Ježiš káže pri Matúšovom pulte
M.Valtorta,Evanjelium,2/96)
Ježiš sa oprie o strom zo desať metrov od Matúša a začína rozprávať.
,,Svet možno prirovnať k jednej veľkej rodine, ktorej členovia vykonávajú rôzne potrebné remeslá. Sú tu roľníci, pastieri, vinári, stolári, rybári, murári, tesári, kováči, a potom pisári, vojaci, úradníci poverení osobitým poslaním, lekári, kňazi. Všetko je tu. Svet by nemohol byť len z jednej vrstvy. Všetky sú potrebné, všetky sú sväté, ak vykonávajú čestne a spravodlivo to, čo majú. Ako možno k tomu dospieť, ak zo všetkých strán pokúša diabol? Tak, že človek myslí na Boha, ktorý všetko vidí, aj tie najskrytejšie skutky, a myslí tiež na jeho zákon, ktorý hovorí: ,Miluj svojho blížneho tak, ako seba samého, nerob mu to, čo by si nechcel, aby robili tebe, nekradni nijakým spôsobom.'
Povedzte vy, čo ma počúvate: Keď človek umrie, berie si azda so sebou mešce so svojimi peniazmi? A keby bol taký hlúpy, že by si ich chcel vziať do hrobu, mohol by ich použiť v ďaľšom živote? Nie. Peniaze sa zmenia na hrdzavý kov na zhnitom tele. Jeho duša by tam však bola nahá, biednejšia než požehnaný Jób, bez najmenšieho haliera, i keby tu aj v hrobe zanechala veľa talentov. Ba počúvajte, počúvajte! Veru, hovrím vám, že s bohatstvom sa ťažko získava nebo. Ba naopak, obyčajne sa ním nebo stráca, i keď ide o bohatstvo čestne nadobudnuté dedičstvom alebo zárobkom, lebo je málo boháčov, ktorí vedia bohatstvo spravodlivo užívať.
Čo teda treba, aby človek získal požehnané nebo, odpočinok v Otcovom lone? Treba, aby človek bohatstvo nezávidel. Nezávidieť - v zmysle chcieť ho za každú cenu, i za cenu nečestnosti a nelásky. Nezávidieť ho v tom zmysle, že keď ho človek má, aby ho nemal radšej ako nebo a blížneho, aby upieral lásku blížnemu, ktorý je v núdzi. Nezávidieť preto, čo bohatstvo umožňuje, teda mať ženy, užívať, bohatý stôl, prepychové šaty, ktoré urážajú toho, komu je zima a je hladný. Jestvuje, hej, je jeden spôsob na výmenu nespravodlivých peňazí sveta za menu, ktorá platí v nebeskom kráľovstve. Je to svätá prefíkanosť urobiť z ľudského bohatstva, ktoré je často nespravodlivé alebo je príčinou nespravodlivosti, večné bohatstvo. Čiže zarábať čestne, vrátiť to, čo bolo získané nespravodlivo, používať majetok skromne a zdržanlivo, vedieť sa od neho odpútať, lebo skôr či neskôr nás opustí - ó, nezabudnite na to! - , kým vykonané dobro nás nikdy neopustí.
Všetci by sme chceli, aby nás volali ,spravodlivý', aby nás za takých považovali a aby nás ako takých odmenil Boh. Ako však môže Boh odmeniť toho, kto sa iba volá spravodlivý, ale nekoná skutky? Ako môže povedať ,Odpúšťam ti,' keď vidí, že ľutuje iba slovami bez ozajstnej zmeny ducha? Kým trvá túžba po predmete, ktorým sme sa prehrešili, nie je to ľútosť. Keď sa však človek pokorí, keď si odsekne morálny úd zlej záľuby, ktorý sa môže volať žena či zlato, keď povie: ,Pre teba, Pane, už toto nebudem robiť,' vtedy to skutočne oľutoval. A Boh ho prijme a povie mu: ,Poď, mám ťa rád ako nevinného a hrdinu.' "
Ježiš dokončil svoju reč. Odchádza a ani sa neobráti k Matúšovi, ktorý sa pripojil k počúvajúcim už od prvých slov.
Ježiš sa oprie o strom zo desať metrov od Matúša a začína rozprávať.
,,Svet možno prirovnať k jednej veľkej rodine, ktorej členovia vykonávajú rôzne potrebné remeslá. Sú tu roľníci, pastieri, vinári, stolári, rybári, murári, tesári, kováči, a potom pisári, vojaci, úradníci poverení osobitým poslaním, lekári, kňazi. Všetko je tu. Svet by nemohol byť len z jednej vrstvy. Všetky sú potrebné, všetky sú sväté, ak vykonávajú čestne a spravodlivo to, čo majú. Ako možno k tomu dospieť, ak zo všetkých strán pokúša diabol? Tak, že človek myslí na Boha, ktorý všetko vidí, aj tie najskrytejšie skutky, a myslí tiež na jeho zákon, ktorý hovorí: ,Miluj svojho blížneho tak, ako seba samého, nerob mu to, čo by si nechcel, aby robili tebe, nekradni nijakým spôsobom.'
Povedzte vy, čo ma počúvate: Keď človek umrie, berie si azda so sebou mešce so svojimi peniazmi? A keby bol taký hlúpy, že by si ich chcel vziať do hrobu, mohol by ich použiť v ďaľšom živote? Nie. Peniaze sa zmenia na hrdzavý kov na zhnitom tele. Jeho duša by tam však bola nahá, biednejšia než požehnaný Jób, bez najmenšieho haliera, i keby tu aj v hrobe zanechala veľa talentov. Ba počúvajte, počúvajte! Veru, hovrím vám, že s bohatstvom sa ťažko získava nebo. Ba naopak, obyčajne sa ním nebo stráca, i keď ide o bohatstvo čestne nadobudnuté dedičstvom alebo zárobkom, lebo je málo boháčov, ktorí vedia bohatstvo spravodlivo užívať.
Čo teda treba, aby človek získal požehnané nebo, odpočinok v Otcovom lone? Treba, aby človek bohatstvo nezávidel. Nezávidieť - v zmysle chcieť ho za každú cenu, i za cenu nečestnosti a nelásky. Nezávidieť ho v tom zmysle, že keď ho človek má, aby ho nemal radšej ako nebo a blížneho, aby upieral lásku blížnemu, ktorý je v núdzi. Nezávidieť preto, čo bohatstvo umožňuje, teda mať ženy, užívať, bohatý stôl, prepychové šaty, ktoré urážajú toho, komu je zima a je hladný. Jestvuje, hej, je jeden spôsob na výmenu nespravodlivých peňazí sveta za menu, ktorá platí v nebeskom kráľovstve. Je to svätá prefíkanosť urobiť z ľudského bohatstva, ktoré je často nespravodlivé alebo je príčinou nespravodlivosti, večné bohatstvo. Čiže zarábať čestne, vrátiť to, čo bolo získané nespravodlivo, používať majetok skromne a zdržanlivo, vedieť sa od neho odpútať, lebo skôr či neskôr nás opustí - ó, nezabudnite na to! - , kým vykonané dobro nás nikdy neopustí.
Všetci by sme chceli, aby nás volali ,spravodlivý', aby nás za takých považovali a aby nás ako takých odmenil Boh. Ako však môže Boh odmeniť toho, kto sa iba volá spravodlivý, ale nekoná skutky? Ako môže povedať ,Odpúšťam ti,' keď vidí, že ľutuje iba slovami bez ozajstnej zmeny ducha? Kým trvá túžba po predmete, ktorým sme sa prehrešili, nie je to ľútosť. Keď sa však človek pokorí, keď si odsekne morálny úd zlej záľuby, ktorý sa môže volať žena či zlato, keď povie: ,Pre teba, Pane, už toto nebudem robiť,' vtedy to skutočne oľutoval. A Boh ho prijme a povie mu: ,Poď, mám ťa rád ako nevinného a hrdinu.' "
Ježiš dokončil svoju reč. Odchádza a ani sa neobráti k Matúšovi, ktorý sa pripojil k počúvajúcim už od prvých slov.