F A Š I A N G Y -O S T A T K Y

Fašiangy -13.február ukončuje obdobie veselosti,spevov,zábavy...tesne pred polnocou ešte pochovajú basu,symbol radosti a spevu a o polnoci zvon oznámi smutným hlasom,že sa začína smutné obdobie pôstu,ktoré si užijeme 40 dní a nocí...ale i to je treba,aby sa človek v zriekaní a pôstom mohol vnútorne i telesne očistiť a pripraviť sa na Veľkú Noc a slávne Vzkriesenie Ježiša...

14.februára prichádza Smutná,uplakaná Popolcová streda...ktorá prináša od pradávna bolestnú, ubíjajúcu PRAVDU...PRACH... SI A... NA... PRACH... SA... OBRÁTIŠ...tento rok sa s Popolcovou Stredou zviezol a doviezol aj sv.Valentín...patrón zaľúbených a zamilovaných...ale prach večnej pravdy padne aj na nich,na zaľúbených,milencov...a pripomenie všetkým krutú,bolestnú pravdu...o krátkom ľudskom živote,o pominuteľnosti a volaní večnosti...kam všetci živí spejeme...Lebo... PRACH SI A NA PRACH SA OBRÁTIŠ...

I naši predkovia sa vedeli slušne zabaviť...a potom vzorne dodržiavali pôst...nekonali sa žiadne svadby,ani veselia...Celá cirkev sa ponorila do smutného očakávania,ktoré vyvrcholí smrťou Ježiša na Kríži...

Fašiangy - najveselšie zvyky počas roka majú pôvod v predkresťanskom období a patria k zvykom spojeným s prelomom zimy a jari.

Fašiangy predchádzajú veľkonočnému pôstnemu obdobiu (začínajú sa na Troch kráľov a končia sa Popolcovou stredou). V minulosti ako aj dnes sú obdobím veselostia hodovania, vyvrcholením ktorého je fašiangová zábava s maskami vyjadrujúcimi „svet naruby“, v ktorom sa stierali spoločenské bariéry.

Za najarchaickejšie fašiangové masky sa považujú masky, ktoré znázorňovali rôzne zvieratá. Najčastejšia bola maska turoňa (tura alebo býčieho človeka), kozy, medveďa a koňa.

Extrémny prípad osláv -Fašiangov a ostatkov je SLÁVNE NESLÁVNY KARNEVAL V RIO DE JANEIRO v Brazílii,kde tie oslavy prekračujú aj únosnu mieru, voči čomu sa stavia i katolícka cirkev...

Pochovanie basy - v utorok pred Popolcovou Stredou

Fašiangy vrcholia posledný týždeň pred veľkonočným pôstom, počas ktorého chodia maskované družiny so spevom po dedine a vystrájajú všelijaké kúsky. Symbolom konca fašiangov je pochovávanie basy, pri ktorom sa paroduje skutočný pohreb.

Fašiangy (iné názvy: fašiang; nárečovo: fašianok zastarano: fašang(y), fašäng, fašank, faršongy, faršongy, foršangy, mäsopust, masopust) je obdobie od Troch kráľov až do polnoci pred Popolcovou stredou. Potom nasleduje 40 dňový pôst (zavedený až koncom 4. storočia kresťanskou cirkvou) až do Veľkého piatku. Je to prechodné obdobie (v obyčajovom cykle) medzi zimou a jarou.

Názov

Podľa prameňov z obdobia Veľkej Moravy sa u nás v 9. storočí používal termín mjasopust (koniec jedenia mäsa pred pôstom). V Česku sa toto slovo zachovalo ako masopust, na Slovensku sme však neskôr prebrali nemecký názov fašiangy (nem. der Fasching) .

Fašiangy na dedine

Oslavy fašiangov sa regionálne líšili, aj keď sa vyskytovali aj spoločné črty. Napríklad v regióne Liptov a v obci Čičmany sa varila praženica, na ktorú bola pozvaná celá dedina. Mládenci najprv týždeň pred zábavou chodili po dedine a pozývali dievčatá, ale aj starších. Pri tejto obchôdzke nezabudli zozbierať vajíčka a slaninu. Praženicu väčšinou pripravovala richtárka, potom sa začínala zábava, na ktorej boli aj pražené šišky, karamel, závin, huspenina a ďalšie miestne špeciality. V Honte bolo zvykom robiť pálenku. Chlapci chodili po dedine a vyberali zrno, taktiež spojené s obchôdzkami za dievčatami a pýtaním slaniny, klobásy a niekde im dali aj údené mäso. Všetko sa odnieslo na priadky, kde dievčatá pripravili pohostenie. Fašiangy sa končili v utorok o polnoci.

Fašiangy v meste

Robili ich remeselnícke cechy. Teda skôr sa tu konali zábavy, ktorých hlavnými organizátormi boli tovariši. Väčšinou sa konali v dome majstra, pretože tu sa vítali noví tovariši, ktorým bolo poskytnuté krátkodobé ubytovanie. V tomto období sa zvykli stávať z učňov tovariši. Museli však uspieť v rôznych skúškach. Napríklad v Kežmarku bolo typické kúpanie v studenej a potom teplej vode, nosenie na žrdi atď. Jednotlivé cechy konali sprievody a snažili sa o čo najväčšiu atraktívnosť. Mlynári behali na chodúľoch, debnári krútili nad hlavami obručami a podobne. Remeselnícke fašiangové zvyky zanikli pred 1. svetovou vojnou.

Bujará zábava, fašiangové sprievody, uvoľnené spoločenské konvencie, bláznivé masky, vôňa zabíjačkových špecialít a smažených šišiek a občas i voľnejšie mravy aj takto by sa dali charakterizovať Fašiangy. Slovo fašiang pochádza z nemeckého "vast-schane", čo značí niečo ako "posledný nápoj" alebo aj "výčap".

Preto boli Fašiangy odjakživa symbolom radosti, veselosti a hojnosti. V podstate sú akýmsi veselým spojivom medzi vážnym časom Vianoc a vážnym obdobím predveľkonočným. Dalo by sa teda povedať, že sú obdobím prechodu od zimy k jari.

"Fašiangy sú starobylým obdobím, ktoré v ľudovom kalendári symbolizujú prechodové obdobie medzi zimou a jarou. Spájajú sa v nich starobylé archaické slovanské agrárne kulty so stredovekou karnevalovou mestskou tradíciou, ktorá si v ľudovom prostredí našla svoje miesto, ako symbol ľudového veselia, zábavy, hodovania, pitia a predovšetkým patrí fašiangovým obchôdzkam v maskách. Fašiangové obdobie začína od Troch kráľov a končí pred Popolcovou stredou, ktorou začína obdobie štyridsaťdňového Veľkého pôstu bez zábav, tancovačiek a svadieb.

Fašiangové obdobie vrcholí tradičným fašiangovým sprievodom zvieracích masiek i masiek parodujúcich ľudí na rôznych stupňoch spoločenského rebríčka, štedrou hostinou a symbolickým pochovávaním basy. Maškary so sebou nosili ražeň alebo palicu, na ktorú im v navštívených domoch, ako odmenu napichovali klobásy, slaninu a iné pochutiny.

Je to akýsi „svet naopak“, kedy si maškary v sprievodoch dovoľujú rôzne kúsky vyvolávajúce všeobecnú zábavu a humor aj tam, kde by to ináč nebolo tolerované. Bolo dokonca dovolené porušovať zaužívané spoločenské pravidlá. Nakoniec o charaktere týchto vrcholiacich dní fašiangov spojených s uvoľnenou zábavou, vypovedá aj to, že im ľudia príznačne hovorili napríklad „šaľene“ dni či „ostatky“."

SPRIEVOD MASIEK

Jedno z najkrajších období roka, ktoré je plné tradičných zvykov, sú fašiangy. Čas bujarých zábav, veselia, kedy sa do hojnosti spievalo a tancovalo, jedlo a hodovalo. Nechýbali obľúbené zabíjačky a svadby. Fašiangy, ktoré nasledovali po vianočnom období a končili pred Veľkým pôstom, symbolizujú obdobie prechodu od zimy k jari. Obdobie fašiangov začína sviatkom Troch kráľov a končí o polnoci pred Popolcovou stredou.
Oslavované tými najrôznejšími spôsobmi sú na celom svete. Asi najpopulárnejším a najslávnejším fašiangovým sviatkom je karneval v brazílskom Rio de Janeiro. Na Slovensku majú fašiangy tiež najrôznejšie podoby – v závislosti od zvykov v jednotlivých regiónoch. Jeden zvyk je však všadeprítomný. Sprievod masiek nesmie chýbať žiadnym správnym fašiangom.
ZÁBAVY, VESELOSŤ, TANEC, SMIECH A VOŇAVÝ CHRUMKAVÝ PAMPÚŠIK

Na fašiangy končili priadky, ktoré vypĺňali neskorú jeseň a predvianočné obdobie. Cez fašiangy sa z napradených nití začínalo tkať. Do spoločnosti sa prijímali mládenci a dievčence, učni sa stávali tovarišmi a cechy volili nových cechmajstrov. Nechýbali tiež obľúbené hry a predstavenia, či rôzne tajomné obrady.
Fašiangy boli tiež sviatkom jedla. Na každej zábave sa stoly prehýbali od tradičných fašiangových dobrôt. Určite aj vy dobre poznáte vyprážané pečivo – šišky, pampúšiky, či fánky.

FAŠIANGOVÝ TUČNÝ ŠTVRTOK

K fašiangom sa viaže aj viacero pranostík. Jedna z nich hovorí „krátke fašiangy – tuhá zima“. Nielen preto sa všetci tešili, ak fašiangy trvali čo najdlhšie. Na dedinských tancovačkách bolo ideálne prostredie, kde si slobodné dievčence našli svojich ženíchov, mládenci vyvolili svoje nevesty. Ak boli fašiangy dlhé, hovorievalo sa, že sa vydajú všetky slobodné dievky, aj tie škaredé.
Zvláštnym dňom bol posledný štvrtok pred Popolcovou stredou. Volal sa aj Tučný štvrtok. V tento deň sa ženy správali neobvykle. Boli podráždené, voči mužom agresívne, popíjali v krčmách, tancovali a spievali na uliciach. Nuž svet bol vtedy celý „hore nohami“.
FAŠIANGOVÝ SPRIEVOD A UTORKOVÁ MUZIKA PRED POPOLCOVOU STREDOU

Keď nastane „Škaredá streda“, veselosti, muzike, harmonike je koniec. Ešte predtým si však dedinčania užívali najznámejší fašiangový zvyk – chodenie fašiangovníkov na koledu po domoch. Tu zavinšovali gazdinej, aby úroda a konope pekne narástli, aby bolo všetkého hojnosť a vytancovali všetky dievky v dome. Ako odmenu dostali fašiangovníci vajíčka, pálenku, klobásky, slaninu, koláče aj peniaze, aby bolo z čoho zaplatiť fašiangovú muziku. Mládenci – fašiangovníci, ktorí robili sprievod vždy v poslednú fašiangovú nedeľu, boli odetí do najrôznejších masiek. Najčastejšie sa prezliekali za ženy, prespanky s malým deckom, mladuchy a ženáčov, cigánky, alebo žobrákov, kováčov, drotárov, kominárov. Často nechýbali masky s vyobrazením zvierat, napríklad medveď, či cap. Fašiangový sprievod, čo ako strašidelne vyzeral, bol plný zábavy a veselosti, často parodoval svadobníkov, vysmieval sa z lenivosti, hlúposti a pýchy. Všetky postavy v sprievode symbolizovali plodnosť, ale aj smrť. V rukách nosili šabľu, alebo ražeň, na ktoré im dedinčania napichovali slaninku a klobásu. Zapichovanie ražňa symbolizovalo prepojenie medzi nebom a zemou.
Jeden z veľmi starých zvykov bol, že ak v pondelok, alebo utorok, pred poslednou fašiangovou nedeľou prišla dievka do krčmy odetá do bieleho rubáša, znamenalo to, že rodičia pustia a privítajú fašiangovníkov a muziku v dome a pohostia ich. Nikdy sa nemohlo stať, že by takýto dom obišli, pretože by to bola najväčšia urážka tejto rodiny.

Život našich predkov bol naozaj pestrý, preto sa na budúce pozrieme na to akým činnostiam sa nielen počas tohto obdobia, ale aj počas celej zimy venovali.

FAŠIANGY- symbol veselosti, zábavy, hodovania a pitia ašiangy, Turíce, Veľká noc príde... jedna z najznámejších a na Slovensku najrozšírenejších fašiangových pesničiek. Málokto však vie, že jej slová nie sú úplne pravdivé. Po správnosti nasleduje po Fašiangoch Veľká noc a presne sedem týždňov po Veľkej noci prichádzajú turičné sviatky. F Obdobie od Troch kráľov do Popolcovej stredy nazývame fašiangy. Fašiangy sú prechodom medzi zimným a jarným obdobím. Počas fašiangov prevláda bujará zábava, organizujú sa svadby a zabíjačky. Hlavne posledné tri dni sú vyplnené zábavami, nadmerným pitím alkoholu a jedením. Posledný štvrtok pred koncom fašiangov sa v minulosti nazýval aj tučný štvrtok. Tento deň bol príznačný tým, že sa ženy začali správať neobvykle – boli agresívne voči mužom, popíjali v krčmách, tancovali a spievali na uliciach. Jedným slovom – svet je počas fašiangov „hore nohami“. Neodmysliteľnou súčasťou fašiangov sú tradičné fašiangové hry, v rámci ktorých boli predvádzané rôzne magicko – rituálne úkony. Po dedinách šli v sprievode mladí muži preoblečení v rôznych maskách. Najčastejšie to boli masky: Cigánka, Žobrák, Drotár, Stará žena, Prespanka s deckom, Mladucha a Mladý zať, Kováč, Kominár, Handrár, ale aj maska Medveďa, Kozy, Turoňa a Slameníka, ktoré symbolizovali plodnosť, ale aj smrť. V ruke držali ražeň alebo šabľu – prastaré symboly mužskej sily a plodnosti. Na ražeň im ľudia napichovali slaninu, klobásu, dávali im vajcia a peniaze na spoločné posedenie. Zapichovanie ražňa do povaly symbolizovalo pomyselné spojenie neba so zemou. Muži prezlečení v maskách žobrali, kradli, predstierali prácu, za ktorú sa dožadovali odmeny, ale aj tancovali tance „na konope“ či „ na ľan“. Ich úlohou bolo zabaviť dedinčanov. Parodovali preto svadobníkov, vysmievali sa z vydajachtivosti, lenivosti, hlúposti, pýchy a spanštelosti a trestali staré dievky- priviazali im na nohu klát. Jedným slovom si mohli dovoliť počas fašiangov to, čo si inokedy nemohli. Strašili malé deti, naháňali, štípali ženy, tancovali s nimi, dokonca ich váľali po zemi.

Typickým fašiangovým jedlom boli šišky vyprážané na masti. Najveselšie obdobie roka však strieda 40- dňový pôst. Ukončia sa všetky zábavy a svet sa vráti opäť na rok do starých koľají. Na poslednej fašiangovej zábave sa preto predvádza symbolické pochovávanie basy. Pochovávanie basy je ľudová hra parodizujúca skutočný pohreb. Jej základným motívom je zákaz zábav počas nasledujúceho pôstu. Jedná sa o výrazné komické stvárnenie. Hlavnými kostýmovanými postavami sú postavy kňaza, rechtora a smútiacich „pozostalých“. Kňaz paroduje obrad rozlúčky, aká býva pri cirkevnom obrade, ohlasuje koniec zábavy a lúči sa s basou, ktorú za náreku prítomných vynášajú von. Priebeh pochovávanie basy je nasledovný: oznámenie o ochorení, vyšetrovanie lekárom, odvoz do nemocnice, oznámenie o smrti, pohrebný sprievod, plač nad hrobom a čítanie testamentu. Texty však nie sú dané, vytvárajú si ich herci sami, väčšinou ide o improvizáciu. Sú často popretkávané humornými príbehmi a vlastnosťami obyvateľov danej dediny. Keď je basa pochovaná, môže začať pôst. Obdobie veľkonočného pôstu začína dňom, ktorý poznáme pod názvom Popolcová streda alebo Škaredá streda. Je to pohyblivý sviatok, jeho dátum sa ráta podľa lunárneho kalendára a pripadá na 40. deň pred Veľkou nocou. Toho roku pripadá Popolcová streda na 22. februára. Slávenie Popolcovej stredy bolo zavedené v 7. storočí a tento deň sa stal dňom pokánia a pôstu. Pôst mal pomôcť človeku nájsť cestu k duchovným hodnotám. Veriaci si na prijatie sviatosti v tento deň obliekali v zmysle prvokresťanských tradícií kajúci odev a posýpali sa popolom. Zvyk posýpať sa popolom pretrval dodnes, avšak už len symbolicky, kedy kňaz urobí popolom krížik na čelá veriacich. Odev bol ladený do smútočných farieb. Najčastejším jedlom Popolcovej stredy bola kyslá mliečna polievka. Veľkonočný pôst sa končí Veľkým piatkom.

Na fašiangy, od Troch kráľov do Popolcovej stredy, kraľujú masky

Fašiangy predstavujú obdobie od Troch kráľov (šiesteho januára) do Popolcovej stredy. Tá v roku 2024 pripadá na na 14. február. Názov je odvodený z nemčiny. Fašiangy sa slávia najmä v posledných dňoch pred pôstom a sú podľa Etnogfického atlasu Slovenska vyvrcholením prechodného obdobia medzi zimným a jarným cyklom.
V Mastný štvrtok sa tradične vypekali šišky / kreple a potom nasledoval - dnes by sme povedali - "fašiangový víkend".
Fašiangové obrady sú spojené s očakávaním zmeny - prírodnej, alebo aj spoločenskej - a svojským spôsobom dočasne rušia zavedené poriadky a normy. Pre fašiangy je typické imitovanie a parodovanie zavedených vzťahov v bežnom živote a bujaré veselie. Ženy v rozpore s niekdajším tradičným životným štýlom poriadali počas fašiangov roztopašné ženské zábavy, na ktorých nechýbal dostatok alkoholu, tance a divé vyskakovanie alebo sánkovanie, čo nebolo nič iné ako pokusy o mágiu a symbolické aktivity na zabezpečenie úrody a plodnosti.
Fašiangy sú nemysliteľné bez masiek. Na dedinách robili pochôdzky po domoch s maskami muži. Tradičné masky - medveď, turoň, koza, kôň - znázorňujú mužskú silu plodnosti. Masky predvádzali najčastejšie smrť a ožitie zvieraťa, čo malo vyjadriť obnovu, prebúdzanie prírody k životu po zime. K najstarším maskám patria muži preoblečení za ženy, prespanky alebo Cigánky, ktoré zdôrazňujú alebo parodujú erotické momenty, napríklad v správaní svadobného páru. Muži v maskách majú aj typické rekvizity, napríklad ražeň na napichovanie slaniny, šabľu, ale aj tanečné rekvizity, zvonce a hrkálky.
Fašiangy v mestách dostali inú podobu, vychádzala z tradícií mestských stredovekých a renesančných slávností, ktoré mali svoje korene v starorímskych slávnostiach karnevalového typu.

Viac o fašiangových šiškách.

Fašiangy na Slovensku

Bujará zábava, fašiangové sprievody, uvoľnené spoločenské konvencie, bláznivé masky, vôňa zabíjačkových špecialít a smažených šišiek, sýte jedlá, sladké pokušenia a občas i voľnejšie mravy. Korene fašiangových zvykov siahajú do dávnej minulosti slovanských pohanských rituálov. Fašiangy boli odjakživa symbolom radosti, veselosti a hojnosti. Sú v podstate obdobím prechodu od zimy k jari. Zvyky a obrady fašiangového obdobia symbolizovali činnosti na zabezpečenie úrody a plodnosti.
Slovo fašiang pochádza z nemeckého "vast-schane", čo značí niečo ako "posledný nápoj" alebo aj "výčap". Odkazuje sa tak na príchod pôstneho obdobia pred Veľkou nocou. Pôvodne boli Fašiangy známe ako mjasopust, ktorý označoval koniec jedenia mäsa pred pôstom. Významom i časovo sú tieto dva výrazy rovnocenné. Fašiangy boli a sú akýmsi veselým spojivom medzi vážnym časom Vianoc a vážnym obdobím predveľkonočným.

Fašiangy taktiež označovali obdobie, ktoré ukončovalo priadky a za ktorým nasledovalo tkanie. V tomto období sa uskutočňovala aj väčšina svadieb, odohrávali sa rôzne zabíjačky či tanečné zábavy a prebiehali rôzne iniciačné obrady. Do spoločnosti príjmali mládencov a dievčatá, učni sa po prejdení niekoľkými náročnými skúškami počas bohatých cechových zábav stávali tovarišmi, cechy volili nových cechmajstrov. Na dedinách usporiadavali mládežnícke zábavy, v mestách sa zas sprievody vyznačovali maskami či chodením na chodúľoch.

Viactýždňový sviatok v minulosti začínal sviatkom Troch kráľov a končil o polnoci pred Popolcovou stredou. Toto obdobie predchádzalo štyridsiatim dňom pôstneho obdobia pred Veľkou nocou, kedy sa má upustiť od požívania mäsa. Preto fašiangy oficiálne považovali za sviatok jedla. Jediným a hlavným účelom bolo dosýta sa najesť. Až rituálny charakter malo vyprážané pečivo. Lahodné a sýte šišky, pampúšiky, guľky, fánky, chraple, grapne, kreple, fulanki, milostki či herouki tak rozvoniavali v každom regióne Slovenska. Bolo zvykom sa riadne najesť pred obdobím pôstu a tradovalo sa aj, že človek bude potom hladný po zvyšok roka. Typické boli aj obchôdzky v maskách, kde mládež získavala jedlo, z ktorého sa potom niečo spoločné urobilo. Každý jedol fašiangové šišky, veselo popíjal, spieval a tancoval pri hudbe.

Fašiangové zábavy trvali od nedele do utorka, niekde až do stredy. Svojským spôsobom dočasne rušia zavedené poriadky a normy. Fašiangy sa oslavovali hravosťou. Neboli žiadne predpisy, žiadne tresty, spytovanie svedomia, žiadne pôsty. Z komôr vtedy zmizlo veľa mäsa, veľa pitia. Ľudia si jednoducho túžili užiť. V tomto období sa odohrávalo veľa akcií a každú nedeľu sa konali tanečné zábavy alebo bály. Na fašiangový pondelok sa konal “mužský bál”, kam smeli len ženatí a vydaté. Ženy v rozpore s vtedajším tradičným životným štýlom poriadali počas fašiangov roztopašné ženské zábavy s množstvom alkoholu, tancami a sánkovačkami. Obyvatelia Slovenska si na bujaré fašiangové zábavy veľmi potrpeli, čo bývalo mnohokrát tŕňom v oku cirkvi. Vtedy však bývali fašiangy o dosť hlučnejšie a odviazanejšie ako dnes. Každý sa snažil užiť si fašiangové zábavy ako najlepšie vedel. Veselili sa bohatí i chudobní, páni aj sluhovia, majstri či tovariši.

Najmä dedinské tancovačky sa tešili veľkej obľube a preto niet divu, že všetci sa náramne radovali, keď fašiangy trvali čo najdlhšie. Naopak, krátke obdobie fašiangové bolo postrachom, čom hovorí i pranostika: „Krátke fašiangy – tuhá zima.“ Mimoriadne natešené boli mladé vydajachtivé devy, pretože časté veselice poskytovali veľa možností nájsť si a uloviť si toho „pravého“. Hovorievalo sa, že ak sú fašiangy dlhé, vydajú sa aj škaredé dievky.

Mládenci - fašiangovníci poobliekaní do masiek sa v poslednú fašiangovú nedeľu vydávali na obchôdzku z domu do domu. K najstarším maskám patrili muži preoblečení za ženy, prespanky alebo Cigánky. Za odmenu dostávali slaninu, klobásu, vajíčka, koláče a samozrejme aj vypiť, predovšetkým pálenky. K typickému pečivu “na ponúkanie” patrili smažené šišky, pampúšiky a fánky. Každá obec mala svoje tradičné vinšovačky a masky na dvore domu nikdy nezabudli domácich vyzvŕtať. Vyvrcholenie fašiangových sviatkov bolo vo fašiangový utorok, posledná muzika bola spojená s pochovávaním basy. Pri tomto symbolickom pohrebe miestni občania v prestrojení za farára, organistu a kostolníka uskutočnili obrad, pri ktorom bolo veľa plaču, smiechu a zábavy všetkých prítomných.

V mestách vychádzali z tradícií mestských stredovekých a renesančných slávností, ktoré mali svoje korene v starorímskych slávnostiach karnevalov. V čase fašiangov sa tu okrem tanečných zábav a plesov konali rôzne sprievody remeselníckych cechov, súťažné hry alebo prijímanie učňov za tovarišov, teda vlastne zábavy, ktorých hlavnými organizátormi boli tovariši. Tieto zábavy sa konali väčšinou v dome majstra, pretože sa tu vítali noví tovariši, ktorým takto bežne poskytovali krátkodobé ubytovanie. V tomto období sa zvykli stávať z učňov tovariši. Museli však uspieť v rôznych skúškach. Napríklad v Kežmarku bolo typické kúpanie v studenej a potom teplej vode, nosenie na žrdi alebo brvne. Keďže sa zábavy konali u majstrov, žiadna z ich dcér nesmela zostať na ocot. Niekde bolo známe trhanie husí, takzvaná husacia jazda, kde sa účastníci snažili získať strieborné lyžice alebo hodvábne šatky. Cieľom bolo odtrhnúť husi hlavu. Jednotlivé cechy konali sprievody a snažili sa o čo najväčšiu atraktívnosť. Napríklad mlynári behali na chodúľoch, debnári zas krútili nad hlavami obručami.

Po veselom fašiangovom období nastáva čas pôstu. Zábava mala ísť bokom, človek sa mal zahĺbiť do seba. Fašiangom končil tanec a tancovať sa smelo až zase v máji pri stavaní a váľaní májov a potom až neskoro cez jesenné obdobie. Na Popolcovú stredu na dedinách mládenci obradne ”pochovávali” basu, symbol dedinských tancovačiek. Symbolického, humorného pohrebu sa spravidla zúčastnila celá dedinská pospolitosť. Akt pochovania basy symbolizoval, že hudobné nástroje zmĺknu, zábava sa končí, nastáva obdobie pôstu a ľudia sa majú ponoriť viac do seba. V tento deň mali ženy viac dovolené, mali svoj sviatok, a aj preto túto stredu nazývali tiež Škaredá. Bol to čas, kedy ľudia už pojedli mäso z koncoročných a januárových zabíjačiek, a ešte neprišiel čas mláďat kôz či barančekov. Preto konzumovali väčšinou kaše, strukoviny, kyslú kapustu, múčne jedlá, pili bylinkové čaje a maximálne mali ryby, čiže vlastne jedlá pôstne. Organizmus sa tak prečistil a dosť si oddýchol pred blížiacou sa jarou, kedy sa príroda prebúdza do svojho nového životného cyklu.

Popolcová streda je pripomienkou ľudskej pominuteľnosti. Názov dňa pochádza zo zvyku páliť palmy či bahniatka z Kvetnej nedele z minulého roka. Takto získaný popol sa používa pri bohoslužbe Popolcovej stredy, kedy sú veriaci poznačení krížikom, popolom na čelo. Popolcovou stredou začína štyridsaťdňový pôst spolu so šiestimi nedeľami, ktoré sa doň nezapočítavajú. V období po popolcovej strede sa už neorganizujú žiadne zábavy a podľa kresťanských tradícií sa má vtedy človek fyzicky aj duševne pripraviť na Veľkú noc spájajúcu sa so vzkriesením Krista.

Ľudové masky

Slameník alebo kurina baba
Je jednou z najstarších masiek. Túto masku nazývali aj celkom obyčajne Slama. Viac...

Turoň
Turoň patril k najčastejším fašiangovým maskám. Meno masky pochádza zo slova tur, čiže býk. Viac...

Medveď, koza, kôň
Najtypickejšie zvieracie masky fašiangov. Medveď je symbolom sily, kôň zosobňuje život a energiu a koza predstavuje plodnosť.

Fašiangové rekvizity
K fašiangovým maskám neodmysliteľne patrili aj rekvizity. Slúžili jednak na upútanie pozornosti zvukmi...
Noty a zvuková ukážka z obľúbenej fašiangovej pesničky - Fašiangy, Turíce...

Vypočujte si melódiu:

Fašiangy, Turíce
Fašiangy, Turíce, Veľká noc ide,
kto nemá kožuška zima mu bude.
Ja nemám, ja nemám, len sa tak trasiem,
dajte mi slaninky, nech sa popasiem.
Pod šable, pod šable, aj pod obušky,
tuto nám nedali, len plané hrušky.
Tuto nám nedali, hentam nám dajú,
zabili komára, slaninu majú.
Ďalšia verzia pesničky Fašiangy, Turíce podľa podľa Evy Kerepeckej z kraja okolo Partizánskeho:
Fašiangy, Turíce, Veľká noc bude,
kto nemá kožuška zima mu bude.
Ja nemám kožucha, len sa tak trasiem,
dajte mi slaninky, nech sa popasiem.
A tam hore na komore,
sedí kocúr na slanine.
Choďte si ho odohnať
a mne kúsok odrezať.
Až sa máte porezati,
pôjdem si sám odrezati.
Kus, kus, ako hus.
Ďalšia verzia pesničky Fašiangy, Hromnice z Kokavy nad Rimavicou (Malohont):
Fašange, Hromnice, Veľká noc iďe,
kto ňemá kožuška zima mu buďe.
Ja ňemám, ja ňemám, ľen sä ta träsien,
dajťe mi slaňinku, ňech sä vypasien.
A tan hore na komore,
seďí kocúr na slaňine.
Chojťe že ho odohnať
a mne kúšťik odrezať.
Kus, kus, ako hus.
Ere, bere, ako dvere.
Om, om, ako dom!

Pochovávanie basy

Posledné tri dni fašiangov boli najveselšie a zábavy vyvrcholili v utorok poslednou muzikou pred Popolcovou stredou, keď sa pochovávala basa. Pri symbolickom pohrebe muži prestrojení za farára, organistu, kostolníka uskutočnili obrad, pri ktorom bolo veľa smiechu a zábavy. Tradičným jedlom tohto obdobia sú fánky, šišky, slaninka s klobáskou, huspenina.

A aké pesničky sa spievajú pri pochovávaní basy? Napr. Už je toho fašánečku namále... Pesnička pochádza z obce Záblatie na Považí.

Vypočujte si melódiu:

(Ak sa vám nezobrazuje náš miniprehrávač, kliknite na prehranie melódie TU.)
Už je toho fašánečku namále,
komuže tí staré dievky predáme?

Predáme ich do Trenčína židovi,
dá nám za ne tristo zlatích šajnovích.

Predáme ich my židovi na millo,
dá nám za ne štiri groše na pivo.