“Povedz mi, či len môže niekto prijať Ježiša do svojho srdca a nezomrieť?”
Vosková figurína blahoslavenej Imeldy v životnej veľkosti.
Imelda sa narodila v r. 1321 v Taliansku, v Bologni, ktorá bola slávna významnou univerzitou a živou kresťanskou vierou. Ako v každom meste, aj tu žili bohatí aj chudobní. Bolo tu tiež veľa detí a medzi nimi aj Imelda, dcéra Castori a Egana Lambertiniovcov. Od svojich piatich rokov túžila prijať Eucharistiu. Keď mala Imelda desať rokov, cítila, že ju Boh volá žiť s ním a chcela mu dať s radosťou svoj život. Žiadala o prijatie medzi sestry dominikánky. So svojimi rodičmi prišla do Valdipietra, kde ju predstavili tamojšej komunite. Tak r. 1331 vstúpila do kláštora sv. Magdalény vo Valdipietre na predmestí Bologne ako desať ročná. Imelda sa skoro stala svojim sestrám vzorom v práci, no hlavne v láske k Eucharistii. Upútavala svojou nestrojenou skromnosťou, neodolateľnou pokorou a jednoduchosťou. Imelda bola šťastná v spoločnosti sestier a noviciek. Zúčastňovala sa každý deň na modlitbách, študovala a pracovala. V tichej modlitbe pred Bohostánkom rástla v nej silná túžba prijať Ježiša. Nemala ešte dostatočný vek /14 rokov/, aby mohla pristúpiť k prvému sv. prijímaniu, ale vedela, že Ježiš v Eucharistii je veľkým darom od Boha. Pán videl u Imeldy veľkú túžbu, ale ostatní nechápali, že ju tak priťahovali hodnoty neba.
Dňa 12. mája, 1333 na vigíliu Nanebovzatia, sa komunita sestier zhromaždila na sv. omšu. V momente sv. prijímania sestry vyšli prijať Eucharistiu. Imelada ostala v chóre osamotená. Jej krehké telo sa triaslo emóciami samoty, slzy jej stekali po nevinnej tvári a s užialeným hlasom si v modlitbe pýtala byť nasýtená Ježišom. Nik jej nevenoval pozornosť. Omša sa chýlila ku koncu. Sestry odišli. Imelda zostala bezútešná. Zrazu sladká vôňa ruží naplnila ovzdušie a niesla sa po celom kláštore. Mníšky, zbadajúc tento jav, vrátili sa do kaplnky a tam, k ich úžase uvideli Hostiu vo vzduchu nad hlavou plačúceho dievčaťa. Kňaz, ktorý práve skončil sv. omšu, prišiel s paténou v ruke a Hostia mu zostúpila na ňu. To bol očividný znak, že Ježiš chce zostať s malou Imeldou. Vtedy kňaz a sestry videli veľké svetlo a pochopili, že Imelda by mohla prijať po prvýkrát Pána Ježiša. Jej srdce bolo plné radosti. Chcela iba Ježiša, ktorý ju odnesie so sebou do neba, kde je radosť a slávnosť večná. Kňaz teda podal Hostiu Imelde. Ona naplnená láskou v kontemplácii, po svojom prvom svätom prijímaní, ktoré zároveň bolo jediným, upadla do extázy a odišla do úplného spoločenstva s Kristom. Stalo sa to 13. 5. 1333. Pochovali ju v kláštore Valdipietra a na náhrobok napísali: „Zosnulej sestre Imelde Lambertini bola zoslaná z neba hostia, ktorú jej podal kňaz.“ Túto vetu čítali potom vo všetkých chrámoch na okolí v deň výročia jej smrti. Čoskoro po Imeldinej smrti sa začala k nej šíriť úcta. Udialo sa mnoho zázrakov, a tak v r. 1582 sa začal proces blahorečenia. Keď v r. 1798 francúzske vojská zničili kláštor sv. Magdalény vo Valdipietra, Imeldine telesné pozostatky preniesli do boloňského farského kostola sv. Žigmunda, kde sú vystavené podnes. Podľa informácií tohto kostola a aj iných zdrojov sú prehlásenia, že jej telo je dodnes neporušené.
Pápež Lev XII. ju dňa 20. 12. 1826 vyhlásil za blahoslavenú v reholi sestier dominikánok a za patrónku detí prvýkrát pristupujúcich k stolu Pánovmu. V r. 1891 vzniklo v Taliansku Bratstvo bl. Imeldy, ktorého cieľom bolo vyprosiť deťom milosť dôstojného prvého sv. prijímania. V r. 1942 bola na Slovensku založená Kongregácia sestier dominikánok, ktoré nesú aj jej meno.
Bl. Imelda, malá veľká svätica, svätica TÚŽBY a LÁSKY. Presne takto sme si toto jednoduché, mladučké a nenápadné dievča predstavili minulý rok. Polož si preto otázku, ktorú by sa ťa pri stretnutí možno spýtala aj Imelda: „Ako môžeš slobodne TÚŽIŤ a TU (na svete) ŽIŤ tak, aby si nebol väzňom svojich túžob?“
Vieme, že sú to ony, ktoré môžu byť často hnacou silou za naším vysnívaným cieľom. Túžobne túžime žiť naše sny, avšak ak sa od nás vzďaľujú a stávajú sa nereálnymi, aj ony sú tým, čo nás zväzuje na mieste. Imelda istotne túžila žiť a dať Bohu svoju chudobu, pokoru, poslušnosť, čistotu. Veď aj informácie, ktoré o nej máme hovoria, že už vo svojom mladučkom veku bola svojim sestrám vzorom v práci, no hlavne láskou k Eucharistii. Bola tou, kto dokázal upútať nestrojenou skromnosťou, neodolateľnou pokorou a jednoduchosťou. Túžila tu žiť avšak vďaka jej jedinečnému a hlbokému stretnutiu so živým Kristom v Eucharistii, ktorý k nej sám prišiel pochopila, že žiť svoje sny a plány nestačí. Svojou smrťou nám ukázala, že každý jeden z nás má v prvom rade túžiť byť tým, kým ho Boh stvoril, kým ho chce mať. ŽIVÝ VZŤAH SO ŽIVÝM KRISTOM je jediným spôsobom, vďaka ktorému spoznáme po čom naše srdce skutočne túži. Ak žijem živý a úprimný vzťah so svojím najbližším, som ochotná bez váhania mnoho zanechať, urobiť nemožné, aby som naplnenie našla práve pri ňom. Imeldino stretnutie s Kristom, okamih dotyku života s večnosťou, nás pozýva túžiť (a) žiť úprimný vzťah so živým Kristom a naplnenie Ním hľadať hoc aj na „konci sveta“, pretože On nás stále povedie tam, kde máme byť . Harmónia Imeldinho (hoci krátkeho) cnostného života a jej celé odovzdanie sa Ježišovi nám je obrazom toho, že On nás vedie každodennosťou a učí nás odumierať sebe, tomuto svetu, aby sme žili pre Neho a s Ním. Nech sa každý z nás stáva miestom naplnenia Božej TÚŽBY, aby sa Mu raz dokázal dať úplne celý tak, ako naša malá veľká svätica, bl. Imelda.
. Harmónia Imeldinho (hoci krátkeho) cnostného života a jej celé odovzdanie sa Ježišovi nám je obrazom toho, že On nás vedie každodennosťou a učí nás odumierať sebe, tomuto svetu, aby sme žili pre Neho a s Ním. Nech sa každý z nás stáva miestom naplnenia Božej TÚŽBY, aby sa Mu raz dokázal dať úplne celý tak, ako naša malá veľká svätica, bl. Imelda.
