Morálnosť a legálnosť: Štát, ktorý by chcel vytvárať zákony o všetkých aspektoch morálneho poriadku, by sa mohol stať totalistickým
Morálnosť a legálnosť: Štát, ktorý by chcel vytvárať zákony o všetkých aspektoch morálneho poriadku, by sa mohol stať totalistickým
„Ak by bola nemorálnosť zákona veľmi vážna a zaväzovala by konať proti prirodzenému právu, obyvateľstvo je povinné vo svedomí ho nerešpektovať“
Legitímna autonómia politického poriadku nezahŕňa neutrálnosť voči morálnym hodnotám.
Zákon väčšiny nelegitimuje zákony, ktoré protirečia ľudskej dôstojnosti a ani porušovanie základných práv. Politická spoločnosť je vytvorená preto, aby pomáhala a chránila dobro osôb, ktoré nie je možné dosiahnuť bez hľadania pravdy.
V encyklike Centesimus annus sa tvrdí, že „skutočná demokracia je možná len v právnom štáte a na základe správneho ponímania ľudskej osoby“. Iba ten, kto riadi a spravuje verejné veci tak, že rešpektuje ľudskú osobu a práva, môže vyžadovať od obyvateľstva poslušnosť zákonu a zodpovednú participáciu všetkých na politickom živote.
V tomto okruhu sa predkladá problém vzťahov medzi legálnosťou zákona a morálnosťou. Ide o základný aspekt spravodlivého vytvorenia modernej spoločnosti a politického života v kresťanov. Svätý Tomáš Akvinský v Teologickej sume (1-II, q. 96, a. 4) tvrdí, že zákon ktorý treba dodržiavať, sa ukladá ľudskému svedomiu vtedy, keď je spravodlivý.
Podmienky, aby bol zákon spravodlivý, sú nasledovné: -aby bol určený k spoločnému dobru -aby autor neprekročil svoju právomoc -aby existovala proporcia medzi uloženými povinnosťami a možnosťami poslušnosti
Samozrejme, že Tomáš nemá na mysli zákony modernej spoločnosti, ale právnu štruktúru trinásteho storočia. Jeho myslenie je však aj dnes platné pre prvú analýzu otázky o morálnosti zákona. V tej istej otázke 96 teologickej sumy v štvrtom bode Tomáš uvažuje o spravodlivých zákonoch. Zákon môže byť nespravodlivý preto, lebo je proti ľudskému dobru, alebo preto, lebo autor prekročil svoju moc, ďalej pre formálnu chybu, napríklad v prípade nespravodlivého rozdelenia vyznamenaní, hoci zákon bol daný s úmyslom podporovať dobro všetkých. Tieto elementy sú motiváciou, prečo nespravodlivé zákony nezaväzujú vo svedomí. Napriek tomu, dodáva svätý Tomáš, v prípade, že by hrozil škandál, človek sa môže zriecť svojho práva postaviť sa proti zákonu vždy, ak ho zákon nezaväzuje konať zlo.
V Katechizme Katolíckej cirkvi sa tvrdí, že „autorita sa oprávnene vykonáva len vtedy, ak sa usiluje o spoločné dobro danej spoločnosti a ak na jeho dosiahnutie používa morálne dovolené prostriedky. Ak sa stane, že vládcovia vydajú nespravodlivé zákony alebo opatrenia, ktoré protirečia morálnemu poriadku, tieto nariadenia nie sú vo svedomí záväzné“.
Na základe toho, čo bolo povedané na predchádzajúcich stranách, môžeme predstaviť niektoré základné myšlienky o vzťahu medzi morálnosťou a legálnosťou: 1. Legálnosť a morálnosť nemajú identické koncepty. Správanie je legálne, keď sa zhoduje s tým, čo prikazuje zákon. Správanie je morálne vtedy, keď sa zhoduje s morálnym poriadkom. Legálnosť a morálnosť sa zhodujú, keď pozitívny zákon rešpektuje a podporuje dôstojnosť osoby a prirodzený zákon.
2. Podľa právneho princípu lex iniusta nulla lex zákony, ktoré protirečia dôstojnosti osoby, nemôžu zaväzovať vo svedomí. V týchto prípadoch (legitimácia abortu, eutanázia, nespravodlivé vojny, porušenie slobody prejavu a podobne) obyvateľstvo môže použiť právo poslúchať svoje svedomie, zachraňujúc vždy záujmy spoločného dobra. Ak by bola nemorálnosť zákona veľmi vážna a zaväzovala by konať proti prirodzenému právu, obyvateľstvo je povinné vo svedomí ho nerešpektovať.
3. Úlohou pozitívneho zákona je viesť politický život obyvateľstva tak, aby mohli dodržiavať zákony a nasledovať požiadavky prirodzeného zákona v spoločenskom živote. Ale nie všetko, čo patrí k morálnemu poriadku alebo prirodzenému zákonu, musí byť nevyhnutne časťou civilného zákona. A naozaj aj v encyklike Evagelium vitae sa vyhlasuje, že „úloha civilného zákona je iná, než úloha morálneho zákona, ktorý má väčší okruh pôsobenia“.
Existuje teda, ako sme už povedali v predchádzajúcej časti, nielen limit pre to, čo sa vzťahuje na civilný zákon, ale aj špecifický rozdiel úloh civilného poriadku a morálneho zákona. Štát, ktorý by chcel vytvárať zákony o všetkých aspektoch morálneho poriadku, by sa mohol stať totalistickým alebo utláčajúcim a prekračoval by úlohu ochraňovať či podporovať spoločné dobro.
Preto ďalší právny princíp tvrdí, že summum ius, summa iniuria, pretože spoločnosť, ktorá potrebuje legislatívne určovať všetky aspekty spoločenského života, je morálne buď spoločnosťou nezriadených ľudí, alebo spoločnosťou tiranských vládcov. Toto nás privádza k tvrdeniu, v opačnom zmysle, že spoločnosť čnostných obyvateľov si môže dovoliť široký priestor na slobodu.
Zvláštny problém sa dnes týka zákonodarcov, ktorí sa musia zúčastniť hlasovania v parlamente o zákone, ktorý protirečí prirodzenému zákonu. Aktuálne sa v mnohých krajinách diskutujú, alebo prehodnocujú zákony o aborte, eutanázii alebo rodine. Ak ide o nový zákon, je zrejmé, že zákonodarcovia sa musia verejne postaviť proti takémuto typu legislatívy, inak by sa stali formálnymi spolupracovníkmi nespravodlivého a nehumánneho systému, a teda zástancami ťažkého hriechu.
V prípade, že musia hlasovať o parlamentom zákone, ktorý modifikuje už existujúci iný zákon, a táto modifikácia sa predstavuje ako priblíženie k morálnym princípom alebo ako zlepšenie platného zákona, poslanci by mohli zaň pracovať, vždy však verejným spôsobom manifestovať nesúhlas s podstatou predchádzajúceho zákona. Takéto situácie v súčasnosti nastali v niektorých krajinách s tendenciou reformovať zákony o aborte, alebo v krajinách smerujúcich k legalizácii genetickej experimentácie a techník umelej reprodukcie.
Hrnán Fitte, Teológia a spoločnosť, LÚČ 2007 Pripravil: Anton čulen
