Nemci obsadili jednu dedinu na Slovensku ako sa posúval front. V jednom veľkom murovanom dome (v 1943 takých veľa postavených nebolo) si "urobili" veliteľstvo a rodinu, ktorá ho vlastnila láskavo nezabili, len posunuli do pivničných priestorov. Bola tam pec, nejaké drevené prične v rámci dielne, zásoby uhlia, dreva a zemiakov, schovaná slsnina...tak sa museli prispôsobiť. Čo však Nemci nevedeli, že pivnica ma tajnú miestnosť, ktorá nebola zaznačená ani v pôdoryse. Tam sa práve schovávala matka so synom - židia. Deň pred Štedrým dňom jeden podgurážený sympatizant partizánov v krčme ubil na smrť opitého nemeckého vojaka, potom utiekol do hôr...Nemec Veliteľ dal nastúpiť všetkých chlapov z dediny, že bude masová poprava na výstrahu. Richtár obce si všimol, že veliteľ bol veriaci (videl mu vo veciach modlitebnú knižku s krížikom). Nabral odvahu už keď mierili pušky, postavil sa pred veliteľa a povedal mu: alles Katholiken...Nicht Machen das! Velitel mu namieril na hlavu, trvalo to pár sekúnd, vymenené hlboké pohľady, kde sa nenávisť a hnev miešala s prosbou a modlitbami. Rozhodol sa.... nestrielať. Nemca pochovali v dedine so všetkým, čo k tomu patrí. Židom sa podarilo zázrakom utiecť do Švajčiarska. Po 20 rokoch sa náhodou stretli so svojimi záchrancami vo vlaku. Židovka spoznala pani,čo jej za vojny pomohla...usedavo plakala, ďakovala, hodila sa jej okolo krku. Jej syn mal cez 30. V tej pivnici sa každý deň modlili ruženec...Každý sa môže rozhodnúť...

Je to tak, je to individuelní. Války jsou strašné a myslím, že žádný lid žádného státu nemá touhu s někým bojovat. Války dělají hlavouni ve jménu svých infantilních teorií.
U nás ubytovaní němci za války byli zase slušní, za všechno zaplatili a poděkovali, což se o osvoboditelích, kteří k nám přišli bydlet potom, říct nedá.
Jak se chovali pak třeba Češi k německému civilnímu obyvatelstvu je také ostudné. Války probouzí běsnění.