Niečo ku všeobecnému rozhľadu o situácii v Cirkvi
Apoštolská exhortácia pápeža Františka "Gaudete et exsultate" - w2.vatican.va/…/papa-francesco_…
zatiaľ nie je v slovenčine, tak aspoň zopár pohľadov pre a proti ...
Pápež František skrýval "Gaudete et Exsultate" pred Kongregáciou pre náuku viery
26.4.2018, Pápež František ukázal svoju Apoštolskú Exhortáciu Gaudete et Exsultate iba v poslednom okamihu Kongregácií pre náuku viery krátko pred jej uverejnením: "nebol schopný poskytnúť akékoľvek malé odporúčania, alebo zmeny textu". Tvrdí to profesor Claudio Pierantoni z Univerzity v Čile v blogu na ncregister.com (25.apríla 2018). Exhortácia je zameraná predovšetkým na tých, ktorí kritizujú Amorisa Laetitia.
František skrýval "Gaudete et Exsultate" od Kongregácie pre Náuku Viery
(Kongregácia pre náuku viery (lat. Congregatio pro doctrina fidei) je centrálna inštitúcia Rímskokatolíckej Сirkvi na ochranu Cirkvi pred kacírstvom, teda odlišným vierovyznaním, založená pápežom Pavlom III. )
Blízky spolupracovník pápeža Jána Pavla II. a jeden z najvýznamnejších katolíckych teológov súčasnosti profesor ThDr. Josef Seifert verí, že Gaudate et Exsultate odmietne "novú paradigmu" morálky načrtnutú v Amoris Laetitia
ThDr. Josef Seifert - Amoris Laetitia obsahuje teologické "atómové" bomby", na ktoré čakajme, že v budúcnosti vybuchnú.
Professor Josef Seifert Shares His Views on ‘Gaudete et Exsultate’, 23.4.2018, Regarded as one of the greatest living Catholic philosophers, the Austrian scholar welcomes much of the Pope’s exhortation on holiness andbelieves it implicitly rejects a proposed ‘new paradigm’ of morality that draws on ‘Amoris Laetitia.’
www.ncregister.com/…/professor-josef…
Gaudete et Exsultate: zbožná demagogie na postupu
18.4.2018, Zveřejněno s laskavým souhlasem The Remnant
Apoštolská exhortace Gaudete et exsultate je přesně taková, jaká se od tohoto chmurně předvídatelného pontifikátu dala očekávat. Cituji Carla Olsena z Catholic World Report: „mnoho pěkných vlastností a zásadních pasáží… často zastíněných či dokonce zmařených zavádějícími formulacemi, pochybnými argumenty a laciným osočováním.“
Bergogliovy výroky obecně bývají prostředkem vyjadřování zavádějících formulací, pochybných argumentů a laciného osočování, ve všech případech neomylně zaměřeného proti ortodoxii a ortopraxi. Zbožné výrazy jsou zaobalené do hrubé církevní demagogie, sametové to rukavičky pro zaťatou pěst militantní pokory, tak typické pro neomalené fráze levicových latinskoamerických kleriků.
Volání dokumentu po živém vztahu k Bohu poháněném láskou je v rozporu se skutečností, že se opakovaně uchyluje k nelaskavým karikaturám i přímým pomluvám těch věřících, které Bergoglio vnímá jako překážky svých maniakálních plánů.
Zde je několik příkladů invektiv vetkaných do zbožných pasáží dokumentu:
1) Kontemplativní řády odloučené od světa jsou nezdravé:
„Není zdravé oblíbit si mlčení a nenávidět setkání s druhým, přát si odpočinek a odmítat činnost, vyhledávat modlitbu a podceňovat službu. Všechno může být přijato a integrováno jako součást vlastní existence v tomto světě a stát se součástí cesty posvěcování. Jsme povoláni žít rozjímavě také uprostřed činnosti a posvěcujeme se v zodpovědném a velkodušném plnění svého poslání.“ (26) [1]
2) Církev nemá všechny odpovědi a nemá říkat lidem, jak mají žít (pokud ovšem právě nemluví papež František):
„Když má někdo odpovědi na všechny otázky, dokazuje, že se ocitl na nedobré cestě, je možná falešným prorokem, a náboženství, které používá ke svému prospěchu, slouží jeho vlastním psychologickým a mentálním výplodům. … Nemůžeme si proto nárokovat, že způsob, kterým ji [t.j. pravdu] chápeme, nás opravňuje k přísné kontrole života druhých.“ (41 a 43)
3) Katolická nauka podléhá různým interpretacím v závislosti na okolnostech:
„Chci připomenout, že v církvi legitimně koexistují různé způsoby interpretace mnoha aspektů věrouky a křesťanského života, jež svojí růzností ,pomáhají lépe objasnit bohatý poklad Slovaʻ.“ (43; zdůraznění autor článku)
4) Katolická nauka není monolit, ale lze o ní pochybovat:
„Je pravda, že ,těm, kteří sní o monolitické a všemi obhajované doktríně bez odstínů, se to může jevit jako rozkladná nedokonalostʻ …. Věrouka – nebo lépe – to, jak ji chápeme a vyjadřujeme, ve skutečnosti ,není uzavřený systém, zbavený dynamik schopných klást otázky, vznášet pochybnosti a formulovat problémyʻ…“ (43 a 44)
5) Silná oddanost katolické nauce a disciplíně je pelagianismus:
„S touto pelagiánskou a semipelagiánskou mentalitou korespondují ti, kteří sice sladce mluví o Boží milosti, ale, vposledku spoléhají jenom na své vlastní síly a považují se za nadřazené vůči druhým, protože se drží určitých norem anebo protože jsou neochvějně věrní určitému katolickému stylu minulostiʻ.“ (49)
6) Ti, kdo odporují změnám – to jest čemukoli, co si František přeje – podlehli ďábelským silám:
„Je to obzvláště důležité, když objevíme ve svém životě něco nového, a proto je zapotřebí rozlišit, zda je to nové víno od Boha nebo šalebná novota ducha světa či ducha ďáblova. Jindy se stává opak, protože síly zla nás ponoukají, abychom nepřistupovali na změnu, nechali věci, jak jsou, zvolili nehybnost a strnulost…“ (168; zdůraznění autor článku)
7) Ti, kdo tvrdí, že s milostí je všechno možné, jsou opravdu pelagiáni:
„Když se někteří z nich obracejí ke slabým a říkají, že s Boží milostí je možné všechno, zpravidla mají za to, že všechno je možné lidskou vůlí, která jako by byla ryzí, dokonalá a všemohoucí a milost byla jejím dodatkem.“ (49)
8) Ani s pomocí milosti není možné, aby „slabí“ zachovávali mravní zákon vzhledem ke svým „konkrétním“ omezením; možný je jen postupný pokrok (tím se křehkost lidské vůle ovšem vyvyšuje nad milost právě tím pelagiánským způsobem, který František odsuzuje):
„Bývá opomíjeno, že ,ne všichni mohou všechnoʻ … a že v tomto životě nejsou lidské slabosti zcela a jednou pro vždy uzdraveny milostí…“ (49)
„Milost právě proto, že předpokládá naši přirozenost, z nás nečiní rázem nadlidi. Domnívat se něco takového by byla přílišná sebedůvěra. V takovém případě by v pozadí pravověrnosti neodpovídaly naše postoje tomu, co tvrdíme o nezbytné milosti, v níž fakticky důvěřujeme málo.“ (50)
„Pokud totiž neuznáme svoji konkrétní a omezenou realitu, nebudeme moci spatřit ani reálné a možné kroky, které od nás ustavičně požaduje Pán, poté, co nás přitáhnul a uschopnil svým darem. Milost jedná dějinně a řádně, postupně se nás zmocňuje a proměňuje nás.“ (50; zdůraznění autor článku)
9) Lpění na katolické nauce a disciplíně je pelagiánská strohost, která odmítá „Ducha“:
„Jsou ještě křesťané, kteří jdou po jiné cestě, usilují totiž o ospravedlnění svými silami. Jdou cestou adorování lidské vůle a svojí schopnosti … Projevuje se mnoha zdánlivě odlišnými postoji: posedlostí zákonem, okouzlením z vystavování sociálních a politických výdobytků, okázalou péčí o liturgii, věrouku a prestiž církve …“ (57; zdůraznění autor článku)
„Do tohoto někteří křesťané investují svoji energii a čas, místo aby se nadchnuli pro sdílení krásy a radosti evangelia a hledali vzdálené v nezměrných zástupech žíznících po Kristu.“ (57)
10) Dbalí katolíci jsou bezcitní pelagiánští strážci náboženského muzea, kteří odmítají „Ducha“:
„Častokrát se v rozporu s vnuknutím Ducha církev stává muzejním exponátem či vlastnictvím nemnohých. K tomu dochází, když některé skupiny křesťanů přikládají přehnanou důležitost dodržování určitých norem, obyčejů a stylů. Tímto způsobem se často redukuje a potlačuje evangelium, jemuž se tak odnímá okouzlující jednoduchost a chuť. Možná jde o subtilní formu pelagianismu, protože se zdá, že podmaňuje život milosti lidským strukturám. Týká se to skupin, hnutí i komunit, a vysvětluje to, proč častokrát začínají intenzivním životem v Duchu, ale potom zkamení… nebo se zkazí.“ (58)
11) Snahy omezit masovou muslimskou migraci (především mužů ve vojenském věku) jsou mravně rovnocenné vraždění nenarozených:
„Například obrana nevinného nenarozeného musí být zřetelná, pevná a vřelá, protože je ve hře důstojnost lidského života, který je vždy posvátný, což vyžaduje lásku ke každému člověku bez ohledu na jeho vývoj.“ (101)
„Často lze slýchat, že vzhledem k relativismu a omylům nynějšího světa, by například situace migrantů měla být okrajové téma. Někteří katolíci tvrdí, že je to druhotné téma vzhledem k ,vážnýmʻ tématům bioetiky. Takové řeči lze pochopit u politika, který hledí na svůj úspěch, avšak nikoli u křesťana, který by se měl vžít do situace bratra, riskujícího život ve snaze zajistit budoucnost svým dětem.“ (102)
12) Jakýkoli veřejný odpor věřících proti Bergogliovým plánům je pomluva inspirovaná ďáblem (vzhledem k rozhovorům se Scalfarim je nicméně nejasné, kde sídlí):
„I křesťané mohou mít účast na sítích verbálního násilí prostřednictvím internetu a v různých oblastech či prostorech digitální výměny. Dokonce v katolických médiích lze překročit meze, tolerovat nactiutrhání i pomluvy a stavět se mimo jakoukoli etiku a respekt vůči dobré pověsti druhých…“ (115)
„Je příznačné, že někdy se pod záminkou obrany jiných přikázání zcela přehlíží to osmé: ,Nevydáš křivé svědectvíʻ a nelítostně se ničí pověst druhých. Tam se zcela nekontrolovaně ukazuje, že jazyk je ,svět zlaʻ a ,zapaluje celý náš život, protože je sám zapalován peklemʻ (Jak 3,6).“ (115)
13) Obhájci pravověří jsou bezcitní posuzovači, kteří se na druhé dívají spatra (říká Bergoglio, který posuzuje a na druhé hledí spatra neustále):
„Neprospívá nám shlížet shůry dolů, brát na sebe roli nelítostných soudců, považovat druhé za nehodné a neustále poučovat.“ (117)
14) Bůh žádá, abychom přijímali dnešní Bergogliovo „magisterium“ a na Evangelium pohlíželi v novém světle, místo abychom se drželi toho, co Církev (včetně všech předchozích papežů) vždy učila; to všechno je rigidní dogmatismus:
„Jako Jonáš v sobě stále nosíme latentní pokušení utéci na bezpečné místo, které se může jmenovat různě: … odmítání nových myšlenek a přístupů, dogmatismus, nostalgie,… utíkání se k předpisům. (134; zdůraznění autor článku) [2]
„Nejde o aplikaci receptů či opakování minulosti, poněvadž stejná řešení neplatí za každých okolností, a to, co bylo užitečné v jednom kontextu, nemusí být užitečné v jiném.“ (173; zdůraznění autor)
„Rozlišování duchů nás osvobozuje od strnulosti, která nemá místo v ustavičném dnešku Zmrtvýchvstalého. Jedině Duch umí proniknout do nejtemnějších záhybů reality a počítat se všemi jejími odstíny, aby se novost evangelia objevila v novém světle.“ (173)
Z posledního příkladu nože vraženého do zad věřících katolíků se samozřejmě radují média. Obzvlášť oblíbené je papežovo tvrzení o mravní rovnocennosti masového vraždění nenarozených a pokusů omezit masovou migraci muslimů, z nichž většina jsou bojeschopní muži s mobily, absurdně popisovaní jako „bezmocní uprchlíci“. Například CNN plesala nad „ostrým pokáráním katolických protipotratových aktivistů, kteří se soustřeďují na tuto věc a všechno ostatní opomíjejí“.
To všechno nicméně posloucháme – donekonečna znovu a znovu – celých uplynulých pět let. V této chvíli celá záležitost vybočuje z rámce analýzy Bergogliových výroků odhalující kapku jedu, která tam je vždycky. Je zbytečné dál se cvičit v potvrzování toho, že problém skutečně existuje, když i ateista, jako je Marcello Pera, vidí, že Bergoglio „se o křesťanství jako nauku, po jeho teologické stránce, zajímá málo nebo vůbec,“ „jeho tvrzení vypadají, že vycházejí z Písma, ale ve skutečnosti jsou silně sekularistické,“ a jeho pontifikát představuje „rozchod s naukou a tradicí“. [3]
remnantnewspaper.com/…/3841-gaudete-et…
www.duseahvezdy.cz/…/gaudete-et-exsu…
Gaudete et exsultate: zbožná demagogie na postupu
Vyšla apoštolská exhortácia Gaudete et exsultate o svätosti v súčasnom svete
9.4.2018, TK KBS, V deň slávnosti Zvestovania Pána, ktorá bola tento rok preložená na 9. apríl, bola zverejnená nová apoštolská exhortácia pápeža Františka o povolaní k svätosti v súčasnom svete Gaudete et exsultate – Radujte sa a jasajte. Svätý Otec v nej predstavuje svätosť ako jedinečné osobné povolanie od Boha pre každého človeka. Cestu ku svätosti vysvetľuje slovami samotného Ježiša.
Jadrom dokumentu, ktorý je svojím rozsahom polovičný oproti prvej Františkovej exhortácii Evangelii gaudium, sú Ježišove blahoslavenstvá a jeho kritériá, podľa ktorých budeme súdení. Svätý Otec rad radom predstavuje charakteristiky svätosti u kresťana súčasnosti, medzi ktorými nechýbajú napr. odvaha, radosť, zmysel pre humor, trpezlivosť, stála modlitba a spojenie so spoločenstvom. O svätosti hovorí v zmysle „logiky daru a logiky kríža“ ako o duchovnom zápase, ktorý si vyžaduje bdelosť a rozlišovanie za pomoci Ducha Svätého.
Pápež sa bohato odvoláva na II. vatikánsky koncil a upozorňuje aj na niektoré pomýlené tendencie súčasnej doby, ktoré namiesto pravej svätosti vytvárajú ideológiu a v skutočnosti odďaľujú od Boha. Konkrétne pomenúva pelagianizmus a gnosticizmus v ich súčasných prejavoch.
Exhortácia Gaudete et exsultate – Radujte sa a jasajte – nesie podpis pápeža Františka z 19. marca 2018, na sviatok sv. Jozefa, v šiestom roku jeho pontifikátu. Text v ôsmich hlavných jazykoch dnes predstavili v Tlačovom stredisku Svätej stolice. Za prítomnosti vatikánskeho hovorcu Grega Burkeho ho priblížili novinárom generálny vikár Svätého Otca pre Rímsku diecézu Mons. Angelo De Donatis, novinár Gianni Valente a predstaviteľka talianskej Katolíckej akcie Paola Bignardiová.
Mons. De Donatis pri prezentácii skonštatoval: „Slovo svätosť je dnes považované za trochu staromódne, a to práve tým súčasným svetom, ku ktorému sa exhortácia chce prihovoriť. Kto by dnes týmto slovom vyjadril to, po čom túži jeho srdce – pre seba, pre vlastný každodenný život?
Táto situácia je podľa rímskeho vikára výzvou, na ktorú reaguje nový pápežský dokument: „Je ňou ukázať trvalú aktuálnosť kresťanskej svätosti predstavením jej obsahu, ako ho podáva Sväté písmo. A to tak, aby ju bolo možné ponúknuť všetkým ako niečo, čo sa oplatí dať si za cieľ svojej životnej cesty. Ako povolanie, s ktorým sa Boh obracia na každého.“
Prinášame vybrané časti z nového dokumentu v zatiaľ neoficiálnom preklade:
Myšlienky z apoštolskej exhortácie o povolaní k svätosti v súčasnom svete
„«Radujte sa a jasajte» (Mt 5,12), hovorí Ježiš tým, ktorí sú kvôli nemu prenasledovaní a ponižovaní. Pán žiada všetko, a ponúka pravý život a šťastie, pre ktoré sme boli stvorení. Chce, aby sme boli svätí, a neočakáva, že sa uspokojíme s priemernou a zriedenou existenciou. Vskutku, už od prvých strán Biblie je v rozličných podobách prítomné povolanie k svätosti. Takto ho Pán predložil Abrahámovi: «Kráčaj v mojej prítomnosti a buď dokonalý» (Gn 17,1).“ (GE 1)
„Neočakávajte, že bude nasledovať traktát o svätosti, s mnohými definíciami a deleniami, ktoré by mohli obohatiť túto dôležitú tému, alebo s analýzami, ktoré by sa dali urobiť ohľadom prostriedkov posväcovania. Mojím skromným cieľom je dať opätovne zarezonovať povolaniu k svätosti, v snahe vložiť ho do aktuálneho kontextu, s jeho rizikami, výzvami a príležitosťami. Pretože každého z nás si Pán vyvolil, «aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske» (Ef 1,4).“ (GE 2)
Z prvej kapitoly: Povolanie k svätosti
„V liste Hebrejom sa spomínajú rozličné svedectvá, ktoré nás oduševňujú: «Vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou» (Hebr 12,1). Hovorí sa tam o Abrahámovi, Sáre, Mojžišovi, Gedeonovi, a viacerých ďalších (por. Hebr 11) a predovšetkým tam zaznieva pozvanie, aby sme si uvedomili, že sme «obklopení oblakom svedkov» (Hebr 12,1), ktorí nás povzbudzujú, aby sme sa nezastavili na ceste a pobádajú nás, aby sme kráčali až do cieľa. A medzi nimi môže byť naša vlastná mama, stará mama a ďalšie blízke osoby (por. 2 Tim 1,5). Možno ich život nebol vždy dokonalý, predsa však, aj uprostred nedokonalostí a pádov, nasledovali Pána a mali v ňom záľubu.“ (GE 3)
„Nemyslime len na tých, ktorí sú už blahoslavení alebo svätorečení. Duch Svätý svätosť rozlieva všade, na svätý ľud verný Bohu, pretože «Bohu sa zapáčilo posväcovať a spasiť ľudí nie každého osve, bez akéhokoľvek vzájomného spojenia, ale vytvoriť z nich ľud, ktorý by ho pravdivo poznal a sväto mu slúžil». Pán v dejinách spásy zachránil jeden ľud. Plná identita nejestvuje bez prináležitosti k ľudu. Preto sa nik nespasí sám, ako izolovaný jednotlivec, ale Boh nás povoláva s tým, že berie do úvahy zložitú spleť medziosobných vzťahov, ktoré sa vytvárajú v ľudskom spoločenstve: Boh chcel vstúpiť do ľudovej dynamiky, do dynamiky ľudu.“ (GE 6)
„Páči sa mi vidieť svätosť v ľude trpezlivého Boha: v tých ženách, ktoré s veľkou láskou vychovávajú svoje deti, v tých mužoch, ktorí pracujú, aby domov priniesli chlieb, v chorých, v staručkých rehoľniciach, ktoré sa stále usmievajú. V tejto stálosti kráčania vpred, nasledovania deň za dňom vidím svätosť zápasiacej Cirkvi. Je to mnoho ráz svätosť «z vedľajších dverí», tých, ktorí žijú medzi nami a sú odrazom Božej prítomnosti, alebo - aby som použil iný výraz - «strednej triedy svätosti».“ (GE 7)
„... to, čo sa chce pripomenúť touto exhortáciou, je predovšetkým povolanie k svätosti, ktoré Pán predkladá každému jednému z nás, to povolanie, ktoré sa obracia aj na teba: «Buďte svätí, lebo ja som Svätý» (Lv 11,44; 1 Pt 1,16). Druhý vatikánsky koncil to dôrazne vyzdvihol: «Všetci veriaci v Krista akéhokoľvek povolania a stavu, vystrojení toľkými a takými spasiteľnými prostriedkami, sú Pánom povolaní, každý svojou cestou, na takú dokonalú svätosť, ako je dokonalý sám Otec».“ (GE 10)
„Dôležité je, aby každý veriaci objavil svoju vlastnú cestu a dostal zo seba to najlepšie, čo doňho Boh vložil (por. 1 Kor 12,7) a nepreobliekal sa v snahe napodobňovať niečo, čo nebolo zamýšľané preňho. Všetci sme povolaní byť svedkami, ale «existujú mnohé existenciálne formy svedectva». Vskutku, keď veľký mystik svätý Ján z Kríža písal svoj Duchovný spev, uprednostňoval vyhýbať sa fixným pravidlám pre všetkých a vysvetľoval, že jeho verše boli napísané tak, aby ich každý použil «podľa vlastného spôsobu». Pretože Boží život sa nám komunikuje «jedným takým a druhým onakým spôsobom».“ (GE 11)
„Medzi rozličnými formami chcem zdôrazniť, že «ženský genius» sa tiež prejavuje v ženských štýloch svätosti, nenahraditeľných pre odzrkadlenie Božej svätosti v tomto svete. Práve v tých časoch, keď boli ženy najviac vytláčané na okraj, Duch Svätý vzbudil svätice, ktorých čaro vyvolalo nové duchovné dynamizmy a dôležité reformy v Cirkvi. Mohli by sme spomenúť svätú Hildegardu z Bingenu, svätú Brigitu, svätú Katarínu Sienskú, svätý Teréziu Avilskú alebo svätú Teréziu z Lisieux. Ja však chcem pripomenúť mnohé neznáme a zabudnuté ženy, ktoré - každý svojím spôsobom - podržali a premenili rodiny a spoločenstvá silou svojho svedectva.“ (GE 12)
Z druhej kapitoly: Dvaja subtílni nepriatelia svätosti
„V tomto rámci chcem upriamiť pozornosť na dva falzifikáty svätosti, ktoré by nás mohli zviesť zo správnej cesty: gnosticizmus a pelagianizmus. Sú to dve herézy, ktoré sa objavili v prvých kresťanských storočiach, sú však stále alarmujúco aktuálne. Aj dnes srdcia mnohých kresťanov, možno bez toho, aby si to uvedomovali, nechávajú sa zviesť týmito klamlivými návrhmi. V nich sa prejavuje antropocentrický imanentizmus, prestrojený za katolícku pravdu. Pozrime sa na tieto dve formy doktrinálnej alebo disciplinárnej sebaistoty, vedúce «k narcistickému a autoritárskemu elitarizmu, v ktorom sa namiesto evanjelizovania analyzujú a klasifikujú tí druhí a namiesto uľahčenia prístupu k milosti sa míňa energia na kontrolovanie. V oboch týchto prípadoch nestojí v strede záujmu ani Ježiš Kristus, ani ľudia».“ (GE 35)
Z tretej kapitoly: Vo svetle Majstra
„Môžu existovať mnohé teórie o tom, čo je to svätosť, početné vysvetlenia a rozlišovania. Táto reflexia by mohla byť užitočná, ale nič tu neprinesie viac svetla, než vrátiť sa k Ježišovým slovám a prevziať jeho spôsob komunikácie pravdy. Ježiš vysvetlil úplne jednoducho, čo to znamená byť svätí, a urobil to, keď nám zanechal blahoslavenstvá (por. Mt 5,2-12; Lk 6,20-23). Sú ako preukaz totožnosti kresťana. Teda, ak si niekto z nás kladie otázku «čo treba robiť, aby sa človek stal dobrým kresťanom?», odpoveď je jednoduchá: treba robiť, každý svojím spôsobom to, čo hovorí Ježiš v reči o blahoslavenstvách. V nich sa črtá tvár Majstra, ktorej sme povolaní dať zažiariť v každodennosti nášho života.“ (GE 63)
„Slovo «šťastný» alebo «blahoslavený», sa stáva synonymom slova «svätý», pretože vyjadruje, že osoba, ktorá je verná Bohu a žije jeho Slovom, dosahuje - v darovaní seba samého – pravú blaženosť.“ (GE 64)
Proti prúdu
„Byť chudobnými v srdci, to je svätosť.“ (GE 70)
„Reagovať s pokornou tichosťou, to je svätosť.“ (GE 74)
„Vedieť plakať s druhými, to je svätosť.“ (GE 76)
„Hľadať spravodlivosť s hladom a smädom, to je svätosť.“ (GE 79)
„Hľadieť a konať s milosrdenstvom, to je svätosť.“ (GE 82)
„Udržať si srdce čisté od všetkého, čo poškvrňuje lásku, to je svätosť.“ (GE 86)
„Rozsievať okolo seba pokoj, to je svätosť.“ (GE 89)
„Prijať každý deň cestu evanjelia, aj keď nám spôsobuje problémy, to je svätosť.“ (GE 94)
„V 25. kapitole evanjelia podľa Matúša (v. 31-46) sa Ježiš vracia k jednému z týchto blahoslavenstiev, ktoré za šťastných vyhlasuje milosrdných. Ak hľadáme tú svätosť, ktorá je cenená v Božích očiach, práve v tomto texte nachádzame pravidlo správania, podľa ktorého budeme súdení: «Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne» (Mt 25,35-36).“ (GE 95)
„Keď narazím na človeka, ktorý spí vonku napospas chladnej noci, môžem to vnímať ako neočakávanú hromadu, ktorá ma vyrušuje, záhaľčivého lenivca, prekážku na ceste, nepríjemný osteň pre moje svedomie, problém, ktorý musia vyriešiť politici, a možno aj ako neporiadok, ktorý znečisťuje verejný priestor. Alebo môžem reagovať na základe viery a milosrdnej lásky a spoznať v ňom ľudskú bytosť s rovnakou dôstojnosťou, akú mám ja, stvorenie nekonečne milované Otcom, Boží obraz, brata vykúpeného Ježišom Kristom. Toto je byť kresťanom! Alebo sa azda dá svätosť chápať bez tohto živého priznania dôstojnosti každej ľudskej bytosti?“ (GE 98)
Ideológie, ktoré okypťujú srdce Evanjelia
„Bohužiaľ, ideológie nás niekedy vedú k dvom škodlivým pochybeniam. Na jednej strane je to pochybenie kresťanov, ktorí oddeľujú tieto požiadavky evanjelia od svojho osobného vzťahu s Pánom, od vnútornej jednoty s ním, od milosti. Tak sa z kresťanstva stáva len mimovládna organizácia, a pripravuje sa o tú žiarivú mystiku, ktorú žili a prejavovali svätý František z Assisi, svätý Vincent de Paul, svätá Terézia z Kalkaty a mnohí ďalší. Týmto veľkým svätcom ani modlitba, ani láska k Bohu, ani čítanie evanjelia neumenšovali zápal alebo efektívnosť ich nasadenia pre blížnych; práve naopak.“ (GE 100)
„Taktiež škodlivé a ideologické je pochybenie tých, ktorí sa k sociálnej angažovanosti druhých stavajú podozrievavo, a považujú ju za čosi povrchné, svetské, sekularizované, imanentné, komunistické alebo populistické. Alebo ju relativizujú, akoby iné veci boli dôležitejšie, alebo zaujímala len určitú etiku alebo dôvod, ktorý títo ľudia obhajujú. Obrana nevinného, napríklad toho, ktorý sa ešte nenarodil, musí byť jasná, pevná a oduševnená, pretože je tu v hre dôstojnosť ľudského života, vždy posvätného, a vyžaduje si to láska ku každej osobe, bez ohľadu na stupeň jej vývoja. Avšak rovnako posvätný je život chudobných, ktorí sa už narodili, a ktorí zápasia s biedou, odvrhnutím, vylúčením, obchodovaním s ľuďmi, skrytou eutanáziou chorých a starých pozbavených starostlivosti, s novými formami otroctva, a s každou formou skartovania.“ (GE 101)
Zo štvrtej kapitoly: Niektoré charakteristiky svätosti v súčasnom svete
Znášanlivosť, trpezlivosť, tichosť
Radosť a zmysel pre humor
„Zvyčajne je kresťanská radosť sprevádzaná zmyslom pre humor, tak zjavným, napríklad, u svätého Tomáša Morusa, svätého Vincenta de Paul alebo svätého Filipa Neriho. Zlá nálada nie je znakom svätosti: «Odstráň mrzutosť zo svojho srdca!» (Kaz 11,10). Toľko toho dostávame od Pána, «ktorý nám hojne dáva všetko na užívanie» (1 Tim 6,17), že neraz sa smútok viaže na nevďačnosť, na takú uzavretosť do seba samých, že sa stávame neschopnými spoznať Božie dary.“ (GE 126)
„Nehovorím o konzumnej alebo individualistickej radosti, tak prítomnej v niektorých súčasných kultúrnych skúsenostiach. Pretože konzumizmus len zaťažuje srdce; môže ponúknuť príležitostné a prechodné potešenia, ale nie radosť. Mám na mysli skôr tú radosť, ktorá sa žije v spoločenstve, ktorá sa zdieľa a šíri, pretože «blaženejšie je dávať ako prijímať» (Sk 20,35) a «veselého darcu Boh miluje» (2 Kor 9,7). Bratská láska znásobuje našu schopnosť radosti, lebo nás robí schopnými tešiť sa z dobra druhých: «Radujte sa s radujúcimi» (Rim 12,15). «Preto sa radujeme, keď sme slabí a vy ste silní» (2 Kor 13,9). Na druhej strane, ak sa «budeme koncentrovať len na naše potreby, odsúdime sa na život v obmedzenej radosti».“ (GE 128)
Odvaha a horlivosť
V spoločenstve
V neustálej modlitbe
Z piatej kapitoly: Boj, bdelosť a rozlišovanie
„Kresťanský život je neustály boj. Potrebné sú sila a odvaha na odolanie pokušeniam diabla a na ohlasovanie evanjelia. Tento zápas je veľmi pekný, pretože nám umožňuje oslavovať zakaždým, keď Pán v našom živote zvíťazí.“ (GE 158)
„Ako rozpoznať, či niečo pochádza od Ducha Svätého, alebo je pôvod tej veci v duchu sveta, či duchu diablovom? Jediný spôsob je rozlišovanie, a to predpokladá nielen dobrú schopnosť uvažovania a zdravého rozumu, ale je to aj dar, o ktorý treba prosiť. Ak oň s dôverou prosíme Ducha Svätého, a zároveň sa snažíme rozvíjať ho modlitbou, uvažovaním, čítaním a dobrou radou, určite budeme môcť v tejto duchovnej schopnosti rásť.“ (GE 166)
„Želám si, aby Mária korunovala tieto uvažovania, pretože ona žila Ježišove blahoslavenstvá tak ako nik iný. Ona je tá, ktorá sa chvela radosťou v prítomnosti Boha, ktorá uchovávala všetko vo svojom srdci a nechala sa preniknúť mečom. Je svätou medzi svätými, najpožehnanejšou, tou, ktorá nás učí ceste svätosti a sprevádza nás na nej.“ (GE 176)
Preložili: Slovenská redakcia VR / Martin Kramara
www.tkkbs.sk/view.php
zatiaľ nie je v slovenčine, tak aspoň zopár pohľadov pre a proti ...
Pápež František skrýval "Gaudete et Exsultate" pred Kongregáciou pre náuku viery
26.4.2018, Pápež František ukázal svoju Apoštolskú Exhortáciu Gaudete et Exsultate iba v poslednom okamihu Kongregácií pre náuku viery krátko pred jej uverejnením: "nebol schopný poskytnúť akékoľvek malé odporúčania, alebo zmeny textu". Tvrdí to profesor Claudio Pierantoni z Univerzity v Čile v blogu na ncregister.com (25.apríla 2018). Exhortácia je zameraná predovšetkým na tých, ktorí kritizujú Amorisa Laetitia.
František skrýval "Gaudete et Exsultate" od Kongregácie pre Náuku Viery
(Kongregácia pre náuku viery (lat. Congregatio pro doctrina fidei) je centrálna inštitúcia Rímskokatolíckej Сirkvi na ochranu Cirkvi pred kacírstvom, teda odlišným vierovyznaním, založená pápežom Pavlom III. )
Blízky spolupracovník pápeža Jána Pavla II. a jeden z najvýznamnejších katolíckych teológov súčasnosti profesor ThDr. Josef Seifert verí, že Gaudate et Exsultate odmietne "novú paradigmu" morálky načrtnutú v Amoris Laetitia
ThDr. Josef Seifert - Amoris Laetitia obsahuje teologické "atómové" bomby", na ktoré čakajme, že v budúcnosti vybuchnú.
Professor Josef Seifert Shares His Views on ‘Gaudete et Exsultate’, 23.4.2018, Regarded as one of the greatest living Catholic philosophers, the Austrian scholar welcomes much of the Pope’s exhortation on holiness andbelieves it implicitly rejects a proposed ‘new paradigm’ of morality that draws on ‘Amoris Laetitia.’
www.ncregister.com/…/professor-josef…
Gaudete et Exsultate: zbožná demagogie na postupu
18.4.2018, Zveřejněno s laskavým souhlasem The Remnant
Apoštolská exhortace Gaudete et exsultate je přesně taková, jaká se od tohoto chmurně předvídatelného pontifikátu dala očekávat. Cituji Carla Olsena z Catholic World Report: „mnoho pěkných vlastností a zásadních pasáží… často zastíněných či dokonce zmařených zavádějícími formulacemi, pochybnými argumenty a laciným osočováním.“
Bergogliovy výroky obecně bývají prostředkem vyjadřování zavádějících formulací, pochybných argumentů a laciného osočování, ve všech případech neomylně zaměřeného proti ortodoxii a ortopraxi. Zbožné výrazy jsou zaobalené do hrubé církevní demagogie, sametové to rukavičky pro zaťatou pěst militantní pokory, tak typické pro neomalené fráze levicových latinskoamerických kleriků.
Volání dokumentu po živém vztahu k Bohu poháněném láskou je v rozporu se skutečností, že se opakovaně uchyluje k nelaskavým karikaturám i přímým pomluvám těch věřících, které Bergoglio vnímá jako překážky svých maniakálních plánů.
Zde je několik příkladů invektiv vetkaných do zbožných pasáží dokumentu:
1) Kontemplativní řády odloučené od světa jsou nezdravé:
„Není zdravé oblíbit si mlčení a nenávidět setkání s druhým, přát si odpočinek a odmítat činnost, vyhledávat modlitbu a podceňovat službu. Všechno může být přijato a integrováno jako součást vlastní existence v tomto světě a stát se součástí cesty posvěcování. Jsme povoláni žít rozjímavě také uprostřed činnosti a posvěcujeme se v zodpovědném a velkodušném plnění svého poslání.“ (26) [1]
2) Církev nemá všechny odpovědi a nemá říkat lidem, jak mají žít (pokud ovšem právě nemluví papež František):
„Když má někdo odpovědi na všechny otázky, dokazuje, že se ocitl na nedobré cestě, je možná falešným prorokem, a náboženství, které používá ke svému prospěchu, slouží jeho vlastním psychologickým a mentálním výplodům. … Nemůžeme si proto nárokovat, že způsob, kterým ji [t.j. pravdu] chápeme, nás opravňuje k přísné kontrole života druhých.“ (41 a 43)
3) Katolická nauka podléhá různým interpretacím v závislosti na okolnostech:
„Chci připomenout, že v církvi legitimně koexistují různé způsoby interpretace mnoha aspektů věrouky a křesťanského života, jež svojí růzností ,pomáhají lépe objasnit bohatý poklad Slovaʻ.“ (43; zdůraznění autor článku)
4) Katolická nauka není monolit, ale lze o ní pochybovat:
„Je pravda, že ,těm, kteří sní o monolitické a všemi obhajované doktríně bez odstínů, se to může jevit jako rozkladná nedokonalostʻ …. Věrouka – nebo lépe – to, jak ji chápeme a vyjadřujeme, ve skutečnosti ,není uzavřený systém, zbavený dynamik schopných klást otázky, vznášet pochybnosti a formulovat problémyʻ…“ (43 a 44)
5) Silná oddanost katolické nauce a disciplíně je pelagianismus:
„S touto pelagiánskou a semipelagiánskou mentalitou korespondují ti, kteří sice sladce mluví o Boží milosti, ale, vposledku spoléhají jenom na své vlastní síly a považují se za nadřazené vůči druhým, protože se drží určitých norem anebo protože jsou neochvějně věrní určitému katolickému stylu minulostiʻ.“ (49)
6) Ti, kdo odporují změnám – to jest čemukoli, co si František přeje – podlehli ďábelským silám:
„Je to obzvláště důležité, když objevíme ve svém životě něco nového, a proto je zapotřebí rozlišit, zda je to nové víno od Boha nebo šalebná novota ducha světa či ducha ďáblova. Jindy se stává opak, protože síly zla nás ponoukají, abychom nepřistupovali na změnu, nechali věci, jak jsou, zvolili nehybnost a strnulost…“ (168; zdůraznění autor článku)
7) Ti, kdo tvrdí, že s milostí je všechno možné, jsou opravdu pelagiáni:
„Když se někteří z nich obracejí ke slabým a říkají, že s Boží milostí je možné všechno, zpravidla mají za to, že všechno je možné lidskou vůlí, která jako by byla ryzí, dokonalá a všemohoucí a milost byla jejím dodatkem.“ (49)
8) Ani s pomocí milosti není možné, aby „slabí“ zachovávali mravní zákon vzhledem ke svým „konkrétním“ omezením; možný je jen postupný pokrok (tím se křehkost lidské vůle ovšem vyvyšuje nad milost právě tím pelagiánským způsobem, který František odsuzuje):
„Bývá opomíjeno, že ,ne všichni mohou všechnoʻ … a že v tomto životě nejsou lidské slabosti zcela a jednou pro vždy uzdraveny milostí…“ (49)
„Milost právě proto, že předpokládá naši přirozenost, z nás nečiní rázem nadlidi. Domnívat se něco takového by byla přílišná sebedůvěra. V takovém případě by v pozadí pravověrnosti neodpovídaly naše postoje tomu, co tvrdíme o nezbytné milosti, v níž fakticky důvěřujeme málo.“ (50)
„Pokud totiž neuznáme svoji konkrétní a omezenou realitu, nebudeme moci spatřit ani reálné a možné kroky, které od nás ustavičně požaduje Pán, poté, co nás přitáhnul a uschopnil svým darem. Milost jedná dějinně a řádně, postupně se nás zmocňuje a proměňuje nás.“ (50; zdůraznění autor článku)
9) Lpění na katolické nauce a disciplíně je pelagiánská strohost, která odmítá „Ducha“:
„Jsou ještě křesťané, kteří jdou po jiné cestě, usilují totiž o ospravedlnění svými silami. Jdou cestou adorování lidské vůle a svojí schopnosti … Projevuje se mnoha zdánlivě odlišnými postoji: posedlostí zákonem, okouzlením z vystavování sociálních a politických výdobytků, okázalou péčí o liturgii, věrouku a prestiž církve …“ (57; zdůraznění autor článku)
„Do tohoto někteří křesťané investují svoji energii a čas, místo aby se nadchnuli pro sdílení krásy a radosti evangelia a hledali vzdálené v nezměrných zástupech žíznících po Kristu.“ (57)
10) Dbalí katolíci jsou bezcitní pelagiánští strážci náboženského muzea, kteří odmítají „Ducha“:
„Častokrát se v rozporu s vnuknutím Ducha církev stává muzejním exponátem či vlastnictvím nemnohých. K tomu dochází, když některé skupiny křesťanů přikládají přehnanou důležitost dodržování určitých norem, obyčejů a stylů. Tímto způsobem se často redukuje a potlačuje evangelium, jemuž se tak odnímá okouzlující jednoduchost a chuť. Možná jde o subtilní formu pelagianismu, protože se zdá, že podmaňuje život milosti lidským strukturám. Týká se to skupin, hnutí i komunit, a vysvětluje to, proč častokrát začínají intenzivním životem v Duchu, ale potom zkamení… nebo se zkazí.“ (58)
11) Snahy omezit masovou muslimskou migraci (především mužů ve vojenském věku) jsou mravně rovnocenné vraždění nenarozených:
„Například obrana nevinného nenarozeného musí být zřetelná, pevná a vřelá, protože je ve hře důstojnost lidského života, který je vždy posvátný, což vyžaduje lásku ke každému člověku bez ohledu na jeho vývoj.“ (101)
„Často lze slýchat, že vzhledem k relativismu a omylům nynějšího světa, by například situace migrantů měla být okrajové téma. Někteří katolíci tvrdí, že je to druhotné téma vzhledem k ,vážnýmʻ tématům bioetiky. Takové řeči lze pochopit u politika, který hledí na svůj úspěch, avšak nikoli u křesťana, který by se měl vžít do situace bratra, riskujícího život ve snaze zajistit budoucnost svým dětem.“ (102)
12) Jakýkoli veřejný odpor věřících proti Bergogliovým plánům je pomluva inspirovaná ďáblem (vzhledem k rozhovorům se Scalfarim je nicméně nejasné, kde sídlí):
„I křesťané mohou mít účast na sítích verbálního násilí prostřednictvím internetu a v různých oblastech či prostorech digitální výměny. Dokonce v katolických médiích lze překročit meze, tolerovat nactiutrhání i pomluvy a stavět se mimo jakoukoli etiku a respekt vůči dobré pověsti druhých…“ (115)
„Je příznačné, že někdy se pod záminkou obrany jiných přikázání zcela přehlíží to osmé: ,Nevydáš křivé svědectvíʻ a nelítostně se ničí pověst druhých. Tam se zcela nekontrolovaně ukazuje, že jazyk je ,svět zlaʻ a ,zapaluje celý náš život, protože je sám zapalován peklemʻ (Jak 3,6).“ (115)
13) Obhájci pravověří jsou bezcitní posuzovači, kteří se na druhé dívají spatra (říká Bergoglio, který posuzuje a na druhé hledí spatra neustále):
„Neprospívá nám shlížet shůry dolů, brát na sebe roli nelítostných soudců, považovat druhé za nehodné a neustále poučovat.“ (117)
14) Bůh žádá, abychom přijímali dnešní Bergogliovo „magisterium“ a na Evangelium pohlíželi v novém světle, místo abychom se drželi toho, co Církev (včetně všech předchozích papežů) vždy učila; to všechno je rigidní dogmatismus:
„Jako Jonáš v sobě stále nosíme latentní pokušení utéci na bezpečné místo, které se může jmenovat různě: … odmítání nových myšlenek a přístupů, dogmatismus, nostalgie,… utíkání se k předpisům. (134; zdůraznění autor článku) [2]
„Nejde o aplikaci receptů či opakování minulosti, poněvadž stejná řešení neplatí za každých okolností, a to, co bylo užitečné v jednom kontextu, nemusí být užitečné v jiném.“ (173; zdůraznění autor)
„Rozlišování duchů nás osvobozuje od strnulosti, která nemá místo v ustavičném dnešku Zmrtvýchvstalého. Jedině Duch umí proniknout do nejtemnějších záhybů reality a počítat se všemi jejími odstíny, aby se novost evangelia objevila v novém světle.“ (173)
Z posledního příkladu nože vraženého do zad věřících katolíků se samozřejmě radují média. Obzvlášť oblíbené je papežovo tvrzení o mravní rovnocennosti masového vraždění nenarozených a pokusů omezit masovou migraci muslimů, z nichž většina jsou bojeschopní muži s mobily, absurdně popisovaní jako „bezmocní uprchlíci“. Například CNN plesala nad „ostrým pokáráním katolických protipotratových aktivistů, kteří se soustřeďují na tuto věc a všechno ostatní opomíjejí“.
To všechno nicméně posloucháme – donekonečna znovu a znovu – celých uplynulých pět let. V této chvíli celá záležitost vybočuje z rámce analýzy Bergogliových výroků odhalující kapku jedu, která tam je vždycky. Je zbytečné dál se cvičit v potvrzování toho, že problém skutečně existuje, když i ateista, jako je Marcello Pera, vidí, že Bergoglio „se o křesťanství jako nauku, po jeho teologické stránce, zajímá málo nebo vůbec,“ „jeho tvrzení vypadají, že vycházejí z Písma, ale ve skutečnosti jsou silně sekularistické,“ a jeho pontifikát představuje „rozchod s naukou a tradicí“. [3]
remnantnewspaper.com/…/3841-gaudete-et…
www.duseahvezdy.cz/…/gaudete-et-exsu…
Gaudete et exsultate: zbožná demagogie na postupu
Vyšla apoštolská exhortácia Gaudete et exsultate o svätosti v súčasnom svete
9.4.2018, TK KBS, V deň slávnosti Zvestovania Pána, ktorá bola tento rok preložená na 9. apríl, bola zverejnená nová apoštolská exhortácia pápeža Františka o povolaní k svätosti v súčasnom svete Gaudete et exsultate – Radujte sa a jasajte. Svätý Otec v nej predstavuje svätosť ako jedinečné osobné povolanie od Boha pre každého človeka. Cestu ku svätosti vysvetľuje slovami samotného Ježiša.
Jadrom dokumentu, ktorý je svojím rozsahom polovičný oproti prvej Františkovej exhortácii Evangelii gaudium, sú Ježišove blahoslavenstvá a jeho kritériá, podľa ktorých budeme súdení. Svätý Otec rad radom predstavuje charakteristiky svätosti u kresťana súčasnosti, medzi ktorými nechýbajú napr. odvaha, radosť, zmysel pre humor, trpezlivosť, stála modlitba a spojenie so spoločenstvom. O svätosti hovorí v zmysle „logiky daru a logiky kríža“ ako o duchovnom zápase, ktorý si vyžaduje bdelosť a rozlišovanie za pomoci Ducha Svätého.
Pápež sa bohato odvoláva na II. vatikánsky koncil a upozorňuje aj na niektoré pomýlené tendencie súčasnej doby, ktoré namiesto pravej svätosti vytvárajú ideológiu a v skutočnosti odďaľujú od Boha. Konkrétne pomenúva pelagianizmus a gnosticizmus v ich súčasných prejavoch.
Exhortácia Gaudete et exsultate – Radujte sa a jasajte – nesie podpis pápeža Františka z 19. marca 2018, na sviatok sv. Jozefa, v šiestom roku jeho pontifikátu. Text v ôsmich hlavných jazykoch dnes predstavili v Tlačovom stredisku Svätej stolice. Za prítomnosti vatikánskeho hovorcu Grega Burkeho ho priblížili novinárom generálny vikár Svätého Otca pre Rímsku diecézu Mons. Angelo De Donatis, novinár Gianni Valente a predstaviteľka talianskej Katolíckej akcie Paola Bignardiová.
Mons. De Donatis pri prezentácii skonštatoval: „Slovo svätosť je dnes považované za trochu staromódne, a to práve tým súčasným svetom, ku ktorému sa exhortácia chce prihovoriť. Kto by dnes týmto slovom vyjadril to, po čom túži jeho srdce – pre seba, pre vlastný každodenný život?
Táto situácia je podľa rímskeho vikára výzvou, na ktorú reaguje nový pápežský dokument: „Je ňou ukázať trvalú aktuálnosť kresťanskej svätosti predstavením jej obsahu, ako ho podáva Sväté písmo. A to tak, aby ju bolo možné ponúknuť všetkým ako niečo, čo sa oplatí dať si za cieľ svojej životnej cesty. Ako povolanie, s ktorým sa Boh obracia na každého.“
Prinášame vybrané časti z nového dokumentu v zatiaľ neoficiálnom preklade:
Myšlienky z apoštolskej exhortácie o povolaní k svätosti v súčasnom svete
„«Radujte sa a jasajte» (Mt 5,12), hovorí Ježiš tým, ktorí sú kvôli nemu prenasledovaní a ponižovaní. Pán žiada všetko, a ponúka pravý život a šťastie, pre ktoré sme boli stvorení. Chce, aby sme boli svätí, a neočakáva, že sa uspokojíme s priemernou a zriedenou existenciou. Vskutku, už od prvých strán Biblie je v rozličných podobách prítomné povolanie k svätosti. Takto ho Pán predložil Abrahámovi: «Kráčaj v mojej prítomnosti a buď dokonalý» (Gn 17,1).“ (GE 1)
„Neočakávajte, že bude nasledovať traktát o svätosti, s mnohými definíciami a deleniami, ktoré by mohli obohatiť túto dôležitú tému, alebo s analýzami, ktoré by sa dali urobiť ohľadom prostriedkov posväcovania. Mojím skromným cieľom je dať opätovne zarezonovať povolaniu k svätosti, v snahe vložiť ho do aktuálneho kontextu, s jeho rizikami, výzvami a príležitosťami. Pretože každého z nás si Pán vyvolil, «aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske» (Ef 1,4).“ (GE 2)
Z prvej kapitoly: Povolanie k svätosti
„V liste Hebrejom sa spomínajú rozličné svedectvá, ktoré nás oduševňujú: «Vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou» (Hebr 12,1). Hovorí sa tam o Abrahámovi, Sáre, Mojžišovi, Gedeonovi, a viacerých ďalších (por. Hebr 11) a predovšetkým tam zaznieva pozvanie, aby sme si uvedomili, že sme «obklopení oblakom svedkov» (Hebr 12,1), ktorí nás povzbudzujú, aby sme sa nezastavili na ceste a pobádajú nás, aby sme kráčali až do cieľa. A medzi nimi môže byť naša vlastná mama, stará mama a ďalšie blízke osoby (por. 2 Tim 1,5). Možno ich život nebol vždy dokonalý, predsa však, aj uprostred nedokonalostí a pádov, nasledovali Pána a mali v ňom záľubu.“ (GE 3)
„Nemyslime len na tých, ktorí sú už blahoslavení alebo svätorečení. Duch Svätý svätosť rozlieva všade, na svätý ľud verný Bohu, pretože «Bohu sa zapáčilo posväcovať a spasiť ľudí nie každého osve, bez akéhokoľvek vzájomného spojenia, ale vytvoriť z nich ľud, ktorý by ho pravdivo poznal a sväto mu slúžil». Pán v dejinách spásy zachránil jeden ľud. Plná identita nejestvuje bez prináležitosti k ľudu. Preto sa nik nespasí sám, ako izolovaný jednotlivec, ale Boh nás povoláva s tým, že berie do úvahy zložitú spleť medziosobných vzťahov, ktoré sa vytvárajú v ľudskom spoločenstve: Boh chcel vstúpiť do ľudovej dynamiky, do dynamiky ľudu.“ (GE 6)
„Páči sa mi vidieť svätosť v ľude trpezlivého Boha: v tých ženách, ktoré s veľkou láskou vychovávajú svoje deti, v tých mužoch, ktorí pracujú, aby domov priniesli chlieb, v chorých, v staručkých rehoľniciach, ktoré sa stále usmievajú. V tejto stálosti kráčania vpred, nasledovania deň za dňom vidím svätosť zápasiacej Cirkvi. Je to mnoho ráz svätosť «z vedľajších dverí», tých, ktorí žijú medzi nami a sú odrazom Božej prítomnosti, alebo - aby som použil iný výraz - «strednej triedy svätosti».“ (GE 7)
„... to, čo sa chce pripomenúť touto exhortáciou, je predovšetkým povolanie k svätosti, ktoré Pán predkladá každému jednému z nás, to povolanie, ktoré sa obracia aj na teba: «Buďte svätí, lebo ja som Svätý» (Lv 11,44; 1 Pt 1,16). Druhý vatikánsky koncil to dôrazne vyzdvihol: «Všetci veriaci v Krista akéhokoľvek povolania a stavu, vystrojení toľkými a takými spasiteľnými prostriedkami, sú Pánom povolaní, každý svojou cestou, na takú dokonalú svätosť, ako je dokonalý sám Otec».“ (GE 10)
„Dôležité je, aby každý veriaci objavil svoju vlastnú cestu a dostal zo seba to najlepšie, čo doňho Boh vložil (por. 1 Kor 12,7) a nepreobliekal sa v snahe napodobňovať niečo, čo nebolo zamýšľané preňho. Všetci sme povolaní byť svedkami, ale «existujú mnohé existenciálne formy svedectva». Vskutku, keď veľký mystik svätý Ján z Kríža písal svoj Duchovný spev, uprednostňoval vyhýbať sa fixným pravidlám pre všetkých a vysvetľoval, že jeho verše boli napísané tak, aby ich každý použil «podľa vlastného spôsobu». Pretože Boží život sa nám komunikuje «jedným takým a druhým onakým spôsobom».“ (GE 11)
„Medzi rozličnými formami chcem zdôrazniť, že «ženský genius» sa tiež prejavuje v ženských štýloch svätosti, nenahraditeľných pre odzrkadlenie Božej svätosti v tomto svete. Práve v tých časoch, keď boli ženy najviac vytláčané na okraj, Duch Svätý vzbudil svätice, ktorých čaro vyvolalo nové duchovné dynamizmy a dôležité reformy v Cirkvi. Mohli by sme spomenúť svätú Hildegardu z Bingenu, svätú Brigitu, svätú Katarínu Sienskú, svätý Teréziu Avilskú alebo svätú Teréziu z Lisieux. Ja však chcem pripomenúť mnohé neznáme a zabudnuté ženy, ktoré - každý svojím spôsobom - podržali a premenili rodiny a spoločenstvá silou svojho svedectva.“ (GE 12)
Z druhej kapitoly: Dvaja subtílni nepriatelia svätosti
„V tomto rámci chcem upriamiť pozornosť na dva falzifikáty svätosti, ktoré by nás mohli zviesť zo správnej cesty: gnosticizmus a pelagianizmus. Sú to dve herézy, ktoré sa objavili v prvých kresťanských storočiach, sú však stále alarmujúco aktuálne. Aj dnes srdcia mnohých kresťanov, možno bez toho, aby si to uvedomovali, nechávajú sa zviesť týmito klamlivými návrhmi. V nich sa prejavuje antropocentrický imanentizmus, prestrojený za katolícku pravdu. Pozrime sa na tieto dve formy doktrinálnej alebo disciplinárnej sebaistoty, vedúce «k narcistickému a autoritárskemu elitarizmu, v ktorom sa namiesto evanjelizovania analyzujú a klasifikujú tí druhí a namiesto uľahčenia prístupu k milosti sa míňa energia na kontrolovanie. V oboch týchto prípadoch nestojí v strede záujmu ani Ježiš Kristus, ani ľudia».“ (GE 35)
Z tretej kapitoly: Vo svetle Majstra
„Môžu existovať mnohé teórie o tom, čo je to svätosť, početné vysvetlenia a rozlišovania. Táto reflexia by mohla byť užitočná, ale nič tu neprinesie viac svetla, než vrátiť sa k Ježišovým slovám a prevziať jeho spôsob komunikácie pravdy. Ježiš vysvetlil úplne jednoducho, čo to znamená byť svätí, a urobil to, keď nám zanechal blahoslavenstvá (por. Mt 5,2-12; Lk 6,20-23). Sú ako preukaz totožnosti kresťana. Teda, ak si niekto z nás kladie otázku «čo treba robiť, aby sa človek stal dobrým kresťanom?», odpoveď je jednoduchá: treba robiť, každý svojím spôsobom to, čo hovorí Ježiš v reči o blahoslavenstvách. V nich sa črtá tvár Majstra, ktorej sme povolaní dať zažiariť v každodennosti nášho života.“ (GE 63)
„Slovo «šťastný» alebo «blahoslavený», sa stáva synonymom slova «svätý», pretože vyjadruje, že osoba, ktorá je verná Bohu a žije jeho Slovom, dosahuje - v darovaní seba samého – pravú blaženosť.“ (GE 64)
Proti prúdu
„Byť chudobnými v srdci, to je svätosť.“ (GE 70)
„Reagovať s pokornou tichosťou, to je svätosť.“ (GE 74)
„Vedieť plakať s druhými, to je svätosť.“ (GE 76)
„Hľadať spravodlivosť s hladom a smädom, to je svätosť.“ (GE 79)
„Hľadieť a konať s milosrdenstvom, to je svätosť.“ (GE 82)
„Udržať si srdce čisté od všetkého, čo poškvrňuje lásku, to je svätosť.“ (GE 86)
„Rozsievať okolo seba pokoj, to je svätosť.“ (GE 89)
„Prijať každý deň cestu evanjelia, aj keď nám spôsobuje problémy, to je svätosť.“ (GE 94)
„V 25. kapitole evanjelia podľa Matúša (v. 31-46) sa Ježiš vracia k jednému z týchto blahoslavenstiev, ktoré za šťastných vyhlasuje milosrdných. Ak hľadáme tú svätosť, ktorá je cenená v Božích očiach, práve v tomto texte nachádzame pravidlo správania, podľa ktorého budeme súdení: «Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne» (Mt 25,35-36).“ (GE 95)
„Keď narazím na človeka, ktorý spí vonku napospas chladnej noci, môžem to vnímať ako neočakávanú hromadu, ktorá ma vyrušuje, záhaľčivého lenivca, prekážku na ceste, nepríjemný osteň pre moje svedomie, problém, ktorý musia vyriešiť politici, a možno aj ako neporiadok, ktorý znečisťuje verejný priestor. Alebo môžem reagovať na základe viery a milosrdnej lásky a spoznať v ňom ľudskú bytosť s rovnakou dôstojnosťou, akú mám ja, stvorenie nekonečne milované Otcom, Boží obraz, brata vykúpeného Ježišom Kristom. Toto je byť kresťanom! Alebo sa azda dá svätosť chápať bez tohto živého priznania dôstojnosti každej ľudskej bytosti?“ (GE 98)
Ideológie, ktoré okypťujú srdce Evanjelia
„Bohužiaľ, ideológie nás niekedy vedú k dvom škodlivým pochybeniam. Na jednej strane je to pochybenie kresťanov, ktorí oddeľujú tieto požiadavky evanjelia od svojho osobného vzťahu s Pánom, od vnútornej jednoty s ním, od milosti. Tak sa z kresťanstva stáva len mimovládna organizácia, a pripravuje sa o tú žiarivú mystiku, ktorú žili a prejavovali svätý František z Assisi, svätý Vincent de Paul, svätá Terézia z Kalkaty a mnohí ďalší. Týmto veľkým svätcom ani modlitba, ani láska k Bohu, ani čítanie evanjelia neumenšovali zápal alebo efektívnosť ich nasadenia pre blížnych; práve naopak.“ (GE 100)
„Taktiež škodlivé a ideologické je pochybenie tých, ktorí sa k sociálnej angažovanosti druhých stavajú podozrievavo, a považujú ju za čosi povrchné, svetské, sekularizované, imanentné, komunistické alebo populistické. Alebo ju relativizujú, akoby iné veci boli dôležitejšie, alebo zaujímala len určitú etiku alebo dôvod, ktorý títo ľudia obhajujú. Obrana nevinného, napríklad toho, ktorý sa ešte nenarodil, musí byť jasná, pevná a oduševnená, pretože je tu v hre dôstojnosť ľudského života, vždy posvätného, a vyžaduje si to láska ku každej osobe, bez ohľadu na stupeň jej vývoja. Avšak rovnako posvätný je život chudobných, ktorí sa už narodili, a ktorí zápasia s biedou, odvrhnutím, vylúčením, obchodovaním s ľuďmi, skrytou eutanáziou chorých a starých pozbavených starostlivosti, s novými formami otroctva, a s každou formou skartovania.“ (GE 101)
Zo štvrtej kapitoly: Niektoré charakteristiky svätosti v súčasnom svete
Znášanlivosť, trpezlivosť, tichosť
Radosť a zmysel pre humor
„Zvyčajne je kresťanská radosť sprevádzaná zmyslom pre humor, tak zjavným, napríklad, u svätého Tomáša Morusa, svätého Vincenta de Paul alebo svätého Filipa Neriho. Zlá nálada nie je znakom svätosti: «Odstráň mrzutosť zo svojho srdca!» (Kaz 11,10). Toľko toho dostávame od Pána, «ktorý nám hojne dáva všetko na užívanie» (1 Tim 6,17), že neraz sa smútok viaže na nevďačnosť, na takú uzavretosť do seba samých, že sa stávame neschopnými spoznať Božie dary.“ (GE 126)
„Nehovorím o konzumnej alebo individualistickej radosti, tak prítomnej v niektorých súčasných kultúrnych skúsenostiach. Pretože konzumizmus len zaťažuje srdce; môže ponúknuť príležitostné a prechodné potešenia, ale nie radosť. Mám na mysli skôr tú radosť, ktorá sa žije v spoločenstve, ktorá sa zdieľa a šíri, pretože «blaženejšie je dávať ako prijímať» (Sk 20,35) a «veselého darcu Boh miluje» (2 Kor 9,7). Bratská láska znásobuje našu schopnosť radosti, lebo nás robí schopnými tešiť sa z dobra druhých: «Radujte sa s radujúcimi» (Rim 12,15). «Preto sa radujeme, keď sme slabí a vy ste silní» (2 Kor 13,9). Na druhej strane, ak sa «budeme koncentrovať len na naše potreby, odsúdime sa na život v obmedzenej radosti».“ (GE 128)
Odvaha a horlivosť
V spoločenstve
V neustálej modlitbe
Z piatej kapitoly: Boj, bdelosť a rozlišovanie
„Kresťanský život je neustály boj. Potrebné sú sila a odvaha na odolanie pokušeniam diabla a na ohlasovanie evanjelia. Tento zápas je veľmi pekný, pretože nám umožňuje oslavovať zakaždým, keď Pán v našom živote zvíťazí.“ (GE 158)
„Ako rozpoznať, či niečo pochádza od Ducha Svätého, alebo je pôvod tej veci v duchu sveta, či duchu diablovom? Jediný spôsob je rozlišovanie, a to predpokladá nielen dobrú schopnosť uvažovania a zdravého rozumu, ale je to aj dar, o ktorý treba prosiť. Ak oň s dôverou prosíme Ducha Svätého, a zároveň sa snažíme rozvíjať ho modlitbou, uvažovaním, čítaním a dobrou radou, určite budeme môcť v tejto duchovnej schopnosti rásť.“ (GE 166)
„Želám si, aby Mária korunovala tieto uvažovania, pretože ona žila Ježišove blahoslavenstvá tak ako nik iný. Ona je tá, ktorá sa chvela radosťou v prítomnosti Boha, ktorá uchovávala všetko vo svojom srdci a nechala sa preniknúť mečom. Je svätou medzi svätými, najpožehnanejšou, tou, ktorá nás učí ceste svätosti a sprevádza nás na nej.“ (GE 176)
Preložili: Slovenská redakcia VR / Martin Kramara
www.tkkbs.sk/view.php
