O D R E Z A N Á.... N O H A -jeden z najväčších zázrakov na príhovor Panny Márie v dejinách cirkvi,ktorý bol aj úradne a cirkevne uznaný....29.marec 1640

Odrezaná noha...jeden z najväčších overených zázrakov v dejinách na príhovor Panny Márie...

Nešťastný mladý Miguel vrúcne prosil Pannu Máriu a Boha o pomoc.Úraz mu zničil život a ostával mu len život
žobráka...

Miguel Juan Pellicer -Calanda Španielsko- 29.marec 1640 večer o 22,30 v spánku mu odrezaná noha z hrobu poi 19 mesiacoch zázračne sama zrástla...
20 ročný Miguel utrpel vážny úraz,prešiel mu naložený voz po nohe a tá mu odumierala,že ju museli odrezať v 1637 a odrezanú nohu od kolena zakopali do drevenej skrinky na cintorín.Mladý Miguel muse žobrať,aby sa uživil.Neústale sa modlil k Panne Márii de Pilar-Socha Panny Márie na stlpovom podstavcu o pomoc a pred krutými bolesťami.Mal sen,a Panna Mária sa mu zjavila s anjelmi a oznámila,že dostane späť svoju nohu,pochovanú v skrinke v hrobe už 19 mesiacov.

A tak neskoro večer 29.marca 1640 asi o 22,30 keď už Miguel spal mu zázračne jeho noha z hrobu zrástla...
Veľký zázrak bol šetrený a skúmaný.Vykopali z hrobu drervenú skrinku do ktorej bola pochovaná odrezaná noha,ale nohy tam už nebolo..a skrinka bola neporušená v hrobe 19 mesiacov,takže ani odrezaná noha nezhnila...ale sa objavila ako zrastená na kypeť stehna.Ohromný zázrak prebudil celé kráľovstvo a španielský kráľ Filip IV dokonca jeho nohu pobozkal na znak vďaky za veľkolepý zázrak Panny Márie.Jeho zrastená noha postupne ožila a spojila sa s pôvodným stehnom.Jestvuje veľa zachovaných lekárskych dokumentov a vyšetrovaní,ktoré nakoniec potvrdili ohromný zázrak,ktorý uznala aj sv.cirkev ako pravý.

Veľká je moc božia a mocná je prímluva Panny Márie,že dokáže prelomiť všetky naše fyzikálne zákony a urobiť nemožné,neuveriteľné veci.Tak Boh a jeho moc vstupuje do tohto sveta a koná divy a zázraky v celých dejinách cirkvi a kresťanstva.
Ale zatvrdlivého,bezbožného,či bludmi nakazeného človeka neobrátia ani najväčšie zázraky,nevysvetliteľné ľudkou vedou a múdrosťou.

Boh urobil veľký zázrak,odrezaná noha v hrobe po 2,5 roku znovu zázračne prirástla: Úžasný zázrak z Calandy

V španielskom mestečku Calanda, vzdialenom 118 km od Zaragozy, sa stal „el milagro de los milagros“, čiže zázrak zázrakov. Dvadsaťtri ročnému Miguelovi Juanovi Pellicerovi zázračným spôsobom narástla amputovaná pravá noha. Výsledky dlhoročného hľadania a skúmania historických dokumentov týkajúcich sa tejto nezvyčajnej udalosti boli uverejnené v knižke s názvom Il Miracolo (Zázrak), ktorú napísal známy taliansky novinár a spisovateľ Vittorio Messori
29. marca 1640 večer medzi desiatou a pol jedenástou Miguel Juan Pellicer počas spánku v rodnom dome v Calande zázračným spôsobom nadobudol pravú nohu, ktorú mu amputovali vo verejnej nemocnici pred 29 mesiacmi. Zázračne uzdravený Miguel bol horlivým ctiteľom Panny Márie del Pilar a práve jej príhovoru pripisoval navrátenie stratenej končatiny. Tak znie senzačná správa o tomto zázraku, ktorý miestni obyvatelia označujú ako „el milagro de los milagros“ (zázrak zázrakov). Svetoznámy taliansky novinár a spisovateľ Vittorio Messori dlhé roky hľadal v rôznych archívoch a preskúmal množstvo zachovaných dokumentov týkajúcich sa tohto prípadu. Potvrdil, že z vedeckého hľadiska jestvuje istota, že celá dokumentácia opisuje historickú skutočnosť. Hovorí o navrátení amputovanej nohy – jedinej udalosti svojho druhu, ktorú nemožno spochybniť. Táto udalosť sa podrobne opísaná zachovala vďaka svedectvám, ktoré boli tri dni po zázraku pod prísahou zaznamenané v notárskom protokole a majú tiež oporu v aktách kánonického procesu, ktorý sa začal o 68 dní neskôr.

Nehoda a amputácia
Z farských záznamov v Calande sa dozvedáme, že Miguel Juan Pellicer sa narodil 25. 3. 1617 ako druhé z ôsmich detí Miguela Pellicera Maja a Márie Blascovej. Rodičia boli chudobní roľníci, vyznačovali sa jednoduchosťou a hlbokou zbožnosťou. Miguel Juan vyrastal v atmosfére pravej nábožnosti: denne sa úprimne modlil, pravidelne pristupoval k sviatostiam a bol horlivým ctiteľom Panny Márie. V roku 1637, keď mal dvadsať rokov, opustil rodičovský dom a odišiel si hľadať prácu. Začal žiť u svojho strýka Jamie Blasca, ktorý býval neďaleko mesta Castellon.

Po niekoľkých mesiacoch sa mu v júli 1637 stala vážna nehoda. Miguel viedol dvojkolesový voz ťahaný dvoma mulicami po vrch naložený zrnom. Pravdepodobne sediac na mulici zaspal a tak nešťastne z nej spadol, že jedno koleso mu prešlo pravú nohu, pričom utrpel pomliaždenie a zlomeninu holenej kosti. Okamžite ho previezli do nemocnice vo Valencii (kde dodnes možno nájsť v archíve dokument s dátumom prijatia 3. 8. 1637, pondelok). Pobyt v nemocnici neprinášal zlepšenie. Miguel pevne veril, že mu pomôžu lekári v 300 km vzdialenej Zaragoze, v slávnej Kráľovskej všeobecnej nemocnici Panny Márie Dobrotivej. Po úpenlivých prosbách napokon dostal súhlas na prevoz. Bez ohľadu na strašnú bolesť zranenej nohy a veľkú horúčavu prekonal túto vzdialenosť za päťdesiat dní. Do vytúženého cieľa dorazil začiatkom októbra 1637, vychudnutý a s vysokou teplotou. Najprv sa však vybral do svätyne del Pilar, kde sa vyspovedal a prijal Eucharistiu.

V nemocnici v Zaragoze mu lekári diagnostikovali rozvinutú gangrénu (sneť, miestne odumieranie a hnitie tkaniva) v pravej zlomenej nohe. Na záchranu pacientovho života bola nutná okamžitá amputácia zlomenej končatiny. Rozhodnutie odstrániť opuchnutú a od gangrény sčernenú nohu urobil vedúci lekárskeho konzília, známy v celej Aragónii, prof. Juan de Estanga, spolu s chirurgmi Diegom Millaruelom a Miguelom Beltranom. Títo lekári amputáciu aj uskutočnili a nohu mu odstránili „vo výške štyroch palcov pod kolenom“.

Použili pri tom pílku a skalpel a ako anestetikum podali pacientovi alkohol, ktorý sa v tých časoch používal ako jediný prostriedok s takýmto účinkom. Počas operácie mladý muž neustále vzýval o pomoc Pannu Máriu.

Po amputácii chirurgovia urobili kauterizáciu pahýľa pomocou rozžeraveného železa. Odrezanú nohu odovzdali mladému asistujúcemu praktikantovi Juanovi Lorenzovi Garciovi, ktorý ju spolu s kolegom pochoval na cintoríne na vyznačenom mieste v hlbokej jame dlhej 21 cm (tento detail bol dokonca nájdený aj v dokumentácii procesu).

V tých časoch bolo ľudské telo v takej úcte, že všetky jeho amputované časti sa pochovávali na cintoríne. Kým sa rana po amputácii zahojila, Pellicer musel ešte niekoľko mesiacov zostať v nemocnici. Prepustili ho na jar roku 1638 a dostal drevenú protézu a palicu.
Mladý 23-ročný muž bez nohy nebol schopný zarábať si na živobytie, preto dostal oficiálne povolenie žobrať o almužnu pri vchode do baziliky del Pilar v Zaragoze, čo preňho znamenalo stať sa natrvalo žobrákom. Obyvatelia Zaragozy mali vo zvyku aspoň raz za deň navštíviť baziliku. Zvykli si na jeho prítomnosť a obľúbili si ho; a to aj preto, že Miguel Juan každé ráno skôr, ako sa pobral na svoje miesto pred bazilikou, šiel na svätú omšu do Svätej kaplnky, v ktorej bola na stĺpe El Pilar zázračná socha Panny Márie. Každé ráno si tiež od služby vo svätyni vypýtal trocha olivového oleja z lámp, aby si mohol potrieť nie celkom zahojenú ranu pahýľa po amputácii končatiny. Keď mal peniaze, išiel spať do neďalekého hostinca De las Tablas. (Majiteľ hostinca Juan de Mazasa a jeho manželka Catalina Xavierre boli tiež pozvaní ako svedkovia v kánonickom procese, aby potvrdili, že Pellicer po zázračnom získaní amputovanej končatiny je ten istý človek, ktorý u nich prespával a nemal pravú nohu.) Miguel Juan Pellicer spával aj na nemocničnej chodbe, kde ho dobre poznali. Samotný ošetrujúci personál ho prijímal veľmi srdečne.

Začiatkom marca roku 1640 sa Miguel rozhodol vrátiť sa k svojim rodičom do Calandy. Cesta do rodného domu (asi 118 km) mu trvala presne sedem dní. Celý čas mu drevená protéza tlačila na pahýľ, čo mu spôsobovalo veľkú bolesť. Doma ho prijali s veľkou radosťou. Pre svoju zmrzačenú nohu nemohol Miguel pomáhať rodičom pri práci na poli, preto sa rozhodol obchádzať okolité dedinky a prosiť tam o almužnu. V tom čase pre invalida bez prostriedkov na obživu nebolo žobranie nijakou hanbou, ale povinnosťou. A iným tým dával príležitosť konať skutky milosrdenstva. Miguel teda jazdil na oslíkovi po susedných dedinách, zbieral milodary a aby vzbudil u ľudí väčší súcit, ukazoval im svoj pahýľ amputovanej nohy. Tak sa tisíce ľudí stali svedkami, že Miguel bol mrzák, a neskôr svedkami toho, že mu noha znova narástla.

Vzrušujúci zázrak

Vo štvrtok 29. marca 1640 Miguel Juan nešiel žobrať, ale ostal doma, aby pomohol otcovi nakladať do košov hnoj, ktorý potom na oslovi vyvážal na pole. Po celodennej ťažkej práci sa Miguel vrátil domov veľmi unavený. Pri večeri všetci videli pahýľ jeho pravej nohy aj s odviazanou zahojenou ranou a niektorí prítomní sa jej dokonca dotýkali.
V ten istý večer sa v Calande zastavil prenocovať jazdecký oddiel. Pellicerovci dostali úradný príkaz poskytnúť nocľah jednému vojakovi. Pre nedostatok miesta musel Miguel Juan uvoľniť svoju posteľ a išiel spať do rodičovskej izby na matrac. Na prikrytie dostal od otca plášť, ktorý však bol na zakrytie jeho jedinej nohy krátky. Po večeri okolo 22. hodiny sa rozlúčil s rodičmi a so zídenými hosťami, odložil v kuchyni svoju drevenú protézu a palicu a skákajúc na ľavej nohe odišiel spať. Po modlitbe a odovzdaní sa Panne Márii rýchlo upadol do hlbokého spánku.
Keď Miguelova matka vošla do izby, v ktorej spal jej zmrzačený syn – medzi pol jedenástou a jedenástou –, zacítila „nádhernú, nebeskú vôňu“. Žena priniesla olejovú lampu a zbadala, že spod plášťa, ktorým bol syn prikrytý, vytŕča nie jedna noha, ale dve, preložené jedna cez druhú. Stále ešte neveriac tomu, čo vidí, priblížila sa k posteli a v tej chvíli si už bola istá, že ju zrak neklame. Šokovaná týmto zistením zavolala manžela, ktorý stiahol zo syna plášť. Pellicerovcom sa vtedy naskytol neobyčajný pohľad na ich spiaceho syna s dvomi zdravými nohami. V okamihu pochopili, že sa stal veľký zázrak. Ich syn znova dostal amputovanú pravú nohu. Uvedomili si to nesmierne tajomstvo, začali kričať a triasť ním, aby sa zobudil. Až po dlhšom čase Miguel otvoril oči. Rodičia mu so vzrušením hovorili: „Pozri sa, narástla ti noha!“ Môžeme si predstaviť Miguelovo prekvapenie a radosť, keď počul a potom aj videl, že skutočne má dve nohy a už nie je invalid. Medzitým sa zbehli všetci domáci a so vzrušením si prezerali mladíkovu navrátenú nohu. Miguel Juan vôbec nechápal, ako sa to mohlo stať. Pamätal si len, že predtým, ako ho zobudili, sa mu snívalo, ako si potiera pahýľ svojej amputovanej nohy olejom z lampy v Svätej kaplnke Panny Márie del Pilar. Jedným si však bol istý – že tento zázrak urobil na ňom Kristus na príhovor našej Matky Márie.
Keď sa Miguel Juan spamätal z prvých dojmov, začal sa dotýkať svojej uzdravenej nohy a chodiť na nej, akoby sa chcel presvedčiť, či je to naozaj pravda. Vo svetle olejových lámp si všetci so záujmom obzerali jeho zázračne narastenú nohu. Bola na nej viditeľná veľká jazva po zlomenine holennej kosti pri nehode a tak isto tri menšie jazvy: z detstva po uhryznutí psom, po odstránení cysty a po poškriabaní v pichľavom kroví.

Tieto jazvy očividne poukazovali na to, že to bola tá istá noha, ktorá bola amputovaná a pochovaná na cintoríne pred viac ako dvomi rokmi. Noha teda Miguelovi Juanovi nenarástla, ale zázračne sa mu vrátila jeho amputovaná. Zachoval sa výtlačok miestnych novín Aviso Historico zo 4. 6. 1640, v ktorých je uvedené, že bol preskúmaný miestny cintorín v Zaragoze a na mieste pochovania sa nenašiel n ijaký pozostatok nohy. Zvesť o neobyčajnej udalosti sa rýchlo rozniesla po okolí. Ľudia, ktorí sa zbiehali do biedneho dedinského domčeka Pellicerovcov, sa nahlas modlili a ďakovali Ježišovi a Panne Márii za tento veľký zázrak. Všetci zhromaždení cítili „nebeskú vôňu“, ktorá ostávala v izbe ešte niekoľko dní po zázraku. Nasledujúci deň ráno prišiel k Pellicerovcom farár Herrero so starostom a predstaviteľmi miestnych úradov, ktorí dlho ohmatávali Juanovu pravú nohu, lebo všetci chceli úradne a „vedecky“ potvrdiť, že je to pravda. Už 30. marca, teda hneď na druhý deň po zázraku, prvostupňový sudca Martin Corellano, zodpovedný za verejný poriadok v Calande, spísal o tejto neobyčajnej udalosti oficiálny dokument. Necelých 70 hodín od zázraku bol v dome Pellicerovcov cirkevnými a svetskými predstaviteľmi a lekárom spísaný notársky protokol, podpísaný desiatimi svedkami, ktorý potvrdzuje túto neobyčajnú udalosť ako „Boží zásah“. Uzdraveného mladíka priviedli v procesii do miestneho kostola, kde sa zhromaždili všetci obyvatelia Calandy, ktorí videli, že Miguel Juan kráčal na dvoch nohách, hoci včera mal len jednu. V kostole Miguel pristúpil ku sviatosti zmierenia a potom sa so všetkými obyvateľmi Calandy zúčastnil na slávnostnej ďakovnej svätej omši.
Amputovaná noha po dvoch rokoch v zemi úplne zhnila, ale Boží zásah ju vrátil k životu a pripojil k žijúcemu telu. Kristus nám tak dal znak a predobraz nášho zmŕtvychvstania v deň posledného súdu. Stvoriteľ však zachoval prírodné zákony a obnovenie fyzických a motorických schopností Miguelovej nohy trvalo niekoľko mesiacov.
25. apríla 1640 Miguel sa spolu s rodičmi vybral na púť do Zaragozy, aby sa poďakoval Panne Márii za zázračné navrátenie svojej nohy. Všetci obyvatelia Zaragozy dobre poznali mladíka s jednou nohou žobrajúceho pri bazilike. Vieme si predstaviť ich prekvapenie, keď videli, že Miguel Juan už nie je mrzák a má dve zdravé nohy. Skutočný šok však zažil chirurg profesor Estanga, ktorý urobil Miguelovi Juanovi amputáciu a po nej mu dva roky ošetroval ranu. Teraz sa mohol na vlastné oči presvedčiť, že časť nohy, ktorú mu amputoval, sa vrátila k životu a normálne fungovala. Pre medicínu to bolo úplne nevysvetliteľné. Podobný úžas zažili pri pohľade na Miguela Juana s dvomi nohami aj asistujúci lekári a celý nemocničný personál.
Oficiálne uznanie „el milagro de los milagros“
Je potrebné zdôrazniť, že predstavitelia mesta Zaragoza iniciovali 8. mája 1640 proces, v ktorom by sa vyjasnili všetky okolnosti spojené so zázrakom z Calandy – čiže „el milagro de los milagros“. Mestská rada vybrala za svojich zástupcov dvoch známych profesorov a generálneho prokurátora kráľa Filipa IV. Proces bol verejný a prebiehal podľa oficiálnych úradných pravidiel. Súčasný historik Leonardo Aina Naval, ktorý viac rokov skúmal tieto úradné spisy, povedal, že tento proces bol „vzorom serióznosti, dôslednosti a právnickej disciplíny“. Takže sa tu stretáme s najvyššou úrovňou vierohodnosti dôkazov. Počas celého procesu bolo prítomných desať členov senátu. Okrem toho bolo pri všetkých výsluchoch prítomných dvadsaťštyri svedkov, ktorí boli vybraní spomedzi obyvateľov Zaragozy, Calandy a okolitých dediniek. Prítomný bol aj arcibiskup Pedro Apaolaza Ramirez a desať teológov a právnikov. Svedkovia boli rozdelení do piatich skupín: 1. lekári a ošetrovatelia; 2. príbuzní a susedia; 3. predstavitelia mesta; 4. kňazi; 5. ostatní. Každej vypočúvanej osobe ukázali stojaceho Miguela Juana a jeho nohy obnažené po kolená. Z procesných záznamov vyplýva, že zázračné navrátenie Miguelovej nohy je také zrejmé a presvedčivé, že sa voči procesu nevzniesla ani jedna námietka či pochybnosť. Po jedenástich mesiacoch práce sudcovského kolégia 27. apríla w 1641 vydal arcibiskup Zaragozy dekrét, v ktorom potvrdil, že Miguelovi sa amputovaná noha vrátila len vďaka zázračnému Božiemu zásahu. Je to nepochybne jeden z najväčších zázrakov v dejinách, ktorý potvrdili všetci obyvatelia Zaragozy, Calandy a okolitých dedín. Prvá brožúra o zázraku aj s imprimatur, darovaná kráľovi Karolovi IV., bola zhrnutím procesných spisov a napísal ju roku 1641 v kastílskom jazyku bosý karmelitán Jeronimo de San Jose. O rok neskôr sa objavila brožúra o zázraku od nemeckého lekára Petra Neuratha. V tejto publikácii k „nihil obstat“ jezuita Jeronimo Briza napísal: „Na príkaz ctihodného otca Gabriela de Aldama, hlavného vicekráľa v Madride, som preskúmal knižku doktora Neuratha o zázraku najsvätejšej Panny del Pilar, aký od vekov nebolo vidieť ani o takom nebolo počuť, ktorého pravdivosť osobne dosvedčujem. Mládenca som vídaval najprv bez nohy, ako prosil o almužnu pri vchode do baziliky v Zaragoze a neskôr som ho stretol v Madride na audiencii u kráľa, nášho pána, z obidvomi nohami; a videl som, ako chodil. Videl som jazvu, ktorú mu najsvätejšia Panna nechala na mieste amputácie ako jasný znak, že noha bola amputovaná; a nielen ja, ale všetci otcovia zo Spoločnosti Ježišovej z tohto kráľovského kolégia v Madride. Okrem toho som poznal rodičov uzdraveného a tak isto chirurga, ktorý mu odstránil nohu.“
Biedna spálňa, v ktorej sa stal zázrak, bola premenená na kaplnku a po čase bol na mieste, kde stál dom Pellicerovcov, postavený veľký kostol s vysokou zvonicou. Bola to iniciatíva obyvateľov Calandy, ktorí chceli takto vyjadriť vďačnosť Bohu a Panne Márii. Dodnes obyvatelia Calandy každý rok 29. marca oslavujú túto nezabudnuteľnú udalosť z roku 1640. Svätá stolica schválila na tento deň zvláštny liturgický formulár spolu s duchovnými privilégiami a odpustkami.
Stretnutie s kráľom
Zvesť o zázračnom prirastení nohy sa rozniesla po celom Španielsku. Dopočul sa o nej aj kráľ Filip IV. Po skončení procesu a oficiálnom uznaní pravdivosti zázraku pozval španielsky vladár v októbri 1641 uzdraveného mládenca na audienciu. Zúčastnil sa na nej celý diplomatický zbor, v ktorom bol aj anglický veľvyslanec lord Hopton. On sám poslal anglickému kráľovi Karolovi I. podrobnú správu z tejto audiencie. Jej text sa zachoval dodnes. Kráľ Karol I., budúci nástupca hlavy Anglikánskej cirkvi, bol taký presvedčený o pravdivosti tohto zázraku, že bránil jeho vierohodnosť pred pobúrenými anglikánskymi teológmi. Na základe podrobnej správy lorda Hoptona a svedectiev ďalších ľudí vieme presne, čo sa dialo počas audiencie u kráľa Filipa IV. Uzdraveného Miguela Juana sprevádzal hlavný notár Aragónie a najvyšší arcidiakon biskupskej kapituly. Každý z nich po poradí podal kráľovi informácie o zázraku.
Po vypočutí všetkého bol Filip IV. dojatý až k slzám a povedal, že vzhľadom na tieto jednoznačné dôkazy už nie je potrebné nijaké ďalšie mudrovanie a diskutovanie, ale s radosťou treba prijať a uctiť si tajomstvo. Potom vstal z trónu, prišiel k uzdravenému mladíkovi a pokľakol pred ním. Potom kázal Miguelovi, aby si odhalil pravú nohu, a kráľ ju na mieste, kde bola amputovaná a potom zázračne prirastená, pobozkal. Takto dojímavo, na kolenách, vzdal hold svojmu poddanému – žobrákovi a analfabetovi – vládca svetového impéria, kráľ Filip IV.
V dokumentoch, ktoré boli v poslednej dobe nájdené v zaragozskom archíve, sa hovorí, že Miguel Pellicer bol po svojom uzdravení prijatý do zamestnania v bazilike del Pilar ako pomocník organistu; jeho prácou bolo plniť mechy organu vzduchom. Bol tiež jedným zo zodpovedných za zapaľovanie olejových lámp v Svätej kaplnke. Vo výplatnej knižke je uvedená poznámka, týkajúca sa dátumu jeho smrti – do večnosti odišiel na sviatok Panny Márie del Pilar: 12. októbra 1654.
Záver
„Ten, kto by neprijímal pravdu o tom, čo sa stalo v Calande v ten marcový večer vo Veľkom týždni roku 1640,“ píše Vittorio Messori, „musel by pochybovať o celých ľudských dejinách, vrátane najistejších, teda najväčšmi potvrdených faktov. (...) Prípad ,Pellicera‘ má znaky udalosti, ktoré každý vedec môže a musí prijať ako ,vierohodne potvrdené‘, ako ,historicky dôveryhodné‘, ibaže by sa v mene predsudkov alebo ideológie vzdal objektívnosti svojho povolania. V slovách, ktoré použil arcibiskup Zaragozy, sa táto udalosť javí rovnako jednoduchá, ako aj ohromujúca: ,... ako sa potvrdilo v procese, spomínaného Miguela Juana videli najprv bez nohy a potom s nohou; teda neviem, ako môže mať niekto ohľadom toho pochybnosti.‘ To je všetko.“

Okamžité navrátenie Pellicerovej amputovanej nohy bolo vonkajšou viditeľnou manifestáciou Božej moci, neslýchaným zázrakom v celých dejinách. Je to jednoznačne udalosť, ktorá poukazuje na neopodstatnenosť ironických tvrdení ateistov, že nikdy sa nestalo, aby niekomu narástla odťatá noha alebo ruka.
Je to celkom určite nevyvrátiteľný zázrak, presne taký, akého sa domáhal Voltaire a jemu podobní ateisti. A navyše úradne potvrdený notárom hneď potom, ako sa stal, a po vypočutí náležite preverených svedkov, ktorí svedčili pod prísahou. Ernest Renan, agnostik a zúrivý nepriateľ kresťanstva, napísal, že k porážke ateizmu by stačil iba jeden vierohodný zázrak. Žiaľ, vo svojej hlúpej ignorancii si bol istý, že v dejinách sa taký zázrak nestal.
Zázrak z Calandy hovorí o tom, že Bohu je možné všetko. Táto udalosť poukazuje na konanie nie nejakého neurčitého Boha, ale na Božskú osobu Ježiša Krista, na Trojjediného Boha, ktorého nám Kristus zjavil. Tento zázrak je aj Božím potvrdením učenia Katolíckej cirkvi, sviatostí, ktoré vysluhuje, jej tradície a úcty, ktorú vzdáva Nepoškvrnenej Panne Márii a sile jej príhovoru.
„Mária tu vykonala to, čo neurobila v nijakom inom národe,“ spievajú dodnes veriaci každý rok pri oslave Milagro v Calande a Zaragoze.
Zázrak z Calandy je zároveň znakom, ktorý nás vyzýva k obráteniu a k viere v zmŕtvychvstanie nášho tela. Noha, ktorá pre pokročilú gangrénu odhnívala, a preto ju museli amputovať a pochovať, sa po 29 mesiacoch na zvláštny Boží zásah vrátila k životu. Táto zázračná udalosť, ojedinelá svojho druhu, poukazuje na pravdu viery o zmŕtvychvstaní, že totiž naše telá budú podobne vzkriesené v deň posledného súdu.

Hrozná nehoda

Miguel Juan Pellicer sa narodil na začiatku 17. storočia katolíckej rodine v malej poľnohospodárskej komunite v španielskom Calande. V roku 1637, keď mal 20 rokov, pracoval na strýkovej farme, keď došlo k strašnej nehode. Sedel na mulici ťahajúcej vozík a nešťastnou náhodou spadol a vozík prešiel cez jeho pravú nohu a zlomil mu holennú kosť.

Dostalo sa mu nejakej liečby v miestnej nemocnici, ale čoskoro sa rozhodol ísť do špeciálnej nemocnice v meste Zaragoza pomenovanej po Panne Márii del Pilar. On, podobne ako mnohí katolíci v Španielsku, mal k nej silnú oddanosť a dúfal, že bude mať prospech z jej príhovoru.

Bohužiaľ, v čase, keď prišiel, jeho noha bola tak zničená, že bola už úplne čierna. Jedinou možnosťou bola amputácia. Dvaja odborní chirurgovia odstránili väčšinu spodnej polovice pravej nohy tesne pod kolenom. Vypálili mu ranu dokonca ohňom.

Majte na pamäti, že to bolo v polovici 17. storočia, takže nedošlo k žiadnej anestézii. Dali mu alkohol a nejaké drogy, aby sa pokúsili otupiť bolesť, ale Pellicer napriek tomu zažil neuveriteľnú bolesť. Jeden svedok neskôr napísal: „Vo svojom trápení mladý muž volal na Pannu Máriu del Pilar neustále a s veľkou horlivosťou.“ Potom pochovali jeho amputovanú nohu na cintoríne v nemocnici, ako to bolo zvykom.

O niekoľko mesiacov neskôr bol prepustený s drevenou nohou a barlou. Ako muž s amputáciou, neschopný práce získal tiež licenciu na žobranie pred kostolom Panny Márie del Pilar. Dokázal prežiť zo žobrania a keďže bazilika bola populárny pútnický cieľ, videli ho tisíce, ak nie milióny ľudí. Dostal tiež pravidelné prehliadky u svojho lekára v nemocnici.

Viera a nádej

Pellicer nestratil nádej, že Boh stále môže uzdraviť jeho nohu, aj keď pre ostatných to bolo nemožné. Svoje modlitby podporoval aj činom viery, keď každú noc požiadal o olej zo svätyne, natieral si ho na pahýľ a modlil sa za príhovor Panny Márie.

Asi po dvoch rokoch, keď sa jeho rana úplne zhojila, rozhodol sa vrátiť domov. Prišiel uprostred druhého týždňa pôstu (niekedy okolo 11. až 14. marca) v roku 1640. Neschopný pomôcť na farme, vydal sa na žobranie znova a mnoho ľudí v okolitých mestách videlo jeho pahýľ, ktorý mu zostal z nohy.

Potom, o dva týždne neskôr 29. marca 1640, sa stal zázrak.

Bolo to okolo 22:00 hod a bol pripravený ísť spať. Vojak, ktorý sa dočasne zdržiaval v dome jeho rodičov a spal v jeho posteli, takže namiesto toho si Pellicer ľahol na posteľ do rodičovskej izby. Asi o hodinu neskôr vošla jeho matka a videla dve nohy, ktoré vytŕčali spod periny. Mysliac si, že vojak išiel spať do nesprávnej miestnosti, zavolala svojho manžela, aby vyriešil nedorozumenie.

Ale keď jej manžel prišiel a zdvihol prikrývku, bol šokovaný tým, čo našiel: bol to ich syn a mal obe nohy!

Pokúsili sa ho hneď zobudiť, ale bol v tak hlbokom spánku, že to chvíľu trvalo. Ako náhle sa mu konečne podarilo zobudiť sa, vysvetlil, že mal živý sen, v ktorom sa nachádzal pri svätyni Panny Márie del Pilar a natieral si pahýľ olejom, ako to robieval.

Všetci traja sa radovali, chválili Boha a ďakovali Panne Márii.

Cirkev skúma

Správy o zázraku sa šírili ako požiar v okolitých mestách a vládni aj cirkevní predstavitelia prišli do domu, aby na vlastné oči videli uzdravenú nohu. O tri týždne neskôr sa Pellicer a jeho rodičia vydali na púť do Svätyne Panny Márie, aby poďakovali, a mnoho ľudí, ktorí ho poznali s jeho pahýľom, keď ho videli ako kráča oboma nohami.

Príbeh sa stal taký známy, že miestny arcibiskup vykonal rozsiahle vyšetrovanie tohto zázraku. Keď vykopali škatuľu, v ktorej bola uložená amputovaná noha na cintoríne v nemocnici, bola úplne neporušená, ako ju vložili do zeme – ale úplne prázdna. Pokiaľ ide o svedectvo očitých svedkov, boli zjavne tisíce ľudí, ktorí jasne videli jeho pahýľ pred zázrakom. Vyšetrovatelia preto požiadali dve desiatky najrešpektovanejších svedkov, aby svedčili v súdnych konaniach, vrátane lekárov, ktorí ho liečili. Neboli nájdené žiadne pochybnosti o zázraku.

O rok neskôr, arcibiskup vydal výsledok: zázrak bol autentický.

V 17. storočí sa stal v španielskom meste Calanda zázrak, ktorý po dlhom vyšetrovaní napokon uznala aj katolícka cirkev. Mladému španielskemu farmárovi, ktorý utrpel vážny úraz, dorástla počas jednej noci amputovaná noha. Môže ísť v tomto prípade o ojedinelý nadprirodzený zázrak alebo sa jedná o zámerný podvrh?

Zázrak v Calande
Miguel Juan Pellicer bol mladý dvadsaťročný farmár, ktorý pracoval u svojho strýka v meste Castellón, keď sa mu na konci júna roku 1637 stala nehoda, ktorá mu zmenila život. Miguel spadol z voza, ktorý ťahali mulice a koleso mu prešlo po nohe v oblasti holennej kosti. Nohu mal tak dokaličenú, že v nemocnici mu ju už nedokázali nijako zachrániť, a tak mu ju museli po rozsiahlom odumretí tkaniva amputovať. Keď ho prepustili z nemocnice, vrátil sa k svojim rodičom do Calandy. Nedokázal však už nič zmysluplné robiť, a tak pred miestnou bazilikou začal od ľudí žobrať. Počas nasledujúcich dvoch rokov sa pravidelne vracal aj do nemocnice, kde mu nohu ošetrovali.

Dňa 29. marca v roku 1640 si Miguel tak ako zvyčajne okolo desiatej hodiny večer ľahol do postele. Okolo jedenástej hodiny sa na neho prišla pozrieť matka, a tá si všimla, že pod dekou, ktorou bol zakrytý, mu bolo vidieť nie jednu, ale dve nohy. Matka preto syna odokryla, a vtedy zbadala, že noha, ktorú syn nemal dva a pol roka mu dorástla. Rýchlo zobudila Miguela, aby sa aj on pozrel na tento zázrak. Ten jej povedal, že vo sne za ním prileteli anjeli, ktorí mu darovali novú nohu. O zázrak v Calande sa začala zaujímať aj samotná katolícka cirkev, ktorá spustila rozsiahle vyšetrovanie, ktoré malo potvrdiť alebo vyvrátiť tento boží zásah.

Cirkevné vyšetrovanie
Katolícka cirkev sa začala o prípad Miguela Pellicera zaujímať hneď ako sa o ňom dozvedela. Cirkev spustila rozsiahle vyšetrovanie, ktoré trvalo desať mesiacov, až napokon musela uznať, že sa nejedná o podvod, ale ide o skutočný zázrak. Počas vyšetrovania katolícki kňazi oslovili množstvo ľudí, ktorí sa s Miguelom stretávali pred jeho nehodou aj po nej, a všetci svorne potvrdili, že o nohu skutočne prišiel pri nehode, a v nemocnici mu ju museli amputovať. Potvrdila to aj samotná nemocnica, kde po amputácii chodil na pravidelné ošetrovanie. Lekári navyše zistili, že noha, ktorá dorástla mala aj rovnaké modriny a jazvy presne tam ako mala predtým amputovaná noha. Katolícka cirkev tak tento neuveriteľný prípad uznala ako zázrak dňa 27. apríla 1641.

Calanda

Celý prípad zdokumentoval a podrobne spísal taliansky novinár a spisovateľ Vittorio Messori v roku 1998. Ten dokonca zistil ďalší neuveriteľný fakt, že Miguelovi prirástla presne tá istá noha, ktorú lekári amputovali a zakopali. Potvrdil mu to hlavný chirurg v nemocnici vo Verone, ktorý detailne prešiel všetky zachované svedectvá a zápisky lekárov, ktorí Miguelovu nohu v roku 1637 amputovali. Tí potvrdili, že dorastená noha, ktorú preskúmali hneď na druhý deň po zázraku, bola ešte studená, tvrdá a sinavá. Modré boli aj prsty na nohách. Miguel na ňu v tom čase ešte nedokázal stúpať, a musel používať barlu. Všetko sa dalo do normálu po niekoľkých dňoch, kedy sa noha zregenerovala, a dostala tú správnu farbu. Miguelova amputovaná noha bola zakopaná na cintoríne v nemocnici Zaragoze. Keď miesto kde bola amputovaná noha pochovaná, odkopali, zistilo sa, že tam už noha nie je. Miguel Pellicer sa napokon podľa dochovaných dokumentov dostal až na dvor španielskeho kráľa Filipa IV. Samotný kráľ si mal podľa zachovaných kroník pred ním pokľaknúť a pobozkať jeho nohu.

v Calande bol veľakrát prešetrovaný a skúmaný, no nikdy sa nezistilo, že by sa jednalo o zámerný podvrh zo strany cirkvi alebo samotného Miguela Pellicera ako si dodnes mnohí skeptici myslia. Miguelovu nehodu videlo mnoho svedkov, a takisto veľa lekárov potvrdilo, že nohu mal skutočne amputovanú. Mohlo by sa teda jednať o rozsiahle sprisahanie alebo ide o zázrak, ktorý ľudská myseľ ešte nedokáže pochopiť?

Zázrak Calanda

Znázornenie nohy Miguela Pellicera vytesané do základného kameňa z Templo del Pilar v Calande.

Podľa zázrak Calanda , označujeme nadprirodzenú reštitúciu amputovanú nohu, ktorá podľa katolíckej cirkvi, ťažil v roku 1640 obyvateľmi Calanda ( Španielsko ), Miguel-Juan Pellicer.

Nehoda, amputácia, žobranie

Miguel-Juan Pellicer bol pokrstený 25. marca 1617 v Calande, dedine, kde jeho rodičia pracovali ako farmári. V roku 1636 alebo 1637 Miguel-Juan, ktorý mal vtedy devätnásť a pol roka a nebol ženatý ani zasnúbený, opustil svoju rodinu proti vôli svojich rodičov. Otec Deroo komentuje: „Rodičia mali pravdepodobne pocit, že ďalšie paže doma nie sú zbytočné. Zdá sa, že Miguel-Juan neinformoval svojich rodičov o účele svojej cesty.

V roku 1637 pracoval v Castellón de la Plana u brata svojej matky Jaime Blasca. Padá z mulica, na ktorom išiel, a vozík mu uprostred zlomí holennú kosť pravej nohy. Potom bol prevezený do nemocnice v Castellón de la Plana3. augusta 1637, k tomu Valenke. Registrácia jeho vstupu do nemocnice vo Valencii je zachovaná. Po piatich dňoch neúčinnej starostlivosti vo Valencie získal od správcov nemocnice „pas pacienta“, ktorý v jeho prospech vyžadoval pomoc vozov, vodičov mul a všetkých pokrstených, aby mu umožnili ísť do Svätej nemocnice . generál Panny Márie Milosti v Zaragoze . Pohybuje sa pomocou bariel „a zdá sa, že mu na koleno pripevnenú drevenú nohu ohnutú popruhmi“. V raných dobách vstúpil do nemocnice v Zaragoze.Október 1637. Na rozdiel od prípadu nemocnice vo Valencii sa záznam o vstupe Pellicera do nemocnice v Zaragoze nevedie, pretože nemocnica v Zaragoze bola zničená Francúzmi v roku 1808, kedy došlo k španielskej vojne za nezávislosť . Noha je gangrenózna a dospeli sme k záveru, že je nutná amputácia, ktorú vykonávajú okolo polovice októbra asi štyri prsty pod kolenom chirurgovia Juan de Estanga (preslávený po celom Aragóne) a Diego Millaruela, ktorým pomáhajú začínajúci chirurgovia a zdravotné sestry. Ctižiadostivý chirurg Juan Lorenzo Garcia pochoval odseknutú nohu na nemocničnom cintoríne. Po niekoľkých mesiacoch, keď sa jeho rana zahojila, Pellicer na jar roku 1638 opustil nemocnicu s drevenou nohou a barlou.

Zostáva v Zaragoze a, aby žil, žobrá v kostole Panny Márie Pilarskej , blízko kaplnka Panny Márie nádeje, pod zámienkou prosiaceho povolenia. Po amputácii pomazáva svoj stále ešte bolestivý peň olejom z lámp kaplnky, ktorému sa potom pripisuje zázračná cnosť. Chirurg Estanga, ktorý ho po operácii sleduje, mu hovorí, že v každom prípade sa obyčajné ľudské názory neodporúčajú, pretože to môže oddialiť úplné uzdravenie. Jedného dňa ho dvaja kňazi z jeho farnosti v Calande videli žobrať. Jednému z týchto dvoch kňazov, ktorého prekvapilo, že sa nepripojil k svojej rodine v Calande, odpovedá Pellicer: „Ako môžem ísť domov, keď som odišiel proti vôli rodičov?“ Obaja kňazi sú zodpovední za získanie súhlasu rodičov a Miguel-Juan Pellicer je späť v Calande vMarca 1640. Aby sa uživil, ide na oslovi žobrať do susedných dedín. Podľa V. Messoriho má žobráce povolenie vydané obcou Calanda.

Zázrak

29. marca 1640 ale neprosí, pracuje na nakladaní hnoja do otcovského poľa. V ten deň bola rodina Pellicerových zabavená, aby mohla ubytovať vojaka. Rozhodli sme sa, že vojak bude spať v izbe Miguela-Juana, ktorý bude spať v izbe svojich rodičov na úpätí manželskej postele. Počas vigílie všetci prítomní (rodičia, mladý služobník, dvaja susedia a vojak) vidia jazvu Miguela-Juana a niektorí sa jej dotýkajú. Miguel-Juan ide spať pred ostatnými. Keď jeho matka vstúpi do miestnosti, je prekvapená, že vyčnieva z kabátu, ktorý jej syn používa ako prikrývku, nie ako nohu, ale ako dva. Ide hľadať svojho manžela a obaja manželia prebudia svojho syna, ktorého prvou reakciou je požiadať svojho otca, aby mu podal ruku, a odpustiť mu priestupky, ktoré mu mohol spôsobiť. Podľa V. Messoriho táto reakcia „prekvapuje iba tých, ktorí ignorujú zákony Ducha“. Rodičia sa pýtajú Miguela-Juana, ako sa to stalo. Odpovedá, že sa pred spaním zveril s Pannou, ako to vždy robí, a že v spánku sníval, že si maže nohu olejom z lampy zo svätyne. Obnovená noha stále nesie stopy lézií utrpených pred amputáciou: zlomenina holennej kosti, extrakcia cysty počas detstva, uhryznutie psa, škrabance z tŕnitej rastliny. Celá domácnosť a susedia boli čoskoro presvedčení, že Pellicer získal zázračné opätovné pripevnenie nohy, ktorá bola pochovaná na cintoríne v zaragozskej nemocnici. Toho rána duchovní z Calandy povedali masu vďakyvzdania. Publikum si všimne, že hojenie nie je dokonalé: prsty na nohách sú stočené a noha nemôže spočívať pevne na zemi. Funkcia sa však v priebehu niekoľkých dní úplne obnoví. Bolo tiež zistené, že obnovená noha bola o niekoľko centimetrov kratšia ako tá druhá, ale rozdiel v dĺžke zmizol počas niekoľkých mesiacov. V. Messori predpokladá, že keď mu bol amputovaný,

Prieskumy

30. marca 1640„deň po zázraku píše zmierovací sudca v Calande Martín Corellano o stratenom prípade informácie sumaria (súhrnné informácie).

V nedeľu 1.04. 1640, notár Mazaléonu, lokality ležiace asi tridsaťpäť kilometrov od Calandy, prichádza na scénu s dvoma kňazmi z jeho farnosti, vrátane jeho farára, ktorý je pri zrode procesu. Notár zhromažďuje svedectvo a spisuje verejnú listinu, z ktorej vyplýva, že obyvateľstvo Calandy a okolia bolo presvedčené o nadprirodzenom zásahu.

Podľa novín Aviso Historico z4. júna 1640, boli vykonané prehliadky na cintoríne nemocnice v Zaragoze, kde bola pochovaná noha pochovaná, ale noha tam nebola nájdená, v krajine bola len prázdna diera. A. Deroo a V. Messori odkazujú na túto skutočnosť iba na časopis Aviso Historico , ktorý, ako sa zdá, naznačuje, že záznamy súdu o tom nezmieňujú.

The5. júna 1640, z podnetu obce Zaragoza, ktorá sa rozhodla uhradiť náklady, je zahájený kanonický proces v arcibiskupstve Zaragoza. Jeden zo sudcov v procese, arcikňaz biskupskej katedrály, je vplyvným členom inkvizície, ktorá podľa V. Messoriho od začiatku mala podľa všetkého o prípade Pellicer dobrý názor. Medzi svedkami, ktorí svedčili na súde, V. Messori spomína päť ľudí pripojených k nemocnici v Zaragoze: chirurg Juan de Estanga, ktorý vykonal amputáciu a ktorý je tiež spojený s inkvizíciou (je mu dobre známy, tj Spolupracovník); jeho žiak Juan Lorenzo García, ktorý nohu pochoval na nemocničnom cintoríne; Diego Millaruela, chirurg, ktorý vykonal amputáciu s Estangou; sestra; a Pascual de Cacho, kňaz zodpovedný za kŕmenie chorých. Týchto päť ľudí je spochybňovaných ohľadom identity medzi Pellicerom (prítomným) a mladým mužom amputovaným v roku 1637. Traja neprijímajú žiadne pochybnosti, ďalší dvaja (kňaz a zdravotná sestra) zodpovedajú „zdá sa mi to“ a dodávajú, formuly len zo svedomia, pretože amputáciu poznali až krátko pred operáciou. Sú vypočutí rôzni ďalší svedkovia a arcibiskup zázrak uznáva27. apríla 1641. vOktóber 1641, Pellicera prijme kráľ Filip IV. , Ktorý bozk zázračnú nohu pobozkal.

Pellicer po zázraku

V rokoch nasledujúcich po zázraku bol Pellicer ľahko požiadaný, aby sponzoroval novorodenca. „Zdá sa však, že v ňom veľmi rýchlo prebudil nepremožiteľné pokušenie na putovanie a tuláctvo“. V roku 1642 bol predstaviteľ kantónov z Pilaru vo Valencii prekvapený, že Pellicer nemal definované zamestnanie, a navrhol, aby mu ho kapitula poskytla. V rokoch 1646-47 miestokráľ Mallorky v korešpondencii s kanónmi Notre-Dame del Pilar vyčítal Pellicerovi „ľahkosť“, ktorú zachovaná časť korešpondencie neurčuje. Miestokráľ žiada, aby bol Pellicer umiestnený pod dohľadom opatrovníka. Pokiaľ ide o muža, ktorý sprevádza Pellicera (podľa V. Messoriho pravdepodobne jeho švagra), nechal ho miestokráľ uväzniť.

The12. septembra 1647zomrie vo Vellilo de Ebro ako „Miguel Pellicer, chudobný z Calandy“, ktorého historici všeobecne považujú za zázračný.

Pochybnosti

Zázrak Calanda bola napadnutá anglikánov v xvii th , xviii th a xix th storočia. Otec Deroo skúma ich argumenty a považuje ich za neopodstatnené. David Hume tiež zaútočil na zázrak Calandy vo svojej Eseji o zázrakoch , ktorá bola začlenená do jeho Filozofických esejí o ľudskom porozumení (1748), publikovaných v roku 1758 pod názvom Vyšetrovanie ľudského porozumenia . Podľa otca Deroo, Hume, pre ktorého je nemožnosť zázrakov všeobecne preukázaná a priori, zakladá svoje veľmi povrchné námietky na neoficiálnej a nepresnej správe kardinála de Retza .

Po vydaní knihy V. Messoriho , Luigi Garlaschelli, chemik na univerzite v Pavii a vyšetrovateľ záhadných javov, urobil poznámky k prípadu Pellicer, ktoré možno zhrnúť nasledovne: náhodný objav zázraku, prvý Miguel-Juan Pellicer's reakcia na tento objav (požiadať o odpustenie od jeho otca), identita medzi „novou“ nohou a starú, preukázaná stopami lézií pred dobou údajnej amputácie, morálka pochybná, že jeho hádky s políciou v rokoch 1646-47 Zdá sa, že to zázrak odhaľuje, to všetko naznačuje, že Pellicer bol simulátor a nikdy mu nebol amputovaný; skutočnosť, že z piatich ľudí pripojených k nemocnici v Zaragoze, ktorí svedčili na súde, boli dvaja, ktorí sprevádzali „zdá sa mi“ vyhlásenie, podľa ktorého v Pellicere spoznali amputáciu, ktorú v nemocnici poznali, bola možno dôležitejšia, než tomu sudcovia a Messori prisudzovali, a možno naznačuje, že existovala možnosť pochybností o totožnosti ľudí.

Bibliografia

V počiatočnom stave bola táto bibliografia zostavená hlavne pomocou knihy otca Deroa, ktorá spomína aj ďalšie zdroje.

Originálne dokumenty

Verejná listina notára Mazaleona zo dňa5. apríla 1640. Originál vystavený na radnici v Zaragoze (Messori, s. 112-113). Publikované v plnom rozsahu v časopise El Pilar , Zaragoza, špeciálne vydanie,8. októbra 1938(Deroo 1977, s. 69). Publikované vo francúzskom preklade v Messori 2000 , s. 291-295.

Hneď v deň ukončenia procesu boli vyhotovené dve vyhotovenia arcibiskupského rozsudku a konania. Jeden výtlačok bol určený pre obec Zaragoza a druhý pre kapitolu Pilar. Tieto kópie, ktoré od samého začiatku niesli osvedčenie o zhode s originálom, možno považovať za druhú a tretiu kópiu. Kópia v držbe radnice v Zaragoze zmizla v roku 1808, kedy bola táto radnica vypálená francúzskymi jednotkami. Originál, ktorý zostal v arcibiskupskej kúrii, bol zapožičaný okolo roku 1930 mníchovi francúzskeho pôvodu, ktorý musel na základe dekrétu republiky opustiť Španielsko a potom bol počas druhej svetovej vojnyNemci zastrelený ako odbojár ; dokument nebol nájdený, ale bol niekoľkokrát upravený. Kópia určená pre kapitolu Pilar stále existuje a je teraz uložená v archívoch arcidiecézy. Zborník súdu bol publikovaný v nasledujúcich knihách:

Don Eusebio Ximenez, Milagro asombroso (...) Extracto puntual del proceso , Zaragoza, 1808.

Calanda y sus fuentes históricas , Zaragoza, Caja Inmaculada, 2006.

Zázrak z Calandy je udalosť, ktorá sa údajne stala v Calande v Španielsku v roku 1640, podľa dokumentov zo 17. storočia. Dokumenty uvádzajú, že mladému farmárovi bola prinavrátená noha po amputácii pred dva a pol rokom. Táto udalosť je podrobne opísaná v knihe Il Miracolo od Vittoria Messoriho .

Nasledujúci článok je založený hlavne na účte v Messoriho knihe.

Calanda, Španielsko

Koncom júla 1637 Miguel Pellicer (1617 – 1647), 20-ročný muž z Calandy v Aragónsku , pracoval ako poľnohospodársky robotník v Castellóne , 60 km od Valencie , na farme svojho strýka. Pri riadení vozíka jazdou na jednej z mulíc, ktorá ho ťahala, Miguel spadol, pravdepodobne preto, že zaspal. Koleso prešlo cez jeho pravú nohu a zlomilo holennú kosť . Počiatočné ošetrenie dostal v Castellóne, potom bol prijatý do nemocnice vo Valencii , kde zostal päť dní. Potom sa rozhodol odísť do Zaragozy , aby sa tam ošetril v nemocnici zasvätenej Panne Márii na Stĺpciku ktorému mal veľkú oddanosť. Cesta 300 kilometrov mu trvala asi 50 dní.

Po jeho príchode lekári spozorovali, že noha je v pokročilom štádiu gangrény a nezostávalo nič iné, len ju amputovať . Lekári vo svojom svedectve opísali nohu ako „veľmi flegmonóznu a gangrenóznu“, až sa zdala „čierna“. V polovici októbra vykonali operáciu dvaja chirurgovia Juan de Estanga a Diego Millaruelo. Noha bola prerezaná „štyri prsty pod kolenom“. Hoci pacienta uspávali alkoholickými a omamnými nápojmi, ako to bolo v tom čase zvykom, Miguel trpel ukrutnými bolesťami: „V jeho mukách,“ povedali neskôr svedkovia, „mladý muž vzýval Pannu Máriu, neustále a s veľkým zápalom." Nohu potom pochovali, ako bolo v tom čase zvykom, v osobitnej časti nemocničného cintorína. Pahýľ bol následne poleptaný ohňom.

Miguel Juan Pellicer zostal niekoľko mesiacov v nemocnici, kým mu na jar 1638 nedali drevenú nohu a barle a prepustili ho z nemocnice. Nasledujúce dva roky sa živil žobraním. V Sanktuáriu Stĺpu mu bolo poskytnuté potrebné oprávnenie. Počas tejto doby bol určite známy pre veľký počet občanov Zaragozy. Pravidelne sa vracal do nemocnice na kontroly a liečbu prostredníctvom doktora Estanga.

Každý večer si od sluhov vo svätyni vypýtal trochu oleja, ktorý horel v lampe, a použil si ho ako masť, ktorou si potieral pahýľ nohy, s presvedčením, že tak bude môcť získať pomoc. Panna nad ním. V prvých mesiacoch roku 1640, teraz 23-ročný, sa rozhodol vrátiť k rodičom do Calandy. Asi po týždni cesty prišiel počas druhého pôstneho týždňa, teda medzi 11. a 14. marcom. Keďže nemohol pomáhať pri práci na poli, opäť sa pustil do žobrania a obchádzal susedné dediny na oslom chrbte. Mnoho ľudí v tom čase muselo byť svedkom toho, že mu chýbala spodná časť nohy.

Reštaurovanie Pellicerových nôh

Podľa Messoriho asi o desiatej hodine večer 29. marca 1640 sa Pellicer uložil na odpočinok. Pretože jeho posteľ bola obsadená vojakom posádky, ktorá zostala v Calandecez noc išiel spať na provizórnej posteli v izbe svojich rodičov. Medzi pol jedenástou a jedenástou hodinou vošla do izby jeho matka a uvidela, ako sa spod plášťa, ktorý zakrýval jej syna, objavili dve nohy. Keďže si myslela, že Miguel Juan a vojak si museli zmeniť miesto, zavolala manželovi, aby nedorozumenie vyriešil. Ale pri odstraňovaní plášťa boli manžel a manželka v nemom úžase, pretože si uvedomili, že je to skutočne ich vlastný syn. Triasli ním a kričali na neho, aby ho zobudil. Prešlo niekoľko minút, kým sa Miguel Juan prebudil z hlbokého spánku. Povedal im, že sníval o tom, že bude v svätyni Panny Márie Stĺpovej a potrie si nohu svätým olejom , ako to robil často. Čoskoro sa všetci traja zhodli, že obnovenie nohy bolo spôsobené príhovoromPanny Márie Stĺpovej. [1]

Templo del Pilar (Kalanda)

Správa o udalosti sa okamžite rozšírila po Calande. Nasledujúce ráno miestny sudca za pomoci dvoch chirurgov vyšetril Pellicera a vypracoval správu, ktorú okamžite poslal svojim nadriadeným. 1. apríla, na Kvetnú nedeľu , sa don Marco Seguer, farár z päťdesiat kilometrov vzdialenej obce Mazaleón , vybral na miesto udalosti v sprievode kráľovského notára Miguela Andréu, ktorý vystavil osvedčenie na vyjadrenie svedectva, potvrdené prísaha desiatich osôb.

Deň vďakyvzdania a otázka

25. apríla sa Pellicer a jeho rodičia vybrali na púť do Zaragozy, aby sa poďakovali Panne Márii na Stĺpovej, a aj tu mladého muža videlo veľké množstvo ľudí, ktorí ho predtým poznali len s jednou nohou. Na základe žiadosti mestského úradu sa začalo formálne vyšetrovanie s cieľom overiť pravdivosť udalosti. Súdne konanie, ktorému predsedal arcibiskup mesta , sa začalo 5. júna a trvalo asi rok. Všetky vypočutia boli verejné a nezaznamenali sa žiadne hlasy nesúhlasu. Prehovorilo 24 svedkov, vybraných ako najdôveryhodnejších spomedzi veľkého počtu ľudí, ktorí poznali Pellicera, z Calandy aj zo Zaragozy.

27. apríla 1641 arcibiskup zo Zaragozy vyhlásil rozsudok, čím oficiálne vyhlásil pravosť zázraku . Koncom roka bol Pellicer pozvaný aj na kráľovský dvor do Madridu , kde si pred ním kľakol kráľ Filip IV. a pobozkal nohu. Záznamy tiež ukazujú, že obnovená noha bola rovnaká ako tá, ktorá bola amputovaná pred dva a pol rokom, pretože ju bolo možné znovu identifikovať podľa niektorých modrín a jaziev, ktoré tam boli pred amputáciou. Taktiež bola vykopaná diera na cintoríne nemocnice v Zaragoze, v ktorej bola noha pochovaná, a nájdená prázdna.

Vittorio Messori v prílohe svojej knihy uvádza aj názor Landina Cugolu, primára chirurga nemocnice Veronskej univerzity University of Verona - Wikipedia špecialistu na replantáciu končatín . Cugola si pozorne preštudoval svedectvá uvedené v záznamoch zo súdneho konania v Zaragoze, ktoré odhaľujú, že noha bola po tom, čo bola práve obnovená, studená a tvrdá so stiahnutými prstami a modrej farby. Preto Pellicer ešte nebol schopný naň položiť svoju váhu a stále sa musel pohybovať o barlách. Po niekoľkých dňoch noha opäť nabrala na sile a prsty boli opäť vystreté. Taktiež noha bola spočiatku o pár centimetrov kratšia kvôli úbytku kostného tkanivaktorá bola spôsobená zlomeninou, ale asi do troch mesiacov nadobudla svoju pôvodnú dĺžku. Podľa Cugolu je to všetko v dokonalom súlade s normálnym vývojom po replantácii nohy , hoci rast tkaniva je zvyčajne podporovaný ťahom na končatinu. V Pellicerovom prípade to nebolo potrebné.

Dokumentácia

Vittorio Messori tiež uvádza a poskytuje podrobnosti o dokumentoch z doby, ktoré dosvedčujú zázrak Calandy, z ktorých najdôležitejšie sú:

Osvedčenie zriadené notárom Andréuom. Originál dokumentu, ktorý našťastie unikol zničeniu v španielskej občianskej vojne , je vystavený v sklenenej vitríne na radnici v Zaragoze.

Zápisnica z rokovania v Zaragoze. Originál dokumentu, ktorý sa nachádzal v archíve kapituly v Zaragoze, bol asi v roku 1930 odovzdaný benediktínskemu mníchovi, otcovi Lambertovi, ktorý ho potom odviezol do Francúzska. Bohužiaľ Lambert bol zabitý v druhej svetovej vojne a nie je známe, čo sa odvtedy stalo s rukopisom. Kým však zanikol, vyšli štyri tlačené vydania, prvé z roku 1829. Dvaja notári potvrdili, že presne zodpovedajú pôvodnému textu.

Dve overené kópie zápisnice o konaní, vyhotovené v ten istý deň ako originál. Boli podpísané a zapečatené tými istými notármi. Jeden bol uložený v archívoch mesta Zaragoza, ale v roku 1808 počas napoleonských vojen spálený . Druhá je stále zachovaná a je uložená v archíve Katedrály na stĺpe.

Správa miestneho sudcu Calandy, zostavená ráno bezprostredne po udalosti. Do našich čias sa nezachovalo, no dokumentárne stopy potvrdzujú, že takáto správa existovala.

Casa-Museo Miguel Pellicer (Calanda)

Ďalšie dokumenty menšieho významu:

Krstný list Miguela Juana Pellicera.

Registrácia jeho prijatia do nemocnice vo Valencii .

Malá brožúrka napísaná karmelitánskym mníchom na objednávku kapituly Stĺpovej a vydaná v roku 1641.

Ďalšia kniha, ktorú vydal nemecký lekár v roku 1642. Otec jezuita , ktorý dal imprimatur, pridal vyhlásenie, v ktorom potvrdil, že osobne pozná Pellicera, najprv s jednou nohou a potom s dvoma.

Správa o audiencii Miguela Juana Pellicera na kráľovskom dvore v Madride.

Množstvo ďalších dokumentov, ktoré potvrdzujú existenciu ďalších osôb zapojených do udalosti.