VÄZENIE

Za čias Don Bosca zúrili epidémie cholery, či týfusu. Mnoho detí prišlo o rodičov...vydaní na pospas zabezpečiť si živobytie, jedlo....mnoho z nich prichádzalo z vidieckých oblastí do miest. Na to, aby prežili, väčšinou kradli...a koho chytili, skončil v base. Tak to bolo aj v Turíne.
Turínčania nazývali don Cafassa "Kňaz spod šibenice", lebo chodieval do žalárov potešovať väzňov a ak bol niekto odsúdený na smrť, vystúpil za ním na káru a povzbudzoval ho do poslednej chvíľky na popravisku. V Turíne boli vtedy 4 väznice. Don Cafasso raz požiadal Don Bosca, aby šiel s ním navštíviť jednu z nich. Tmavé chodby, čierne vlhké múry, smutné a vpadnuté tváre väzňov ním otriasli. Pocítil hnus a šlo ho zadusiť. Ale najväčšiu bolesť mu spôsobilo to, že za mrežami videl chlapcov. Píše: "Vidieť toľko 12 až 18 - ročných chlapcov
zatiaľ zdravých, silných a schopných, vidieť ich v nečinnosti, zavšivavených a trápených plošticami, bez chleba hmotného i duchovného, bolo čosi strašné.
Vracal sa sem často s don Cafassom i sám. Usiloval sa s nimi porozprávať sa nielen pri vyučovaní katechizmu v prítomnosti stráží, ale aj dôverne medzi 4 očami. Zo začiatku boli ich reakcie hrubé. Neraz musel prehltnúť ťažké urážky. Po čase si získal u niektorých dôveru, takže mohli spolu hovoriť ako priatelia.
Tak spoznával ich úbohé životy, prečo sa sem dostali, i hnev, ktorý ich niekedy privádzal až do zúrivosti. Najbežnejším "zločinom" bola krádež. Z hladu, niekedy z túžby mať čosi viac ako len biedne živobytie, ale aj z nenávisti k boháčom, ktorí využívali ich prácu a nechávali ich v biede. Spoločnosť nevedela urobiť pre nich nič, len ich zatvárala do väzení. Ich stravou bol čierny chlieb a voda. Dozorcovia si vynucovali poslušnosť násilím, báli sa ich a preto ich bili pod hocijakou zámienkou. Bývali v hromadných celách. Učiteľmi života tu bývali najväčší darebáci.
"Čo ma najviac znepokojovalo - píše Don Bosco - bolo, že mnohí po odpykaní trestu boli rozhodnutí zmeniť svoj život k lepšiemu." Možno len zo strachu pred väzením...no podmienky na to nemali..."Ale o krátky čas sa sem dostali znova. Hľadal som príčinu a zistil som, že boli ponechaní sami na seba, nemali nikoho alebo sa ich rodičia zriekli, lebo im urobili hanbu."
"Povedal som si: Títo chlapci by mali nájsť vonku dajakého priateľa, ktorý by sa o nich staral, bol s nimi, učil ich, chodil s nimi vo sviatočné dni do kostola. To by ich zachránilo pred novým uväznením."
"Pomaly sa mi podarilo s dakým sa spriateliť. Na "hodiny katechizmu za mrežami" chodili už ochotnejšie. Čím väčšmi si uvedomovali ľudskú dôstojnosť, tým boli prístupnejší a rozhodnejší polepšiť sa."
Pri ďalšej návšteve často našiel všetko zničené. Tváre im stvrdli, pozerali naň nevraživo a opovržlivo kliali. Don Boscovi sa niekedy nepodarilo premôcť svoju sklúčenosť. Raz sa rozplakal. Bola to chvíľa neistoty.
- Prečo plače ten kňaz? - spýtal sa ktosi.
- Lebo nás má rád.
- Aj moja matka by sa rozplakala, keby ma tu videla - dodal iný.

Poprava v Alessandrii (oblasť Piemontu)

V roku 1846 sa Don Bosco spriatelil vo väzení s 22 ročným mladíkom. Bol spolu s otcom odsúdený na smrť. Poprava sa mala vykonať v Alessandrii. Keď ho znepokojený Don Bosco navštívil, mladík sa rozplakal a prosil ho, aby ho sprevádzal na poslednej ceste. Don Bosco cítil, ako stráca odvahu a silu prislúbiť mu to. Odsúdencov odviezli. Don Cafasso mal prísť za nimi poštovým vlakom, aby bol s nimi v posledných hodinách. Keď sa dozvedel, že Don Bosco odmietol, dal si ho zavolať a dôrazne mu povedal: - Nechápete, že je to od vás kruté? Pripravte sa, aby sme stihli do Alessandrie vlak.
- Neznesiem pohľad na taký výjav.
- Poponáhľajte sa. Vlak nás nebude čakať.
Do Alessandrie prišli večer pred popravou. Keď Don Bosco vstúpil do cely, mladík sa mu hodil okolo krku a rozplakal sa. Don Bosco plakal s ním. Prežil s chlapcom jeho poslednú noc v pozemskom živote...Modlili sa a hovorili o Bohu. O druhej v noci ho vyspovedal a odslúžil zaňho v cele sv. omšu. Podal mu Telo Kristovo a spoločne si urobili poďakovanie. Dómsky zvon ohlásil začiatok agónie. Dvere cely sa otvorili a vstúpili dozorcovia s katom. Kat si pred odsúdeným, ako bolo zvykom, pokľakol a poprosil ho o odpustenie. Potom mu zviazal ruky a zavesil mu na krk slučku. O pár minút z väzenskej brány vyšiel popravný voz s otcom a don Cafassom. Na uliciach v tichosti stálo plno ľudí. Keď sa priblížili k popravisku a Don Bosco zbadal pripravené šibenice, zbledol a zamdlel. Don Cafasso dal pohotovo zastaviť vozy a Don Bosca zložiť.
Smutný sprievod prišiel na miesto. Rozsudok hneď vykonali. Keď sa Don Bosco prebral, bolo už po všetkom. Bol celý utrápený. Zašepkal don Cafassovi: - Je mi ľúto toho chlapca. Tak mi dôveroval...
- Urobil si, čo si mohol. Ostatné ponechaj na Pána Boha.

(Sviatok 31.január - Sv. Ján Bosco)

Zdroj: Teresio Bosco: Don Bosco. Nový životopis. Saleziánske katechetické stredisko. Bratislava, 1991, str.99-100, 124-125.
Foto: PIXNIO - Public Domain Images & Free Stock Photos Autor: PPD.