DÔVODY, PREČO NEODPÚŠŤAME

Mnohí z nás máme s odpúšťaním ťažkosti. Skoro každý z nás si vybaví niekoho, komu potrebuje odpustiť z hĺbky srdca. Keď si myslíme, že nedokážeme odpustiť, možno si povieme; "Skúsil som to", a následne to vzdáme. Možno sme zakúsili bolesť a v našom srdci znie "neodpustím" alebo "nemôžem odpustiť". Zhrňme si dôvody, prečo nedovolujeme, aby skrze nás Božie požehnanie prúdilo mocou odpustenia.

Nedostatok viery
Keď je naša bolesť veľmi hlboká, myslíme si, že odpustenie je nemožné. Je pravda, že pre nás je to nemožné, ale Boh už ukázal cestu. Keď Ježiš hovoril o spáse, povedal svojim učeníkom: "U ľudí je to nemožné, ale nie u Boha; veď u Boha je možné všetko" (Mk 10,27).

Nedostatok vôle
Nechceme odpustiť, pretože sme zranení. Nie sme ochotní prejsť skrze bolesť na druhú stranu a zbaviť sa jej odpustením. V hĺbke svojej duše by sme sa však chceli zbaviť hnevu a odpustiť. Skôr než budeme môcť odpustiť, potrebujeme zažiť pochopenie a prijatie. (Prípad kedy žena nevedela odpustiť svojim rodičom, že ju nemilovali a vlastne vôbec nepoznali...sama si pýtala odpustenie od svojich detí, že nebola dobrou matkou aj z toho dôvodu...Odpustenie jej detí prišlo až časom...až následne ona bola schopná uvažovať, "vysloviť to" a odpustiť vlastným rodičom).

Neuvedomenie si hlbokých rán
Niekedy si neuvedomujeme, že niekomu musíme odpustiť. Raz som sa s jednou ženou modlil za odpustenie a oslobodenie a potom som sa jej opýtal, či má na srdci ešte niečo iné. "Áno", odpovedala. "Matka mi povedala, že keď som bola malá, moja staršia sestra bola voči mne tvrdá, bila ma a pri viacerých príležitostiach ma napádala. Náš vzťah je momentálne dobrý. Už si to nepamätám podrobne, no teraz som si na túto bolesť spomenula". Keď vyslovila odpustenie pozrela sa na mňa a povedala, že už je to preč. "Čo je preč?"opýtal som sa. Nebola si istá, ale vedela, že bola spútaná a teraz je slobodná.

Túžba po pomste
Žijeme v spoločnosti, ktorá prahne po pomste, nie po spravodlivosti. Myslíme si, že máme právo na odvetu. Všeobecne je prijímaný postoj obetí zločinu, keď chcú pre páchateľa zločinu trest smrti alebo ešte niečo horšie.
Keď bol Šimon malý, otec ho nútil byť v miestnosti, v ktorej mal pohlavný styk s jeho matkou. Neskôr ich otec opustil. Šimon bol nahnevaný, zranený a zmätený. Keď začal žiť ako kresťan, mal značné problémy žiť v čistote. Prišiel hľadať pomoc a vypočul si o dôležitosti odpustenia. Predtým ho nikto nikdy neviedol k tomu, aby uvažoval o tom, že musí odpustiť. Pomodlil sa modlitbu odpustenia a odišiel domov. Tam zistil, že po prvý krát po mnohých rokoch sa môže pozerať na rodinné fotografie s radosťou a vďačnosťou. Neviem, či v ten deň zvíťazil nad sexuálnym pokušením, ale jeho vnútorný hnev bol preč.

Strach
Často si myslíme, že sa odpustením vzdáme jedinej zbrane, ktorou sa môžeme brániť. A niekedy máme strach sa jej vzdať. Pokiaľ mladý človek dokáže sexuálne zneužívanie riešiť len tak, že sa bude hnevať, nenávidieť a neodpustí, aby si zachoval sebavedomie, myšlienka na odpustenie môže byť spojená so strachom, že stratí identitu a prostriedok k zvládnutiu nekontrolovateľných emócií. Pokiaľ sa človek nachádza v situácií ohrozenia, môže môže si odpustenie vykladať tak, že sa nebráni a dovoľuje, aby zneužívanie pokračovalo. Tak to však nie je. Odpustenie neznamená, že zostaneme v nebezpečnej a ohrozujúcej situácií. Znamená to uvolniť prekážku, aby sme prijali Božiu lásku a boli nástrojom jeho milosti. Nemôžete zmeniť druhého človeka, ale môžete dovoliť Pánu Bohu, aby premenil vás. Pravé odpustenie znamená, že budeme opäť zraniteľní, ale neznamená, že dovolíme, aby druhý človek zneužíval našu ľudskú dôstojnosť.

Pýcha
Niekedy je prekážkou odpustenia pýcha, ktorá sa prejavuje ako povýšeneckosť alebo ospravedlňovanie seba samého. V hĺbke sme presvedčení, že si zaslúžime Božiu priazeň, a preto i druhí si musia naše odpustenie zaslúžiť. Keď v nás pôsobí sebaospravedlňovanie, bránime sa a hľadáme výhovorky. Pokiaľ nás niekto obviňuje alebo na nás zaútočí, máme odpoveď, ktorá ospravedlní náš čin alebo postoj - všetko, s čím sme sa zmierili a čo nám v živote uškodilo. Táto veža pýchy, ktorá vyzerá silná a v ktorej sa skrývame, je v skutočnosti neprirodzená obrana. Vo vnútri sme prázdni, osamelí a ustráchaní.

Neprijatie zodpovednosti
Môžeme sa cítiť neschopní "napraviť" situáciu: "Nesiem toto zranenie a človek, ktorý mi ublížil, má kľúče, aby odomkol - keby činil pokánie." Znovu v mysli nacvičujeme scenár konfrontácie alebo zmierenia. Nesústredíme sa na odpustenie, ale na zatrpknutosť, pomstu alebo ospravedlnenie.
Pokiaľ nám niekto ublížil, musíme prijať plnú zodpovednosť za to, akým spôsobom na to budeme reagovať. Môže byť správne konfrontovať človeka so zlom, ktoré spáchal. Vždy je však správne hľadať zmierenie, a to začína v našim srdci. Musíme odpúšťať, dokiaľ odpustenie nebude úplné. Mali by sme začať hneď, keď zistíme, že musíme odpustiť, a odpúšťať tiež počas zmierenia a aj po zmierení. Stále máme vzdávať vďaky Bohu za dar odpustenia (por. Žl 142,1-4).

Vplyv zlých duchov
V ideálnom svete by nás rodičia mali od zranenia chrániť. V prípade zranenia by nám ich láska a viera umožnila bolesť spracovať, aby sme sa znovu cítili v bezpečí. Neskôr, až sa poučíme o tajomstvách Božieho kráľovstva, by sme sa pripravili na to, ako sa vysporiadať s krížmi v našom živote. Dozvedeli by sme sa, že sú to dvere k väčšej dôvere v Božiu lásku. Avšak bez týchto milostí sa chránime tak, ako vieme. Držíme sa hnevu, pomsty, zatrpknutosti a mrzutosti.
Neodpustenie môže byť našim spoločníkom, ktorého sme si vybrali, môže byť našim ochrancom a strážcom. Rovnako to platí o mrzutosti, zatrpknutosti, nenávisti a zraneniach. Keď sa tieto veci hlboko zakorenia, odpustenie neprijde, pokiaľ sa nezriekneme skutkov diabla a nepríjmeme moc v Ježišovom mene. Niektorí sa musia najprv zriecť ducha neodpustenia, až potom môžu vysloviť slová odpustenia a prijať oslobodenie.

Nepochopenie odpustenia, ktorého sa nám dostalo
Ďaľší dôvod, prečo neodpúšťame, je vykreslený v biblickom podobenstve o nemilosrdnom sluhovi, ktorému sa dostalo milosrdenstva, ale sám ho nebol schopný. Mnoho ľudí vyrastalo v Cirkvi, učili sa pravde a žili morálnym životom, ale nikdy sa neodovzdali Spasiteľovi, nikdy si neuvedomili hĺbku svojho hriechu a nikdy neprijali jeho lásku. Božie milosrdenstvo voči nám súvisí s naším odpustením iným ľuďom. (Mt 18, 21-35).
svatepismo.sk/hladat?term=Mt+18,21-35

Čo potrebujeme k ODPUSTENIU
2 veci. Tá prvá je ochota. Tou druhou je viera. Koľko viery? Viera, ktorá je veľká ako malé horčičné semienko, dokáže prenášať hory. Ježiš hovorí: "Nič vám nebude nemožné." (Mt 17,20). Odpustenie môže byť tou horou. Zdá sa, že je to nemožné....Možno do toho nechcete ísť kvôli bolesti. Prosím, nezastavujte sa. Ježiš prišiel oslobodiť uväznených. Niektorí ľudia mi hovoria: "Môžem tie slová vysloviť, ale cítim sa ako pokrytec, pretože odpustenie v mojom srdci nie je." V niektorých prípadoch naozaj nie je odpustenie ľudsky možné. Dokážeme iba vykonať skutok vôle, vysloviť tie slová (ktoré narušujú moc nepriateľa) a dôverovať Pánu Bohu, že dokončí to ostatné.

Zdroj: Neal Lozano: Pět klíčů modlitby za osvobození. Karmelitánské nakladatelství, s.r.o., Praha, str. 71 -75, 83, 2019, ISBN 978-80-7566-044-2. upr. Foto: www.pexels.com