Historik F. Vnuk: Pápež František a Panna Mária – Spoluvykupiteľka.

Historik F. Vnuk: Pápež František a Panna Mária – Spoluvykupiteľka.
Vo štvrtok, 12. decembra 2019, Svätý Otec František celebroval v Ríme slávnostnú sv. omšu k úcte Panny Márie Guadalupskej, patrónky amerického kontinentu.

Pri tejto príležitosti predniesol aj homíliu. Ako to občas robieva, odložil stranou pripravený text a oslovil zhromaždených ctiteľov Panny Márie (kňazstvo, členov diplomatického zboru, predstaviteľov amerických štátov, pútnikov a veriacich) vlastnými slovami.

Medzi iným vyslovil aj vety, ktoré spôsobili veľký rozruch a citlivo sa dotkli mnohých mariánskych ctiteľov na celom svete.
Povedal: “Verná svojmu Majstrovi, ktorý je jej Syn, a ktorý jediný je Vykupiteľ, nikdy nechcela vziať nič, čo patrilo jej Synovi. Nikdy sa nepredstavovala ako Spoluvykupiteľka. Nie. Učeníčka. (po španielsky: Fiel a su Maestro, que es su Hijo, el único Redentor, jamás quiso para si tomar algo de su Hijo. Jamás se present como co-redentora. No. Discipula)….. Keď sa obracajú na nás so žiadosťou, aby sme ju takto uctievali, alebo aby sme vyhlásili dogmu o jej spoluvykupiteľstve, náš postoj je: netreba sa zapodievať s takýmto nezmyslom (po španielsky: tonteras)”.
Ako je všeobecne známe, mariánska úcta v Latinskej Amerike je veľmi rozšírená.

Bazilika Panny Márie Guadalupskej (Nuestra Señora de Guadalupe) v Mexico City je najnavštevovanejším mariánskym pútnickým mestom na svete. Svätý pápež Ján Pavol II. navštívil túto svätyňu dvakrát ( v roku 1979 a 1990 ), zaviedol deň zjavenia Panny Márie indiánskemu mládencovi Juan Diegovi ako mariánsky sviatok do všeobecného liturgického kalendára s platnosťou pre celú Cirkev a povýšil ho zo stupňa ľubovoľnej spomienky na stupeň sviatku.

Celý článok TU: alianciazanedelu.sk/archiv/4989

A ten istý sv. Ján Pavol II. počas svojho pontifikátu nazval Pannu Máriu Spoluvykupiteľkou osemkrát, pri ôsmich rozličných príležitostiach.
Ako vidno, celkom inak sa k veci stavia jeho nástupca. Súčasný pápež František svoj postoj k titulu “Spoluvykupiteľka” odôvodňuje tvrdením, že Panna Mária sa nikdy nepredstavovala ako Spoluvykupiteľka. To je pravda. V evanjeliách sa Mária skutočne predstavuje iba ako skromná “ancilla Domini – služobnica Pána”. Keby však kritériom jej početných titulov malo byť len to, čo povedala o sebe, naša mariánska úcta by sa scvrkla na úroveň našich odlúčených protestantských bratov, alebo by bola ešte chudobnejšou.

Keby k vyhláseniu mariánskej dogmy bolo potrebné vlastné osvedčenie Panny Márie, nemali by sme ani jednu mariánsku dogmu
Keby k vyhláseniu mariánskej dogmy bolo potrebné vlastné osvedčenie Panny Márie, nemali by sme ani jednu mariánsku dogmu, pretože nikde nie je zaznamenané, že by bola o sebe povedala: Som Bohorodička, Matka Božia. Nie je zaznamenané, že by bola tvrdila, že na konci svojho života bude nielen s dušou, ale i s telom vzatá do neba. Nikde o sebe netvrdila, že bola nepoškvrnene počatá… A napriek tomu Cirkev pokladala za múdre a potrebné vyhlásiť dogmy o jej Bohorodičovstve, o jej Nanebovzatí, o jej Nepoškvrnenom počatí…

A čo je ešte zaujímavejšie: V roku 1862, osem rokov po vyhlásení dogmy o Nepoškvrnenom počatí, sa Panna Mária predstavila v Lourdoch dievčine Bernadete ako “Nepoškvrnené Počatie”!
Potvrdila, že hlas prostého veriaceho ľudu bol autentickejší než argumenty mnohých učených teológov a váhanie mnohých vysokých cirkevných hodnostárov.

V tomto smere sa neotrasiteľne nesie aj presvedčenie nás, ctiteľov Panny Márie. Je v súlade s výrokom, ktorý tak jednoducho a uisťujúco vyslovila dnes už blahoslavená matka Teréza z Kalkaty 14. augusta 1993: “The papal definition of Mary as Co-Redemptrix, Mediatrix, and Advocate will bring great graces to the Church” (Papežská definícia Panny Márie ako Spoluvykupiteľky, Prostrednice a Orodovnice prinesie veľké milosti celej Cirkvi).

O spoluvykupiteľstve Panny Márie som viedol dlhý rozhovor s nebohým biskupom Pavlom Hnilicom vo februári 2006. On bol tiež jezuitom, ako je ním aj súčasný pápež František, ale jeho názory na rolu Panny Márie vo vykupiteľskom diele našej spásy sú diametrálne odlišné. Odcitujem tu podstatné čiastky nášho rozhovoru, ako bol publikovaný v knižočke Milosťou Božou zdobená (Magnificat, Bratislava 2006, s. 13-38):

Pia, dulcis et benigna,
nullo prorsus luctu digna.
Si fluctum hinc eligeris
ut compassa Redemptori
captivato transgressori
tu Coredemptrix fieris.

Zbožná, sladká a láskavá,
Ty nezasluhuješ nijaký bôľ.
Vyvolila si však trpieť,
aby – ako spolutrpiteľka Vykupiteľa –
si sa zajatému hriešnikovi
stala Spluvykupiteľkou
(Salzburský hymnál z 15. storočia)

Biskup P. Hnilica: … ako prvú tému našich rozhovorov by som vybral účasť Panny Márie na našom vykúpení; účasť z Božej vôle, ktorá ju robí Spoluvykupiteľkou.

F. Vnuk: Som veľmi rád, že začíname touto témou, ktorá je zvlášť aktuálna v tomto čase a práve na našom Slovensku. Z vlastnej skúsenosti viem, že aj mnohí inak dobromyseľní ľudia majú určité výhrady proti tomuto titulu Panny Márie a kritizujú Vás osobne, že Vaša horlivosť v tomto smere je akoby preexponovaná a nie práve najpotrebnejšia. Pre duchovný život človeka sú vraj aj dôležitejšie veci, ktorým treba venovať pozornosť. Ako odpoviete týmto Vašim kritikom?

Biskup P. Hnilica: Začal by som takto: Náš Pán Ježiš Kristus keď bol vyvýšený na kríži dal svoju matku všetkým, ktorých svojou krvou vykúpil. Tento čin umierajúceho Spasiteľa a Vykupiteľa má nesmierne bohatý obsah a význam. Nikto nemôže poprieť, že Panna Mária bola prvou a najbližšou spolutrpiteľkou Ježiša Krista. Nikto nemohol tak intenzívne spolucítiť s jeho utrpením a bolesťami, ako tá, čo ho pod svojím srdcom nosila a porodila. Ona ho sprevádzala na jeho krížovej ceste na Kalváriu, stála pod krížom, keď umieral, prijala do lona jeho mŕtve telo a s veľkým bôľom ho kládla do hrobu. Už z tejto účasti na jeho úzkostiach a bolestiach vyplýva, že bola nielen spolutrpiteľkou, ale aj spoluvykupiteľkou, ako ju nazýva aj Svätý Otec Ján Pavol II.

A keď už hovoríme o utrpení a bolestnej smrti nášho Spasiteľa, chcel by som túto tému o spoluvykúpení otvoriť myšlienkou sv. Tomáša Akvinského. V nábožnej piesni „Klaniam sa ti vrúcne…“, ktorá je prekladom Tomášovho hymnusu „Adoro te devote…“, sú aj slová: „Tvojej krvi stačí kvapka jediná, aby všehomíra zmyla sa vina.“ Teda Tomáš, jeden z najväčších teológov Cirkvi, tu hovorí, že jedna kvapka krvi Ježiša Krista stačí, aby spasila celý svet, sto svetov, slovom: celý vesmír. A na druhej strane máme slová sv. Pavla, ktorý z vnuknutia Ducha Svätého v svojom liste Kolosanom napísal: „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev“. (Kol 1, 24)

Ako máme rozumieť tieto dve zdanlivé protirečenia? Keď jedna kvapka krvi Ježiša Krista stačí na záchranu celého sveta, prečo Kristus musel tak veľa trpieť a prečo Cirkev – teda ty, ja a každý kresťan, ktorý od zoslania Svätého Ducha na zemi žil – majú trpieť spolu s ním. Naša odpoveď môže byť iba z viery. Boh vo svojom nekonečnom milosrdenstve chcel našu spoluprácu na diele vykúpenia, ktoré jeho Syn získal pre nás a pre spásu všetkých duší. Práve tak, ako on vykúpil nás skrze svoje utrpenie, aj my môžeme byť účastní na diele vykúpenia naším utrpením.

Sv. Pavol dosvedčuje, že Kristus chce náš príspevok na diele vykúpenia skrze naše pozemské utrpenie. V prvom liste ku Korinťanom hrdo a sebavedome píše: „Dei enim sumus adjutores… – Sme Boží spolupracovníci…“ /po grécky: synergoi/ (1Kor 3, 9).

Akí spolupracovníci, na čom spolupracujeme?
Spolupracujeme na diele vykúpenia modlitbami, dobrými skutkami, našou každodennou prácou a hlavne našimi utrpeniami a bolesťami. A keď sme my spolupracovníci na diele vykúpenia, o koľko viac je spolupracovníčkou Panna Mária – Spoluvykupiteľka.

Náš nebohý Svätý Otec Ján Pavol II. niekoľkokrát používal slovo Spoluvykupiteľka, najmä keď sa prihováral chorým a trpiacim.
V jednej svojej audiencii pre chorých, bolo to na sviatok Narodenia Panny Márie 8. sept. 1982, nazval našu Pannu Máriu Spoluvykupiteľkou, keď povedal:
„Moje slová sú adresované vám, drahí chorí, bratia a sestry!
Vyzývam vás, aby ste sa aj vy radovali v deň tohto sviatku, v ktorom si pripomíname narodenie Nepoškvrnenej našej matky Panny Márie. Mária, ktorá bola počatá a narodená bez akejkoľvek poškvrny hriechu, mala obdivuhodným spôsobom účasť na utrpeniach svojho Syna, aby sa stala Spoluvykupiteľkou ľudského pokolenia. (Tu Svätý Otec použil výraz Corredentrice). Viete, že každý bôľ, ktorý je spojený s bolesťou nášho Vykupiteľa má velikú a nenahraditeľnú hodnotu pre spasenie duší. Preto vás prosím, aby ste pochopili nesmiernu hodnotu Vášho poslania ako trpitelia. Pre toto poslanie vyprosujem vám od Panny Márie útechu, posilu a tú najhlbšiu radosť, akú vie pripraviť pre vás len najčistejšie srdce Matky.“

F. Vnuk: Ján Pavol II., ktorého posledné roky boli poznačené ťažkým krížom choroby, z osobnej skúsenosti pozná hodnotu utrpenia v pláne vykúpenia. Je o ňom známe, že počas svojho 26-ročného pontifikátu nazval Pannu Máriu spoluvykupiteľkou sedem alebo osemkrát. Aký význam tomu pripisujete?

Biskup P. Hnilica: Veľký význam. Mne to potvrdzuje dve dôležité skutočnosti. Po prvé: titul „Spoluvykupiteľka“ je z každej stránky správny a oprávnený. A po druhé: vo svetle evanjelia a v duchu učenia Cirkvi, po boku Panny Márie aj my sa môžeme stať účastnými na vykupiteľskom diele, spoluvykupiteľmi, keď pokorne obetujeme Bohu naše modlitby, práce, bolesti, úzkosti a utrpenia, spolu s Pánom Ježišom, Vykupiteľom, ktorý po ukrižovaní a zmŕtvychvstaní si teraz berie naše telo, aby mohol teraz (porov. Kol 1,24) pokračovať vo svojom zachraňujúcom poslaní.

V tejto súvislosti by som chcel citovať z kázne Svätého Otca na Zebrzydovskej Kalvárii pri Krakove, kde (v auguste 2002) povedal: „Toto miesto obdivuhodným spôsobom pomáha srdcu a mysli preniknúť do tajomstva, ktoré spojilo trpiaceho Spasiteľa so svojou Matkou, ktorá trpela spolu s ním. Uprostred tohto tajomstva lásky ten, kto tu prichádza, nájde seba samého, svoj život, svoju každodennosť, svoje slabosti, no zároveň aj silu svojej viery a nádeje, silu, ktorá pramení z presvedčenia, že matka neopustí svoje dieťa v nešťastí, ale že ho privedie k svojmu Synovi a zverí ho jeho milosrdenstvu.“

V tejto kázni Svätý Otec spája Kristovo vykúpenie so spoluvykupiteľskou účasťou jeho Božskej Matky. A potom ďalej rozvíja Máriinu úlohu v pláne vykúpenia: „Pri Ježišovom kríži stála jeho matka, sestra jeho matky Mária Kleopasova a Mária Magdaléna – čítame v evanjeliu sv. Jána (Jn 19, 25). Tá, ktorá bola spojená s Božím Synom zväzkom krvi a materinskej lásky, tu pod krížom v utrpení prežívala toto spojenie. Iba ona napriek bolesti svojho srdca ako matky vedela, že toto utrpenie má svoj zmysel. Napriek všetkému nestrácala dôveru, že sa napĺňa prísľub: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom. Ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu“ (Gn 3, 15). A jej dôvera sa utvrdila, keď sa umierajúci Syn na ňu obrátil a povedal: „Žena, hľa tvoj Syn!“ (Jn 19, 26).
Tu jasne a zreteľne vidíme, aké bolo duchovné a krvné spojenie medzi trpiacim na kríži a spolutrpiacou pod krížom, medzi Vykupiteľom a tou, ktorá sa tu stáva Spoluvykupiteľkou.

… zhrniem teda, čo som už povedal: Pod krížom Matka bola preniknutá mečom bolesti a spolu s Ježišom nás zachránila, svojimi bolesťami prispela k našej spáse. Ona nová Eva, matka žijúcich v Kristovi. Tam sa stala našou matkou, našou spoluvykupiteľkou. Tam – podľa želania svojho Božského Syna – nás slávnostne prijala za svojich, ako svoje deti.

Som presvedčený, že titul Spoluvykupiteľka je úplne legitímny a je z tých najvhodnejších titulov, ktorý teologicky definuje hĺbku a intenzitu Máriinej účasti na našom vykúpení. Keď hovoríme o spoluvykupiteľke implicitne ju uznávame nielen ako našu nebeskú matku, ale aj ako osobu vyvolenú Bohom a neodlučiteľne spojenú s Kristom pre naše spasenie. Stála pri svojom Synovi po celý čas jeho pozemského prebývania medzi nami. Začala ako matka Vykupiteľa už pri zvestovaní, ale pod krížom vierou dosiahla plnú účasť na vykúpení. Keď Ježiš povedal Márii: „Žena, hľa tvoj syn“ jej univerzálne materstvo a spoluvykupiteľstvo bolo slávnostne vyhlásené celému svetu. To je v úplnej zhode s učením Cirkvi. Otcovia Cirkvi Justín a Irenej už od 2. storočia nám pripomínajú, že skrze jednu ženu – Evu – nešťastie prišlo na svet, ale skrze druhú ženu – Máriu – prišlo k nám spasenie.

A preto si myslím, že by sme sa vôbec nemali báť nazývať našu Pannu a Matku Spoluvykupiteľkou, lebo ona ňou skutočne aj je. Ja som presvedčený, že výhrady a opozícia, s ktorými sa tento titul stretáva dnes, budú raz prekonané, pretože svetlo Ducha Svätého osvieti mysle a srdcia ľudí a bude stále viac a viac tých, ktorí ju budú vidieť a uctievať ako Spoluvykupiteľku.

F. Vnuk: V tomto smere nech je nám útechou skutočnosť, že v minulosti každá mariánska dogma mala svojich kritikov a odporcov.

Biskup P. Hnilica: To mala, pretože diabol je odvekým nepriateľom Ženy (Zjv 12, 4-6). Začiatok tohto nepriateľstva medzi Ženou a Hadom, medzi jej pokolením a Hadovým pokolením, je v raji. A diabol vždy kládol veľké prekážky akýmkoľvek prejavom úcty k Žene, ktorá pošliape jeho hlavu. Mojim priateľom a mariánskym ctiteľom vždy pripomínam, aké veľké a dlhotrvajúce dišputy boli medzi teológmi prv, než bola vyhlásená dogma o Nepoškvrnenom počatí. Ale modlitbami, obetami a pokorným a dôkladným štúdiom teologickej a dogmatickej vedy sa dospelo k záveru, že je žiaduce, aby Cirkev definovala dogmu o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie.

Dogma bola vyhlásená v roku 1854 a tu predovšetkým treba ďakovať stredovekému františkánskemu teológovi bl. Jánovi Duns Scotovi (1265-1308), ktorý zhrnul svoje argumenty do troch slov: potuit, decuit, ergo fecit. Inými slovami: jej syn Ježiš, ako Boh mohol urobiť, aby jeho matka bola počatá bez škvrny dedičného hriechu, patrilo sa, aby tak urobil a teda to aj urobil. Panna Mária to potvrdila svojím zjavením v Lurdoch.

Dnes sa nachádzame v podobnej situácii. Panna Mária prisľúbila vo Fatime, že na konci jej Nepoškvrnené Srdce zvíťazí. Ja verím, že my sme blízko tohto víťazstva, ale ten rozhodný boj, ktorý sa spomína v Apokalypse, sa ešte neodohral. A práve pre toto každý deň mali by sme obnovovať naše zasvätenie sa Panne Márii a tak pripravovať cestu k víťazstvu, t.j. ku konečnému prijatiu aj tej dogmy. V duchu sv. Ľudovíta Grigniona z Montfortu, sv. Maximiliána Kolbeho veríme v moc Spoluvykupiteľky, ktorá nakoniec rozšliape hlavu hada. Jej pokora bude vždy víťaznou nad pýchou Satana a aj nad pýchou človeka. A pretože Panna Mária vždy spolupracovala s Pánom Ježišom a oni dvaja sú – podľa názoru mnohých biblistov a teológov – nerozlučiteľne spojení, hlavný víťaz tohto apokalyptického zápasu bude jej potomstvo, ktorým je jej Syn a celé jeho Mystické telo.

F. Vnuk: Vy často opakujete, že Ján Pavol II., ktorého biskupské heslo bolo Totus Tuus – Celý Tvoj, t. j. celý Máriin, bol pápež, ktorý viac ako iný pápež v minulosti, upriamil svetlo aj na tajomstvo Panny Márie – trpiacej matky pod krížom. Počas svojich rozličných príhovorov, kázní a iných dokumentov Ján Pavol II. viac než dvestokrát sa dotýka mariánskej témy, ktorá je veľmi úzko spojená s duchovným materstvom Márie ako matky všetkých ľudí. Prečo potom Ján Pavol II. nevyhlásil dogmu o Márii ako Spoluvykupiteľke?

Biskup P. Hnilica: Ján Pavol II. bol bezpochyby mariánsky pápež a jeho úcta k Panne Márii by mala byť príkladom každému príslušníkovi Božieho ľudu, či je biskup, kňaz, člen rehole alebo obyčajný veriaci. Trikrát putoval do Fatimy, zasvätil Rusko Nepoškvrnenému srdcu Panny Márie, modlil sa a vyzýval k modlitbe sv. Ruženca a rozšíril túto mariánsku pobožnosť o ďalších päť tajomstiev svetla, v svojich príhovoroch niekoľkokrát použil výraz „Spoluvykupiteľka“.

Dogmu síce nevyhlásil, ale pripravoval pôdu na jej vyhlásenie. Veď aj v Biblii máme príklad, že kráľ Dávid nazhromaždil materiál na veľkolepú stavbu jeruzalemského chrámu a dielo potom dokončil jeho nástupca. Nepochybujem, že úcta k Panne Márii v Cirkvi bude iba rásť, zvrúcnie, prehĺbi sa a keď príde plnosť času, zasiate zrno dozreje a prinesie bohatú úrodu. To nie je otázka, či sa tak stane, iba otázka, kedy sa tak stane.
….
F. Vnuk: Myslím, že toto je vhodný moment, aby sme sa pozreli do minulosti a ozrejmili si, ako sa táto spoluvykupiteľská úloha Panny Márie vyvíjala v dejinách Cirkvi. Kedy sa začal objavovať titul „Spoluvykupiteľka“?

Biskup P. Hnilica: Poznanie, že Panna Mária je spoluvykupiteľkou je implicitne zakotvené v označení Panny Márie ako novej Evy, a teda siaha do najstarších dejín kresťanstva, do 2. storočia. Explicitný výraz „Spoluvykupiteľka“ sa však objavuje až v 15. storočí. V známom Salzburskom kancionáli sa nachádza pekná hymnická pieseň na oslavu Panny Márie, ktorú uvádzaš ako motto tohto nášho rozhovoru. Pieseň velebí Pannu Máriu, ktorá sa „človekovi väziacemu v zajatí hriechu stala Spoluvykupiteľkou“ (…captivato transgressori tu Coredemptrix fieres).

Ja vôbec nepochybujem, že kresťanstvo už od najstarších čias si bolo vedomé veľkých spoluvykupiteľských zásluh Panny Márie, ale nebolo teológov, ktorí by to boli vedeli primerane formulovať. Každá dogma o Panne Márii má svoje adventné obdobie čakania a príprav a potom prechádza štádiom diskusií, objasňovania pojmov a konfliktu názorov. Dnes je situácia taká, že titul Spoluvykupiteľka je tzv. diskutabilná otázka; inými slovami, nie je to článok viery, ale na druhej strane je celkom legitímne oslovovať a uctievať Matku Božiu pod týmto titulom. Viacerí vynikajúci súčasní teológovia, ako napríklad prof. Jean Galot SJ, alebo prof. Brunero Gherardini sa vyslovili, že titul „spoluvykupiteľka“ najlepšie vystihuje učenie Cirkvi o mimoriadnej účasti Panny Márie na Kristovom vykupiteľskom diele.

F. Vnuk: Ale na druhej strane sú teológovia, ktorí namietajú, že titul „Spoluvykupiteľka“ akoby odoberal zo zásluh Ježiša Krista ako jediného Vykupiteľa a jediného Sprostredkovateľa medzi Bohom a ľuďmi. Ďalej tvrdia, že už bolo dosť mariánskych dogiem a že ďalšia dogma by bola iba prekážkou ekumenického dialógu.

Biskup P. Hnilica: Podľa mňa obe námietky sú neopodstatnené. Titul „Spoluvykupiteľka“ vôbec neodoberá z nekonečných zásluh Vykupiteľa Ježiša Krista. Ani nestavia Pannu Máriu na roveň Kristovi alebo dokonca nad Krista, ale vedľa Krista. Bola spoluúčastníčkou jeho utrpení – ako to spievame v krásnej stredovekej piesni: Stabat Mater dolorosa, juxta crucem lacrimosa (Stála Matka bolestivá, vedľa kríža žalostivá) – a v tom zmysle „na svojom tele doplňovala to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev“ (porov. Kol 1, 24). Ako „spolupracovník“ nijako neumenšuje postavenie hlavného pracovníka, ani spoluvykupiteľka nezmenšuje postavenie Vykupiteľa.

Rovnako si neviem predstaviť, ako naši odlúčení bratia, ktorí rešpektujú učenie cirkevných otcov a tradíciu prvotnej Cirkvi, by mohli vidieť v mariánskej úcte prekážku zblíženia. Veď aj v našom pozemskom konaní úcta matky panovníka, vysokého hodnostára – svetského či cirkevného – je vlastne úctou voči jej synovi, je založená na postavení jej syna a nijako neohrozuje ani nedegraduje toto jeho postavenie.

Všetkým kritikom mariánskej úcty by som chcel pripomenúť slová jedného z najväčších teológov 20. storočia. Hans Urs von Baltasar napísal: Man schämt sich einer Christenheit, der sich heute ihrer Mutter schämt (Hanbiť by sme sa mali za kresťanstvo, ktoré sa dnes hanbí za svoju matku).

Znovu zdôrazňujem: úcta k Panne Márii ako k spoluvykupiteľke ľudského pokolenia, nie je nová, nie je čosi, čo vymysleli a chcú presadiť niekoľkí horlivci alebo dokonca nejakí „extrémisti“ v súčasnej dobe; naopak, ide o prejav starého kultu, ktorý dozrieva v našich časoch.

F. Vnuk: Mohli by ste v tejto súvislosti spomenúť, aký postoj k tejto otázke majú tie najvyššie cirkevné autority, t. j. pápeži a Svätá stolica?

Biskup P. Hnilica: O tom jestvuje už celá literatúra. Máme tu poruke knihu, ktorú napísal môj drahý spolupracovník o. Paul Maria Sigl, Die Frau aller Voelker (Amsterdam-Roma 1998) a z nej tu uvediem niektoré príklady. Od čias pontifikátu sv. Pia X. (1903-1914) sa titul „spoluvykupiteľka“ už stále častejšie objavuje tak v prejavoch pápežov, ako aj v oficiálnych dokumentoch Sv. stolice. V roku 1908 Pius X. povýšil sviatok Sedembolestnej Panny Márie na „duplex II. classis“ a pri tej príležitosti sa v patričnom dekréte (uverejnenom v oficiálnom bulletine Acta Apostolicae Sedis) vyslovuje želanie, aby „povýšením tohto sviatku… vzrástla úcta k milosrdnej Spoluvykupiteľke“.

O šesť rokov neskoršie Sväté ofícium udelilo 500 dní odpustkov za modlitbu končiacu slovami: „Chválime tvoje povýšenie, ktorým ťa Boh obdaril, aby si bola pravou Matkou Boha, vždy Pannou, počatou bez škvrny dedičného hriechu a Spoluvykupiteľkou ľudského pokolenia.“
Jeho nástupca, Benedikt XV. v apoštolskom liste Inter Sodalicia píše: „Ona (t. j. Panna Mária) spolu s Kristom vykúpila ľudské pokolenie.“
Podobne aj Pius XI. v roku 1933 vo svojom príhovore k pútnikom z Vincenzy povedal: „Náš Vykupiteľ pokladal za vhodné, aby jeho matka mala účasť na jeho diele a preto ju oprávnene vzývame pod menom Spoluvykupiteľka.“ V inej modlitbe na záver jubilejného roka 1925 nachádzame tieto pekné a hlboké slová: „Ó, matka lásky a milosrdenstva, keď tvoj drahý Syn završoval vykúpenie ľudského pokolenia na oltári kríža, stála si vedľa neho a trpela si s ním ako Spoluvykupiteľka.“

A tak by sa dalo pokračovať až po nedávno zomrelého Jána Pavla II., ktorý počas svojho 26-ročného pontifikátu použil výraz „Spoluvykupiteľka“ osemkrát!

F. Vnuk: Spomínali ste, že aj mnohé vynikajúce osobnosti nášho veku hovoria o Panne Márii ako o spoluvykupiteľke.

Biskup P. Hnilica: Tu by som chcel osobitne vyzdvihnúť postavu sestry Lucie, ktorej (spolu s jej bratancom Františkom a sesternicou Hyacintou) sa zjavila Panna Mária vo Fatime a odovzdala jej dôležité posolstvo pre dnešnú dobu. V roku 2001 vyšla jej kniha Gli appelli del messaggio di Fatima (Výzvy fatimského posolstva). Úvod ku knihe napísal karmelitán O. Jesús Castellano Cervera, poradca Kongregácie pre náuku viery, ktorý nazýva knihu „evanjeliom podľa Fatimy“. Máriino spoluvykupiteľstvo je v nej potvrdené na ôsmich miestach. Sestra Lucia ju nazýva „spoluvykupiteľkou ľudského rodu“… „spoluvykupiteľkou ľudstva spolu s Kristom“… spomína ju ako osobu najbližšiu Kristovi, ktorá so svojím ukrižovaným Synom zdieľala „najbolestnejšie umučenie ako spoluvykupiteľka“, a na inom mieste ju predstavuje ako tú, čo mala „poslanie spoluvykupiteľky“.

V 20. storočí tlmočníkmi svedectva o Panne Márii ako spoluvykupiteľke boli také jasné svetlá Katolíckej cirkvi, ako sv. Františka Cabrini, sv. Maximilián Kolbe, sv. Leopold Mandič, sv. Terézia Benedikta od Kríža (Edita Steinová), sv. P. Pio z Pietrelcíny, sv. Josémaría Escrivá, bl. Matka Tereza z Kalkaty a ďalší. Dvadsiate storočie bolo v tomto smere svedkom mnohých pozoruhodných pohybov, najmä v širokých vrstvách veriaceho ľudu. A tieto pohyby nemôžu ostať nepovšimnuté, pretože aj v cirkevných kruhoch sa riadia zásadou Vox populi – vox Dei (hlas ľudu – hlas Boží).

F. Vnuk: Nedávno som čítal, že Sv. Otcovi už bola predložená žiadosť o proklamáciu „poslednej mariánskej dogmy“, kde by sa vyhlásilo za článok viery, že Mária je Spoluvykupiteľka, Sprostredkovateľka a Orodovnica. Túto žiadosť podporilo svojím podpisom asi 40 kardinálov, 370 arcibiskupov a biskupov a viac než 4 milióny veriacich.

Biskup P. Hnilica: To je jeden z typických prejavov „hlasu ľudu“. Viem o ňom a dobre poznám aj tých, čo túto kampaň organizovali. Nemôžem však tvrdiť, že to bezvýhradne schvaľujem. Trošku mi to pripomína politické agitácie. Ja si myslím, že oveľa účinnejšie by boli kampane modlitieb, pokojné vysvetľovanie a poučovanie a trpezlivé čakanie. Pán Boh nemeria čas ľudskou mierou. Aj my sa musíme obmedziť na prostriedky, ktoré sú primerané tejto záležitosti, ktorá nie je svetská, ale vrcholne duchovná. To znamená, že sa predovšetkým budeme modliť, aby Duch Svätý osvietil v prvom rade tých, čo riadia Cirkev a potom aj všetkých veriacich, aby lepšie pochopili Máriino postavenie v dejinách spásy a vedení Duchom Svätým konali podľa vôle Božej.

F. Vnuk: A nakoniec by som Vám chcel položiť takú svetácku otázku. Žijeme v materialistickom svete, kde sa hľadajú konkrétne, viditeľné a hmatateľné výsledky. Bude mať vyhlásenie dogmy nejaké praktické následky? Budeme svedkami nejakých závratných zmien, alebo bude všetko, ako predtým. A ďalej: potrebuje Panna Mária ďalší titul? Veď v jednej z prefácií sa nachádzajú slová, ktoré sa iste vzťahujú aj na Pannu Máriu: „Ty nepotrebuješ našu oslavu… naše chvály nič nepridávajú k tvojej veľkosti.“

Biskup P. Hnilica: Tá prvá otázka je viac-menej špekulatívneho typu a predpokladá dar proroctva, ktorý ja nemám. Ale jedna vec je istá: zavŕši sa víťazstvo Ženy nad Hadom a na zem zostúpia prúdy duchovných dobrodení. Bol som raz na konferencii, kde podobnú otázku predložili jednému prednášateľovi, ktorého meno si už nepamätám. Dobre si však pamätám jeho odpoveď. Povedal: „Vyhlásenie dogmy nezatrasie svetom, ale je isté, že otrasie peklom. Náš starý protivník Satan dostane taký výprask, akého sa mu nedostalo od vtedy, čo Kristus vykrvácal na kríži. A kým si bude lízať zasadené rany, nebude môcť ´na záhubu duší potulovať sa po svete´ a nebude môcť zvádzať ľudstvo k vojnám, svárom, sebectvu a zmyselnostiam.“

Ešte by som dodal, že podobné výhrady som počul, keď sme vyvíjali úsilie, aby Svätý Otec zasvätil Rusko Nepoškvrnenému srdcu Panny Márie. Aj vtedy nám mnohí kritici hovorili: „A myslíte si, že jeden akt zasvätenia zmení beh sveta?“ A vidíš, zmenil! Rok po zasvätení prišiel Gorbačov a päť rokov po zasvätení bol zbúraný Berlínsky múr a skončila komunistická tyrania v Európe. Ako hovorievali starí Rimania: Sapienti sat est – múdremu by to malo stačiť!

K druhej otázke, či Panna Mária potrebuje ďalší titul. Nepotrebuje, ale my to potrebujeme, aby sme jej prejavili našu úctu. Možno, že tento prejav úcty nič nepridáva k jej veľkosti. Veď už je kráľovnou anjelov, patriarchov, prorokov, apoštolov, mučeníkov, vyznávačov, panien atď. Ale táto úcta dáva čosi nám: duchovne nás obohacuje a prispieva k našej spáse.

F. Vnuk: Viem, že na túto tému by sa dalo veľa hovoriť. Nechcem však, aby náš rozhovor bol príliš dlhý. Čo by ste ešte chceli povedať na záver?

Biskup P. Hnilica: Len toľko, že my mariánski ctitelia nesmieme upadať na duchu, musíme vytrvať a ak niečo ďalšie robiť, tak potom iba zintenzívniť naše modlitby. Máme prísľub Panny Márie, že nakoniec jej Nepoškvrnené srdce zvíťazí a ja verím, že čiastkou toho víťazstva bude aj všeobecné a oficiálne uznanie celého kresťanského sveta, že Mária je Spoluvykupiteľka, Sprostredkovateľka a Orodovnica.

Bude záležať na nás, ako sa my zapojíme do tohto boja za víťazstvo jej Nepoškvrneného srdca, či sa to stane aj s našou spoluprácou, alebo bez nás. Ja si myslím, že každý z nás má záujem, aby sme mohli spolupracovať s Božou milosťou. Boh to chce.

V tom je práve naša veľkosť, že Boh nás zahrnul do plánu vykúpenia so svojím Synom ako hlavou a my ako údy jeho mystického tela, máme privilégium spolupracovať na tomto diele. To je najväčšia milosť Božia, že ja, ktorý som si pre svoju hriešnosť zaslúžil peklo, môžem byť používaný ako nástroj na spásu iných. Boh nás chce úplne zjednotiť so svojím Synom. Toto adoptívne synovstvo nám ponúka so všetkými výhodami. Tu sa láska Boha k ľuďom ozaj prejavuje tým najpodivuhodnejším spôsobom.

Zakončil by som slovami Jána Pavla II., ktoré povedal na generálnej audiencii 9. apríla 1987: „Spolupráca kresťanov na vykúpení sa koná až po dráme, ktorá sa odohrala na Kalvárii… Mária však spolupracovala na vykúpení už počas tejto drámy v úlohe matky Vykupiteľa. A tak jej spolupráca zahrňuje celé vykupiteľské dielo. Ona jediná je takýmto podivuhodným spôsobom spojená s výkupnou obeťou, ktorá znamenala spasenie celého ľudstva“.

Svätá Panna Mária, Spoluvykupiteľka, oroduj za nás!

František Vnuk (Predvečer sviatku Panny Márie-Bohorodičky 2019)
alianciazanedelu.sk/archiv/4989