Svätý A L O J Z z G O N Z A G Y -reholník a vyznavač-sviatok 21.jún
Svätý Alojz z Gonzagy, vyznavač
9.3.1568 - 21.jún 1591 -vo veku 23 rokov
Mnohým ľuďom nestačí ani 80 rokov,aby pochopili a našli hodnoty svätosti a žili tak aj svoj život...Ale sú aj mladí,ktorí v mladom,najkrajšom už pochopili v čom spočíva svätosť a žili svoj krátky život s Bohom a pre Boha...A takým mladým svätcom je i svätý Alojz,mladý princ z talianskej Gonzagy.Pochádzal z bohatého kniežacieho rodu,spriaznený s kráľovským rodom...Otec chcel mať z prvorodeného syna slávneho vojaka a knieža...ale mladý alojz si vybral duchovný stav.
Tak mu stačilo len 23 rokov jeho krátkeho života a našiel a dosiahol plnú svätosť...a tak odišiel v najkrajšom kvete mladosti,ako obyčajný mních, do večného domova v nebeskej vlasti...
Svätý Alojz je veľkým duchovnným vzorom aj pre mládež a najmä mladíkov,aby v čistote tela i srdca slúžili Bohu...Zasvätil sa pod ochranu Panny Márie ,ktorá ho chránila,že umiera čistý ako anjel...a tak odchádza aj do nebeskej vlasti...Lebo pravá čistota je najväčší dar a len čistí raz uvidia samého Boha...
Roku 1580 prišiel sv. arcibiskup Karol Borromejský čo pápežský vyslanec do Brescie a kázal vo sviatok sv. Márie Magdalény. So všetkých strán hrnuli sa veriaci do mesta, aby chýrneho svätého videli a počuli. I Alojz ponáhľal sa zo zámku Kastiglione, aby dosiahol požehnanie od tohoto Božieho muža.
Ale všetka krása nevídaných krajín, všetky nástrahy sveta neboli v stave na iné myšlienky ho priviesť. Keď sa po roku domov vrátil, prosil Boha, aby otcovo srdce obmäkčil. Jedného dňa ležal otec nemocný, i poslal sluhu pre svojho syna. Sluha našiel dvere jeho zamknuté a uzrel cez kľúčovú dierku, jako sv. Alojz pred obrazom umučeného Spasiteľa kľačí a holý chrbát svoj bičuje. So slzami v očiach rozprával otcovi, čo videl.
Pohnutý nábožnosťou synovou išiel otec ku jeho izbičke, zaklopal a premožený bôľom zvolal: «Synu môj, veľmi si ranil srdce moje, ktoré bude dlho krvácať. Najviac ťa milujem zo všetkých detí, a zasluhuješ, že som všetku nádej v tebe zakladal; ale keď ťa Boh ku svojej službe povolal, nezdržujem ťa. Iď, dobrý synu môj, kam ťa Pán volá a nech ti praje nebe, žeby si bol šťastlivým! Tiež písal hneď do Ríma, aby u generála rádu Ježišovho prijatie jeho vymohol.
I najmenší bratia museli mu kráčať po pravej ruke. Pri stole sedával na poslednom mieste. Táto pokora a nábožnosť získala mu lásku všetkých bratov. V ňom videli vzor, po ktorom túžiť mali. Jeho najmilšou zábavou bolo, keď mohol po uliciach Ríma almužnu zbierať alebo v nemocnicach nemocných obsluhovať. Keď stratil otca, tešil matku tým, že zomrel jako dobrý kresťan. I keď domácu prácu konal, zamestnával sa s Bohom. Zdravie jeho trpelo neustálym modlením, rozjímaním a postami.
Poučenie.
Modlitba.
O Bože, rozdavaču nebeských darov, ktorý si čistému a anjelskému Alojzovi podivnú nevinnosť tela s výbornou kajúcnosťou popriať ráčil, daj na jeho prímluvu a skrze moc jeho zásluh, aby sme my, ktorí sme ho v neporušenosti života nenasledovali, aspoň v kajúcnosti podobnými mu boli. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána
Modlitba. Ó Bože, nauč nás poznať krátkosť dní našich a posilňuj nás, aby sme tak, jako Tvoj sv. sluha Alojz živí boli, jakoby každý deň posledným bol života nášho; daj, aby sme žili v Tvojej láske a v nej i zomreli a spasenie večné dosiahli skrze Ježiša Krista, Pána našeho. Amen.
Svätý Alojz Gonzaga ( 9. marca 1568 - 21. júna 1591 ), niekedy tiež Alojz z Gonzagy, taliansky Luigi Gonzaga, anglicky Aloysius Gonzaga, francúzsky Louis de Gonzague, nemecky Aloysius von Gonzaga, bol členom jezuitského rádu , proti moru a očným chorobám.
Narodil sa r. 1568 do rodiny grófa z Castiglione delle Stivere Ferdinanda I. (inak Ferrante I.) z Gonzagy na rodinnom zámku v Castiglione pri Mantove . Meno rodiny Gonzaga pochádza z názvu dediny a hradu Gonzaga, ktorý leží na polceste medzi Mantovou a Reggio nell´Emilia . Prvé zmienky pochádzajú z 12. storočia. Rod, ktorého pôvod je neznámy, sa etabloval medzi šľachtu a začal rozširovať svoj majetok. Natoľko zosilnel, že od roku 1328, vládol Mantove až do 18. storočia, kedy zomrel posledný vojvoda.
Na začiatku 16. storočia zažíval rod za Federiga II. vzostup. Federigo II. dostal r. 1530 titul vojvodu mantovského, prizval si umelcov, ako napr. Tiziana , da Vinciho , Raffaela či Monteverdiho a zamestnával ich najrôznejšími zákazkami.
Otec Alojza Gonzagy chcel zo svojho prvorodeného syna mať bojovníka, avšak matka ho viedla k zbožnosti. Alois bol zavčas poslaný na výchovu, bol vychovávaný na vojvodských dvoroch vo Florencii a Mantove a na kráľovskom dvore v Madride , kde bol pážetom syna Filipa II. Diega. Ešte vo Florencii vo veku desiatich rokov zložil sľub večnej čistoty. Zapôsobil naň milánsky arcibiskup sv. Karol Boromejský , ktorý mu udelil prvé sväté prijímanie.
Po návrate do Mantovej, keď sa vrátil z výchovy, vzdal sa Alois ako prvorodený svojich dedičských nárokov a prenechal ich bratovi Rudolfovi. Alojz si predsavzal, že bude slúžiť Bohu a vstúpi do jezuitského rádu . Otec Ferdinand sa mu snažil zabrániť, ale Alois si stál za svojím. Nakoniec dovolil a napísal P. generálovi Aquavivovi, najvyššie postavenému jezuitovi, do Ríma:
„Pretože som v minulosti usúdil, že bude vhodné zdržať dovolenie donu Alojzovi, môjmu synovi, aby vstúpil do tohto svätého poriadku, z obavy pred nestálosťou a pre jeho mladý vek, teraz sa mi zdá, že môžem uistiť, že ho náš Pán povolal, nielenže si netrúfam mu klásť prekážky a ďalej odkladať dovolenie, ale naopak, aby som mu vyhovel s veľmi pokojným duchom a útechou, posielam ho Vašej najdôstojnejšej Paternite ako otcovi, ktorý mu bude užitočnejší ako ja.“
Vo veku sedemnástich rokov, v Ríme vstúpil do seminára Tovaryšstva Ježišovho pri Sant'Andrea al Quirinale . Duchovne viedol Aloisa Gonzagu slávny Robert Bellarmino , ktorý bol vyhlásený za svätého roku 1930. Po dvoch rokoch u jezuitov zložil sľuby a venoval sa teologickým štúdiám a starostlivosti o ťažko chorých. Na štúdiách bol jeho spolužiakom neskorší kardinál František knieža Dietrichstein .
Roku 1590 bol zázračne vyrozumený, že nebude žiť dlho. Zakrátko v Ríme vypukol mor a jezuiti otvorili nemocnicu, kde Alois Gonzaga začal pomáhať nakazeným. Sám sa pri práci nakazil. V chorobe sa o neho staral sv. Robert Bellarmino , ktorý neskôr dosvedčil jeho svätosť. Posledným listom matke vyjadruje svoje rozpoloženie a očakávanie smrti týmito slovami: „Priznávam sa Vám, že som pomätený a úplne stratený pri pomyslení na Božiu dobrotu – bezbrehé a záhadné more, ktorá ma po tak krátkom a nenamáhavom živote volá k pokoju.“ Dňa 21. júna 1591 zomrel.
Kult Aloisa Gonzagy sa šíril po celom Taliansku, roku 1605 ho pápež Pavol V. beatifikoval . Roku 1726 bol svätorečený pápežom Benediktom XIII. Sv. Alois Gonzaga sa pripojil k ďalším svätcom, ktorí zomreli čoskoro a stali sa patrónmi mládeže, jezuitom sv. Stanislavovi Kockovi (1550-1568) a sv. Jánovi Berchmansovi (1599-1621). Roku 1729 bol menovaný patrónom všetkých študentov. Svedectvom o úcte k sv. Aloisy Gonzagovi medzi študentmi je napr. pieseň O vago giglio (Tie útla ľalia), ktorá bola spievaná v českom rímskom seminári Bohemika. Pri každej činnosti bol veľmi trpezlivý, jeho trpezlivosť bola potom dávaná za vzor ostatným kresťanom.
Zobrazovanie sv. Alojza Gonzagy
Najčastejšie je zobrazený v typickej sutane a rochete ako člen jezuitského rádu. Jeho atribúty sú lebka, krucifix a ľalia. Ako člen šľachtického rodu je odetý do kniežacieho šatu. Mladistvá fyziognómia je odvodená od portrétu zo 16. storočia, ktorý je uložený vo viedenskom Kunsthistorisches Museum.
Scény s sv. Aloisom Gonzagom sa viažu k niekoľkým životným momentom: prvé prijímanie od Karola Boromejského, zrieknutie sa dedičstva, odchod z domu a sľuby Aloisa Gonzagu.
El Greco (1586), Študent: Zobrazený mladík má obdobné rysy ako Alois Gonzaga, avšak v identifikácii sa historici umenia rozchádzajú.
Giovanni Francesco Barbieri sv. Guercino (cca 1650), Povolanie svätého Aloisa Gonzagu: Ležiaca koruna blízko Aloisových nôh vyjadruje jeho zrieknutie sa majetku. K sv. Aloisovi znáša anjel s vencom. Okolo svätca sú umiestnené aj ďalšie atribúty: kríž na oltári, na ktorý poukazuje anjel, a ležiaca ľalia.
Pierre Legros , mramorový reliéf Apoteóza Aloisa Gonzagy (1698-99): Mramorový reliéf je umiestnený na vedľajšom oltári svätca v kostole sv. Ignáca v Ríme. Vznikol ešte pred svätorečením Aloisa Gonzagu.
Giovanni Battista Tiepolo (1726), Sv. Alois Gonzaga v sláve.
Alojz z Gonzagy, rehoľník
Svätý
Sviatok: 21. jún
* 9. marec 1568 Castiglione delle Stiviere, Taliansko
† 21. jún 1591 Rím
Atribúty: kríž, ľalia, bič, ruženec, lebka, dieťa Ježiš v náručí
Patrón mládeže a študentov; pri voľbe životného povolania; pri očných chorobách, pri more a AIDS
Sv. Alojz Gonzaga sa narodil v roku 1568 na zámku Castiglione pri Mantove v severnom Taliansku. Pochádzal zo šľachtického rodu. Jeho matka bola veľmi nábožná, od detstva ho učila modlitbám. Chcela, aby sa zasvätil Bohu. Jeho otec, vojenský generál, chcel, aby sa stal vojakom, a tak mu často rozprával o bitkách a hrdinstvách vojakov. Od troch rokov ho učil jazdiť na koni a keď mal štyri-päť rokov, zobral ho na výcvik vojakov, ktorí sa pripravovali na boj proti Turkom. Tam sa Alojz naučil narábať so zbraňou a, čo je horšie, prebral spôsoby vojakov. Naučil sa nadávať a kliať. Nakoniec ho poslali domov. Jeho matka musela vynaložiť veľa úsilia, aby ho odnaučila zlým spôsobom a rečiam. Podarilo sa, Alojz prijímal všetko s otvorenou dušou. A hoci potom na želanie svojho otca odišiel do Florencie, aby sa vzdelával, nestratil vieru, napriek pokušeniam žiadostivosti po majetku, podráždenosti a podobne. Vrúcne sa modlieval pred obrazom Panny Márie, zasvätil sa jej a urobil sľub doživotnej čistoty. Dostal mimoriadnu milosť, že do konca života necítil žiadne pokušenie proti čistote.
Zanedlho sa dostal vďaka svojmu otcovi na španielsky kráľovský dvor, plný samopaše a neviazanej zábavy. No udržal sa čistým. Tam spoznal spoločnosť Ježišovu, ktorej zakladateľom bol pôvodom španielsky vojak Ignác z Loyoly. Rozhodol sa vstúpiť do nej. Otec však bol kategoricky proti. Alojz sa postil a bičoval. Keď to otec zistil, nakoniec, aj keď mu to nebolo po vôli, ustúpil. V roku 1585 vstúpil do noviciátu v Ríme. Veľmi sa usiloval o skromnosť, pokoru. Vždy si sadal na posledné miesto a nebol rád, keď hovorili o jeho prednostiach alebo pôvode. Najradšej sa venoval chorým, ktorých nachádzal na uliciach Ríma. Mal však podlomené zdravie, a tak ho poslali najskôr do Neapola a potom do Milána, kde mal dokončiť bohoslovecké štúdiá. Medzitým, roku 1587, zložil večné sľuby. V Miláne dostal zjavenie, kde mu bolo oznámené, že čoskoro zomrie. Vrátil sa teda do Ríma a pripravoval sa na stretnutie s Bohom.
Roku 1591 vypukol v Ríme mor. Jezuiti otvorili nemocnicu, kde prijímali tých, čo to potrebovali. Alojz sa, samozrejme, tiež hlásil do služby. Spolu s inými bratmi sa však nakazil. Bratia zomreli, on vyzdravel, no následky v podobe zimnice ho prenasledovali ešte dlhší čas. Raz našiel na ulici nakazeného človeka, ktorého odniesol do nemocnice a poskytol mu prvú pomoc. Toto ho pravdepodobne vyčerpalo. Zaľahol, dostal horúčku. Predpovedal, že zomrie v deň oktávy Božieho tela. Tak sa aj stalo. Zomrel 21. júna 1591. Mal dvadsaťtri rokov. Za svätého bol vyhlásený v roku 1726 pápežom Benediktom XIII. Je patrónom študentov a mládeže.
SV. ALOJZ GONZÁGA
rehoľník
(1568 - 1591)
Známe slovenské porekadlo hovorí: "Aký otec, taký syn!" A väčšinou je to pravda. No sú aj výnimky. A medzi také výnimky patril svätý Alojz Gonzaga.
Svätý Alojz pochádzal zo známej šľachtickej rodiny. Jeho otec Don Ferrante Gonzaga bol markízom a pánom mesta i hradu Castiglione della Stiviere v blízkosti jazera Lago di Garda v severnom Taliansku. Často vystupoval v dôležitých službách španielskeho kráľa Filipa II. Don Ferrante nebol azda horší ako väčšina vtedajších šľachticov, no jeho životný príklad iste nebol taký, aby priviedol najstaršieho syna k rehoľnému životu a ešte menej k svätosti.
Alojz sa narodil 9. marca 1568. Hradné delá strieľali na slávu, že sa narodil dedič, ale matkin i chlapcov život viseli na vlásku. Matka urobila sľub, že ak obaja ostanú na žive, vykonajú z vďačnosti púť do Loreta. Obidvaja aj skutočne vyzdraveli a chlapec sa začal veľmi dobre telesne i duševne vyvíjať. Nábožná matka sa usilovala viesť ho k modlitbe a dobroprajnosti.
No väčšie nároky si naňho robil otec, lebo Alojz bol prvorodený, to znamená, že mal byť dedičom castiglionského panstva i gonzagovských privilégií na kráľovskom dvore. Sotva začal chlapec behať, otec mu dal urobiť malú vojenskú uniformu i zbrane. Malý kapitán sa stal miláčikom vojakov. Tak dobre sa vžil do svojej úlohy, že raz v nestráženej chvíli vystrelil z dela. Mal veľké šťastie, že ho spätný náraz nerozmliaždil. Ale otec bol pyšný, že zo syna bude smelý vojak. Iba matka sa zhrozila, a to nielen pre nebezpečenstvo, v ktorom sa nachádzal chlapec, ale aj pre neslušné slová, ktoré sa Alojz naučil od vojakov.
Don Ferrante musel na istý čas opustiť rodinu, aby sa zúčastnil na vojenskej výprave. Vtedy sa matka usilovala odučiť chlapca všetko zlé, čo pochytil od vojakov. Bystrý chlapec nielen pochopil, ale aj ochotne prijal matkine ponaučenia. Hoci mal iba sedem rokov, pevne sa rozhodol, že bude žiť tak, aby už nikdy neurazil Pána Boha.
Keď sa Alojzov otec vrátil do Castigliona, nepáčila sa mu chlapcova veľká nábožnosť. Rozhodol sa poslať ho i s mladším bratom Rudolfom do Florencie, na dvor veľkovojvodu Františka de´Medici. Bratia tam zastávali úlohu kniežacích pážat. No Alojza nevedel odvrátiť od záujmu o duchovný život ani prepych, ani pôžitky veľkovojvodského dvora. Venoval sa i štúdiu, ale na prvom mieste bola preňho modlitba a iné úkony nábožnosti. Vo Florencii začal pravidelne pristupovať k sviatosti pokánia. Rád navštevoval florentské kostoly, z ktorých si obľúbil zvlášť starý kostol Zvestovania. Tam sa vo veku desiatich rokov zasvätil Panne Márii a urobil sľub večnej čistoty.
Roku 1579 vymenoval mantovský vojvoda castiglionského markíza za guvernéra v piemontskom Monferrate. Don Ferrante využil túto príležitosť, aby umiestil svojich synov na mantovskom vojvodskom dvore. Tu začal Alojz cítiť isté zdravotné ťažkosti, na čo mu lekári odporúčali obmedzovať jedlo a pitie. Mladík si urobil z tohto lekármi predpísaného pôstu pravidelné asketické cvičenie, ktoré sa stalo neoddeliteľnou súčasťou jeho ďalšieho života. V Mantove Alojz azda po prvý raz vážne uvažoval o tom, že sa zriekne dedičských práv v prospech mladšieho brata Rudolfa a že celkom zasvätí život Božej službe.
Alojz oznámil svoju životnú voľbu rodičom. Matka nebola veľmi prekvapená, ale výbušného otca vyviedlo synovo rozhodnutie z rovnováhy. Rozhorčoval sa, zúril, vysvetľoval, žiadal vplyvných svetských pánov a cirkevných predstaviteľov, aby priviedli jeho nádejného dediča na iné myšlienky. Najsilnejším argumentom otca i jeho spojencov bolo poukazovanie na dobro gonzagovských poddaných. Alojz ako markíz mohol urobiť veľa dobrého pre nich a pre iných ľudí. To sa nedalo čakať od Rudolfa, ktorý inteligenciou a charakterom ďaleko zaostával za svojím starším bratom. Alojza veľmi znepokojoval tento dôvod, ale po dlhom uvažovaní a úprimných modlitbách dospel k presvedčeniu, že jeho povinnosťou je ísť za Božím volaním a že tak môže urobiť ľuďom lepšiu službu ako svetský mocnár.
Po dvoch rokoch ťažkého boja otec konečne ustúpil. Alojz sa verejne zriekol dedičstva v prospech brata Rudolfa a 25. novembra 1585 vstúpil do jezuitského noviciátu v Ríme.
Hlboký duchovný život, ktorý Alojz viedol vo svete, sa naplno prejavil po jeho vstupe do rehole. Mladý Gonzaga nadšene využíval všetky možnosti k modlitbe a sebazapreniu. Keďže aj mimo modlitby žil v ustavičnom duchovnom sústredení, predstavení mu priamo zakázali stále myslieť na Boha, aby ho to nevyčerpávalo.
Po noviciáte si chceli predstavení overiť Alojzove filozofické vedomosti. Na ich príkaz sa zúčastnil na verejnej filozofickej dišpute, ktorú zvládol veľmi dobre. Preto mohol hneď začať študovať teológiu. Začiatkom roku 1588 prijal nižšie svätenia, ktoré boli prvým stupňom ku kňazstvu.
V septembri 1589 musel ísť Alojz na rozkaz predstavených do Castigliona, aby pomohol vyriešiť vážne ťažkosti v Gonzagovskej rodine. Jeho brat Rudolf sa prel s mantovským vojvodom o vlastnícke právo na istý zámok. Okrem toho žil Rudolf so ženou, s ktorou neuzavrel manželstvo preto, lebo nebola zo šľachtického rodu. Alojz v krátkom čase dosiahol šťastlivé usporiadanie oboch vecí a vrátil sa do Ríma.
Na jeseň 1590 začal štvrtý rok teológie, ktorý sa mal ukončiť kňazskou vysviackou. V tom čase sa šírila po Taliansku epidémia, ktorej padli za obeť tisíce ľudí, medzi nimi aj pápež Sixtus V. a jeho dvaja nástupcovia. V tejto veľkej pohrome sa do služby chorým zapojili aj jezuiti. Nemohol medzi nimi chýbať Alojz, v ktorom sa láska k Bohu živo spájala s láskou k blížnemu. S ohľadom na jeho slabšie zdravie mu predstavení dovolili pracovať v nemocnici, kde bolo menšie nebezpečenstvo nákazy. Jedného dňa Alojz natrafil na ťažko chorého, ktorý ležal opustený na ulici. Mladý jezuita si ho s vypätím všetkých síl vyložil na plecia a odniesol do nemocnice. Bol to posledný výkon jeho samaritánskej služby. Keď sa vrátil do kláštora, musel si ľahnúť a viac už nevstal. Zomrel 21. júna 1591. Mal niečo vyše 23 rokov. Príčina jeho smrti nie je celkom jasná; bola to nákaza alebo vyčerpanosť.
Svätý Alojz Gonzaga – svätý dnešného dňa
21 júna, 2024
Alojz Gonzaga sa narodil 9. marca 1568. Bol to chlapec veľmi bystrý, šikovný, živý a otvorený. Charakter mal však veľmi prudký ako všetci z rodu Gonzagovcov. Od detstva bol prinútený žiť medzi „veľkými“ tej doby. Mal sa stať jedným z nich – markízom Castiglione de la Stiviere. Prísne bol podrobený protokolu kráľovského dvora. Videl a zakúsil veľa márnivosti a rôznych intríg, ktoré boli pre mnohých dominantným kritériom a častým javom. Avšak pod vedením svojej matky, ktorú veľmi hlboko miloval, sa naučil mnohým duchovným veciam. Jeho matka ho vychovávala k zbožnosti a úcte voči Bohu. Ako mladík spozoroval intímne Božie volanie, ktoré prijal. Vzoprel sa proti spôsobu života a ako ideál si vyvolil nasledovať Krista nepodmienečne, a to Krista chudobného. (Sv. Ignác v Duchovných cvičeniach píše: „Chcem a volím si, aby som nasledoval Krista, nášho Pána a bol mu viac podobný, radšej chudobu s Kristom chudobným než bohatstvo, radšej potupu s Kristom potupovaným než úctu radšej túžim po tom, aby ma pokladali skôr za blázna a za hlúpeho pre Krista, ktorého prv pokladali za blázna, než za múdreho a rozumného na tomto svete.“ (DC 167) Pod vplyvom tohto rozhodnutia sa vzdal svojich prvorodených práv na majetok, ktoré odovzdal svojmu bratovi Rudolfovi.
V roku 1583 tento svoj úmysel oznámil svojej matke. Krátko nato musel čeliť prudkému nesúhlasu a odporu svojho otca a iných ľudí žijúcich na kráľovskom dvore. Zakúsil veľa posmechu. Ani tieto skutočnosti ho však neodradili od jeho vnútornej túžby byť s Ježišom. Alojz nebol zbabelý ani bojazlivý, naopak vo svojich plánoch ísť za Ježišom bol veľmi odvážny. Nechcel utiecť zo života, ani zo sveta, ale túžil, aby život prenikol viac do hĺbky cez osobné poznanie Krista. Veľa času venoval štúdiu, v ktorom dosahoval vynikajúce úspechy, a to najmä v matematike, v cudzích jazykoch a v praktickej diplomacii. Jeho otec práve pre toto bol na neho veľmi pyšný a pokúšal sa vyvrátiť mu myšlienky jeho povolania. Videl v ňom veľkého dediča.
Ťažké rozhodnutie
Zatiaľ čo na jednej strane cítil volanie Krista a nasledovať ho v rehoľnom spôsobe života, na druhej strane sa v jeho mysli rodila iná alternatíva, ako by mohol pomáhať zo svojej pozície ako pána, od ktorého by záviselo šťastie toľkých ľudí. Nebolo ľahké rozhodnúť sa. Potreboval schopnosť pravého rozlišovania, duchovnú a intelektuálnu bdelosť, aby sa správne rozhodol. Hľadal osoby, s ktorými by konzultoval svoje vnútorné rozpoloženie. Posledným kritériom pre Alojza bolo to, čo chce Boh. Preto, nič ho nebude môcť odchýliť od jeho cesty: ani hnev otca, ani myšlienka, že musí opustiť svoju matku, tým menej pocty, hodnosti, či bohatstvo. Práve preto si vybral Spoločnosť Ježišovu a vstúpil do nej v roku 1587. Zachytil lásku, ktorá podnecuje Boha stať sa človekom, aby dal život ľuďom.
Alojzova spiritualita je plná ideálu ponúkajúcej služby – pre lásku – k ľuďom, k chudobným, k trpiacim. Táto Alojzova služba pre dobro druhých sa nestotožňuje s čisto vonkajšou aktivitou. Porozumel, že v živote rehoľníka a kňaza sa táto služba realizuje primárne, v obetovaní seba samého, v transformácii, s ktorou pod impulzom milosti, človek sa učí stvárňovať pocity Pána, žije z jeho života, a týmto spôsobom sa stáva autentickým apoštolom. Na svoje budúce kňazské poslanie sa Alojz pripravoval v Rímskom kolégiu pod vedením svätého Róberta Bellarmina. Pod vedením tohto znamenitého človeka svätý Alojz veľmi rýchlo robil pokroky v kresťanskom dozrievaní. Uvedomil si, že len zrno, ktoré odumrie, prinesie veľkú úrodu.
Povzbudený vierou, posilnený modlitbou a osvietený mystickou milosťou, Alojz sa obetoval, keď sa na jar v roku 1591 ponúkol s mužskou odvahou a s láskou bez limitu k službe chorým, ktorí v Ríme zomierali počas morovej epidémie. V tom čase bol študentom teológie. V službe chorým sa nešetril a nič ho neodradilo a nezastavilo od toho, aby sa nepriblížil k nim, nenosil ich na ramenách. Každému zomierajúcemu a nakazenému chcel preukázať milosrdnú lásku. Pri tejto službe ochorel a nakazil sa infekčným morom. Zomrel 21. Júna 1591 vo veku 23 rokov. Jeho telesné ostatky sú uložené v kostole sv. Ignáca z Loyoly v Ríme. Svätý Alojz je patrónom mladých a študentov.
„Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25, 40)
(Spracované podľa knihy: Semblanzas espirituales de los santos y beatos de la Compañía de Jesus)
Zdroj: ignacianskaspiritualita.sk/index.php/2010/06/svaty-alojz-gonzaga/
Pôvod mena: z fr. mena Louis – slávny bojovník. Alojz Gonzaga sa narodil v r. 1568 pri Mantove ako najstarší syn kniežaťa Ferdinanda di Castilione. Keď bol pážaťom na dvoroch v Mantove, Florencii i Madride, vyznačoval sa láskou k modlitbe, čistotou a miernosťou. Ako sedemnásťročný mladík vstúpil do rehole jezuitov v Ríme, kde si prehĺbil ducha pokánia, pokory a poslušnosti. V r. 1590 skončil teologické štúdiá. Zomrel ako klerik 21. júna 1591, keď sa nakazil morom pri opatrovaní chorých. Beatifikovaný bol r. 1605, kanonizovaný r. 1726. Je patrónom študujúcej mládeže. V ikonografii je zobrazený v jezuitskom oblečení, v bielej superpelícii. Jeho atribútmi sú: lebka, dieťa Ježiš na ramenách, mitra kniežaťa pri nohách, kríž, ľalia.
V piatok 21. júna, deň liturgickej spomienky patróna mládeže a študentov sv. Alojza Gonzágu sa zároveň uzatvára Jubilejný rok 450. výročia jeho narodenia. Svätý Otec František dnes pripomenul patróna mládeže internetovým odkazom adresovaným mladým ľuďom.
Mladý jezuita sv. Alojz Gonzága zomrel 21. júna 1591 v Ríme ako študent filozofie a teológie. Vo veku 23 rokov sa nakazil infekčnou chorobou pri ošetrovaní chorých počas epidémie v Ríme. Pápež František vo svojom odkaze rozoslanom cez Twitter píše:
„Drahí mladí, chcel by som povedať každému z vás: Boh ťa miluje; nikdy o tom nepochybuj, aj keby sa ti čokoľvek v živote prihodilo. Za každých okolností si nekonečne milovaný.“
Vo výročný deň smrti talianskeho svätca pápež František podnikol krátku cestu do Neapola, kde navštívil Sekciu sv. Alojza Teologickej fakulty južného Talianska, ktorú vedú jezuiti. Svätý Otec vystúpil na teologickej konferencii s témou „Teológia po Veritatis gaudium v kontexte Stredomoria“.
Pri hrobe sv. Alojza v rímskom Kostole sv. Ignáca bude dnes večer o 18.30 slávnostná svätá omša ukončenia Jubilejného roka sv. Alojza, ktorej bude predsedať prefekt Kongregácie pre náuku viery kardinál Lius Ladaria Ferrer SJ za koncelebrácie jezuitov z Ríma i ďalších hostí.
Medzi pútnikmi budú aj zástupcovia spoločenstiev Magis s Bratislavy, ktoré vyvíjajú svoje aktivity okolo Kaplnky sv. Alojza na pôde Teologickej fakulty Trnavskej univerzity pri jezuitskom kostole. Fakulta pokračuje v tradícii známeho „Aloisiana“, Teologického inštitútu svätého Alojza Spoločnosti Ježišovej na Slovensku, zriadeného v roku 1941.
Prvé zázraky svätého Alojza Gonzagu
20 júna, 2023
8:45 am
Dva roky po smrti svätého Alojza (20. jún 1591) sa jeho brat Rodolfo vybral 3. júla 1593 na svätú omšu. A práve keď išiel do chrámu Pána, sa stal obeťou úkladnej vraždy.
V tom istom roku zomrela Alojzovej matke pani Marte aj dcéra Isabella. Mladší Alojzov brat, markíz Francesco, vtedy šestnásťročný, nastúpil na panstvo a Castelgoffredo bolo pripojené ku castiglionskému panstvu. Lenže to sa tamojším obyvateľom nepáčilo. Vzbúrili sa proti nemu a nešťastná pani Marta na následky toho veľmi ťažko ochorela. Dokonca už za niekoľko dní prijala svätú sviatosť umierajúcich.
Mysleli, že čoskoro zomrie, ale zrazu sa pri jej posteli objavil v celej kráse a oslávení jej miláčik Alojz. Milostne sa na ňu pozrel a ten pohľad ju tak dojal, že ona, ktorá do tejto chvíle nemohla vyroniť ani jednu slzu, začala prelievať vrelé slzy.
Zrazu sa vzchopila a zvolala: „Ach, môj milý syn, môj svätý syn, vraciaš mi život!“ Svätý v tom okamihu zmizol a markíza Marta zdvihla ruky k nebu a opätovne zvolala: „Som zdravá! Za svoje zdravie som dlžná po Pánu Bohu môjmu dobrému Alojzovi. Nech mi prinesú šaty, chcem vstať a na kolenách za to ďakovať Pánu Bohu.“
A naozaj sa stalo, že nielen vstala a bola uzdravená, ale dostalo sa jej potešenie, že sa urovnali rodinné záležitosti a aj Francescovi sa viedlo lepšie. To bol prvý zázrak, ktorý svätý Alojz vykonal po svojej smrti na svojej dobrej matke, markíze Marte. Ona sama o tomto zázračnom uzdravení rozprávala a potvrdila prísahou pred súdom v Castiglione.
V roku 1668 pomohol zasa svätý Alojz svojej neteri Cintii Gonzagovej, najstaršej dcére Rodolfa, castiglionského markíza a kláštornej panne zo zhromaždenia Ježišových panien v Castiglione od silnej bolesti srdca iba dotknutím sa jeho svätých ostatkov.
Ďalšiu neter Johannu, dcéru markíza Francesca, vydatú za českého grófa Martinice, zachránil pred smrťou. V roku 1674 bola na púti pri Sasso vo Valtelline, kde sa uctieva svätý Alojz a diali sa mnohé zázraky. Tam sa zrútila aj s vozom do priehlbiny, kde tiekla rieka Adria. Sprievodcovia sa zbehli pani na pomoc, ale všetko sa zdalo márne. Zrazu uvideli grófku, ako sedí so psíkom, koňmi a vozom na brehu rieky. Chýbala len plachta od vozu, ktorá odletela. Pani Johanna sa odporúčala príhovoru Matky Božej a svätého Alojza, vtedy sa jej zdalo, akoby ju akási ruka niesla do priehlbiny.
Svojej švagrinej, pani Helene, rodenej Aliprandiovej, vdove po Rodolfovi a po jeho smrti vydatej za Claudia Gonzagu, markíza v Pallazzolo v monferatskom vojvodstve, sa svätý Alojz ukázal týždeň pred jej smrťou a predpovedal jej hodinu smrti. Stalo sa to v roku 1608.
Sigmund Myszkovsky Gonzaga, markíz Myrowa, príbuzný svätého Alojza v štvrtom stupni, maršál poľskej koruny, ktorého do rodu Gonzaga prijal knieža z Mantova Guglielmo, bol v roku 1605 vyslaný poľským kráľom Žigmundom III. do Korutánska, aby mu priviedol novú poľskú kráľovnú Konstanciu, rakúsku vojvodkyňu, manželku Žigmunda III. do Krakova. Počas cesty sa zdržal v Prahe, kde od španielskeho vyslanca dostal knižku, v ktorej sa opisovali cnosti a zázraky svätého Alojza a bola tam pridaná aj jeho podobizeň. Potom pokračoval v ceste a 10. októbra, po svätej omši v Budějoviciach náhle ochorel. Miesto pokračovania v ceste musel ľahnúť do postele. Lekári však diagnózu nevedeli určiť. Sigmund trpel až do polnoci a pretože nevedel zaspať, začítal sa do podarovanej knihy. Potom sa pozeral na obrázok svätého Alojza a spomínajúc na jeho zásluhy pocítil veľkú dôveru v moc mladého svätca a začal ho vrúcne vzývať. Po modlitbe zaspal a niekoľko hodín spal pokojným spánkom. Keď sa prebudil, zistil, že je celkom zdravý. Ďakoval za toto uzdravenie Pánu Bohu i svätému Alojzovi a poslal na jeho hrob ďakovnú tabuľku. Neskôr rozprával o chorobe a zázračnom uzdravení pred cirkevným biskupským súdom v Krakove a potvrdil to prísahou. Opis tohto zázraku bol vytlačený v Krakove aj s kázaním, ktoré sa konalo v Lubline k úcte svätého Alojza.
Svätý Alojz nezabudol v nebi ani svoje verné služobníctvo. Pomohol svojej dojke Camille Ferrari a svojmu komorníkovi Clementovi Ghisonimu. Camilla, manželka Giovanniho Ferrari bola osem rokov trápená tuberkulózou a zimnicou. Raz sa pozerala na obraz svätého Alojza, vzývala ho a pripomínajúc mu lásku, s ktorou sa o neho starala mu sľúbila, že mu obetuje strieborné srdce. Sotva to dopovedala, hneď sa jej uľavilo, zimnica bola preč a cítila sa dobre. Nepochybovala o tom, že ju uzdravil náš milý svätý.
Starý komorník Ghisoni, ktorý sa neskôr stal u kniežaťa Francesca hofmajstrom a býval v Ríme, dostal v roku 1606 od svätého Alojza veľkú milosť. Komorník totiž jedného dňa našiel v účtoch položku 500 dukátov, s ktorou si nevedel nijako poradiť. Úbohý starec mal kvôli tomu až smrteľnú úzkosť, čo na to asi jeho pán povie. Ale spamätal sa, prosil svojho dobrého pána o pomoc a pripomínal mu svoje verné služby, ktoré mu počas jeho života vo svete preukazoval. Keď sa ráno prebudil, počul hlas, ktorý mu v srdci zreteľne hovoril: „Pozri sa do účtov správcu, tam nájdeš, čo hľadáš.“ Naozaj tam našiel tie peniaze zaznamenané. Hneď sa ponáhľal poďakovať sa k hrobu svätého Alojza a potom išiel na svätú omšu.
Keď svätý Alojz zomieral, sľuboval svojim rehoľným spolubratom, že na nich nezabudne a bude ich milovať ešte dokonalejšie. A naozaj sa o všetkých staral, veľmi im pomáhal v ich chorobách. V rímskom inštitúte žil člen Ježišovho Tovarišstva Giovanni Giustiniani z Janova, ktorý 3. júna 1603 dostal do pravého boku strašné bolesti, ktoré sa spájali s močovým kameňom. Hneď zavolali zbor lekárov na poradu. Potom mu predpísali rôzne lieky, obklady, mazanie, teplé olejové kúpele, ranné a popoludňajšie prechádzky a podobné očisťujúce a utišujúce prostriedky. Všetko márne, nič nepomáhalo. Keď choroba trvala už desať dní a chorý necítil žiadnu úľavu, dokonca sa zdalo, že zomrie, lekári vraveli, že ho otcovia môžu zaopatriť svätými sviatosťami. Na desiaty deň mu však bolo veľmi zle, vtedy pojal veľkú dôveru k svätému Alojzovi a pretože sa nemohol postaviť na nohy, dal sa dvomi bratmi doviesť k jeho hrobu v kostole. Tam si kľakol, niekoľkokrát pobozkal podlahu a pomodlil sa niekoľko modlitieb, veľmi snaživo prosiac svätého Alojza, aby mu u Pána Boha vymohol zdravie. Sľúbil, že keď sa uzdraví, bude sa po celý rok modliť k jeho úcte päť Otče náš a päť Zdravas a pokiaľ bude v Ríme, každý deň navštívi jeho hrob. Takto si ho vyvolil za svojho zvláštneho ochrancu a sľúbil, že na jeho hrob zavesí striebornú ďakovaciu tabuľku.
Keď sa vrátil do cely, prežil strašnú noc. Zdalo sa mu, že sa zadusí, a na jedenásty deň boli jeho ruky, nohy, kosti a celé telo opuchnuté. Tepna mu pulzovala veľmi pomaly a ťažko sa mu dýchalo. Privolaný lekár povedal, že už niet pomoci a opatrovateľovi chorých vravel, aby mu predstavení podali sväté prijímanie, chorý tu už dlho nebude. Keď pacient počul takúto novinu, obnovil sľub, ktorý spravil večer, vzal do ruky ostatky svätého Alojza, ktoré mu priniesol Páter rektor, úctivo ich pobozkal a prežehnal nimi chorú časť tela. Zrazu sa mu vo vnútri odlúpil kameň, ktorý za ďalších jedenásť dní celkom zmizol. Bolesť hneď pominula a on ešte v ten deň začal plniť svoj sľub, na druhý deň navštívil hrob svätého Alojza, kde sa mu poďakoval a celkom zdravý sa vrátil do inštitútu.
21. júna, v deň blaženej smrti svätého Alojza, zavesil na jeho hrob striebornú ďakovaciu tabuľku a v zvláštnej listine opísal celý priebeh choroby aj s uzdravením.
ZDROJ: Prvé zázraky svätého Alojza Gonzagu
Svätá smrť sv. Alojza z Gonzagy
0
"Ježišu," zašepkal posledné slovo a vydýchol svoju anjelskú dušu. Svätý Alojz z Gonzagy zosnul ticho, pri úplnom vedomí, ale predsa neočakávane - nestihli zavolať jeho miláčika, otca Bellarmina. Bolo to v oktáve Božieho Tela, vo štvrtok večer medzi desiatou a jedenástou hodinou nočnou, 20. júna 1591.
Schyľovalo sa k večeru, keď Alojza prišiel navštíviť Páter Ján Krstiteľ Lambertini z noviciátu od svätého Ondreja. Sotva sa zjavil, Alojz ho hneď prosil, aby mu priniesol Pána Boha. Páter mu rád vyhovel, išiel pre najsvätejšiu Sviatosť. Alojz sa medzitým pripravoval na sväté prijímanie spoločne sa modliac s Pátrom litánie o najsvätejšej Sviatosti oltárnej. Po modlitbe mu s úsmevom poďakoval.
Potom sa na znamenie zvončekom zhromaždili všetci otcovia a bratia a sprevádzali najsvätejšiu Sviatosť k bratovi Alojzovi. Keď sa otvorili dvere a Alojz zbadal Toho, po ktorom tak veľmi túžil a ktorého tak neskutočne miloval, potešil sa. Jeho radosť bola o to väčšia, keď si pomyslel, že Toho, ktorého teraz prijme skrytého pod spôsobom chleba, čoskoro bude požívať tvárou v tvár.
Páter rektor podišiel k Alojzovi: "Prijmi, brat, potravu na cestu, Telo nášho Pána, Ježiša Krista, ktorý nech zdokonalí tvoju dušu k večnému životu." Všetci prítomní sa pri týchto slovách rozplakali.
Alojz sa poďakoval Pánovi Ježišovi za poslednú milosť a chcel sa rozlúčiť aj s ostatnými. Každý z prítomných musel prísť k jeho posteli a objať ho. Lúčili sa, ako keď ktosi odchádza na ďalekú cestu. V tejto velebnej chvíli skutočne nezostalo ani jedno oko suché, každý jeden sa nedokázal nasýtiť pohľadu na Alojza a všetci sa svorne odporúčali jeho príhovoru v nebi.
Jeden z bratov, ktorého Alojza obzvlášť miloval, sa k nemu nachýlil: "Dúfam, že budeš čoskoro nazerať na Božiu tvár, prosím ťa, pamätaj na mňa, ako si na tomto svete na mňa pamätal, odpusť mi, ak som ti svojimi nedokonalosťami ublížil."
Alojz sa na neho usmial s láskou: "Mám nádej v nekonečné Božie milosrdenstvo a dúfam v Božiu dobrotu a v najdrahšiu krv Ježiša Krista, aj v príhovor najblahoslavenejšej Panny, že to bude čoskoro, neboj sa, spomeniem si na teba." Alojz hovoril tak plynulo a zreteľne, a bol tak pri sile, až sa zdalo, že si na svoj skon počká veru poriadne dlho.
"Odchádzam, otče," Alojz odpovedal.
"A kam?"
"Do neba."
"Ako to, do neba?"
"Áno, dúfam, že Božím milosrdenstvom sa tam dostanem, pokiaľ mi nebudú brániť moje hriechy."
Páter sa obrátil k ostatným spolubratom a tlmeným hlasom hovoril: "Počujte, hovorí o ceste do neba, ako keď my hovoríme, keď sa strojíme na vychádzku do Frascati."
Bola hodina pred západom slnka. K Alojzovi prišiel Páter Cepari, aby mu ešte vo všetkom, čo bude treba, poslúžil. Sadol si k jeho posteli a dal mu svoju ruku pod hlavu, aby sa Alojz mohol lepšie pozerať na kríž, ktorý visel nad jeho lôžkom. Alojz však vtedy zdvihol ruku a z hlavy si sňal plátennú čiapočku. Páter Cepari mu ju zasa dal na hlavu, pretože si myslel, že už nastáva smrteľný zápas. Alojz si ju však zasa dal dolu z hlavy.
"Brat Alojz, nechajte si ju na hlave, nočný vzduch by vám mohol škodiť," Páter Cepari mu hovoril.
Alojz ale poukázal na kríž: "Keď Ježiš umieral, hlavu mal odkrytú." Takto nasledoval Alojz až do posledného okamihu trpiaceho Spasiteľa.
Keď sa ozvalo zvonenie na kľakanie, izbica Alojza bola ešte plná otcov a bratov. Páter rektor vtedy rozkázal, aby všetci odišli, aby opatrovateľ chorých mohol izbu prevetrať. S Alojzom sa všetci smutne rozlúčili, ale stále boli v tom, že ich milovaný brat Alojz môže byť nažive ešte niekoľko dní. Napriek tomu sa s ním s ťažkým srdcom lúčili. Alojz poznal, čo sa v ich srdciach deje a pretože ich chcel potešiť, prisľúbil im, že sa za nich bude modliť a prosil, aby sa v tomto vážnom okamihu tiež za neho modlili. Mnohým potom povedal, čo majú po jeho smrti za neho robiť.
Pri Alojzovi zostali len Páter Fabrini a Páter Guelfucci a tiež jeho spovedník Páter Bellarmin. Povedal Alojzovi, že až sa mu bude zdať, že má umrieť, bude sa za neho modliť modlitby za umierajúcich.
"Milý otče, už je čas," Alojz mu na to odpovedal. Všetci prítomní pátri si kľakli a otec Bellarmin porúčal jeho dušu Pánu Bohu. Ale aj potom sa zdalo, že Alojz bude živý ešte do zajtra, Páter Fabrini povedal otcovi Bellariminovi, aby si išiel odpočinúť, až bude s Alojzom zle, zavolá ho. Pri Alojzovi teda zostali len dvaja svedkovia jeho svätej smrti.
"Zostal som teda pri Alojzovi domnievajúc sa, že keď niečo po svätom prijímaní zjedol, zdriemne si," Páter Guelfucci rozpráva o smrti svätého Alojza a pokračuje: "Dal som na svetlo tienidlo a z času na čas som pozrel k posteli, či naozaj umiera, ako hovoril. Ale videl som, že nespí a je zjednotený s Pánom Bohom v modlitbách. Dva či tri razy som sa ho pýtal, či si niečo praje. Odpovedal: "Dajte na mňa pozor, zomriem." Hoci som na ňom nepozoroval žiadne známky smrteľného zápasu, nebol som pokojný, nevedel som, či mám povedať Pátrovi Fabrinimu, aby sme sa začali modliť modlitby za umierajúcich. Napokon som podišiel k Alojzovi na posteli a aby som nadobudol istotu, spýtal som sa brata, či nepotrebuje s čímsi pomôcť. Alojz ma prosil, aby som ho preložil z pravej strany na ľavú. Vtedy som spozoroval, že Alojz čoskoro zomrie, zavolal Pátra Fabriniho, ktorý sa vo vedľajšej izbe modlil breviár. Prišiel aj s opatrovateľom chorých. Rozžali sme viac sviec a zbadali sme, že Alojzova tvár zbledla a vychádza na ňu pot - známka blížiacej sa smrti. Alojzovi som povedal, že keď ho preložím na ľavú stranu, ako ma prosil, smrť sa môže urýchliť, aby bol trpezlivý a tie posledné kvapky z kalicha utrpenia ešte vypil. Súhlasil, že to vytrpí."
Alojz pozrel na kríž a rukou dával najavo znamenie, že je pripravený pre Pána ešte viac trpieť. Ustavične šepkal: "Do Tvojej ruky porúčam, Pane, svojho ducha." Ostatní sa za neho modlili, pokropili ho svätenou vodou a dávali mu bozkávať kríž.
Keď už potom Alojz nemohol hovoriť, ani sa hýbať, podali mu zapálenú hromničku. Pevne ju uchopil do ruky, na znamenie svojej stálosti v katolíckej viere a dával pozor na modlitby, ktoré nad ním hovorili, hľadiac pri tom na kríž, ktorý visel na stene pri posteli a stískal krížik, ktorý mal na prsiach. Z posledných síl vybozkával rany Pána Ježiša a snažil sa opakovať tie najsladšie mená, ktoré s veľkou úctivosťou hovorieval od detstva.
"Ježišu," zašepkal posledné slovo a vydýchol svoju anjelskú dušu. Svätý Alojz z Gonzagy zosnul ticho, pri úplnom vedomí, ale predsa neočakávane - nestihli zavolať jeho miláčika, otca Bellarmina. Bolo to v oktáve Božieho Tela, vo štvrtok večer medzi desiatou a jedenástou hodinou nočnou, 20. júna 1591.
Svätý Alojz Gonzaga sa zrieka titulu kniežaťa a vstupuje do rádu
Svätý Alojz Gonzága
Hoci sa Alojz Gonzága narodil do vznešenej talianskej rodiny, nezanechal po sebe slávu vladára, vojenského vodcu či umelca, ale čosi oveľa hodnotnejšie – príklad svojej vrúcnej lásky k Bohu, ku ktorému prilipol už od útleho detstva. Nič, čo vo svojom krátkom živote vykonal, neurobil bez pomyslenia na Pána, ktorý mu jeho lásku vrchovato odplatil.
Tento chlapec mal priveľké srdce na to, aby sa uspokojil s radosťami tohto sveta. Riadil sa jedinou zásadou – dosiahnuť nebo. Žil najlepšie, ako vedel a sníval o večnosti. Hovorieval: „Boh mi stačí.“ Túžil úplne zabudnúť na seba a slúžiť Bohu vo svojich blížnych, zvlášť v tých najbiednejších. Zanechal svet, svoj vznešený rod i život na zámku a napriek mnohým prekážkam vstúpil do Spoločnosti Ježišovej. Tam kvet jeho života úplne rozkvitol a napokon i uvädol – na Božom oltári.
Hoci zomrel v mladom veku, dosiahol takú svätosť, že ho Cirkev povýšila za patróna mládeže, študentov a orodovníka pri voľbe životného povolania. Boh je vo svojich svätých jednoducho úžasný.
Príbuzní využili túto poslednú chvíľu a naďalej na neho naliehali, aby – pokiaľ je čas – upustil od svojho zámeru. Alojz však urobil takýmto pokusom rázny koniec. Rýchlo podpísal predložené listiny a ihneď odišiel. Bolo to 2. novembra 1585.
Potom vrúcnymi modlitbami ďakoval Bohu za šťastný koniec svojho zámeru. V tej chvíli pocítil nevýslovnú radosť, že už nemá nič, že je veľmi chudobný a radostne volal: „Hľa, Pane, moje okovy sú už zlomené, svet ma nemôže zadržať! Som slobodný a teraz ti môžem slúžiť v pokoji. Chudoba! Aký to veľký poklad!“
Potom si dal požehnať rehoľné rúcho, vzápätí si ho obliekol a v ňom sa už potom objavoval medzi členmi svojho rodu, hovoriac s nimi o veľkých nebezpečenstvách, akými svet ohrozuje spásu duše, zvlášť u kniežat a mocných tohto sveta.
Keď potom ktosi zo služobníctva poznamenal, že jeho brat Rudolf sa zrejme teší z toho, že bude panovníkom krásneho kniežactva Castiglione, Alojz odvetil: „Jeho radosť vôbec neprevyšuje tú moju z toho, že som mu všetko odstúpil.“
Po vybavení dedičskej záležitosti a odstúpenia práv bratovi Alojz urobil prvý krok do nového života. Vybral sa na púť do Loreta, kde – ako vieme – bol už dávno zasľúbený. Strávil tu dva dni posvätnej radosti a neskalenej duchovnej blaženosti.
Po návrate z Loreta sa zanedlho vydal do Ríma. Čo tohto anjelského mládenca nemilo dojímalo, bolo, že všade, kde sa objavil, sa schádzali ľudia zo všetkých stavov, aby mohli uvidieť mladého svätca, ktorého povesť ho predchádzala široko-ďaleko. Toto sa jeho pokore a skromnosti priečilo.
Dodnes sú zachované správy o tom, aké obyčaje mal svätý mládenec pri cestovaní. Každodenne sa na úsvite asi pätnásť minút venoval modlitbe. Po nej sa so svojím duchovným sprievodcom modlil časť kňazských hodiniek a až potom vysadol na koňa a pokračoval v ceste, počas ktorej sa tiež modlil alebo rozjímal. Nikdy nerozprával zbytočne. Nechcel upustiť ani od svojich zvyčajných pôstov. So svojím sprievodcom sa najradšej rozprával o tom, ako by sa tešil tomu, keby bol raz poslaný na misie do vzdialenej Indie. Nepohodu, spojenú s cestovaním, znášal s neobyčajnou otužilosťou a sebazapieraním a zo všetkého sa tešil.
Alojz napokon 21. novembra 1585 dorazil do večného mesta a po krátkom odpočinku sa hneď pobral do kláštora jezuitského rádu, nazývaného Il Gesù (Najsvätejšieho mena Ježiš). Jeho prekrásny chrám, zasvätený Obetovaniu Pána, bol dostavaný desať rokov pred príchodom mladého svätca do Ríma, totiž v roku 1575, a to najmä na náklady kardinála Alexandra Farnessa. V tomto chráme odpočíva telo zakladateľa Spoločnosti Ježišovej, svätého Ignáca z Loyoly, ktorý zomrel v roku 1556.
Alojz sa s najväčšou pokorou predstavil generálnemu predstavenému jezuitského rádu, pátrovi Acquavivovi, a odovzdal mu list od svojho otca, ktorý je podnes zachovaný a prekypuje zvláštnou dojemnosťou.
Toto je jeho znenie:
Najosvietenejší, najdôstojnejší a veľactený milostivý pane!
Až dosiaľ som váhal dať svojmu synovi dovolenie, aby vstúpil do Vášho rádu. Konal som tak preto, lebo som sa obával nestálosti jeho mladistvého veku. Teraz mám však ubezpečenie, že je k tomu skutočne povolaný Bohom a už sa nemôžem odvážiť k tomu, aby som znepokojoval jeho dušu ďalším odporom a ešte dlhšie mu odopieral dovolenie, o ktoré tak často a naliehavo žiadal. Pretože ho chcem upokojiť a potešiť, posielam ho Vám, najdôstojnejší a najmilostivejší Pane. Vy mu odteraz budete užitočnejším otcom ako ja.
Neprajem si, aby sa mu venovala nejaká zvláštna starostlivosť, iba Vás, najdôstojnejší a najmilostivejší pane, chcem uistiť, že teraz budete pánom a vodcom toho, ktorý mi je najdrahší na svete, toho, do ktorého som vkladal všetky nádeje v záležitosti zachovania a rozkvetu nášho rodu. Tento rod sa teraz so všetkou dôverou odporúča modlitbám tohto dieťaťa a Vašej dôstojnosti. Odporúčam sa Vašej blahovôli prosiac Boha, aby Vám uštedril všetko, čo si ráčite priať.
v Mantove, 3. novembra 1585
Vašej osvietenosti a dôstojnosti oddaný sluha,
markíz castiglionský
Anjelské dieťa svätý Alojz Gonzaga
24. júna 1566 uzavreli pred Božou tvárou manželský zväzok. Tento rok bol výnimočný aj tým, že nastúpením nového pápeža, svätého Pia V., sa stal jubilejným rokom. Niet pochýb, že sa budúci manželia o svojom sobáši poradili s Bohom; Ferrante bol príkladný kresťan a Marta vynikala nielen obdivuhodnou zbožnosťou, ale i štedrosťou k chudobným.
Obaja boli pre svoju vľúdnosť a láskavosť nadmieru obľúbení aj u svojich poddaných. Vzorný príklad panstva nabádal k dobru aj sluhov. Ferrante a Marta im naozaj išli príkladom. Hoci mali v zámku domácu kaplnku, každú nedeľu a vo sviatok chodievali na svätú omšu do farského chrámu, zasvätenému svätému Nazáriovi a Celzovi. Podľa nich sa riadili aj obyvatelia mestečka, starí i mladí. Každý si prial namiesto sedenia doma byť v Božom stánku spolu s milovaným panstvom.
Vďaka presným prameňom sme sa dozvedeli i to, že najskvostnejšou ozdobou markízy Marty bola milosrdná láska k blížnemu a nefalšovaná srdečná zbožnosť. Ako pravá kresťanka sa tešila na chvíľu, keď sa stane matkou. Priala si, aby sa jej syn – ak jej ho Boh požehná a bude to možné – venoval cirkevnej službe. Vravievala, že pre matku nemôže byť väčšej cti a radosti, ako keď sa jej syn ochotne odovzdá Bohu. A pani Marta o to aj sama každodenne žiadala Boha vrúcnymi modlitbami. Jej túžba sa napokon naplnila, i keď príchod malého človiečika na svet bol bolestivý a matka zaň takmer zaplatila životom. Pani Marta však ani v najväčšom nebezpečenstve nestratila vieru a dôveru v Boha. Sľúbila, že keď zachová jej synčeka pri živote, obetuje ho Panne Márii v slávnom pútnickom chráme v Lorete.
Lekári naznačovali, že dieťa ani matka bez zázraku neprežijú, no Boh vypočul Martine vrúcne prosby, ako aj modlitby jej manžela. V stredu, 9. marca 1568 večer, sa castiglionským zámkom rozľahol plač novorodeniatka, ktoré bolo svojím príchodom na svet odovzdané Preblahoslavenej Panne Márii a ktoré sa neskôr malo stať obdivuhodnou nádobou milostí a krásnym vzorom čistoty a nevinnosti. Dieťa pri krste dostalo meno Alojz, ktoré sa v rode Gonzágovcov tešilo zvláštnej obľube. Jeho krst bol zapísaný do castiglionskej matriky farnosti s poznámkou: „Nech žije šťastne, nech žije bohumilo naveky k blahu človečenstva!“
O tom, že sa toto prianie vyplnilo, nám neskorší život svätca dáva jasné dôkazy.
Alojz sa už v najútlejšom veku líšil od iných detí. Vraví sa, a dokladajú to aj hodnoverné rodinné správy, že ani neplakal, ale lásku a úctu všetkých si získaval vľúdnosťou a nežnosťou, ktoré sa na jeho tváričke zračili už v kolíske. Komorná, ktorej bolo dieťa zverené do zvláštnej opatery, s dojatím rozprávala, že sa jej zdá, akoby na rukách držala anjela, a nie pozemské dieťa.
Maličký Alojz, ktorý ešte ani nevedel rozprávať, už prejavoval zvláštnu lásku k chudobným. Keď videl žobráka, všelijakými posunkami a gestami nežných rúčok dával mamičke najavo, aby ho obdarovala. Markíza Marta potom častejšie dávala almužnu v prítomnosti alebo prostredníctvom malého synčeka Alojza, nad čím on prejavoval veľkú radosť. Tak to až doteraz robia múdri a zbožní kresťanskí rodičia, keď už od detstva vštepujú svojim deťom lásku k blížnemu a núdznemu.
Markíza Marta s potešením pozorovala neobyčajný vývoj duševných schopností svojho drahého syna a zvlášť jeho obdivuhodnú zbožnosť. Postupne začínala tušiť, čím bude v dospelosti. Otca však toto synovo smerovanie veľmi netešilo. Prial si mať doma bojovníka, z ktorého by sa neskôr stal statočný panovník, preto mal v tomto ohľade viac zaľúbenia v druhorodenom synovi Rudolfovi.
Choroba svätého Alojza Gonzagu
Ako vždy, ani teraz počas choroby nevyžadoval nijaké pohodlie, naopak, ešte viac napredoval v umŕtvovaní a láske k svätej chudobe. Hneď zatúžil po prijatí potrebných sviatostí a bolo mu vyhovené.
Jeho vrúcna zbožnosť pri ich prijímaní všetkým utkvela v pamäti. Sám odpovedal na všetky modlitby s takou príkladnou pobožnosťou, že sa prítomní neubránili slzám.
Aby sme aspoň trochu porozumeli tomuto konaniu a zmýšľaniu (tak veľmi presahujúcemu mieru), aké spoznávame u Alojza i u mnohých, jemu podobných duší, musíme pochopiť, že títo Boží sluhovia takto konali vedení zvláštnou milosťou, ktorú im Boh udeľoval v neobyčajnej a takmer prebytočnej miere. Musíme si tiež uvedomiť, že k tomu, čo na týchto svätcoch tak veľmi obdivujeme, nie sme zaviazaní. Je dobré to obdivovať, aj sa to patrí, ale nie je potrebné to nasledovať.
Potešený touto odpoveďou sa už teraz voľne vznášal k Bohu a pre všetkých prítomných sa stal nedosiahnuteľným vzorom. Všetci, ktorí ho prišli navštíviť a medzi ktorými boli aj jeho príbuzní, kardináli a iní hodnostári, so slzami v očiach vyznali, že nič ich nepovzbudilo tak ako rozhovor so svätým mladíkom. Jeho lôžko bolo pravou kazateľnicou neobyčajnej kresťanskej dokonalosti. Všetci, ktorí potom od neho odchádzali, boli pevne presvedčení o jeho svätosti.
Táto choroba síce nebola, ako sa spočiatku zdalo, smrteľná, predsa len otvorila cestu k ochoreniu pľúc, ktoré sa už nedalo vyliečiť. Na zámku v Castiglione zatiaľ nevedeli, že sa Alojzova diagnóza zmenila, hoci pri prvej správe, že ochorel na nákazlivú chorobu, ho už oplakávali.
Naozaj som si už myslel, že mi Pán Boh dopraje tú milosť, nad ktorú nemôže byť väčšia, totiž zomrieť v jeho láske a milosti. Takto som dúfal a bol som už aj zaopatrený svätými sviatosťami. Ale Pánovi sa zapáčilo inak a moje ochorenie prešlo do zdĺhavej choroby. Lekári mi dávajú lieky, aby som nadobudol zdravie, ja však vzdávam Pánovi vďaky za to, že mi chce dopriať lepšie zdravie, než to, ktoré by mi priali lekári. Radostne žijem v nádeji, že ma Pán o niekoľko mesiacov povolá z tejto krajiny mŕtvych do krajiny živých, zo spoločnosti ľudí do spoločnosti anjelov a svätých… A toto nech je Vám prameňom útechy, pretože viem, že ma milujete a prajete mi všetko dobré.
Prosím Vás, modlite sa, aby počas toho krátkeho času, keď sa ešte musím plaviť po mori tohto života, Pán Boh pre zásluhy svojho jednorodeného Syna a na príhovor svojej najsvätejšej Matky i svätých Nazária a Celza, ponoril všetky moje nedostatky do mora svojho presvätého umučenia, aby som, zbavený svojich nepriateľov, mohol vojsť do zasľúbenej zeme a tam Boha chválil a velebil! Ten istý Boh nech Vás tiež ráči potešiť.
Dojemný list umierajúceho sv. Alojza Gonzagu matke
LITÁNIE K SVÄTÉMU ALOJZOVI
Pane, zmiluj sa nad nami.
Kriste, zmiluj sa nad nami.
Pane, zmiluj sa nad nami.
Kriste, uslyš nás.
Kriste, vyslyš nás.
Otče z nebies, Bože,
Synu, Vykupiteľu sveta, Bože,
Duchu Svätý, Bože,
Svätá Trojica, jeden Bože,
oroduj za nás
Svätá Mária,
Svätá Božia Rodička,
Svätá Panna panien,
Svätý Alojz, verný syn Panny Márie,
Svätý Alojz, dokonalý nasledovník Kristov,
Svätý Alojz, veľký ctiteľ Ukrižovaného,
Svätý Alojz, plápolajúci zbožňovateľ Sviatosti Oltárnej,
Svätý Alojz, horlivý ctiteľ najsvätejšieho Srdca Ježišovho,
Svätý Alojz, veľkodušný opovrhovateľ sveta,
Svätý Alojz, zrkadlo dokonalosti,
Svätý Alojz, príklad poníženosti,
Svätý Alojz, vzor poslušnosti,
Svätý Alojz, milovník svätej chudoby,
Svätý Alojz, čistá ľalia panenstva,
Svätý Alojz, anjel v ľudskom tele,
Svätý Alojz, nevinný kajúcnik,
Svätý Alojz, vzor skromnosti,
Svätý Alojz, obeta lásky k blížnemu,
Svätý Alojz, útočište kajúcich,
Svätý Alojz, vzor a ochranca kresťanskej mládeže,
Svätý Alojz, opora žiakov,
Svätý Alojz, múdry radca pri voľbe stavu,
Svätý Alojz, potešiteľ smutných,
Svätý Alojz, perla a kvet Spoločnosti Ježišovej,
Svätý Alojz, skvelá fakľa sv. Cirkvi,
Svätý Alojz, mocný orodovateľ svojich ctiteľov,
Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta, odpusť nám, Pane.
Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta, vyslyš nás, Pane.
Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta, zmiluj sa nad nami.
Otče náš…
V. Oroduj za nás, sv. Alojz Gonzaga.
R. Aby sme sa stali hodní prisľúbení Kristových.
Modlime sa:
Bože, rozdávateľ nebeských darov, ktorý si v anjelskom mládencovi Alojzovi spojil podivuhodnú nevinnosť s podobnou kajúcnosťou, prosíme Ťa, udeľ nám milosti, aby sme sa usilovali aspoň v kajúcnosti byť mu podobnými, keďže sme ho nenasledovali v nevinnosti. Skrze Ježiša Krista, nášho Pána …
Milosrdný večný Bože, ponížene Ťa prosím, daj mi milosť, aby som svätého Alojza nasledoval(a) vo všetkých čnostiach, ale najmä v nevinnosti, v anjelskej čistote a v láske k Pánu Ježišovi a k Panne Márii. Prosím, odpusť mi veľkú nedbalosť a moje poklesky, ktorých som sa dopustil(a). Amen.
Svätý Alojz Gonzaga neúnavne pracoval pre chorých v Ríme a staral sa o tých, ktorí zomierali na mor. Nie je prekvapením, že na mor napokon ochorel a vo veku 23 rokov zomrel. Na smrteľnej posteli napísal tento srdečný list svojej matke a ubezpečil ju tak o ciele svojho putovania. Je to krásny list a pripomína nám, že smrť hoci sa zdá byť smutná, je aj zdrojom veľkej radosti, ktorá trvá po celú večnosť.
Nech je útecha a milosť Ducha Svätého neustále s tebou, najčestnejšia žena. Tvoj list ma zastihol na ceste k mŕtvym. A tak sa teraz musím odhodlať konečne na cestu do neba a chváliť Boha na veky v krajine žijúcich. Vlastne som si myslel, že ešte predtým sa táto moja cesta ani nedokončí. Ak láska, ako hovorí svätý Pavol, znamená plakať s plačúcimi a radovať sa s radujúcimi, potom sa, drahá matka, budeš nesmierne radovať, že Boh mi vo svojej milosti a láske k tebe ukazuje cestu k skutočnému šťastiu a vždy ma uisťoval, že ho nikdy nestratím.
Boh ma volá k večnému odpočinku; jeho hlas z neba ma pozýva do nekonečnej blaženosti, ktorú som vo vlastnej slabosti hľadal, a sľubuje mi túto odmenu za slzy, ktoré tak málo prelievam.
A náš rozchod nebude dlho trvať; uvidíme sa opäť v nebi; budeme zjednotení s naším Spasiteľom; tam ho budeme chváliť srdcom i dušou, ospevovať jeho milosrdenstvo naveky a tešiť sa z večného šťastia. Berie nám to, čo nám kedysi zapožičal, lebo jeho zámerom je uložiť náš poklad bezpečnejšie na inom mieste a udeliť nám práve tie požehnania, ktoré sme si my sami vybrali.
Toto všetko píšem s jedinou túžbou, aby si ty a celá moja rodina mohli považovať môj odchod za radosť a priazeň a aby ste zvlášť skrze tvoje materské požehnanie urýchlili môj prechod cez tie vody, až kým sa nedostanem na breh, kam sa utiekajú všetky moje nádeje. Píšem ti o to radostnejšie, pretože nemám jasnejší spôsob vyjadrenia lásky a úcty, ktorú ti ako tvoj syn dlhujem.
Sv. Alojz, vzor mládeže
Najspanilejším kvetom na prastarom kniežacom rode Gonzagovcov bol svätý Alojz. Narodil sa 9. marca 1568 na otcovskom zámku Kastiglione, pri Mantove. Nábožná matka obetovala dieťa pred narodením Panne Márie Loretánskej. Považujúc synáčka za Boží dar, viedla ho na ceste zbožnosti a svätosti. Chlapec mal vnímavú myseľ a preto ochotne prijímal matkino poučenie. Už od mladosti kráčal v Pánovom zákone, po nepoškvrnenej ceste (Žalm 118, 1). Sotva začal hovoriť, naučil sa Zdravas Maria, a rád sa modlil túto krásnu modlitbu, a keď sa ho spýtali, či miluje Pannu Máriu, nadšene odpovedal: „Ona je mojou matkou, ako by som ju mohol nemilovať?“ Často ho bolo vidieť niekde v kútiku kľačať a modliť sa. Neznal ešte a nepochopil Boha rozumom, cítil Ho však v svojom srdiečku a miloval Ho vrúcnou láskou. Z toho mala matka, Marta Tana, veľkú radosť.
Medzi vojakmi
Gróf Ferdinand Gonzaga chcel z neho urobiť vojaka, preto mu rád rozprával o slávnych vojnách, kúpil mu malú pušku aj vojenské šaty, ako hračku, aby tak dostal chuť k vojenskému stavu. Neskoršie vzal ho do vojenského tábora, kde prehliadali vojenských nováčikov. Keď bol chlapčok medzi vojakmi a pohrával sa so zbraňou, mal z toho otec radosť, úfajúc, že chlapec bude vojakom. Ale bdela nad ním Božia Prozreteľnosť. Raz vzal istému vojakovi z kapsy pušný prach a vystrelil delo. Za tento detinský fígeľ zaplatil skoro životom. Pristúpil k delu tak neopatrne, že kolesá po výstrele späť utekajúce skoro ho rozmliaždili. Porozumel, že Pán Boh ho zachránil mimoriadnym spôsobom, ďakoval anjelovi strážcovi za zvláštnu ochranu, ale odvtedy nemal už chuť k vojenskému stavu. Neskúsený Alojz počul od rozpustilých vojakov neslušné slová a oplzlé reči. Nerozumel tomu, opakoval neslušnú reč, ale keď mu vychovávateľ povedal, že to nesmie robiť, viac také slová nevyslovil. Neskoršie úprimne oplakával tieto malé hriechy a prosil Pána Boha so slzami v očiach, aby mu odpustil. Pri prvej sv. spovedi bol takým žiaľom naplnený, že bolesťou omdlel.
1580 prišiel do Brescie sv. Karol Boromejský, milánsky arcibiskup. Sv. Alojz zašiel k nemu a prosil ho o poučenie a požehnanie. Svätý poznal hneď svätého, a nemohol dosť obdivovať jeho pokoru a nábožnosť, pripravoval ho k prvému svätému prijímaniu a podal mu sám Pánovo Telo. Ťažko je opisovať, ako svedomite a vrúcne pripravoval sa Alojz na tento svätý deň a s akým dojatím slzil v radosti, keď mu prvý raz podali prevelebnú Sviatosť Oltárnu! Odvtedy najnežnejšou láskou choval sa k najsvätejšej Sviatosti, prijímal ju každú nedeľu a sviatok, a ostatné dni venoval príprave a poďakovaniu. Každý deň bol prítomný na omši svätej a pohnutým srdcom ďakoval Ježišovi za ustanovenie najsvätejšej Sviatosti.
V jeseni r. 1581 cestoval sv. Alojz do Španielska v sprievode manželky cisára Maximiliána II. Alojza pridelili mladému kráľovičovi Jakubovi za panoša. Istého dňa stál mladý kráľovič u obloka a strhla sa veľká víchrica. Tu zvolal hnevlivo: „Rozkazujem ti, vietor, aby si ma prestal obťažovať!“ Prítomný Alojz riekol na to: „Najjasnejší pane, môžete rozkazovať ľuďom, tí vás poslúchnu, ale rozkazovať živlom, to si Boh ponechal pre seba, jemu sú podrobení aj najväčší mocnári sveta.“ Keď to počul kráľ Filip, pochválil panoša a zamiloval si ho. — Pekný príklad pre študentov, aby umŕtvovali v sebe roztopašnosť a všetko rozvažovali so zdravým rozumom. „Chváľte Pána… oheň, kamenec, sneh, ľad, víchrica, ktoré plnia jeho rozkaz“ (Žalm 148, 8). Teda všetko v prírode slúži Bohu, a nemáme právo hnevať sa na prírodné sily, lebo ony plnia rozkaz svojho najvyššieho Pána. Roztopašnosť je, keď sa hneváme na Pána Boha pre zlé počasie a žiadame také, aké sa nám ľúbi: živly slúžia Bohu a Boh všetko tak zariadi, ako nám to najlepšie osoží k dosiahnutiu večného cieľa.
Keď po mnohých ťažkostiach vstúpil r. 1585 do Tovarišstva Ježišovho, začal Pánu Bohu ešte horlivejšie slúžiť. Najmä podivuhodná bola jeho pokora. Nikdy nehovoril o sebe nič, čo by mu slúžilo k chvále. Pri učení robil veľké pokroky, ale preto neopovrhoval slabšími spolubratmi, ba pomáhal im, kde mohol. Zapýril sa, kedykoľvek hovorili v kláštore o jeho vznešenom rode a hovorieval: Boh nehľadí na vysoký rod, ale na čnostné srdce. Zriekol sa vlastnej vôle, plnil z dokononalej poslušnosti všetko, čo žiadala od neho sv. rehoľa. Vďačne podroboval sa nižším službám, a bol šťastný, keď po rímskych uliciach s vrecom na chrbte mohol zbierať almužnu. Hoci bol čistý, ako anjel, predsa podroboval sa prísnemu pokániu; zapieral telo ukrutným bičovaním a prísnymi pôstmi. Bol ustavične spojený s Bohom, a keď bola reč o láske Božej, dojatosťou plakal a srdce mu plápolalo láskou k Spasiteľovi. — Milí študenti, krásne čnosti sv. Alojza nemáte len obdivovať, ale podľa možnosti aj nasledovať! K väčším veciam ste stvorení, a preto nemáte starať sa len o pozemské veci, ale aj ozdobiť srdcia krásnymi čnosťami. Potom bude aj vaša smrť taká svätá, ako bola jeho smrť. „Dokonajúc v krátkej chvíli, vyplnil časy dlhé“ (Múd 4, 13). Zomrel dňa 21. júna 1591, bol len 23 ročný, vysloviac zbožne sväté mená Ježiš a Maria. Nasledujte túto krásnu ľaliu v Božej záhrade!
Svätá smrť sv. Alojza z Gonzagy
Schyľovalo sa k večeru, keď Alojza prišiel navštíviť Páter Ján Krstiteľ Lambertini z noviciátu od svätého Ondreja. Sotva sa zjavil, Alojz ho hneď prosil, aby mu priniesol Pána Boha. Páter mu rád vyhovel, išiel pre najsvätejšiu Sviatosť. Alojz sa medzitým pripravoval na sväté prijímanie spoločne sa modliac s Pátrom litánie o najsvätejšej Sviatosti oltárnej. Po modlitbe mu s úsmevom poďakoval.
Potom sa na znamenie zvončekom zhromaždili všetci otcovia a bratia a sprevádzali najsvätejšiu Sviatosť k bratovi Alojzovi. Keď sa otvorili dvere a Alojz zbadal Toho, po ktorom tak veľmi túžil a ktorého tak neskutočne miloval, potešil sa. Jeho radosť bola o to väčšia, keď si pomyslel, že Toho, ktorého teraz prijme skrytého pod spôsobom chleba, čoskoro bude požívať tvárou v tvár.
Páter rektor podišiel k Alojzovi: "Prijmi, brat, potravu na cestu, Telo nášho Pána, Ježiša Krista, ktorý nech zdokonalí tvoju dušu k večnému životu." Všetci prítomní sa pri týchto slovách rozplakali.
Alojz sa poďakoval Pánovi Ježišovi za poslednú milosť a chcel sa rozlúčiť aj s ostatnými. Každý z prítomných musel prísť k jeho posteli a objať ho. Lúčili sa, ako keď ktosi odchádza na ďalekú cestu. V tejto velebnej chvíli skutočne nezostalo ani jedno oko suché, každý jeden sa nedokázal nasýtiť pohľadu na Alojza a všetci sa svorne odporúčali jeho príhovoru v nebi.
Jeden z bratov, ktorého Alojza obzvlášť miloval, sa k nemu nachýlil: "Dúfam, že budeš čoskoro nazerať na Božiu tvár, prosím ťa, pamätaj na mňa, ako si na tomto svete na mňa pamätal, odpusť mi, ak som ti svojimi nedokonalosťami ublížil."
Alojz sa na neho usmial s láskou: "Mám nádej v nekonečné Božie milosrdenstvo a dúfam v Božiu dobrotu a v najdrahšiu krv Ježiša Krista, aj v príhovor najblahoslavenejšej Panny, že to bude čoskoro, neboj sa, spomeniem si na teba." Alojz hovoril tak plynulo a zreteľne, a bol tak pri sile, až sa zdalo, že si na svoj skon počká veru poriadne dlho.
"Odchádzam, otče," Alojz odpovedal.
"A kam?"
"Do neba."
"Ako to, do neba?"
"Áno, dúfam, že Božím milosrdenstvom sa tam dostanem, pokiaľ mi nebudú brániť moje hriechy."
Páter sa obrátil k ostatným spolubratom a tlmeným hlasom hovoril: "Počujte, hovorí o ceste do neba, ako keď my hovoríme, keď sa strojíme na vychádzku do Frascati."
Bola hodina pred západom slnka. K Alojzovi prišiel Páter Cepari, aby mu ešte vo všetkom, čo bude treba, poslúžil. Sadol si k jeho posteli a dal mu svoju ruku pod hlavu, aby sa Alojz mohol lepšie pozerať na kríž, ktorý visel nad jeho lôžkom. Alojz však vtedy zdvihol ruku a z hlavy si sňal plátennú čiapočku. Páter Cepari mu ju zasa dal na hlavu, pretože si myslel, že už nastáva smrteľný zápas. Alojz si ju však zasa dal dolu z hlavy.
"Brat Alojz, nechajte si ju na hlave, nočný vzduch by vám mohol škodiť," Páter Cepari mu hovoril.
Alojz ale poukázal na kríž: "Keď Ježiš umieral, hlavu mal odkrytú." Takto nasledoval Alojz až do posledného okamihu trpiaceho Spasiteľa.
Keď sa ozvalo zvonenie na kľakanie, izbica Alojza bola ešte plná otcov a bratov. Páter rektor vtedy rozkázal, aby všetci odišli, aby opatrovateľ chorých mohol izbu prevetrať. S Alojzom sa všetci smutne rozlúčili, ale stále boli v tom, že ich milovaný brat Alojz môže byť nažive ešte niekoľko dní. Napriek tomu sa s ním s ťažkým srdcom lúčili. Alojz poznal, čo sa v ich srdciach deje a pretože ich chcel potešiť, prisľúbil im, že sa za nich bude modliť a prosil, aby sa v tomto vážnom okamihu tiež za neho modlili. Mnohým potom povedal, čo majú po jeho smrti za neho robiť.
Pri Alojzovi zostali len Páter Fabrini a Páter Guelfucci a tiež jeho spovedník Páter Bellarmin. Povedal Alojzovi, že až sa mu bude zdať, že má umrieť, bude sa za neho modliť modlitby za umierajúcich.
"Milý otče, už je čas," Alojz mu na to odpovedal. Všetci prítomní pátri si kľakli a otec Bellarmin porúčal jeho dušu Pánu Bohu. Ale aj potom sa zdalo, že Alojz bude živý ešte do zajtra, Páter Fabrini povedal otcovi Bellariminovi, aby si išiel odpočinúť, až bude s Alojzom zle, zavolá ho. Pri Alojzovi teda zostali len dvaja svedkovia jeho svätej smrti.
"Zostal som teda pri Alojzovi domnievajúc sa, že keď niečo po svätom prijímaní zjedol, zdriemne si," Páter Guelfucci rozpráva o smrti svätého Alojza a pokračuje: "Dal som na svetlo tienidlo a z času na čas som pozrel k posteli, či naozaj umiera, ako hovoril. Ale videl som, že nespí a je zjednotený s Pánom Bohom v modlitbách. Dva či tri razy som sa ho pýtal, či si niečo praje. Odpovedal: "Dajte na mňa pozor, zomriem." Hoci som na ňom nepozoroval žiadne známky smrteľného zápasu, nebol som pokojný, nevedel som, či mám povedať Pátrovi Fabrinimu, aby sme sa začali modliť modlitby za umierajúcich. Napokon som podišiel k Alojzovi na posteli a aby som nadobudol istotu, spýtal som sa brata, či nepotrebuje s čímsi pomôcť. Alojz ma prosil, aby som ho preložil z pravej strany na ľavú. Vtedy som spozoroval, že Alojz čoskoro zomrie, zavolal Pátra Fabriniho, ktorý sa vo vedľajšej izbe modlil breviár. Prišiel aj s opatrovateľom chorých. Rozžali sme viac sviec a zbadali sme, že Alojzova tvár zbledla a vychádza na ňu pot - známka blížiacej sa smrti. Alojzovi som povedal, že keď ho preložím na ľavú stranu, ako ma prosil, smrť sa môže urýchliť, aby bol trpezlivý a tie posledné kvapky z kalicha utrpenia ešte vypil. Súhlasil, že to vytrpí."
Alojz pozrel na kríž a rukou dával najavo znamenie, že je pripravený pre Pána ešte viac trpieť. Ustavične šepkal: "Do Tvojej ruky porúčam, Pane, svojho ducha." Ostatní sa za neho modlili, pokropili ho svätenou vodou a dávali mu bozkávať kríž.
Keď už potom Alojz nemohol hovoriť, ani sa hýbať, podali mu zapálenú hromničku. Pevne ju uchopil do ruky, na znamenie svojej stálosti v katolíckej viere a dával pozor na modlitby, ktoré nad ním hovorili, hľadiac pri tom na kríž, ktorý visel na stene pri posteli a stískal krížik, ktorý mal na prsiach. Z posledných síl vybozkával rany Pána Ježiša a snažil sa opakovať tie najsladšie mená, ktoré s veľkou úctivosťou hovorieval od detstva.
"Ježišu," zašepkal posledné slovo a vydýchol svoju anjelskú dušu. Svätý Alojz z Gonzagy zosnul ticho, pri úplnom vedomí, ale predsa neočakávane - nestihli zavolať jeho miláčika, otca Bellarmina. Bolo to v oktáve Božieho Tela, vo štvrtok večer medzi desiatou a jedenástou hodinou nočnou, 20. júna 1591.
