob a cisár Konštantín Veľký pri ňom dal vybudovať kostol.
Dejiny
Pôvodne sa miesto Ježišovho ukrižovania nachádzalo za hradbami Jeruzalema, ktoré dal v rokoch 41 – 44 rozšíriť Herodes Agrippa I., čím sa Golgota začlenila do mesta. Po roku 135 tu Rimania postavili chrámový komplex bohyne Afrodity.
Podľa legendy bol hrob Ježiša a jeho kríž objavený v roku 325 Svätou Helenou (matkou Konštantína). Biskup Eusebios z Kaisareie pred rokom 327 uvádza, že sa miesto ukrižovania ešte dnes ukazuje v Aelií (Aelia Capitolina bol rímsky názov pre Jeruzalem po roku 135).
Rímsky cisár Konštantín Veľký nechal v rokoch 327 až 339 postaviť chrám Božieho hrobu na mieste Ježišovho hrobu pri Golgote. Z tohoto chrámu sa dodnes zachovala iba vnútorná rotunda, nazývaná Anastasis. Bazilika bola zničená pri nájazde Peržanov v roku 614 a kalifa Hakima v roku 1009.
Po dobytí Jeruzalema križiakmi v roku 1099 bola bazilika zrekonštruovaná a prešla pod správu augustiniánov. Po roku 1187, kedy Jeruzalem ovládol sultán Saladin, získalo správu nad bazilikou spoločne niekoľko kresťanských cirkví. Zložitá situácia panovala i za tureckého panovania po roku 1517, kedy dochádzalo k mnohým sporom v bazilike.
Vlastníkmi baziliky je grécky pravoslávny jeruzalemský patriarchát, františkáni (v mene katolíckej cirkvi) a jeruzalemský patriarchát arménskej východnej pravoslávnej cirkvi a určité práva prináležia aj iným menším cirkvám. Vlastníctvo celého chrámu tak zostáva spoločné - pravoslávne, katolícke aj arménske, hoci jednotlivé časti baziliky okrem kaplnky Božieho hrobu, majú určeného vlastníka. Cirkvi však majú právo slúžiť svoju liturgiu v celom chráme a zvláštne pravidlá platia počas veľkých sviatkov ako Veľký piatok a Zmŕtvychvstanie Pána.
Popis
Do baziliky sa vstupuje z južnej strany, schody vpravo vedú hore do bohato vyzdobenej kaplnky Ukrižovania nad skalou Golgoty. Priamym smerom sa nachádza kameň pomazania (XIII. zastavenie krížovej cesty). Vpravo od kameňa je chodba s rôznymi kaplnkami a výklenkami. Vľavo (západným smerom) je rotunda (Anastasis). Je to kruhová stavba so stĺporadím v dvoch poschodiach zaklenutá kopulou s lucernou. Uprostred rotundy stojí malá svätyňa, edikula, v ktorej je Ježišov hrob s predsieňou.
Východným smerom nadväzuje katolikon, stredoveká loď kostola z 11. storočia s ortodoxným ikonostasom. V jej strede je veľká kamenná nádoba, zvaná omfalos (pupok), ktorá je považovaná za stred sveta. Ešte ďalej na východ sa po stredovekých schodoch zostupuje do arménskeho kostola sv. Heleny, kde bol podľa legendy nájdený Ježišov kríž.
Bazilika sv.Hrobu -Jeruzalem
Narodila sa roku 249, neskoršia rímska cisárovná a matka Konštantína, pochádzala z nižších vrstiev a bola slúžkou a krčmárkou v hostinci v Drepane Bithynii. Tam si ju všimol Constantinus Chlorus, urodzený Ilýrčan. Pôvab a krása mladej ženy dôstojníka tak očarili, že zabudol na stavovský rozdiel a Helenu si zobral za zákonitú manželku. Ale napriek vysokému postaveniu, ktoré získala, zostala Helena veľmi skromná. Dala mu syna Konštantína, ktorý neskôr vstúpil do svetových dejín ako cisár Konštantín. Boli to pre Helenu šťastné časy. Ale keď Maximián, vtedajší cisár Západorímskej ríše, urobil Constantia Chlora spoluvládcom v Gallii a Anglicku, nastali pre Helenu neradostné časy. Manžel musel na príkaz cisára manželku zavrhnúť, vlastného syna na dôkaz vernosti poslať na dvor východorímskeho cisára Diokleciána a sám sa musel oženiť s adoptívnou dcérou Maximiána. Helena prepustila svojho muža, znášala trpezlivo svoj zlý osud a žila v ústraní.
Svätá Helena poslala jednu čiastku Kríža pápežovi do Ríma, druhú čiastku svojmu synovi, cisárovi Konštantínovi do Carihradu a tretiu čiastku ponechala v jeruzalemskom chráme sv. Kríža, ktorý dala postaviť na mieste nájdenia. Na jej popud bol v Jeruzaleme vystavaný nielen kostol Božieho hrobu, ktorý bohato obdarila, ale i kostol na Olivovej hore a v Betleheme. Krátko po tejto púti do Svätej Zeme ukončila svoje pozemské putovanie. Sv. Helena zomrela 18. augusta roku Pána 330. Pochovaná bola v Ríme. Neskôr jej pozostatky preniesli do Hautevilliers v remešskej diecéze, lebka je uctievaná v dóme v Trevíre. Meno sv. Heleny je v Cirkvi nezmazateľne spojené s uctievaním Svätého Kríža, ku ktorému dala popud.
Sv. Helena býva zobrazovaná je s cisárskou korunou, držiaca kríž a klinec. Sv. Helena je patrónkou farbiarov, kováčov klincov. Je tiež ochrankyňou pred bleskom a požiarom a pomáha pri odhaľovaní zlodejstva. Cirkev si na sv. Helenu spomína a slávi jej pamiatku 18. augusta.
Je všeobecne známe, že kríž je symbolom kresťanstva. Hoci v dnešnej dobe vidíme rôzne kríže na každom kostole či pútnickom mieste, je len jeden pravý kríž – ten, na ktorom visel Ježiš, keď za nás zomrel. Čo sa s týmto krížom stalo po Ježišovej smrti a ako došlo k jeho objaveniu? Prinášame vám príbeh o nájdení Svätého kríža, ku ktorému došlo v roku 326 vďaka svätej Helene, ako aj zázrak, vďaka ktorému pravý kríž identifikovali.
Po niekoľkých dňoch, ktoré Helena venovala duchovným cvičeniam, modlitbám a rozjímaniu, sa cisárovná začala venovať práci. S biskupom Makáriom získavali informácie od ľudí z Jeruzalema, ktorí poznali Palestínu. Boli to vzdelaní židia aj kresťania, ktorí vynikali cnostným životom. Nikto však nedokázal povedať, kde sa nachádza Spasiteľov kríž. Helena sa vypytovala, ako pochovávali väzňov a čo sa stalo s nástrojmi, ktoré sa používali pri ich mučení. V roku 135 cisár Hadrián obnovil Jeruzalem zničený Titom. V novom meste, nazývanom Aelia Capitolina, vyhotovil vchod do skál Kalvárie, kde bol odkrytý masívny náhrobok. Kresťanom však vstup nepovolil – nemohli tam teda vykonávať pobožnosti. Neskôr ho preniesli zo starej záhrady Jozefa z Arimatey. Keď z oboch strán odstránili skalu, zem umelo zarovnali a vydláždili. Na Golgote potom postavili pohanskú svätyňu, kde nad posvätným náhrobkom stáli ohavné modly Venuše a Jupitera. Predpokladalo sa, že na tieto znesvätené miesta sa kresťanstvo nikdy viac nevráti. V skutočnosti sa však práve vďaka tomu uchránili od veľkej skazy – kresťanov predsa dvesto rokov kruto prenasledovali a ničili ich chrámy. Akoby hovorili budúcim vekom: „Nehľadajte inde, sú tu.“
Práve tu začali na rozkaz biskupa Makária hľadať. Priekopníci a rímski vojaci všetky hanebné sochy vyhodili, zahrabali do zeme a svätyňu zbúrali. Na podobnú prácu boli už zvyknutí, preto pracovali rýchlo. Trosky a ruiny zasypali a plochá rovina na Kalvárii sa teraz mierne skláňala. Skalné papradie a otvor, v ktorom bol kedysi vztýčený kríž, mohli byť dôkazom, že práve tu bol Kristus ukrižovaný. Helena nadšene pracovala a rozjímala na tomto posvätnom mieste. Okolie Kalvárie bolo zrovnané, aby sa mohli vybudovať cesty. Hoci všetci usilovne a vytrvalo pracovali, stále nebolo jednoznačné, či sú na stope svojho cieľa. Cisárovná sa znepokojovala, že hľadajú márne. Mnohí kresťania aj pohania už začínali o nájdení kríža na východnej strane Kalvárie pochybovať, keď znenazdania objavili malé údolie, obklopené skalnými stenami. Zíval v ňom otvor do nejakej jaskyne. Všetci sa ponáhľali vchod vyčistiť. Začali kopať a čoskoro ho sprístupnili. Bola to pohrebná jaskyňa. Pozostávala z prvého priestranstva, ktoré slúžilo ako predsieň a pokračovala cez úzke dvere do užšej, hrobovej miestnosti. Na jej konci oproti vchodu priliehala k stene kamenná lavica, určená pre mŕtve telo. Náhrobok bol nový a zhodoval sa s opisom zo svätého evanjelia. Podľa iných významných spisovateľov to nebola lavica, ale sarkofág.
Ani ten najväčší cynik by pri tomto výjave nezostal bez emócií – nieto ešte verná kresťanská duša. Akoby opäť prišlo veľkonočné ráno so svojím pozoruhodným tajomstvom. Posvätná jaskyňa, ktorú dve storočia zahaľovala temnota, uzrela denné svetlo. Stála tam ako nemý svedok, ktorý sa prihovára celému ľudstvu. Ako historická kniha opakovala slová anjela: „Hľa, Kristus tu nie je, vstal z mŕtvych.“ Cisárovná Helena na vlastné oči videla Boží hrob. Sám Pán dokončil jej dielo. Boli na mieste, kde bol Kristus ukrižovaný a pochovaný. Miesto, kde bol uložený svätý kríž, nemohlo byť ďaleko.
Okolie Kalvárie opäť ožilo, podobne ako v dobe, kedy bol ukrižovaný Kristus. Asi tridsať krokov na východ od miesta ukrižovania odkryli vchod do prehĺbenej cisterny, kde bolo do skaly vytesané lôžko. Ihneď ho prikázali vyčistiť. Bola to ťažká práca a vyžadovala si dlhší čas. Robotníci pracovali viac než šesť metrov pod zemou. Postupne odpratali štrk a odpadky, ktoré sa tu nahromadili. Aj napriek veľkým očakávaniam a nádeji však napokon nič nenašli. Cisárovná sa trápila a kládla si otázku, či sú informácie od židovských kňazov pravdivé.
Po preskúmaní skalných stien sa zistilo, že pod odkrytou priehlbinou leží ďalší vchod, ktorý vedie do hlbšej jaskyne. Práce teda začali odznova. Sama Helena zostúpila do jaskyne a uprostred ruín pomáhala modlitbami a povzbudzovala k vytrvalej odvahe. Na tomto mieste sa v súčasnosti nachádza kaplnka zasvätená práve tejto veľkej cisárovnej. Odrazu sa práce zastavili a všetkých sa zmocnil úžas. Pod násadami sekier zadunelo drevo. Objavili sa veľké ramená kríža. Kopali ďalej a našli aj druhý a tretí kríž. Vykopali drevenú tabuľku, na ktorej bol rozmazaný hebrejský, grécky a latinský nápis, ako ho prikázal napísať Pilát. Hľadali ďalej a čoskoro našli aj klince. Zvedavosť prítomných vystriedal nepokoj. Kládli si otázku, ktorý z týchto troch krížov patril Spasiteľovi. Podľa svätého Ambróza a svätého Jána Zlatoústeho sa vraj svätý kríž dal rozpoznať podľa toho, že klince a tabuľka pasovali iba na jeden z nich, ale svätej Helene to nestačilo. Chcela si byť istá a túto istotu mohol poskytnúť iba zázrak. Preto prosila o svedectvo samotného Boha.
Neďaleko bývala istá žena, postihnutá nevyliečiteľnou chorobou. Patrila k jednej z najpoprednejších rodín v meste. Volala sa Libania. Pôvodom bola židovka, ale po smrti svojho muža sa dala pokrstiť a stala sa kresťankou. Celé mesto vedelo, akou chorobou trpí. Biskup Makárius povedal prítomným: „Vezmite kríže. Pán sám dosvedčí, ktorý z nich niesol Spasiteľ sveta.“ Vzali teda kríže na ramená a niesli ich v sprievode, v ktorom bola cisárovná i biskup s duchovenstvom a veľký dav ľudí. Vstúpili do príbytku smrteľne chorej ženy, pokľakli a pozdvihli k nebu zopäté ruky. Biskup sa modlil: „Pane, všemohúci Bože, ktorý si smrťou svojho jednorodeného Syna vykúpil svet a svojej služobnici, cisárovnej Helene vnukol túžbu, aby hľadala a našla sväté drevo kríža, na ktorom zomrel Spasiteľ sveta, ukáž nám, ktorý z týchto troch krížov je Spasiteľov kríž. Učiň na prvý dotyk dreva spásy, aby sa táto smrteľne chorá žena vrátila od brány smrti k novému životu.“
Potom biskup Makárius vzal jeden z troch krížov a priblížil sa k chorej. Bezvýsledne. Skúsil to aj s druhým krížom, výsledok bol však rovnaký. Akonáhle sa priblížil s tretím krížom, chorá otvorila oči, zdvihla sa z lôžka a povedala: „Som uzdravená.“ Potom vstala a plná života pobehovala po dome, žiarila radosťou a hľadala slová, ktorými by zvelebila všemohúcnosť Pána. Cisárovná padla na kolená a klaňala sa svätej relikvii. Novina o zázračnom nájdení svätého kríža sa rozniesla po Jeruzaleme ako blesk. Odvšadiaľ sa hrnulo množstvo ľudí, občania i vidiečania, kresťania, židia aj pohania. Každý si chcel vypočuť správu o zázraku a vidieť Kristov kríž. Akoby sa opäť odohrávali udalosti Veľkého piatku – potupu kríža však nahradila sláva. Prvýkrát bol kríž nesený jeruzalemskými ulicami na Kristových ramenách, sprevádzaný potupou a rúhaním. Tentokrát bol kríž nesený na ramenách kňazov v sprievode rímskych légií a ľudu za účasti zbožného spevu a radostného jasotu. Prišla noc a na rozkaz cisárovnej Heleny so schválením biskupa sa konal sprievod s pochodňami. Svätý kríž preniesli do svätyne na horu Sion, kde ho uložili.
Sv. Helena (Jeruzalem, Bazilika Božieho hrobu – Kaplnka Nájdenia sv. Kríža)
Bazilika sv.Kríža Florencia Taliansko -Santa Croce
Nahlásiť
Sociálne siete
VK
Tumblr
Zmeniť príspevok
Vymazať príspevok
+18
Život
O Helenine pôvode nie je veľa známe, prvé životopisné údaje o jej dobročinnosti zapísal jej súčasník Eusebios z Kaisareie . Cirkevný historik Prokopios z Kaisareie uviedol, že sa narodila v Drepanone v Bithýnii , Ambrož napísal, že bola dievou v stajni či v krčme ( stabularia ). Briti v stredoveku šírili správu o jej anglosaskom kráľovskom pôvode z Trevíru . Okolo roku 289 sa stala manželkou či konkubínou Constantia Chlora, ktorému porodila syna Konštantína. Constantius už roku 292 Helenu zapudil, aby si mohol vziať za ženu dcéru cisára Maximiana Theodore . Od roku 306 sa Helena zdržovala prevažne na dvore svojho syna Konštantína, kde okolo roku 312 prijala kresťanskú vieru . Získala tiež titul nobilissima femina a roku 325 aj titul Augusta . Mesto Drepanon bolo na jej počesť premenované na Helenopolis.
Spolu so svojím synom dala vystavať početné kostoly v rímskej ríši : Baziliku svätého Kríža ( Santa Croce in Gerusalemme ), baziliku Apoštolov v Konštantínopole , baziliku na Olivovej hore , chrám Narodenia Pána v Betleheme ). Počnúc svätým Ambrózom a cisárom Thedodosiom bolo Helene pripočítané legendárne nájdenie Kristovho kríža a klincov počas cesty po Svätej zemi . Ďalej jej bolo pripisované uctievanie Desaťtisíc mučeníkov thébskej légie a založenie kostolov im zasvätených v Kolíne nad Rýnom , Bonne a Xantenea prenesenie relikvií apoštola Matúša do Trevíru .
Hrob
Cisár Konštantín dal pre ostatky svojej matky vytesať z červeného porfýru sarkofág s reliéfmi na bočných stenách. Znázorňujú scény bojov Rimanov s Germánmi. Pre jej hrob dal v rokoch 326-330 vybudovať v Ríme na Via Casilina pohrebnú kaplnku, nazývanú doteraz mauzóleum . Po jeho pobúraní barbarmi zostal sarkofág dlho v rozvalinách, zachoval sa vďaka veľmi tvrdému kameňu, až v 18. storočí bol získaný do Vatikánskych múzeí .
Dary a kult
Mauzóleum v Ríme (relikvie boli rozdeľované, až hrob zostal prázdny)
Kostol Santa Croce in Gerusaleme v Ríme
Opátstvo benediktínov v Hautvillers (diecéza Remeš), Francúzsko (od roku 840 do Veľkej francúzskej revolúcie)
Trevír - relikviár s lebkou v krypte dómu, vystavený len počas sviatku 18.8.
Ostrov svätej Heleny
patrónka diecéz Trevír a Bamberg
patrónka miest Ascoli, Pesaro, Frankfurt n. M,
patrónka mesta Colchester - socha na veži radnice
Stratford-on-Avon , gotický cyklus legendy na nástenných maľbách kaplnka Nejv. Trojica
patrónka klincov, farbiarov, baníkov, hľadačov pokladov, inštitúcií strát a nálezov
časté dvojice náprotivkových obrazov alebo sôch: Konštantín a Helena
Svätá Helena (iné mená pozri nižšie;* okolo roku 255, Drepanon, Bitýnia – † 18. august 330, Nikomédia (dnes Izmit, Turecko) bola manželka cisára Konstantia Chlora, matka Konštantína Veľkého, patrónka archeológov.
Mená
latinské:Flavia Iulia Helenaalebo s titulom cisárovnej (augusta):Flavia Iulia Helena Augustaalebo lenHelena Augusta
starogr.Ελένη–Helené, po adaptácii:Helena
Život
Narodila sa okolo roku 255 v Drepanone v Bitýnii (dnes Karamürsel, severozápadné Turecko), ako dcéra pohanského krčmára a zomrela 18. augusta 330 v Nikomédii. Zhruba od roku 289 bola manželkou neskoršieho rímskeho cisára Konstantia Chlora, ktorému už predtým porodila syna Konštantína (budúceho Konštantína Veľkého). Roku 292 sa s ňou jej muž rozišiel, aby si mohol vziať za ženu dcéru cisára Maximiana Theodoru.
Spolu so svojím synom dala postaviť mnohé veľké kresťanské chrámy v Rímskej ríši (chrám sv. Kríža v Jeruzaleme, apoštolský chrám v Konštantínopole, chrám Narodenia Pána v Betleheme). Je s ňou spájaná legenda o nájdení Kristovho kríža počas cesty po Svätej zemi a preto je patrónkou archeológov. Pri vieroučných sporoch tých čias sa prikláňala skôr na stranu ariánstva než ortodoxie.
Jej sviatok sa v gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi slávi 21. mája spolu s jej synom svätým Konštantínom (svätí veľkí králi a apoštolom rovní Konštantín a Helena). Ide o stredný (polyjelejný) sviatok bez bdenia.
Svätá
Sviatok: 18. august
* okolo 249 Drepanon, neskôr Helenopolis, dnes Hersek, Turecko
† 18. august (?) 329 (?) Nikomédia, dnes Ízmir, Turecko
Význam mena: jasná, znamenitá (gr.)
Atribút: kríž
Sv. Helena, celým menom Flavia Júlia Helena Augusta bola matkou cisára Konštantína Veľkého. Narodila sa v polovici 3. storočia v plebejskej pohanskej rodine v Bitýnii v meste Drepane (severozápadná Malá Ázia). Okolo roku 270 sa vydala za rímskeho generála Konštancia Chlóra, ktorý tade prechádzal a ktorého očarila jej krása a inteligencia. Jej syn Konštantín sa narodil v roku 274. V roku 293 za vlády Diokleciána generál Konštancius dostal titul spolucisára a podľa zvykov rímskeho práva sa musel oženiť s nevlastnou dcérou spolucisára Maximiána Teodorou. Helena sa teda vzdialila s cisárskeho dvora. Konštantín bol povolaný na cisársky dvor, aby získal patričnú výchovu. Roku 305 sa Dioklecián vzdal vlády a takisto aj Maximián. Konštancius Chlorus stal cisárom na Západe a Galérius na Východe. Rok na to Konštancius zomrel a Konštantín prevzal vládu po ňom. Po víťaznej bitke roku 312 pri Milvijskom moste nad protivníkmi, ktorí mu odopierali cisárstvo, prebral vládu nad Rímom. Jeho vlajka pri vstupe do Ríma už niesla znak Krista. Začiatkom roku 313 vydal slávny Milánsky edikt, ktorým udelil náboženskú slobodu všetkým obyvateľom Rímskej ríše. Hneď povolal k sebe svoju matku Helenu, ktorej dal titul Augusta (cisárovná). Ako sa Helena dostala ku kresťanstvu, nevieme s istotou povedať. Obrátila sa asi vo veku šesťdesiat rokov a robila mnoho vecí v prospech Cirkvi, charity, jej zásluhou sa postavili viaceré chrámy v Ríme a vo Svätej Zemi. Snažila sa aj vplývať na svojho syna, aby prijal kresťanstvo. Ten bol voči kresťanom veľmi ústretový, hoci pokrstený bol až na smrteľnom lôžku. Vďaka svojej matke Helene dal zrúcať pohanské chrámy a sochy. Koncom roka 326 sa vydala na púť do Svätej Zeme. Na tejto púti podľa tradície objavila pozostatky kríža, na ktorom zomrel Ježiš Kristus. Treba však podotknúť, že niektorí historici, napr. Euzébius ani sv. Cyril Jeruzalemský udalosť nájdenia sv. kríža nespomínajú v súvislosti s ňou. Púť a námahy však dosť vyčerpali vtedy už asi osemdesiatročnú cisárovnú. Zomrela roku 330 v Nikomédii v synovom náručí. Smútila za ňou celá ríša i Cirkev. Konštantín jej dal vystrojiť naozaj veľkolepý cisársky pohreb. Jej telo previezli do Ríma a uložili ho do sarkofágu, ktorý si cisár pôvodne nachystal pre seba. Bolo to neďaleko katakomb sv. Petra a Marcelína na Via Labicana (už mimo Ríma).
Svätá
Helena
Biografické údaje
Narodenie
okolo roku 255
Drepanon, Bitýnia
Úmrtie
18. august 330
Nikomédia, Staroveký Rím
Uctievanie
Cirkev
rímskokatolícka cirkev, gréckokatolícka cirkev, pravoslávna cirkev
Sviatok
21. máj, gréckokatolícka a pravoslávna cirkev
18. august katolícka cirkev
Svätá Helena
Cirkev
rímskokatolícka
Vykonávané úrady a funkcie
Zúčastnila sa
Nájdenie Svätého kríža
Osobné údaje
Dátum narodenia
255
Miesto narodenia
Drepanon
Dátum úmrtia
18. augusta 330
Miesto úmrtia
Nikomédia alebo Trevír
Miesto pochovania
Mausoleum of Helena , Katedrála svätého Petra v Trevíre , Vatikánske múzeá a Laterán
Choť
Constancius I. Chlórus
Potomkovia
Konštantín I. Veľký
Povolanie
politička
Svätorečenie
Sviatok
28. augusta (21. mája)
Uctievaná cirkvami
všetky kresťanské cirkvi s kultom svätých
Titul svätej
od 4. storočia
Atribúty
cisárska koruna, Kristov kríž, klince
Miesto úcty
Rím, Trevír.
Helena
Svätá
Sviatok: 18. august
* okolo 249 Drepanon, neskôr Helenopolis, dnes Hersek, Turecko
† 18. august (?) 329 (?) Nikomédia, dnes Ízmir, Turecko
Význam mena: jasná, znamenitá (gr.)
Atribút: kríž
Sv. Helena, celým menom Flavia Júlia Helena Augusta bola matkou cisára Konštantína Veľkého. Narodila sa v polovici 3. storočia v plebejskej pohanskej rodine v Bitýnii v meste Drepane (severozápadná Malá Ázia). Okolo roku 270 sa vydala za rímskeho generála Konštancia Chlóra, ktorý tade prechádzal a ktorého očarila jej krása a inteligencia. Jej syn Konštantín sa narodil v roku 274. V roku 293 za vlády Diokleciána generál Konštancius dostal titul spolucisára a podľa zvykov rímskeho práva sa musel oženiť s nevlastnou dcérou spolucisára Maximiána Teodorou. Helena sa teda vzdialila s cisárskeho dvora. Konštantín bol povolaný na cisársky dvor, aby získal patričnú výchovu. Roku 305 sa Dioklecián vzdal vlády a takisto aj Maximián. Konštancius Chlorus stal cisárom na Západe a Galérius na Východe. Rok na to Konštancius zomrel a Konštantín prevzal vládu po ňom. Po víťaznej bitke roku 312 pri Milvijskom moste nad protivníkmi, ktorí mu odopierali cisárstvo, prebral vládu nad Rímom. Jeho vlajka pri vstupe do Ríma už niesla znak Krista. Začiatkom roku 313 vydal slávny Milánsky edikt, ktorým udelil náboženskú slobodu všetkým obyvateľom Rímskej ríše. Hneď povolal k sebe svoju matku Helenu, ktorej dal titul Augusta (cisárovná). Ako sa Helena dostala ku kresťanstvu, nevieme s istotou povedať. Obrátila sa asi vo veku šesťdesiat rokov a robila mnoho vecí v prospech Cirkvi, charity, jej zásluhou sa postavili viaceré chrámy v Ríme a vo Svätej Zemi. Snažila sa aj vplývať na svojho syna, aby prijal kresťanstvo. Ten bol voči kresťanom veľmi ústretový, hoci pokrstený bol až na smrteľnom lôžku. Vďaka svojej matke Helene dal zrúcať pohanské chrámy a sochy. Koncom roka 326 sa vydala na púť do Svätej Zeme. Na tejto púti podľa tradície objavila pozostatky kríža, na ktorom zomrel Ježiš Kristus. Treba však podotknúť, že niektorí historici, napr. Euzébius ani sv. Cyril Jeruzalemský udalosť nájdenia sv. kríža nespomínajú v súvislosti s ňou. Púť a námahy však dosť vyčerpali vtedy už asi osemdesiatročnú cisárovnú. Zomrela roku 330 v Nikomédii v synovom náručí. Smútila za ňou celá ríša i Cirkev. Konštantín jej dal vystrojiť naozaj veľkolepý cisársky pohreb. Jej telo previezli do Ríma a uložili ho do sarkofágu, ktorý si cisár pôvodne nachystal pre seba. Bolo to neďaleko katakomb sv. Petra a Marcelína na Via Labicana (už mimo Ríma).