Pri kováčskej dieľni (6)
(M.Valtorta:Evanjelium,ako mi bolo odhalené, 5/210)
Idú rovno po ceste a čoskoro prídu ku kováčskej dielni pri moste. Rímsky kováč sedí pri stene domu a odpočíva na slnku. Spozná Ježiša a pozdraví ho.
Ježiš opätuje pozdrav a pripojí: ,,Dovolíš mi, aby som sa tu zastavil, trocha si odpočinul a zajedol kúsok chleba?"
,,Áno, Rabbi. Moja žena ťa chcela vidieť... lebo som jej povedal aj to, čo ona vtedy nepočula z tvojej reči. Ester je Židovka. Ale neodvážil som sa ti to povedať, ja, Riman. Bol by som ju poslal za tebou..."
,,Zavolaj ju teda." A Ježiš si sadne na lavicu pri stene, kým Jakub Zebedejov rozdáva chlieb a syr...
Vyjde asi štyridsaťročná žena, zmätená, červená od hanby.
,,Pokoj tebe, Ester. Chcela si ma spoznať? Prečo?"
,,Pre to, čo si povedal... Rabíni nami pohŕdajú, nami, ktoré sme sa vydali za Rimanov... Ale ja, všetky deti som zaniesla do chrámu a chlapci sú všetci obrezaní. Povedala som to predtým Títovi, keď si ma chcel zobrať... A on je dobrý... A necháva mi slobodu ohľadne detí. Zvyky, obrady, všetko je tu židovské...! Ale rabíni a predstavení synagóg nám zlorečia. Ty nie... Ty máš pre nás súcitné slová...Ó, vieš, čo to pre nás znamená? Cítime sa, ako keby nás objal otec a matka, ktorí nás prv zavrhli a prekliali a ktorí boli k nám prísni... Títus je dobrý. Na naše sviatky zatvorí kováčstvo, i keď pri tom stratí veľa peňazí, a vezme ma s deťmi do chrámu. Pretože hovorí, že človek nemôže žiť bez náboženstva. On vraví, že teraz je jeho náboženstvom rodina a práca, ako to predtým boli jeho povinnosti vojaka... Ale ja, Pane,... som chcela hovoriť s tebou o jednej veci... Povedal si, že nasledovníci pravého Boha musia vziať trocha svojho svätého kvasu a vložiť ho do dobrej múky, aby sa sväto vykvasilo. Ja som to urobila s mojím manželom. Usilovala som sa za tých dvadsať rokov, čo sme spolu, spracovať mu dušu, ktorú má dobrú, s kvasom Izraela. Ale on sa nikdy nerozhodne... A je starý... Chcela by som, aby bol so mnou v druhom živote... Aby sme boli spojení aj vierou, ako sme teraz spojení láskou... Nežiadam ťa o bohatstvo, blahobyt, zdravie. To, čo máme, nám stačí, nech je za to Boh pochválený! Ale toto by som si želala... Modli sa za môjho manžela! Aby patril pravému Bohu..."
,,Bude. Môžeš si byť istá. Žiadaš o svätú vec a dostaneš ju. Pochopila si povinnosti manželky voči Bohu a voči manželovi. Kiež by boli také všetky manželky! Veru, hovorím ti, že mnohé by ťa mali napodobniť. Buď i naďalej taká a dočkáš sa radosti, že tvoj Títus bude po tvojom boku pri modlitbe i v nebi. Ukáž mi svoje deti."
Žena zavolá početné potomstvo ,,Jakub, Júda, Lévi, Mária, Ján, Anna, Eliza, Marek!" A potom vojde do domu a vzápätí vyjde s dieťaťom, ktoré sotva chodí, a s najviac tak trojmesačným dieťaťom. ,,Toto je Izák a táto maličká je Judita," povie ukončiac predstavovanie.
,,Hodne!" s úsmevom povie Jakub Zebedejov.
A Júda zvolá: ,,Šesť chlapcov! A všetko obrezaní! A s čistými menami! Výborne!"
Žena je šťastná a vychvaľuje Jakuba, Júdu a Léviho, ktorí pomáhajú otcovi ,,vo všetky dni okrem soboty, kedy Títus pracuje sám a len prikúva podkovy koňom, ktoré urobil prv". A pochváli Máriu a Annu, ktoré ,,pomáhajú svojej mame". Nezabudne pochváliť aj štyroch najmenších, ktorí sú ,,dobrí a nerozmaznaní. Títus ako disciplinovaný vojak mi ich pomáha vychovávať", povie a pozrie láskavým pohľadom na muža, ktorý sa opiera o veraje, s jednou rukou vbok, a s úprimným úsmevom na čestnej tvári počúva všetko, čo jeho manželka povedala, a ktorý sa teraz vypne, keď počuje spomínať svoje vojenské zásluhy.
,,Veľmi dobre. Boh neodsudzuje disciplínu v armáde, keď vojaci konajú svoju povinnosť ľudsky. Podstata spočíva v tom, aby sme boli vždy morálne čestní, v každej práci, aby sme boli vždy čnostní. Tvoja disciplína z minulosti, ktorú teraz vlievaš do detí, ťa musí pripraviť, aby si vstúpil do vyššej služby, do služby Bohu. Teraz už musíme ísť. Ledva stihnem prísť do Achzibu pred západom slnka. Pokoj tebe, Ester, a tvojmu domu. Nech skoro patríte všetci Pánovi."
Matka a deti si kľaknú, keď Ježiš zodvihne ruku na požehnanie. Muž, ako keby bol znova rímskym vojakom pred svojím cisárom, sa postaví do pozoru a pozdraví po rímsky.
Odchádzajú... Po niekoľkých metroch Ježiš položí ruku Jakubovi na plece: ,,A opäť, dnes už po štvrtýkrát, ťa upozorňujem, že ani toto nie je porážka, nevyhnali nás, nevysmievali sa nám, ani nám nezlorečili... Tak čo na to povieš?"
,,Že som hlúpy, Pane," povie Jakub Zebedejov prostoreko.
,,Nie.Ty, ako i vy všetci ste ešte stále príliš ľudskí a ovládajú vás rozhodnutia, ktoré sa riadia väčšmi ľudskou prirodzenosťou než duchom. Keď vládne duch, ten sa nemení podľa každého závanu vetra, ktorý nie je vždy voňavým vánkom... Duch môže trpieť, ale nezmení sa. Stále sa modlím, aby ste dospeli k takému dokonalému ovládaniu ducha. Ale vy mi musíte svojím úsilím pomôcť... Nuž! naša cesta sa skončila. Zasial som počas nej toľko, koľko treba, aby som vás pripravil na prácu, keď vy budete evanjelizátormi. Teraz môžeme ísť na sobotný odpočinok s vedomím, že sme si splnili svoju povinnosť. A počkáme na ostatných... Potom pôjdeme... ešte... stále..., kým sa všetko nenaplní."
Idú rovno po ceste a čoskoro prídu ku kováčskej dielni pri moste. Rímsky kováč sedí pri stene domu a odpočíva na slnku. Spozná Ježiša a pozdraví ho.
Ježiš opätuje pozdrav a pripojí: ,,Dovolíš mi, aby som sa tu zastavil, trocha si odpočinul a zajedol kúsok chleba?"
,,Áno, Rabbi. Moja žena ťa chcela vidieť... lebo som jej povedal aj to, čo ona vtedy nepočula z tvojej reči. Ester je Židovka. Ale neodvážil som sa ti to povedať, ja, Riman. Bol by som ju poslal za tebou..."
,,Zavolaj ju teda." A Ježiš si sadne na lavicu pri stene, kým Jakub Zebedejov rozdáva chlieb a syr...
Vyjde asi štyridsaťročná žena, zmätená, červená od hanby.
,,Pokoj tebe, Ester. Chcela si ma spoznať? Prečo?"
,,Pre to, čo si povedal... Rabíni nami pohŕdajú, nami, ktoré sme sa vydali za Rimanov... Ale ja, všetky deti som zaniesla do chrámu a chlapci sú všetci obrezaní. Povedala som to predtým Títovi, keď si ma chcel zobrať... A on je dobrý... A necháva mi slobodu ohľadne detí. Zvyky, obrady, všetko je tu židovské...! Ale rabíni a predstavení synagóg nám zlorečia. Ty nie... Ty máš pre nás súcitné slová...Ó, vieš, čo to pre nás znamená? Cítime sa, ako keby nás objal otec a matka, ktorí nás prv zavrhli a prekliali a ktorí boli k nám prísni... Títus je dobrý. Na naše sviatky zatvorí kováčstvo, i keď pri tom stratí veľa peňazí, a vezme ma s deťmi do chrámu. Pretože hovorí, že človek nemôže žiť bez náboženstva. On vraví, že teraz je jeho náboženstvom rodina a práca, ako to predtým boli jeho povinnosti vojaka... Ale ja, Pane,... som chcela hovoriť s tebou o jednej veci... Povedal si, že nasledovníci pravého Boha musia vziať trocha svojho svätého kvasu a vložiť ho do dobrej múky, aby sa sväto vykvasilo. Ja som to urobila s mojím manželom. Usilovala som sa za tých dvadsať rokov, čo sme spolu, spracovať mu dušu, ktorú má dobrú, s kvasom Izraela. Ale on sa nikdy nerozhodne... A je starý... Chcela by som, aby bol so mnou v druhom živote... Aby sme boli spojení aj vierou, ako sme teraz spojení láskou... Nežiadam ťa o bohatstvo, blahobyt, zdravie. To, čo máme, nám stačí, nech je za to Boh pochválený! Ale toto by som si želala... Modli sa za môjho manžela! Aby patril pravému Bohu..."
,,Bude. Môžeš si byť istá. Žiadaš o svätú vec a dostaneš ju. Pochopila si povinnosti manželky voči Bohu a voči manželovi. Kiež by boli také všetky manželky! Veru, hovorím ti, že mnohé by ťa mali napodobniť. Buď i naďalej taká a dočkáš sa radosti, že tvoj Títus bude po tvojom boku pri modlitbe i v nebi. Ukáž mi svoje deti."
Žena zavolá početné potomstvo ,,Jakub, Júda, Lévi, Mária, Ján, Anna, Eliza, Marek!" A potom vojde do domu a vzápätí vyjde s dieťaťom, ktoré sotva chodí, a s najviac tak trojmesačným dieťaťom. ,,Toto je Izák a táto maličká je Judita," povie ukončiac predstavovanie.
,,Hodne!" s úsmevom povie Jakub Zebedejov.
A Júda zvolá: ,,Šesť chlapcov! A všetko obrezaní! A s čistými menami! Výborne!"
Žena je šťastná a vychvaľuje Jakuba, Júdu a Léviho, ktorí pomáhajú otcovi ,,vo všetky dni okrem soboty, kedy Títus pracuje sám a len prikúva podkovy koňom, ktoré urobil prv". A pochváli Máriu a Annu, ktoré ,,pomáhajú svojej mame". Nezabudne pochváliť aj štyroch najmenších, ktorí sú ,,dobrí a nerozmaznaní. Títus ako disciplinovaný vojak mi ich pomáha vychovávať", povie a pozrie láskavým pohľadom na muža, ktorý sa opiera o veraje, s jednou rukou vbok, a s úprimným úsmevom na čestnej tvári počúva všetko, čo jeho manželka povedala, a ktorý sa teraz vypne, keď počuje spomínať svoje vojenské zásluhy.
,,Veľmi dobre. Boh neodsudzuje disciplínu v armáde, keď vojaci konajú svoju povinnosť ľudsky. Podstata spočíva v tom, aby sme boli vždy morálne čestní, v každej práci, aby sme boli vždy čnostní. Tvoja disciplína z minulosti, ktorú teraz vlievaš do detí, ťa musí pripraviť, aby si vstúpil do vyššej služby, do služby Bohu. Teraz už musíme ísť. Ledva stihnem prísť do Achzibu pred západom slnka. Pokoj tebe, Ester, a tvojmu domu. Nech skoro patríte všetci Pánovi."
Matka a deti si kľaknú, keď Ježiš zodvihne ruku na požehnanie. Muž, ako keby bol znova rímskym vojakom pred svojím cisárom, sa postaví do pozoru a pozdraví po rímsky.
Odchádzajú... Po niekoľkých metroch Ježiš položí ruku Jakubovi na plece: ,,A opäť, dnes už po štvrtýkrát, ťa upozorňujem, že ani toto nie je porážka, nevyhnali nás, nevysmievali sa nám, ani nám nezlorečili... Tak čo na to povieš?"
,,Že som hlúpy, Pane," povie Jakub Zebedejov prostoreko.
,,Nie.Ty, ako i vy všetci ste ešte stále príliš ľudskí a ovládajú vás rozhodnutia, ktoré sa riadia väčšmi ľudskou prirodzenosťou než duchom. Keď vládne duch, ten sa nemení podľa každého závanu vetra, ktorý nie je vždy voňavým vánkom... Duch môže trpieť, ale nezmení sa. Stále sa modlím, aby ste dospeli k takému dokonalému ovládaniu ducha. Ale vy mi musíte svojím úsilím pomôcť... Nuž! naša cesta sa skončila. Zasial som počas nej toľko, koľko treba, aby som vás pripravil na prácu, keď vy budete evanjelizátormi. Teraz môžeme ísť na sobotný odpočinok s vedomím, že sme si splnili svoju povinnosť. A počkáme na ostatných... Potom pôjdeme... ešte... stále..., kým sa všetko nenaplní."