3
4
1
2
"Filioque" z knížky Katolická věrouka Díl II. – napsal Dr. Josef Pospíšil. celé k přečtení zde: 1url.cz/aOMY (od str. 114)Více
"Filioque"
z knížky Katolická věrouka Díl II. – napsal Dr. Josef Pospíšil.
celé k přečtení zde: 1url.cz/aOMY (od str. 114)
z knížky Katolická věrouka Díl II. – napsal Dr. Josef Pospíšil.
celé k přečtení zde: 1url.cz/aOMY (od str. 114)
O Duchu svätom.
Duch sv. pochádza od Otca i Syna. Cirkevný snem carihradský hovorí »vo vyznaní viery«, že »Duch svätý pochádza od Otca«, - ale nehovorí, že len od Otca; lebo slov: »i od Syna« nedodal, poneváč to v ten čas nikto netajil. Predsa však od roku 447 počali najsamprv v Španielsku a potom postupne na celom Západe do vyznania viery dodávať slová »i od Syna«, lebo výslovne tak učí Písmo …Více
O Duchu svätom.
Duch sv. pochádza od Otca i Syna. Cirkevný snem carihradský hovorí »vo vyznaní viery«, že »Duch svätý pochádza od Otca«, - ale nehovorí, že len od Otca; lebo slov: »i od Syna« nedodal, poneváč to v ten čas nikto netajil. Predsa však od roku 447 počali najsamprv v Španielsku a potom postupne na celom Západe do vyznania viery dodávať slová »i od Syna«, lebo výslovne tak učí Písmo sväté. Pán Ježiš povedal: „A ja vám pošlem Potešiteľa, Ducha pravdy, od Otca. Tomu dodatku »i Syna« nikto sa neprotivil, až roku 866 Focius a roku 1043 Cerularius, oba patriarchovia carihradskí a pätylízační sluhovia cisárski, v tých dvoch slovách našli zámienku k odštiepeniu, čili odtrhnutiu cirkve na Východe od Cirkve západnej.
Pápež Urban II., ako otec kresťanstva, ľutujúc veľmi, že nesošívaný, v jedno tkaný plášť Kristov, rozumie sa Cirkev, pýchou patriarchov je roztrhnutý, svolal r. 1090 cirkevný snem, aby obe Cirkve zase spojil. Zavolal na ten snem i sv. Anzelma, arcibiskupa z Kantenbury, v Anglii. Keď už grécki biskupi svoje pochybnosti o pochádzaní Ducha sv. predniesli a dlhými a netrebnými rečami celú vec zamotali, zavolal pápež hlasom silným:
- Anzelme, otče i majstre náš, kde si? Anzelm vstal a pápež, kážuc mu sadnúť si k jeho boku, riekol:
- Uži svoju výrečnosť na obranu napadnutej jednoty Cirkve. Veď Boh k tomuto cieľu ti dal tvoju výrečnosť.
Anzelm, povstanúc, tak jasne a nepodvratne dokázal, že Duch sv. pochádza od Otca i Syna, že všetci Gréci umĺknuť museli. Sotva že dokončil Anzelm svoju reč, hneď všetci prítomní kliatbu vyhekli na toho, kto by sa opovážil tajiť, že Duch sv. »i od Syna« pochádza.
Nastala všeobecná radosť, ale, žiaľ, trvala len krátko, lebo Gréci nezadlho znovu odstúpili od jednoty rímskej Cirkve. Teprv na cirkevnom sneme vo Florencii r. 1439, na ktorom i sám cisár grécky bol prítomný, prijali Gréci do vyznania viery i slová: »ktorý od Otca i Syna pochádza«. Myslelo sa, že nastane pokoj trvalý.
Ale sotva že sa grécki biskupi vrátili do svojich sídelných miest, povstalo proti nim i duchovenstvo i ľud. Mnohí z nich preľakli sa a znovu dpadli od jednoty, a i slovom i písmom zapierali to, čo vo Florencii slávnostne za pravdu uznali.
Pred šesťsto rokmi, t j. od Fociusa až po cirkevný snem florencský, Gréci rúhali sa Duchu svätému, užívajúc pomluvy, vierolomstva a vzbury. Dnes podpisovali jednotu s rímskou cirkvou, zajtra túže jednotu trhali - slovom, nemali nikdy úprimnej vôle vrátiť sa do lona svojej matky, Cirkve rímskej.
Až Pán Boh, ačkoľvek veľmi milosrdný a zhovievavý, vidiac odpor a stále zopieranie sa proti Duchu svätému, vyniesol nad vierolomným cisárstvom gréckym výrok smrti:
- Nechceli ste mi slúžiť v pokoji a hojnosti, preto slúžiť budete vrahom, a slúžiť budete o hlade, smäde i v nahote; nechceli ste nosiť jarmo ľahké, ktoré vás činilo šťastlivými, budete nosiť teda jarmo, ktoré vás zničí. Národ, pochádzajúci od kraju sveta, príde a rýchlosťou orla podmaní si vás; národ ukrutný, barbarský, bez ľútosti, ktorého reči nerozumiete a ktorý nemá ani poňatia o útrpnosti a ľudskosti.
A hľa, divoký víťaz, Mohamed II., približuje sa ku Carihradu s vojskom 300.000 Turkov pochodujúcim a oblieha krásne mesto, ako niekdy Titus Jeruzalem. Od počiatku mesiaca mája ruku 1453 všetky okolité dediny obsadené boly vojskom, ľud ničiacim, a samo mesto od mora obliehalo námorné vojsko, pozostávajúce asi z 500 lodí.
Mesto bráni sa zúfale, ale konečne i sám cisár padnul. Lud ztratil odvahu, a Turci dobyli mesto na sviatok najsv. Trojice roku 1453. Rozzúrené vojsko rabovalo, pálilo, ničilo všetko a neslýchaných ukrutností sa dopúšťalo. Štyridsaťtisíc ľudi zavraždili, šesťdesiat tisíc pojali do otroctva a ostatní rozpŕchli sa po svete. - Sultán musel sháňat ľud z rozličných krajov svojej dŕžavy, aby zaľudnil neštastlivv Carihrad. Najväčší kostol na východe, zasvätený múdrosti Božej, Sofii, premenený bol na tureckú mešitu (modlitebnicu), a na starobylých jeho vežiach vidieť miesto kríža polmesiac, odznak Mohameda.
Ako Boh potrestal zapierateľov Syna svojho zborením Jeruzalema, — práve tak potrestal i zatvrdilých rúhačov Ducha svätého sborením Carihradu. A čo myslíš, drahý čitatelů, že ten národ uznal svoje poblúdenie a vrátil sa k Bohu? Ani myslieť! Ešte i teraz spiera sa milosti Ducha svätého a volí radšej žiť v porobe a núdzi, ako navrátiť sa do lona pravej Cirkve Kristovej.
pravykatolik.sk/node/85
Duch sv. pochádza od Otca i Syna. Cirkevný snem carihradský hovorí »vo vyznaní viery«, že »Duch svätý pochádza od Otca«, - ale nehovorí, že len od Otca; lebo slov: »i od Syna« nedodal, poneváč to v ten čas nikto netajil. Predsa však od roku 447 počali najsamprv v Španielsku a potom postupne na celom Západe do vyznania viery dodávať slová »i od Syna«, lebo výslovne tak učí Písmo sväté. Pán Ježiš povedal: „A ja vám pošlem Potešiteľa, Ducha pravdy, od Otca. Tomu dodatku »i Syna« nikto sa neprotivil, až roku 866 Focius a roku 1043 Cerularius, oba patriarchovia carihradskí a pätylízační sluhovia cisárski, v tých dvoch slovách našli zámienku k odštiepeniu, čili odtrhnutiu cirkve na Východe od Cirkve západnej.
Pápež Urban II., ako otec kresťanstva, ľutujúc veľmi, že nesošívaný, v jedno tkaný plášť Kristov, rozumie sa Cirkev, pýchou patriarchov je roztrhnutý, svolal r. 1090 cirkevný snem, aby obe Cirkve zase spojil. Zavolal na ten snem i sv. Anzelma, arcibiskupa z Kantenbury, v Anglii. Keď už grécki biskupi svoje pochybnosti o pochádzaní Ducha sv. predniesli a dlhými a netrebnými rečami celú vec zamotali, zavolal pápež hlasom silným:
- Anzelme, otče i majstre náš, kde si? Anzelm vstal a pápež, kážuc mu sadnúť si k jeho boku, riekol:
- Uži svoju výrečnosť na obranu napadnutej jednoty Cirkve. Veď Boh k tomuto cieľu ti dal tvoju výrečnosť.
Anzelm, povstanúc, tak jasne a nepodvratne dokázal, že Duch sv. pochádza od Otca i Syna, že všetci Gréci umĺknuť museli. Sotva že dokončil Anzelm svoju reč, hneď všetci prítomní kliatbu vyhekli na toho, kto by sa opovážil tajiť, že Duch sv. »i od Syna« pochádza.
Nastala všeobecná radosť, ale, žiaľ, trvala len krátko, lebo Gréci nezadlho znovu odstúpili od jednoty rímskej Cirkve. Teprv na cirkevnom sneme vo Florencii r. 1439, na ktorom i sám cisár grécky bol prítomný, prijali Gréci do vyznania viery i slová: »ktorý od Otca i Syna pochádza«. Myslelo sa, že nastane pokoj trvalý.
Ale sotva že sa grécki biskupi vrátili do svojich sídelných miest, povstalo proti nim i duchovenstvo i ľud. Mnohí z nich preľakli sa a znovu dpadli od jednoty, a i slovom i písmom zapierali to, čo vo Florencii slávnostne za pravdu uznali.
Pred šesťsto rokmi, t j. od Fociusa až po cirkevný snem florencský, Gréci rúhali sa Duchu svätému, užívajúc pomluvy, vierolomstva a vzbury. Dnes podpisovali jednotu s rímskou cirkvou, zajtra túže jednotu trhali - slovom, nemali nikdy úprimnej vôle vrátiť sa do lona svojej matky, Cirkve rímskej.
Až Pán Boh, ačkoľvek veľmi milosrdný a zhovievavý, vidiac odpor a stále zopieranie sa proti Duchu svätému, vyniesol nad vierolomným cisárstvom gréckym výrok smrti:
- Nechceli ste mi slúžiť v pokoji a hojnosti, preto slúžiť budete vrahom, a slúžiť budete o hlade, smäde i v nahote; nechceli ste nosiť jarmo ľahké, ktoré vás činilo šťastlivými, budete nosiť teda jarmo, ktoré vás zničí. Národ, pochádzajúci od kraju sveta, príde a rýchlosťou orla podmaní si vás; národ ukrutný, barbarský, bez ľútosti, ktorého reči nerozumiete a ktorý nemá ani poňatia o útrpnosti a ľudskosti.
A hľa, divoký víťaz, Mohamed II., približuje sa ku Carihradu s vojskom 300.000 Turkov pochodujúcim a oblieha krásne mesto, ako niekdy Titus Jeruzalem. Od počiatku mesiaca mája ruku 1453 všetky okolité dediny obsadené boly vojskom, ľud ničiacim, a samo mesto od mora obliehalo námorné vojsko, pozostávajúce asi z 500 lodí.
Mesto bráni sa zúfale, ale konečne i sám cisár padnul. Lud ztratil odvahu, a Turci dobyli mesto na sviatok najsv. Trojice roku 1453. Rozzúrené vojsko rabovalo, pálilo, ničilo všetko a neslýchaných ukrutností sa dopúšťalo. Štyridsaťtisíc ľudi zavraždili, šesťdesiat tisíc pojali do otroctva a ostatní rozpŕchli sa po svete. - Sultán musel sháňat ľud z rozličných krajov svojej dŕžavy, aby zaľudnil neštastlivv Carihrad. Najväčší kostol na východe, zasvätený múdrosti Božej, Sofii, premenený bol na tureckú mešitu (modlitebnicu), a na starobylých jeho vežiach vidieť miesto kríža polmesiac, odznak Mohameda.
Ako Boh potrestal zapierateľov Syna svojho zborením Jeruzalema, — práve tak potrestal i zatvrdilých rúhačov Ducha svätého sborením Carihradu. A čo myslíš, drahý čitatelů, že ten národ uznal svoje poblúdenie a vrátil sa k Bohu? Ani myslieť! Ešte i teraz spiera sa milosti Ducha svätého a volí radšej žiť v porobe a núdzi, ako navrátiť sa do lona pravej Cirkve Kristovej.
pravykatolik.sk/node/85
