Čo nás čaká v nebi ?

Nebo je stav a miesto najvyššej blaženosti, v ktorom majú anjeli a ľudia nadprirodzené Božské vlastníctvo. Nebo nie je len stavom duše, lež hovoríme, že ide aj miesto; okrem anjelov a svätých sú tu prítomné aj najsvätejšie človečenstvo Pán Ježiša Krista a Preblahoslavená Panna Mária dušou aj telom. Kde sa však toto miesto nachádza a akého je charakteru je nám ľuďom neznáme.

Spravodliví, ktorí po smrti nepotrebujú nijaké očistenie, budú priamo vidieť Boha, budú ho milovať dokonalou láskou, no nie všetci v rovnakom stupni. Pápež Benedikt XII. (r. 1336) vyhlásil (proti tým, ktorí tvrdili, že blažené videnie Boha dosiahnu ľudia až v deň posledného súdu): „Vyhlasujeme, že (...) duše všetkých svätých, ktoré nepotrebujú nijaké očistenie, budú hneď po smrti (...) a tiež ešte pred tým, ako znova prijmú svoje telá a pred posledným súdom, nazerať priamo na Božskú podstatu z tváre do tváre bez tohto, aby im to bolo sprostredkované nejakým stvorením (...) skrze toto nazeranie budú skutočne blažené a získajú večné odpočinutie.“ Florentský koncil dodáva, že tí, ktorí dosiahnu očistenie či svätí v nebi „budú jasne vidieť Boha takého aký je - Trojjediného a jedného – pre rôzne zásluhy však každý inak dokonale.

Podstatou nadprirodzenej blaženosti, ako píše sv. Tomáš, je dosiahnutie dokonalého dobra, ktoré dokonale uspokojí každú túžbu. Dokonalým dobrom je tu Boh sám, ako to píše sv. Augustín: „Stvoril si nás pre seba Pane a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe“ (porov. Vyznania 1, 1). Musíme tu teda rozlíšiť blaženosť prirodzenú, ktorá spočíva v dokonalom uspokojení prirodzených ľudských túžob (ide o poznanie a milovanie Boha skrze prirodzené sily, nakoľko rozum a vôľa sú prirodzene zamerané na poznanie a milovanie Najvyššieho dobra) a blaženosť nadprirodzenú, ktorá presahuje prirodzené sily a spočíva v účasti na Božskej prirodzenosti, ktorú sami zo seba nemôžeme vidieť ani milovať.

Blažené videnie je jasným a priamym, no nevyčerpateľným poznaním Boha, ako sám o sebe je. Čo to znamená? Poznanie jasné: – rozlišujeme poznanie Boha skrze rozum a skrze vieru, no tieto sú vždy nejasné a zahaľuje ich temnota. Jasné znamená, že nebude už nijakej prekážky a nijakej temnoty v poznaní Boha. Poznanie priame: taktiež sa nazýva bezprostredné, pretože Boha budeme poznávať priamo v ňom samom a skrze neho samého, už nie skrze stvorenia a preto sa toto blažené videnie odlišuje od abstraktného poznávania, ktorého sa nám dostáva skrze Božie diela. Poznanie nevyčerpateľné: pozostáva v tom, že človek bude poznávať Boha celú večnosť bez tohto, aby niekedy toto vyčerpal, nakoľko Boha nemôžeme nikdy absolútne pochopiť.

Blažené videnie zahŕňa ľudský intelekt, ktorý však potrebuje zvláštne osvietenie, aby mohol nazerať priamo Božskú podstatu. Toto sa nazýva svetlo slávy. Čo to je? Ide o nadprirodzenú vlastnosť (habitus), ktorá zdokonaľuje rozum a jeho schopnosti dvíha k priamemu videniu Boha. Rozumu pridáva nové schopnosti a zdokonaľuje tie prirodzené v ňom existujúce. Svetlo slávy nie je vonkajškovou pomocou, lež je vnútornou kvalitou; nie je kvalitou pomíňajúcou, lež trvalou. Blažené videnie je prvotné, ktorého cieľom je Boh sám a druhotné, ktorým je stvorenie spoznávané skrze Boha. Blažení v nebi priamo nazerajú na Boha, na jeho podstatu, jeho vlastnosti a na tri Božské osoby. Každý však podľa iného stupňa dokonalosti, nakoľko poznali a milovali Boha na zemi skrze vieru a lásku. Po blaženom poznaní nasleduje blažená láska, skrze ktorú svätí v nebi Boha plne a dokonale milujú. Účinkom blaženej lásky je extáza a jednota s Bohom. Blaženosť, ktorú zakúšajú svätí v nebi je večná a neodňateľná (IV. Lateránsky koncil)

o. Ľubomír Urbančok