ZAŽIVA DO NEBA -Svätý Eliáš- prorok,9.st.pred Kristom-sviatok 20.júl

Narodil sa ...ale neumrel...Svätý Eliáš-prorok-sviatok 20.júl

bezbožná královna Jezabel

Eliáš (staršie Elijáš; po hebr. אליהו – Elijahu, doslova: Mojím Bohom je Hospodin) bol starozákonný prorok pôsobiaci v izraelskom kráľovstve za vlády kráľa Achaba v prvej polovici 9. storočia pred Kr. Eliášov život a skutky zaznamenávajú Prvá a Druhá Kniha kráľov.

Eliáš sa narodil...ale neumrel...Boh si ho povolal na ohnivom voze do neba...patrí k najväčším starozákonným prorokom....Na zemi zažil veľké prenasledovanie od bezbožnej královny Jezabel,ktorá ho chcela dať zavraždiť a číhala na jeho život,lebo jej pobil pohanských kňazov-Báalových služobníkov...Pri Premenení Ježiša na hore sa zjavil aj Eliáš s Mojžišom...Pred koncom sveta príde Eliáš znova na zem z večnosti a bude svedčiť proti bezbožným...Je len z jeden z dvoch ľudí celých svetových dejín,ktorý neokúsil večný zákon smrti...Enoch a Eliáš...boli mystickým,tajomným spôsobom vzatí zaživa do neba a ich telá boli premenené na oslávené...ako bolo oslávené,premenené telo samého Krista po vzkriesení...

20. júla.
Sv. Eliáš, prorok.

Tretia kniha Kráľovská hovorí (16, 29): «Achab, syn Amri, kraľoval nad Israelom roku tridsiateho ôsmeho Asu kráľa Júdskeho. A kraľoval Achab, syn Amri, nad Israelom v Samarii dvadsaťdva roky. I činil Achab, syn Amri pred tvárou Pánovou horšie veci, než všetci, ktorí boli pred ním. Achab chodil v hriechoch Jeroboama, syna Nábatovho: ale ešte si vzal za manželku Jezabel, dcéru Ethbaala, kráľa sidonského (modloslužobnicu).

A odišiel slúžiť Bálovi, a klaňal sa jemu. A postavil oltár Bálovi v chráme Bálovom, ktorý bol vystaval v Samarii, a štepil háj: a pričinil Achab všetko to, čím by popudil Pána Boha israelského, nad všetkých kráľov israelských, ktorí boli pred ním.» K tomuto Achabovi, ktorý bol najhorším kráľom v Israeli, poslal Boh proroka Eliáša.

Neznámo je, kedy a kde sa narodil. Sväté Písmo Starého Zákona spomína proroka Eliáša už len vtedy, keď ho Boh vypravil ku bezbožnému Achabovi, aby ho potrestal a na cestu pokánia priviedol. Eliáš menuje sa Thesbickým, od mesta Thesbi, ktoré ležalo v pokolení Gáda v krajine Galaad za Jordánom. Eliáš mal byť vtedy, jako domnievajú sa sv. Otcovia, predstaveným niektorej prorockej školy. (1. Kráľ. 10, 8.)

Prorok Eliáš išiel k Achabovi a riekol: «Živý je Pán Boh israelský, pred ktorého tvárou stojím, že nebude za týchto rokov ani rosy ani dážďa, ako hovorím», to jest, kým ja to neoznámim. Keď to povedal, odišiel ku potoku Karith, ktorý je naproti Jordánu a ukryl sa tam. Krkavci kŕmili ho jedlom a potok podával mu čerstvú vodu.

Keď potok vyschol, išiel Eliáš na Boží rozkaz do Sarepty Sidonskej, kde ho vdova za dlhý čas živila, ktorej zázračným spôsobom rozmnožil múku a olej a vzkriesil syna. Tri roky a šesť mesiacov nepršalo v krajinách tých a hlad bol veľký, najmä v Samarii, kde bezbožný Achab kráľoval. Ľud činil pokánie. A Boh smiloval sa nad biednym ľudom, i odložil trest, ktorý bol za modloslužobnosť uložil. I rozkázal prorokovi Eliášovi, aby išiel k Achabovi a oznámil mu Jeho milosrdenstvo.

Keď stretol Achab Eliáša, riekol: «Či si ty nie ten, ktorý trápi lsrael?» Eliáš odpovedal: «Ja som netrápil Israel, ale ty, a dom otca tvojho, ktorí ste opustili prikázanie Pánovo a nasledovali ste Bála. Ale teraz pošli a shromážď ku mne všetok ľud israelský na vrch Karmel, a prorokov Bálových štyristo a päťdesiat, i prorokov hájov štyristo, ktorí jedia so stolu JezabeIinho.»

Keď zišli sa tam, prišiel k nim Eliáš a riekol: «Dokiaľ budete hrať na obe strany? Keď je Pán Bohom, nasledujte Ho samého; keď ale Bál, nasledujte toho!» Ľud nehovoril nič. A Eliáš riekol: «Ja sám som tu jediný prorok Pánov; prorokov ale Bálových je štyristopäťdesiat. Nech sú nám dané dva voly a oni nech si vyberú jedného vola, a keď ho posekajú na kusy, nech ho položia na drevo, ale oheň nech nepodpália.

A ja pripravím druhého vola a položím na drevo, oheň ale nezapálôim. Vzývajte vy mená svojich bohov a ja vzývať budem meno svojho Pána. A boh, ktorý vyslyší skrze oheň, ten nech je Bohom.» A ľud jednými ústami zvolal: «Tento návrh je dobrý.» Kňazi Báloví položili vola na drevo, vzývali Bála od rána až do poludnia a volali: «Bále, vyslyš nás.»

1 Kr 18, 20-39
20 Achab poslal ku všetkým synom Izraela a zhromaždil prorokov na vrch Karmel.
21 Vtedy Eliáš pristúpil ku všetkému ľudu a hovoril: "Dokedy budete kuľhať na dve strany? Ak je Pán Bohom, choďte za ním, ak Bál, choďte za tým!" Ľud mu nič neodpovedal.
22 A Eliáš hovoril ľudu: "Ja sám som zostal z Pánových prorokov, prorokov Bálových je však štyristopäťdesiat mužov.
23 Nech nám dajú dva býky. Oni nech si vyberú jedného býčka, nech ho rozsekajú, pokladú na drevo, ale oheň nech nepodkladajú. Potom ja pripravím druhého býčka, položím ho na drevo a tiež nepodložím oheň.
24 Potom vzývajte meno svojho boha a ja budem vzývať meno Pánovo. A Boh, ktorý odpovie ohňom, ten je Boh." Všetok ľud na to odpovedal: "Návrh je dobrý!"
25 Eliáš hovoril Bálovým prorokom: "Vyberte si jedného býčka a pripravte prví, lebo vás je viac. A vzývajte meno svojho boha, ale oheň nepodkladajte!"
26 Vzali teda býčka, ktorého im dal, pripravili ho a od rána až do poludnia vzývali Bálovo meno: "Bál, vyslyš nás!" No nebolo hláska, nebolo odpovede. I skákali okolo oltára, ktorý spravili.
27 Napoludnie sa im Eliáš posmieval: "Kričte nahlas, je predsa boh! Azda je zamestnaný, alebo sa utiahol, alebo odcestoval, alebo azda spí, nech sa zobudí!"
28 Kričali teda nahlas, potom si podľa svojho zvyku mečmi a oštepmi robili zárezy, až boli zaliati krvou.
29 Prešlo aj poludnie a oni vykrikovali až do času obety, ale nik sa neozval, nik neodpovedal, nik si nevšímal.
30 Vtedy hovoril Eliáš všetkému ľudu: "Poďte ku mne!" Všetok ľud pristúpil k nemu a on opravil zborený Pánov oltár.
31 Eliáš vzal dvanásť kameňov podľa počtu synov Jakuba, ktorému Pán povedal: "Izrael bude tvoje meno."
32 Z kameňov postavil oltár v Pánovom mene a okolo oltára urobil jarček na dve sey zrna.
33 Poukladal drevo, rozsekal býčka a položil ho na drevo.
34 Potom povedal: "Naplňte štyri vedrá vodou a vylejte na obetu a na drevo! Nato vravel: "I druhý raz!" Urobili to aj druhý raz. Vtedy povedal: "I tretí raz!" A spravili to aj tretí raz,
35 takže voda tiekla okolo oltára, aj jarček naplnila voda.
36 Keď už bol čas obety, prorok Eliáš pristúpil a povedal: "Pane, Bože Abraháma, Izáka a Izraela, dnes ukáž, že ty si Boh v Izraeli a ja som tvoj služobník a že som toto všetko urobil na tvoje slovo!
37 Vyslyš ma, Pane, vyslyš ma, nech sa tento ľud dozvie, že ty si Pán, Boh, a že ty si obrátil ich srdce späť!"
38 Vtom spadol Pánov oheň a strávil obetu, drevo, kamene, zem a zlízal aj vodu, ktorá bola v jarčeku.
39 Keď to všetok ľud videl, padol na tvár a hovoril: Pán je Boh! Pán je Boh!"

Prvá kniha kráľov - kapitola 19

Bezbožná královna Jezabel a kráľ Achab

1 Achab rozpovedal Jezabel všetko, čo urobil Eliáš, aj to, ako pobil mečom všetkých prorokov.
2 Nato poslal Jezabel k Eliášovi posla s odkazom: "Nech mi bohovia urobia toto a toto nech mi pridajú, ak zajtra o takomto čase neurobím s tvojím životom, ako sa stalo so životom hociktorého z nich!"
3 On sa naľakal, vstal a odišiel, aby si zachránil život. Keď prišiel do Bersaby, ktorá patrí Júdsku, nechal svojho sluhu tam
4 a sám išiel na deň cesty na púšť. Keď došiel, sadol si pod borievku, žiadal si zomrieť a hovoril: "Teraz už dosť, Pane! Vezmi si môj život! Veď ja nie som lepší ako moji otcovia!"
5 Ľahol si a usnul (pod borievkou). Vtom sa ho dotkol anjel a povedal mu: "Vezmi a jedz!"
6 Pozrel sa a hľa, pri hlave mal užiarený podpopolný pecník a krčah vody! Jedol teda, napil sa a opäť zaspal.
7 Tu prišiel Pánov anjel druhý raz, dotkol sa ho a povedal: "Vstaň a jedz, lebo máš pred sebou dlhú cestu!"
8 Vstal teda a jedol a posilnený týmto pokrmom išiel štyridsať dní a štyridsať nocí až k Božiemu vrchu Horeb.
9 Tam vošiel do jaskyne a prenocoval v nej. Tu ho oslovil Pán a spýtal sa ho: "Čo tu robíš, Eliáš?"
10 On odpovedal: "Plný som horlivosti za Pána Boha zástupov! Veď synovia Izraela opustili tvoju zmluvu, tvoje oltáre zborili a tvojich prorokov pobili mečom? Ja sám som ostal za mojím životom však sliedia, chcú mi ho vziať."
11 On mu povedal: "Vyjdi a postav sa na vrchu pred Pána! Práve prechádzal Pán. Pred Pánom išiel vietor, veľký a prudký, ktorý trhá vrchy a láme skaly. Ale Pán nebol vo vetre. Po vetre zemetrasenie, ale Pán nebol v zemetrasení.
12 Po zemetrasení oheň, ale Pán nebol v ohni. A po ohni tichý, lahodný šum.
13 Keď to Eliáš počul, zahalil si tvár plášťom, vyšiel a zastal pri vchode do jaskyne. Vtom prehovoril k nemu akýsi hlas a pýtal sa: "Čo tu robíš, Eliáš?"
14 Odpovedal: "Plný som horlivosti za Pána, Boha zástupov. Veď synovia Izraela opustili tvoju zmluvu, tvoje oltáre zborili a tvojich prorokov pobili mečom! Ja sám som ostal a za mojím životom sliedia, chcú mi ho vziať."
15 Pán mu povedal: "Vstaň, vráť sa svojou cestou na Damaskú púšť a keď dôjdeš, pomaž Hazaela za kráľa nad Aramom,
16 Namsiho syna Jehua pomaž za kráľa nad Izraelom a Safatovho syna Elizea z Abelmehuly pomaž za proroka namiesto seba!
17 A kto ujde pred Hazaelovým mečom, zabije ho Jehu, a kto ujde pred mečom Jehua, zabije ho Elizeus.
18 A v Izraeli si ponechám sedemtisíc mužov: iba kolená, ktoré sa nesklonili pred Bálom, a ústa, ktoré ho nebozkali."
19 Keď odtiaľ odišiel, našiel Elizea, Safatovho syna, ako práve oral. Dvanásť záprahov volov mal pred sebou, on bol pri dvanástom. Eliáš prešiel popri ňom a hodil naň svoj plášť.
20 On zanechal voly, bežal za Eliášom a povedal: "Dovoľ, aby som pobozkal svojho otca a matku, potom pôjdem s tebou!" Odvetil mu: "Choď, vráť sa, veď čože som ti urobil?
21 Vrátil sa od neho, vzal záprah volov, zabil ich, na nástroji volov uvaril mäso a dal ľuďom jesť. Potom vstal, išiel za Eliášom a posluhoval mu.
1 Kr kap 17 – 2 Kr kap 2 ; 2 Kron 7, 12-15; Mal 3, 22-24; Sir 48, 1-12 Mk 6, 15; Mk 8, 28; Lk 9, 8; Mt 27,46-47; Mt 11,7-14; Mt 17, 10; Zj 11, 3-12; Prorok Eliáš – vzor viery v Hospodina Úvodné časti témy viď Gerka Proroci, s. 35-39 Príchod proroka Eliáša Nanebovzatie proroka Eliáša za živa podnietilo vznik tradície, že sa raz vráti. Odráža sa to najmä v Knihe proroka Malachiáša. V kánone SZ je Malachiáš poslednou knihou a tak spomínané proroctvo pripravuje cestu Novému zákonu. „Posol\", o ktorom sa hovorí v Mal 3,1, je Eliáš: „Ajhľa, posielam svojho posla, aby pripravil cestu predo mnou, a vtedy zrazu príde do svojho chrámu Hospodin, ktorého hľadáte, a posol zmluvy, v ktorom máte záľubu. Ajhľa, prichádza! - vraví Hospodin mocností“
Oheň nezjavil sa.

Eliáš posmieval sa im: «Kričte hlasnejšie; lebo boh váš zhovára sa asi, alebo je v hostinci, alebo na ceste, alebo snáď spí, aby sa prebudil.» A kňazi začali kričať, až zachripli. Žiaden oheň nespadol s neba. I zavolal Eliáš na ľud: «Poďte ku mne!» A keď k nemu všetok ľud prišiel, opravil oltár Pánov, ktorý modlári boli zrútili, rozsekal na kusy vola, položil ho na drevo, rozkázal trikrát poliať štyrmi nádobami drevo a zápaľnú obetu, že voda naplnila priekopu, okolo oltára vykopanú.

I zvolal Eliáš: «Pane Bože Abrahámov a Izákov a Israelov, ukáž dnes, že si Ty Boh v Israeli, a ja že som Tvoj služobník a že som dľa Tvojho príkazu učinil všetky tieto veci. Vyslyš ma Pane, vyslyš ma: aby poznal ľud tento, že si Ty sám Pán Boh, a Ty že si obrátil zase ich srdce!» I padol oheň s neba a spálil zápaľnú obetu a drevo a kamenie a vodu, ktorá bola v priekope. Keď to videl ľud, padol na tvár svoju a zvolal: «Pán je Boh, Pán je Boh!»
Bezbožná královna Jezabel chcela Eliáša zavraždiť

I žiadal Eliáš, aby žretci Báloví, ktorí klamali ľud, pravého Boha zradili a jemu sa rúhali, do jedného boli zabití. Keď sa to stalo, vystúpil Eliáš na vrch Karmel, a modlil sa dlho. I vystúpil z mora malý obláčik a zamračilo sa nebo a padal na vyschnutú zem hojný úrodný dážď. Zlostná kráľovná Jezabel počula, že jej modlárski kňazi pobití boli,rozzúrila sa,od zlosti roztrieskala zlaté nádoby a služobníkov dala bičovať a potom odkázala Eliášovi, že jeho dá zabiť. Eliáš ušiel do Bersabe v Judsku a skryl sa na púšti.

Tak veľmi trápil sa tu, že žiadal si umrieť. I odišiel na vrch Horeb a tam modlil sa v jaskyni. Lež Boh mu rozkázal, aby išiel do Damasku a pomazal Hazaela za kráľa Sýrie, Jehu za kráľa nad Israelom a Elizea za proroka. Keď túto vôľu Božiu Eliáš plnil, páchal kráľ Achab zase neprávosti. Zatúžil bol po vinici, ktorá vedľa jeho kráľovského palácu ležala. Majiteľ vinice Naboth, nechcel kráľovi prepustiť dedictvo po svojich otcoch. To zarmútilo kráľa tak, že ani jesť nemohol.

Bezbožná Jezabel naviedla predstavených mesta, aby postavili proti Nabothovi krivých svedkov, ktorí by svedčili, že Naboth rúhal sa Bohu a kráľovi zlorečil. Nabotha ukameňovali. A Achab prisvojil si vinicu. Na rozkaz Boží išiel Eliáš ku kráľovi Achabovi a riekol: «Na tom mieste, na ktorom lízali psi krv Nabothovu, i tvoju krv lízať budú.» Tieto slová prorokove prestrašili hriešneho Achaba. I roztrhol svoje rúcho, prikryl sa hrubým odevom, postil sa a spával v rúchu kajúcnom.

A Pán Boh oznámil prorokovi Eliášovi: «Preto, že tak uponížil sa Achab, neuvediem to zlé za jeho dni, ale za dní synov jeho uvediem to zlé na dom jeho.» A tak sa i stalo. Po troch rokoch bojoval Achab so Syrskými a bol ťažko mečom ranený. Položili ho na voz a on ležal v ňom až do večera. Krv tiekla mu z rany do voza. Keď slnko zapadalo, zomrel. A keď jeho voz umývali pri rybníku, lízali psi jeho krv.

Ani Jezabel neušla svojmu osudu; i na nej vyplnilo sa proroctvo Eliášovo.

Národ povstal, a shodil bezbožnicu z okna na dlážku ulice, a psi ju roztrhali. Keď zaľúbilo sa Bohu, povolal proroka svojho Eliáša k sebe; ale nedal mu zomreť prirodenou smrťou. Eliáš prešiel zázračným spôsobom cez Jordán s Elizeusom. A keď spolu ďalej išli a hovorili, sletel s neba ohnivý vôz, rozdelil ich od seba, a Eliáš vystúpil vo víchrici ako kedysi Enoch do neba. Elizeus videl to a zvolal: «Otče môj, otče môj.»

I keď ho viac nevidel, zletel zhora jeho plášť, ktorý s neho spadol. Sv. Eliáša ctia Chorvati a Srbi, ako svojho patróna. Sv. prorok Eliáš vyobrazuje sa, jako vystupuje na ohnivom voze do neba.

Modlitba.

Bože, ktorý sv. Písmom obojeho zákona nás poučuješ, popraj nám milosti, aby sme poznali, že čo v Starom Zákone bolo oznámeno, v Novom Zákone bolo vyplneno. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.
Jesabel (hebr. Isebel), Jezabel, Izebel (hebr.), princezná foinická, manželka isráelskeho kráľa Achába . Isráelské rozprávanie ju viní, že zatúživšie po viniciach bohatého Nábota dala ho usmrtiť; ďalej že zavádzala v Samárii modloslužbu Baalovu a Aštarty a prorokov proti tomu horliacich prenasledovala. Keď Jehu prepadol Jesréel, kde kráľ Acháb sídlil, vítala vraj ho vchádzajúceho do mesta Jesabel z okna haremu ako vraha kráľovského, potom k jeho rozkazu z okna zvrhnutá. Apokalypsa (II, 20) urobila Jesabel symbolom bezbožnej a hrdej ženy, pre ktorú aj všeobecné užívanie má odtiaľ výraz Jesabel.

2. kniha kráľov
Biblia - Sväté písmo
(KAT - Katolícky preklad)
2Kr 2, 1-25

1 (KAT) Keď Pán chcel Eliáša vziať vo víchrici do neba, išiel Eliáš a Elizeus z Galgaly.
1 (ROH) A stalo sa, keď už mal Hospodin vziať Eliáša vo víchrici hore do neba, že odišiel Eliáš s Elizeom z Gilgala.

2 (KAT) Tu Eliáš povedal Elizeovi: „Ostaň tu, lebo ma Pán poslal až do Betelu!“ Ale Elizeus odpovedal: „Ako žije Pán a ako žiješ ty, neopustím ťa!“ Išli teda do Betelu.
2 (ROH) A Eliáš riekol Elizeovi: Zostaň tu, prosím, lebo Hospodin ma poslal až do Bét-ela. Ale Elizeus odpovedal: Ako že žije Hospodin, a jako žije tvoja duša, že ťa neopustím. A tak sišli dolu do Bét-ela.

3 (KAT) Vtedy vyšli prorockí synovia, ktorí boli v Beteli, k Elizeovi a pýtali sa ho: „Či vieš, že Pán vezme dnes tvojho pána ponad tvoju hlavu?“ Odpovedal: „Aj ja to viem. Buďte ticho!“
3 (ROH) Vtedy vyšli synovia prorokov, ktorí boli v Bét-ele, k Elizeovi a povedali mu: Či vieš, že dnes vezme Hospodin tvojho pána zponad tvojej hlavy? A odpovedal: Viem i ja, mlčte!

4 (KAT) Potom mu Eliáš povedal: „Elizeus, ostaň tu, lebo Pán ma poslal až do Jericha!“ Odpovedal: „Ako žije Pán a ako žiješ ty, neopustím ťa!“ Išli teda do Jericha.
4 (ROH) Potom mu riekol Eliáš: Elizee, zostaň tu, prosím, lebo Hospodin ma poslal do Jericha. Ale on povedal: Ako že žije Hospodin, a jako žije tvoja duša, že ťa neopustím. A tak prišli do Jericha.

5 (KAT) I priblížili sa synovia prorokov, ktorí boli v Jerichu, k Elizeovi a pýtali sa ho: „Či vieš, že Pán vezme dnes tvojho pána ponad tvoju hlavu?“ Odpovedal: „Aj ja to viem. Buďte ticho!“
5 (ROH) A pristúpili synovia prorokov, ktorí boli v Jerichu, k Elizeovi a povedali mu: Či vieš, že dnes vezme Hospodin tvojho pána zponad tvojej hlavy? A odpovedal: Viem i ja, mlčte.

6 (KAT) Potom mu Eliáš povedal: „Ostaň tu, lebo Pán ma poslal k Jordánu!“ Odpovedal: „Ako žije Pán a ako žiješ ty, neopustím ťa!“ Išli teda obaja.
6 (ROH) Vtedy mu zase riekol Eliáš: Zostaň tu, prosím, lebo Hospodin ma poslal k Jordánu. Ale on povedal: Ako že žije Hospodin, a jako žije tvoja duša, že ťa neopustím. A tak išli obidvaja spolu.

7 (KAT) Ale išli aj päťdesiati mužovia z prorockých synov. Oni sa postavili obďaleč stranou, tí dvaja však stáli pri Jordáne.
7 (ROH) A išli aj päťdesiati mužovia zo synov prorokov a postavili sa naproti zďaleka, a oni dvaja stáli pri Jordáne.

8 (KAT) Vtom vzal Eliáš svoj plášť, zvinul ho, udrel vodu, tá sa rozdelila na dve strany a obaja prešli po suchu.
8 (ROH) A Eliáš vezmúc svoj plášť svinul ho a uderil vodu, ktorá sa rozdelila sem i ta, a prešli obaja po suchu.

9 (KAT) Keď prešli, Eliáš povedal Elizeovi: „Žiadaj si, čo mám pre teba urobiť, prv ako budem od teba vzatý!“ Elizeus odpovedal: „Nech je na mne dvojnásobne tvoj duch!“
9 (ROH) A stalo sa, keď prešli, že Eliáš riekol Elizeovi: Žiadaj, čo ti mám učiniť, prv ako budem vzatý od teba. A Elizeus povedal: Nech je, prosím, dvojnásobný diel tvojho ducha na mne.

10 (KAT) Odpovedal: „Ťažkú vec si žiadaš. Ale ak ma budeš vidieť, keď budem od teba vzatý, stane sa ti to, ak nie, nestane sa.“
10 (ROH) Na to mu riekol: Ťažkú vec si žiadal; ale ak ma uvidíš, keď budem vzatý od teba, nech ti je tak, a jestli nie, nebude.

11 (KAT) A ako išli v rozhovore, zrazu ich oddelil od seba ohnivý voz a ohnivé kone a Eliáš vystúpil vo víchrici do neba.
11 (ROH) A stalo sa, jako tak išli pozvoľna a shovárali sa, že hľa, ohnivý voz a ohnivé kone ich oddelily jedného od druhého, a tak vystúpil Eliáš vo víchrici hore do neba.

12 (KAT) Keď to Elizeus videl, zvolal: „Otče môj, otče môj! Voz Izraela a jeho pohonič!“ A viac ho nevidel. Nato si chytil odev a roztrhol si ho na dva kusy.
12 (ROH) A Elizeus to videl a hľadiac na to kričal: Môj otče, môj otče! Vozy Izraelove a jeho jazdcovia! A viacej ho nevidel. A pochytiac svoje rúcho roztrhnul ho na dva kusy.

13 (KAT) Potom zdvihol Eliášov plášť, ktorý z neho spadol, vrátil sa a zastal pri brehu Jordána.
13 (ROH) Potom zdvihol plášť Eliášov, ktorý bol spadol s neho a vrátiac sa zastál na brehu Jordána.

14 (KAT) Vzal Eliášov plášť, ktorý z neho spadol, udrel vodu a povedal: „Kde je Pán, Eliášov Boh, teraz?“ A keď udrel vodu, rozdelila sa na dve strany a Elizeus prešiel.
14 (ROH) A vzal plášť Eliášov, ktorý spadol s neho, uderil vodu a riekol: Kdeže je Hospodin, Bôh Eliášov? Áno, on! A vtedy uderil vodu, ktorá sa rozdelila sem i ta, a Elizeus prešiel.

15 (KAT) Keď to videli prorockí synovia, ktorí boli oproti Jerichu, hovorili: „Eliášov duch spočinul na Elizeovi.“ Išli mu v ústrety a uklonili sa mu až po zem.
15 (ROH) Keď ho potom uvideli synovia prorokov, ktorí boli v Jerichu, naproti, povedali: Duch Eliášov spočinul na Elizeovi, a prijdúc mu vústrety poklonili sa mu k zemi.

16 (KAT) A hovorili mu: „Hľa, medzi tvojimi sluhami je päťdesiat mocných mužov; oni pôjdu a pohľadajú tvojho pána. Pánov duch ho mohol uniesť a zloží ho na niektorom vrchu alebo v niektorej doline.“ On povedal: „Neposielajte!“
16 (ROH) A povedali mu: Hľa, prosíme, je medzi tvojimi služobníkmi päťdesiat mocných mužov; nech idú, prosíme, a hľadajú tvojho pána, aby ho snáď nebol nejako odniesol Duch Hospodinov a nepohodil ho na niektorom vrchu alebo na niektorej doline. A on povedal: Neposielajte!

17 (KAT) Keď však až do zunovania naliehali naň, povedal: „Pošlite!“ Poslali teda päťdesiat mužov, ktorí ho tri dni hľadali, ale nenašli ho.
17 (ROH) Ale keď len dlho dobíjali do neho, riekol: Pošlite. A tak poslali päťdesiatich mužov, ktorí hľadali tri dni, ale pravda ho nenašli.

18 (KAT) Keď sa vrátili k nemu - býval v Jerichu -, povedal im: „Či som vám nehovoril: Nechoďte!?“
18 (ROH) A keď sa navrátili k nemu, keďže býval v Jerichu, riekol im: Či som vám nepovedal: Nechoďte!?

19 (KAT) Obyvatelia mesta vraveli Elizeovi: „V tomto meste sa dobre býva, ako aj náš pán vidí, ale voda je zlá a pôda neúrodná.“

ŽIVOTOPISY SVATÝCH

sv. Eliáš Thesbita

Elias Thesbita

20. júla, pripomienka

Postavení:

prorok

Úmrtí:

okolo r. 850 pred Kr.

Patron:

karmelitánov, leteckej dopravy; vzývaný proti ohňu a nepriaznivému počasiu

Atribúty:

anjel, dieťa, havran, nanebovzatie v ohnivom voze

ŽIVOTOPIS
Za času panovania kráľa Achaba vystupoval ako obhajca viery v jediného Boha a viedol pustovnícky život. O obnovu úcty k pravému Bohu sa zaslúžil porazením Baalových prorokov na vrchu Karmel. Písmo sväté ho predstavuje ako proroka mimoriadne omilosteného a pohybujúceho sa stále v Božej prítomnosti.

K Eliášovi sa hlási poriadok karmelitánov, ktorý vyrástol z prvých pustovníkov na vrchu Karmel, ktorí sa usilovali o dedičstvo "dvojnásobného ducha", o ktoré išlo už Elízeovi. Popri Matke Božej je ich druhým hlavným patrónom a vzorom pre život modlitby.

ŽIVOTOPIS PRE MEDITÁCIU

LEN HOSPODIN JE BOH!

Dnes pripomínaný starozákonný prorok nesie vyznávačské meno: "(mojím) Bohom je Hospodin" - "Eliáš". Je vzorom nielen karmelitánskym mystikom, ale všetkým kresťanom. Keď ho Písmo sväté v 1. Kráľovskej predstavuje na začiatku 17. kapitoly, zdôrazňuje, že on stojí v službách Boha, ktorého vyznáva. To je ale krásne povolanie aj nás všetkých. Veď povolanie do služby Bohu sa nám (laikom) dostalo už vo sviatosti krstu s úlohou „podieľať sa na Kristovom kňazstve, na jeho prorockom a kráľovskom poslaní; sme rod vyvolený, kráľovské kňazstvo, národ svätý, ľud patriaci Bohu ako vlastníctvo, aby sme rozhlasovali, aké veľké veci vykonal ten, ktorý nás povolal...“ (pozri KKC 1628).Tento paragraf s citáciou (1 Petr 2,9), končí zdôraznením: "Krst dáva podiel na všeobecnom kňazstve veriacich." Nikto z pokrstených nie je pre Boha menej dôležitý ako Eliáš, hoci na veľkú škodu sa nesnažíme byť verní svojmu poslaniu, v ktorom pre žité spojenie s Kristom nie sme obmedzenejší ako bol Eliáš. Aj keď sme väčší hriešnici ako on, Boh nám do rúk vložil úlohu oslavovať ho a šíriť pravdu o ňom medzi pohanmi.

Podiel na prorockom poslaní, za Eliáša aj dnes, nespočíva len vo videní budúcnosti. Prorok svoje poslanie uskutočňuje aj tým, že je akýmsi „živým svedomím“ ľudu, na ktorý chce Boh skrze jeho konanie pôsobiť. Prorok pre spojenie s Bohom signalizuje nebezpečenstvo, predovšetkým hriechu, po ktorom zdôrazňuje potrebu zachraňujúcu kajúce aktivity. Dokáže viac, hovorí viac, ale nikdy nebol vítaný, ako to ukazuje aj život Eliášov.

Narodil sa v 9. storočí pred Kristom, pochádzal z prisťahovalcov gileádskych. Označený bol Tišbejský, ako by išlo o miesto pôvodu, teda Tišbé. Niektorí Tišbé v Galilei nerozlišujú od Tišbé v Gileáde, ktoré sa stotožňuje s dnešným el-Istib v Adžlúne. Ako prisťahovalec bol Eliáš bez domovského práva, patril k bezprávnej a najchudobnejšej časti ľudu. Žiadne postavenie Bohu neprekáža vo vyvolení a zapojení človeka do úlohy, ktorú od neho potrebuje splniť, pre ktorú mu dáva milosť a ktorého splnenie vedie k pozdvihnutiu do jeho slávy.

Prvý Eliášov zaznamenaný čin je slovo ku kráľovi Achabovi: "...nebude rosa ani dážď, ale na moje slovo." Základom je Pravda pochádzajúca z Boha a služba pravému Bohu. O nich sa poslucháči museli ešte len presvedčiť. Plnenie Eliášovej úlohy pokračovalo odchodom do skrytosti pri potoku Keritu a havrany mu tam prinášali ráno chlieb a večer mäso. S Eliášom sa tak stávali znamením božskej moci. A jeho samého tak posilňovali vo viere. Potom voda v potoku vyschla, takže splnenie slova ohrozovalo aj život proroka.

Vtedy Eliáš začul Hospodinovo slovo, aby šiel do Serepty a usadil sa pri miestnej vdove. Istotou viery pôsobiacej zázraky ju spoznal pri mestskej bráne. Príbeh Eliáša a ženy, ktorá sa chystala pripraviť pokrm pre seba, aby potom so synom zomrela, sa odvíja od 1 Kr 17,10. Hoci sa vdove nedostávalo potravy, napriek tomu pripravila najskôr požadovaný pokrm Eliášovi. Sama potom mala dostatok, pretože na jeho slovo múka v džbáne neubúdala a oleja bolo dostatok až do zoslania dažďa.

Z ďalšieho textu vysvitá vedomie hriešnosti vdovy, v konfrontácii s Eliášovou čistotou a ďalej skutočnosť smrti, ktorá znova ohrozila jej syna. Bez Eliáša by ten stav nenastal, ale bez neho by už boli mŕtvi obaja. Lenže v danom okamihu niesla to ťažšie. Eliáš jej pomohol k svetlu pravdy a potom jej vyprosil zázrak, ktorým vrátil chlapcovi život.

Po neurčite dlhej dobe bol Eliáš poslaný k Achabovi, ktorý ho obvinil, že uvádza Izrael do skazy. Za pravého pôvodcu skazy však Eliáš priamo označil kráľov dom, lebo opúšťa Hospodinove prikázania a chodí za Baaly. Eliáš si tiež vyžiadal stretnutie s Baalovými prorokmi na vrchu Karmel, kde sa zišiel aj všetok ľud. Vytkol ľudu krívanie na dve strany a všetkých vyzval, aby šli za tým, kto je pravý Boh. Spor o tom, či je to Hospodin alebo Baal, mal byť rozhodnutý Božským prijatím obete cez oheň zoslaný vzývaným.

Baalovi proroci sa činili celý deň fanatickým vzývaním svojho božstva okolo pripravenej obete z býka. Eliáš potom opravil Hospodinov pobúraný oltár podľa izraelskej starozákonnej tradície. Dvanástich kameňov pripomenul dvanásť kmeňov Izraela. Pripravenú obeť nechal 12x poliať vodou, aby viac vynikla Božia veľkosť. Modlitbou k Hospodinovi prosil za ľud a obeť i drevo s vodou strávil oheň, ktorý spadol z neba. Ľud volal: "Len Hospodin je Boh!" 450 Baalových prorokov potom pre neschopnosť prijať pravdu a kvôli obavám z nového zvádzania ľudu bolo pobitých.

Nasleduje zmienka o sedemnásobnej ceste mládenca na vrchol Karmelu, pripomínajúci dary Ducha Svätého. Eliáš už vopred počul hukot dažďa pre spojenie s Božím duchom. Vlastný dážď bol symbolom daru Ducha Svätého, prichádzajúceho v obláčiku, označovanom za predobraz Panny Márie. Dážď, ktorý zúrodnil krajinu zodpovedal viere Eliáša, ktorý jej silou zastúpil všetkých 12 kmeňov Izraela.

Pre hrozbu pomsty od rozhnevanej kráľovnej Jezábel odišiel Eliáš do púšte a vyčerpaný si prial umrieť. Eliášovu rezignáciu podporovalo vedomie, že nie je lepší ako jeho predkovia. Snáď na to mala vplyv vzdialenosť od miesta zázrakov. Boží anjel ho zobudil a prinútil k jedlu. Posilnený Božským pokrmom potom šiel symbolických 40 dní k hore Chorebu (totožné vraj so Sinajom), aby sa tam nakoniec stretol s Hospodinom v slabom vánku. Onen pokrm je tiež považovaný za obdobu many, predobrazujúce Eucharistiu. A 40 dní putovania pripomína, ako Mojžišov pobyt na hore, tak Kristov pobyt na púšti a javí sa ako štyridsaťdňové kajúce prípravné obdobie vyskytujúce sa aj v našom liturgickom roku.

Z Chorebu Eliáš odišiel povolať do služby Elizea, ktorého pamiatka je uvádzaná 14. 6. s celým príbehom.

Pred mimoriadnym spôsobom odchodu Eliáša zo sveta bolo Elizeovi dané spoznať silu Pánovho slova v prorockých učeníkoch, ktorí mu oznamovali Eliášovo vzatie nahor - správu, ktorú mohli dostať len od Ducha Božieho. Elizeus žiadal nielen prevzatie Eliášovho poslania, ale aj jeho mystiky („dvojnásobný diel ducha“). Eliáš sa od Elizea márne trikrát pokúšal odlúčiť. Tak nakoniec prežil Eliášovo nanebovzatie v ohni, ktorý je symbolom Ducha Svätého. Pre Elizea to znamenalo popri vypočutí aj nový záväzok voči ľudu.

Posledné potvrdenie významu sv. Eliáša vidíme na vrchu Tábor pri premenení Krista, ktorý sa s ním a Mojžišom rozprával (Mt 17,3).

PREDSAVZATIE, MODLITBA
Vedom si svojho prorockého poslania budem sa snažiť sprítomňovať skutočnosť, že Boh je láska, aby som tak uskutočňoval svoju úlohu byť kvasom. Pripomeniem si, že kvas sa v ceste stráca, ale je vidieť, čo vykonal. Aj ja sa musím strácať, ale s viditeľným vplyvom úlohy, ktorú mi Boh dal.

Bože, svetlo veriacich a pastieri svojho ľudu, Tys povolal svätého Eliáša za proroka, aby čistotou svojho života i mocou prameniacou z dôverného spojenia s Tebou, obhajoval večnú pravdu; pomáhaj nám, aby sme sa od neho stále učili žiť v Tvojej prítomnosti a pre jeho príhovor dosiahli stretnutie s Tebou v nebi. Prosíme o to skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov

Sviatok svätého a slávneho proroka Eliáša

Dňa 20. júla si cirkev vo svojom liturgickom kalendári pripomína svätého a slávneho proroka Eliáša.

Meno Eliáš (herb. Elijahu´) má hebrejský pôvod a znamená „Môj Boh je Jahve“.

Eliáš, najväčší prorok v severnom kráľovstve Izrael, pochádzal z Tisbe vo východojordánskej krajine Gilead. Jeho meno predznamenalo jeho povolanie i život: výlučné uctievanie Jahveho. O pôsobení tohto typického putujúceho proroka informujú dva starozákonné spisy – Knihy kráľov. Eliáš pôsobil v 9. storočí pred Kristom v čase kráľov Achaba (875-854) a Achazijáša (854-853).

Počas obdobia sucha, ktoré obrazne trvalo 3 roky a 6 mesiacov, Eliáš zázračne dostáva stravu. Jahve sa tým prejavuje v protiklade ku kanaánskemu božstvu rastlinstva Baalovi ako pán prírody. Nasleduje Boží rozsudok na vrchu Karmel, ktorý sa končí zabitím Baálových prorokov. Historické pozadie dokresľuje svadba Achaba s týrskou princeznou Jezabel, ktorá v severnom kráľovstve propagovala Baalov kult. Karmel ako hraničné územie malo okrem izraelskej aj kanaánsku svätyňu.

Eliáš získal pre Jahveho celú oblasť. No na kráľovskom dvore, napriek zápalu, nebol úspešný. Nasledoval jeho útek na vrch Horeb a zjavenie Jahveho.

Eliáš zistil, že Jahve nie je Bohom násilia a zničenia, ale že sa zjavuje v tichom vánku: teda v trpezlivosti a v tichom pôsobení svojej prozreteľnosti. Povolanie Elizea sa nachádza v závere rozprávania o Eliášovom živote. Zavraždenie Nabota kráľom Achabom, predstavuje izraelského kráľa ako zástancu absolutistického vládcu podľa vzorov z cudziny, kým Nabot reprezentuje izraelské rodinné dedičné právo. Krátko pred tým, ako bol vzatý do neba, sa Eliáš dostal do konfliktu s kráľom Achazijášom.

Mocné vystupovanie proroka Eliáša bolo náboženskou a politickou podporou Izraelitov verných Jahvemu a prispelo k pádu Achabovho domu.

Neskôr vplyv Eliášovho boja za Jahveho natoľko zosilnel, že ho začali prirovnávať k Mojžišovi. Pretože bol Eliáš vzatý do neba živý, verili židia najneskôr v poexilovej dobe, že sa vráti krátko pred eschatologickým Jahveho súdnym dňom.

V kresťanstve sa Eliáš stal vzorom bojovníka proti bezbožnosti a predchodcom kresťanského mníšstva a askézy. V ľudovej zbožnosti ho považovali za divotvorcu a pomocníka v naliehavých záležitostiach, najmä pri zlom počasí.

V Konštantínopole podporovali jeho kult byzantskí cisári Zenón (474-491) a Bazil I. (867-886). Považovali ho za pomocníka v boji a zasvätili mu viacero chrámov. Cez Konštantínopol sa jeho kult dostal aj medzi Slovanov, kde vytlačil pohanské božstvo blesku Perúna. V Grécku nahradil po nebi chodiaceho Helia. V oblasti východnej tradície je po ňom pomenované veľké množstvo miest, chrámov a kaplniek.

V Palestíne si jeho sviatok spoločne pripomínajú kresťania, Židia a moslimovia na hore Karmel.

Západná cirkev bola spočiatku voči kultu starozákonných postáv zdržanlivá. V rímskom martyrológiu sa Eliáš po prvýkrát spomína v roku 1583.

Eliáš (staršie Elijáš; po hebr. אליהו – Elijahu, doslova: Mojím Bohom je Hospodin) bol starozákonný prorok pôsobiaci v izraelskom kráľovstve za vlády kráľa Achaba v prvej polovici 9. storočia pred Kr. Eliášov život a skutky zaznamenávajú Prvá a Druhá Kniha kráľov. Je opradený mnohými zázrakmi, vystupoval proti modloslužobníctvu, bol vzatý do neba na ohnivom voze. Jeho žiakom bol Elizeus.

Pôsobil v dobe, keď viera v cudzie božstvá medzi Izraelitmi takmer vytlačila vieru v jediného pravého Boha. Achabovi predpovedal, že v krajine nastane hlad ako trest za uctievanie cudzích božstiev.

Keď sa utiahol v časoch trestu do Sarepty, zázračne sa nemíňalo jedlo vdove so synom, ktorí sa ho ujali. Vzkriesil aj jej syna. Potom na hore Karmel presvedčil ľud, že hlad je dôsledkom Božieho trestu za ich neveru.

V Novom zákone sa aj s Mojžišom zjavuje pri Ježišovom premenení na hore Tábor. Jeho meno sa v novom zákone spomína ako meno človeka, ktorý má prísť pred samotným Mesiášom (v skutočnosti to bol Ján krstiteľ). Tiež Ježiš na kríži volá "Eli, Eli, lema sabakthani (Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?)", na čo niektorí zo zástupu povedali "Počkajme, uvidíme či ho Eliáš príde sňať (z kríža)."

Zázrak na hore Karmel

Eliáš povolal na Karmelskú horu 450 Baálových prorokov a veľké množstvo ľudu. Dal návrh, aby aj Eliáš, aj Baáloví proroci postavili oltár, nakládli naň drevo a položili rozsekané obetné zviera, ale oheň nech nerozkladajú. Potom bude aj Eliáš volať k Pánovi, aj Baáloví proroci k Baálovi. Boh, ktorý odpovie ohňom, je pravý Boh. Baáloví proroci skoro celý deň prosili Baála, aby prijal obetu, robili si zárezy, až boli celí skrvavení, ale odpoveď nedostali. V čase večernej obety Eliáš zavolal k sebe ľud, postavil oltár z dvanástich kameňov (podľa počtu kmeňov Izraela), na obetu nalial 3 plné vedrá vody, krátko sa pomodlil. Nato z neba padol oheň, strávil obetné zviera, drevo, oltár a aj vodu, ktorou bola poliata. Keď to ľud videl, začal volať "Pán je Boh". Tak Eliáš dokázal pravosť jediného Boha Izraela. Následne dal pochytať Baálových prorokov a pozabíjať ich (za modloslužbu bol trest smrti). V ten deň dal Boh na krajinu dážď.

Na základe tejto udalosti bol pomenovaný jav, ktorý sa označuje aj ako eliášov oheň.

Malachiáš 3:23 SSV

Hľa, ja vám pošlem proroka Eliáša, skôr než príde Pánov deň, veľký a hrozný.
Prorok Eliáš
Podľa tradície Cirkvi prorok Eliáš a prorok Enoch, ktorý bol tiež zaživa vzatý do neba, prídu na zem pred koncom sveta, budú hlásať slovo Božie a bojovať so satanom. Nakoniec zomrú mučeníckou smrťou.

Ježišovo premenenie
1 O šesť dní vzal Ježiš Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. 2 Tam sa pred nimi premenil: tvár sa mu zaskvela sťa slnko a rúcho mu zbelelo ako svetlo. 3 A hľa, ukázali sa im Mojžiš a Eliáš a zhovárali sa s ním. 4 Peter na to povedal Ježišovi: Pane, je dobre, že sme tu. Ak chceš, urobím tu tri stany: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi. 5 Kým ešte hovoril, zastrel ich jasný oblak a vtom bolo z oblaku počuť hlas: Toto je môj milovaný Syn, ktorého som si obľúbil. Jeho počúvajte. 6 Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli. 7 Ježiš však prišiel, dotkol sa ich a povedal: Vstaňte a nebojte sa! 8 Keď pozdvihli oči, nevideli nikoho, iba samého Ježiša. 9 Keď schádzali z vrchu, prikázal im Ježiš: Nehovorte nikomu o tom videní, kým Syn človeka nebude vzkriesený z mŕtvych. 10 Učeníci sa ho opýtali: Prečo teda zákonníci hovoria, že najprv musí prísť Eliáš? 11 On odpovedal: Áno, Eliáš príde a všetko obnoví. 12 Ba, hovorím vám, že Eliáš už prišiel, a nespoznali ho, ale urobili s ním, čo chceli. Takisto bude od nich trpieť aj Syn človeka. 13 Vtedy učeníci porozumeli, že im hovoril o Jánovi Krstiteľovi.
(Mt 17, 1-13)
O Eliášovi...
cuni.cz/…1956/64558/BPTX_2013_1_11270_0_338191_0_143862.pdf

Vo Svätom písme, v Sirachovcovej knihe, je celá časť (48. kapitola) venovaná Eliášovi. Karmel sa pozerá na Eliáša ako na proroka, na Božieho priateľa, ktorý svedčí o živom Bohu a je citlivý na jeho opravdivú prítomnosť.

Je apoštolom jediného, opravdivého Boha. Vystupuje proti nebezpečenstvu falošných kultov. Mohli by sme sa spýtať, aká je charizma Eliáša? Biblia to vyjadruje jasne (1 Kr 17, 1): „Žije Boh, v prítomnosti ktorého stojím.“ („Žije Pán, v ktorého službe stojím.“) Teda prvou vecou Eliášovej charizmy je uvedomenie si prítomnosti živého Boha. Eliáš ho nachádza v hĺbke svojej existencie, keď ho Boh oslovuje: „Odíď a ostaň na hore v mojej prítomnosti.“ Vo svojej prítomnosti Boh odkrýva človeku pravdy. Prvú – aby vyšiel zo zeme svojho bydliska, zo svojej mentality, zo svojich túžob, plánov, zámerov, zo svojho egoizmu, zo svojich záujmov a aby vyšiel na horu chudobný, bezbranný, bez rozhodnutia, v celej pravde vlastnej existencie: učiť sa milovať opravdivého Boha. Tak ako Abrahám musel vyjsť zo svojej zeme, Boh aj Eliášovi hovorí to isté: Choď a vystúp na horu, pobudni v mojej prítomnosti. Boh pozýva Eliáša, aby žil v jeho prítomnosti, v jeho čoraz väčšej priazni, aby žil len pre neho. Boh je úplne iný, odlišný od toho, ako si ho my predstavujeme, ba iný, než ako si ho predstavoval Eliáš. Vyzýva ho: Ostaň na hore v mojej prítomnosti. A Eliáš to urobí. Usiluje sa prežiť prítomnosť Boha. Prežívať prítomnosť Boha pre nás znamená aj nový spôsob prežívania svojej prítomnosti v Cirkvi, vo svete, nový spôsob pochopenia samého seba, svojho miesta v Cirkvi a vo svete. Eliáš odhaľuje, odkrýva na hore úplne niečo nové: nie hrozného Boha ohňa, strašného Boha Mojžiša, ktorého všetci kedysi pod horou Sinaj prežívali, ale odhaľuje Boha jemného vánku. Boh pozýva Eliáša, aby novým spôsobom prežil Boha a rúca v ňom všetky jeho predstavy o Bohu. “Ja nie som tým Bohom, ktorého ty poznáš. Nie som tým Bohom, v ktorého veríš. Ja som úplne iný.” To je zmysel prežívania Boha na hore.

Byť prítomný – znamená tiež odkryť večný dar zmluvy, zmluvy lásky, ktorou Boh obdarúva človeka. Lebo Boh sa javí Eliášovi nie ako Boh – sudca, Boh vojny, Boh nenávisti, Boh zlosti, ktorý sa hnevá a ničí národy, ale pred Eliášom odkrýva úplne nový spôsob prežívania Boha. Je to tzv. nová teofánia, t.j. objavenie sa Boha. Byť prítomný znamená tiež odhaliť, že skrze moju existenciu chce pôsobiť Boh, že Boh nie je iba pre rehoľníkov, ale chce žiť aj vo mne, aby mohol prejaviť svoju existenciu a aby mohol skrze mňa niečo konať. Som prítomný v Cirkvi, vo svete a Boh žije vo mne a koná skrze mňa Božie veci. Boh sa delí o svoj život s nami. Sme deti Boha. To znamená, že nielenže my sme ľudom Božím a patríme Bohu, ale že on je naším Bohom, že Boh patrí nám. Je veľmi dôležité uvedomiť si to. Kresťanstvo, to nie sú len príkazy, zákazy, obmedzenia a požiadavky, ktoré nám Boh kladie: Buďte svätými, ako som ja svätý! Kresťanstvo, to je skutočnosť, že Boh patrí nám!

Eliášov profetizmus je veľmi radikálny, keď nám predstavuje základnú náboženskú voľbu: Budeš z celého srdca milovať svojho Boha a iba jemu slúžiť! Človek je stvorený podľa vymedzeného zákona a tento zákon treba odkryť, pochopiť a prijať. Ak nepoznáš tento zákon, nepostupuješ podľa neho. A človek sa môže sám zničiť. Poznáme napr. Archimedov zákon, zákony o tlaku vody a pod. Aj my žijeme podľa zákona, podľa zákona Božieho. Tento zákon nie je niekde ďaleko, je v našom srdci: Si povolaný k tomu, aby si sa stal Bohom. Buďte svätí, ako som ja svätý. Sme opravdivými synmi Božími. Voláme sa synmi Božími a nimi aj sme, ale ešte sa neukázalo, čím budeme. Sv. Irenej (2.-3.stor.), cirkevný otec, píše: „Boh sa stal človekom, aby sa človek mohol stať Bohom.“ Byť kresťanom znamená ostať v priestore transcendentna, všetko riskovať z lásky k Bohu. Som človek, ale nie som iba človek, lebo som povolaný byť synom Božím. Neviem však, čo to znamená. Musím si uvedomiť, že Boh chce, aby som bol synom Božím. Musím vyjsť zo svojej zeme, zo svojej mentality, zo svojej povahy a dôverovať do konca Bohu, že on ma zachráni na tom mieste, kde som povolaný ako syn Boha. Je to krásne, keď si uvedomíme, že sme povolaní pre takú veľkú vec! Musíme vedieť, že človek má vyjsť najprv z hriechu ako Eliáš, ako Abrahám, ako vyvolený národ, ako duša vychádza zo svojho príbytku v poézii sv. Jána od Kríža. Vychádza, aby človek odkryl svoju hodnotu, čo znamená byť dieťaťom Božím, synom a dcérou Boha. Ďalej treba odkryť, že Boh dáva samého seba úplne v milosti. Prichádza podľa miery tvojho srdca. Ak chceš prijať Boha, musíš mať nekonečné srdce, aby si mohol prijať nekonečného Boha. Je to svedectvo Eliáša na hore. Treba odkryť, odhaliť, že nielen ja som povolaný prežiť zmluvu lásky, ale že všetci pokrstení sme k tomu povolaní. To sa však nedá vyčítať v knihách, to treba vymodliť. Často treba celé dlhé roky púšte, vnútornej tmy, nechápania ničoho, pokory. Karmel je však tak skonštruovaný: od života k doktríne. Teda ak chcem niečo prežívať, musím ísť celý za tým.

V našom erbe máme slová Eliáša: Plný som horlivosti za Pána, Boha zástupov! (1 Kr 19, 10) Vrcholom skúsenosti je sláva a moc Pána. Rozpaľujeme sa na slávu Pána zástupov. Taký je Boh: plný moci, plný ohňa, oslepujúci, vznešený. Istý náboženský spisovateľ píše o svojej skúsenosti Boha ako o „hroznej a fascinujúcej“ (tremendo e fascinosi) – je to niečo strašné, hrozné, ale zároveň sväté, čo priťahuje, miluje človeka. Sú to zmiešané pocity: „tremendo e fascinosi“ – strach a fascinácia. To je svedectvo Pánovej moci, skrytej slávy. Ježiš hovorí: „Slávu, ktorú som mal od Teba, dal som im“, čiže nám, svojim učeníkom, veriacim. A my sa zúčastňujeme na sláve Pána. A na to sa sústreďuje kontemplácia Karmelu – na nadšenie a zanietenie pre kresťanské hodnoty. Ježiš si nás vyvolil nielen preto, aby sme sa mohli raz vrátiť do raja, ale my sme obdržali niečo viac. Sme synmi Boha. Vykúpenie nie je iba návrat do raja, ale je to nová hodnota. Adam ju nemal. Sme synmi Boha tak ako Ježiš Kristus. Boli sme nepriateľmi Boha pre Adamov hriech, všetko ostalo zavreté za bránou smrti, a Ježiš prekračuje túto bránu smrti, otvára ju a dáva nám novú hodnotu. Čiže Boh z lásky k nám – nepriateľom, dáva ešte viac, než sme mali kedysi na začiatku. Iba Boh môže mať také srdce. Pamätajme, že vykúpenie nie je iba návratom do raja, ale novou hodnotou človeka! Som Bohom skrze lásku. Čo znamená byť synom a dcérou Boha? Sv. Pavol v druhom liste Korinťanom /3,18/ píše: „My všetci s odhalenou tvárou hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu a Pánov Duch nás premieňa na taký istý, čoraz slávnejší obraz.“

Čo znamená hľadieť na slávu Pána? Predovšetkým to znamená odkryť, odhaliť nádheru daru, ktorým je sláva Pána. Potom to znamená spoluvytvárať novú, vykúpenú krásu človeka. Byť schopný tvoriť a spolutvoriť. To znamená víťaziť nad tým, čo nám slávu Pána zaberá, zahaľuje, hanobí. Sv. Pavol inde /2 Kor 4,6/ hovorí: „Lebo Boh, ktorý povedal: ´Nech z temnôt zažiari svetlo´, zažiaril aj v našich srdciach na osvietenie poznania Božej slávy v tvári (v osobe) Ježiša Krista.” Byť horlivým na slávu Pána znamená tiež ostať pri opravdivom Bohu, učiť sa oslavovať Pána a žiť

v Jeho sláve. Znamená to tiež byť verným svedkom jeho slov. Prorok si uvedomuje, že patrí Pánovi. Poslúcha jeho slová. Často ho to stojí veľa námahy. Tak je to aj

v prípade Eliáša. Žije a potom chce zomrieť. Hovorí: “Pane, daj mi už pokoj, chcem zomrieť.” Je to veľké, ťažké bremeno Božieho poslania ako proroka, ťažké bremeno jeho misie. Ďalej si treba uvedomiť skúsenosť – prežívanie živého Boha. Eliáš hovorí: na život Pána. V živote sú dve veci: existencia a prítomnosť. Existencia Boha, ktorá je svätá, dokonalá, ktorá vrhá človeka na kolená: Som, ktorý som, ktorý existujem. Je to akýsi vrchol mystického opojenia a vytrženia. Boh preniká kozmos, človeka, jeho dejiny a večnosť. Je to existencia, pri ktorej pukajú hranice a rozum človeka mlčí. A do tej božskej existencie musíme zapustiť korene, stať sa účastníkom, čiže zúčastniť sa na Božej prirodzenosti. Boh je život a povoláva do života, to znamená, aby sme odhalili tajomstvo života, čo znamená žiť. Taký je Boh, ktorý koná nad všetkým.

Eliášova skúsenosť a jeho svedectvo života boli také ohromné a veľké, že ho urobili nesmrteľným. Nezomrel. Židia tomu pripisovali veľký význam. Ak nebolo v Svätom písme zaznamenané, že niekto zomrel, znamenalo to, že žije. Ako napr. je zaznamenané, že Mojžiš umiera i patriarchovia umierajú. Eliáš však neumiera, ale je vzatý do neba. Je to ohromná skúsenosť a svedectvo života. Keď sa jeho nástupcu Elizea dotklo akési mŕtve dieťa, po tomto dotyku ožilo. Je to veľké svedectvo a skúsenosť živého Boha: nosiť život Boží v sebe.

Druhou časťou skúsenosti Boha je byť prítomný pred živým Bohom, pochopiť, čo znamená stáť pred Bohom, tvárou v tvár Bohu. Stáť pred Bohom znamená byť zodpovedným, schopným brániť, byť svedkom. Znamená to tiež uvažovať o Pánovi a jeho sile a moci. Stáť pred Bohom znamená oceniť mlčanie, umĺknuť pred tvárou Pána.

Eliášov profetizmus

(Spoločenský význam pôsobenia Eliáša ako proroka)

Hlavný bod Eliášovej spirituality je prekvapenie nad slávou Pána, nad Jeho silou, vnútornou krásou, nekonečnosťou, ktorá preniká srdce človeka, nad tým, čo je sväté, čo sa nedá s ničím porovnať, nad mocným, víťazným Bohom, Pánom dejín sveta i dejín človeka. Eliáš je aj strážcom pravdy a opravdivého náboženstva, opravdivého Boha. Bráni vyvolený ľud, ktorý prežíva krízu viery, pred falošným náboženstvom.

Karmel chce žiť len pre vnútornú krásu Boha. Ako to neskôr odhaľuje aj bl. Alžbeta: celou svojou existenciou byť chválou Jeho slávy, aby sa tajomstvo živého Boha mohlo v nás zjaviť, aby sa mohlo prejaviť skrze nás. Karmel sa nepodieľa na súčasnom zanietení v rozličných pastoračných, spoločenských či ekonomických iniciatívach. Karmel sa nadchýňa apoštolátom pastorácie, ktorá by sa mohla nazvať prítomnosťou Boha v duši človeka. To úplne stačí. Karmel chápe apoštolstvo a pastoračnú prácu nie ako poskytovanie chleba, bývania, vyučovania, ale rezervuje pre seba úplne inú vec: Hovoriť všetkým, že Boh je Bohom, že sám Boh stačí. Musíme sa zahĺbiť do tohto veľkého tajomstva Boha a preniknúť ho.

A taká je aj logika Eliáša, hovoriť, že Pán je opravdivým Pánom a zasvätiť mu svoj život. To je profetizmus, ktorý máme žiť. Taký profetizmus sa nerodí z nejakého vonkajšieho entuziazmu, nadšenia, ale z veľmi silnej viery. To znamená, že v obyčajnom dni, denne chceme prežívať vnútorný plameň Pánovej slávy, tej krásy, ktorú vidíme v Bohu.

Niektorí ľudia prichádzajú k nám do kláštora, aby sa pozreli na karmelitánskych mystikov, čo robia. A uvidia ich robiť niečo v záhrade alebo ako zásobujú kláštor atď. Žijú obyčajným životom. Tajomstvo je však vo vnútri človeka. Karmel je asi najväčším nepriateľom neobvyklosti, teda toho, čo ľudí najviac fascinuje, napr. zjavenia a pod. Znakom zdravej viery je chcieť prežívať svoj všedný deň krásnym spôsobom. A to je tajomstvo sv. Terezky a každého opravdivého svätého.

Eliáš sa stal otcom Karmelu, lebo vidí, že Jahveho – Boha Izraela obrali o jeho slávu. Hovorí: „Zapálil som sa horlivosťou za slávu Pána.“ Sv. Terézia z Avily hovorí: „Máš veľa nepriateľov. Nech bude len niekoľko priateľov, ale tých niekoľko bude opravdivých.“ A zakladá svoje malé kláštory, v ktorých sa žije pre Pána obyčajným, všedným spôsobom.

Horlivosť Karmelu sa nesústreďuje na človeka, ale na Boha a chce mu odovzdávať najvyššiu slávu a bezprostrednosť. Karmel sa nechce uspokojiť nejakými antropomorfizmami, ako sa dnes hovorí: Centrom je človek a ak milujem Boha, musím milovať človeka. Ale pritom vlastne iba človek je dôležitý a na Boha sa zabúda, lebo všetko má byť pre človeka. Dnes veľmi často staviame na miesto Boha človeka. Hovoríme: Apoštolát – to je modlitba; keď niečo robím, to sa tiež modlím, musím všetko robiť pre človeka, lebo človek je dôležitý, moja láska k Bohu sa prejavuje láskou k človeku. A potom nám pre Boha nezostáva čas. Musí v tom byť rovnováha. Nemôžeme okrádať Boha o jeho slávu, ktorá mu patrí.

Eliáš je Pánov služobník, človek, ktorý je celkom odovzdaný Bohu. A to, čo koná, koná pre Pána; je pripravený splniť jeho priania. Čo znamená byť Pánovým sluhom? Eliáš hovorí: „Ja slúžim tebe, Pane.“ To znamená, že slovo Pána je dominantné v jeho živote. Aj v mojom živote má byť Pánovo slovo dominantné. Žijem pre Pána, pre jeho slávu a všetko robím pre jeho slávu. Eliáš je človekom, ktorý žije v čase krízy viery a v čase zneužitia kráľa, čiže svetskej moci.

Začal sa vzmáhať kult Baala – boha Kanaánčanov a Sýrčanov. Bol to veľký sýrsky boh plodnosti a úrodnosti a boh vojny, teda aj boh búrky. Pre Izraelitov to boli všetko veľmi dôležité veci: boh plodnosti, boh života, boh vojny, boh vetra, dažďa atď. Izraeliti sa s veľkou závisťou pozerali na krásny kult Baala, ktorý si uctievali okolité národy. Bol to boh, ktorý uspokojoval všetky nevyhnutné potreby človeka. Naproti tomu Jahve bol Bohom ťažkým, vzdialeným kultúre kočovníkov či hospodárov, zviazaných s pôdou. Tento Boh uzatvára s ľudom nepochopiteľnú zmluvu, kladie požiadavky a nedovoľuje urážať, vzbudzuje hrôzu a strach.

Treba si uvedomiť, že pre Izraelitov to bola veľmi ťažká náboženská situácia. Každé bohaté náboženstvo totiž tvorilo veľa bohov, ako to bolo potom neskôr aj u Rimanov /čím viac bohov, tým väčší význam má náboženstvo/. Preto Izraeliti, ktorí mali iba jedného Boha, pôsobili smiešnym dojmom: Čo je to za náboženstvo – jeden boh? Bola to pre nich ťažká situácia. Uctievali Boha, ktorý je pre nich nepochopiteľný a káže im žiť inak ako ostatní. Pozerali sa so závisťou na náboženstvá iných národov, ktoré si postavili zlatého býka alebo kravu do výšky 30 metrov.

To bol boh! Baal bol veľkým pokušením pre Izraelitov, najmä keď aj kráľovský dvor uskutočňoval kult Baala, pričom ničil a zabíjal prorokov Jahveho. A Eliáš vidí, ako ľud ide za týmto kultom Baala. Chce doviesť ľudí ku konfrontácii, ukázať im, kto je opravdivým Bohom. A je dôležité, že nenecháva miesto pre kompromis. Buď – alebo. Niet inej cesty. Jeho situácia je veľmi ťažká, veľmi odvážna, musel veľa riskovať. Jeho konfrontácia nemá iba náboženský charakter, ale je to spor s kráľovským dvorom, stavia sa proti absolutizmu kráľovského dvora. Kráľ Achab chcel totiž dať svojej vláde božský rozmer, čiže mala to byť vláda v mene boha, tzv. absolutizmus, absolútna vláda: náboženská aj laická. A jeho žena Jezabel, kráľovná, mala v pláne spojiť túto moc a zničiť jarmo Boha Jahveho, ktorý im nevyhovoval. To bol pre nich zaťažujúci kult, plný obmedzení, prikázaní atď.

Kráľ Achab chcel vytvoriť veľmi mocný, ekonomicky silný štát. Bol to však štát nespravodlivý, ktorý rozdelil ľudí na chudobných a bohatých. Nezaujímal sa o potreby ľudí, ale o obchod, o armádu, o krásu svojho dvora. Kráľ Achab žije izolovaný od ľudí. Uskutočňuje falošný kult Baala, a prenasleduje prorokov Boha Jahveho, zabíja ich, masakruje, a pritom podporuje a vydržiava 250 kňazov Baala a dáva im rôzne privilégiá. Aby nejako posilnil svoju moc a bránil sa proti výčitkám, vytvoril ideológiu o prekliatí chudoby. Chudoba je podľa neho trest Boha. Si chudobný preto, že Boh ťa nemá rád. Vieme, že taká ideológia bola v izraelskom národe veľmi živá. Aj farizeji mali takú predstavu, že ľudia, ktorí sú chudobní, sú Bohom odvrhnutí, Boh ich nemá rád. A komu Boh žehná, ten má moc i bohatstvo. Tak to čítame v Sv. Písme. Boh hovorí Abrahámovi: Požehnám ťa, budeš mať ovce, stáda atď. Z toho sa potom zrodila predstava, že Boh žehná len bohatých a nežehná chudobných. A Achab to využil, aby ospravedlnil svoj nespravodlivý systém.

Eliáš vidí, že Achabova vláda je veľmi nespravodlivá, že Achab si napr. privlastňuje vinicu Nabota. Vystupuje proti nemu, proti jeho nespravodlivosti a proti falošnému kultu. Je nútený riskovať všetko. Nemá priateľov, lebo ľudia majú srdce naklonené Baalovi. Kráľovský dvor s ním bojuje, chce ho zničiť, a treba priznať, že možno Eliáš sám riskoval konfrontáciu dvoch kultov. V biblii nemáme napísané, že Boh mu prikazuje, aby to urobil. Možno vidiac, že nemá iné východisko, zúfalo sa rozhoduje pre konfrontáciu týchto dvoch kultov. Dobre vie, že riskuje svoj život. Keby prehral, je zničený. Myslím, že to prežíva ako posledný čin svojej misie: Urobiť to, nech sa robí čokoľvek. Ak Boh stojí na jeho strane, umožní mu vyhrať. Ale na druhej strane musel urobiť veľký krok vo svojej viere, aby mal odvahu urobiť to. Bol sám proti všetkým.

Kňazov Baala bolo dvesto-tristo, bol to navonok veľmi okázalý kult, všetko v ňom bolo veľmi dobre zorganizované, a on sám bol úbohý, sám proti celej organizácii. Rozhoduje sa urobiť krok opravdivej viery, riskujúcej všetko. Náboženský spor sa stáva súčasne politickým sporom, keď núti kráľovský dvor zmeniť náboženskú politiku. Eliáš veľmi dobre chápe náboženskú slabosť. Je si vedomý, že zakrátko po jeho víťazstve, keby nezničil prorokov a kňazov Baala, kult Baala by sa vrátil.

Tento kult bol totiž zdrojom zisku a bohatstva. Takže konfrontácia vyzerala veľmi žalostne. Izraeliti dúfali, že Eliáš prehrá, že budú mať konečne pokoj od Boha Jahveho a budú si robiť, čo chcú. Eliáš o tom dobre vedel. Oni chceli kráľovský dvor a Achab a Jezabel očakávali potvrdenie Baalovho kultu. Malo to byť veľké kompromitovanie pre Eliáša. Kňazi Baala začali svoje veľké obrady a využívali všetko, svoju mágiu, svoju tajomnú vedu. Boli si istí, že vyhrajú. Kráľovský dvor sa tiež chcel zbaviť Eliáša. A vieme, ako dopadla tá konfrontácia, že oheň padá na Eliášovi obetu a on vyhráva. Zabíja kňazov, lebo chce úplne zničiť kult boha Baala.

Eliáš veľmi dobre chápal krízu viery vyvoleného národa. Aj my žijeme v dobe krízy viery. Bolo by dobré oprieť sa o Eliáša, o proroka, ktorý bránil opravdivú vieru, a snažiť sa svoju vieru posilniť. Aby sme boli ľuďmi, ktorí sa chcú obnoviť.

Královna Jezabel

Eliáš prežíva tiež krízu svojej prorockej misie. Na príklade Eliáša, ako aj Jeremiáša, Ozeáša, Jonáša atď. vidíme, že prorocká misia je veľmi ťažká. Aj Eliáš prežíva sklamanie, klesá na duchu, stráca nádej, chce zomrieť. A vidno, že to, čo urobil, keď zabil Baalových kňazov, nezmenilo náboženskú situáciu. Kráľovský dvor dovádza do zúrivosti, chcú ho úplne zničiť. Uteká pred Jezabel na púšť a tam chce skončiť svoj život. Zdá sa, že utrpel svoju porážku, vidí, že všetko prehral. Nemal už síl na svoju misiu. A vidíme, že v takej beznádejnej chvíli, v takej kríze prichádza k nemu Boh a sám mu dáva pokrm. A silou tohto pokrmu ide 40 dní, čo je čosi neobvyklé. Je to veľmi dlhá cesta – čas krízy. Musíme si uvedomiť, že čas krízy je vlastne veľmi privilegovaným, výhodným časom. My veľmi ťažko prežívame krízu, máme v srdci zmätok, nepokoj, tmu, všetko sa akoby zrútilo, nenachádzame východisko, všade je tma, noc… Vyčítame Bohu, prečo je to tak. Neuvedomujeme si, že Boh nás privádza do krízy vlastne preto, aby bol bližšie k nám. A vtedy prichádza ten opravdivý Boh, a nie naše predstavy Boha. V kríze k nám prichádza ako opravdivý Boh, ako Boh ťažkej lásky. U kresťanov vládne všeobecná mienka, že kresťanstvo, to je radosť, aleluja! Takú mienku majú napr. charizmatici. Je to mentalita radosti a mentalita ľudí, ktorí sa tešia v Pánovi. Ale ak človek nie je pripravený na krízu a nedokáže krízu prežiť, potom sa preňho kresťanstvo rúca, lebo nie je zvyknutý prežívať Boha v ťažkej situácii. Naproti tomu napr. sv. Ján od Kríža nám ukazuje veľmi krátku a rovnú cestu. Hovorí: „Hlavný tvoj problém je prežiť dve krízy, ktoré ťa budú čakať a ktoré ti Boh už pripravuje; a ty sám chceš vojsť do tej vnútornej krízy. Je to kríza zmyslov a kríza ducha.“ Sú to dve krízy, ktorými človek prechádza. Ak sa totiž chceme spasiť, ak chceme byť spolu s Bohom, musíme mu byť podobní. A musíme teda prežiť čosi, čo nás očistí, aby sme mohli stáť pred Bohom.

Musíme si teda uvedomiť, že čas krízy je vlastne požehnaným časom, lebo vtedy je Boh blízko nás. My však často vidíme iba seba, svoje problémy, a Boha, ktorý je tak blízko, nevidíme. A takisto aj Eliáš sa ocitol v takej situácii – je už na hranici života, na hranici svojej nádeje, plný zúfalstva, lebo všetko prehral. Podlomil sa, nevie si už poradiť! A vtedy ho Boh vedie na horu a odkrýva mu pravdu o sebe, akým Bohom je – Bohom jemného vánku.

Boh nás uvádza do krízy preto, aby nám ukázal svoju opravdivú tvár. Boh nás vedie na tie ťažké cesty, aby nás učil pravdu o nás samých i pravdu o sebe, t.j. o Bohu.

Kríza viery, ktorá bola v časoch Achaba a Eliáša, to je aj naša situácia. Aj my prežívame dobu, keď je veľa falošných bohov. Falošným bohom je biznis, falošným bohom je zábava a rozptýlenie, falošným bohom je šport, sex, kariéra… A človek pre toho svojho boha, ktorého si zvolil, urobí všetko: zničí svoju rodinu, svoje náboženstvo, aby urobil nejakú kariéru; prestane chodiť kostola, lebo nemá čas, má iného boha. Tým bohom je človek – sám seba stavia namiesto Boha. Žijeme vlastne znovu v takých časoch ako Eliáš, ibaže namiesto jedného Baala máme mnoho baalov. Musíme si preto obnovovať svoju opravdivú vieru. Byť človekom, ktorý má citlivosť na opravdivého Boha a stojí na strane tohto opravdivého Boha, chce byť s ním a žiť v jeho sláve.

Boh si vždy vyvolí ľudí, ktorí žijú pre neho. Ak chce človek žiť pre Boha, Boh mu pomáha, dáva mu silu, aby svedčil, aby ho prežíval atď. Takže čas krízy viery, to je aj náš čas. Mali by sme sa zamyslieť nad tým, aký postoj máme voči kríze viery, či sa trochu podobáme Eliášovi, prorokovi, ktorý žije pre slová Pána a je verný Bohu, je citlivý na Boha. Musíme si uvedomiť, že je to ťažký čas, ale aj výhodný, že to nie je koniec všetkého, koniec každej nádeje.

My máme byť ľuďmi, ktorí stoja na strane Boha. Zaiste budú aj ťažké situácie, ale keď bude človek stáť na strane Boha, bude zachránený, bude mať svätú ochranu Boha. Tak ako Eliáš, prorok, Boží človek, Boží služobník, ktorý žije blízko Pána a je pripravený plniť jeho priania. Vezmime si z neho príklad, ktorý je pre nás v karmelitánskej charizme veľmi dôležitý.

Ideológia Achabovho kráľovského dvora spôsobila, že veľa ľudí porušilo a rozviazalo zmluvu, ktorú Boh uzavrel s vyvoleným národom. A veľa ľudí bolo nerozhodných: Baal alebo Boh? Nevedeli, čo majú robiť. Mlčali, lebo nemali odvahu brániť sa proti tlaku zhora. Pre mnohých bol boh jednoznačný – Baal. Našli sa však aj takí, čo prežívali krízu, krízu svojej viery, vernosti, náboženstva. Eliáš išiel najprv na vrch Horeb, aby obnovil zmluvu s Bohom. Tam na vrchu Horeb obnovil zmluvu lásky. To, čo prežil Mojžiš s vyvoleným národom, Eliáš prežíva ešte raz. Ide k prameňu svojej viery. Aj my musíme vlastne tak isto konať, aby sme sa v čase nejakej svojej krízy /krízy predstáv, náboženského presvedčenia a pod./ snažili vrátiť sa k prameňu našej viery. Ak mám problém s Karmelom, musím sa vrátiť k prameňu Karmelu. Ak mám problém s láskou, musím sa vrátiť k prameňu lásky. Je to skutočnosť, ktorá dáva nový život. Eliáš prichádza a obnovuje zmluvu s Bohom.

Eliáš prežíval tri boje. Prvý boj je bojom o spravodlivosť: demaskuje nespravodlivú situáciu. Hovorí kráľovi: Ty si nespravodlivý. Druhý boj je bojom o premenu spoločnosti. Tretí boj je bojom o solidaritu: obnovuje zmluvu s Bohom – zmluvu bratstva vyvoleného ľudu. Je to tiež cesta mystická. Oživuje vieru ľudu, pripomínajúc, že Boh je prítomný v národe. Eliáš nekoná ako politik, sociológ alebo ekonóm. On je prorok. To znamená, že na prvé miesto kladie skúsenosť svojho Boha. On prežil tohto Boha na hore Karmel, na hore Horeb a potom sa o túto skúsenosť delí. Aj my potrebujeme také miesta a situácie, keď máme skúsenosť Boha (napr. aj exercície sú miestom, kde máme prežívať opravdivého Boha. Máme dosiahnuť, aby sa nás tu Boh nejako dotkol). Vieme, že sa nemáme uspokojiť, ale ešte viac sa rozvíjať, aby sme dosiahli pokrok. A musíme v tomto svetle vidieť znamenie proroka Eliáša. On sa delí s ľuďmi o Boha, ktorého prežil. Je to veľká milosť, ak si uvedomíme, ako prežívame Boha. Ľudia sa dnes často pýtajú: Povedz mi, aký je tvoj Boh? Povedz mi, ako si prežil svojho Boha? Ako ho chápeš, ako ho cítiš?

Akú máš skúsenosť Boha? Ako sa modlíš? Tu však nejde o nejaké mystické skúsenosti. Boh totiž veľmi často pôsobí v obyčajných veciach. My často nechápeme, že v skúsenosti Boha nejde o nejaké mimoriadne veci. Ako prežívaš Boha? Vidíš Boha? Keď stretneš druhého človeka, cítiš, že je to stretnutie s Bohom, cítiš, že cez tohto človeka Boh koná niečo pre teba, že je to stretnutie s niekým, koho ti dáva Boh? Pamätaj na to, že aj ty sám pre seba si darom Boha. Človek by sa prekvapil, aké má vnútorné bohatstvo! Ale my máme svoju psychiku, svoje komplexy (ja to neviem, ja to nezvládnem, neviem si rady, neviem žiť atď.) a nepoznáme vlastné bohatstvo, ktoré nám Boh vložil do srdca. A potom závidíme iným, ako krásne hovoria, akú majú dobrú pamäť alebo nadanie hrať na husle. Nemôžeme však od Boha žiadať, aby bol každý geniálny, aby mal veľké schopnosti. Musíme si uvedomiť, že skúsenosť Boha je vlastne v obyčajných, jednoduchých veciach, ktoré prežívame. Pozri sa na kvietok – vidíš v ňom stopu Boha?

Je veľmi dôležité pozrieť sa na svoju tvár. Pozri sa na svoju tvár a uvedom si, že máš niečo, čo má aj Boh, čo má Ježiš, že aj Boh má tvár a ty si obrazom Boha. Pozri sa na to, aký si krásny vnútorne! Si stvorený na podobu Božiu. A pozri sa na prírodu, aké je to všetko múdre, zázračné… My to nevidíme. Napr. taký komár má „ihlu“, ktorá môže preraziť aj kožu kravy. Kto z ľudí vymyslí také niečo? A koľko je iných zaujímavých vecí, koľko múdrosti je napríklad v jednom zrnku: Boh ho hodí do zeme, je obklopené živinami a zrnko rastie a vie, ako má rásť, kde má vyhnať lístky atď. A my často nevidíme túto krásu, lebo sa pozeráme na svet úplne nezdravo. Namiesto toho, aby sme prežívali Boha, a príroda nám k tomu napomáha, nevšímame si to. Nedajme sa okrádať o krásu!

Človek dnes žije iba pre prácu a povinnosti, vôbec nemá čas žiť, nič nevidí, stále sa ponáhľa, nemá čas stretnúť sa s druhým človekom a tešiť sa z tohto stretnutia. Musíme zmeniť náš štýl života.

Čo znamená skúsenosť Boha? Vidím Boha, múdrosť prírody, krásu kvetov? Pán Boh si všetko stvoril sám pre seba. Musíme vidieť, že je to Boží svet, a nie, že to Boh všetko stvoril pre nás, pre našu produkciu, ekonomickú vyspelosť. Treba si nájsť čas na krásu, lebo krása nám pripomína hlavne Boha.

Eliáš je Božím človekom, ktorý prežíva svojho Boha. Ako ja prežívam Boha, ako prežívam čas pre Boha? Eliáš je človek Boží, ktorý nám dáva príklad, ako treba s Bohom žiť, ako ho vnímať, ako ho chápať: v jemnom vánku… My však máme radi ruch, nemáme čas nájsť si priestor pre jemného Boha, pre Boha, ktorý nám dáva skúsenosť svojho jemného dotyku. Nájdime si na to čas, myslime na to v náboženskej citlivosti.

Eliáš končí svoj život, ide spolu s Elizeom a hovorí mu, že musí odísť. A Elizeus ho žiada o dve čiastky jeho ducha. Eliáš mu hovorí: „Dobre, keď ma budeš vidieť vystupovať do neba a keď budeš vtedy bdieť, dostaneš môjho ducha.“ A čo sa stalo? Eliáš skutočne odchádza na ohnivom voze a Elizeus dostáva od Eliáša plášť. Je to symbol jeho ducha. Aj my môžeme získať pre seba úžitok, keď žijeme pod ochranou Panny Márie, pod jej plášťom – škapuliarom, ktorý je tiež symbolom Máriinho ducha. Sme akoby zahalení, zaodetí jej plášťom – jej duchom, patríme jej. Je to krásny obraz – prijatie do škapuliara, do Máriinej ochrany, prostredníctvom Cirkvi.

Myslím, že každý z nás sa rád vráti k biblickým miestam o Eliášovi (1. a 2. kniha kráľov) a bude tam hľadať to, čo je pre nás a pre našu spiritualitu stále živé. Uvedomme si, že Eliášov duch stále pôsobí, pretože duch Eliáša je nesmrteľný a dáva Karmelu svoj význam, aby sme boli svedkami opravdivého Boha, dokonca, ak by bolo treba, proti všetkým ľuďom, ako sa to podarilo aj Eliášovi, ktorý ostal opravdivým prorokom. Boh mu hovorí: Ešte som si nechal sedem tisíc čistých, poriadnych ľudí. A Eliáš si myslel, že je sám. Ani my nevieme o tom, že niekde žijú ľudia s rovnakými karmelitánskymi túžbami, ako máme my, hoci si to možno ešte neuvedomujú.

Eliášov profetizmus nás má viesť k tomu, aby sme aj my boli prorokmi v dnešnom svete. Čo znamená byť prorokom?

Pamätajme si, že Kristus, v mystickom tele ktorého sme spoločne zjednotení, má tri funkcie: kňazskú, prorockú a kráľovskú. Každý kresťan má byť teda aj prorokom. Zvyčajne si to neuvedomujeme, ale my, čo žijeme karmelitánsku spiritualitu, si musíme uvedomiť, čo znamená byť dnes prorokom. O čom mám svedčiť? Myslím, že treba vystupovať proti všetkým prúdom a túžbam žiť bez Boha. Človek si stvoril svoj svet, modernú techniku, počítače, rakety a hovorí: Boha niet. – Ja Boha nepotrebujem. – Poradíme si sami, stvoríme krásny svet bez Boha. (To chceli urobiť aj komunisti v bývalom režime: vytvoriť svet bez Boha, proti Bohu, plný blahobytu pre všetkých. A dokážeme, že sa nám to podarí a bude to krásny svet, svet hojnosti a dostatku… Ako to dopadlo, to vidíme a ešte dlho, dlho budeme vidieť. To je historické ponaučenie, čo môže človek spôsobiť bez Boha.)

My, karmelitáni, máme za úlohu obyčajným, jednoduchým životom svedčiť, že Boha potrebujeme, že žijeme pre Boha a že je to naša radosť. Takými prorokmi máme byť!

Eliáš (IX. stor. pred Kristom)

(starozákonný prorok • svätý • slávnosť 20. júla)

Texty propria

„Eliášov cyklus“, zaradený do dvoch kníh Kráľovských, bol spísaný v čase babylonského zajatia (586–538 pred Kristom). Eliáš pochádzal z Tišby v Gileáde a jeho meno znamená „môj Boh je Hospodin“. Za kráľov Achaba (871-852 pred Kristom) a Achazjaha (852-851 pred Kristom) vystupoval ako prorok, ktorý sa vymedzoval proti kultom cudzích bohov (Baal, Baal Zebub) a proti neobmedzenej kráľovskej svojvôli (porov. 1 Kráľ 21) . V Písme sa na neho odvoláva prorok Malachiáš (Mal 3,23), ďalej Sirachovec (Sir 48), je spomínaný v Prvej knihe Makabejskej (2,58), očakávajú ho Ježišovi súčasníci (napr. Mt 17,10) a ukáže sa spolu s Mojžišom na Hore Premenenia (napr. Mt 17,3).

Dôležitý rys osobnosti starozákonného proroka Eliáša, ktorý prešiel do spirituality Karmelu a bol v nej rozvinutý, nájdeme v Prvej knihe Kráľovskej (1 Kr 17,1). Ide o vôbec prvé Eliášove slová, ktoré mu na stránkach Písma svätopiscovia vkladajú do úst: „Ako živý je Hospodin, Boh Izraela, v ktorého som službách...“ S týmito slovami vystupuje prorok pred izraelským kráľom Achabom, aby autoritou živého Boha a služobnou poslušnosťou voči nemu zaštítil svoje poslanie a ohlásil obdobie sucha ako trest za kráľovu nevernosť a následnú nevernosť celého národa. Tieto slová boli programom Eliášovho života i pôsobenia a ich obsah bol na prorokovi vidieť. Keď sa neskôr v Sarepte pri Sidóne stretáva s vdovou, ku ktorej bol poslaný, aby sa oňho starala, a žiada ju o „trochu vody, aby sa napil“ , ao „Skyvu chleba“ , odpovedala: „Ako živý je Hospodin, tvoj Boh, nemám nič upečené...“ (1 Kráľ 17,12).

Karmelitány fascinovalo, že na Eliášovi bolo „vidieť“, že jeho Boh je Boh živý. Cítili sa dedičia tejto spirituality, zvlášť keď sa výrokom: „Ako živý je Hospodin zástupov, v ktorého službách stojím“ (2 Kráľ 3,14) zaštiťoval aj bezprostredný nástupca Eliášov v jeho prorockom úrade, Elizeus. Slobodným a kreatívnym zaobchádzaním s týmito slovami potom dospeli k „Eliášovmu výroku“, ktorý vyjadroval zároveň aj program ich duchovného života a úsilia: »Živý je Boh, pred ktorého tvárou stojím.« Život v Božej prítomnosti, v prítomnosti živého Boha, v počúvaní jeho slovu a „jednania podľa neho“ (porov. 1 Kráľ 18,36; Rehole, čl. 19), patria k ústredným prvkom spirituality Karmelu.

Ďalším Eliášovým slovom, ktoré utvára karmelitánsku spiritualitu, je výrok: „Zelo zelatus sum pre Domino Deo exercituum“ (1 Kráľ 19,10, Vulg.). Tieto slová sa dostali dokonca do nášho rádového znaku a preložené znamenajú: „Horlivosťou planu pre Hospodina, Boha zástupov.“ Horlivosť pre Boha, pre jeho kráľovstvo, pre jeho kult, najmä v dobách, keď ľudia nerozlišujú a klaňajú sa modlám, je ďalším z ideálov života karmelitána.

Keď som vstupoval do rádu, tento rys našej spirituality ma veľmi priťahoval. Nikdy ma nepriťahovala priemernosť! Už pred obrátením som nebol „priemerným hriešnikom“, po obrátení potom rozhodne nie „priemerným kresťanom“ (alebo ak chcete kresťanom „rozumným“, ktorý to so svojou vierou nepreháňa) a so vstupom na Karmel som v žiadnom prípade nespájal predstavu života „priemerného rehoľníka“. Ale len pred niekoľkými rokmi som si všimol zvláštny paradox: Eliáš tieto slová prednáša na vrchu Chorébu vo chvíli, keď síce má za sebou veľkolepý víťazný zápas s Baalovými a Ašerinými prorokmi, pri ktorom dal v stávku svoj život, a horlivosť mu teda určite uprieť nemôžeme . Avšak v okamihu, keď prednáša tieto slová, už má za sebou aj útek pred kráľovnou Jezábel, a ten sa neuskutočnil »podľa Pánovho slova«(porov. 1 Kr 18,36), ale zo strachu; preto, „aby si Eliáš zachránil život“ (porov. 1 Kr 19,3).

Okrem toho je Eliášov výrok odpoveďou na Hospodinovu otázku: „Čo tu robíš, Eliáš?“ (1 Kráľ 19,9). Pán akoby bol takmer prekvapený, že svojho proroka nachádza niekde, kam ho – minimálne prvoplánovo – neposlal. Pravdivejšie by mal Eliáš odpovedať: „Veľmi som horlil pre Hospodina, Boha zástupov, ale teraz som na úteku, pretože mám strach z človeka, mám strach z kráľovnej a jej pomsty.“ Možno, že bol Eliáš tak navyknutý pokladať sa za človeka, ktorý stále „planie horlivosťou“, že ani nebol schopný vidieť, že pre túto cestu na horu Choréb to neplatí. Chvíľa pod tŕnistým kríkom, keď hovorí: „Už dosť, Pane, vezmi si môj život, veď nie som lepší ako moji otcovia“(1 Kráľ 19,4), táto chvíľa už je štyridsať dní minulosťou, je zabudnutá alebo potlačená. Teraz má za sebou štyridsaťdňový heroický pochod v sile tajomného chleba, ktorý mu priniesol anjel. A možno – bez toho, aby spochybnil božský zdroj výdatnosti tohto pokrmu – žasne, koľko toho vydržal aj on sám.

Tieto meditácie či úvahy si samozrejme nekladú za cieľ dobrať sa toho, čo prežíval biblický Eliáš. Ich zmyslom je pomôcť nám vo svetle Eliášovho príbehu nahliadnuť svoj vlastný život s Bohom a jeho úskalia. Nastaviť zrkadlo nášmu prežívaniu života z milosti, na ktorom sa tak rada priživí aj samoľúbosť. Tiež naša horlivosť môže existovať viac v rovine našich prianí ako v skutočnosti, alebo môže byť chybnou interpretáciou či zastieraním jednania zo strachu a zbabelosti.

V každom prípade Hospodin Eliáša neodmieta, prijíma ho aj s tým, ako je schopný či neschopný celú situáciu vidieť a interpretovať, nerozväzuje s ním „prorocký pracovný pomer“ pre jeho slabosť a zlyhanie. Naopak, na vrchu Chorébu mu dáva novú skúsenosť svojej prítomnosti „nie vo vetre“ , „nie v zemetrasení“ , „nie v ohni“ , ale „v tichom jemnom hlase“ (porov. 1 Kr 19, 11n). Spôsobom, ako to vie len Boh, zakomponoval Eliášov strach i útek do cesty jeho osobného rastu bez toho, aby pritom utrpelo prorocké poslanie. Vďaka tomuto Pánovmu pedagogickému umeniu mohla mať Eliášova cesta kontinuitu a byť skutočne zavŕšená „výstupom“, nie už len na vrchol hory (či už Karmel alebo Choréb), ale „do neba“, ako to čítame v Druhej knihe Kráľovskej:»Eliáš vystupoval vo víchrici do neba na ohnivom voze s ohnivými koňmi« (porov. 2 Kráľ 2,11).

O Božiu pretvárajúcu moc a jeho múdru pedagogiku, ktoré sa prejavujú na tých, ktorí sa snažia v duchu Eliášovej „žiť pred Božou Tvárou“; o Božia horlivosť pre nás, ktorá predchádza našu „horlivosť pre Pána“ a bdie nad ňou, aby bola po celý náš život opätovne roznecovaná aj korigovaná, sa opierajú aj nádeje súčasného Karmelu.

Slávnosť proroka Eliáša slávime na Karmeli 20. júla ako jednu zo štyroch hlavných rádových slávností (ďalšími sú slávnosť Panny Márie Karmelskej; slávnosť sv. Jozefa, hlavného patróna rádu; slávnosť sv. Cyrila a Metoda, hlavných patrónov Českomoravskej generálnej delegatúry). „Šťastní, ktorí ťa videli a tvojím priateľstvom boli vyznamenaní!“ (Sir 48,11).