Podobenstvo o nebeskom kráľovstve: Pozvite na svadbu, koho nájdete.
(M.Valtorta, Evanjelium,ako mi bolo odhalené, 3/312)
Slnko zapadá a stráca svoju červeň v prvom, neistom a osamelom cvrlikaní cvrčkov. Ježiš sa uberá na nedávno pokosenú lúku, na ktorej schnúca tráva vytvára koberec jemnej a prenikavej vône. Idú za ním apoštoli, obe Márie, Marta, Lazár s ostatnými obyvateľmi jeho domu, Izák s učeníkmi a – povedala by som, že celá Betánia.
Keď všetci zaujmú miesto, Ježiš začne hovoriť.
„Potom, čo odišli naši chudobní priatelia (Johananovi roľníci), ktorí potrebovali veľkú útechu v nádeji a v istote, že človekovi stačí vedieť len málo, aby sa dostal do kráľovstva, že stačí tá najmenšia pravda, na ktorej pracuje dobrá vôľa, budem hovoriť teraz pre vás, ktorí ste omnoho menej nešťastní, lebo máte omnoho lepšie materiálne podmienky a silnejšiu pomoc Slova. Moja láska k nim ide len prostredníctvom myšlienok. Tu, k vám, moja láska prichádza aj so slovom. A preto s vami budú nakladať na zemi i v nebi prísnejšie, lebo komu bolo dané viac, od toho sa bude aj viac požadovať. Oni, chudobní priatelia, ktorí sa vracajú na svoje galeje, dostávajú iba to najmenšie dobro, ale zato majú ten najväčší zármutok. A preto dostávajú len láskavé sľuby, lebo všetko ostatné by bolo pre nich zbytočné. Veru, hovorím vám, že ich život je pokánie a svätosť, a nemá sa im ukladať už nič iné. A veru hovorím vám ešte, že rovnako ako múdre panny, ani oni nenechajú zhasnúť svoje lampy až do času, keď budú povolaní. Nechať zhasnúť lampu? Nie. Svetlo ich lámp je celý ich majetok. Nemôžu ho nechať zhasnúť.
Veru hovorím vám, že ako ja som v Otcovi, tak aj chudobní sú v Bohu. A pre toto som sa ja, Otcovo Slovo, chcel narodiť ako chudobný a zostať chudobný. Lebo medzi chudobnými sa cítim bližšie pri Otcovi, ktorý miluje tých najmenších a oni ho milujú celou svojou silou.
Bohatí majú veľa vecí. Chudobní majú len Boha. Bohatí majú priateľov. Chudobní sú sami. Bohatí dostávajú veľa útechy, chudobní nijakú. Bohatí majú zábavu, chudobní len prácu. Bohatí si všetko uľahčujú peniazmi. Chudobní nesú aj kríž, že sa musia obávať chorôb a drahoty, lebo to znamená pre nich hlad a smrť. Ale chudobní majú Boha. Svojho Priateľa. Svojho Utešiteľa. Toho, ktorý ich nebeskou nádejou odvráti od ich bolestného položenia v prítomnosti. Toho, ktorému možno povedať – a oni to vedia povedať a hovoria to práve preto, že sú chudobní, pokorní, osamelí: ,Otče, pomôž nám svojím milosrdenstvom.'
Môže sa zdať čudné, že toto hovorím na tejto Lazárovej pôde – pôde môjho a Božieho priateľa, ktorý je veľmi bohatý. Ale Lazár je výnimkou medzi bohatými. Lazár dospel k tej čnosti, ktorú veľmi ťažko možno nájsť na zemi a ešte ťažšie uplatňovať ju v živote na základe učenia druhých – čnosť slobody od bohatstva. Lazár je spravodlivý. Neurazí sa. Nemôže sa uraziť, lebo vie, že je bohatý-chudobný, a preto sa ho netýka moja skrytá výčitka. Lazár je spravodlivý. A uznáva, že vo svete veľkých ľudí je to tak, ako hovorím. A preto zdôrazňujem:
Veru, veru, hovorím vám, že je omnoho ľahšie byť v Bohu chudobnému, než bohatému. A na nebi môjho i vášho Otca obsadia mnohé miesta tí, ktorým sa na zemi vysmievali, lebo boli najmenší, boli ako prach, po ktorom sa šliape. Chudobní si uchovávajú v srdci perly Božích slov. Sú ich jediným pokladom. Kto má len jedinú cennú vec, bdie nad ňou. Kto ich má veľa, je znudený a rozptýlený, je pyšný a zmyselný. Z týchto všetkých dôvodov neobdivuje pokornými a zamilovanými očami poklad, ktorý mu dal Boh, a zamieňa ho s ostatnými pokladmi, iba zdanlivo cennými, s pokladmi, ktoré sú bohatstvom zeme. Myslí si: ,To iba z blahosklonnosti prijímam slová niekoho, kto je telesný ako ja!' A silnými vôňami zmyselnosti otupí svoju schopnosť zakúsiť to, čo je nadprirodzené. Silnými vôňami...! Áno, veľmi korenistými, aby sa prerazil ich smrad a pachuť hniloby...
No počúvajte. Tak lepšie pochopíte, ako starosti, bohatstvo a hýrenie zabraňujú vstupu do nebeského kráľovstva.
Raz vystrojil kráľ svadbu svojmu synovi. Viete si predstaviť, aký to bol sviatok v kráľovstve! Bol to jeho jediný syn a keď dosiahol patričný vek, oženil sa so svojou milovanou. Otec a kráľ chcel, aby všade vládla radosť z radosti jeho milovaného syna, pretože konečne sa stal ženíchom svojej milovanej. Medzi mnohými svadobnými oslavami vystrojil aj slávnostný obed. Dlho ho pripravoval a dozeral na každú drobnosť, aby sa vydaril a bol hoden svadby kráľovského syna. Včas rozposlal svojich sluhov, aby oznámili priateľom, spojencom, ako aj najvýznamnejším osobnostiam kráľovstva, že svadba je určená na daný deň, že sú pozvaní a aby prišli, a tak svojou účasťou utvorili dôstojný sprievod pre kráľovského syna. Ale priatelia, spojenci a významné osobnosti kráľovstva neprijali pozvanie. Kráľ, zapochybujúc, či prví sluhovia pozývali hostí tak, ako sa patrí, vyslal ešte ďalších sluhov, aby naliehali: ,Len príďte! Prosíme vás o to. Už je všetko pripravené. V svadobnej sieni je už prestreté, zovšadiaľ priniesli vzácne vína, v kuchyniach sú už nachystané voly a ďalší kŕmny dobytok, aby ich pripravili. Otrokyne miesia múku na koláče, ďalšie zasa tlčú mandle v mažiaroch, aby pripravili najvyberanejšie maškrty, ochutené najvzácnejšími príchuťami. Na oslavu pozvali tanečnice a najlepších hudobníkov. Len príďte, aby nevyšla nazmar toľká príprava.'
Ale priatelia, spojenci a významné osobnosti kráľovstva buď odmietli, alebo povedali: ,Máme inú prácu.' Alebo predstierali, že prijali pozvanie, ale potom išli za svojimi záležitosťami, ten na pole, iný za obchodom, ďalší za inými, ešte menej šľachetnými vecami. A napokon tam bol ktosi, čo otrávený toľkým naliehaním zabil kráľovho sluhu, aby umlčal jeho naliehanie: ,Neodopri to kráľovi, lebo by ti to mohlo uškodiť.' Sluhovia sa vrátili ku kráľovi a o všetkom ho informovali. Kráľ vzbĺkol rozhorčením a poslal svoje vojská, aby potrestali vrahov jeho sluhov a tých, čo pohrdli jeho pozvaním, a zaumienil si, že odmení tých, ktorí účasť prisľúbili. Ale v sviatočný deň v stanovenú hodinu neprišiel nik. Rozhorčený kráľ si zavolal sluhov a povedal im: ,V nijakom prípade nesmie môj syn zostať bez ľudí, ktorí ho srdečne uvítajú v jeho svadobný večer. Hostina je pripravená, ale pozvaní jej neboli hodní. A predsa svadobná hostina môjho syna musí byť! Choďte preto na námestia a cesty, postavte sa na rázcestia a pristavte okoloidúcich, zhromaždite tých, čo tam stoja, a priveďte ich sem. Nech je sieň plná oslavujúcich ľudí.' Sluhovia odišli. Vyšli na cesty, rozišli sa na námestia, postavili sa na rázcestia a zhromaždili všetkých, ktorých našli, zlých aj dobrých, bohatých i chudobných, a priviedli ich do kráľovského paláca a dali im aj všetko potrebné, aby vyzerali hodní vojsť do svadobnej hodovnej siene. Napokon ich tam priviedli a sieň sa naplnila oslavujúcimi hosťami, ako to chcel kráľ. Keď však kráľ vošiel do siene pozrieť sa, či sa oslava môže začať, zbadal tam človeka, ktorý napriek pomoci, ktorú sluhovia hosťom poskytli, nebol oblečený do svadobného rúcha. Spýtal sa ho: ,Ako si sem mohol vojsť bez svadobného rúcha?' A on nevedel, čo odpovedať, lebo vskutku nemal nijaké ospravedlnenie. Vtedy kráľ zavolal sluhov a povedal im: ,Vezmite ho, zviažte mu ruky i nohy a vyhoďte ho z môjho paláca, von do tmy a zimy. Tam bude plač a škrípanie zubami, ako si zaslúžil svojou nevďačnosťou a tým, že ma urazil. A viac ako mňa môjho syna, keď vošiel v úbohom a nečistom odeve do hodovnej siene, kde smie vojsť iba ten, kto je jej a môjho syna hoden.'
Ako vidíte, svetské starosti, lakomstvo, zmyselnosť a surovosť priťahujú kráľov hnev a spôsobujú, že už nikdy títo synovia starostí nevojdú do kráľovho domu. A vidíte tiež, ako aj medzi tými, čo boli povolaní z dobrotivosti k jeho synovi, niektorí boli potrestaní.
Koľko ľudí je dnes v tejto krajine, na ktorú Boh zoslal svoje Slovo! Boh skutočne pozval spojencov, priateľov a významné osobnosti svojho ľudu prostredníctvom svojich služobníkov a bude ich pozývať znova a naliehavejšie, postupne, ako sa bude blížiť hodina mojej svadby.
Ale neprijmú pozvanie, lebo sú to falošní spojenci, falošní priatelia a významní sa len volajú, lebo majú v sebe nízkosť."
Ježiš zvyšuje čoraz viac hlas a jeho oči metajú blesky ako dva drahokamy vo svetle ohňa, čo plápolá medzi ním a poslucháčmi, aby osvietil večer, lebo mesiac je vo fáze ubúdania a ešte nevyšiel.
„Áno, je v nich nízkosť. A preto nechápu, že je ich povinnosťou a cťou vyhovieť Kráľovmu pozvaniu. Pýcha, zatvrdnutosť a zmyselnosť vytvárajú v ich srdciach obrannú baštu. A – keďže sú nešťastníci! – nenávidia ma, a preto nechcú prísť na moju svadbu. Nechcú prísť. Radšej než na svadbu idú na zásnuby so špinavou politikou, s ešte špinavšími peniazmi a s najšpinavšími zmyslami. Majú radšej falošnú vypočítavosť, sprisahania, úskočné sprisahania, osídla, zločiny. Všetko toto odsudzujem v mene Boha. Preto nenávidia hlas, ktorý hovorí, a oslavy, na ktoré pozýva. V tomto národe treba hľadať tých, ktorí zabíjajú Božích služobníkov – prorokov, ktorí sú služobníkmi až podnes, a mojich učeníkov, ktorí sú služobníkmi odteraz. V tomto národe treba hľadať podvodníkov, ktorí klamú Boha a vravia: ,Áno, prídeme,' kým vo svojom vnútri zmýšľajú: ,Ani myslieť!' Toto všetko je v Izraeli. A Kráľ nebies vyšle na rázcestia zhromaždiť tých, ktorí nie sú priatelia ani významní ani spojenci, ale sú jednoduchí ľudia, ktorí prechádzajú okolo. Už – a to mojou rukou, rukou Božieho Syna a služobníka – sa žatva začala. Takí, akí sú, prídu... A už prišli. A ja im pomôžem, aby sa očistili a ozdobili na svadobnú oslavu. Ale bude tam, ó, ale na svoje nešťastie tam bude aj ktosi, kto napriek veľkodušnosti Boha, ktorý mu dá kráľovské voňavky a odev, aby sa javil taký, aký nie je – bohatý a hodný –, bude tam ktosi, kto si z celej tej dobroty urobí nehodný zisk, aby zvádzal, aby zarábal... Indivíduum úlisného ducha, objatý chobotnicou smrdiacou všetkými neresťami... A odoberie voňavky a odev, aby mal z nich nedovolený zisk a nepoužije ich na Synovu svadbu, ale na svoju svadbu s diablom.
Nuž, toto sa stane. Lebo mnoho je povolaných, ale málo je tých, ktorí – aby dokázali vytrvať v povolaní – dospejú k tomu, aby boli vyvolení. Stane sa tiež, že tieto hyeny, ktoré majú radšej zdochliny než živý pokrm, potrestajú tak, že ich vyhodia von zo siene Hostiny, do tmy a bahna večného močiara, v ktorom diabol hrozne škrípe svojím rehotom pri každom víťazstve nad dušou a kde zaznieva večný zúfalý plač slabomyseľných, ktorí nasledovali Zločin namiesto toho, aby nasledovali Dobro, ktoré ich povolávalo.
Vstaňte a poďme si odpočinúť. Žehnám vás všetkých, obyvatelia Betánie. Žehnám vás a dávam vám svoj pokoj. A žehnám osobitne teba, Lazár, priateľ môj, a teba, Marta. Žehnám svojich učeníkov, starých i nových, ktorých posielam do sveta, aby pozývali na svadbu Kráľa.
Pokľaknite si, aby som vás všetkých požehnal. Peter, prednes modlitbu, ktorú som vás naučil, a prednes ju tu, vedľa mňa, postojačky, lebo takto ju má prednášať ten, kto je k tomu Bohom určený."
Celé zhromaždenie si pokľakne na seno, iba Ježiš vo svojom ľanovom odeve, vysoký a prekrásny, zostane stáť spolu s Petrom, ktorý sa chveje vo svojich tmavohnedých šatách rozpálený od dojatia a modlí sa svojím nie pekným, ale mužným hlasom, vyslovujúc zo strachu pomaly, aby sa nepomýlil: „Otče náš..."
Slnko zapadá a stráca svoju červeň v prvom, neistom a osamelom cvrlikaní cvrčkov. Ježiš sa uberá na nedávno pokosenú lúku, na ktorej schnúca tráva vytvára koberec jemnej a prenikavej vône. Idú za ním apoštoli, obe Márie, Marta, Lazár s ostatnými obyvateľmi jeho domu, Izák s učeníkmi a – povedala by som, že celá Betánia.
Keď všetci zaujmú miesto, Ježiš začne hovoriť.
„Potom, čo odišli naši chudobní priatelia (Johananovi roľníci), ktorí potrebovali veľkú útechu v nádeji a v istote, že človekovi stačí vedieť len málo, aby sa dostal do kráľovstva, že stačí tá najmenšia pravda, na ktorej pracuje dobrá vôľa, budem hovoriť teraz pre vás, ktorí ste omnoho menej nešťastní, lebo máte omnoho lepšie materiálne podmienky a silnejšiu pomoc Slova. Moja láska k nim ide len prostredníctvom myšlienok. Tu, k vám, moja láska prichádza aj so slovom. A preto s vami budú nakladať na zemi i v nebi prísnejšie, lebo komu bolo dané viac, od toho sa bude aj viac požadovať. Oni, chudobní priatelia, ktorí sa vracajú na svoje galeje, dostávajú iba to najmenšie dobro, ale zato majú ten najväčší zármutok. A preto dostávajú len láskavé sľuby, lebo všetko ostatné by bolo pre nich zbytočné. Veru, hovorím vám, že ich život je pokánie a svätosť, a nemá sa im ukladať už nič iné. A veru hovorím vám ešte, že rovnako ako múdre panny, ani oni nenechajú zhasnúť svoje lampy až do času, keď budú povolaní. Nechať zhasnúť lampu? Nie. Svetlo ich lámp je celý ich majetok. Nemôžu ho nechať zhasnúť.
Veru hovorím vám, že ako ja som v Otcovi, tak aj chudobní sú v Bohu. A pre toto som sa ja, Otcovo Slovo, chcel narodiť ako chudobný a zostať chudobný. Lebo medzi chudobnými sa cítim bližšie pri Otcovi, ktorý miluje tých najmenších a oni ho milujú celou svojou silou.
Bohatí majú veľa vecí. Chudobní majú len Boha. Bohatí majú priateľov. Chudobní sú sami. Bohatí dostávajú veľa útechy, chudobní nijakú. Bohatí majú zábavu, chudobní len prácu. Bohatí si všetko uľahčujú peniazmi. Chudobní nesú aj kríž, že sa musia obávať chorôb a drahoty, lebo to znamená pre nich hlad a smrť. Ale chudobní majú Boha. Svojho Priateľa. Svojho Utešiteľa. Toho, ktorý ich nebeskou nádejou odvráti od ich bolestného položenia v prítomnosti. Toho, ktorému možno povedať – a oni to vedia povedať a hovoria to práve preto, že sú chudobní, pokorní, osamelí: ,Otče, pomôž nám svojím milosrdenstvom.'
Môže sa zdať čudné, že toto hovorím na tejto Lazárovej pôde – pôde môjho a Božieho priateľa, ktorý je veľmi bohatý. Ale Lazár je výnimkou medzi bohatými. Lazár dospel k tej čnosti, ktorú veľmi ťažko možno nájsť na zemi a ešte ťažšie uplatňovať ju v živote na základe učenia druhých – čnosť slobody od bohatstva. Lazár je spravodlivý. Neurazí sa. Nemôže sa uraziť, lebo vie, že je bohatý-chudobný, a preto sa ho netýka moja skrytá výčitka. Lazár je spravodlivý. A uznáva, že vo svete veľkých ľudí je to tak, ako hovorím. A preto zdôrazňujem:
Veru, veru, hovorím vám, že je omnoho ľahšie byť v Bohu chudobnému, než bohatému. A na nebi môjho i vášho Otca obsadia mnohé miesta tí, ktorým sa na zemi vysmievali, lebo boli najmenší, boli ako prach, po ktorom sa šliape. Chudobní si uchovávajú v srdci perly Božích slov. Sú ich jediným pokladom. Kto má len jedinú cennú vec, bdie nad ňou. Kto ich má veľa, je znudený a rozptýlený, je pyšný a zmyselný. Z týchto všetkých dôvodov neobdivuje pokornými a zamilovanými očami poklad, ktorý mu dal Boh, a zamieňa ho s ostatnými pokladmi, iba zdanlivo cennými, s pokladmi, ktoré sú bohatstvom zeme. Myslí si: ,To iba z blahosklonnosti prijímam slová niekoho, kto je telesný ako ja!' A silnými vôňami zmyselnosti otupí svoju schopnosť zakúsiť to, čo je nadprirodzené. Silnými vôňami...! Áno, veľmi korenistými, aby sa prerazil ich smrad a pachuť hniloby...
No počúvajte. Tak lepšie pochopíte, ako starosti, bohatstvo a hýrenie zabraňujú vstupu do nebeského kráľovstva.
Raz vystrojil kráľ svadbu svojmu synovi. Viete si predstaviť, aký to bol sviatok v kráľovstve! Bol to jeho jediný syn a keď dosiahol patričný vek, oženil sa so svojou milovanou. Otec a kráľ chcel, aby všade vládla radosť z radosti jeho milovaného syna, pretože konečne sa stal ženíchom svojej milovanej. Medzi mnohými svadobnými oslavami vystrojil aj slávnostný obed. Dlho ho pripravoval a dozeral na každú drobnosť, aby sa vydaril a bol hoden svadby kráľovského syna. Včas rozposlal svojich sluhov, aby oznámili priateľom, spojencom, ako aj najvýznamnejším osobnostiam kráľovstva, že svadba je určená na daný deň, že sú pozvaní a aby prišli, a tak svojou účasťou utvorili dôstojný sprievod pre kráľovského syna. Ale priatelia, spojenci a významné osobnosti kráľovstva neprijali pozvanie. Kráľ, zapochybujúc, či prví sluhovia pozývali hostí tak, ako sa patrí, vyslal ešte ďalších sluhov, aby naliehali: ,Len príďte! Prosíme vás o to. Už je všetko pripravené. V svadobnej sieni je už prestreté, zovšadiaľ priniesli vzácne vína, v kuchyniach sú už nachystané voly a ďalší kŕmny dobytok, aby ich pripravili. Otrokyne miesia múku na koláče, ďalšie zasa tlčú mandle v mažiaroch, aby pripravili najvyberanejšie maškrty, ochutené najvzácnejšími príchuťami. Na oslavu pozvali tanečnice a najlepších hudobníkov. Len príďte, aby nevyšla nazmar toľká príprava.'
Ale priatelia, spojenci a významné osobnosti kráľovstva buď odmietli, alebo povedali: ,Máme inú prácu.' Alebo predstierali, že prijali pozvanie, ale potom išli za svojimi záležitosťami, ten na pole, iný za obchodom, ďalší za inými, ešte menej šľachetnými vecami. A napokon tam bol ktosi, čo otrávený toľkým naliehaním zabil kráľovho sluhu, aby umlčal jeho naliehanie: ,Neodopri to kráľovi, lebo by ti to mohlo uškodiť.' Sluhovia sa vrátili ku kráľovi a o všetkom ho informovali. Kráľ vzbĺkol rozhorčením a poslal svoje vojská, aby potrestali vrahov jeho sluhov a tých, čo pohrdli jeho pozvaním, a zaumienil si, že odmení tých, ktorí účasť prisľúbili. Ale v sviatočný deň v stanovenú hodinu neprišiel nik. Rozhorčený kráľ si zavolal sluhov a povedal im: ,V nijakom prípade nesmie môj syn zostať bez ľudí, ktorí ho srdečne uvítajú v jeho svadobný večer. Hostina je pripravená, ale pozvaní jej neboli hodní. A predsa svadobná hostina môjho syna musí byť! Choďte preto na námestia a cesty, postavte sa na rázcestia a pristavte okoloidúcich, zhromaždite tých, čo tam stoja, a priveďte ich sem. Nech je sieň plná oslavujúcich ľudí.' Sluhovia odišli. Vyšli na cesty, rozišli sa na námestia, postavili sa na rázcestia a zhromaždili všetkých, ktorých našli, zlých aj dobrých, bohatých i chudobných, a priviedli ich do kráľovského paláca a dali im aj všetko potrebné, aby vyzerali hodní vojsť do svadobnej hodovnej siene. Napokon ich tam priviedli a sieň sa naplnila oslavujúcimi hosťami, ako to chcel kráľ. Keď však kráľ vošiel do siene pozrieť sa, či sa oslava môže začať, zbadal tam človeka, ktorý napriek pomoci, ktorú sluhovia hosťom poskytli, nebol oblečený do svadobného rúcha. Spýtal sa ho: ,Ako si sem mohol vojsť bez svadobného rúcha?' A on nevedel, čo odpovedať, lebo vskutku nemal nijaké ospravedlnenie. Vtedy kráľ zavolal sluhov a povedal im: ,Vezmite ho, zviažte mu ruky i nohy a vyhoďte ho z môjho paláca, von do tmy a zimy. Tam bude plač a škrípanie zubami, ako si zaslúžil svojou nevďačnosťou a tým, že ma urazil. A viac ako mňa môjho syna, keď vošiel v úbohom a nečistom odeve do hodovnej siene, kde smie vojsť iba ten, kto je jej a môjho syna hoden.'
Ako vidíte, svetské starosti, lakomstvo, zmyselnosť a surovosť priťahujú kráľov hnev a spôsobujú, že už nikdy títo synovia starostí nevojdú do kráľovho domu. A vidíte tiež, ako aj medzi tými, čo boli povolaní z dobrotivosti k jeho synovi, niektorí boli potrestaní.
Koľko ľudí je dnes v tejto krajine, na ktorú Boh zoslal svoje Slovo! Boh skutočne pozval spojencov, priateľov a významné osobnosti svojho ľudu prostredníctvom svojich služobníkov a bude ich pozývať znova a naliehavejšie, postupne, ako sa bude blížiť hodina mojej svadby.
Ale neprijmú pozvanie, lebo sú to falošní spojenci, falošní priatelia a významní sa len volajú, lebo majú v sebe nízkosť."
Ježiš zvyšuje čoraz viac hlas a jeho oči metajú blesky ako dva drahokamy vo svetle ohňa, čo plápolá medzi ním a poslucháčmi, aby osvietil večer, lebo mesiac je vo fáze ubúdania a ešte nevyšiel.
„Áno, je v nich nízkosť. A preto nechápu, že je ich povinnosťou a cťou vyhovieť Kráľovmu pozvaniu. Pýcha, zatvrdnutosť a zmyselnosť vytvárajú v ich srdciach obrannú baštu. A – keďže sú nešťastníci! – nenávidia ma, a preto nechcú prísť na moju svadbu. Nechcú prísť. Radšej než na svadbu idú na zásnuby so špinavou politikou, s ešte špinavšími peniazmi a s najšpinavšími zmyslami. Majú radšej falošnú vypočítavosť, sprisahania, úskočné sprisahania, osídla, zločiny. Všetko toto odsudzujem v mene Boha. Preto nenávidia hlas, ktorý hovorí, a oslavy, na ktoré pozýva. V tomto národe treba hľadať tých, ktorí zabíjajú Božích služobníkov – prorokov, ktorí sú služobníkmi až podnes, a mojich učeníkov, ktorí sú služobníkmi odteraz. V tomto národe treba hľadať podvodníkov, ktorí klamú Boha a vravia: ,Áno, prídeme,' kým vo svojom vnútri zmýšľajú: ,Ani myslieť!' Toto všetko je v Izraeli. A Kráľ nebies vyšle na rázcestia zhromaždiť tých, ktorí nie sú priatelia ani významní ani spojenci, ale sú jednoduchí ľudia, ktorí prechádzajú okolo. Už – a to mojou rukou, rukou Božieho Syna a služobníka – sa žatva začala. Takí, akí sú, prídu... A už prišli. A ja im pomôžem, aby sa očistili a ozdobili na svadobnú oslavu. Ale bude tam, ó, ale na svoje nešťastie tam bude aj ktosi, kto napriek veľkodušnosti Boha, ktorý mu dá kráľovské voňavky a odev, aby sa javil taký, aký nie je – bohatý a hodný –, bude tam ktosi, kto si z celej tej dobroty urobí nehodný zisk, aby zvádzal, aby zarábal... Indivíduum úlisného ducha, objatý chobotnicou smrdiacou všetkými neresťami... A odoberie voňavky a odev, aby mal z nich nedovolený zisk a nepoužije ich na Synovu svadbu, ale na svoju svadbu s diablom.
Nuž, toto sa stane. Lebo mnoho je povolaných, ale málo je tých, ktorí – aby dokázali vytrvať v povolaní – dospejú k tomu, aby boli vyvolení. Stane sa tiež, že tieto hyeny, ktoré majú radšej zdochliny než živý pokrm, potrestajú tak, že ich vyhodia von zo siene Hostiny, do tmy a bahna večného močiara, v ktorom diabol hrozne škrípe svojím rehotom pri každom víťazstve nad dušou a kde zaznieva večný zúfalý plač slabomyseľných, ktorí nasledovali Zločin namiesto toho, aby nasledovali Dobro, ktoré ich povolávalo.
Vstaňte a poďme si odpočinúť. Žehnám vás všetkých, obyvatelia Betánie. Žehnám vás a dávam vám svoj pokoj. A žehnám osobitne teba, Lazár, priateľ môj, a teba, Marta. Žehnám svojich učeníkov, starých i nových, ktorých posielam do sveta, aby pozývali na svadbu Kráľa.
Pokľaknite si, aby som vás všetkých požehnal. Peter, prednes modlitbu, ktorú som vás naučil, a prednes ju tu, vedľa mňa, postojačky, lebo takto ju má prednášať ten, kto je k tomu Bohom určený."
Celé zhromaždenie si pokľakne na seno, iba Ježiš vo svojom ľanovom odeve, vysoký a prekrásny, zostane stáť spolu s Petrom, ktorý sa chveje vo svojich tmavohnedých šatách rozpálený od dojatia a modlí sa svojím nie pekným, ale mužným hlasom, vyslovujúc zo strachu pomaly, aby sa nepomýlil: „Otče náš..."
