laetare_
393

Na trhu v Alexandroškéne (3)

(M.Valtorta:Evanjelium,ako mi bolo odhalené,5/183)

Nádvorie troch bratov je spolovice v tieni, spolovice ožiarené slnkom. Je plné ľudí, ktorí chodia sem a tam za svojimi nákupmi, kým na malom námestí pred bránou hučí alexandroškénsky trh v zmätku pobehujúcich a motajúcich sa zákazníkov a kupcov, oslov, oviec, baránkov, i hydiny. Pretože, rozumie sa, že ľudia sa tu menej okúňajú, a tak nosia na trh aj hydinu a neboja sa znečistenia. Erdžanie, bľakot, kotkodákanie sliepok a víťazné kikiríkanie kohútov sa mieša s hlasmi ľudí vo veselom chóre, ktorý zavše naberie dramaticky vysoké tóny kvôli nejakej škriepke.
Aj na dvore bratov je veľmi rušno a nechýba občasná hádka, buď pre cenu, alebo preto, že nejaký zákazník práve kúpil to, čo mal v úmysle kúpiť niekto iný. Nechýba ani hundravé bedákanie žobrákov, ktorí na námestí pri bráne vyratúvajú svoje biedy smutným a žalostným vyspevovaním, čo zneje ako bedákanie zomierajúceho.
Rímski vojaci prichádzajú k majiteľom na námestí a do skladov. Predpokladám, že služobne, lebo ich vidím ozbrojených, a nikdy nie sú sami medzi Feničanmi, ktorí sú všetci ozbrojení.
Aj Ježiš sa prechádza po dvore, chodí so šiestimi apoštolmi akoby očakával vhodnú chvíľu na príhovor. Potom vyjde na chvíľu na námestie, prejde okolo žobrákov, ktorým dá almužnu. Ľudia sa na chvíľu zastavia, pozorujú skupinu Galilejčanov a vypytujú sa, kto sú tí cudzinci. A sú už niektorí, ktorí vedia odpovedať, lebo už dostali správy od troch bratov, ktorých hosťami sú.
Za Ježišovým chrbtom, ktorý sa pokojne prechádza a hladká deti, s ktorými sa stretáva na ceste, sa ozýva vrava. Počuť aj posmešky a málo lichotivé prívlastky na adresu Židov, no nechýba ani úprimná túžba počuť tohto ,Proroka', tohto ,Rabbiho', tohto ,Svätého', tohto ,Mesiáša' Izraela, lebo také sú mená, ktorými ho označujú podľa stupňa viery a čistoty úmyslov.
Počujem dve matky: ,,Ale je to pravda?"
,,Mne to povedal Daniel, práve mne. On sa rozprával v Jeruzaleme s ľuďmi, ktorí videli zázraky Svätého."
,,Áno, súhlasím. Ale je to tento muž?"
,,Ó! Daniel mi povedal, že to môže byť len on - podľa toho, čo hovorí."
,,Potom... čo povieš? Pomôže mi, aj keď som len prozelytka?"
,,Ja by som povedala, že áno... Skús. Možno sa už k nám sem nevráti. Skús, skús! Zle ti určite neurobí."
,,Idem," povie ženička a nechá tak predavača riadov, s ktorým dojednávala kúpu mís. Predavač, ktorý počul rozhovor dvoch žien, sklamaný a roztrpčený, že mu dobrý obchod vyšiel nazmar, sa vyvŕši na žene, ktorá tam zostala a zahrnie ju nadávkami: ,,Prekliata prozelytka! Židovská krv! Zapredaná žena," a podobne.
Počujem dvoch tučných bradatých mužov, ako hovoria: ,,Rád by som ho počul. Hovoria, že je veľký Učiteľ."
,,Prorok, musíš povedať. Väčší než Krstiteľ. Eliáš mi povedal isté veci! Zaujímavé veci! On ich vie, lebo má sestru vydatú za jedného sluhu veľmi bohatého muža v Izraeli. Ten bohatý muž je veľký priateľ Rabbiho..."
Tretí, azda Feničan, ktorý bol blízko a počul, čo si hovorili, strčí svoju uhladenú tvár posmeškára medzi tých dvoch, a zarehoce sa: ,,Pekná svätosť! Okorenená bohatstvom! Podľa toho, čo viem, svätý by mal žiť chudobne!"
,,Mlč, Doro, ty prekliaty jazyk. Ty, pohan, nie si hoden posudzovať tieto veci."
,,Ach! Vy ste toho hodní! Najmä ty, Samuel! Urobil by si lepšie, keby si mi splatil ten dlh."
,,Tu máš! Vezmi si a už ma neobchádzaj, ty vampír s tvárou fauna...!"
Počujem otázku poloslepého starca, ktorého sprevádza dievčatko: ,,Kde je, kde je Mesiáš?" A dievčatko kričí: ,,Pustite starého Marka! Prosím, povedzte starému Markovi, kde je Mesiáš!"
Dva hlasy, starý a chrapľavý, chvejúci sa, a dievčenský, strieborný a istý - sa márne rozliehajú po námestí, kým sa ich istý muž nespýta: ,,Chcete ísť k Rabbimu? Išiel k Danielovmu domu. Tam stojí, pozri, a rozpráva sa so žobrákmi."
Počujem dvoch rímskych vojakov: ,,Musí to byť ten, ktorého Židia prenasledujú, pekné podšívky! Stačí naňho pozrieť a vidno, že je lepší než oni."
,,Veď preto ich otravuje!"
,,Poďme to povedať zástavníkovi. Taký je rozkaz."
,,Ale hlúpy rozkaz, Kajus! Rím si dáva pozor na baránky a znesie, povedal by som hladká, tigrov," povie Scipius.
,,Nemyslím si, Scipius. Poncius ľahko posiela ľudí na smrť!"
,,Áno..., ale nezatvára svoj dom pred plaziacimi sa hyenami, ktoré mu lichotia."
,,Politika, Scipius, politika!"
,,Zbabelosť, Kajus, a hlúposť. Tohto muža by mal mať za priateľa. Aby mu pomohol udržať v poslušnosti túto ázijskú čvargu. Poncius neslúži dobre Rímu, keď si nevšíma tohto dobrého muža a lichotí ničomníkom."
,,Nekritizuj prokonzula. My sme vojaci a predstavený je svätý ako boh. Prisahali sme poslušnosť božskému cézarovi a prokonzul je jeho predstaviteľom."
,,To je v poriadku, pokiaľ idde o povinnosť voči vlasti, svätej a nesmrteľnej. Ale nie pokiaľ ide o osobný úsudok jednotlivca."
,,Ale poslušnosť sa zakladá na úsudku. Ak sa tvoj úsudok vzbúri voči poriadku a kritizuje ho, už nebudeš poslúchať úplne. Rím sa opiera o našu slepú poslušnosť, aby ochránil svoje vydobyté územia."
,,Hovoríš ako tribún a máš pravdu. Ale upozornil by som ťa, že ak Rím je kráľovná, my nie sme otroci. Sme poddaní. No Rím nemá, nesmie mať občanov otrokov. A je otroctvo brániť občanom, aby si povedali svoje názory. Ja hovorím, môj názor je, že Poncius robí zle, že sa nestará o tohto Izraelitu, nazývaného Mesiáš, Svätý, Prorok, Rabbi, ako chceš. A cítim, že to môžem povedať, lebo tým sa nezmenší moja viera ani moja láska k Rímu. Ba práve to by som chcel, lebo cítim, že on, keď učí úcte k zákonom a k predstaveným, ako to robí, spolupracuje na blahobyte Ríma."
,,Ty si vzdelaný, Scipius... Urobíš kariéru. Už si postúpil! Ja som biedny vojak. Ale pozri, vidíš tam? Ľudia sa zhromaždili okolo toho Muža. Poďme to povedať našim vojenským predstaveným."
Naozaj, pri bráne troch bratov je hlúčik ľudí okolo Ježiša, ktorého dobre vidieť pre jeho vysokú postavu. Potom zrazu počuť krik a ľudia sa rozrušia. Mnohí pribiehajú ku skupine z trhu, kým zase niektorí zo skupiny bežia na námestie a ďalej. Otázky ... a odpovede...
,,Čo sa stalo?"
,,Čo sa deje?"
,,Muž z Izraela uzravil starého Marka!"
,,Závoj z jeho očí sa rozplynul."
Ježiš medzitým vošiel do dvora, nasledovaný húfom ľudí. Na jeho konci je jeden z žobrákov, mrzák, ktorý sa vlečie viac na rukách ako na nohách. Ale ak má vykrútené a bezvládne nohy, takže bez palíc sa nemôže ani pohnúť, hlas má poriadne silný! Je ako siréna, ktorej hlas sa nesie vzduchom slnečného rána: ,,Svätý! Svätý! Mesiáš! Rabbi! Zmiluj sa nado mnou!" Kričí z plného hrdla a bez prestania.
Obrátia sa dvaja či traja ľudia: ,,Šetri si dych! Marek je Žid, ty nie. Uzdravuje pravých Izraelitov, nie tých, čo sa zrodili zo psa!"
,,Moja matka bola Hebrejka..."
,,A Boh ju potrestal za jej hriech, keď jej dal teba, netvora. Choď preč, sukin syn! Vráť sa na svoje miesto, bahno do bahna...!"
Muž sa oprie o múr, ponížený a vystrašený vyhrážkami i hroziacimi päsťami...
Ježiš sa zastaví, obráti sa, pozerá. Prikáže mu: ,,Muž, poď sem!"
Muž naň pozerá, pozerá na tých, ktorí sa mu vyhrážali... a neodváži sa ísť dopredu.
Ježiš sa pretlačí cez malý zástup a ide k nemu. Vezme ho za ruku, či vlastne položí mu ruku na plece a povie: ,,Neboj sa. Poď so mnou dopredu." A pozerajúc na tých bezcitných ľudí povie prísne: ,,Boh patrí všetkým ľuďom, ktorí ho hľadajú a ktorí sú milosrdní."
Tí sa dovtípia a teraz sú to oni, čo zostávajú na konci zástupu, teda zostanú tam, kde sú.
Ježiš sa znova obráti. Vidí ich tam, zmätených a nachystaných odísť, a povie im: ,,Nie, poďte aj vy dopredu. Prospeje to i vám, vyrovná a posilní to vaše duše tak, ako ja vyrovnám a posilním tohto muža, lebo mal vieru. Muž, hovorím ti, buď uzdravený zo svojej choroby." A odtiahol ruku z pleca mrzáka potom, keď týmto čosi otriaslo.
Muž sa postaví bezpečne na nohy, odhodí barle zodraté dlhým používaním a kričí: ,,Uzdravil ma. Nech je pochválený Boh mojej matky!" Potom si kľakne a pobozká lem Ježišových šiat.
Vzrušenie tých, čo chcú vidieť, alebo tých, čo videli a komentujú to, dosahuje vrchol. Na konci vstupnej haly, vedúcej z námestia do dvora, sa vrava ozýva ako zo studne, a odráža sa ako ozvena od múrov Kastra.
Vojaci sa určite zľakli, že došlo k nejakej ruvačke - čo sa zrejme stáva veľmi ľahko na týchto miestach s toľkými protikladnými rasami a náboženstvami -, a pribehne hliadka, ktorá si surovo razí cestu lakťami, a pýta sa, čo sa stalo.
,,Zázrak, zázrak! Jonáš, ten mrzák, bol uzdravený. Aha, tam je, vedľa toho Galilejčana."
Vojaci pozerajú jeden na druhého. Nehovoria, kým neprejde celý zástup, za ktorým sa hrnie ďaľší zástup ľudí zo skladov alebo z námestia, kde ostali len predavači, celí nahnevaní na náhly zvrat, ktorý spôsobil, že trh v ten deň úplne skrachoval. Keď vojaci vidia prechádzať jedného z bratov, opýtajú sa ho: ,,Filip, vieš, čo teraz robí Rabbi?"
,,Rozpráva, vyučuje, je na mojom dvore!" odpovie Filip hrdo.
Radia sa medzi sebou. Zostať? Odísť preč?
,,Zástavník nám povedal, aby sme dozerali..."
,,Na koho? Na toho muža? Pokiaľ ide oňho, môžeme ísť hrať kocky o amforu cyperského vína," povie Scipius, vojak, ktorý predtým v rozhovore s kolegom obhajoval Ježiša.
,,Povedal by som, že našu ochranu potrebuje on, a nie právo Ríma! Vidíte ho tam? Medzi našimi bohmi nie je nikto tak mierny, a predsa takého mužného vzhľadu. Táto zberba ho nie je hodna. A nehodní ľudia sú stále zlí. Ostaňme ho brániť. Ak bude treba, ochránime ho a tým galejníkom pohladkáme chrbát," povie spolovice sarkasticky, spolovice s obdivom iný vojak.
,,Dobre hovoríš, Pudentus. Azius, choď a zavolaj zástavníka Prokora - ktorému sa stále sníva o sprisahaniach proti Rímu a... o povýšeniach pre seba -, aby sa presvedčil, že tu nezíska nárameník na brnenie ani veniec."
Mladý vojak odbehne, behom sa vráti a vraví: ,,Prokorus nepríde. Posiela triára Akvilu..."
,,Výborne! On je lepší než sám Cecílius Maximus. Akvila slúžil v Afrike, v Galii, a bol v tých divokých lesoch, kde bol vyhladený Varus so svojimi légiami. Pozná Grékov a Britov a má dobrý nos na rozlišovanie... Ó! Salve! Tu je náš slávny Akvila! Poď, poúč nás, úbožiakov, pochopiť hodnotu ľudí!"
,,Nech žije Akvila, učiteľ armády!" zvolajú všetci a srdečne šťuchnú starého vojaka, ktorého tvár, holé ramená a lýtka sú poznačené jazvami.
Usmeje sa priateľsky a zvolá: ,,Nech žije Rím, učiteľka sveta! Nie ja, úbohý vojak. Čo sa deje?"
,,Máme pozorovať toho vysokého muža, čo má vlasy ako najsvetlejšia meď."
,,Dobre. A kto to je?"
,,Hovoria, že je Mesiáš. Volá sa Ježiš a je z Nazareta. To je ten, pre ktorého bol vydaný rozkaz..."
,,Hm! Možno... Ale nazdávam sa, že naháňame oblaky."
,,Rozpráva sa, že sa chce vyhlásiť za kráľa a zosadiť Rím. Veľrada, farizeji, saduceji a herodiáni ho udali Ponciovi. Ty predsa vieš, že Židia majú toho chrobáka v hlave, a zavše sa vynorí nejaký kráľ..."
,,Áno, áno... Ale ak sa znepokojujú len pre tohto...! V každom prípade - vypočujme si, čo hovorí. Nazdávam sa, že onedlho začne hovoriť."
,,Od vojaka, ktorý je u stotníka, som počul, že Publius Kvintilianus mu hovoril o ňom ako o božskom filosofovi... Ženy z Ríma sú ním nadšené...," povie ďaľší mladý vojak.
,,To verím! Bol by som ním nadšený aj ja, keby som bol ženou, a chcel by som..."
,,Mlč, ty nemravník..." žartuje ďaľší.
,,Ticho, Sabinus. On už hovorí a ja chcem počúvať," prikáže triár. A všetci stíchnu.
Ježiš vystúpi na debnu postavenú pri stene. Preto ho môžu všetci dobre vidieť. Jeho láskavý pozdrav sa už šíri vo vzduchu a za ním nasledujú slová: ,,Deti jediného Stvoriteľa, počúvajte!" A pokračuje v pozornom tichu zástupu...