J. Ch. kardinál Korec: Mali by sme sa vzoprieť zlu a premáhať ho vedome dobrom. Mali by sme sa vzoprieť tým masmédiam, ktoré tlačou alebo cez obrazovky úslužne šíria kalnú záplavu demoralizácie a apatie po celom Slovensku

J. Ch. kardinál Korec: Mali by sme sa vzoprieť zlu a premáhať ho vedome dobrom. Mali by sme sa vzoprieť tým masmédiam, ktoré tlačou alebo cez obrazovky úslužne šíria kalnú záplavu demoralizácie a apatie po celom Slovensku

„Jednou z príčin úpadku života je znesväcovanie nedele ako siedmeho dňa odpočinku a sviatku ducha. Náš básnik pred rokmi so smútkom napísal: „Stratila sa týždňu nedeľa.““

Pred 34 rokmi menoval Ján Pavol II. Jána Korca za biskupa pod Zoborom

Homília kardinála Jána Chryzostoma Korca na sviatok Panny Márie Bohorodičky z roku 2005

V dnešnej bohoslužbe sme spievali žalm so starozákonným požehnaním ľudu: Nech ťa žehná Pán a nech ťa ochraňuje! A nech ti je milostivý! A nech ti daruje pokoj!

Toto požehnanie je živé v bohoslužbe dodnes a potrebujeme ho ako nevyhnutný dar pre svoj život, pre život národa, pre život sveta. Preto si ho pripomíname hneď na začiatku Nového roka.
Prvý január je sviatkom Panny Márie, je to deň pokoja a je to prvý deň 12. roku Slovenskej republiky.

Témou pre deň pokoja 1. januára 2005 je podľa posolstva Svätého Otca myšlienka: „Nedaj sa premôcť zlom, ale premôž zlo dobrom!“

Posolstvo Jána Pavla II. je adresované na dnešný deň nielen vedúcim osobnostiam národov a štátov, ale aj všetkým mužom a ženám dobrej vôle, ktorí vedia, aké dôležité je zabezpečiť vo svete trvalý pokoj a trvalý mier.

Ján Pavol II. vydal už k Jubilejnému roku 2000 dokument „Tertio millenio adveniente.“ Bola to príprava pre tretie tisícročie. V Ríme bola sprevádzaná púťou národov, vedcov, mládeže, športovcov a mnohých iných. Príprava bola všestranná, hlboká a opravdivá. Začala sa tzv. očistením pamäti aj v radoch Cirkvi – Petrov Nástupca vo verejnej modlitbe v Bazilike sv. Petra vyslovil pred celým svetom ľútosť a odprosenie za všetky chyby, neresti a krivdy, ktorých sa dopustili synovia a dcéry Cirkvi v priebehu dejín, aby Cirkev mohla vstúpiť do tretieho tisícročia s očisteným svedomím a s očistenou pamäťou. Bola to nepriamo aj výzva pre celý svet i pre všetky závažné inštitúcie národov a sveta, aby sa s rovnakým odhodlaním rozhodli vkročiť do nového obdobia dejín.

Program pre obnovený život národov a sveta načrtol Ján Pavol II. jednoducho, výrazne, zrozumiteľne a pre väčšinu normálnych ľudí priam príťažlivo: úcta k životu, úcta ku každému dieťaťu, otcovi a matke, osobitná pozornosť chudobným, tvorivé rozvíjanie života, spravodlivé rozdeľovanie dobra zeme, riešenie sporov dialógom a vyjednávaním, ochota odpúšťať, uznávanie morálnych hraníc ľudských činov, vedy, techniky i politiky, vedomie zodpovednosti za život i za svet. Vedomie zodpovednosti pred svedomím, pred dejinami, pred Bohom i pred večnosťou. Nie džungľa, lež ľudsky zodpovedný morálny svet kultúry a civilizácie. Program pre nás? Všetko zdravé. Prijateľné zásady pre rozvoj v nastupujúcom novom tisícročí. Všetko zdravé pre nás na Slovensku, pre Európu i pre svet. Toto bol predložený program života.

Žiaľ, tento navrhnutý poriadok života nebol prijatý, ani v malom u nás na Slovensku, ani vo veľkom v Európe, ani vo svete. U nás stále zápasíme s neresťami podplácania, plytvá sa s verejnými peniazmi, máme príliš bohatých, ktorí nevedia, čo s peniazmi, a mnoho chudobných, ktorí nemajú na topánky pre deti. Čítal som neraz výpočet našich nerestí v novinách – vyrástla nám celá trieda privilegovaných, sebavedomých vedúcich, ktorí vedia byť agresívni, pokladajú sa za smotánku Slovenska a za tzv. celebrity a nosia tisíckorunové viazanky. Niektorí z nich sa pokladajú za umelcov a ponúkajú ľuďom úpadkovú zábavu.

Na druhej strane sú na Slovensku pokorné matky, ktoré len-len že vyžijú s deťmi z niekoľkých koruniek.
Vo verejnom živote sa stráca úcta k životu, úcta k človeku, k deťom, k manželstvu a rodine. Pestuje a šíri sa morálna svojvôľa cez masmédiá so zdiveným zhonom za peniazmi, za mocou, a to aj za cenu vrážd za bieleho dňa. Šíri sa priam zdivené sexualizovanie života. To je cesta do zatratenia. Mnohí sa tvária, že nepotrebujeme Boha, ani Desatoro.

Pritom zaznieva varovanie ľudí pred drogami, pred vreckovými zlodejmi v nákupných centrách i na ulici, znižuje sa hranica súdnych trestov už na pätnásť rokov, lebo kradnú a zabíjajú už aj deti… Ako ďaleko je to všetko od nádejí a očakávaní Petrovho Nástupcu a jeho apoštolského listu: „Vstup do nového tisícročia.“ Ako ďaleko je to od očakávaní Slovenska. Mnohí to však nevidia a nechcú vidieť. Ani bulvárne TV, ani bulvárna tlač a jej čitatelia.

Mnohí ľudia u nás i v Európe si myslia, že človeku je všetko dovolené. Nemyslia na to, či je možné, aby obetavá Matka Terézia bola na tom po skončení života rovnako ako zločinec a vrah, ako Hitlerovci a Stalinovci, bez zodpovednosti za svoj život a za popáchané zločiny. F. M. Dostojevský vložil do úst Ivana Karamazova vetu: „Ak niet Boha, všetko je dovolené.“ Prečo? Lebo potom sa ľudia nemajú pred kým zodpovedať. Mnohí sa potom držia v živote doslova hesla „po nás potopa“. To je ale cesta skazy.

Žiaľ, že nezodpovednosť siaha až do najvyšších výšok v spoločenskom i politickom živote. Vplyvné osobnosti odmietli uviesť v Ústave Európskej únie zmienku o Bohu a o kresťanských koreňoch Európskych národov. Pritom európska morálka a kultúra sa po stáročia rozvíjali z Desatora.

Desatoro patrí k samým koreňom a základom nášho chápania dobra a zla, našej úcty k životu, dieťaťu, manželstvu a rodine. Desatoro je základom našej úcty k životu národa a sveta – cti otca i matku, nezabi, chráň silu muža a ženy, ktorí sa majú stať v manželstve otcami a matkami detí a vychovávať ich. Desatoro hovorí: Nekradni, neznič dobré meno druhého človeka, ucti si a rešpektuj manželstvo a rodinu druhých. Toto všetko mnohí aj vplyvní ľudia dnes odhadzujú. Iní to znášajú, trpia alebo rovno prijímajú. Nemyslia na Boha a odhadzujú Desatoro.

A tak naše deti hľadia dnes vo veľkom a bez zábran cez obrazovky na zločiny a napodobňujú ich. Šíri sa priam výsmech z manželstva, propaguje sa bezuzdná neviazanosť už medzi mládežou.

Niektorým ľuďom to zatiaľ vyhovuje, niektorí na tom dnes priam zarábajú. Iní ľudia sú z toho smutní alebo priam nešťastní. Dnes sa často preto hovorí o pesimizme a o skepse medzi ľuďmi. Je tu však riešenie? Aj na našom Slovensku bolo vždy i mnoho problémov i mnoho ťažkostí. Ale nikdy sme nekapitulovali pred zlom. Nikdy sme nepokladali všetko za stratené. Našim ľuďom pomáhala vždy najmä viera. Kedysi sme žili v rodinách bez telefónov, ba i bez vodovodov a bez plynu. Nemali sme ani mandarínky ani banány. Ale naši otcovia a matky nás predsa vychovali, aj na Orave, aj na Ponitrí. Vedeli sa uskromniť a vedeli pracovať. A obrobili každý štvorcový meter zeme na záhradku, aby uživili svoje deti. A starí rodičia dodnes stoja pri rodinách svojich detí a vnukov a prinesú im ešte aj dnes do mesta v košíčku plody zeme a práce svojich rúk. Táto solidarita, vyvierajúca hlavne z viery a živená láskou nás dodnes drží pri ľudskom živote.

Aj dnes máme tisíce detí, študentov i rodín, ktorí v týchto dňoch obetavo roznášajú po Slovensku „Dobrú novinu“ evanjelia. Vlani naše deti pri tom nazbierali 11 miliónov korún pre biedne deti v Afrike. Tieto postoje obetavosti by sme mali rozširovať po celom Slovensku. Mali by sme znova objaviť takmer stratenú dušu Slovenska. Mali by sme sa vzoprieť zlu a premáhať ho vedome dobrom. Mali by sme sa vzoprieť tým masmédiam, ktoré tlačou alebo cez obrazovky úslužne šíria kalnú záplavu demoralizácie a apatie po celom Slovensku.

Mali by sme obnoviť v sebe, v rodinách, inštitúciách, v obciach a mestách život ducha, pravú kultúru, kultúru života, priamo život viery a lásky. Náš básnik kedysi napísal: Nebude bez lásky života, ani dobrej smrti, len rozpad vecí v nás. Ako obnoviť život? Oživením ducha viery a lásky v každom z nás, po celom Slovensku. Obnoviť u nás ducha Božieho, obnoviť Boží poriadok života.

Jednou z príčin úpadku života je znesväcovanie nedele ako siedmeho dňa odpočinku a sviatku ducha. Náš básnik pred rokmi so smútkom napísal: „Stratila sa týždňu nedeľa.“

Nedeľu ako sviatok obnovy ducha je potrebné vrátiť národu a nášmu Slovensku. Nedeľa má byť pravidelnou obnovou ducha a života, má byť aj dňom zamyslenia a modlitby. Aké šťastie, že na Slovensku sa ešte vždy nedeľu čo nedeľu napĺňajú naše katolícke i evanjelické chrámy státisícami ľudí, ktorí počúvajú Božie slovo a modlia sa za seba i za všetkých ľudí. Tým si Slovensko pripomína každý siedmy deň úlohy času i cieľ večnosti. Týždeň čo týždeň si pripomíname, že žijeme na požičanej zemi, ktorá nie je celkom naša, je nám dočasne požičaná, nie je ani niečím naveky pevným, dokonca sa pod nami hrozivo otriasa.

Napriek všetkému môžeme však dôstojným životom podľa Božieho poriadku túto našu zem posväcovať a dávať svetu hlboký zmysel. S touto nádejou by sme mali hľadieť a vstupovať do nového roka nového tisícročia. Nedajme sa znechutiť tým, čo vidíme a skusujeme okolo seba, dnes sa vyhlasujú priam dni nenávisti a pomsty. Dnes sa šíria hnutia hnevu a odvety. Výsledkom je nekonečný zápas, vzájomné obviňovania, obžaloby, hrozby, ba priam atentáty, dennodenne vraždenie ľudí a terorizmus. Aj u nás, aj v Európe aj vo svete. Mnohí ľudia hľadia na život bezradne a bez nádeje.

Nie sme však bez nádeje. Správne formované svedomie už od detí je najlepším základom ozdravenia nášho života. Aké je správne formovanie? Podľa čoho a podľa koho? Práve o tom boli Vianoce, práve o tom je aj dnešný sviatok. Sme presvedčení, že je to kresťanstvo, je to Kristus. Kristus je mierou ľudského života, života práce, zodpovednosti, lásky i odpúšťania. Je to Desatoro a tým aj úcta k človekovi, k rodine, k národu a k spravodlivosti ku všetkým. To všetko sme si pripomínali v týchto dňoch.

To si pripomíname i v dnešný sviatok, ktorý je nielen oddychom, ale i zamyslením a pre milióny i modlitbou. Áno, boli aj v kresťanstve pády, omyly, aj veľké previnenia ľudí. Ale aké iné spoločenstvo za viac než 2000 rokov vychovalo toľko krásnych osobností, ľudí rýdzich a obetavých ako kresťanstvo? Kde inde vyrástli osobnosti ako Benedikt z Nurzie a jeho kláštory, kde inde vyrástol Konštantín Filozof a Gorazd, Tomáš Morus, don Bosco alebo Matka Terézia? Aj o tom boli Vianoce, aj o tom je dnešný sviatok, ktorý má hlboké ľudské, mravné a duchovné rozmery, lebo v jeho strede je aj pri tomto našom stretnutí v Nitrianskej katedrále a cez rozhlas po celom Slovensku prítomný Pán Boh.

A v Eucharistii je medzi nami živo prítomný vzkriesený Pán – Ježiš Kristus, ktorý nás zjednocuje.
Práve toto pripomenul ľuďom dobrej vôle pápež Ján Pavol II. posolstvom k dnešnému dňu pokoja. Svätý Otec vo svojom posolstve pripomína, že každého človeka a všetkých nás ľudí spája ako Božiu rodinu spoločný pôvod a najvyšší cieľ. Preto každý človek má právo účasti na dobrách národa, štátu a na dobrách celej zeme. Dobrá národov, štátov a zeme nepatria nijakým vyvoleným, patria všetkým ľuďom – dobro chleba, domova, vzdelania a nadovšetko dobro pokojného života. To by si mali uvedomovať tí, ktorí národom vládnu, ale aj všetci tí, ktorí pri voľbách vyberajú svojich zástupcov, aby im vládli a riadili veci celej spoločnosti. Vládu by sme mali zverovať najschopnejším, ale i najsvedomitejším a najzodpovednejším. Nad tým by sme sa mali zamýšľať zodpovedne všetci. Práve toto máme na mysli v dnešnej modlitbe, keď hovoríme: „Bože, buď nám milostivý a žehnaj nás.“ A dodávame: „Nech si Ťa ctia, Bože, všetky končiny zeme.“

Z evanjelia nám zaznievajú slová nádeje: „Ja som s vami po všetky dni.“
A sv. Pavol nás uisťuje, že všetko môžeme v tom, ktorý nás posilňuje.

Nitra, 1. január 2005
Kardinál Ján Chryzostom Korec
alianciazanedelu.sk/archiv/15976