Obnovenie morálky šťastia
Jozef Duháček 5. februára 2024 Cirkev Nedávne udalosti stále viac ukazujú, ako sú katolíci v pokoncilovom období úplne paralyzovaní ohľadom morálneho učenia Cirkvi. Dnes je veľmi veľa ľudí, …Viac
Jozef Duháček
5. februára 2024 Cirkev
Nedávne udalosti stále viac ukazujú, ako sú katolíci v pokoncilovom období úplne paralyzovaní ohľadom morálneho učenia Cirkvi. Dnes je veľmi veľa ľudí, katolíkov, ktorí otvorene nesúhlasia so základnými princípmi katolíckej morálky, pričom mnohí obsadili významne miesta v cirkevnej hierarchii. To nie je nič nové. Nové ale je, že aj medzi klerikmi (teraz nehovorím o tradicionalistických partizánoch, ale o „konzervatívnych“ poslušných a nerebelujúcich novus ordo klerikoch), ktorí bývali ochotní brániť tradičnú morálku, narastá neistota, ako túto morálku vysvetliť. Prečo vlastne konať dobro a dá sa to vôbec? Nie je morálne konanie, ako postulujú záverečné dokumenty posledných synod a Amoris laetitia, len istým nedosiahnuteľným ideálom, ku ktorému sa snáď dá graduálne približovať, ale ktorý človek nikdy nedokáže splniť? Je mravný život vôbec možný?
Ilustračný obrázok: Eduardo Zamacois y Zabala, Návrat do kláštora
zdroj: wikimedia commons
Nečudo, že …Viac
5. februára 2024 Cirkev
Nedávne udalosti stále viac ukazujú, ako sú katolíci v pokoncilovom období úplne paralyzovaní ohľadom morálneho učenia Cirkvi. Dnes je veľmi veľa ľudí, katolíkov, ktorí otvorene nesúhlasia so základnými princípmi katolíckej morálky, pričom mnohí obsadili významne miesta v cirkevnej hierarchii. To nie je nič nové. Nové ale je, že aj medzi klerikmi (teraz nehovorím o tradicionalistických partizánoch, ale o „konzervatívnych“ poslušných a nerebelujúcich novus ordo klerikoch), ktorí bývali ochotní brániť tradičnú morálku, narastá neistota, ako túto morálku vysvetliť. Prečo vlastne konať dobro a dá sa to vôbec? Nie je morálne konanie, ako postulujú záverečné dokumenty posledných synod a Amoris laetitia, len istým nedosiahnuteľným ideálom, ku ktorému sa snáď dá graduálne približovať, ale ktorý človek nikdy nedokáže splniť? Je mravný život vôbec možný?
Ilustračný obrázok: Eduardo Zamacois y Zabala, Návrat do kláštora
zdroj: wikimedia commons
Nečudo, že …Viac
- Nahlásiť
Sociálne siete
Zmeniť príspevok
Vymazať príspevok
Monika Alman
- Nahlásiť
Zmeniť komentár
Vymazať komentár
Väčšina je dnes šťastná v amorálnosti. To je pre vás asi nepodstatné, ale páči sa mi vybratý obrázok Návrat do kláštora. Ten zachytený pohyb...
U.S.C.A.E.
- Nahlásiť
Zmeniť komentár
Vymazať komentár
V článku predsa nie je o tom, aký subjektívne "šťastný" je nekajúci hriešnik. Je tam o tom ako nešťastne sa už dosť dávno morálna teológia pofarizejštela, následne krok po kroku vyústila do anarchie.
On sa zdá Sv. Tomáš Akvinský ako suchopárny. Ale pomaly nik iný, zjavne pod vplyvom Ducha Svätého, nevysvetlil správny vzťah medzi cnosťou a prirodzenosťou medzi Milosťou a zákonom tak ako práve on.Viac
V článku predsa nie je o tom, aký subjektívne "šťastný" je nekajúci hriešnik. Je tam o tom ako nešťastne sa už dosť dávno morálna teológia pofarizejštela, následne krok po kroku vyústila do anarchie.
On sa zdá Sv. Tomáš Akvinský ako suchopárny. Ale pomaly nik iný, zjavne pod vplyvom Ducha Svätého, nevysvetlil správny vzťah medzi cnosťou a prirodzenosťou medzi Milosťou a zákonom tak ako práve on.
On sa zdá Sv. Tomáš Akvinský ako suchopárny. Ale pomaly nik iný, zjavne pod vplyvom Ducha Svätého, nevysvetlil správny vzťah medzi cnosťou a prirodzenosťou medzi Milosťou a zákonom tak ako práve on.
Monika Alman
- Nahlásiť
Zmeniť komentár
Vymazať komentár
Článok nie je pre každého...mnoho filozofického a teologického uvažovania.Nie nebol o šťastí nekajúceho hriešnika. No ono sa ciele samozvaného kresťana od toho veľmi neodlišujú. Niekto tu roky prehliada napr. nevhodné udeľovanie sviatostí, nehladiac na akýkoľvek zákon...teraz mame vyšší level, požehnávať hriech v duchu falošného milosrdenstva.
U.S.C.A.E.
- Nahlásiť
Zmeniť komentár
Vymazať komentár
To je ten posun že sa príliš odsunul pohľad od vnútornej slobody plnenia dovoleného, k tomu čo zákon zvonku zakazuje. Svedomie sa stalo najvyšším merítkom a to je hodne blbě, lebo môže byť deformované, a dobrom sa vtedy stáva to čo si JA JA JA subjektívne myslím, alebo vydupem ako dobro. Treba sa vrátiť k celku.
Monika Alman
- Nahlásiť
Zmeniť komentár
Vymazať komentár
Áno, dnes povie veľa ľudí. Urobím najlepšie ako viem, podľa svojho svedomia. Len to môže byť aj zhnité...a keď je to svedomie napr. nejakej duchovnej autority stáva sa vzorom...Boh je príliš "náročný".
U.S.C.A.E.
- Nahlásiť
Zmeniť komentár
Vymazať komentár
Ak je centrom morálky zákon alebo povinnosť a nie šťastie, vzniká rozpor medzi zákonom a tým, prečo by sme mali zákon dodržiavať. Môžeme poukázať na dočasné alebo večné tresty, ktoré nevyhnutne vznikajú pri porušení zákona, ale potom nám zostáva iba a len vonkajšia príčina morálnych činov. Stráca sa dynamická interiorizácia, ktorú mal na mysli Akvinský, keď je prirodzenosť, disciplinovaná …Viac
Ak je centrom morálky zákon alebo povinnosť a nie šťastie, vzniká rozpor medzi zákonom a tým, prečo by sme mali zákon dodržiavať. Môžeme poukázať na dočasné alebo večné tresty, ktoré nevyhnutne vznikajú pri porušení zákona, ale potom nám zostáva iba a len vonkajšia príčina morálnych činov. Stráca sa dynamická interiorizácia, ktorú mal na mysli Akvinský, keď je prirodzenosť, disciplinovaná cnosťou a následne povýšená milosťou. Zákon sa začína vnímať ako primárne obmedzujúci (na rozdiel od primárne dovoľujúceho alebo umožňujúceho) a bez morálky šťastia a blaženosti sa sloboda začne čoraz viac považovať za skutočne možnú len v neprítomnosti zákona. Táto mentalita je presne dôvodom, prečo si moderní ľudia spájajú morálku s „pravidlami“.
Od nástupu modernej doby (od reformácie) dôraz na povinnosť rozšíril a umocnil primát svedomia, ktoré sa – ako môžeme vidieť v moderných diskusiách o cirkevnej disciplíne o prijímaní pre rozvedených a údajne znovu zosobášených – stáva dominantným faktorom v morálnych diskusiách. V zásade sme stratili schopnosť hovoriť o univerzálnych morálnych zákonoch zameraných na pozdvihnutie ľudskej prirodzenosti ako takej a na to, že univerzálny morálny zákon je tu na to, aby nám umožnil dosiahnuť prirodzený cieľ. Zostala redukcionistická pustatina plná prípadov, v ktorej je ľudská prirodzenosť zákonom obmedzovaná a svedomie je ponechané ako jediný arbiter dobra a zla.
Okrem toho sa takto úplne stráca a popiera možnosť mravného naplnenia, ktorá zostáva, keď necháme priestor pre milosť. To sa odráža v moderných katolíckych hodnoteniach súčasných morálnych „problémov“, ktorým Cirkev čelí; komentátori ich často hodnotia čisto naturalistickým spôsobom, importujúc postrehy z psychológie a sociológie, ale neponechávajú priestor pre pôsobenie milosti. To je tiež dôvod, prečo sa zdá, že tieto komentáre neuvažujú o tom, že ľudia môžu skutočne prekonať svoje morálne ťažkosti prostredníctvom modlitby, pokánia a Božej milosti. Že morálny život nie je nedosiahnuteľný ideál. Takže všetko, čo potom zostáva, je ponechať ľudí tam, kde sú – v hriechu; alebo inými slovami, nastáva „vek milosrdenstva“ a „sprevádzania“.
Od nástupu modernej doby (od reformácie) dôraz na povinnosť rozšíril a umocnil primát svedomia, ktoré sa – ako môžeme vidieť v moderných diskusiách o cirkevnej disciplíne o prijímaní pre rozvedených a údajne znovu zosobášených – stáva dominantným faktorom v morálnych diskusiách. V zásade sme stratili schopnosť hovoriť o univerzálnych morálnych zákonoch zameraných na pozdvihnutie ľudskej prirodzenosti ako takej a na to, že univerzálny morálny zákon je tu na to, aby nám umožnil dosiahnuť prirodzený cieľ. Zostala redukcionistická pustatina plná prípadov, v ktorej je ľudská prirodzenosť zákonom obmedzovaná a svedomie je ponechané ako jediný arbiter dobra a zla.
Okrem toho sa takto úplne stráca a popiera možnosť mravného naplnenia, ktorá zostáva, keď necháme priestor pre milosť. To sa odráža v moderných katolíckych hodnoteniach súčasných morálnych „problémov“, ktorým Cirkev čelí; komentátori ich často hodnotia čisto naturalistickým spôsobom, importujúc postrehy z psychológie a sociológie, ale neponechávajú priestor pre pôsobenie milosti. To je tiež dôvod, prečo sa zdá, že tieto komentáre neuvažujú o tom, že ľudia môžu skutočne prekonať svoje morálne ťažkosti prostredníctvom modlitby, pokánia a Božej milosti. Že morálny život nie je nedosiahnuteľný ideál. Takže všetko, čo potom zostáva, je ponechať ľudí tam, kde sú – v hriechu; alebo inými slovami, nastáva „vek milosrdenstva“ a „sprevádzania“.